Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 482/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. októbra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. B., PhD., P., zastúpeného spoločnosťou B., s. r. o., za

ktorú koná advokát JUDr. B. J., PhD., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 3. apríla 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. J. B., PhD., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. augusta 2013

doručená sťažnosť Ing. J. B., PhD., D. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie

jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 3. apríla

2013.

Z podania a jeho príloh vyplynulo, že sťažovateľ sa návrhom z 19. júna 2001

domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru. V žalobe okrem iného žiadal,

aby súd zaviazal žalovaného poskytovať mu pracovnú odmenu vo výške priemerného

mesačného zárobku počnúc júlom 2001 v riadnych výplatných termínoch. Okresný súd

Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) medzitýmnym rozsudkom sp. zn.

zo 14. júna 2005 rozhodol, že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné. Uvedené

rozhodnutie potvrdil v odvolacom konaní aj Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) rozhodnutím sp. zn. zo 4. októbra 2006. Následne rozsudkom z 12. júna

2007 a doplňujúcim rozsudkom z 29. júna 2007 uložil okresný súd žalovanému povinnosť

zaplatiť náhradu mzdy v určenej výške.

Krajský súd v odvolacom konaní zrušil rozsudok prvostupňového súdu a vec mu

vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd uviedol, že zo žaloby nevyplynulo, že sa sťažovateľ

domáhal aj nárokov vyplývajúcich z neplatného ukončenia pracovného pomeru, keďže až

12. júna 2007 na súdnom pojednávaní žiadal náhradu mzdy spôsobom, ktorý podľa súdu

nevyhovuje zákonným požiadavkám kladeným na tento procesný úkon. Na pojednávaní

pred súdom prvého stupňa žalovaný vzniesol námietku premlčania, ktorú prvostupňový súd

považoval za nedôvodnú. Rozsudkom zo 4. februára 2010 uložil žalovanému povinnosť

zaplatiť sťažovateľovi stanovenú sumu z titulu náhrady mzdy.

Odvolací súd rozsudkom sp. zn. zo 14. apríla 2011 zmenil rozsudok

súdu prvého stupňa a návrh sťažovateľa na náhradu mzdy zamietol, keď usúdil, že

vzhľadom na vznesenú námietku premlčania nie je možné nárok priznať.

Najvyšší súd v konaní o dovolaní sťažovateľa rozhodol rozsudkom

sp. zn. z 3. apríla 2013 tak, že zamietol dovolanie sťažovateľa, pretože

považoval záver odvolacieho súdu o uplynutí premlčacej lehoty za správny.

Sťažovateľ namieta, že všeobecné súdy interpretovali právo [§ 61 ods. 1 zákona

č. v znení do 30. júna 2000 (ďalej len „“)]

„v rozpore s požiadavkou ústavne konformného výkladu, ich výklad vyústil do prepjatého

formalizmu, čo je ústavne neudržateľné“. Ústavne konformným výkladom uvedeného

ustanovenia možno podľa neho dospieť k záveru, že nárok sťažovateľa na náhradu mzdy bol

uplatnený včas. Okrem toho je presvedčený, že súdy mali posudzovať aj otázku, či námietka

premlčania nepredstavuje výkon práva v rozpore s dobrými mravmi.

Na podporu svojho tvrdenia uvádza sťažovateľ tieto argumenty:

«V zmysle ak zamestnávateľ so zamestnancom neplatne skončil pracovný

pomer okamžite je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí

zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi,

že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať

v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.

Z doktríny ako aj judikatúry vyplýva, že na to, aby v prípade neplatného skončenia

pracovného pomeru zamestnancovi vznikol nárok na náhradu mzdy voči zamestnávateľovi,

musí zamestnanec po tom ako s ním zamestnanec neplatne skončil okamžite pracovný

pomer, zamestnávateľovi oznámiť, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával. Uvedená

skutočnosť, že sťažovateľ oznámenie o trvaní na zamestnávaní urobil bola pred

všeobecnými súdmi nesporná.

