Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 312/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. júna 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť A. S., zastúpenej

advokátom JUDr. Martinom Olosom, Ulica M. R. Štefánika 71, Žilina, ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd v spojení s

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo 17. decembra 2013 a tiež

práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IV

v konaní vedenom pod sp. zn. , a takto

rozhodol:

Sťažnosť A. S. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. apríla 2014

doručená sťažnosť A. S., (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom

JUDr. Martinom Olosom, M. R. Štefánika 71, Žilina, ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

zo 17. decembra 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) a tiež práva na prejednanie svojej

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Okresného súdu

Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej

aj „napadnuté konanie“).

Z obsahu sťažnosti a zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka bola

účastníčkou konania o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov vedeného

okresným súdom pod sp. zn. v procesnom postavení odporkyne. Okresný súd

rozhodol vo veci samej rozsudkom sp. zn. z 22. mája 2007, ktorý v spojení

s rozsudkom krajského súdu sp. zn. zo 17. decembra 2013 nadobudol

právoplatnosť 6. februára 2014. Krajský súd napadnutým rozsudkom zmenil rozsudok súdu

prvého stupňa v časti finančného vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov

tak, že navrhovateľa zaviazal na zaplatenie sumy 174,27 € v prospech odporkyne do troch

dní. V časti, ktorou bola účastníkom uložená povinnosť zaplatiť na účet súdu trovy konania,

rozsudok okresného súdu zmenil tak, že navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť na účet

súdu prvého stupňa súdny poplatok v sume 1 620,20 € a odporkyni sumu 21,66 €.

Vo zvyšnej časti krajský súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a rozhodol tiež

o náhrade trov odvolacieho i dovolacieho konania.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:

„... konanie prebiehalo od roku 2005 až do 06. 02. 2014, t. j. 9 rokov. Predmetná

doba konania bola zjavne neprimeraná, nakoľko v konaní bolo iba sporným vyporiadanie

spoločného bytu v BSM, t. j. nešlo o skutkovo a právne náročný spor, ale o bežný spor,

ktorý sa v praxi všeobecných súdov vyskytuje pravidelne. V súdnom konaní došlo k vydaniu

viacerých meritórnych rozhodnutí, ktoré sa však diametrálne odlišovali v otázke posúdenia

vyplatenia finančného vyporiadania masy BSM a súvisiacej otázke tzv. prínosu žalobcu.

Najprv bol prvotný rozsudok okresného súdu zmenený rozsudkom krajského súdu v môj

neprospech, následne však NS SR na základe mnou podaného dovolania zrušil pôvodné

odvolacie rozhodnutie krajského súdu s vyslovením právneho názoru, na základe ktorého

bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Bratislava IV. sp. zn. zo dňa

22. 05. 2007. Toto, v poradí druhé rozhodnutie o odvolaní, však bolo ďalej zrušené

Ústavným súdom SR na základe podanej ústavnej sťažnosti žalobcom, keď Ústavný súd SR

svojim nálezom sp. zn. zo dňa 13. 03. 2013 zrušil rozsudok Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. zo dňa 17. 07. 2012. Ústavný súd však svojim nálezom

nezrušil uznesenie NS SR sp. zn. zo dňa 16. 12. 2010, ktorým NS SR

vyhovel môjmu dovolaniu a zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8 Co

387/2007

zo dňa 09. 03. 2010. Predmetné rozhodnutie dovolacieho súdu je tak

naďalej právoplatné a záväzné. V dovolacom uznesení NS SR záväzne

vyslovil právny názor v súlade s mojou argumentáciou. Vzhľadom na túto skutočnosť

a procesnú situáciu je postup Krajského súdu v Bratislave a jeho rozsudok

bezprecedentným nerešpektovaním názoru dovolacieho súdu, nerešpektovaním

právoplatnosti rozhodnutia dovolacieho súdu, porušením princípu právnej istoty, zásady

rovnosti zbraní a rovnosti strán...“

Podľa názoru sťažovateľky „Rozhodnutie krajského súdu spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci v otázke tzv. prínosu žalobcu (navrhovateľa) do bezpodielového

spoluvlastníctva účastníkov v spojení s otázkou nerovných podielov pri ich vyporiadaní.“.

