Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (9)I. ÚS 332/2014
PDF · 161.46 KB
No categories available
I. ÚS 332/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júla 2014
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,
Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD.,
Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vedené pod
sp. zn. Rvp 1262/2014 a sp. zn. Rvp 1293/2014 vo veci namietaného porušenia základných
práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 47 Charty
základných práv Európskej únie postupom Krajského súdu v Košiciach a jeho uznesením
sp. zn. 13 CoE 58/2013 z 25. júna 2013, postupom Krajského súdu v Žiline a jeho
uznesením sp. zn. 1 CoE 143/2012 z 15. januára 2013 a postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky a jeho uzneseniami sp. zn. 7 CoE 96/2013 z 8. novembra 2013
a sp. zn. 2 CoE 10/2013 z 31. októbra 2013 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn.
Rvp 1262/2014 a sp. zn. Rvp 1293/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej
vedené pod sp. zn. Rvp 1262/2014.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 13. februára
2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25,
Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základných práv podľa
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
a práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom
Krajského súdu v Košiciach a jeho uznesením sp. zn. 13 CoE 58/2013 z 25. júna 2013,
postupom Krajského súdu v Žiline a jeho uznesením sp. zn. 1 CoE 143/2012 z 15. januára
2013 (ďalej len „krajské súdy a „uznesenia krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a jeho uzneseniami sp. zn. 7 CoE 96/2013
z 8. novembra 2013 a sp. zn. 2 CoE 10/2013 z 31. októbra 2013 (ďalej aj „uznesenia
najvyššieho súdu“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka mala v exekučnom konaní vedenom na
podklade rozhodcovského rozsudku Okresným súdom Spišská Nová Ves a v exekučnom
konaní vedenom na podklade notárskej zápisnice Okresným súdom Liptovský Mikuláš
(ďalej len „okresné súdy“) postavenie oprávnenej. V priebehu exekučného konania bolo
uzneseniami okresných súdov v sťažovateľkou napadnutých konaniach rozhodnuté
o zastavení prebiehajúceho exekučného konania. Krajské súdy na odvolanie sťažovateľky
svojimi uzneseniami návrh sťažovateľky na prerušenie odvolacieho konania zamietli
a uznesenia okresných súdov vo výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o zastavení
exekúcie potvrdili. Najvyšší súd konania o odvolaní sťažovateľky proti uzneseniam
krajských súdov vo výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie konania zastavil.
Sťažovateľka v predostretej argumentácii atakuje právne závery vyplývajúce
z rozhodovacej činnosti označených súdov, ktorým vytýka ich nesprávnosť z hľadiska
právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych
predpisov na predmetnú právnu vec sa vzťahujúcich a zároveň poskytuje ústavnému súdu
vlastnú interpretáciu právnych predpisov vzťahujúcu sa na uvedené konania. Za relevantné
pochybenie v postupe označených súdov považuje predovšetkým skutočnosť, že o zastavení
uvedených exekučných konaní bolo rozhodnuté bez toho, aby bolo predtým prerušené
konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
(ďalej aj „OSP“) z dôvodu potreby podania žiadosti Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej
len „Súdny dvor“) na rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie. Zároveň poukazuje na rozsudok Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt
proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013, z ktorého má vyplývať, že
čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny
súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby
mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich
právach navrhne, aby uvedená podmienka bola zrušená, avšak zásada kontradiktórnosti
vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania
ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a
vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú
vnútroštátne procesnoprávne predpisy. Rovnako rozsiahlo poukazuje na ďalšiu
rozhodovaciu činnosť Súdneho dvora, ústavného súdu a Ústavného súdu Českej republiky.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal rozhodnutie,
ktorým vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy,
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva podľa čl. 47 charty postupom a uzneseniami
krajských súdov a postupom a uzneseniami najvyššieho súdu v uvedených konaniach, zruší
označené uznesenia krajského súdu a najvyššieho súdu, vec vráti krajským súdom na ďalšie
konanie a sťažovateľke prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov
konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Podľa § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade
s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 1262/2014 a sp. zn. Rvp 1293/2014 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú
súvislosť uvedených sťažností, ako aj vzhľadom na totožnosť v osobe sťažovateľky
a najvyššieho súdu, proti ktorým sťažnosti smerujú, ústavný súd rozhodol o ich spojení
na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
2.1 K namietanému porušeniu označených práv napadnutým postupom
a uzneseniami krajských súdov
Pokiaľ ide o splnenie procesných podmienok prípustnosti sťažnosti smerujúcej proti
postupu a uzneseniam krajských súdov ako súdov odvolacích, ústavný súd zistil, že
uznesenia krajských súdov neboli napadnuté dovolaním, ale len odvolaním, a to len pokiaľ
ide o výrok o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Vo vzťahu k ostatným výrokom
uznesení krajských súdov, ktorým boli uznesenia okresných súdov o vyhlásení exekúcie
za neprípustnú a jej zastavení potvrdené, sťažovateľka nepodala žiaden opravný prostriedok.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
V posudzovaných prípadoch ústavný súd zistil, že sťažovateľkou napadnuté
uznesenia krajských súdov nadobudli právoplatnosť 31. júla 2013 (uznesenie Krajského
súdu v Košiciach sp. zn. 13 CoE 58/2013 z 25. júna 2013) a 6. februára 2013 (uznesenie
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 1 CoE 143/2012 z 15. januára 2013).