ako ani žiadny iný právny predpis však nijakým spôsobom

neupravuje, ako má byť požiadavka na náhradu mzdy uskutočnená, t. j. aké sú obsahové

náležitosti uplatnenia nároku na náhradu mzdy zamestnancom. Ustanovenie

určuje, v akom rozsahu zamestnancovi patrí náhrada mzdy v prípade, ak zamestnávateľovi

písomne oznámil, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, t. j. v akej výške (v sume jeho

priemerného zárobku) a počas akej doby (odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá

na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci

alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru). Pokiaľ teda zamestnanec

uskutočnil písomné oznámenie zamestnávateľovi, jeho nárok na náhradu mzdy je určený ex

lege - ustanovením . Výska priemerného zárobku je potom výsledkom procesu

dokazovania na súde, z toho dôvodu je bežné, že k vyčísleniu konkrétnej výšky náhrady

mzdy dochádza až v priebehu konania.

Ak zamestnanec v rámci konania o určenie neplatnosti skončenia pracovného

pomeru vznesie zároveň požiadavku, aby mu zamestnávateľ poskytol náhradu mzdy, pričom

preukáže, že oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, musí

byť zrejmé, že jeho nárok na náhradu mzdy sa bude posudzovať podľa ustanovenia § 61

ods. 1 v závislosti odo dňa doručenia oznámenia a dňa, kedy mu zamestnávateľ umožnil

pokračovať v práci, resp. dňa právoplatnosti rozhodnutia súdu o skončení pracovného

pomeru. Keďže však zákon neurčuje obsahové náležitosti uplatnenia nároku na náhradu

mzdy, prejav vôle zamestnanca v konaní o určenie neplatnosti skončenia pracovného

pomeru v otázke náhrady mzdy je potrebné v intenciách vykladať

extenzívne, najmä pokiaľ je zrejmé a preukázané, že zamestnanec uskutočnil oznámenie

v zmysle , z ktorého ex lege vyplýva jeho nárok na náhradu mzdy.

Z návrhu vo veci samej zo dňa 19. 06. 2001 najmä z celkovej obsahovej gradácie

na str. 3 návrhu v znení „vzhľadom k tomu, že odporca napriek mojej žiadosti o ďalšie

zamestnávanie mi nevyhovel..., ako aj formulácie petitu „Odporca je povinný poskytovať

navrhovateľovi pracovnú odmenu vo výške priemerného zárobku počnúc dňom 1. 7. 2001

v riadnych výplatných termínoch až do právoplatného skončenia vo veci samej“ je celkom

zrejmé, že sťažovateľ uplatnením nároku na poskytovanie pracovnej odmeny nemal na mysli

nič iné ako nárok na náhradu mzdy v zmysle , t. j. nárok riadne uplatnil!!!

Rovnako súd prvého stupňa tento nárok inak neposúdil, pokiaľ v uznesení zo dňa

17. 07. 2001, sp. zn.: , ktorým návrh na vydanie predbežného opatrenia zamietol,

uviedol, že by išlo o rozhodnutie vo veci samej. Z toho vyplýva, že aj súdu prvého stupňa

bolo zrejmé, že sťažovateľ si v žalobe uplatnil aj nárok na náhradu mzdy!!! (pozn.:

prvostupňový súd ako jediný zo všeobecných súdov uznal nárok navrhovateľa a ako jediný

zo sústavy všeobecných súdov vykonal ústavne konformný výklad uplatnenia nároku

na náhradu mzdy v zmysle na rozdiel od odvolacieho a dovolacieho súdu).

Z toho dôvodu sťažovateľ nemal najmenší dôvod pochybovať o správnosti uplatnenia

jeho nárokov a tento akýmkoľvek spôsobom dopĺňať v rámci riešenia predbežnej otázky -

neplatnosti skončenia pracovného pomeru, čo vyústilo až do vydania medzitýmneho

rozsudku súdom prvého stupňa (v ktorom navyše súd uviedol, že o náhrade mzdy rozhodne

v konečnom rozhodnutí). Navyše len samotný fakt, že súd rozhodol medzitýmnym rozsudkom

nasvedčuje tomu, že sťažovateľ sa žalobou domáhal nielen určenia neplatnosti skončenia

pracovného pomeru, ale aj nároku na náhradu mzdy. Napokon je v praxi celkom bežné, že

