Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 350/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júla 2014 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť D. R., zastúpenej

advokátom JUDr. Ondrejom Krempaským, Advokátska kancelária, Račianska 66,

Bratislava, vo veci namietaného porušenia , , a Slovenskej

republiky a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 12. februára 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť D. R. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

23. mája 2014 doručená sťažnosť D. R., (ďalej len „sťažovateľka“) pre namietané porušenie

, , a (ďalej len „“) a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 12. februára 2014 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola ako žalobkyňa

účastníčkou konania vedeného na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod

sp. zn. o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného Ministerstva financií

Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“ alebo „žalovaný“).

Predmetom konania bolo preskúmavanie zákonnosti rozhodnutia prvostupňového

správneho orgánu – Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „finančné

riaditeľstvo“) č. 4312/2012-SZ zo 4. júla 2012, ktorým podľa § 105 ods. 7 v spojení s § 68

ods. 13 o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene

a doplnení niektorých zákonov [ďalej len „“ (účinného od 30. júna

2012)] znížil sťažovateľke výsluhový dôchodok, a to od 1. júla 2012 na sumu 441,31 €

mesačne. Proti rozhodnutiu finančného riaditeľstva podala sťažovateľka odvolanie,

o ktorom minister financií rozhodol rozhodnutím č. k. -23-35 z 23. augusta

2012 tak, že jej odvolanie zamietol a napadnuté rozhodnutie finančného riaditeľstva

potvrdil.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. zo 7. júna 2013 predmetné rozhodnutia

finančného riaditeľstva a ministra financií zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

Proti rozsudku krajského súdu podal odvolanie žalovaný – ministerstvo a najvyšší

súd namietaným rozsudkom o podanom odvolaní rozhodol tak, že rozsudok krajského súdu

zmenil a žalobu zamietol.

3. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: «Sťažovateľke bol rozhodnutím Útvaru

sociálneho zabezpečenia FR SR /ďalej len „ÚST“/ č. 1312/2012-SZ zo dňa 30. 5. 2012

zvýšený /zvalorizovaný/ výsluhový dôchodok v súlade s právnymi predpismi platnými v čase

vzniku nároku. Rozhodnutím ÚSZ č. 4312/2012-SZ/2012-SZ zo dňa 4. 7. 2012 bol

sťažovateľke znížený výsluhový dôchodok o sumu právoplatne priznanú zákonným

spôsobom. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, ktoré rozhodnutím

Podpredsedu vlády a ministra financií SR /ďalej „odvolací orgán“/ č. MF/020477/201223-

35 zo dňa 23. 8. 2012 bolo zamietnuté.

Sťažovateľka obidve rozhodnutia napadla v súlade so zákonom žalobou na krajskom

súde, v ktorej sa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia odvolacieho orgánu

aj ÚSZ. Krajský súd žalobe vyhovel a rozhodnutie odvolacieho orgánu č. MF/020477/2012-

23 35 zo dňa 23. 8. 2012 spolu s rozhodnutím č.4312/2012 SZ/2012 SZ zo dňa 4. 7. 2012

rozsudkom č. -35 zo dňa 7. 6. 2013 ako nezákonné, zrušil. Rozsudok krajského

súdu napadol odvolaním Podpredseda vlády a minister financií SR. Jeho odvolaniu NS SR

vyhovel v plnom rozsahu.

V podanej žalobe, rovnako ako v odvolaní proti rozhodnutiu ÚSZ, sťažovateľka

namietala tri skutočnosti, ktoré podľa jej názoru odôvodňovali záver, že rozhodnutie nebolo

vydané v súlade s právnymi predpismi, v dôsledku čoho bola žalobkyňa ukrátená na svojich

právach, keď jej vznikol nárok na vyplácanie zvýšeného /valorizovaného/ výsluhového

dôchodku, ktorý jej bol priznaný zákonným postupom, zákonným spôsobom a zo zákonných

dôvodov.

Sťažovateľka namietala:

• nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho orgánu,

• neprípustnosť postupu podľa ustanovenia v znení

neskorších noviel,

• retroaktivitu z dôvodu použitia ustanovenia

v znení neskorších noviel.

Krajský súd, ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku, na základe vyššie uvedených

námietok podanej žalobe vyhovel a rozhodnutie odvolacieho orgánu, spolu s rozhodnutím

prvostupňového orgánu zrušil.

