Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 326/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. mája 2014

predbežne prerokoval sťažnosť K. G., M. T., R. B. a D. B., zastúpených spoločnosťou

JUDr. Lukáčová & partners, s. r. o., Mostná 72, Nitra, v mene ktorej koná advokátka

a konateľka JUDr. Petra Lukáčová, vo veci namietaného porušenia ich základného práva

vlastniť majetok podľa a 3 a základného práva na

súdnu a inú právnu ochranu podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Nitra sp. zn. zo 14. júna

2012 a rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 25. septembra 2013

a takto

rozhodol:

Sťažnosť K. G., M. T., R. B. a D. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

17. januára 2014 doručená sťažnosť K. G., M. T., R. B. a D. B. (ďalej len „sťažovatelia“),

ktorou namietajú porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

a 3 (ďalej len „“) a základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. zo 14.

júna 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu

v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 25. septembra 2013 (ďalej aj

„napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v označenom konaní sa «sťažovatelia domáhali

určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, pozemku... o výmere 1 331 m2... orná pôda... k.

ú...

Poukazovali na nesplnenie podmienok pre riadne vydržanie pozemku odporkyňou J.

L. a jej neb. manželom, M. L... keďže nebola preukázaná ich oprávnená držba pozemku po

dobu 10 rokov a zároveň je vylúčená ich dobromyseľnosť.

Odporcovia boli na pôvodný list vlastníctva... zapísaní titulom notárskej zápisnice

o vydržaní... spísanej dňa 25. 06. 1999.

V súdnom spore... odvodzovali svoje užívacie právo k spornému pozemku

z Prehlásenia zo dňa 16. 12. 1965... ktorého účastníkmi mali byť Š. a V. B. (rodičia

navrhovateliek v 1. a v 2. rade), M. a J. L. (odporcovia), manželia J. a manželia U. (obaja

susedia odporcov). Uvedené Prehlásenie považovali odporcovia za neperfektnú kúpnu

zmluvu, čo však vzhľadom k nižšie popísaným skutočnostiam rozhodne neobstojí.

Rozsudkom OS Nitra zo dňa 14. 06. 2012, sp. zn. bol návrh

sťažovateľov zamietnutý. Odvolací súd tento rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil

Rozsudkom zo dňa 25. 09. 2013, sp. zn. ...

Pôvodnými vlastníkmi pozemku s parc. č... o výmere 6 251 m2, zapísaného v PKV...,

boli manželia Š. a V. B. Súčasťou tejto parcely bola aj dnešná parcela, ktorá je predmetom

sporu (č... o výmere 1 331 m2) a ktorá bola ako samostatná parcela vytvorená až v roku

1968.

Geometrickým plánom č... zo dňa 14. 12. 1965 bol pozemok s parc. č... o výmere 6

251 m2 rozdelený na... 5 novovytvorených parciel..

Tri novovzniknuté parcely vo vlastníctve Československého štátu – MNV... (č..., č....,

č...) boli následne, dňa 28. 1. 1966, rozhodnutiami finančného odboru Okresného

národného výboru v Nitre pridelené do osobného užívania za účelom výstavby rodinných

domkov, a to odporcom parcela č..., manželom J. parcela č... a manželom U. parcela č... -

obaja susedia odporcov...

Na základe uvedeného geometrického plánu bola dňa 12. 3. 1968 uzatvorená

vo forme Notárskej zápisnice... Rozdeľujúca a kúpna zmluva. Túto zmluvu uzatvorili

manželia B. na jednej strane ako predávajúci a F. J. s manželkou a K. U. s manželkou na

strane druhej ako kupujúci. Na základe uvedenej zmluvy predali manželia B. kupujúcim F.

J. s manželkou pozemok s parc. č... o výmere 1 243 m2, za kúpnu cenu vo výške 604,- Kčs,

a kupujúcim K. U. s manželkou pozemok s parc. č... o výmere 1 208 m2, za kúpnu cenu vo

výške 621,50 Kčs.

Vlastníkmi novovytvorenej parcely č... o výmere 1 331 m2, ktorá je predmetom

sporu, zostali naďalej manželia B., čo je explicitne uvedené na 2. strane tejto notárskej

zápisnice. Odporcovia teda nikdy (t. j. ani v roku 1965, ani v roku 1968) nekúpili od

manželov B. sporný pozemok a je zrejmé, že manželia B. ani neprejavili vôľu dať pozemok

do užívania tretej osobe. Pozemky za domami (záhrady) si odkúpili jedine susedia U. a J.,

tak ako to deklaruje rozdeľujúca a kúpna zmluva.

