Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 446/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. júna 2016 predbežne

prerokoval sťažnosť , zastúpenej

advokátom Mgr. Bc. Markom Figurom, Advokátska kancelária, Žriedlová 3, Košice,

vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 7 ods. 2, čl. 46

ods. 1, , , a a 2

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Okresného súdu Nitra sp. zn. z 2. júla 2014 a rozsudkom

Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 30. apríla 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť , o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. augusta

2015 doručená sťažnosť sťažovateľky ,

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa

čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 7 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 3, čl. 36 a čl. 48 ods. 1 a 2

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného

súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 2. júla 2014 a rozsudkom

Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 30. apríla 2015

(ďalej len „namietané rozhodnutia“).

2. Z obsahu sťažnosti a predložených príloh vyplynulo, že Univerzita Konštantína

Filozofa v Nitre (ďalej len „zamestnávateľ“ alebo „odporca“) jej doručila 28. júla 2005

výpoveď v zmysle (ďalej len

„“) v znení účinnom ku dňu skončenia pracovného pomeru. Sťažovateľka

s výpoveďou nesúhlasila a listom z 1. septembra 2005 zamestnávateľovi oznámila, že trvá

na ďalšom zamestnávaní. Žalobou z 5. októbra 2005 sa na okresnom súde domáhala

neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Okresný súd rozsudkom sp. zn.

z 11. februára 2011 rozhodol, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou je neplatné.

Rozsudok nadobudol právoplatnosť 28. júna 2011. Dňa 4. júla 2011 bola sťažovateľke

doručená zo strany zamestnávateľa výzva na nastúpenie do zamestnania.

3. Sťažovateľka si 31. augusta 2011 uplatnila na okresnom súde nárok na náhradu

mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru za obdobie od 2. septembra 2005 do

30. júna 2011 v sume 10 473,69 €, podaním zo 6. februára 2014 a vyjadrením na

pojednávaní 19. mája 2014 upravila výšku nároku na 56 541,49 €. Medzi účastníkmi nebolo

sporné, že nárok za obdobie od 2. septembra 2005 do 31. júla 2008 vo výške 24 630,59 €

bol premlčaný (sťažovateľka vzala po vznesení námietky premlčania odporcom v tomto

rozsahu návrh späť, pozn.). Vo veci samej rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn.

z 2. júla 2014 tak, že konanie v časti o zaplatenie náhrady mzdy za obdobie

od 2. septembra 2005 do 31. júla 2008 vo výške 24 630,59 € zastavil na základe späťvzatia

návrhu sťažovateľkou a návrh v časti o zaplatenie náhrady mzdy za obdobie od 1. augusta

2008 do 30. júna 2011 vo výške 31 910,93 € zamietol. Dôvodom zamietnutia zvyšku nároku

sťažovateľky bolo, že nárok na náhradu mzdy za obdobie od 1. augusta 2008 do apríla 2011

bol premlčaný. Nárok na náhradu mzdy za mesiace máj a jún 2011 okresný súd

sťažovateľke nepriznal s odkazom na . Proti výroku

o zamietnutí podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd tak, že

v napadnutej zamietajúcej časti rozsudok okresného súdu potvrdil.

Krajský súd v odvolacom konaní posúdil sťažovateľkou uplatnené nároky takto:

- nárok v rozsahu 24 786,83 € za obdobie od 1. augusta 2008 do 30. apríla 2011

v takom rozsahu, ktorý si sťažovateľka dodatočne uplatnila až 19. mája 2014 (t. j. po

uplynutí trojročnej premlčacej lehoty), považoval za premlčaný,

- nárok v rozsahu 6 124,10 € za obdobie od 1. augusta 2008 do 30. apríla 2011

v takom rozsahu, ktorý si sťažovateľka uplatnila v pôvodne podanej žalobe dňa 30. augusta

2011, a za obdobie mesiacov máj až jún 2011 premlčaný nebol.