Ústavnému súdu však boli sťažnosti proti napadnutým uzneseniam krajských súdov
doručené až 13. februára 2014, teda zjavne po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej
v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy.
Nedodržanie tejto lehoty je pritom dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej
oneskorene (III. ÚS 480/2012, III. ÚS 549/2013, I. ÚS 52/2014).
Keďže sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je časovo obmedzený právny prostriedok
ochrany ústavnosti, možno konštatovať, že lehota utanovená pre tento druh konania pred
ústavným súdom sťažovateľke bez akýchkoľvek pochybností uplynula skôr, než podala túto
sťažnosť. Pri ustálení tohto záveru ústavný súd dospel k záveru, že na vec nemôže aplikovať
judikatúru o zachovaní lehoty na podanie sťažnosti vo vzťahu k napadnutým rozsudkom
(uzneseniam) krajského súdu v prípadoch procesného rozhodnutia dovolacieho súdu (napr.
I. ÚS 358/09, III. ÚS 114/2010), keďže proti uzneseniam krajských súdov sťažovateľka
dovolanie nepodala, ale bez splnenia podmienok konania napadla uznesenia krajských
súdov odvolaniami (ako neprípustným opravným prostriedkom), a len pokiaľ ide o výrok
o zamietnutí jej návrhu na prerušenie konania.
Vo vzťahu k uzneseniam krajských súdov preto ústavný súd považoval jej sťažnosti
za oneskorené, na základe čoho ich podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.
2.2 K namietanému porušeniu označených práv napadnutým postupom
a uzneseniami najvyššieho súdu
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré sťažovateľ označil, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04,
III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).
Najvyšší súd napadnutými uzneseniami konanie o odvolaní sťažovateľky proti
uzneseniam krajských súdov vo výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie konania zastavil,
pretože dospel k záveru o existencii takého nedostatku podmienok konania, ktorý nemožno
odstrániť. Vychádzal pritom z názoru, že uznesenia krajských súdov o nevyhovení návrhu
sťažovateľky ako oprávnenej na prerušenie konania vydané v priebehu odvolacieho konania
nie sú rozhodnutiami krajského súdu ako súdu prvého stupňa, ale ide o rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým nie je odvolanie prípustné. Odvolací súd sa pri takomto
rozhodovaní nestáva súdom prvého stupňa, ale zostáva súdom odvolacím. V zmysle § 202
ods. 3 písm. o) OSP odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu, ktorým sa zamietol návrh
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c), a teda aj keby o návrhu rozhodol súd
prvého stupňa, proti jeho rozhodnutiu by v takomto prípade odvolanie prípustné nebolo.
Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že napadnuté uznesenia krajských súdov ako súdov
odvolacích chybné poučenie o neprípustnosti odvolania proti týmto rozhodnutiam
neobsahujú. S poukazom na uvedené najvyšší súd dospel k záveru o nedostatku svojej
funkčnej príslušnosti na rozhodovanie o odvolaní sťažovateľky.
Ústavný súd po preskúmaní obsahu napadnutých uznesení najvyššieho súdu zistil, že
najvyšší súd svoje závery o neodstrániteľnom nedostatku podmienok konania o odvolaní
sťažovateľky odôvodnil ústavne akceptovateľným (určitým a zrozumiteľným) spôsobom.
Žiada sa tiež zdôrazniť, že sťažovateľka v sťažnostiach ani nepredkladala argumentáciu
vyvracajúcu správnosť a zákonnosť tohto postupu najvyššieho súdu, sústredila sa len
na formuláciu svojich názorov spochybňujúcich postup označených súdov vo vzťahu
k návrhu na prerušenie konania pre účely predloženia predbežnej otázky podľa čl. 267
Zmluvy o fungovaní Európskej únie. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje
na odôvodnenie uznesenia ústavného súdu č. k. IV. ÚS 299/2012-16 zo 7. júna 2012 vo veci
inej sťažnosti podanej sťažovateľkou, v ktorom ústavný súd sťažovateľke podrobne
vysvetlil, že „nie každé nepredloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, ktoré by
mohlo byť v rozpore s právom Európskej únie, musí mať automaticky za následok
porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (m. m.
II. ÚS 129/2010)“, pričom svoj právny názor zároveň oprel aj o uznesenie Spolkového
ústavného súdu sp. zn. 2 BvR 2419/06 zo 6. mája 2008 a rozhodnutie Európskeho súdu pre
ľudské práva vo veci Ullens de Schooten a Rezabek proti Belgicku z 20. septembra 2011,
sťažnosti č. 3989/07 a č. 38353/07.
Záver, ku ktorému najvyšší súd dospel, nie je z ústavného hľadiska
neospravedlniteľný ani neudržateľný a nemá za následok porušenie základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, respektíve práva
podľa čl. 47 charty. V zmysle svojej judikatúry ústavný súd považuje za protiústavné
a arbitrárne iba tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo
aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti
(IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06), čo však nie je tento prípad.
Vzhľadom na uvedené považuje ústavný súd sťažnosti proti uzneseniam najvyššieho
súdu za zjavne neopodstatnené, na základe čoho ich podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde odmietol, pričom o ďalších návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených už ústavný súd
vzhľadom na odmietnutie sťažností nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. júla 2014