zamestnanec v žalobe o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru len uplatní

nárok na náhradu mzdy, pričom pokiaľ súd posudzuje platnosť skončenia pracovného

pomeru, nárok na náhradu mzdy nie je predmetom konania, pretože jeho prisúdenie je

možné až po právoplatnosti rozhodnutia o skončení pracovného pomeru (obdobne aj

Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 17. 12. 2009, sp. zn.: , In:

www.nssr.gov.sk). Nie je potom ničím iným ako prejavom prepiateho ústavne

neudržateľného formalizmu, ak porušovateľ v rámci konania o určenie neplatnosti

skončenia pracovného pomeru nárok zamestnanca uplatnený ako „poskytnutie pracovnej

odmeny“ vyhodnotí inak ako uplatnenie nároku na poskytnutie náhrady mzdy.

Z obsahu návrhu sťažovateľa zo dňa 19. 06. 2001 jednoznačne vyplýva, že nárok

na náhradu mzdy už uplatnil v návrhu vo veci samej zo dňa 19. 06. 2001, doručenom súdu

dňa 29. 06. 2001. Takto uplatnený nárok sťažovateľom tak bolo potrebné posudzovať podľa

ustanovenia , pretože sťažovateľ v konaní taktiež preukázal, že

zamestnávateľovi oznámil, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával.

Porušovateľ, ako aj odvolací súd, totiž dostatočne nerozlišujú medzi samotným

uplatnením nároku na súde a špecifikáciou (vyčíslením) jeho výšky. Pokiaľ by teda aj

sťažovateľ bol svoj nárok špecifikoval (vyčíslil výšku) až na pojednávaní dňa 12. 06. 2007,

táto skutočnosť nemôže mať žiaden vplyv na to, že svoj nárok riadne uplatnil už dňa 29. 06.

2001. V praxi pracovných sporov je bežné, že nárok na náhradu mzdy sa uplatní v návrhu

na začatie konania tak ako to urobil aj sťažovateľ v zmysle , že sa popíše

výška ako „predpokladaný priemerný zárobok“ a ohraničí sa obdobie začiatku (v našom

prípade 01. 07. 2001) a obdobie konca ako „právoplatné skončenie veci samej“. Je to

z dôvodu, že v tom čase platnej právnej úpravy pracovného práva (2001) nebol stanovený

maximálny limit výšky náhrady mzdy, pričom navrhovateľ na začiatku konania nevie usúdiť

ako dlho bude pracovný spor prebiehať, a preto by bolo nelogické uplatnený nárok aj

zároveň vyčísľovať. Vyčíslenie mzdy pri skončení dokazovania na súde prvého stupňa -

12. 06. 2007 (toto sa udialo až po šiestich rokoch, pretože prvostupňový súd konal

neprimerane dlho), bolo len spresnením už skôr riadne uplatneného nároku v prvotnom

návrhu zo dňa 19. 06. 2001. Sťažovateľ, ako ani odvolací súd, túto skutočnosť pri výklade

práva nevzal vôbec do úvahy. Názor porušovateľa, ako aj odvolacieho súdu, podľa ktorého

sťažovateľ uplatnil svoj nárok na náhradu mzdy na súde až dňa 12. 06. 2007 (a preto je

dôvodná námietka premlčania) je dôsledkom prepiateho formalizmu, ktorý je však ústavne

neudržateľný.

V dôsledku takéhoto formalistického poňatia práva sťažovateľ má v rukách

medzitýmny rozsudok, v zmysle ktorého okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné,

avšak paradoxne nárok na náhradu mzdy mu nebol priznaný (hoci bol uplatnený v návrhu

zo dňa 19. 06. 2001, avšak mal byť podľa formalistického názoru porušovateľa aj presne

vyčíslený (čo sa stalo 12. 06. 2007, inak je dôvodná námietka premlčania). Sťažovateľ má

však za to, že ústavne konformným výkladom možno dospieť k záveru, že

nárok bol uplatnený včas (t. j. námietka premlčania je nedôvodná), pričom porušovateľ, ako

aj odvolací súd mali akceptovať názor vyslovený v rozsudku prvostupňového súdu, ktorý

jediný má svoje racionálne zdôvodnenie a oporu v ústavne konformnom výklade (t. j. mali

priznať uplatnenú náhradu mzdy sťažovateľovi).»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal tento

nález:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 03. 04. 2013, v konaní vedenom pod sp. zn.: , porušené

bolo.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 03.04.2013, v konaní

vedenom pod sp. zn.: sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľovi = 15.000,- EUR

z titulu finančného zadosťučinenia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy konania.“