Krajský súd však vyhovel návrhu zamestnávateľa na nepriznanie nároku na náhradu

mzdy za obdobie presahujúce deväť mesiacov podľa . Podľa

názoru krajského súdu deväťmesačné obdobie, za ktoré patril sťažovateľke zákonný

(minimálny) nárok na náhradu mzdy, trvalo od 2. septembra 2005 do 2. júna 2006. Nárok na

náhradu mzdy za toto obdobie považoval krajský súd za premlčaný. Sťažovateľkin nárok na

náhradu mzdy za obdobie od 1. augusta 2008 do 30. júna 2011 vyhodnotil ako náhradu

mzdy za čas presahujúci deväť mesiacov, a preto bolo namieste zaoberať sa žiadosťou

zamestnávateľa o jeho nepriznanie.

4. Podľa sťažovateľky jej nárok premlčaný nebol, keďže konaniu o náhradu mzdy

predchádzalo konanie o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, ktoré založilo

podmienky na prerušenie premlčania nároku na náhradu mzdy. Zásadné pochybenie

okresného súdu vidí sťažovateľka v tom, že jej podanie, ktoré bolo mu doručené 6. februára

2014, okresný súd nevyhodnotil ako zmenu návrhu na začatie konania. Okresný súd mal

vychádzať z obsahu podania, z ktorého je zrejmé, že sťažovateľka spresnila svoj návrh

v tam uvedenom rozsahu.

Podľa návrhu sťažovateľky je námietka premlčania uplatnená zamestnávateľom aj

v rozpore s dobrými mravmi, keďže sledovala nelegitímny cieľ, a to zabrániť

zamestnávaniu sťažovateľke, resp. zabrániť poberaniu náhrady mzdy.

5. Sťažovateľka namietala arbitrárne (svojvoľné) posúdenie súdov spočívajúce

v nesprávnej aplikácii ustanovenia účinného v čase podania

výpovede. V prvom rade nepovažovala za správne, že súdy toto ustanovenie, podľa ktorého

„ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje

deväť mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas

presahujúci deväť mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec

nepriznať...“, vykladali tak, že ide o prvých deväť mesiacov, počas ktorých by sťažovateľke

bolo možné priznať náhradu mzdy (t. j. deväť mesiacov od 1. septembra 2005 do 1. júna

2006). Podľa sťažovateľky ide o nárok ako taký, ktorý nie je viazaný na splatnosť prvej

splátky mzdy. Podľa názoru sťažovateľky je rozsudok okresného súdu arbitrárny aj

vzhľadom na jeho zmätočnosť, keďže na jednej strane odkazuje na právnu úpravu spred

novely účinnej od 1. januára 2013, no na posúdenie dôvodnosti zníženia, resp. nepriznania

náhrady mzdy aplikuje úpravu zavedenú práve touto novelou.

V súvislosti s aplikáciou ustanovenia sťažovateľka

uviedla, že okresnému súdu jednoznačne preukázala, že bola zamestnaná u iného

zamestnávateľa, aktívne si hľadala prácu, avšak túto v rámci jej profesie nebolo možné

nájsť.

6. Sťažovateľka ďalej namietala, že konajúce súdy napriek jej návrhu nenariadili

znalecké dokazovanie s cieľom stanoviť správnu výšku náhrady mzdy a o jej návrhu ani

procesne nerozhodli. V ústavnej sťažnosti sťažovateľka poukázala aj na nesprávny postup

súdov, keď nereagovali v situácii, keď Slovenská republika nesprávne implementovala

smernicu Rady 97/81/ES z 15. decembra 1997 o rámcovej dohode o práci na kratší

pracovný čas uzatvorenej medzi organizáciami UNICE, CEEP a EKOS (ďalej len

„smernica“). Sťažovateľka namietala aj porušenie práva na zákonného sudcu, keďže v deň

vyhlásenia rozsudku krajského súdu 30. apríla 2015 boli dve predsedníčky senátu, čo

vzbudzuje pochybnosti o riadnom plnení rozvrhu práce.

