Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 107/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. marca 2014

predbežne prerokoval sťažnosť J. M. a I. M., zastúpených advokátkou Mgr. Martinou

Beňovou, konateľkou Advokátskej kancelárie Beňová, s. r. o., Blumentálska 8, Bratislava,

ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu

v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 31. mája 2013,

a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. M. a I. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

18. decembra 2013 doručená sťažnosť J. M. a I. M. (ďalej len „sťažovatelia“, v citáciách aj

„navrhovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 31. mája 2013.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia sú v procesnom postavení navrhovateľov

v súdnom spore „o zaplatenie 9.261,06 Eur s príslušenstvom“ (z titulu „ušlého

nájomného“) vedenom Okresným súdom Bratislava V (ďalej len „okresný súd“)

pod sp. zn. . Okresný súd uznesením č. k. -259 z 12. novembra

2013 konanie prerušil „až do právoplatného skončenia konania na Okresnom súde

Dunajská Streda, vedené pod č. k. “. O odvolaní sťažovateľov z 5. decembra

2012 rozhodol krajský súd sťažnosťou napadnutým uznesením sp. zn.

z 31. mája 2013, ktorým potvrdil „uznesenie súdu prvého stupňa“.

3. Podľa názoru sťažovateľov „nimi namietaný postup Krajského súdu v Bratislave

v konaní sp. zn. je v rozpore s princípmi právnej istoty a tým aj s právom

sťažovateľom na spravodlivý proces, keď:

a) v skutkovo totožnej veci, ako bola vec prejednávaná Krajským súdom v Trnave

v konaní sp. zn. a v konaní sp. zn. , Krajský súd... v otázke

dôvodnosti prerušenia vyvodil úplne opačné závery aké boli vyslovené Krajským súdom

v Trnave v skutkovo takmer totožných veciach,

b) v dostatočnej miere krajský súd neodôvodnil, na základe čoho mal za preukázané,

že súd prvého stupňa správne použil normu (obligatórneho

prerušenia konania)... ako sa ani bližšie nevyposriadal s možnosťou prejudiciálneho

posúdenia dobromyseľnej držby sťažovateľov,

c) krajský súd sa v dostatočnej miere nevysporiadal s otázkou, či súd prvého stupňa

nebol pri preskúmavaní prejudiciálnej otázky týkajúcej sa vlastníctva viazaný právoplatným

rozhodnutím Krajského súdu v Trnave sp. zn. zo dňa 8. 10. 2008...“.

4. Krajskému súdu sťažovatelia ďalej vytýkali, že sa „v dostatočne miere

nevysporiadal s námietkami sťažovateľov, pričom takýto svoj postup náležite neodôvodnil,

na základe čoho došlo k porušeniu práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa č. 46 ods. 1

a spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru“.

5. Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie ich základného

práva „na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

zaručené v čl. 6 Dohovoru...“ postupom krajského súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 31. mája 2013, ktoré navrhli zrušiť a vec vrátiť

krajskému súdu na ďalšie konanie. Súčasne žiadali priznať im „primerané finančné

zadosťučinenie vo výške 1500,- EUR“ pre každého z nich a náhradu trov právneho

zastúpenia „vo výške 275,94 EUR“.

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) sťažnosť sťažovateľov prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju

zo všetkých hľadísk uvedených v .

8. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým

vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho

základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa

namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia

alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,

pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (,

, , , ).

10. V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľov podľa a skúmal, či neexistujú dôvody

na jej odmietnutie podľa .

11. Sťažovatelia namietali porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v a práva na spravodlivý proces zaručeného

dohovoru postupom krajského súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

12. Ústavný súd už uviedol, že „Predpokladom uplatnenia práva na spravodlivý

proces, ktoré sa zaručuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je nezávislosť a nestrannosť súdu.

Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru.“ (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

13. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a inú právnu

ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie

v konaní pred ním (). Základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími

zákonmi (napr. ). Podľa súdy rozhodujú v občianskoprávnych

a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej

správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak

ustanoví zákon. zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

ods. 1 neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym)

súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo

v občianskoprávnom spore (, ).

14. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ). Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už

spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch

rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že

účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou

úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to nie je

ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len

vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

).

15. Pokiaľ ide o sťažovateľmi namietané porušenie ich základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru označeným rozhodnutím krajského súdu,

ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc

všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky

výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľky

uznesením sp. zn. z 31. mája 2013 sú zlučiteľné s označeným článkom

, resp. dohovoru.

16. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom uznesenia krajského súdu dospel

k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho

argumentácia vychádzajúca z výsledkov vykonaného dokazovania a z neho vychádzajúcich

právnych záverov. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd oboznámil podstatu

skutkových a právnych záverov okresného súdu a odvolacej argumentácie sťažovateľov:

„Proti tomuto uzneseniu podali včas odvolanie obaja navrhovatelia dôvodiac tým, že

uznesenie je nesprávne, je vydané v rozpore s ustanoveniami Občianskeho súdneho

konania, čím došlo k vadám podľa , , , (účastníkovi

konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom; rozhodoval vylúčený sudca

alebo súd bol nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát; súd

prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie

právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav; rozhodlo sa bez návrhu, nejde o

rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli alebo ak také dôvody

neexistovali), k vadám podľa ustanovenia , , , , (konanie

má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvého

stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na

zistenie rozhodujúcich skutočností; súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných

dôkazy k nesprávnym skutkovým zisteniam; doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože

sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené; rozhodnutie súdu

prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Poukázali ďalej na § 100

ods. 1, , , , , , , ,

ods. 2, , , , , Určenie

vlastníckeho práva k napadnutým nehnuteľnostiam v konaní vedenom pod sp. zn.

nemôže mať a nemá absolútne žiadny význam na dané konanie o vydanie

bezdôvodného obohatenia, nakoľko si súd musí najprv sám primárne vyriešiť ako

prejudiciálnu otázku, a to oprávnenie navrhovateľov ako prenajímateľov s nehnuteľnosťami

nakladať, užívať ich a prenajímať, nakoľko otázka vlastníckeho práva, kto je vlastníkom

prenajímaných nehnuteľností je až otázkou sekundárnou a vôbec neznamená, že ten, kto je

vlastník tak môže so svojimi nehnuteľnosťami neobmedzene nakladať. Okrem toho súd na

prerušenie konania zvolil nesprávnu procesnú normu, nakoľko podľa § 109 ods. 1 písm. b/

musí súd konanie prerušiť vždy len vtedy, ak jeho rozhodnutie závisí od otázky,

ktorú nie je sám ako predbežnú otázku oprávnený riešiť. Súd nemá ale žiadne oprávnenie

konanie prerušiť z dôvodu, že sa dozvedel, že o otázke, o ktorej by mal rozhodnúť sám, koná

iný orgán a on si na jeho rozhodnutie jednoducho počká. V tejto súvislosti zdôraznil

uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21. 10. 2010, sp. zn. 3 Cdo

150/2010, na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. .

Ustanovenie upravuje tzv. fakultatívne prerušenie konania. Aj

v prípade, ak by štát mal v danej veci úspech, súd nemôže určiť vlastníctvo napadnutých

nehnuteľností za obdobie pred právoplatnosťou rozsudku, ale len po nej, do budúcnosti.

Svoju aktívnu legitimáciu odvíjajú od ustanovenia , podľa

ktorého majetok, ktorý nebol z akýchkoľvek dôvodov predmetom privatizácie, je v správe

ministerstva. Keďže zmluvy o prevode nehnuteľností zo dňa 23. 11. 1993 a 3. 12. 1993 sú

absolútne neplatné, nehnuteľnosti neboli predmetom privatizácie a podnik, ktorý mal k

nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom prevodov, právo hospodárenia, už neexistuje a je

vymazaný z obchodného registra, tieto nehnuteľnosti patria do správy ministerstva.

