Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 80 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (97)d38/367719.2ddddd.pdf
PDF · 129.17 KB
No categories available
5Szd/1/2010
Najvyšší súd 5Szd/1/2010
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr. Eleny Krajčovičovej a JUDr. Jarmily
Urbancovej v právnej veci žalobkyne V., a. s., so sídlom M., Krajská pobočka N., proti
žalovanému Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, so sídlom Grősslingová 5,
Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia predsedu Úradu pre dohľad nad zdravotnou
starostlivosťou č. PV-401/04019/2008/R z 27. marca 2009, na odvolanie žalobcu proti
rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 18. augusta 2010, č. k. 2S/81/2009-37, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
z 18. augusta 2010, č. k. 2S/81/2009-37 p o t v r d z u j e .
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) napadnutým rozsudkom žalobu
zamietol a žalobkyni nepriznal právo na náhradu trov konania. Rozhodnutie odôvodnil tým,
že žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia predsedu Úradu
pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou (ďalej len „úrad“) č. PV-401/04019/2008/R
z 27.03.2009, ktorým vyhovel rozkladu M. K., nar. X., bytom O. (ďalej len „platiteľ
poistného“) a zmenil platobný výmer pobočky žalovaného v Nových Zámkoch č. PV-
401/04019/2008 z 28.08.2008 tak, že poplatok z omeškania vo výške 0,2 % z dlžnej sumy
poistného za obdobie 01.09.1996 do 08.07.1997 zmenil zo sumy 972,51 eura na sumu 0,00
eura a ponechal nezmenený výrok prvostupňového rozhodnutia o povinnosti platiteľa
poistného zaplatiť trovy konania v sume 9,72 eura.
Krajský súd uviedol, že z obsahu pripojeného administratívneho spisu žalovaného
zistil, že dňa 11.07.2008 doručil žalobca pobočke žalovaného v Nových Zámkoch návrh
na vydanie rozhodnutia platobným výmerom z titulu pohľadávky na poistnom na zdravotné
poistenie v sume 972,51 eura – poplatku z omeškania vo výške 0,2 % z dlžného poistného.
Pobočka žalovaného vydala dňa 14.07.2008 upovedomenie o začatí správneho konania
a doručila ho platiteľovi poistného, ktorý sa k upovedomeniu nevyjadril.
Správny orgán prvého stupňa návrhu žalobcu vyhovel a platobným výmerom č. PV-
401/04019/2008 zo dňa 28.08.2008 uložil platiteľovi poistného zaplatiť žalobcovi poplatok
z omeškania vo výške 0,2 % z dlžnej sumy poistného na zdravotné poistenie za obdobie
od 01.09.1996 - 08.07.1997 za každý kalendárny deň z omeškania odo dňa pôvodnej
splatnosti poistného za príslušný kalendárny mesiac alebo odo dňa skrátenia poistného
na zdravotnom poistení za príslušný kalendárny rok do vykonania kontroly poistného,
t. j. zo sumy 3.796,- Sk v celkovej sume 29.298,- Sk, a to v zmysle § 23 ods. 2 zákona
č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení V. a o
zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní
v jeho znení účinnom do 31.12.2004 a nahradiť žalobkyni trovy konania 293,- Sk.
V odôvodnení platobného výmeru prvostupňový správny orgán uviedol, že nárok žalobkyne
vznikol tým, že platiteľ poistného (fyzická osoba) riadne a včas neplatil poistné na zdravotné
poistenie tak, ako to ustanovuje § 15 ods. 1 písm. c/, d/, § 16 ods. 3 a § 17 ods. 2 zákona č.
273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení V. a o
zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní
(ďalej len „zákon č. 273/1994 Z. z.“).
Platiteľ poistného podal proti platobnému výmeru rozklad, v ktorom oznámil
správnemu orgánu úhradu nedoplatkov na poistnom a v doplnení rozkladu vzniesol námietku
premlčania.
