Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 229/2014
PDF · 168 KB
No categories available
I. ÚS 229/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. mája 2014
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti LATOUR, spol. s r. o., Ľubinská 18,
Bratislava, zastúpenej advokátkou JUDr. Petrou Rumanovou, Advokátska kancelária,
Zámocká 5, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III
v konaní vedenom pod sp. zn. 36 Er 135/2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti LATOUR, spol. s r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. apríla 2014
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti LATOUR, spol. s r. o., Ľubinská 18, Bratislava
(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Petrou Rumanovou, Advokátska
kancelária, Zámocká 5, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 36 Er 135/2013.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je oprávnenou v exekučnom
konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 36 Er 135/2013 proti povinným Železničnej
spoločnosti Cargo Slovakia, a. s. (ďalej len „povinný v 1. rade“), a Železničnej spoločnosti
Slovensko, a. s. (ďalej len „povinný v 2. rade“), o vymoženie 113 463,79 € s príslušenstvom
na základe exekučného titulu – rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 2 Cob 173/2012-
545 z 20. decembra 2012 právoplatného 7. januára 2013 (ďalej len „exekučný titul“ alebo aj
„rozsudok krajského súdu“).
Okresným súdom poverená súdna exekútorka vydala v exekučnom konaní
upovedomenie o začatí exekúcie, proti ktorému povinní podali námietky. Námietky
povinného v 2. rade boli doručené okresnému súdu 12. marca 2013 a námietky povinného
v 1. rade boli doručené okresnému súdu 14. marca 2013.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn.
4 Obdo 23/2013 z 30. apríla 2013 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu z 30. apríla
2013“) odložil vykonateľnosť exekučného titulu až do rozhodnutia o dovolaní podanom
povinnými proti exekučnému titulu.
Okresný súd v namietanom exekučnom konaní uznesením z 9. júla 2013 povolil
odklad exekúcie, a to na základe uznesenia najvyššieho súdu z 30. apríla 2013.
Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 330/2013-16 z 18. júla 2013 odložil
vykonateľnosť uznesenia najvyššieho súdu z 30. apríla 2013 (o odložení vykonateľnosti
exekučného titulu) a nálezom č. k. III. ÚS 330/2013-36 z 12. novembra 2013 uznesenie
najvyššieho súdu z 30. apríla 2013 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Sťažovateľka už svojou skoršou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 6. augusta
2013 namietala porušenie svojich práv označených aj v jej terajšej sťažnosti postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 36 Er 135/2013 z dôvodu, že okresný súd
nerozhodol o námietkach povinných proti exekúcii (ktoré mu boli doručené 12. a 14. marca
2013) v zákonnej 60-dňovej lehote a ani do doručenia jej sťažnosti. Ústavný súd túto
sťažnosť sťažovateľky uznesením č. k. IV. ÚS 559/2013-13 z 23. septembra 2013 odmietol
ako zjavne neopodstatnenú.
Sťažovateľka sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 14. apríla 2014 opätovne
namieta porušenie svojich práv postupom okresného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 36 Er 135/2013 z dôvodu, že okresný súd nerozhodol o námietkach povinných
proti exekúcii (ktoré mu boli doručené 12. a 14. marca 2013) v zákonnej 60-dňovej lehote
a ani do doručenia jej sťažnosti.
Sťažovateľka poukazuje na to, že okresný súd dosiaľ nerozhodol o námietkach
povinných, a to napriek tomu, že najvyšší súd uznesením č. k. 4 Obdo 23/2013-678
z 31. januára 2014 právoplatným 27. marca 2014 odmietol dovolanie povinných proti
exekučnému titulu, a zároveň uviedla:
«Máme za to, že Okresný súd Bratislava III konajúc ako všeobecný súd v predmetnej
veci je povinný konať a v zákonnej lehote rozhodnúť o námietkach povinného, a to bez
ohľadu na to. či bol povolený odklad exekúcie alebo nie.
V ustanovení § 50 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. osudných exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) je ustanovená zákonná lehota, v ktorej je exekučný súd
povinný rozhodnúť o námietkach proti exekúcii: „Námietky proti exekúcii je exekútor
povinný doručiť súdu najneskôr do piatich dní od ich doručenia účastníkom. O námietkach
proti exekúcii rozhodne súd najneskôr do 60 dní od ich doručenia.“
Jedná sa o zákonnú lehotu, ktorú je exekučný súd povinný dôsledne rešpektovať. Táto
zákonná lehota nebola dodržaná, pričom súčasnom štádiu konania je už odklad exekúcie
vzhľadom na odmietnutie dovolania povinných irelevantný. ...»
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo sťažovateľa LATOUR, spol. s. r. o. na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čí. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na
prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod spis.
zn. 36 Er 135/2013 porušené bolo.
2. Okresnému súdu Bratislava III prikazuje, aby vo veci vedenej pod spis. zn.
36 Er 135/2013 konal bez zbytočných prieťahov.
3. Sťažovateľovi LATOUR, spol. s. r. o priznáva finančné zadosťučinenie
5.000,00 EUR..., ktoré je Okresný súd Bratislava III povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Sťažovateľovi LATOUR, spol. s. r. o. priznáva náhradu trov konania, ktoré je
Okresný súd Bratislava III povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa do
15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť
by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05,
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú dané
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie
konanie.
Sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 36 Er 135/2013.