7. V súlade s už uvedeným sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľky ,

, , štátny občan SR vyplývajúce z čl. 1 ods. 1, 2

SR, SR na súdnu ochranu, článku 20 ods. 1

SR, SR, článku 36 SR, článku 48 ods. 1, 2 SR ako i

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd na spravodlivý proces

rozsudkom Okresného súdu Nitra č. k. -359 zo dňa 02. 07. 2014 a rozsudkom

Krajského súdu v Nitre, č. k. -438 zo dňa 30. 04. 2015 porušené bolo.

Rozsudok Okresného súdu Nitra č. k. -359 zo dňa 02. 07. 2014

a Rozsudok Krajského súdu v Nitre, č. k. -438 zo dňa 30. 04. 2015 sa zrušuje

a vec sa vracia Okresnému súdu Nitra na ďalšie konanie.

Krajský súd v Nitre je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu

Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľke

vo výške 56.541,49 EUR (slovom päťdesiatšesťtisícpäťstoštyridsaťjeden eur

a štyridsaťdeväť centov) na účet Sťažovateľky.

Krajský súd v Nitre je povinný uhradiť Sťažovateľke trovy konania vo výške 296,44

EUR bez DPH, 355,73 EUR s DPH, DPH vo výške 59,29 EUR (2 úkony po 139,83 € a 2x

paušál po 8,39 €),a to do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jej právneho zástupcu.“

8. Sťažovateľka zároveň žiada odložiť vykonateľnosť rozsudku krajského súdu

sp. zn. z 30. apríla 2015 z dôvodu jeho previazania s rozhodovaním

okresného súdu o trovách konania. Sťažovateľka zastáva názor, že ak vykonateľnosť

odložená nebude, okresný súd ju vzhľadom na výsledok doterajších rozhodnutí zaviaže

na úhradu trov konania.

II.

9. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

12. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

13. Podľa je Slovenská republika zvrchovaný, demokratický

a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá

medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie

medzinárodné záväzky.

14. Podľa Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou,

ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe

takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu.

Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred

zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú

implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.

15. Podľa má každý právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

16. Podľa majú občania právo na prácu. Štát v primeranom

rozsahu hmotne zabezpečuje občanov, ktorí nie z vlastnej viny nemôžu toto právo

vykonávať. Podmienky ustanoví zákon.

17. Podľa majú zamestnanci právo na spravodlivé a uspokojujúce

pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä a) právo na odmenu za vykonanú prácu,

dostatočnú na to, aby im umožnila dôstojnú životnú úroveň, b) ochranu proti svojvoľnému

prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní, c) ochranu bezpečnosti a zdravia

pri práci, d) najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, e) primeraný odpočinok po práci, f)

najkratšiu prípustnú dĺžku platenej dovolenky na zotavenie, g) právo na kolektívne

vyjednávanie.

18. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

19. Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

20. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

III.

21. Podstatou sťažnosti sťažovateľky je tvrdenie, že okresný súd a krajský súd

nesprávne vyhodnotili premlčanie jej nároku na náhradu mzdy, keď neaplikovali fikciu

existencie návrhu na priznanie náhrady mzdy v čase podania návrhu na určenie neplatnosti

výpovede, a nesprávne vyhodnotili jej podanie zo 6. februára 2014. Okresný súd a krajský

súd podľa sťažovateľky arbitrárne vykladali ustanovenia

v otázke zníženia, resp. nepriznania nároku na náhradu mzdy za čas presahujúci deväť

mesiacov. Rozhodnutia oboch súdov považuje sťažovateľka za arbitrárne aj z dôvodu

zmätočnosti. Sťažovateľka namietala porušenie práva na zákonného sudcu postupom

krajského súdu pri vyhlasovaní rozsudku.