Žiadosť o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodňuje sťažovateľ

tým, že „na základe uvedených skutočností pociťuje ujmu, ktorú nie je možné inak odstrániť

než len priznaním primeraného zadosťučinenia v peniazoch ako prostriedku nápravy

porušenia ústavnosti v zmysle SR. Priznanie nemajetkovej ujmy

v peniazoch prichádza do úvahy najmä vtedy, ak porušenie základného práva je z hľadiska

intenzity závažné.“.

Sťažovateľ zároveň žiada o prioritné prerokovanie záležitosti, „vzhľadom na to, že

ide o pracovnoprávnu vec, ako aj vzhľadom na to, že konanie na všeobecných súdoch trvalo

cca 12 rokov...“.

Ústavnému súdu bolo 15. augusta 2013 doručené doplnenie sťažnosti, v ktorej

sťažovateľ namieta aj nenáležité a nepresvedčivé odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho

súdu. Najvyšší súd tak podľa sťažovateľa nielenže urobil ústavne neudržateľný výklad

ustanovenia v znení do 30. júna 2000, ale porušil aj procesné

ustanovenie (ďalej aj „OSP“). Zároveň tiež

ústavne neudržateľne vyložil ustanovenie v spojení s .

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať aj takú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ().

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podstatou námietok sťažovateľa sú tvrdenia o neústavnosti interpretácie ustanovenia

účinného do 31. mája 2001. Podľa

uvedeného ustanovenia ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak

s ním neplatne zrušil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec

oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával, jeho pracovný pomer

trvá i naďalej a zamestnávateľ je povinný poskytnúť mu náhradu mzdy. Táto náhrada patrí

zamestnancovi vo výške priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že

trvá na ďalšom zamestnávaní, až do doby, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať

v práci alebo keď dôjde k platnému skončeniu pracovného pomeru. Sťažovateľ tiež namieta,

že najvyšší súd porušil ustanovenie v spojení a tiež

ustanovenie , podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa

navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca

(žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré

skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými

úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako

vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozsudku, ktorým zamietol dovolanie sťažovateľa,

uviedol:

«Odvolací súd dospel k správnemu právnemu názoru, podľa ktorého premlčacia

doba na uplatnenie nároku na náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru

nezačína plynúť od právoplatnosti rozsudku o určení neplatnosti rozväzovacieho prejavu,

ale od splatnosti každej jednotlivej náhrady mzdy za príslušný mesiac, za ktorý sa požaduje

(porovnaj tiež uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ).

Správne, zákonu zodpovedajúce sú úvahy odvolacieho súdu, že pre začiatok plynutia

premlčacej lehoty práva na náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru, je

rozhodujúci okamih, kedy nastáva splatnosť náhrady mzdy a že splatnosť vyplýva priamo

zo zákona z ustanovenia . Neexistuje žiadna konkrétna

hmotnoprávna úprava, ktorá by určovala, že čas splnenia náhrady mzdy nastáva

právoplatnosťou rozsudku súdu o určení neplatnosti rozviazania pracovného pomeru.

Odvolací súd správne pri posudzovaní začiatku plynutia premlčacej lehoty rozlišoval medzi

možnosťou uplatnenia tohto práva (nároku) a možnosťou jeho priznania rozhodnutím súdu.

Z týchto úvah správne vyvodil, že splatnosť náhrady mzdy nastáva bez ohľadu na to, či už

(ne)bolo v konaní podľa o neplatnosti rozväzovacieho právneho

úkonu rozhodnuté. Odvolací súd svoj právny názor v otázke začiatku plynutia premlčacej

lehoty v odôvodnení svojho rozsudku náležité vysvetlil. Dovolací súd preto v

podrobnostiach na tieto dôvody odkazuje.