NS SR k uvedenej veci zaujal odlišný právny názor, rozsudok krajského súdu zmenil

a žalobu ako nedôvodnú zamietol. NS SR sa vo svojom rozsudku zaoberal v podstate

len otázkou retroaktivity. V odôvodnení rozsudku k tejto námietke v zásade len odcitoval

časti z nálezu ústavného súdu (-51 zo dňa 27. 10. 2010). Podľa nášho názoru

nie je možné automaticky a bez výhrad prijať nález ústavného súdu, pretože nejde o dve

skutkovo a právne totožné veci. Rozsudok NS SR nie je presvedčivý, jeho odôvodnenie

odporuje právu na spravodlivý proces - „rovnosti zbraní“.

Do pozornosti dávam fakt, že tri senáty Krajského súdu v Bratislave (1S,5S,6S) každý

hlasovaním v pomere 3:0 cca v 50 totožných veciach, žalobu považovali za dôvodnú. Jediný

senát krajského súdu 2S vyslovil iný právny názor, aj to až potom, čo NS SR zmenil

rozsudok proti ktorému smeruje táto sťažnosť a osvojil si závery NS SR.

Námietkou nepreskúmateľnosti rozhodnutí sa NS SR nezaoberal. Aj keď táto

námietka sťažovateľky nebola prioritnou, z hľadiska práva na spravodlivý proces -

„rovnosť zbraní“, odvolací orgán sa vo svojom rozhodnutí s námietkami sťažovateľky mal

vysporiadať zákonným spôsobom. ...

Do pozornosti Ústavného súdu SR dávam tu skutočnosť, že senát NS SR 10 Sžso,

ktorý rozhodoval o odvolaní v prípadoch , ,

10 , , , , postupoval rozdielne.

V prípadoch , sa touto otázkou aspoň formálne zaoberal

a nestotožnil sa s námietkou krajského súdu aj keď jeho závery sú nezrozumiteľné.

...

Podľa nášho názoru, právny názor NS SR je čisto formalistický, ak nárok

na výsluhový dôchodok spája s dňom 1. 7. Tento názor NS SR sťažovateľka vníma

ako účelový a slúži iba na to, aby pravá retroaktivita sa vnímala ako retroaktivita nepravá,

ktorá podľa judikatúry US sa považuje za určitých okolností za prípustnú... Nemôže byť

v súlade so zákonom a taký výklad, že sa zasiahlo

do budúcich nárokov. Všetky skutkové okolnosti a listinné dôkazy sú dôkazom toho, že týmto

zákonom bolo zasiahnuté do uzavretých právnych vzťahov a teda ide o pravú retroaktivitu,

ktorá nemala za cieľ upraviť právne vzťahy do budúcnosti, ale bola prijatá za tým účelom,

aby bolo odňaté to, načo sťažovateľke vznikol zákonný nárok uplynutím roku 2011, v

ktorom boli splnené zákonné podmienky pre priznanie nároku. V tejto súvislostí považujem

za potrebné zdôrazniť, že novo prijatý zákon nemenil obdobie od ktorého sa zvyšujú

výsluhové dôchodky na rok 2012, ale spätne zmenil právne skutočnosti /namiesto rastu

miezd a spotrebiteľských cien stanovil % rastu funkčných platov/, na základe ktorých

vznikne výsluhovým dôchodcom nárok na valorizáciu. Ak by novo stanovené podmienky

za akých sa budú valorizovať výsluhové dôchodky, boli uplatňované v období od 1. 7. 2013

t. j. v roku 2013, v danom prípade by išlo o úpravu pomerov do budúcna a v tomto prípade

by záver, že ide o nepravú retroaktivitu, v právnom poriadku za určitých okolnosti

prípustnú, bol akceptovateľný.

V danom prípade však ide o retroaktivitu pravú, ktorá je neprípustná a ktorá

je v rozpore s princípmi právneho štátu, teda je v rozpore s .