K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 1 ods. 1 a 2,

, , , , a a 2

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutím okresného súdu sp. zn.

z 2. júla 2014

22. Ústavný súd pripomína, že podľa rozhoduje o sťažnostiach

týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd (princíp subsidiarity). Sťažovateľka mala právo podať proti

namietanému rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný

rozhodnúť krajský súd. Toto svoje právo aj využila. Právomoc krajského súdu rozhodnúť

o odvolaní sťažovateľky proti rozhodnutiu okresného súdu v danom prípade vylučuje

právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní túto časť sťažnosti namietajúcej rozsudok okresného súdu sp. zn.

z 2. júla 2014 odmietol podľa z dôvodu

nedostatku svojej právomoci.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru rozhodnutím krajského súdu sp. zn.

z 30. apríla 2015

23. V súvislosti s tvrdením sťažovateľky, že všeobecné súdy nepostupovali správne,

keď neaplikovali fikciu existencie návrhu na priznanie náhrady mzdy súčasne s podaním

návrhu na určenie neplatnosti výpovede (konanie vedené pred okresným súdom pod sp. zn.

na základe žaloby sťažovateľky z 5. októbra 2005, pozn.), ústavný súd

uvádza, že z obsahu listín tvoriacich prílohy ústavnej sťažnosti ani z vyžiadaného odvolania

nevyplýva, že sťažovateľka uvedenú skutočnosť namietala aj v samotnom odvolaní, ktorým

napadla rozsudok okresného súdu sp. zn. z 2. júla 2014.

Z uvedeného dôvodu krajský súd v odvolacom konaní vzhľadom na § 212 ods. 1

nemohol prvostupňové súdne rozhodnutie na podklade tejto

námietky preskúmavať ani sa s ňou vysporadúvať. Uvedené platí aj pre námietku

sťažovateľky týkajúcu sa pochybenia súdov, ktoré nereagovali v situácii, keď Slovenská

republika nesprávne implementovala smernicu.

24. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa

ktorej v prípade, ak sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní

v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, ale nepredniesol

v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc

(, , , ).

25. Z uvedených dôvodov ústavný súd nemá právomoc preskúmať napadnutý

rozsudok krajského súdu v rozsahu sťažnostnej námietky založenej na tvrdení, že krajský

súd nepostupoval správne, keď neaplikoval fikciu existencie návrhu na priznanie náhrady

mzdy súčasne s podaním návrhu na určenie neplatnosti výpovede (konanie vedené pred

okresným súdom pod sp. zn. na základe žaloby sťažovateľky z 5. októbra

2005, pozn.) a v dôsledku toho nesprávne vyhodnotil nárok sťažovateľky na náhradu škody

ako premlčaný, a na tvrdení o nesprávnom postupe súdov v súvislosti s nesprávnou

implementáciou smernice.

26. Ústavný súd sa už v konaní vedenom pod sp. zn. zaoberal

otázkou premlčania nároku na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru

podľa účinného do 30. júna 2001. Ústavný súd

uvádza, že podľa ustanovení z roku 1965 aj

v znení účinnom do 31. augusta 2007 (kedy bola výpoveď doručená

sťažovateľke, pozn.) patrí zamestnancovi náhrada mzdy vo výške priemerného zárobku odo

dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Prijatím nového

nedošlo k zmene začiatku plynutia premlčacej doby na uplatnenie nároku

na náhradu mzdy. Z uvedeného dôvodu možno aj v prípade sťažovateľky odkázať na právny

názor ústavného súdu vyslovený v uznesení sp. zn. z 29. októbra 2013.

Premlčacia doba na uplatnenie nároku na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného

pomeru začne plynúť od jej splatnosti bez ohľadu na to, či v tej dobe už bolo v konaní

o neplatnosti rozväzovacieho právneho úkonu rozhodnuté.

27. V súvislosti s námietkou sťažovateľky, že krajský súd nesprávne vyhodnotil

premlčanie nároku sťažovateľky na náhradu mzdy, keď nesprávne vyhodnotil jej podanie

zo 6. februára 2014, ústavný súd konštatuje, že uvedená námietka bola obsiahnutá

v odvolaní sťažovateľky podanom proti napadnutému rozsudku okresného súdu a krajský

súd na ňu reagoval.

