Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 332/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júla 2014

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,

Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD.,

Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vedené pod

sp. zn. a sp. zn. vo veci namietaného porušenia základných

práv podľa a , práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 47 Charty

základných práv Európskej únie postupom Krajského súdu v Košiciach a jeho uznesením

sp. zn. z 25. júna 2013, postupom Krajského súdu v Žiline a jeho

uznesením sp. zn. z 15. januára 2013 a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky a jeho uzneseniami sp. zn. z 8. novembra 2013

a sp. zn. z 31. októbra 2013 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn.

a sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej

vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 13. februára

2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25,

Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základných práv podľa

a (ďalej len „“), práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom

Krajského súdu v Košiciach a jeho uznesením sp. zn. z 25. júna 2013,

postupom Krajského súdu v Žiline a jeho uznesením sp. zn. z 15. januára

2013 (ďalej len „krajské súdy a „uznesenia krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a jeho uzneseniami sp. zn.

z 8. novembra 2013 a sp. zn. z 31. októbra 2013 (ďalej aj „uznesenia

najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka mala v exekučnom konaní vedenom na

podklade rozhodcovského rozsudku Okresným súdom Spišská Nová Ves a v exekučnom

konaní vedenom na podklade notárskej zápisnice Okresným súdom Liptovský Mikuláš

(ďalej len „okresné súdy“) postavenie oprávnenej. V priebehu exekučného konania bolo

uzneseniami okresných súdov v sťažovateľkou napadnutých konaniach rozhodnuté

o zastavení prebiehajúceho exekučného konania. Krajské súdy na odvolanie sťažovateľky

svojimi uzneseniami návrh sťažovateľky na prerušenie odvolacieho konania zamietli

a uznesenia okresných súdov vo výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o zastavení

exekúcie potvrdili. Najvyšší súd konania o odvolaní sťažovateľky proti uzneseniam

krajských súdov vo výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie konania zastavil.

Sťažovateľka v predostretej argumentácii atakuje právne závery vyplývajúce

z rozhodovacej činnosti označených súdov, ktorým vytýka ich nesprávnosť z hľadiska

právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych

predpisov na predmetnú právnu vec sa vzťahujúcich a zároveň poskytuje ústavnému súdu

vlastnú interpretáciu právnych predpisov vzťahujúcu sa na uvedené konania. Za relevantné

pochybenie v postupe označených súdov považuje predovšetkým skutočnosť, že o zastavení

uvedených exekučných konaní bolo rozhodnuté bez toho, aby bolo predtým prerušené

konanie podľa

(ďalej aj „OSP“) z dôvodu potreby podania žiadosti Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej

len „Súdny dvor“) na rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní

Európskej únie. Zároveň poukazuje na rozsudok Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt

proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013, z ktorého má vyplývať, že

čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny

súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby

mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich

právach navrhne, aby uvedená podmienka bola zrušená, avšak zásada kontradiktórnosti

vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania

ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a

vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú

vnútroštátne procesnoprávne predpisy. Rovnako rozsiahlo poukazuje na ďalšiu

rozhodovaciu činnosť Súdneho dvora, ústavného súdu a Ústavného súdu Českej republiky.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal rozhodnutie,

ktorým vysloví porušenie jej základných práv podľa a ,

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva podľa čl. 47 charty postupom a uzneseniami

krajských súdov a postupom a uzneseniami najvyššieho súdu v uvedených konaniach, zruší

označené uznesenia krajského súdu a najvyššieho súdu, vec vráti krajským súdom na ďalšie

konanie a sťažovateľke prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov

konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

.

Podľa môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť

na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade

s citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

a sp. zn. a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú

súvislosť uvedených sťažností, ako aj vzhľadom na totožnosť v osobe sťažovateľky

a najvyššieho súdu, proti ktorým sťažnosti smerujú, ústavný súd rozhodol o ich spojení

na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

2.1 K namietanému porušeniu označených práv napadnutým postupom

a uzneseniami krajských súdov

Pokiaľ ide o splnenie procesných podmienok prípustnosti sťažnosti smerujúcej proti

postupu a uzneseniam krajských súdov ako súdov odvolacích, ústavný súd zistil, že

uznesenia krajských súdov neboli napadnuté dovolaním, ale len odvolaním, a to len pokiaľ

ide o výrok o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Vo vzťahu k ostatným výrokom

uznesení krajských súdov, ktorým boli uznesenia okresných súdov o vyhlásení exekúcie

za neprípustnú a jej zastavení potvrdené, sťažovateľka nepodala žiaden opravný prostriedok.

Podľa , sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

V posudzovaných prípadoch ústavný súd zistil, že sťažovateľkou napadnuté

uznesenia krajských súdov nadobudli právoplatnosť 31. júla 2013 (uznesenie Krajského

súdu v Košiciach sp. zn. z 25. júna 2013) a 6. februára 2013 (uznesenie

Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 15. januára 2013).

Ústavnému súdu však boli sťažnosti proti napadnutým uzneseniam krajských súdov

doručené až 13. februára 2014, teda zjavne po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej

v na podanie sťažnosti podľa .