Sporný pozemok užívali a chodili obrábať manželia B. spolu so svojimi deťmi a

vnukmi. Po smrti manželov B. zdedili sporný pozemok v roku 1993 ich 3 deti, K. G.

(navrhovateľka v 1. rade), M. T. (navrhovateľka v 2. rade) a Š. B., ktorý ale dňa 14. 7. 2008

zomrel a jeho dedičmi sú syn R. B. (navrhovateľ v 3. rade) a manželka D. B. (navrhovateľka

v 4. rade).

Následne bol pozemok daný do nájmu miestnemu poľnohospodárskemu družstvu,

Štátnemu majetku, š. p... a neskôr spoločnosti R. s. r. o... za čo bolo sťažovateľom

každoročne vyplácané nájomné a zároveň poľnohospodárske družstvo platilo za pozemok

daň z nehnuteľnosti.

Napriek vyššie uvedenému došlo v roku 1999 (teda v čase trvania nájomného vzťahu)

k osvedčeniu vydržania sporného pozemku odporcami.

Sťažovatelia trvajú na tom, že odporcovia nikdy nekúpili spornú nehnuteľnosť

od manželov Š. a V. B. Prehlásením z roku 1965 bola odporcom predaná len parcela č... na

ktorej si odporcovia postavili rodinný dom...

Sťažovatelia opätovne zdôrazňujú, že Prehlásenie by ani nemohlo byť účinným

nadobúdacím titulom, pretože nebolo registrované štátnym notárstvom, hoci to bola

v danom čase podmienka pre nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti...

Poukazujeme aj na tú skutočnosť, že MNV... vyslovilo súhlas s prevodom

vlastníckeho práva v zmysle Rozdeľujúcej a kúpnej zmluvy, a teda malo vedomosť o tom,

že sporný pozemok ostal vo vlastníctve manželov B.

Je nutné podotknúť, že ten samotný subjektívny pocit odporcov, že sú vlastníkmi

pozemku, je nepostačujúci, dobromyseľnosť musí byť vždy posudzovaná vzhľadom

k všetkým objektívnym okolnostiam, tak ako to aj uvádza odvolací súd vo svojom

odôvodnení...

Subjektívny pocit držiteľa nemôže byť sám osebe podkladom pre vydržanie, ak nie je

tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva.

(Rozsudok NS SR zo dňa 29. 3. 2011, sp. zn. )

Napriek uvedenému prvostupňový aj odvolací súd odignorovali judikatúru NS SR

ohľadom neospravedlniteľného právneho omylu, resp. sa odvolací súd pokúšal nájsť

argument pre jej vyvrátenie, ktorý však v spojitosti s inými faktami vyznieva nelogicky,

zmätočne, nepresvedčivo a preto v konečnom dôsledku aj nespravodlivo...

K námietke sťažovateľov o nedobromyseľnosti odporcov v dôsledku

ich neospravedlniteľného právneho omylu totiž zaujal odvolací súd právny názor,

že k dobromyseľnému konaniu môže dôjsť aj v prípade, ak konanie vychádza z právneho

omylu, a to napr. v prípade zmien zákonov a ich odlišných znení, ktorú skutočnosť si

oprávnený držiteľ nemusel uvedomiť, resp. zaregistrovať. Z uvedeného potom vyvodil,

že Prehlásenie zo dňa 16. 12. 1965 mohlo u odporcov vyvolať stav dobromyseľnosti, keďže

v režime podliehajúcemu predchádzajúcej právnej úprave, , ktorý platil

do 01. 04. 1964, nebola požadovaná pre nadobudnutie vlastníckeho práva intabulácia, ani

perfektná zmluva, ale iba listina preukazujúca vôľu účastníkov k zmene vlastníckeho práva.

Odvolací súd ďalej uvádza, že „pre relatívne krátky čas platnosti novej právnej úpravy

týkajúcej sa nadobúdania vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, nie je možné spravodlivo

požadovať, aby zachytili takúto zmenu a teda mohli vychádzať z toho, že konajú v rámci

tohto právneho režimu a sú oprávnenými držiteľmi pozemku.“

S takýmto záverom odvolacieho súdu nemožno súhlasiť. V prvom rade je potrebné

uviesť, že odporcovia by nemohli nadobudnúť vlastnícke právo k pozemku ani podľa

„starej“ právnej úpravy, keďže nedisponujú listinou, ktorá bez pochybností preukazuje vôľu

manželov Benďákových predať odporcom sporný pozemok...

