Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 541/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. novembra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť S., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. R. K., P., pre

namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 9

Co/256/2011-147 zo 16. mája 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť S., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra

2013 doručená sťažnosť S., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -147 zo 16. mája 2013.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla:

«... Rozsudkom Okresného súdu Bratislava III zo dňa 10. 03. 2011,

č. k. -89, sme boli zaviazaní zaplatiť žalobkyni V. M., bytom N., sumu 46,44 €

s príslušenstvom.

Proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 10. 03. 2011,

č. k. -89, sme podali v zákonnej lehote odvolanie.

Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 16. 05. 2013, č. k.

147, bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Bratislava III zo dňa 10. 03. 2011,

č. k. -89...

Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 16. 05. 2013, č. k.

147, bolo porušené naše právo podlá článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a podľa článku 46 ods. 1 , a to z dôvodu že

odvolací súd:

1. vyhotovil skrátené odôvodnenie svojho rozhodnutia podľa ustanovenia § 219

ods. 2 napriek tomu, že sa v plnom rozsahu nestotožnil

s právnymi závermi súdu prvého stupňa,

2. svoje rozhodnutie (rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 16. 05. 2013,

č. k. -147) neodôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku, keď sa nevysporiadal s prevažnou väčšinou našich námietok uvedených

v odvolaní ako aj počas prvostupňového konania.

Odvolací súd sa v rozpore so zákonom nevysporiadal s právnou argumentáciu:

a/ odôvodňujúcou to, že posudzovaná zmluva o dôchodku je absolútne neplatná pre

rozpor so zákonom (článok III. odvolania),

b/ odôvodňujúcou to, že posudzovaná zmluva o dôchodku je absolútne neplatná pre

neurčitosť vo vymedzení dĺžky trvania práva na dôchodok (článok IV. odvolania),

c/ odôvodňujúcou to, že posudzovaná zmluva o dôchodku je absolútne neplatná pre

neurčitosť vo vymedzení osoby oprávnenej z tejto zmluvy (článok V. odvolania),

d/ odôvodňujúcou to, že posudzovaná zmluva o dôchodku je absolútne neplatná pre

nedostatok písomnej formy (článok VI. odvolania),

e/ odôvodňujúcou, že zmluvu na dobu určitú nemožno viazať na takú právnu

skutočnosť, s ktorou priamo zákon spája zánik zmluvného vzťahu (článok X. odvolania)...»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Základné právo sťažovateľa S., a. s. v skratke S., a. s. podľa článku 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa článku 46 ods. 1

Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 16. 05. 2013, č. k. 9

-147, porušené bolo.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Bratislave

zo dňa 16. 05. 2013, č. k. -147, a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave,

aby v nej znovu konal a rozhodol.

Krajský súd v Bratislave je povinný úplne nahradiť sťažovateľovi trovy konania do 3

dni od právoplatnosti tohto uznesenia, k rukám advokátskej kancelárie JUDr. R. K.,

advokát, s. r. o.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa ustanovenia § 25 ods. 2

skúmal, či v danom prípade nejde o zjavnú neopodstatnenosť.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať aj takú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ().

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie

rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu ústavné právo na súdnu ochranu však

neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda

za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu)

v konaní pred všeobecným súdom (napr. ).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa je

taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, , ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces (napr. , ).

Podľa názoru sťažovateľky rozsudkom krajského súdu zo 16. mája 2013 bolo

porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa a právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že krajský súd potvrdil

rozsudok Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) č. k. -89

z 10. marca 2011. Sťažovateľka považuje uvedený rozsudok krajského súdu za zjavne

neodôvodnený z dôvodu, že podľa jej názoru krajský súd neodôvodnil dostatočne svoje

rozhodnutie v súlade s ustanovením

a nezaberal sa všetkými argumentmi prednesenými sťažovateľkou.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku okrem iného uviedol:

„... Spornosť súdenej veci je založená na posúdení právnej otázky, či zmluva

o poskytovaní plnenia z podporného dôchodkového fondu S., a. s. je zmluvou uzatvorenou

na dobu určitú s možnosťou výpovede jednostranným úkonom, alebo ide o zmluvu

uzatvorenú na dobu neurčitú.

Zmluva o poskytovaní plnenia z podporného dôchodkového fondu je z právneho

hľadiska zmluvou o dôchodku podľa § 842 až § 844 Obč. zákonníka, v zmysle ust. ktorých

zmluvou o dôchodku sa zakladá niekomu na doživotne, alebo na inak určenú dobu

neurčitého trvania právo na vyplácanie určitého dôchodku. Právo na vyplácanie dôchodku

je časovo určené, ale nie je obmedzené určitým vopred a konkrétne vymedzeným časom

trvania, preto môže ísť o právo na poskytovanie dôchodku doživotne, alebo na inak

obmedzený čas neurčitého trvania.

Z výkladu cit. ust. vyplýva, že trvanie zmluvy o dôchodku je ohraničené nie presným

dátumom, ale právnou skutočnosťou. V prípade doživotne určenej doby je touto

rozhodujúcou právnou skutočnosťou smrť fyzickej osoby. Skutočnosť, že takto určená doba

má neurčité trvanie, je logická, keďže nie je možné v čase uzatvorenia zmluvy dopredu

vedieť, kedy poberateľ dôchodku zomrie. Zákonodarca v ustanoveniach o zmluvách

o dôchodku nepracuje so slovom smrť, ale uvádza, že zmluva o dôchodku sa môže uzavrieť

na doživotne, alebo inak určenú dobu neurčitého trvania, pričom pojem doživotne nie je

možné stotožniť s pojmom smrť. Odvolací súd zastáva názor, že ustanovenie § 842

Obč. zákonníka, že zmluva o dôchodku uzatvorená na doživotne určenú dobu, ako aj určenú

dobu neurčitého trvania, sú vždy zmluvami na dobu určitú. Vymedzením povinnosti plniť

doživotne, zmluvné strany prejavili vôľu byť takouto zmluvou viazané a to až do smrti

oprávnenej na prijatie plnenia z tejto zmluvy. Akýkoľvek iný výklad by bol potretím významu

tohto inštitútu.