Pokiaľ dovolateľ v dovolaní spochybňuje uplatnenie premlčania žalovanou

kvalifikovanou formou treba predovšetkým uviesť, že dovolateľ žiadne konkrétne dôvody

netvrdí. Len všeobecne (v zátvorke) uvádza, že žalovaná „nepredniesla kvalifikovanú

a odôvodnenú námietku premlčania“, Z obsahu zápisnice o pojednávaní zo 4. februára

2010 (č. l. 37 spisu) vyplýva, že právny zástupca žalovanej uviedol, že „vznáša námietku

premlčania celého nároku“. Ide nepochybne o prejav vôle žalovanej vykonaný pred súdom,

ktorý bol urobený určite a zrozumiteľne. Neobstojí preto námietka dovolateľa, že žalovaná

sa nedovolala premlčania kvalifikovaným spôsobom.

Rovnako nie je dôvodné ani tvrdenie dovolateľa, že nárok na náhradu mzdy uplatnil

v čase pred právoplatnosťou rozhodnutia o neplatnosti rozviazania pracovného pomeru,

odvolávajúc sa na rozhodnutie súdu prvého stupňa zo 14. júna 2005. Dovolateľ ani tu

neuviedol konkrétne kedy a akou formou nárok na náhradu mzdy na súde uplatnil a z akých

dôvodov považuje záver odvolacieho súdu, že tak urobil až na pojednávaní 12. júna 2007,

za nesprávny, nezodpovedajúci obsahu spisu. Dovolací súd preto v tejto súvislosti len

poznamenáva, že s vyššie uvedeným záverom odvolacieho súdu sa stotožňuje, považuje ho

za správny. Obsah spisu, podľa dovolacieho súdu, záver o tom, že žalobca uplatnil nárok

na náhradu mzdy na súde 12. júna 2007, umožňuje, pričom odvolací súd v rozsudku tento

záver aj náležité odôvodnil.

Obsah dovolania žalobcu nebol teda spôsobilý spochybniť správnosť napadnutého

rozhodnutia odvolacieho súdu z hľadiska dovolacieho dôvodu v ňom uvedeného. Žalobca

napadol dovolaním vecne správny rozsudok odvolacieho súdu. Keďže v konaní neboli

zistené vady uvedené v a konanie pred odvolacím súdom netrpí ani inou

vadou, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, Najvyšší súd

Slovenskej republiky dovolanie žalobcu podľa zamietol.»

Ako z citovaného odôvodnenia rozsudku vyplýva, najvyšší súd svoje rozhodnutie

založil na právnom názore, podľa ktorého je nevyhnutné rozlišovať pri posudzovaní

premlčacej lehoty medzi možnosťou uplatnenia nároku náhrady mzdy a možnosťou jej

priznania rozhodnutím súdu.

Pre ústavne konformný výklad dotknutého ustanovenia je potrebné

ustáliť moment vzniku práva zamestnanca na vyplatenie náhrady mzdy. Správne ustáliť

tento moment znamená ustáliť ho v súlade so zmyslom a účelom právnej úpravy neplatnosti

skončenia pracovného pomeru a nárokov z neplatného rozviazania pracovného pomeru.

Túto právnu otázku bolo potrebné posudzovať podľa

v znení do 30. júna 2000, teda v znení platnom v čase, keď mal nárok na náhradu mzdy

z neplatného rozviazania pracovného pomeru vzniknúť.

Právna úprava neplatnosti skončenia pracovného pomeru a nárokov z neplatného

rozviazania pracovného pomeru musí byť aplikovaná v kontexte ako

celku.

Ústavný súd po zoznámení sa s judikatúrou všeobecných súdov (napr. rozhodnutie

najvyššieho súdu sp. zn. ) týkajúcou sa dotknutých ustanovení Zákonníka

práce konštatoval, že spôsob ich interpretácie, obsiahnutý aj v napadnutom rozhodnutí

najvyššieho súdu, je ústavne akceptovateľný a zlučiteľný s obsahom základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Napr. podľa uvedeného rozhodnutia najvyššieho súdu

sp. zn. možno právo na náhradu mzdy podľa

v zmysle po prvý raz uplatniť, keď sa táto náhrada stane

splatnou, t. j. keď nastane čas jej splnenia. Splatnosťou sa právo na náhradu mzdy stáva

vymáhateľným právom, teda stáva sa nárokom, a od tohto okamihu začína plynúť trojročná

premlčacia lehota v zmysle na uplatnenie tohto nároku.