Sťažovatelia takisto namietajú svojvoľné závery súdov v otázke užívania pozemku,

keď tieto mali za preukázané, že pozemok sťažovatelia, resp. ich právni predchodcovia,

neužívali...

Užívanie pozemku potvrdila okrem návrhov sťažovateliek v 1. a v 2. rade aj svedkyňa

K. Č...

Sťažovatelia preto rozhodne nesúhlasia s konštatovaním odvolacieho súdu,

že výpoveďami svedkov bolo „jednoznačne“ preukázané, že odporcovia pozemok užívajú

a obhospodarujú nerušene od roku 1965. Ich výpovede boli predsa spochybnené inou

svedeckou výpoveďou.

Sťažovatelia uviedli, že pozemok obrábali ich právni predchodcovia (Š. a V. B.)

spolu s deťmi a vnukmi a následne bol pozemok daný do nájmu družstvu.

Na druhej strane, oba súdy mali za preukázané (hoci to z dokazovania nevyplynulo),

že pozemok neobrábalo ani vtedajšie poľnohospodárske družstvo, a to s poukazom

na výpoveď svedka, Ing. R...

V prvom rade je potrebné uviesť, že na výpoveď konateľa spoločnosti R. s. r. o.,

(uviedol, že pozemok spoločnosť neužíva) nie je možné prihliadať, pretože Ing. R. bol

konateľom až od roku 1997, teda len dva roky pred spísaním notárskej zápisnice o vydržaní

v roku 1999...

Pokiaľ teda odvolací súd poukazoval na jeho výpoveď, treba skonštatovať, že je

úplne irelevantná. Skutočnosť, že ani Štátny majetok... š. p. pozemok neužíval, je len

tvrdením odporcov a subjektívnym názorom Ing. R. - ten totiž najskôr uviedol, že nevie, kto

užíval parcelu pred dátumom 1. 12. 1996 (zápisnica z pojednávania zo dňa 07. 02. 2012, s.

6).

Z uvedeného máme za to, že súdy neprihliadali na všetko, čo vyšlo za konania

najavo, tak ako im to ukladá zákon ( ). Hodnotiaca úvaha súdu nesmie byť

ľubovôľou, ale musí vždy zodpovedať zásadám formálnej logiky a musí vychádzať zo

zisteného skutkového stavu veci...

Takéto závery súdov sú nelogické a odporujú ostatnej argumentácii odvolacieho

súdu. Sťažovateľmi predložené Uznesenie NS SR zo dňa 27. 10. 2010, sp. zn.

sa týka prakticky totožného prípadu, na ktorý sa odvolávajú odporcovia,

keď tvrdia, že nehnuteľnosť nadobudli neperfektnou kúpnou zmluvou...

V tejto súvislosti sťažovatelia ďalej uvádzajú, že argumentácia odvolacieho súdu je

nepresvedčivá... Sťažovateľom nedáva jednoznačnú odpoveď, prečo bol ich prípad

posúdený odlišne od konštantnej judikatúry NS SR týkajúcej sa obdobných prípadov...

Týmto spôsobom došlo k porušeniu zásady právnej istoty, keď obdobná situácia nebola

rovnako právne posúdená (, , , )...».

Sťažovatelia na základe uvedeného žiadajú, aby ústavný súd vydal toto rozhodnutie:

„1. Základné právo sťažovateľov, 1. K. G., 2. M. T., 3. R. B., 4. D. B., na súdnu a inú

právnu ochranu podľa ... právo vlastniť majetok podľa a 3

SR, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru...

Rozsudkom Okresného súdu Nitra zo dňa 14. 06. 2012, sp. zn. a Rozsudkom

Krajského súdu Nitra zo dňa 25. 09. 2013, sp. zn. porušené bolo.

2. Ústavný súd... zrušuje Rozsudok Okresného súdu Nitra sp. zn. zo dňa

14. 06. 2012 a Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. zo dňa 25. 09. 2013

a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Nitra a Krajský súd Nitra sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť

sťažovateľom trovy právneho zastúpenia vo výške 280,01 EUR.“

II.

Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom

prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy

vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre

jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom

orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej

možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis a v ňom citovaná

ďalšia judikatúra).

1. Predmetom časti sťažnosti je tvrdenie sťažovateľov, že napadnutým rozsudkom

okresného súdu sp. zn. zo 14. júna 2012 došlo k porušeniu ich základných

práv podľa a 3 , a práva podľa dohovoru.

Pri prerokovaní tejto časti sťažnosti, ktorou sťažovatelia namietajú porušenie

označených základných práv rozsudkom okresného súdu, ústavný súd vychádzal z princípu

subsidiarity podľa . Toto ustanovenie limituje hranice

právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych

a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že sťažovatelia majú právo domáhať sa

ochrany základného práva na ústavnom súde iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu

poskytnúť všeobecné súdy.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že v právnej veci o určenie vlastníckeho práva, v ktorom

sťažovatelia vystupujú ako navrhovatelia, okresný súd napadnutým rozsudkom ich návrh

zamietol. Proti tomuto rozsudku podali sťažovatelia odvolanie, v ktorom sa domáhali, aby

krajský súd napadnutý rozsudok zmenil a ich návrhu vyhovel. Ako dôvody uviedli,

že odporcovia nepreukázali dobromyseľnosť a dlhodobé nerušené užívanie pozemku po

dobu 10 rokov. V odvolaní argumentovali tými istými námietkami, ako to uviedli aj

v sťažnosti podanej ústavnému súdu (v rozhodnutí krajského súdu sú ich argumenty opísané

na strane 3 a strane 4).

Z uvedeného vyplýva, že námietky sťažovateľov v podobe odvolania smerujúceho

proti rozhodnutiu okresného súdu boli predmetom rozhodovania krajského súdu. V rámci

odvolacieho konania krajský súd rozhodnutie súdu prvého stupňa preskúmal a svoj právny

názor vyjadril v rozsudku sp. zn. z 25. septembra 2013.

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého postupu a rozsudku

okresného súdu preto, lebo ich preskúmanie na základe podaného odvolania patrilo

do právomoci krajského súdu. V súvislosti s namietaným porušením označených

základných práv je z ústavného hľadiska pre ústavný súd podstatné a určujúce preto len

preskúmanie postupu krajského súdu (obdobne napr. m. m. , ).

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v časti smerujúcej proti

postupu okresného súdu odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K námietke porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 25. septembra 2013

Sťažovatelia vidia porušenie svojich práv v nesprávnych skutkových zisteniach

a nelogických, resp. svojvoľných a arbitrárnych právnych záveroch krajského súdu, ktoré

im nedali odpovede na ich všetky námietky prednesené v odvolacom konaní, ako aj v tom,

že krajský súd im nedal jednoznačnú odpoveď na to, „prečo bol ich prípad posúdený

odlišne od konštantnej judikatúry NS SR týkajúcej sa obdobných prípadov“.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať

sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, predovšetkým ak by všeobecný súd

odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby

() alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súd odmietol opravný

prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol

o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím ().

V prípade sťažovateľov však nešlo o odmietnutie spravodlivosti majúce za následok

porušenie označených práv, ale o prípad, keď základné právo na súdnu a inú právnu

ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie bolo v celom rozsahu realizované, aj keď nie

podľa ich subjektívnych názorov. Ich nespokojnosť s obsahom rozhodnutí všeobecných

súdov nie je dôkazom ich neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť

právny názor všeobecných súdov svojím vlastným.

Ústavný súd opätovne pripomína, že jeho právomoc konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou

zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle

ktorej ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená

právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci

všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou

v príslušnej medzinárodnej zmluve. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. ,

, ). Pretože v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecného

súdu, bolo v právomoci ústavného súdu len posúdenie, či účinky výkonu právomoci

všeobecného súdu (v danom prípade krajského súdu) v predmetnej veci sú zlučiteľné

s citovaným článkom . Poslaním ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Všeobecný súd je

primárne zodpovedný za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných

práv a slobôd ( a ).

Z relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva,

že tento ako odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa, ako aj konanie, ktoré mu

predchádzalo, a na odvolacom pojednávaní dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľov nie

je dôvodné a súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav vo veci, vec správne posúdil

a jeho rozhodnutie je presvedčivé. Na základe toho rozsudok súdu prvého stupňa v celom

rozsahu potvrdil ako vecne správny podľa .