Predseda úradu rozhodnutím č. PV-401/04019/2008/R zo dňa 27.03.2009 vyhovel
rozkladu platiteľa poistného a platobný výmer pobočky žalovaného v Nových Zámkoch
v časti týkajúcej sa poplatku z omeškania vo výške 0,2 % z dlžnej sumy za obdobie
od 01.09.1996 - 08.07.1997 zmenil zo sumy 972,51 eura na sumu 0,00 eura. Zaviazal zároveň
platiteľa poistného k zaplateniu trov konania v sume 9,72 eura s odôvodnením, že námietka
premlčania vznesená platiteľom poistného je opodstatnená s ohľadom na ustanovenie § 32
ods. 1 písm. b/ zákona č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení a o zmene a doplnení zákona
č. 95/2002 Z. z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (v znení zákona
č. 718/2004 Z. z.) účinného od 01.01.2005 (ďalej len „zákon č. 580/2004 Z. z.“).
So zreteľom na vymedzenie žalobných dôvodov krajský súd posúdil zákonnosť
záverov žalovaného o premlčaní nároku žalobkyne na zaplatenie poplatku z omeškania
s úhradou poistného na zdravotné poistenie za obdobie od 01.09.1996 do 08.07.1997, ktorý
si žalobkyňa uplatnila návrhom na vydanie platobného výmeru doručeným žalovanému dňa
11.07.2008. V právnom posúdení uvedenej otázky sa krajský súd stotožnil s názorom
žalovaného, že vzhľadom na ustanovenie § 32 ods. 1 písm. b/ zákona č. 580/2004 Z. z.
je treba považovať nárok žalobkyne na poplatky z omeškania za uplatnený po uplynutí 10 -
ročnej premlčacej lehoty plynúcej od dňa vzniku nároku žalobkyne na ich predpísanie. Pokiaľ
teda platiteľ poistného vzniesol v správnom konaní námietku premlčania predmetného
nároku, posúdil správny orgán druhého stupňa vec po právnej stránke správne, keď zmenil
prvostupňový platobný výmer tak, že právo na zaplatenie poplatkov z omeškania s platením
poistného na zdravotné poistenie za uvedené obdobie žalobkyni voči platiteľke poistného
nepriznal.
Krajský súd ďalej zdôraznil, že zákon č. 273/1994 Z. z. bol zrušený v celom rozsahu,
teda vrátane § 21 ods. 2, na ktorý sa žalobkyňa odvolávala tvrdiac, že premlčacia lehota
na uplatnenie práva na poplatky z omeškania s ohľadom na porušenie zákonnej oznamovacej
povinnosti zo strany platiteľa poistného vôbec plynúť nezačala. O vznesenej námietke
premlčania bol žalovaný povinný rozhodnúť podľa právneho stavu platného v čase
rozhodovania, a preto musel aplikovať zmienený § 32 ods. 1 zákona č. 580/2004 Z. z., ktorý
explicitne upravil dĺžku premlčacej lehoty a začatie jej plynutia vo vzťahu k pohľadávkam
poisťovne na poplatky z omeškania aj za obdobie predchádzajúce dňu nadobudnutia účinnosti
uvedeného zákona. V záujme zachovania zásady zákonnosti preto žalovaný pri posudzovaní
spornej otázky nemohol postupovať podľa zákona č. 273/1994 Z. z., ktorý v čase vznesenej
námietky premlčania už neplatil.
Krajský súd dodal, že niet sporu o tom, že žalobkyňa postupovala v súlade
so zákonom (§ 85h ods. 1 zákona č. 581/2004 Z. z.), keď si u žalovaného uplatnila nárok
na poplatky z omeškania z neodvedeného poistného na zdravotné poistenie, na ktoré
jej vznikol nárok podľa predpisov účinných do 31.12.2004. Správny orgán prvého stupňa
podľa práva návrhu žalobkyni vyhovel a vydal prvostupňový platobný výmer. Rovnako
správne však bola vec po právnej stránke posúdená aj v druhostupňovom konaní,
keď z dôvodu vznesenej námietky premlčania zo strany platiteľa poistného bol platobný
výmer zmenený a uplatnené poplatky z omeškania neboli priznané s poukazom na právnu
úpravu premlčania upravenú platným zákonom č. 580/2004 Z. z.. Na tom nič nemení
skutočnosť, že aplikácia tejto právnej úpravy vyznieva pre žalobkyňu nepriaznivo a naopak
v prospech poistencov, ktorí si nesplnili voči poisťovni zákonnú oznamovaciu povinnosť.