Sťažovateľka vo vzťahu k postupu všeobecných súdov v posudzovanej právnej veci

uviedla, že jej odňali možnosť konať pred súdom. Svoje tvrdenie odôvodnila tým, že jej

okresný súd „svojím postupom neumožnil na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy,

vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci... Konanie je zaťažené i ďalšou

procesnou vadou a to najmä spôsobom vykonania výsluchu svedka O. S. Predmetný svedok

(otec žalobcu a môj bývalý svokor) mal svoju výpoveď pripravenú so sebou písomne

v pojednávacej miestnosti, čo svedok potvrdil pri svojom výsluchu. Je zrejmé, že svedok mal

očividnú snahu pomôcť žalobcovi - svojmu synovi a jeho výpoveď je nielen nehodnoverná

a tendenčná, ale ide o dôkaz získaný nezákonným spôsobom a ide o nulitný dôkaz. Krajský

súd opomenul, že dôkazná hodnota takéhoto dôkazu je nulová a nemožno na takýto dôkaz

v konaní ani prihliadať, tobôž ho hodnotiť.“.

Sťažovateľka sa domáha aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume

5 000 €, čo odôvodňuje takto: „Je šokujúce, že právoplatné rozhodnutia krajského súdu boli

v konaní 2 krát zrušené a vo veci bolo v roku 2013 krajským súdom vydané de facto totožné

rozhodnutie, ako vydal ešte okresný súd v roku 2007... zdĺhavé vedenie konania je šikanózne

a vyvolalo stav právnej neistoty a nulový stav dôvery v nezmeniteľnosť, konečnosť a vecnú

správnosť právoplatného rozhodnutia súdu. Je nesporné, že procesný stav a absolútny

chaos vyvolaný výlučne krajským súdom mi spôsobil a spôsobuje značnú ujmu a škody,

nakoľko som sa spoľahla, že aspoň druhé právoplatné rozhodnutie krajského súdu je

konečné, krajský súd však vo veci vydal v poradí tretie meritórne rozhodnutie. Jednotlivé

rozhodnutia krajského súdu a ním vyslovené právne názory si vzájomne odporujú

a protirečia, a to bez zmeny skutkového základu veci.“

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný

súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa A. S... na súdnu a inú právnu ochranu zaručené

podľa a podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, základné právo na spravodlivý súdny proces zaručené

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a princíp

právnej istoty zaručený podľa rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo dňa 17. 12. 2013 porušené bolo.

2. Základné právo sťažovateľa A. S... na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom

Okresným súdom Bratislava IV. pod sp. zn. porušené bolo.

3. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo dňa 17. 12. 2013

sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie a rozhodnutie.

4. Sťažovateľke A. S... sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 5.000,- € (slovom

päťtisíc eur), ktoré sú Krajský súd v Bratislave a Okresný súd Bratislava IV. sú povinní

zaplatiť spoločne a nerozdielne sťažovateľke A. S. do tridsať dní od právoplatnosti tohto

nálezu.

5. Krajský súd v Bratislave a Okresný súd Bratislava IV. sú povinní uhradiť spoločne

a nerozdielne sťažovateľke A. S... do pätnásť dní od právoplatnosti tohto nálezu trovy

konania vo výške 340,89 EUR (slovom tristoštyridsať eur osemdesiatdeväť centov) na účet

advokáta JUDr. Martina Olosa...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn.

zo 17. decembra 2013

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že proti napadnutému rozsudku krajského súdu

podala sťažovateľka 4. marca 2014 dovolanie, o ktorom do dňa predbežného prerokovania

sťažnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako dovolací súd

ešte nerozhodol.

