Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 559/2013
PDF · 232.82 KB
No categories available
IV. ÚS 559/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. septembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti L., spol. s r. o., B., zastúpenej
advokátkou JUDr. P. R., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 36 Er/135/2013, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti L., spol. s r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. augusta 2013
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti L., spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľka“,
v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 36 Er/135/2013 (ďalej len „napadnuté konanie“).
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:
«Sťažovateľ podáva ústavnú sťažnosť proti postupu Okresného súdu Bratislave III
v právnej veci sťažovateľa ako oprávneného proti povinnému 1/ Ž..., a. s., a 2/ Ž..., a. s.,
vedenej na Okresnom súde Bratislava III pod spis. zn.: 36 Er/135/2013, ktorým došlo
postupom, resp. nekonaním Okresného súdu Bratislava III pri prejednávaní uvedenej
právnej veci k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a práva
na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“)...
Sťažovateľ ako oprávnený v exekučnom konaní podal návrh na vykonanie exekúcie
proti povinnému 1/ a povinnému 2/ na základe právoplatného a vykonateľného exekučného
titulu, ktorým bol rozsudok Krajského súdu v Košiciach.
V uvedenom exekučnom konaní exekučný súd poveril JUDr. M. Z. vykonaním
exekúcie, pričom povinný 1/ a povinný 2/ podali námietky proti exekúcii. Námietky proti
exekúcii povinného 1/ boli exekučnému súdu doručené dňa 14. 03. 2013 a námietky
povinného 2/ boli exekučnému súdu doručené dňa 12. 03. 2013.
O týchto námietkach proti exekúcii aj napriek uplynutiu zákonnej lehoty exekučný
súd nerozhodol.
Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn. 4 Obdo 23/2013 zo dňa
30. 04. 2013 bola odložená vykonateľnosť exekučného titulu a na základe tohto Uznesenia
Najvyšší súd povolil odklad exekúcie, a to Uznesením Okresného súdu Bratislava III zo dňa
09. 07. 2013.
Uznesením Ústavného súdu SR spis. zn. III. ÚS 330/2013 zo dňa 18. 07. 2013,
Ústavný súd Slovenskej republiky inter alia rozhodol tak, že odložil vykonateľnosť
uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obdo 23/2013 z 30. 04. 2013,
ktorým Najvyšší súd SR odložil vykonateľnosť rozsudku Krajského súdu v Košiciach spis.
zn. 2 Cob/173/2012-545 z 20. 12. 2013 (správne má byť 20. 12. 2012, pozn.) až do
rozhodnutia o dovolaní žalovaných 2/ až 4/.»
Sťažovateľka ďalej poukázala aj na to, že „Dňa 17. 06. 2013 sťažovateľ (zastúpený
advokátom) podal predsedovi súdu ako orgánu poverenému vybavovaním sťažnosti
sťažnosť na prieťahy v súdnom konaní. V podanej sťažnosti sťažovateľ namietal postup
súdu, ktorým súd porušuje právo účastníkov na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov, keďže o námietkach povinných proti exekúcii nebolo rozhodnuté v zákonnej
lehote.
V odpovedi na sťažnosť zo dňa 22. 07. 2013 predseda Okresného súdu Bratislava III
uviedol, že vyhodnotil sťažnosť ako nedôvodnú, keďže podľa názoru predsedu Okresného
súdu Bratislava III bola na základe rozhodnutia Najvyššieho súdu odložená vykonateľnosť
exekučného titulu, a preto exekučný súd nemusí rešpektovať zákonnú lehotu.“.
Sťažovateľka napokon vyjadrila tento názor: «Máme za to, že Okresný súd
Bratislava III konajúc ako všeobecný súd v predmetnej veci je povinný konať a v zákonnej
lehote rozhodnúť o námietkach povinného, a to bez ohľadu na to, či bol povolený odklad
exekúcie alebo nie.
V ustanovení § 50 ods. 2 Zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) je ustanovená zákonná lehota, v ktorej je
exekučný súd povinný rozhodnúť o námietkach proti exekúcii:
„Námietky proti exekúcii je exekútor povinný doručiť súdu najneskôr do piatich dní
od ich doručenia účastníkom. O námietkach proti exekúcii rozhodne súd najneskôr
do 60 dní od ich doručenia.“
Jedná sa o zákonnú lehotu, ktorú je exekučný súd povinný dôsledne rešpektovať.
Táto zákonná lehota nebola dodržaná, pričom v čase plynutia tejto zákonnej lehoty
sa nemohlo predikovať rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o odložení
vykonateľnosti.»