Krajský súd sa nestotožnil ani s názorom žalobkyne, že v odvolacom (rozkladovom)
konaní nebolo možné prihliadnuť na námietku premlčania. Konštatoval, že účastník
správneho konania môže vzniesť námietku premlčania kedykoľvek počas konania a správny
orgán je povinný na ňu prihliadnuť v ktoromkoľvek štádiu konania, až kým vo veci
nie je právoplatne rozhodnuté. Neuplatnením námietky premlčania v prvostupňovom konaní
sa teda platiteľ poistného nezbavuje možnosti účinne uplatniť toto právo v druhostupňovom
konaní. Správny orgán druhého stupňa preto v prípade, že vyhodnotí námietku premlčania
ako opodstatnenú, musí revidovať prvostupňové rozhodnutie aj napriek tomu, že by inak bolo
vydané v súlade so zákonom.
Z uvedených dôvodov Krajský súd v Bratislave po preskúmaní veci dospel k záveru,
že žalovaný posúdil vec po právnej stránke správne a rozhodol v súlade so zákonom. Nakoľko
námietky žalobcu neodôvodňovali zrušenie napadnutého rozhodnutia, postupoval súd podľa
§ 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a žalobu zamietol.
O trovách konania rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP a vzhľadom na neúspech
v konaní nepriznal žalobcovi právo na náhradu trov konania.
Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa. Navrhla
napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie. Žalobkyňa
podobne ako vo svojom žalobnom návrhu poukázala na nesplnenie oznamovacej povinnosti
v lehote 8 dní zo strany povinného, tak ako mu to vyplývalo zo zákona č. 273/1994 Z. z.
účinného v čase vzniku tejto povinnosti.
Poukázala na to, že zákon č. 580/2004 Z. z. v prechodných ustanoveniach § 32 ods. 1
upravuje plynutie premlčacej doby bez toho, aby boli riešené dôsledky nesplnenia
oznamovacej povinnosti v súvislosti s plynutím premlčacej doby a z toho dôvodu bol žalobca
ukrátený na svojich právach, ktoré mu vznikli za účinnosti skoršieho právneho predpisu.
V danom prípade zákonodarca vytvoril stav právnej neistoty, ktorý trval do obdobia
31.12.2008, t. j. do účinnosti § 85h zákona č. 581/2004 Z. z. účinného od 01.01.2009,
čím nastala vágnosť a interpretačná nejasnosť. Táto nejasnosť sa prejavila v tom,
že umožňovala, aby v druhovo rovnakých prípadoch boli prijaté odlišné opatrenia,
resp. aby v jednom prípade boli tieto opatrenia prijaté a v inom druhovo rovnakom nie,
čo si uvedomil aj zákonodarca a prišlo k novelizácii zákona č. 581/2004 Z. z.. Zákonodarca
vytvoril stav právnej neistoty, ktorý spočíva v možnosti určiť rozdielny zákon za prameň
právnej povinnosti a túto právnu neistotu nemožno odstrániť ani podľa všeobecného
interpretačného pravidla upraveného v čl. 154 ods. 4 ústavy. Časový konflikt právnych úprav
je spojený v každom prípade so zásahom do princípov rovnosti. Posudzovanie tohto konfliktu
intertemporality by sa malo riadiť hľadiskom proporcionality a malo by viesť k záveru
o takom spôsobe legislatívneho riešenia časového stretu právnych úprav, ktoré by nenarušili
princíp právnej istoty, ako ani princíp rovnosti, ale ich primeraným spôsobom vyvažovali.
Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny
potvrdiť, nakoľko zákonodarca v zákone č. 580/2004 Z. z. v ustanovení § 32 ods. 1 presne
a jasne stanovil podmienky premlčania nároku zdravotnej poisťovne pri uplatňovaní
pohľadávok za obdobie od 01.01.1995 do 31.12.2004. Zároveň poukázal na rozsudok
Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 11S/42/2008-34 zo dňa 29.10.2008, ktorým zrušil
rozhodnutie žalovaného č. PV 301/02195/2007/R zo dňa 21.07.2008 a rozhodnutie
č. PV 301/02196/2007/R zo dňa 21.07.2008 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Predmetom
konania podľa názoru súdu bolo posúdenie otázky premlčania nároku na predpísanie
poistného a poplatku z omeškania vo výške 0,2 % za obdobie od 01.01.1995 do 31.10.1996.