Krajský súd v rozsudku sp. zn. z 30. apríla 2015 v podstatnom

uviedol, že vzhľadom na obsah podania sťažovateľky, ktoré bolo súdu doručené 6. februára

2014, v ktorom uviedla, že má záujem na uzavretí dohody, prípadne zmieru s odporcom,

posúdil tento písomný prejav ako návrh na uzatvorenie mimosúdnej dohody adresovaný

odporcovi prostredníctvom súdu. Až na pojednávaní konanom 19. mája 2014 sťažovateľka

právne relevantným prejavom navrhla zmenu petitu. Z uvedeného dôvodu treba 19. máj

2014 považovať za dátum uplatnenia nároku na zaplatenie náhrady mzdy v sume

46 067,80 € (56 541,49 € – 10473,69 €) z titulu náhrady mzdy za obdobie od 2. septembra

2005 do 30. júna 2011.

„Z dôvodu, že navrhovateľka vzala návrh na začatie konania za obdobie od 2. 9.

2005 do 31. 7. 2008 vo výške 24.630,56 eur späť predmetom konania zostal nárok na

náhradu mzdy vo výške 31.910,93 eura za obdobie od 1. 8. 2008 do 30. 6. 2011.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že časť nároku predstavujúceho žalovanú sumu

31.910,93 eura uplatnila navrhovateľka už v pôvodnom návrhu zo dna 31. 8. 2011 a ďalšiu

časť dňa 19.5.2014, kedy rozšírila pôvodne podaný návrh... odvolací súd prijal záver, že

z uplatnenej sumy 31.910,93 eura, ktorá je predmetom tohto konania nie je premlčaná suma

6.124,10 eura (5.239,50 + 884,60). Zvyšok t.j. sumu 25.786,83 eura navrhovateľka

uplatnila po uplynutí trojročnej premlčacej doby, a pretože odporca sa premlčania dovolal,

súd mu nemohol takto uplatnenú sumu priznať.“

28. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namietala, že krajský súd arbitrárne vyložil

ustanovenia v súvislosti s nepriznaním náhrady mzdy za čas

presahujúci deväť mesiacov. Nesúhlasila s názorom krajského súdu, že lehota deviatich

mesiacov začína plynúť počnúc prvou splátkou mzdy, a pri posudzovaní splnenia

podmienok pre zníženie, resp. nepriznanie, nároku na náhradu mzdy sťažovateľka

namietala s tým súvisiace hodnotenie dôkazov. Rozhodnutia oboch súdov považuje

sťažovateľka za arbitrárne aj z dôvodu zmätočnosti. Podľa

(v znení účinnom do 31. augusta 2007, t. j. v čase doručenia výpovede) ak celkový čas, za

ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje deväť mesiacov, môže

súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci deväť

mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať; súd pri

svojom rozhodovaní prihliadne najmä na to, či zamestnanec bol v tomto čase zamestnaný

u iného zamestnávateľa, akú prácu tam vykonával a aký zárobok dosiahol alebo z akého

dôvodu sa do práce nezapojil.

29. Krajský súd v odôvodnení rozsudku sp. zn. z 30. apríla 2015

vo vzťahu odvolacej námietke sťažovateľky týkajúcej sa nesprávnej aplikácie § 79 ods. 2

súdom prvého stupňa uviedol:

„Navrhovateľke vzniklo právo na náhradu priemernej mzdy odo dňa, keď oznámila

zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávam, až do času, keď jej zamestnávateľ

umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru (§ 79

ods. 1 ).

Súd prvého stupňa správne postupoval, keď za obdobie po uplynutí zákonného

nároku na náhradu mzdy, ktoré trvalo t.j. najskôr od 2. 9. 2005 do 2. 6. 2006 skúmal, či sú

splnené zákonné podmienky na to, aby povinnosť zamestnávateľa nahradiť mzdu za čas

presahujúci deväť mesiacov primerane znížil, prípadne náhradu mzdy navrhovateľke vôbec

nepriznal.