Legitímne očakávania výsluhových dôchodcov sú a boli dôvodné a nespochybniteľné

nielen preto, že zákonné podmienky pre priznanie boli splnené, ale aj preto, že o ich nároku

bolo aj právoplatne a v súlade so zákonom rozhodnuté ešte pred tým, ako nadobudol

účinnosť Ako vyplýva z rozsudku NS SR, tieto skutočnosti nemali

pre NS SR pri rozhodovaní vo veci žiadny právny význam. Podľa odôvodnenia toto

právoplatné rozhodnutie nemohlo na veci nič zmeniť, pretože bol

prijatý pred 1. 7. 2012... Výsluhový dôchodok je sociálnou dávkou a preto,

aj pri posudzovaní otázky nepravej retroaktivity sa mal NS SR, ak sa opieral o závery

v náleze ústavného súdu, zaoberať komplexne a to z hľadiska jej prípustnosti nielen

vo vzťahu k ale aj , , ... Podľa názoru

sťažovateľky arbitrárnosť rozhodnutia je daná aj tým, že NS SR prijal interpretáciu

ust. , aj napriek tomu, že išlo extrémny nesúlad záverov

s vykonanými skutkovými a právnymi zisteniami. NS SR sa námietkou sťažovateľky

k aplikáciu citovaného ustanovenia žalovaným a ÚSZ vysporiadal tak, že na veci nič nemení

ani to, že pôvodné rozhodnutie je právoplatné, pričom argumentácia sťažovateľa

nesmerovala len k otázke právoplatnosti tohto rozhodnutia, ale v jeho argumentáciu bolo

poukázané na to, že rozhodnutie, ktorým mu bol zvýšený výsluhový dôchodok, bolo vydané

v súlade so zákonom a preto postup podľa citovaného ustanovenia nepripadá do úvahy,

pretože na použitie citovaného ustanovenia musí byť splnený zákonný predpoklad

citovaného ustanovenia, t. j. musí byť preukázané, že výsluhový dôchodok bol priznaný

vyšší, ako patrí. Citované ustanovenie sťažovateľka považuje za kogentné. Interpretácia

tohto ustanovenia NS SR nie je v súlade s SR a je aj v extrémnom

rozpore s princípmi spravodlivosti.

Závery súdu, že v danom prípade ide síce o retroaktivitu nepravú, nemôže obstáť

a podľa názoru sťažovateľky, nie sú v súlade s ustálenou judikatúrou. Tak ako sťažovateľka

uviedla vo svojej sťažnosti, prijatý právny predpis zasiahol už do uzavretých právnych

vzťahov /meritom veci nie je otázka priznania dôchodku meritom veci je otázka valorizácie/,

potvrdených zákonným rozhodnutím, keď podmienky pre valorizáciu, ktoré mali byť splnené

v roku 2011, zmenil , Rozhodnutím ktoré bolo vydané podľa

citovaného zákona, ÚSZ aj žalovaný sťažovateľke odňali zákonným spôsobom vzniknutý

a zákonným rozhodnutím priznané zvýšenie výsluhového dôchodku, čo je v rozpore

s legitímnymi očakávaniami sťažovateľky a teda aj v rozpore s SR. Týmto

zákonom a na základe neho vydaným rozhodnutím, bolo porušené aj ústavné právo

sťažovateľky vlastniť majetok podľa SR v spojení s Dodatkového

protokolu o ochrane ľudských práv a základných slobôd. ...

Sťažovateľka tvrdí, že rozsudkom NS S, ktorý je arbitrárny bolo porušené aj jej právo

podľa SR, podľa ktorého, ľudia sú slobodní a rovní vo svojich právach.

Sťažovateľka, ako poberateľ výsluhového dôchodku, bola počas celého aktívneho veku

dôchodkovo poistená. Výsluhový dôchodok, ktorý je sťažovateľke vyplácaný v inom systéme,

je vyplácaný z osobitného účtu, ktorý je tvorený z odvodov colníkov, rovnako ako sa tvoria

zdroje pre vyplácanie starobných dôchodkov. Tým, že vo všeobecnom systéme boli

dôchodky zvalorizované a výsluhovým dôchodcom nie a to len preto, že ich dávky

sú vyplácané v inom systéme, postavenie výsluhových dôchodcov sa stalo nerovným

a to aj vtedy, ak ide o výsluhových dôchodcov, ktorí dosiahli dôchodkový vek alebo

presiahli vekovú hranicu 55 rokov, čím bolo porušené aj pravo sťažovateľky podľa čl. 39

. Z rozsudku NS SR sa dôvody, z ktorých vychádzal vo svojom

závere, že v danom prípade ide o retroaktivitu nepravú a preto prípustnú, nemôžu právne

obstáť.

Sťažovateľka tvrdí, že právne závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

vo všetkých bodoch ako sú uvedené, sú neodôvodnené a z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné a majú za následok porušenie základných práv a slobôd.

Sťažovateľka tvrdí, že Najvyšší súd Slovenskej republiky mu neposkytol

garantovanú právnu ochranu v požadovanej kvalite.»

4. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„1. Základné právo D. R... na súdnu ochranu, podľa Slovenskej

republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, ako aj , ,

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. zo dňa

12. 2. 2014 porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR

10 zo dňa 12. 2. 2014.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy právneho

zastúpenia...“

II.

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

8. Podľa sa dávka nemocenského

zabezpečenia, úrazového zabezpečenia a výsluhového zabezpečenia zníži, ak sa zistí, že sa

táto dávka priznala vo vyššej sume, ako patrí.

9. Podľa v znení účinnom od 30. júna 2012

do 30. apríla 2014 [zmena uskutočnená , ktorým sa mení a dopĺňa

o zdravotnom poistení a o zmene a doplnení

o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)] sa dávky

výsluhového zabezpečenia zvyšujú podľa odsekov 1 až 7 v tom kalendárnom roku,

v ktorom sa funkčné platy príslušníkov Policajného zboru... zvyšujú na základe zákona

o štátnom rozpočte viac ako o 0 %. Ak sa funkčné platy, stupnica platových taríf alebo

hodnostné platy v príslušnom kalendárnom roku zvyšujú len u niektorého zo subjektov

podľa predchádzajúcej vety, dávky výsluhového zabezpečenia podľa odsekov 1 až 7 sa

zvyšujú iba poberateľom, ktorí ukončili posledný služobný pomer v zbore, štátnom orgáne

alebo v ozbrojených silách, v ktorom sa uvedené platové náležitosti zvyšujú, a pozostalým

po nich.

10. Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

11. Podľa občania majú právo na primerané hmotné

zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.

12. Podľa občania majú právo na primerané hmotné

zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.

13. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

14. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

15. Sťažovateľka v petite sťažnosti neuviedla, ktoré konkrétne odseky označených

ustanovení a dohovoru namieta. Z obsahu sťažnosti je však zrejmé, že podstatou jej

sťažnosti je namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý

proces podľa a práva podľa dohovoru, porušenie zákazu

diskriminácie podľa , základného práva vlastniť majetok podľa

ods. 1 a základného práva na primerané hmotné zabezpečenie podľa

rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 12. februára 2014.

Podstatné sťažovateľkine námietky voči rozsudku najvyššieho súdu je možné zhrnúť

takto:

- skutkové a právne závery najvyššieho súdu sú podľa sťažovateľky zjavne

neodôvodnené a arbitrárne, najvyšší súd sa podľa nej nedostatočne vysporiadal s právnym

názorom krajského súdu, ako aj dôvodmi žaloby a vyjadrením sťažovateľky k podanému

odvolaniu,

- najvyšší súd sa nezaoberal námietkou nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho

orgánu v správnom konaní,

- nesúhlasí s interpretáciou a právnym

posúdením retroaktivity,

- nejednotnosť judikatúry všeobecných súdov pri rozhodovaní v obdobných

konaniach.

II.A K namietanému porušeniu a dohovoru rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. z 12. februára 2014

16. Krajský súd v rozsudku sp. zn. zo 7. júna 2013 v podstatnom

uviedol:

„Z administratívneho spisu krajský súd zistil, že žalobkyni bol právoplatným

rozhodnutím Finančného riaditeľstva SR č. 1312/2012-SZ zo dňa 30. 5. 2012 (za účinnosti

do 29. 6. 2012) zvýšený výsluhový dôchodok podľa

od 1. 7. 2012 na sumu 457,87- eur mesačne.

Následne po vydaní vyššie uvedeného rozhodnutia prvostupňový orgán, z dôvodu

prijatej novely č. , účinnej od 30. 6. 2012 vydal

rozhodnutie č. 4312/2012-SZ zo dňa 4. 7. 2012, ktorým podľa § 68 ods. 13 zákona

č. , (účinného od 30. 6. 2012) znížil žalobcovi výsluhový dôchodok

od 1. 7. 2012 na sumu 444,31,- eur mesačne.

Vzhľadom k tomu, že k neboli prijaté žiadne

intertemporálne (prechodné) ustanovenia, je potrebné vychádzať zo všeobecnej zásady

zákazu pravej retroaktivity právnych noriem.

Podľa právneho názoru krajského súdu, prvé rozhodnutie žalovaného resp.