Podstatou námietok sťažovateľky je nečinnosť okresného súdu pri rozhodovaní
o námietkach podaných povinnými proti exekúcii, keď okresný súd o týchto námietkach
doručených 12. marca 2013 a 14. marca 2013 nerozhodol ani po uplynutí zákonnej lehoty
na rozhodnutie o nich.
Ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, z ktorej vyplýva, že nie každý zistený
prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01,
I. ÚS 66/02, I. ÚS 154/03, IV. ÚS 221/05). V prípade, keď ústavný súd zistil, že postup
všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné
kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, čo platí, aj pokiaľ ide
o čl. 6 ods. 1 dohovoru, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného v tomto článku
(napr. II. ÚS 57/01, IV. ÚS 110/04), prípadne návrhu buď nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00)
alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený (napr. I. ÚS 17/01, I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01,
Ústavný súd v celom rozsahu odkazuje na dôvody svojho uznesenia
č. k. IV. ÚS 559/2013-13 z 23. septembra 2013 a zdôrazňuje (aj s poukazom na odpoveď
predsedu okresného súdu sp. zn. Spr. 2064/2013 z 22. júla 2013 na sťažnosť sťažovateľky
na prieťahy v napadnutom konaní), že okresný súd v súvislosti s podanými námietkami
proti exekúcii nebol nečinný, ale vykonával procesné úkony vrátane uznesenia
z 9. júla 2013, ktorým povolil odklad exekúcie do právoplatného rozhodnutia najvyššieho
súdu o dovolaní proti exekučnému titulu.
Ústavný súd vo svojom predchádzajúcom uznesení uviedol:
«Na tomto konštatovaní nič nemení ani skutočnosť, že ústavný súd svojím
uznesením sp. zn. III. ÚS 330/2013 z 18. júla 2013 rozhodol, že odkladá vykonateľnosť
uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obdo 23/2013 z 30. apríla 2013, ktorým bolo
rozhodnuté o odklade vykonateľnosti rozsudku krajského súdu č. k. 2 Cob/173/2012-545
z 20. decembra 2012 až do rozhodnutia o dovolaní... (odklad vykonateľnosti predmetného
rozsudku krajského súdu nebol podľa odôvodnenia označeného uznesenia ústavného súdu
v uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obdo 23/2013 z 30. apríla 2013 riadne odôvodnený,
pozn.)
Pokiaľ sťažovateľka svoje námietky, ktorými odôvodňovala porušenie označených
práv, opiera výlučne o skutočnosť, že v danej veci nebola dodržaná lehota ustanovená
v § 50 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého o námietkach proti exekúcii rozhodne
súd najneskôr do 60 dní od ich doručenia, ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju
predchádzajúcu judikatúru, podľa ktorej pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48
ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na
v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho
orgánu. Pri posúdení, či došlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd na takéto lehoty síce
prihliada, ale ich nedodržanie nemusí automaticky znamenať porušenie uvedeného
základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci.
S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa ani v týchto prípadoch totiž postup dotknutého
štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné
kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00). Ak
je na jednej strane všeobecný súd viazaný v zákone ustanovenými lehotami na vykonanie
procesného úkonu, na druhej strane ich dodržanie nemôže mať za následok porušenie
základných zásad civilného procesu, ktoré sú nevyhnutným predpokladom realizácie
širšieho základného práva, a to práva na spravodlivý proces, ktoré majú účastníci konania
zaručené v ustanoveniach siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy a v príslušných
medzinárodných zmluvách o ľudských právach, ktoré majú prednosť pred zákonom
(čl. 154c ods. 1 ústavy). V tomto zmysle právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov a právo na spravodlivý proces nemožno stavať proti sebe ani ich od seba
oddeľovať. Porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle
citovaného článku ústavy nemožno preto vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán
dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (m. m. PL. ÚS 25/01). ...
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti nemohol opomenúť v neposlednom rade aj
to, že v exekučnom konaní platí zásada zákazu návratu do pôvodného stavu (restitutio in
integrum). V prípade, že by došlo k vykonaniu exekúcie, hoci by sa neskôr ukázalo, že
exekúcia nemala byť vykonaná, nemožno už vykonaný exekučný úkon zrušiť.»
Ústavný súd akceptuje argumentáciu sťažovateľky, že po rozhodnutí najvyššieho
súdu o odmietnutí dovolania povinných proti exekučnému titulu v súčasnom štádiu konania
nie je daný dôvod na to, aby okresný súd nerozhodol o námietkach povinných proti
exekúcii. Avšak vzhľadom na to, že uznesenie najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania sa
stalo právoplatným 27. marca 2014, nie je možné obdobie od rozhodnutia najvyššieho súdu
do doručenia sťažnosti ústavnému súdu 14. apríla 2014 hodnotiť ako taký prieťah v konaní,
ktorý by odôvodňoval zásah ústavného súdu.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd uzatvára, že postup okresného súdu
v namietanom konaní pri rozhodovaní o námietkach povinných proti exekúcii
necharakterizujú prieťahy, ktoré by nasvedčovali možnosti porušenia základného práva
sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehoty podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
a preto ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľky
odmieta ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľky
nezaoberal.
Ústavný súd v závere pripomína, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci
rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby
sťažovateľka za predpokladu, že by v ďalšom priebehu napadnutého konania dochádzalo
k zbytočným prieťahom alebo by činnosť okresného súdu bola neefektívna, predložila
ústavnému súdu novú sťažnosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. mája 2014