Ustanovenie stanovuje, že majetok podniku alebo tie

časti tohto majetku, ktoré nebolo možné z akýchkoľvek dôvodov privatizovať a podnik bol

zrušený a vymazaný z obchodného registra, je v správe ministerstva. Znamená to, že sa

vzťahuje len na taký majetok podniku (nie aj na bývalý majetok podniku), ktorý v čase

privatizačného projektu podniku bol jeho skutočným majetkom, mal ho v správe. Toto

ustanovenie v žiadnom prípade neoprávňuje ministerstvo na podávanie akýchkoľvek žalôb v

mene štátu, oprávňuje ministerstvo len na správu takého majetku podnikov, ktoré mali tiež

podniky v správe a boli zrušené a vymazané z obchodného registra. Odvolaciemu súdu

navrhli napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a

rozhodnutie. Žiadali náhradu trov odvolacieho konania.“

Svoje rozhodnutie odôvodnil krajský súd takto:

„Odvolací súd preskúmal vec ( v znení účinnom od 1. 1. 2013,

ďalej len ), túto prejednal bez nariadenia pojednávania ( ),

doplnil dokazovanie spisom Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. (§ 213

ods. 1, 5 ) a dospel k záveru, že odvolaniu nemožno priznať úspech.

V prejednávanej veci (vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava V. pod sp. zn.

) sa navrhovatelia v 1., 2. rade J. M., I. M., proti odporcom v I., II. rade M. Š.,

V. D. domáhajú zaplatenia sumy 9.261,06 € podľa zásad o bezdôvodnom obohatení.

Uvedenej sume zodpovedá nájomné za užívanie nehnuteľností vedených pre Obec a

katastrálne územie... ako rodinný dom... na parcele... - zastavané plochy a nádvoria vo

2

výmere 507 m2, parcela...- zastavané plochy a nádvoria vo výmere 266 m, právnou

predchodkyňou odporcov v I., II. rade K. Š. Nehnuteľnosti užívala bez právneho dôvodu.

Zo spisu Okresného súdu v Dunajskej Strede sp. zn. vyplýva, že

navrhovateľ: Slovenská republika v zastúpení Ministerstvom hospodárstva Slovenskej

republiky, Bratislava, Mierová č. 19, proti odporcom: I. J. M., II. I. M., rodená H., sa

svojím návrhom domáha určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vedeným v

katastrálnom území... ako parcely registra C-KN: ... - zastavané plochy a nádvoria vo

22

výmere 668 m, ... zastavané plochy a nádvoria vo výmere 351 m, ... - zastavané plochy a

22

nádvoria vo výmere 461 m, ... - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 246 m, ... -

2

zastavané plochy a nádvoria vo výmere 446 m, ... - zastavané plochy a nádvoria vo výmere

22

248 m, ... - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 489 m, ... - zastavané plochy a

22

nádvoria vo výmere 260 m, ... - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 507 m, ...

2

-zastavané plochy a nádvoria vo výmere 266 m, rodinné domy... na parcele..., na parcele...,

na parcele..., na parcele..., na parcele... Vec nie je právoplatne skončená.

nemá výslovné ustanovenia o tom, ktoré otázky nesmie

procesný súd prejudiciálne riešiť a do vyriešenia ktorých má prerušiť konanie v inej veci.