Navrhovateľka s ohľadom na čiastočné premlčanie uplatneného nároku žiadala po

čiastočnom späťvzatí návrhu priznať nárok na náhradu mzdy od 1. 8. 2008 do 30. 6. 2011,

čo je nesporne niekoľko rokov po uplynutí zákonného deväťmesačného nároku. Podľa

názoru odvolacieho súdu súd prvého stupňa správne uviedol, že čas deviatich mesiacov sa

posudzuje od vzniku nároku ( ako je tento upravený v ) a nie od skutočného

dátumu, od kedy si odporkyňa nárok uplatnila a to bez ohľadu na to, že bola odporcom

vznesená námietka premlčania...

Pretože súd prvého stupňa nezistil žiadny vážny dôvod, pre ktorý sa navrhovateľka

po viac ako troch rokoch od uloženia výpovede do riadneho pracovného pomeru nezapojila,

správne postupoval, keď vyhovel žiadosti odporcu a náhradu mzdy navrhovateľke podľa

vôbec nepriznal.

K dôvodom, ktoré uviedla navrhovateľka v podanom odvolaní ohľadne použitia novej

právnej úpravy ust. súdom prvého stupňa odvolací súd uvádza, že súd

prvého stupňa správne aplikoval a aj citoval ust. v znení účinnom ku dňu

uloženia výpovede. Iba na vysvetlenie, z akého dôvodu považoval priznanie náhrady mzdy

navrhovateľke v rozpore s dobrými mravmi poukázal i na novú právnu úpravu, ktorá už

limituje možnosť poskytnúť zamestnancovi v prípade neplatného skončenia pracovného

pomeru náhradu mzdy na 36 mesiacov.“

30. Sťažovateľka namietala, že konajúce súdy napriek jej návrhu na vykonanie

znaleckého dokazovania s cieľom stanoviť správnu výšku náhrady mzdy nenariadili

znalecké dokazovanie a o jej návrhu ani procesne nerozhodli. Vo vzťahu k tejto námietke

ústavný súd uvádza, že výška nároku ani spôsob jeho výpočtu neboli sporné, dôvodom

zamietnutia žaloby bolo premlčanie nároku a vyhovenie žiadosti zamestnávateľa podľa § 79

ods. 2 . Ústavný súd nevidí dôvod, prečo by malo dôjsť k znaleckému

dokazovaniu.

31. Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces (napr. , , ,

). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva pripomenul, že súdne

rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú. Článok 6

ods. 1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý

argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže obmedziť na prevzatie

odôvodnenia nižšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku z 21. 1. 1999).

32. Z už citovaného vyplýva, že úlohou

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , ).

Ústavný súd nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov. Preskúmanie

rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie len

v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo iným

zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej slobody. Skutkový stav

a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,

ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj ).

Ústavnoprávnou požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli

riadne, zrozumiteľne a logicky odôvodnené.

33. Po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu so zreteľom

na dôvody, ktoré sťažovateľka uviedla v predmetnej sťažnosti, ústavný súd nezistil taký

jeho výklad a aplikáciu ustanovení a , ktoré by

mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s uvedeným označeným a

dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta.

V súvislosti s námietkou premlčania bolo podľa obsahu sťažnosti medzi krajským

súdom a sťažovateľkou sporné posúdenie jej podania doručeného okresnému súdu

6. februára 2014 a jeho vplyv na plynutie premlčacej doby. Krajský súd posúdil tento

písomný prejav navrhovateľky ako návrh na uzatvorenie mimosúdnej dohody, prípadne

zmieru adresovaný odporcovi prostredníctvom súdu. Až na pojednávaní konanom 19. mája

2014 sťažovateľka právne relevantným prejavom navrhla zmenu petitu, t. j. jeho rozšírenie

na sumu 56 541,49 € z titulu náhrady mzdy za obdobie od 2. septembra 2005 do 30. júna

2011.