Uvedenému právnemu záveru, že takýto typ zmluvy nie je možné dohodnúť na čas

určitý, ale buď doživotne, teda do okamihu smrti, alebo na inak určenú dobu neurčitého

trvania špecifikovaného určitým časovým úsekom nasvedčuje aj charakter a účel

predmetnej zmluvy, v ktorej odporkyňa sledovala zabezpečenie sociálnej starostlivosti

o pracovníka odchádzajúceho do dôchodku, s úmyslom poskytnutia výhody z podporného

dôchodkového fondu slúžiaceho na subvenciu životnej úrovne, ktorá je oproti príjmu

dosahovanému počas produktívneho veku zamestnanca výrazne znížená a teda

nepredpokladá sa možnosť jednostrannej výpovede. Vzhľadom na skutočnosť, že zmluva

nebola uzavretá na dobu neurčitú, odporkyňa ju nemohla vypovedať podľa § 582 Obč. zák.

Odvolací súd sa nemohol stotožniť s tvrdením odporkyne, že smrť fyzickej osoby nie

je vždy objektívne zistiteľnou skutočnosťou, pretože smrť fyzickej osoby z právneho aspektu

je objektívne zistiteľná buď na základe úmrtného listu, v ktorom je určený deň úmrtia, alebo

súdnym rozhodnutím o vyhlásení za mŕtveho, v rozhodnutí ktorom je uvedený deň, ktorý

platí za deň smrti nezvestného, prípadne deň, ktorý nezvestný neprežil podľa ust. § 198

a , dňom ktorým zanikajú práva a povinnosti viazané na túto osobu podľa

§ 579 Obč. zákonníka.

Pokiaľ ide o námietku odporkyne, že súd prvého stupňa pri rozhodovaní neaplikoval

zákonné ustanovenia § 27 ods. 8, § 116a najmä § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou zákona

č. o bankách, táto neobstojí. Odporkyňa neuzatvárala zmluvu

s navrhovateľkou ako podnikateľ pri výkone svojej podnikateľskej činnosti; nešlo ani

o vzťah banky s klientom, ale zo strany odporkyne išlo o zabezpečenie sociálnej

starostlivosti o pracovníka odchádzajúceho do dôchodku, spadajúcu pod agendu

personálneho a sociálneho úseku divízie ľudských zdrojov, preto námietka je bez právneho

významu.

Dosiahnuť zmenu napadnutého rozsudku nebolo možné ani poukázaním na rozpor

s dobrými mravmi, keďže tento záver prvostupňového súdu nebol podstatným dôvodom

pre závery, ktoré v rozhodnutí prijal.

Čo sa týka ďalších námietok uvedených v odvolaní, s týmito sa odvolací súd

nezaoberal, keďže už prvostupňový súd sa vo svojom odôvodnení podrobne zaoberal

na všetky pre vec dôležitými argumentmi odporkyne. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach

konštantné pripomína, a odvolací súd sa s týmto v plnej miere stotožňuje, že všeobecný súd

nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré

majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (napr. ,

, , , ). Napokon aj Európsky súd

pre ľudské práva vo svojej judikatúre uvádza, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej

miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú. Článok 6 ods. 1 dohovoru však nemožno

chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument, pričom odvolací súd sa pri

zamietnutí odvolania môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia rozhodnutia nižšieho súdu

(Garda Ruiz proti Španielsku zo dňa 21. januára 1999, Van de Hurk proti Holandsku

zo dňa 19. apríla 1994).

Súd prvého stupňa vo veci vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu na riadne

zistenie skutkového stavu, výsledky vykonaného dokazovania vyhodnotil správne a správne

posúdil vec aj po právnej stránke, preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako

vecne správny v zmysle a potvrdil...“

Ústavný súd preskúmal rozsudok krajského súdu a zistil, že námietky sťažovateľky

nie sú opodstatnené. V danom prípade krajský súd rozhodujúc o odvolaní proti rozsudku

okresného súdu č. k. -89 z 10. marca 2011 vyslovil svoj právny názor

a riadne aj vysvetlil dôvody svojho rozhodnutia, prečo rozsudok potvrdil.

Odôvodnenie rozsudku krajského súdu je dostatočné a zrozumiteľné. Krajský súd

podľa názoru ústavného súdu dostačujúco vysvetlil, prečo potvrdil rozsudok, pričom jeho

závery možno považovať z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné. Krajský súd

v napadnutom rozsudku zaujal stanovisko k námietkam sťažovateľky, ktoré boli relevantné

pre rozhodnutie vo veci samej.

K námietke nevysporiadania sa so všetkými skutočnosťami uvádzanými

sťažovateľkou ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou uvádza, že

všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len

na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový

a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že

z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie

(m. m. , ).

Pretože namietaný rozsudok krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je

dostatočne odôvodnený, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy

a hodnotenia nahrádzať (podobne aj , ) a v tejto situácii nemá

dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím

vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov

a právnych názorov všeobecného súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto

právomoci všeobecného súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil

s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej

judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak

by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli

pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom v okolnostiach daného

prípadu by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného

súdu predmetná interpretácia týchto právnych predpisov krajským súdom takéto nedostatky

nevykazuje.

S poukazom na to, že obsahom základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom

účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (, ),

ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. novembra 2013