V odôvodnení rozsudku Krajský súd v Trenčíne zaviazal žalovaného posúdiť otázku
premlčania podľa § 32 ods. 1 zákona č. 580/2004 Z. z., keďže rozhoduje za účinnosti tohto
citovaného zákona.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal
napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach podaného odvolania
(§ 246c ods. 1 prvá veta OSP a § 212 ods. 1 OSP), odvolanie prejednal bez nariadenia
pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený
minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta
prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne nie je možné priznať
úspech.
Predmetom konania je zaplatenie poplatku z omeškania vo výške 0,2 % z dlžnej sumy
poistného na zdravotné poistenie za obdobie od 01.09.1996 do 08.07.1997 za každý
kalendárny deň z omeškania odo dňa pôvodnej splatnosti poistného za príslušný kalendárny
mesiac zo sumy 3.796,- Sk v celkovej sume 29.298,- Sk v zmysle § 23 ods. 2 zákona
č. 273/1994 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2004. Poplatok z omeškania bol platiteľ poistného
povinný zaplatiť žalobcovi na základe platobného výmeru správneho orgánu prvého stupňa
č. PV 401/04019/2008 zo dňa 28.08.2008.
Správny orgán druhého stupňa na základe námietky premlčania vznesenej platiteľom
poistného v rozklade rozhodnutím č. PV-401/04019/2008/R zo dňa 27.03.2009 podľa § 32
ods. 1 písm. b/ zákona č. 580/2004 Z. z. zmenil napadnutý platobný výmer tak, že nárok
na zaplatenie poplatku z omeškania žalobcovi nepriznal.
Žalobca v odvolaní proti rozsudku krajského súdu, ktorým tento zamietol žalobu
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu druhého stupňa namietal, že úprava
časového stretu právnych noriem uvedená v § 32 ods. 1 písm. b/ zákona č. 580/2004 Z. z.
narušila princíp právnej istoty a princíp rovnosti.
Keďže základnému právu uvedenému v čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) zodpovedá taký postup súdu, v rámci ktorého hodnotí nielen znaky
rozhodnutia predloženého mu na súdne preskúmavanie, ale aj to, či sa toto rozhodnutie svojím
obsahom nedotýka niektorého zo základných práv alebo slobôd účastníka konania, najvyšší
súd preskúmal napadnuté rozhodnutie z aspektu dodržania princípu právnej istoty, rovnosti
a zákazu retroaktivity práva.
K definujúcim znakom právneho štátu patrí aj zákaz retroaktivity právnych noriem,
ktorý je významnou demokratickou zárukou ochrany práv občanov a právnej istoty. (PL. ÚS
16/95). V ústavnom poriadku Slovenskej republiky všeobecný zákaz spätného pôsobenia
právnych predpisov alebo ich ustanovení možno odvodiť z čl. 1 ústavy, podľa ktorého
je Slovenská republika právnym štátom. K imanentným znakom právneho štátu
neodmysliteľne patrí aj požiadavka (princíp) právnej istoty a ochrany dôvery občanov
v právny poriadok, súčasťou čoho je i zákaz spätného (retroaktívneho) pôsobenia právnych
predpisov, resp. ich ustanovení. V podmienkach demokratického štátu, kde vládnu zákony
a nie subjektívne predstavy ľudí a z požiadavky právnej istoty jednoznačne vyplýva záver,
že právny predpis, resp. jeho ustanovenia pôsobia iba do budúcnosti a nie do minulosti.