Sťažovateľka na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd nálezom
takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa L., spol. s r. o., na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd nekonaním Okresného súdu Bratislava III vo veci vedenej pod spis. zn.:
36 Er/135/2013 porušené bolo.
2. Okresnému súdu Bratislava III prikazuje, aby vo veci vedenej pod spis. zn.:
36 Er/135/2013 konal bez zbytočných prieťahov.“
Okrem toho sťažovateľka navrhuje, aby jej ústavný súd priznal finančné
zadosťučinenie v sume 3 000 € a úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez
zbytočných prieťahov, a podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru aby bola jeho vec
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa toho ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom
všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,
ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť
by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05,
Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva
na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čo platí aj vo vzťahu
k čl. 6 ods. 1 dohovoru, môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa
namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy
netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch (m. m. II. ÚS 93/03,
Predmetom sťažnosti je námietka sťažovateľky, že postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 36 Er/135/2013 boli porušené jej základné právo garantované
v čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Pokiaľ sťažovateľka v petite svojej sťažnosti namieta porušenie základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 36 Er/135/2013, ústavný súd, vychádzajúc z obsahu
sťažnosti, konštatuje, že sťažovateľka namieta porušenie týchto práv výlučne v súvislosti
s rozhodovaním okresného súdu o uplatnených námietkach povinných v 1. rade a 2. rade
proti exekúcii doručených exekučnému súdu 12. marca 2013 a 14. marca 2013.
Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní
má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02,
I. ÚS 154/03, IV. ÚS 147/04, IV. ÚS 221/05). V prípade, keď ústavný súd zistí, že charakter
postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, čo platí aj
pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru, sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmietne (napr.
I. ÚS 17/01, I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, IV. ÚS 221/05).
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti vychádzal okrem iného
aj z odpovede predsedu okresného súdu sp. zn. Spr. 2064/2013 z 22. júla 2013 na sťažnosť
sťažovateľky na prieťahy v napadnutom konaní, v ktorej okrem iného uviedol:
„Zo spisu som zistil, že dňa 12. 03. 2013 boli doručené do súdneho spisu
36 Er 135/2013 námietky povinného v 2. rade a dňa 14. 03. 2013 námietky povinného
v 1. rade. Súd zabezpečoval vyjadrenie k námietkam a tieto boli súdu doručené dňa
21. 03. 2013. V námietkach povinného v 2. rade doručeným súdu dňa 12. 03. 2013 bol
zároveň i návrh na odklad exekúcie. K tomuto návrhu ste sa vyjadrili dňa 15. 04. 2013. Dňa
24. 04. 2013 bol súdu doručený návrh povinného v 1. rade na zastavenie exekúcie,
ku ktorému ste sa vyjadrili dňa 25. 04. 2013. Prípisom súdu zo dňa 14. 06. 2013 súd žiadal
povinného v 1. a 2. rade na doloženie rozsudku Krajského súdu v Košiciach
2 Cob 173/2012, ktorý bol súdu doručený dňa 09. 07. 2013. Následne súd uznesením zo dňa
09. 07. 2013 povolil odklad exekúcie, a to do právoplatného rozhodnutia Najvyššieho súdu
SR o dovolaní proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave (správne má byť „Krajského súdu
v Košiciach“, pozn.) č. k. 2Cob 173/2012 zo dňa 20. 12. 2012.“
Z citovanej odpovede predsedu okresného súdu na sťažnosť sťažovateľky
na prieťahy v napadnutom konaní je zrejmé, že okresný súd v súvislosti s podanými
námietkami proti exekúcii nebol nečinný, ale vykonával procesné úkony vrátane uznesenia
z 9. júla 2013, ktorým povolil odklad exekúcie do právoplatného rozhodnutia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) o dovolaní proti rozsudku Krajského
súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Cob/173/2012-545 z 20. decembra 2012.
Na tomto konštatovaní nič nemení ani skutočnosť, že ústavný súd svojím uznesením
sp. zn. III. ÚS 330/2013 z 18. júla 2013 rozhodol, že odkladá vykonateľnosť uznesenia
najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obdo 23/2013 z 30. apríla 2013, ktorým bolo rozhodnuté
o odklade vykonateľnosti rozsudku krajského súdu č. k. 2 Cob/173/2012-545
z 20. decembra 2012 až do rozhodnutia o dovolaní žalovaných v II., III. a vo IV. rade
(odklad vykonateľnosti predmetného rozsudku krajského súdu nebol podľa odôvodnenia
označeného uznesenia ústavného súdu v uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obdo 23/2013
z 30. apríla 2013 riadne odôvodnený, pozn.).