Krajský súd k právnej problematike, ako aj ku skutkovým zisteniam súdu prvého

stupňa v odôvodnení svojho rozsudku okrem iného uviedol:

„Predmetom konania je návrh navrhovateľov, ktorým sa po pripustení jeho zmeny

uznesením súdu prvého stupňa dňa 09. 11. 2011 domáhajú určenia, že navrhovateľky v 1.

a 2. rade sú podielovými spoluvlastníčkami nehnuteľnosti...

Jedným z osobitných originálnych spôsobov nadobudnutia vlastníctva je i inštitút

vydržania...

V súdenej veci z obsahu spisu nesporne vyplýva, že nehnuteľnosť, ktorá je

predmetom tohto sporu, je v súčasnosti vo vlastníctve odporkyne (v čase podania návrhu

bol vlastníkom aj Milan Líška, manžel odporkyne, ktorý zomrel dňa 02. 02. 2013 a v

dedičskom konaní ju nadobudla odporkyňa)...

V čase podania návrhu odporcovia v 1. a 2. rade boli zapísaní na LV... ako vlastníci

parc. č... - ornej pôdy o výmere 1 331 m2 v podiele 1/1 na základe osvedčenia v notárskej

zápisnici..., spísanej na Notárskom úrade JUDr. Gabriely Rehákovej dňa 25. 06. 1999...

Navrhovatelia namietali splnenie podmienky dobromyseľnosti odporcov pri vstupe

do držby nehnuteľnosti a jej užívanie po zákonom stanovenú dobu. Ako už vyššie odvolací

súd konštatoval, odporcovia boli zapísaní ako vlastníci sporného pozemku na základe listín

o vydržaní do notárskej zápisnice spísanej notárom podľa § 56 ods. 1 písm. g/ zák.

č. o notároch a notárskej činnosti. Takáto listina je spôsobilá na zápis

záznamom podľa o katastri nehnuteľností a o zápisoch

vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (Katastrálny zákon). Preto pokiaľ

navrhovatelia spochybňovali vlastnícke právo odporcov, museli podať určovaciu žalobu

podľa ) na určenie vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti. Vzhľadom

k tomu, že podľa tvrdenia odporcov, k vydržaniu vlastníckeho práva malo dôjsť pred 01. 01.

1992, kedy nadobudla účinnosť novela , vykonaná zákonom

č. , je potrebné vec posúdiť podľa v znení platnom

do 1. januára 1992.

Inštitút vydržania, ako právny titul pre nadobudnutie vlastníckeho práva, za splnenia

zákonných podmienok vymedzených v bol do nášho právneho poriadku

zavedený od 01. 04. 1983, účinnosťou zákona č. 131/3982 Zb. Podľa § 135a ods. 1, 2

cit. zákona, vlastníkom veci, ktorá mohla byť predmetom osobného vlastníctva, sa stal

občan, ktorý mal nepretržite v držbe hnuteľnú vec po dobu - troch, rokov a nehnuteľnú

po dobu desiatich rokov. Podľa § 132a ods. 1 cit. zákona, kto s vecou nakladal ako

s vlastnou a bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, mal, pokiaľ

nebolo stanovené inak. obdobné práva na ochranu, ako vlastník veci. Výnimkou boli

právnické osoby a nehnuteľnosti, ktoré nemohli byť v osobnom vlastníctve. Účelom tejto

právnej úpravy bolo poskytnúť ochranu tomu, kto nebol vlastníkom, nakladal s vecou ako

so svojou a bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí a mala

za cieľ uviesť právny stav do súladu so skutočným stavom, čo do toho času nebolo možné.

Podľa ustálenej judikatúry oprávnená držba predpokladá, aby bol držiteľ v dobrej viere,

že mu vec alebo právo patrí a že je v tejto dobrej viere so zreteľom ku všetkým okolnostiam.