V prípade ich spätného pôsobenia by sa vážne narušila požiadavka na ich bezrozpornosť,
ďalej na všeobecnú prístupnosť (poznateľnosť), čím by nevyhnutne dochádzalo k situácii,
že ten, kto postupuje podľa práva, by nemal žiadnu možnosť zoznámiť sa s obsahom budúcej
právnej normy, ktorá by napríklad jeho konanie podľa platného práva v minulosti vyhlásila
za protiprávne, resp. za právne neúčinné. To by teda znamenalo, že jednotlivé subjekty práva
by nemali istotu, či ich konanie podľa platného a účinného práva v dobe, kedy došlo k nemu,
nebude neskoršie (po prijatí nového právneho predpisu) ex tunc posudzované ako protiprávne
alebo právne neúčinné, s vylúčením ochrany nimi riadne nadobudnutých práv v minulosti
(v súlade s platnou a účinnou právnou úpravou). Ústavný súd pri posudzovaní a hodnotení
spätnej pôsobnosti právnych predpisov (ich ustanovení) jednoznačne vychádza zo zásady,
že ten, kto konal, resp. postupoval na základe dôvery v platný a účinný právny predpis
(jeho ustanovenie), nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný (PL. ÚS 36/95).
V súvislosti s problematikou spätnej, účinností však právna teória Slovenskej
republiky ako aj európskych krajín rozlišuje medzi pravou a nepravou spätnou účinnosťou
právnych predpisov (pravou retroaktivitou a nepravou retroaktivitou).
Význam uvedeného rozlišovania je založený na skutočnosti, že pokiaľ sa pravá
retroaktivita (spätná účinnosť) v zásade odmieta ako nezlučiteľná s obsahom princípu
právneho štátu, nepravá retroaktivita sa za určitých okolností akceptuje, ako prípustný nástroj
na dosiahnutie ustanovených a dostatočne významných cieľov verejnej moci.
Pri uvedenom rozlišovaní je nevyhnutné si uvedomiť, že za pravú retroaktivitu
sa pokladá také konanie zákonodarcu, pri ktorom tento v novom právnom predpise (zákone)
neuzná práva (alebo povinnosti) založené právnymi skutočnosťami, ktoré sa ako právne
skutočnosti uznávali na základe skoršieho (predchádzajúceho) právneho predpisu (zákona).
Za nepravú retroaktivitu sa však pokladá také konanie zákonodarcu, pri ktorom tento
v novom právnom predpise uzná právne skutočností, ktoré vznikli počas platnosti skoršieho
zákona, no zároveň prinesie určité zmeny práv (alebo povinnosti), ktoré vznikli na základe
týchto právnych skutočností alebo na ich základe zavedie aj nové práva alebo povinnosti.
Nepravá retroaktivita jednoznačne umožňuje zákonodarcovi vstúpiť aj do tých právnych
vzťahov, ktoré vznikli na základe skôr prijatej právnej normy a meniť ich režim. Nepravá
retroaktivita teda nepripúšťa, aby neskoršia právna norma neuznala právne skutočnosti,
na základe ktorých došlo k vzniku určitých právnych vzťahov podľa predchádzajúcej právnej
normy, no jednoznačne pripúšťa zmeny tých právnych vzťahov, ktoré vznikli na základe skôr
prijatej právnej normy (pripúšťa teda zmenu právneho režimu vzťahov, ktoré vznikli
v minulosti).
Výsledkom rozlišovania medzi pravou a nepravou retroaktivitou je poznanie,
že zďaleka nie každú zmenu, ktorú prinesie nový zákon na právne vzťahy založené právnymi
skutočnosťami v predchádzajúcom zákone (na vzťahy, ktoré vznikli počas platnosti minulej
právnej normy) je možné spájať s jeho spätným pôsobením a ako takú odmietať.
Podľa Európskeho súdneho dvora spätnú účinnosť európskych právnych predpisov
je potrebné posudzovať so zreteľom na rozpor medzi nutnosťou flexibility právneho poriadku
a nevyhnutnosti naplnenia účelu právnej regulácie na strane jednej (teda všeobecný záujem
môže spätnú účinnosť ospravedlniť) a potrebou zaručiť subjektom práva stabilitu
ich právnych vzťahov (právna istota) a ochranu ich legitímneho očakávania na strane druhej.
Súčasne je potrebné skúmať splnenie podmienky legislatívneho očakávania, ktorá
je Európskym súdnym dvorom posudzovaná na základe kritéria jeho predvídateľnosti.