Pokiaľ sťažovateľka svoje námietky, ktorými odôvodňovala porušenie označených
práv, opiera výlučne o skutočnosť, že v danej veci nebola dodržaná lehota ustanovená
v § 50 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého o námietkach proti exekúcii rozhodne
súd najneskôr do 60 dní od ich doručenia, ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju
predchádzajúcu judikatúru, podľa ktorej pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48
ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom
na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho
orgánu. Pri posúdení, či došlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd na takéto lehoty síce
prihliada, ale ich nedodržanie nemusí automaticky znamenať porušenie uvedeného
základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci.
S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa ani v týchto prípadoch totiž postup dotknutého
štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné
kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00).
Ak je na jednej strane všeobecný súd viazaný v zákone ustanovenými lehotami
na vykonanie procesného úkonu, na druhej strane ich dodržanie nemôže mať za následok
porušenie základných zásad civilného procesu, ktoré sú nevyhnutným predpokladom
realizácie širšieho základného práva, a to práva na spravodlivý proces, ktoré majú účastníci
konania zaručené v ustanoveniach siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy a v príslušných
medzinárodných zmluvách o ľudských právach, ktoré majú prednosť pred zákonom
(čl. 154c ods. 1 ústavy). V tomto zmysle právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov a právo na spravodlivý proces nemožno stavať proti sebe ani ich od seba
oddeľovať. Porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle
citovaného článku ústavy nemožno preto vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán
dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (m. m. PL. ÚS 25/01).
Tiež z judikatúry ESĽP vyplýva, že čl. 6 ods. 1 dohovoru ustanovuje rýchlosť
súdnych konaní so súčasným ustanovením všeobecnejšieho princípu – riadneho výkonu
spravodlivosti (napr. Süßmann c. Nemecko, rozsudok zo 16. septembra 1996, § 57), resp. že
požiadavka na prejednanie a rozhodnutie veci „v primeranej lehote“ tvorí jeden
z osobitných aspektov práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru
(napr. Sovtransavto Holding c. Ukrajina, rozsudok z 25. júla 2002, § 83). Aj ESĽP uznal, že
nerešpektovanie lehoty ustanovenej zákonom samo osebe neporušuje čl. 6 ods. 1 dohovoru
(napr. Wiesinger c. Rakúsko, rozsudok z 30. októbra 1991, § 60), môže byť však faktorom
pri hodnotení, či sa konanie skončilo v primeranej lehote. Podľa ESĽP primeranosť dĺžky
konania musí byť posudzovaná podľa konkrétnych okolností prípadu, berúc do úvahy
kritériá uvedené v jeho judikatúre, a to najmä zložitosť veci, správanie sťažovateľa a postup
orgánov prerokúvajúcich vec, ako aj význam predmetu sporu pre sťažovateľa (napr. Jóri
c. Slovenská republika, rozsudok z 9. novembra 2000, § 51). Uvedené kritériá ESĽP teda
neaplikuje mechanicky, ale pragmaticky s ohľadom na konkrétne okolnosti každého
jednotlivého prípadu (PL. ÚS 25/01).
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti nemohol opomenúť v neposlednom rade
aj to, že v exekučnom konaní platí zásada zákazu návratu do pôvodného stavu (restitutio in
integrum). V prípade, že by došlo k vykonaniu exekúcie, hoci by sa neskôr ukázalo, že
exekúcia nemala byť vykonaná, nemožno už vykonaný exekučný úkon zrušiť.
Vzhľadom na všetky okolnosti veci, berúc do úvahy doterajšiu dĺžku napadnutého
konania, ako aj doterajší postup okresného súdu, ústavný súd uzavrel, že v konaní vedenom
okresným súdom vo veci sp. zn. 36 Er/135/2013 nemožno namietaný postup z hľadiska
naplnenia základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehoty podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru do dňa predbežného prerokovania sťažnosti kvalifikovať ako taký,
ktorý by nadobudol charakter zbytočných prieťahov a mohol by odôvodňovať vyslovenie
porušenia označených práv sťažovateľky v konaní vo veci samej. Na základe uvedeného
ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde“).
Ústavný súd v závere pripomína, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci
rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby
sťažovateľka po splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí v tejto veci
za predpokladu, že by v ďalšom priebehu napadnutého konania dochádzalo k zbytočným
prieťahom alebo by činnosť okresného súdu bola neefektívna, predložila ústavnému súdu
novú sťažnosť.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi v nej
uvedenými nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. septembra 2013