Nedodržanie tejto lehoty je pritom dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej

oneskorene (, , ).

Keďže sťažnosť podľa je časovo obmedzený právny prostriedok

ochrany ústavnosti, možno konštatovať, že lehota utanovená pre tento druh konania pred

ústavným súdom sťažovateľke bez akýchkoľvek pochybností uplynula skôr, než podala túto

sťažnosť. Pri ustálení tohto záveru ústavný súd dospel k záveru, že na vec nemôže aplikovať

judikatúru o zachovaní lehoty na podanie sťažnosti vo vzťahu k napadnutým rozsudkom

(uzneseniam) krajského súdu v prípadoch procesného rozhodnutia dovolacieho súdu (napr.

, ), keďže proti uzneseniam krajských súdov sťažovateľka

dovolanie nepodala, ale bez splnenia podmienok konania napadla uznesenia krajských

súdov odvolaniami (ako neprípustným opravným prostriedkom), a len pokiaľ ide o výrok

o zamietnutí jej návrhu na prerušenie konania.

Vo vzťahu k uzneseniam krajských súdov preto ústavný súd považoval jej sťažnosti

za oneskorené, na základe čoho ich podľa odmietol.

2.2 K namietanému porušeniu označených práv napadnutým postupom

a uzneseniami najvyššieho súdu

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré sťažovateľ označil, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Najvyšší súd napadnutými uzneseniami konanie o odvolaní sťažovateľky proti

uzneseniam krajských súdov vo výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie konania zastavil,

pretože dospel k záveru o existencii takého nedostatku podmienok konania, ktorý nemožno

odstrániť. Vychádzal pritom z názoru, že uznesenia krajských súdov o nevyhovení návrhu

sťažovateľky ako oprávnenej na prerušenie konania vydané v priebehu odvolacieho konania

nie sú rozhodnutiami krajského súdu ako súdu prvého stupňa, ale ide o rozhodnutia

odvolacieho súdu, proti ktorým nie je odvolanie prípustné. Odvolací súd sa pri takomto

rozhodovaní nestáva súdom prvého stupňa, ale zostáva súdom odvolacím. V zmysle § 202

ods. 3 písm. o) odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu, ktorým sa zamietol návrh

na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c), a teda aj keby o návrhu rozhodol súd

prvého stupňa, proti jeho rozhodnutiu by v takomto prípade odvolanie prípustné nebolo.

Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že napadnuté uznesenia krajských súdov ako súdov

odvolacích chybné poučenie o neprípustnosti odvolania proti týmto rozhodnutiam

neobsahujú. S poukazom na uvedené najvyšší súd dospel k záveru o nedostatku svojej

funkčnej príslušnosti na rozhodovanie o odvolaní sťažovateľky.

Ústavný súd po preskúmaní obsahu napadnutých uznesení najvyššieho súdu zistil, že

najvyšší súd svoje závery o neodstrániteľnom nedostatku podmienok konania o odvolaní

sťažovateľky odôvodnil ústavne akceptovateľným (určitým a zrozumiteľným) spôsobom.

Žiada sa tiež zdôrazniť, že sťažovateľka v sťažnostiach ani nepredkladala argumentáciu

vyvracajúcu správnosť a zákonnosť tohto postupu najvyššieho súdu, sústredila sa len

na formuláciu svojich názorov spochybňujúcich postup označených súdov vo vzťahu

k návrhu na prerušenie konania pre účely predloženia predbežnej otázky podľa čl. 267

Zmluvy o fungovaní Európskej únie. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje

na odôvodnenie uznesenia ústavného súdu č. k. -16 zo 7. júna 2012 vo veci

inej sťažnosti podanej sťažovateľkou, v ktorom ústavný súd sťažovateľke podrobne

vysvetlil, že „nie každé nepredloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, ktoré by

mohlo byť v rozpore s právom Európskej únie, musí mať automaticky za následok

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa (m. m.

)“, pričom svoj právny názor zároveň oprel aj o uznesenie Spolkového

ústavného súdu sp. zn. zo 6. mája 2008 a rozhodnutie Európskeho súdu pre

ľudské práva vo veci Ullens de Schooten a Rezabek proti Belgicku z 20. septembra 2011,

sťažnosti č. 3989/07 a č. 38353/07.

Záver, ku ktorému najvyšší súd dospel, nie je z ústavného hľadiska

neospravedlniteľný ani neudržateľný a nemá za následok porušenie základného práva podľa

a , práva podľa dohovoru, respektíve práva

podľa čl. 47 charty. V zmysle svojej judikatúry ústavný súd považuje za protiústavné

a arbitrárne iba tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo

aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(, ), čo však nie je tento prípad.

Vzhľadom na uvedené považuje ústavný súd sťažnosti proti uzneseniam najvyššieho

súdu za zjavne neopodstatnené, na základe čoho ich podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde odmietol, pričom o ďalších návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených už ústavný súd

vzhľadom na odmietnutie sťažností nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2014