Finančného riaditeľstva SR zo dňa 30. 5. 2012 o valorizácii výsluhového dôchodku bolo

vydané v súlade s vtedy platným právnym stavom, je zákonné a právoplatné. Bol teda

nezákonný postup žalovaného, že následne (po účinnosti novely č. ) vydal dňa

4. 7. 2012 rozhodnutie, ktorým valorizáciu žalobcovi za to isté obdobie odňal, pričom

vychádzal zo znenia zákona po 30. 6. 2012. Argumenty žalovaného, že zmena nastala

ex lége a rozhodnutie malo iba deklaratórny charakter neobstoja, pretože toto rozhodnutie

má podľa názoru súdu v časti zvýšenia (prípadne zníženia) výsluhového dôchodku

konštitutívny charakter. Taktiež nemohla obstáť námietka žalovaného, že takéto prípady

rieši Podľa názoru súdu toto ustanovenie nie je možné

aplikovať na tento prípad, pretože tu nejde o výpočet dávky výsluhového dôchodku, ale

o valorizáciu (zvýšenie). Zvýšenie výsluhového dôchodku bolo v čase rozhodovania

prvostupňového orgánu dňa 30. 5. 2012 v súlade s vtedy platným právnym stavom.“

17. Najvyšší súd v namietanom rozsudku sp. zn. z 12. februára 2014

uviedol:

„Pre rozhodnutie vo veci bolo potrebné posúdiť, či v súvislosti so zmenou podmienok

valorizácie vykonanej (účinným odo dňa 30. júna 2012), bolo

možné už priznané (zvýšené) dávky výsluhového zabezpečenia podľa § 68 ods. 1 zákona

č. (účinného do dňa 29. júna 2012), znížiť.

V danom prípade krajský súd a žalobkyňa považujú zmenu žalobkyni priznanej

valorizácie dávky výsluhového zabezpečenia za neprípustnú z dôvodu všeobecnej zásady

zákazu pravej retroaktivity právnych noriem.“

Najvyšší súd v odôvodnení ďalej citoval z nálezu ústavného súdu sp. zn.

z 27. októbra 2010 v časti týkajúcej sa posúdenia časovej pôsobnosti

právnych noriem.

Najvyšší súd v odôvodnení namietaného rozsudku následne uviedol: «V tejto

súvislosti je potrebné zdôrazniť rozdiel medzi nepravou a pravou retroaktivitou, ktorým

sa zaoberá napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 29. septembra 2011: „K definujúcim znakom právneho štátu patrí aj zákaz

retroaktivity právnych noriem, ktorý je významnou demokratickou zárukou ochrany práv

a právnej istoty (). Nie každá retroaktivita je však nezlučiteľná s princípmi,

na ktorých je budovaný právny Štát. V teórii a praxi sa rozlišuje tzv. pravá a nepravá

spätná účinnosť (retroaktivita) právnych predpisov. Význam tohto rozlišovania je založený

na skutočnosti, že pokiaľ sa pravá retroaktivita v zásade odmieta ako nezlučiteľná

s obsahom princípu štátu, nepravá retroaktivita sa akceptuje ako prípustný nástroj

na dosiahnutie ustanovených a dostatočne významných cieľov verejnej moci.

Pri pravej retroaktivite zákonodarca v novom právnom predpise neuzná práva alebo

povinnosti založené právnymi skutočnosťami, ktoré sa ako právne skutočnosti uznávali

na základe skoršieho (predchádzajúceho) právneho predpisu. O pravú retroaktivitu

ide napr. vtedy, keď neskorší právny predpis so spätnou účinnosťou (s dopadom

do minulosti) upravuje vzťahy, ktoré vznikli v minulosti. V dôsledku toho nastáva stav,

v rámci ktorého účinnosť neskoršieho právneho predpisu nastáva skôr ako jeho platnosť

(skôr, než začal existovať).

Pri nepravej retroaktivite zákonodarca uznáva právne skutočnosti, na základe

ktorých podľa predchádzajúcej právnej normy došlo k vzniku určitých právnych vzťahov.