Krajský súd nepovažoval za premlčanú tú časť nároku sťažovateľky na náhradu

mzdy, ktorú uplatnila včas, t. j. 31. augusta 2011. Napriek tomu sa stotožnil s názorom súdu

prvého stupňa, že včas uplatnený nárok nemožno sťažovateľke priznať z dôvodu naplnenia

zákonných podmienok uvedených v pre nepriznanie náhrady

mzdy, ktorých sa odporca v konaní dovolal. Ako vyplýva z citovaného odôvodnenia

rozsudku, krajský súd svoje rozhodnutie založil na právnom názore, podľa ktorého

aplikované ustanovenie možno vykladať tak, že súd môže

vyhovieť žiadosti odporcu na zníženie, resp. nepriznanie náhrady mzdy presahujúcej deväť

mesiacov, ak zistí, že navrhovateľka sa v rozhodnom období bez vážneho dôvodu

nezapojila do práce a že čas deviatich mesiacov sa posudzuje od vzniku nároku, a nie od

skutočného dátumu, odkedy si sťažovateľka nárok uplatnila, a to bez ohľadu na to, že bola

odporcom vznesená námietka premlčania. V odôvodnení svojho rozsudku následne

rekapituloval dokazovanie vykonané súdom prvého stupňa a na základe jeho výsledkov

dospel k záveru, že ak sa sťažovateľka bez vážneho dôvodu ani po troch rokoch od uloženia

výpovede nezapojila do riadneho pracovného pomeru, súd prvého stupňa správne vyhovel

žiadosti odporcu o nepriznanie náhrady mzdy sťažovateľke. Súd prvého stupňa bol okrem

iného toho názoru, že priznanie náhrady mzdy za obdobie presahujúce 36 mesiacov by bolo

v rozpore s dobrými mravmi.

34. Najvyšší súd vo svojom uznesení sp. zn. zo 14. septembra 2011

vo vzťahu k výkladu uviedol, že „hodnotová zmena v právnom

poriadku mala za následok zmenu významu normatívneho textu (právneho pravidla)

obsiahnutého v ustanovení , ktoré treba vykladať tak, že súd

môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci deväť mesiacov

primerane znížiť, prípadne vôbec nepriznať len výnimočne, a to v prípadoch, ak výkon

práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, zaručeného

ustanovením , by bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle

“. Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu, s ktorým sa stotožnil aj

krajský súd, vyplýva, že okresný súd pri posudzovaní žiadosti zamestnávateľa o zníženie,

resp. nepriznanie, nároku na náhradu mzdy za čas presahujúci deväť mesiacov prihliadal aj

na základných zásad , keď skúmal súlad nároku na náhradu mzdy

s dobrými mravmi. Vychádzal pritom zo znenia účinného do

31. augusta 2007, kedy citované ustanovenie obsahovalo podmienky, na ktoré súd pri

rozhodovaní o žiadosti zamestnávateľa prihliada (či bol zamestnanec zamestnaný u iného

zamestnávateľa, akú prácu tam vykonával a aký zárobok dosiahol, z akého dôvodu sa

do práce nezapojil).

35. Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľkou namietaný rozsudok krajského súdu

obsahuje dostatok skutkových, a najmä právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že

by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani

taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by

bola popretím ich podstaty a zmyslu. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku

uviedol východiská, na základe ktorých postupoval v danej veci, jasným, právne korektným

a zrozumiteľným spôsobom sa vyrovnal so skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré

boli pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné, pričom výklad a aplikácia

dotknutých ustanovení právnych predpisov boli vykonané ústavne súladným spôsobom.

Ústavný súd pripomína, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na

spravodlivé súdne konanie, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a ak tento

v konečnom dôsledku nie je úspešný, za predpokladu, že napadnuté rozhodnutie súdu je

v súlade s objektívnym právom.

36. Pretože napadnutý rozsudok krajského súdu v ničom nesignalizuje možnosť

porušenia základného práva podľa a práva podľa dohovoru,

dôvodnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie,

ústavný súd sťažnosť sťažovateľky pre porušenie jej práv podľa a

ods. 1 dohovoru rozhodnutím krajského súdu sp. zn. z 30. apríla 2015

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 1

postupom krajského súdu sp. zn. z 30. apríla 2015

37. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že v deň vyhlásenia rozsudku, t. j.