Porušenie tohto princípu nastáva vtedy, keď je retroaktívny predpis vydaný náhle a nečakane.
Európsky súdny dvor konštatuje porušenie zásady legitímneho očakávania vtedy, ak opatrný
podnikateľ nemohol rozumne s vydaním retroaktívnej právnej úpravy počítať a kedy
neexistujú žiadne náznaky týkajúce sa ich vydania.
Podľa § 21 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 273/1994 účinného do 31.12.2004 právo
predpísať poistné sa premlčí za desať rokov odo dňa jeho splatnosti. Ak zamestnávateľ
neprihlásil svojho zamestnanca do poistenia alebo ak samostatne zárobkovo činná osoba alebo
osoba uvedená v § 10 ods. 2 nesplnili oznamovaciu povinnosť, hoci tak boli podľa tohto
zákona povinné urobiť, právo predpísať poistné sa nepremlčuje.
Podľa prechodného ustanovenia § 32 ods. 1 zákona č. 580/2004 Z. z. na poistné,
poplatky z omeškania, poplatky za nesplnenie oznamovacej povinnosti a pokuty, ktoré bol
platiteľ povinný uhradiť do účinnosti tohto zákona, sa vzťahuje desaťročná premlčacia lehota
takto:
a) na poistné odo dňa splatnosti,
b) na poplatky z omeškania odo dňa nároku zdravotnej poisťovne na predpísanie poplatkov
z omeškania,
c) na poplatky za nesplnenie oznamovacej povinnosti od posledného dňa, keď mohla byť
oznamovacia povinnosť riadne splnená,
d) na pokuty odo dňa nesplnenia povinnosti.
Spätná účinnosť napadnutého zákonného ustanovenia sa viaže na právo platiteľa
poistného úspešne vzniesť námietku premlčania v desaťročnej lehote a povinnosť žalobkyne
uplatniť svoj nárok v tejto lehote.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) považuje za potrebné
poukázať na ustanovenie § 21 ods. 1 zákona č. 273/1994 Z. z., v zmysle ktorého právo
predpísať poistné sa premlčovalo za desať rokov odo dňa jeho splatnosti a na skutočnosť,
že uplatnením námietky premlčania práva, nárok žalobcu nezaniká. Okrem toho zdravotné
poistenie, právne vzťahy vznikajúce na základe zdravotného poistenia a prerozdeľovanie
poistného na verejné zdravotné poistenie prešli od roku 1989 mnohými legislatívnymi
zmenami. Vzhľadom na vyššie uvedené kritéria Európskeho súdneho dvora a ústavného súdu
posudzovania prípustnosti nepriamej retroaktivity, najvyšší súdu dospel k názoru,
že ustanovenie § 32 ods. 1 písm. b/ zákona č. 580/2004 Z. z. nie je pre žalobkyňu neprimerane
zaťažujúce a nepredstavuje neodôvodnený zásah, v dôsledku čoho nedošlo k porušeniu
princípu právnej istoty a princípu rovnosti.
Pre úplnosť je potrebné uviesť, že rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 9Sžso/65/2008 z 30.10.2008, na ktorý žalobkyňa vo svojom odvolaní poukázala,
nerieši právnu otázku poplatku z omeškania, ale právomoc žalovaného na základe
ustanovenia § 84 zákona č. 581/2004 Z. z., preto k nemu v prejednávanej veci najvyšší súd
neprihliadol.
S poukazom na závery uvedené vyššie najvyšší súd považoval námietky žalobkyne
uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré nemohli ovplyvniť
posúdenie danej veci, a preto napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny podľa
§ 250ja ods. 3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1 OSP potvrdil stotožniac sa v zásade
aj s dôvodmi jeho rozhodnutia (§ 219 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP).
10 5Szd/1/2010
O náhrade trov odvolacieho konania najvyšší súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 OSP
v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP, nakoľko žalobca v odvolacom
konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov konania zo zákona neprislúcha.
Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov
3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení účinnom od 01.05.2011).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
V Bratislave 29. septembra 2011
JUDr. Jana Baricová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Petra Slezáková