O nepravú retroaktivitu môže ísť napriek tomu, že zákonodarca prípadne novým právnym

predpisom zároveň s účinnosťou do budúcna prinesie určité zmeny aj tých práv (alebo

povinností), ktoré vznikli za platnosti skoršieho zákona. Nepravá retroaktivita teda nebráni

zákonodarcovi novou právnou úpravou vstúpiť aj do tých právnych vzťahov, ktoré vznikli

na základe skôr prijatej právnej normy a meniť ich režim. Za prípustné sa považuje, pokiaľ

nová právna úprava (uznávajúc práva a povinnosti nadobudnuté podľa skoršieho právneho

predpisu) zavádza do budúcna nový režim a mechanizmus (procedúru) uplatnenia týchto

práv alebo pokiaľ právam nadobudnutým za skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa

účinnosti neskoršej právnej úpravy nový obsah. V konečnom dôsledku nepôsobí nepravá

retroaktivita do minulosti. Akceptuje stav, ktorý nastal za skôr platnej a účinnej právnej

úpravy, tento stav ale rieši až v čase účinnosti novej právnej úpravy“.

Okrem toho v právnom štáte platí princíp prezumpcie ústavnosti - len Ústavnému

súdu Slovenskej republiky prislúcha vysloviť, či určitá norma alebo jej časť, či ustanovenie,

je ale nie je v dôsledku obsiahnutej pravej - neprípustnej - retroaktivity - protiústavná

a teda v právnom štáte neprípustná.

Podľa názoru odvolacieho súdu prijatá novela s účinnosťou

odo dňa 30. júna 2012 nevykazuje znaky pravej retroaktivity, v našom právnom poriadku

neprípustnej, ale ide o retroaktivitu nepravú, ktorá je prípustná. Dotknutou novelou boli

uznané právne skutočnosti, ktoré vznikli počas platnosti a účinnosti skoršieho zákona

(výsluhový dôchodok žalobkyni naďalej patrí), no zároveň boli zmenené isté práva

do budúcností.

Prvostupňový orgán mal za to, že dňa 1. 6. 2012 vznikne právo na vyplácanie

výsluhového dôchodku vo vyššej sume, a preto vydal dňa 1. 6. 2012 rozhodnutie o zvýšení

výsluhovej dávky; toto jeho rozhodnutie bolo vydané v súlade s právnym predpisom,

v tom čase platným a účinným, takže išlo o rozhodnutie zákonné. Avšak právna úprava

sa následne ku dňu 30. júna 2012 zmenila a naviazala zvýšenie výsluhového dôchodku

na zvýšenie funkčných, platov. Podľa platnej právnej úpravy, odo dňa 30. júna 2012 teda

žalobkyni nevzniklo právo na zvýšenie výsluhového zabezpečenia. Preto aj rozhodnutie

o znížení výsluhového dôchodku zo dňa 4. 7. 2012 bolo vydané na základe platného

a účinného právneho predpisu, preto je tiež zákonné, a nebolo vydané bez existencie

právneho dôvodu, ako sa domnieva žalobkyňa. Navyše žalovaný postupoval aj v súlade

s ustanovením , podľa ktorého dávka výsluhového

zabezpečenia sa zníži, ak sa priznala vo vyššej sume, ako patrí.

S poukazom na uvedené najvyšší súd podľa veta druhá

v spojení s napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave zmenil tak,

že žalobu ako nedôvodnú zamietol.

Odvolací súd ešte poznamenáva, že ak krajský súd považoval ustanovenie § 68

ods. 13 účinného odo dňa 30. júna 2012 za protiústavné, mal

v prerokúvanej veci postupovať podľa a predložiť vec na zaujatie

stanoviska Ústavnému súdu Slovenskej republiky, pretože sám nie je oprávnený vysloviť

rozpor všeobecného právneho predpisu so zákonom, alebo medzinárodnou

zmluvou. Správny orgán by predsa ani po zrušení jeho rozhodnutia v ďalšom konaní

nemohol rozhodnúť v rozpore s platným a účinným všeobecne záväzným právnym

predpisom.»

18. Z už citovaného vyplýva, že úlohou

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , ).

19. Vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje ústavný súd za potrebné

uviesť, že nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. ). Preskúmanie

rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie

len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo

iným zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej slobody. Skutkový stav

a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,

ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj ).

Ústavnoprávnou požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli

riadne, zrozumiteľne a logicky odôvodnené.

20. Ústavný súd už judikoval, že ak všeobecný súd reagoval na procesné úkony

účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom v súlade

s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu,

v ktorom účastník uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, nemôže dôjsť

k porušeniu základného práva na spravodlivý proces (, ).

Ústavný súd tiež pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,

aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. ,

, , ). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva

pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých

sa zakladajú. Článok 6 ods. 1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú

odpoveď na každý argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže

obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku

z 21. 1. 1999).