Z obsahu spisu, z doteraz vykonaného dokazovania, však vyplýva potreba prerušiť konanie

vedené na Okresnom súde Bratislava V. pod sp. zn. podľa ustanovenia § 109

ods. 2 písm. c/ , potreba počkať do vyriešenia základnej otázky v inom súdnom

konaní (vo veci vedenej na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp. zn. );

otázky, ktorá má, resp. môže mať význam pre rozhodnutie. Skutočnosť, že predmetom

konania vedeného na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp. zn. je

rozhodnutie o vlastníckom práve k daným nehnuteľnostiam, je nepochybne takou

skutočnosťou, ktorá odôvodňuje v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava V. pod

sp. zn. postup podľa ustanovenia Z právoplatne

skončeného konania vedeného pod sp. zn. vyvstane aj jednoznačný záver

o tom, či navrhovateľom svedčí aktívna legitimácia vo veci vedenej na Okresnom súde

Bratislava V. pod sp. zn. ; v prípade, keď podkladom pre zápis vlastníckeho

práva k daným nehnuteľnostiam na, v prejednávanej veci, navrhovateľov bol absolútne

neplatný právny úkon. Niet pochýb o tom, že prerušenie predmetného konania zabráni

v budúcnosti aj ďalším súdnym sporom, konaniam (napr. exekučné konanie a pod.).

Na tomto mieste je potrebné pripomenúť, že v obidvoch súdnych konaniach nejde

o rozhodnutie o osobnom stave, nie je ten istý okruh účastníkov ( ), nejde

o vec, akú má na mysli ustanovenie , že absolútna neplatnosť právneho

úkonu pôsobí od samého začiatku, nastáva priamo zo zákona; o tejto otázke sa koná v inom

súdnom konaní.

V tomto štádiu konania, aj v čase rozhodovania odvolacieho súdu, teda existuje

prekážka postupu súdu vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava V. pod sp. zn.

, je daná taká skutočnosť, ktorá tvorí zákonom tolerovanú prekážku ďalšieho

pokračovania v konaní a odôvodňuje prerušenie konania postupom podľa ustanovenia

S poukazom na vyššie uvedené dôvody, citované zákonné ustanovenie, odvolací súd

napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil, keďže je vo výroku vecne správne (§ 219

ods. 1 ).“

17. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského

súdu konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné

ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.

Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona [ Občiansky

súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“)], ako aj obsahu

relevantných dôkazov je napadnuté rozhodnutie krajského súdu aj náležite odôvodnené.

Ústavný súd považuje preto postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia okresného

súdu za legitímny s ústavne korešpondujúcou mierou interpretácie na vec použitých

zákonných ustanovení a vylučujúci porušenie základného práva podľa ,

resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

18. Na základe uvedeného ústavný súd v danej veci dospel k záveru, že napadnuté

uznesenie krajského súdu nie je svojvoľné. Podľa názoru ústavného súdu základné právo

na súdnu ochranu v zmysle (resp. právo podľa dohovoru)

nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich

záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného

súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne, zjavne

neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

19. V súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľov s postupom krajského súdu

ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

(resp. dohovoru) nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude

spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v

súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné

kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný

súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie

základných práv (obdobne napr. , ).

20. Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi postupom krajského súdu

a sťažovateľmi namietaným porušením označených práv, sťažnosť v tejto jej časti odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

21. Ústavný súd ešte poznamenáva, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto

judikatúru všeobecných súdov (a ani zjednocovanie právnych názorov jednotlivých sudcov)

a suplovať právomoc, ktorá podľa o súdoch a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je zverená Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky.

22. Nad rámec už uvedeného ústavný súd poznamenáva, že pokiaľ sťažovatelia

poukazovali na nesprávnu citáciu ustanovení o prerušení súdneho konania

okresným súdom [ namiesto ], je síce ich

výhrada formálne dôvodná, no z hľadiska vecnej správnosti rozhodnutia (prerušenie

konania z dôvodu prebiehania iného konania, ktoré môže mať význam pre rozhodnutie) nie

je podstatná. Namietaný nedostatok odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia odstránil

odvolací súd, keď správne poukázal na dôvod podľa .

23. Po odmietnutí sťažnosti sťažovateľov ako celku nebol už právny dôvod zaoberať

sa ich ostatnými návrhmi, t. j. návrhom na zrušenie namietaného rozhodnutia, priznaním im

finančného zadosťučinenia a úhrady trov konania (pozri bod 5).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. marca 2014