Do vydržacej doby sa započítava aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny

predchodca (§ 135a ods. 4)...“

Ústavný súd po oboznámení sa s rozsudkom krajského súdu, ako aj s argumentáciou

sťažovateľov uvádza, že krajský súd sa vysporiadal so všetkými ich podstatnými

námietkami uvedenými v odvolaní. Nezistil pritom žiadnu zásadnú skutočnosť, ktorá by

signalizovala svojvoľný postup krajského súdu, ktorý by nemal oporu v zákone.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (na s. 8 až s. 12) naopak vyplýva, že sa zaoberal

a vysporiadal primerane s odvolacími dôvodmi sťažovateľov, a nevyhovenie odvolacím

dôvodom, ako ani vyslovenie iného právneho názoru, s ktorým sa sťažovatelia nestotožňujú,

nie je možné považovať za odmietnutie spravodlivosti a nemôže viesť k záveru o porušení

ich označených práv. Podľa názoru ústavného súdu interpretácia

najmä k otázke preukázania podmienok oprávnenej držby (vydržania) odporcami

(vychádzajúce zo skutkových zistení okresného súdu, ktorý vykonal v tomto smere

podrobné dokazovanie) takéto nedostatky nevykazuje. Ústavný súd navyše nie je ďalšou

„odvolacou inštanciou“, a nie je jeho úlohou opätovne rozhodovať o podanom odvolaní

proti rozsudku okresného súdu.

Ústavný súd napokon považuje za potrebné reagovať aj na námietky sťažovateľov

poukazujúce na odlišnosť časti rozhodovacej praxe všeobecných súdov pri rozhodovaní

vecne a právne podobných vecí. Ústavný súd poznamenáva, že mu neprislúcha zjednocovať

in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať právomoc, ktorá podľa § 8 ods. 3

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov je zverená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky. V tejto súvislosti

ústavný súd poznamenáva, že vývoj právnych názorov všeobecných súdov v právne

obdobných prípadoch nemožno automaticky stotožňovať s porušením základného práva

na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie, pokiaľ je prípadná odlišnosť týchto

právnych názorov založená na racionálnej právnej argumentácii. Je pritom vecou (a najmä

povinnosťou) vo veci konajúcich všeobecných súdov vysporiadať sa nielen so zákonnosťou,

ale aj ústavnosťou svojich rozhodnutí [ (pozri aj ,

)].

Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi rozsudkom krajského súdu

a sťažovateľmi namietaným porušením označených práv, sťažnosť v tejto časti vo vzťahu

k namietanému porušeniu základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru odmietol ako zjavne neopodstatnenú už po jej predbežnom prerokovaní

podľa .

3. K námietke porušenia základných práv podľa a 3 napadnutým

rozsudkom krajského súdu

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv

iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho

práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie

nad mieru ustanovenú zákonom.

Sťažovatelia vidia porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 a 3 rozsudkom krajského súdu tým, že zamietol ich návrh v konaní o určenie

vlastníctva k nehnuteľnosti.

Keďže sťažnosť sťažovateľov v časti, ktorou namietali porušenie svojho základného

práva podľa a práva podľa dohovoru, bola odmietnutá

z dôvodu neexistujúcej príčinnej súvislosti, neprichádza do úvahy ani možnosť porušenia

základného práva podľa a 3 aj s ohľadom na to, že vlastníctvo k týmto

nehnuteľnostiam bolo zapísané v katastri nehnuteľností do začatia súdneho sporu

na odporcov, a nie sťažovateľov. Ústavný súd v súvislosti s uvedeným tiež vyslovil,

že absencia porušenia ústavnoprocesných princípov vylučuje založenie sekundárnej

zodpovednosti všeobecného súdu za porušenie základného práva sťažovateľa

hmotnoprávneho charakteru upraveného v označenom článku (m. m. ,

). Ústavný súd totiž v súlade so svojou doterajšou judikatúrou

(napr. ) zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva

z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46

až . V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči

všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa

v spojení s . Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové

a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal

dokazovanie, ktoré je základným predpokladom toho, aby sa vytvoril skutkový základ

rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.

Pretože ústavný súd v okolnostiach prípadu nezistil príčinnú súvislosť medzi

napadnutým rozsudkom krajského súdu a možným porušením základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa , resp. práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemožno vzhľadom na to uvažovať ani o porušení ďalších práv

sťažovateľov podľa a 3 , preto aj v tejto časti odmietol sťažnosť

sťažovateľov z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde .

Po odmietnutí sťažnosti i v tejto časti bolo preto už bez právneho významu

rozhodovať o nárokoch sťažovateľov na zrušenie napadnutých rozsudkov všeobecných

súdov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. mája 2014