21. Podstatná časť sťažovateľkiných námietok spočívala v tvrdení o arbitrárnosti

skutkových a právnych záverov namietaného rozsudku najvyššieho súdu, nedostatočnom

vysporiadaní sa s právnym názorom krajského súdu, ako aj dôvodmi žaloby a vyjadrením

sťažovateľky k podanému odvolaniu. Sťažovateľka namietala, že najvyšší súd sa nezaoberal

námietkou nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho orgánu v správnom konaní.

22. K námietkam sťažovateľky v tejto časti ústavný súd predovšetkým uvádza,

že sťažovateľka nepredložila ústavnému súdu vyjadrenie k podanému odvolaniu, avšak

zo samotného namietaného rozsudku (s. 4 – 5) vyplýva, že sťažovateľka sa k podanému

odvolaniu žalovaného ministerstva vyjadrila tak, že sa stotožnila s právnym názorom

krajského súdu a podrobnejšie sa vyjadrila len k problematike tvrdenej retroaktivity.

23. Podstatou odôvodnenia namietaného rozhodnutia najvyššieho súdu bola

interpretácia v spojení s , a ich aplikácia

na zistený skutkový stav.

Všeobecné súdy sa z hľadiska merita veci museli vysporiadať s otázkou,

či v súvislosti so zmenou právnej úpravy upravujúcej podmienky valorizácie, vykonanou

, ktorý nadobudol účinnosť 30. júna 2012, bolo možné už skôr

priznané zvýšené dávky výsluhového zabezpečenia podľa

Z. z. účinného do 29. júna 2012 znížiť.

24. K uvedeným námietkam sťažovateľky ústavný súd konštatuje, že po preskúmaní

odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu so zreteľom na dôvody, ktoré

sťažovateľka uviedla v predmetnej sťažnosti, ústavný súd nezistil taký jeho výklad

a aplikáciu ustanovení a osobitných právnych predpisov,

ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s uvedeným a

dohovoru.

25. Ústavný súd už vo viacerých rozhodnutiach (napr. ) vyslovil,

že právna teória rozoznáva retroaktivitu pravú a nepravú. Pravá retroaktivita zahrňuje

prípady, keď právna norma reglementuje i vznik právneho vzťahu a nároky z neho

vzniknuté pred jej účinnosťou (teda o pravom spätnom pôsobení nového zákona ide vtedy,

keď pôsobí aj pre minulú dobu). Nepravá retroaktivita spočíva v tom, že právne vzťahy

hmotného i procesného práva, ktoré vznikli za platnosti práva starého, sa spravujú zásadne

týmto právom, a to až do doby účinnosti práva nového. Po jeho účinnosti sa však riadi

právom novým (teda o nepravom spätnom pôsobení hovoríme vtedy, keď nový zákon

nariaďuje, že má byť použitý i na staré právne pomery už založené, ale iba od doby,

keď začína pôsobnosť nového zákona, alebo ešte od neskoršej doby; mutatis mutandis

.

Pokiaľ ide o nepravú retroaktivitu, všeobecne v prípadoch stretu starej a novej

právnej normy platí nepravá retroaktivita, t. j. od účinnosti novej právnej normy sa i právne

vzťahy vzniknuté podľa zrušenej právnej normy riadia právnou normou novou. Pri nepravej

retroaktivite zákonodarca uznáva právne skutočnosti, na základe ktorých podľa

predchádzajúcej právnej normy došlo ku vzniku určitých právnych vzťahov. O nepravú

retroaktivitu môže ísť napriek tomu, že zákonodarca prípadne novým právnym predpisom

zároveň s účinnosťou do budúcna prinesie určité zmeny aj tých práv (alebo povinností),

ktoré vznikli za platnosti skoršieho zákona.

26. Ustanovením účinným od 30. júna 2012

táto nová právna úprava, uznávajúc práva nadobudnuté podľa skoršieho právneho predpisu,

zaviedla do budúcna nový režim a mechanizmus (procedúru) ich uplatňovania a právam

nadobudnutým za skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa účinnosti neskoršej právnej

úpravy nový obsah.

To, čo sa novou právnou úpravou do budúcna zmenilo, boli podmienky valorizácie

výsluhových dôchodkov. V čase, keď správny orgán priznával sťažovateľke valorizáciu

výsluhového dôchodku, robil tak na základe v tom čase platnej a účinnej právnej normy.