30. apríla 2015, pojednávali dve predsedníčky toho istého senátu krajského súdu, čo podľa

jej názoru vzbudzuje pochybnosti o riadnom plnení rozvrhu práce. Sťažovateľka je toho

názoru, že v súvislosti s prerokúvaním a rozhodovaním o jej veci na krajskom súde bolo

zasiahnuté do jej práva na zákonného sudcu.

38. Z úvodnej časti rozsudku krajského súdu sp. zn. z 30. apríla 2015

vyplýva, že senát krajského súdu bol zložený z predsedníčky JUDr. Eriky Madarászovej

a členiek senátu JUDr. Sone Zmekovej a JUDr. Sidónie Sládečkovej. Z rozvrhu práce

krajského súdu na rok 2015 vydaného pod sp. zn. Spr 1504/14 dostupného na webovom

sídle Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky v časti C Tabuľková forma výkonu

súdnictva je uvedené zloženie senátu „7CoPr“: „Predseda senátu: JUDr. Erika

Madarászová – riadiaci, JUDr. Sidónia Sládečková, JUDr. Soňa Zmeková. Členovia

senátu: JUDr. Erika Madarászová, JUDr. Sidónia Sládečková, JUDr. Soňa Zmeková.“

Podľa o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých predpisov ak má v senáte viac sudcov funkciu predsedu senátu, určí predsedu

senátu, ktorý riadi a organizuje činnosť senátu, rozvrh práce... V senáte „7CoPr“ majú

všetky tri členky senátu funkciu predsedníčky senátu. Rozvrh práce určuje, že riadiacou

predsedníčkou senátu, ktorá riadi a organizuje činnosť senátu, je JUDr. Erika Madarászová.

39. Ústavným súdom zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že vo veci sťažovateľky

vedenej krajským súdom pod sp. zn. konal 30. apríla 2015 zákonný senát

v zákonnom zložení, a teda k porušeniu základného práva na zákonného sudcu, resp. nebyť

odňatý zákonnému sudcovi, nedošlo.

Sťažnosť sťažovateľky vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa

postupom krajského súdu sp. zn. z 30. apríla 2015

ústavný súd odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 1 ods. 1 a 2,

, , , a rozhodnutím

krajského súdu sp. zn. z 30. apríla 2015

40. Sťažovateľka označila v petite svojej sťažnosti aj porušenie základných práv

podľa a 2, , , , a

v odôvodnení však neuviedla, v čom malo porušenie uvedených práv spočívať,

a nepredostrela žiadne argumenty, ktoré by mali porušenie označených práv odôvodňovať,

keď sa obmedzila iba na citáciu znenia uvedených článkov . Z uvedeného vyplýva, že

odôvodnenie sťažnosti sťažovateľky zjavne nezodpovedá, nekorešponduje navrhovanému

petitu. Vzhľadom na uvedené sťažnosť v časti namietajúcej porušenie čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 7

ods. 2, , , a rozhodnutím krajského súdu

sp. zn. z 30. apríla 2015 napĺňa predpoklady na jej odmietnutie podľa § 25

ods. 2 pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

41. Na doplnenie ústavný súd uvádza, že sťažovateľka, zastúpená kvalifikovaným

právnym zástupcom, síce v odôvodnení svojej sťažnosti uviedla aj pochybenia v konaní

vedenom na okresnom súde pod sp. zn. , v rámci vymedzenia petitu svojej

sťažnosti však napadla iba rozsudok okresného súdu sp. zn. z 2. júla 2014

a rozsudok krajského súdu sp. zn. z 30. apríla 2015. Ústavný súd viazaný

petitom sťažnosti preto namietané pochybenia okresného súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. považuje len za súčasť argumentácie sťažovateľky. Zároveň je

potrebné poznamenať, že voči tomuto konaniu je sťažnosť bezpochyby oneskorene podaná.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudok vydaný v tomto konaní nadobudol právoplatnosť

28. júna 2011.

42. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať

o ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v petite sťažnosti (zrušenie napadnutých

rozsudkov, vrátenie veci na ďalšie konanie, priznanie finančného zadosťučinenia a úhrady

trov konania, odklad vykonateľnosti).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júna 2016