Pri posudzovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity,

na ktorom je založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1

. Zmysel a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných

práv a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže

byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im

zverených kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte ultima

ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti

všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú.

Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu

podľa zásad uvedených v (,

).

V danom prípade sťažovateľka subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane

základných práv a slobôd akceptovala tým, že podala vo svojej veci dovolanie (4. marca

2014) ešte predtým, ako podala sťažnosť ústavnému súdu podľa .

Ústavný súd v tejto súvislosti odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m.

), podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych

prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd

účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných

predpisov, nemožno rozumieť už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou,

ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom. V okolnostiach prípadu sťažovateľka

podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa vedome vytvorila

stav, keď by o jej veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako

dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp

právnej istoty prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho

súdu vo veci sťažovateľov predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno

považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako

predčasné (m. m. ).

V judikatúre ústavného súdu sa aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva ustálil právny názor (napr. , ), podľa ktorého

v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej

sťažnosti podľa je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až

po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre uvádza

(napr. m. m. , , , , ),

že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v

zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s

výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné,

aby sťažovatelia v prípade podania dovolania podali zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods.

1 , pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je

prípustné, nemožno sťažnosť podľa smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré

predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj

k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. 11. 2007 vo veci Soffer proti

Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva

z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99,

a jeho body 51, 53, 54).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľky v tejto časti uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa

v spojení s .

II.2 K namietanému porušeniu práva na prejednanie záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

predovšetkým vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo aj vtedy, ak v konaní pred

orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby

tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto

možnosť reálne nepripúšťajú (, , , ,

). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú,

pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , , ,

).

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Účelom práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote je odstránenie stavu

právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu.

Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa právna neistota

neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty dochádza v zásade až

právoplatným rozhodnutím súdu alebo štátneho orgánu. Preto na naplnenie práva podľa čl.

6 ods. 1 dohovoru nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne

úkony bez ohľadu na ich počet (napr. , ).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. , ) sa

ochrana právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru poskytuje v konaní pred ústavným súdom len

vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto práva označenými orgánmi

verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď sťažnosť

bola doručená ústavnému súdu, už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu

označeného práva postupom okresného súdu, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako

zjavne neopodstatnenú ( ). Navyše, zjavná

neopodstatnenosť sťažnosti, prostredníctvom ktorej sťažovateľ namieta porušenie práva

na prejednanie svojej veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, môže vyplývať

aj z toho, že porušenie tohto práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,

v ktorom už príslušný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti ústavnému súdu

podľa (m. m. ).

Ústavný súd v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti zistil, že

okresný súd v napadnutom konaní meritórne rozhodol rozsudkom sp. zn.

z 22. mája 2007, ktorý v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn.

zo 17. decembra 2013 nadobudol právoplatnosť 6. februára 2014. V čase doručenia

sťažnosti ústavnému súdu (1. apríla 2014) už teda okresný súd vo veci samej rozhodol

a napadnuté konanie bolo právoplatne skočené, preto už nemohol porušovať právo

sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo v súlade s konštantnou judikatúrou ústavného

súdu zakladá dôvod na jej odmietnutie pre zjavnú neopodstatnenosť.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľky po predbežnom prerokovaní

v tejto časti odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Pre úplnosť je potrebné uviesť, že v čase podania sťažnosti ústavnému súdu bolo

vo veci podané dovolanie (4. mája 2014) a okresný súd vykonával procesné úkony spojené

s predložením veci dovolaciemu súdu na rozhodnutie o dovolaní. V čase doručenia

sťažnosti ústavnému súdu by teda sťažovateľka mohla prípadne namietať prieťahy v konaní

spôsobené postupom okresného súdu, ale len vo vzťahu k dovolaciemu konaniu, čo ale

nevyplýva z petitu ani z odôvodnenia jej sťažnosti.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. júna 2014