Následne v čase, keď správny orgán rozhodol o znížení výsluhového dôchodku

sťažovateľky, rozhodol na základe už v tom čase zmenenej, no platnej a účinnej právnej

normy, ktorá neznamenala zánik práva sťažovateľky na valorizáciu výsluhového dôchodku,

ale zmenila podmienky valorizácie.

27. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že v teórii ústavného práva

i v slovenskom ústavnom systéme sa uplatňuje tzv. prezumpcia ústavnosti právnych noriem,

čo znamená, že na účinnú právnu normu sa orgán ju aplikujúci musí pozerať ako na súladnú

s dovtedy, kým ústavný súd predpísaným spôsobom nevysloví jej neústavnosť.

Ústavnosť nepravej retroaktivity právnej normy má pritom právomoc skúmať len ústavný

súd, a to v rámci konania o súlade právnych predpisov podľa .

Bolo preto povinnosťou orgánov verejnej moci aplikovať platný a účinný právny

predpis.

28. Ústavný súd sa stotožňuje s právnym názorom najvyššieho súdu, že v prípade,

ak krajský súd považoval relevantné ustanovenia za protiústavné, bolo v jeho právomoci

predložiť ústavnému súdu podľa návrh na

začatie konania o súlade právnych predpisov.

29. Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľkou namietaný rozsudok najvyššieho

súdu obsahuje dostatok skutkových a najmä právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil,

že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich

ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá

by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku

uviedol východiská, na základe ktorých postupoval v danej veci pri strete dvoch časovo

na seba nadväzujúcich právnych predpisov, a na základe toho posudzoval hmotnoprávny

nárok uplatnený sťažovateľkou v danej veci. K argumentu o nepreskúmateľnosti rozhodnutí

správnych orgánov ústavný súd pripomína, že bolo výlučne v právomoci všeobecných

súdov posúdiť splnenie všetkých náležitostí rozhodnutia správnych orgánov, pričom

z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd tieto rozhodnutia

preskúmal, s ich obsahom sa oboznámil, zaoberal sa nimi a podrobne uviedol zistený

podstatný obsah týchto rozhodnutí, na základe ktorého rozhodol.

Najvyšší súd sa jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal

so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré boli pre jeho rozhodnutie vo veci

podstatné a právne významné, pričom výklad a aplikácia dotknutých ustanovení právnych

predpisov bola vykonaná ústavne súladným spôsobom.

30. Pokiaľ sťažovateľka namietala nejednotnosť judikatúry krajských súdov

vo vzťahu k predmetu konania, ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju doterajšiu

rozhodovaciu činnosť, v zmysle ktorej je rozdielna judikatúra prirodzeným (inherentným)

prejavom každého súdneho systému, pričom zjednocovanie judikatúry všeobecných súdov

je v právomoci najvyššieho súdu, a nie ústavného súdu (pozri napr. ,

, , , ).

31. Ústavný súd pripomína, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu

a práva na spravodlivé súdne konanie, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania

a ak tento v konečnom dôsledku nie je úspešný, za predpokladu, že napadnuté rozhodnutie

súdu je v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivé súdne konanie nepatrí

právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi,

navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivé súdne konanie je naplnené tým,

že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav

a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú, a to za predpokladu,

že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté

v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý

proces ().

32. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti

odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa , pretože

napadnutý rozsudok najvyššieho súdu v ničom nesignalizuje možnosť porušenia základného

práva podľa a práva podľa dohovoru, dôvodnosť ktorej by

bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

II.B K namietanému porušeniu , a

rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 12. februára 2014

33. Sťažovateľka namietala porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 a základného práva na primerané hmotné zabezpečenie podľa

. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu dospel

k záveru, že z jeho odôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo

dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

a základného práva na primerané hmotné zabezpečenie podľa ,

keďže najvyšší súd v posudzovanom prípade ústavne konformným spôsobom interpretoval

a aplikoval príslušné právne normy.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným rozsudkom

najvyššieho súdu a základným právom podľa a neexistuje

taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto práv po

prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľky aj v tejto jej časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2

.

34. K sťažovateľkou namietanému porušeniu ústavný súd

uvádza, že aplikácia sa v individuálnych sťažnostiach viaže

na vyslovenie porušenia individuálne určeného základného práva alebo slobody sťažovateľa

().

Keďže ústavný súd nezistil porušenie , a

ani čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným rozsudkom najvyššieho súdu, aj túto časť sťažnosti

odmietol podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

35. Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, o ďalších nárokoch

sťažovateľky nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2014