Z ustanovenia vyplýva, že náhrada mzdy je rovnako ako

mzda splatná pozadu za mesačné obdobie (pokiaľ v podnikovej kolektívnej zmluve alebo

v pracovnej zmluve nebolo dohodnuté iné obdobie), a to v najbližšom výplatnom termíne

po uplynutí obdobia, za ktoré sa poskytuje. Premlčujú sa preto jednotlivé náhrady mzdy

za ten ktorý mesiac podľa toho, kedy u nich nastala splatnosť. Premlčacia lehota

na uplatnenie nároku na náhradu mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru teda

začína plynúť od splatnosti každej jednotlivej náhrady mzdy za ten-ktorý mesiac, za ktorý je

požadovaná.

S možnosťou uplatnenia práva na náhradu mzdy pri neplatnom rozviazaní

pracovného pomeru, ktorá nastáva jeho splatnosťou, nijako nesúvisí skutočnosť, že v tej

dobe prípadne ešte nie je rozhodnuté o žalobe o určenie neplatnosti skončenia pracovného

pomeru. Samotným právoplatným rozhodnutím o určení neplatnosti právneho úkonu,

ktorým mal byť skončený pracovný pomer, právo na náhradu mzdy ako hmotnoprávny

nárok vyplývajúci z ustanovenia nevzniká. Aj keď teda pre

rozhodnutie súdu o priznaní nároku na náhradu mzdy podľa je

potrebné, aby otázka platnosti bola vyriešená v samostatnom konaní na základe žaloby

podanej podľa , na uplatnenie tohto nároku je postačujúce, aby

uplynul termín splatnosti náhrady mzdy. Premlčacia lehota na uplatnenie nároku na náhradu

mzdy začne plynúť od jej splatnosti bez ohľadu na to, či v tej dobe už bolo v konaní podľa

o neplatnosti rozväzovacieho právneho úkonu rozhodnuté.

Preskúmaním rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. ústavný súd nezistil

žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu, ktorý by nemal

oporu v zákone. Ústavný súd v prípadoch, keď sa zaoberal možným porušením základného

práva podľa a práva podľa dohovoru, vyslovil, že právo

na spravodlivý súdny proces neznamená právo na to, aby bol účastník konania pred

všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami,

resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom

konaní nemožno považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných

súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite

zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať (obdobne napr. ,

, ).

Ústavný súd po dôslednom preskúmaní obsahu napadnutého rozsudku konštatuje, že

jeho závery korešpondujú so zmyslom a účelom interpretovaných právnych noriem.

Najvyšší súd v napadnutom rozsudku uviedol, na základe akých skutočností dospel k záveru

o správnosti napadnutého rozhodnutia súdu nižšieho stupňa. Ústavný súd nezistil taký

výklad a aplikáciu ustanovení ani , ktoré by

mohli vyvolať účinky nezlučiteľné so základným právom podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ani prípadný rozpor s dobrými mravmi, a preto (aj pri zvážení

dôsledkov takéhoto výkladu z hľadiska jeho dopadu na princíp spravodlivosti) ústavný súd

posúdil výklad najvyššieho súdu ako ústavne konformný. Ústavný súd nezistil ani

nerešpektovanie ustanovenia . Odôvodnenie sťažnosťou napadnutého

rozsudku ako celok zodpovedá parametrom zákonného odôvodnenia. Najvyšší súd

konštatoval, že odvolací súd svoj právny názor týkajúci sa začiatku plynutia premlčacej

lehoty náležite vysvetlil, a preto v podrobnostiach odkázal na odôvodnenie rozhodnutia

krajského súdu, ktorého kópiu však sťažovateľ k sťažnosti nedoložil.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. októbra 2013