Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)III. ÚS 482/2013
PDF · 212.72 KB
No categories available
III. ÚS 482/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. októbra 2013
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. B., PhD., P., zastúpeného spoločnosťou B., s. r. o., za
ktorú koná advokát JUDr. B. J., PhD., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 6 Cdo 248/2011 z 3. apríla 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. J. B., PhD., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. augusta 2013
doručená sťažnosť Ing. J. B., PhD., D. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie
jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 248/2011 z 3. apríla
2013.
Z podania a jeho príloh vyplynulo, že sťažovateľ sa návrhom z 19. júna 2001
domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru. V žalobe okrem iného žiadal,
aby súd zaviazal žalovaného poskytovať mu pracovnú odmenu vo výške priemerného
mesačného zárobku počnúc júlom 2001 v riadnych výplatných termínoch. Okresný súd
Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) medzitýmnym rozsudkom sp. zn. 18 C 96/2001
zo 14. júna 2005 rozhodol, že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné. Uvedené
rozhodnutie potvrdil v odvolacom konaní aj Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský
súd“) rozhodnutím sp. zn. 4 Co 390/05 zo 4. októbra 2006. Následne rozsudkom z 12. júna
2007 a doplňujúcim rozsudkom z 29. júna 2007 uložil okresný súd žalovanému povinnosť
zaplatiť náhradu mzdy v určenej výške.
Krajský súd v odvolacom konaní zrušil rozsudok prvostupňového súdu a vec mu
vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd uviedol, že zo žaloby nevyplynulo, že sa sťažovateľ
domáhal aj nárokov vyplývajúcich z neplatného ukončenia pracovného pomeru, keďže až
12. júna 2007 na súdnom pojednávaní žiadal náhradu mzdy spôsobom, ktorý podľa súdu
nevyhovuje zákonným požiadavkám kladeným na tento procesný úkon. Na pojednávaní
pred súdom prvého stupňa žalovaný vzniesol námietku premlčania, ktorú prvostupňový súd
považoval za nedôvodnú. Rozsudkom zo 4. februára 2010 uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť sťažovateľovi stanovenú sumu z titulu náhrady mzdy.
Odvolací súd rozsudkom sp. zn. 3 Co 188/2010 zo 14. apríla 2011 zmenil rozsudok
súdu prvého stupňa a návrh sťažovateľa na náhradu mzdy zamietol, keď usúdil, že
vzhľadom na vznesenú námietku premlčania nie je možné nárok priznať.
Najvyšší súd v konaní o dovolaní sťažovateľa rozhodol rozsudkom
sp. zn. 6 Cdo 248/2011 z 3. apríla 2013 tak, že zamietol dovolanie sťažovateľa, pretože
považoval záver odvolacieho súdu o uplynutí premlčacej lehoty za správny.
Sťažovateľ namieta, že všeobecné súdy interpretovali právo [§ 61 ods. 1 zákona
č. 65/1965 Zb. Zákonník práce v znení do 30. júna 2000 (ďalej len „Zákonník práce“)]
„v rozpore s požiadavkou ústavne konformného výkladu, ich výklad vyústil do prepjatého
formalizmu, čo je ústavne neudržateľné“. Ústavne konformným výkladom uvedeného
ustanovenia možno podľa neho dospieť k záveru, že nárok sťažovateľa na náhradu mzdy bol
uplatnený včas. Okrem toho je presvedčený, že súdy mali posudzovať aj otázku, či námietka
premlčania nepredstavuje výkon práva v rozpore s dobrými mravmi.
Na podporu svojho tvrdenia uvádza sťažovateľ tieto argumenty:
«V zmysle § 61 ZP ak zamestnávateľ so zamestnancom neplatne skončil pracovný
pomer okamžite je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí
zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi,
že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať
v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.
Z doktríny ako aj judikatúry vyplýva, že na to, aby v prípade neplatného skončenia
pracovného pomeru zamestnancovi vznikol nárok na náhradu mzdy voči zamestnávateľovi,
musí zamestnanec po tom ako s ním zamestnanec neplatne skončil okamžite pracovný
pomer, zamestnávateľovi oznámiť, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával. Uvedená
skutočnosť, že sťažovateľ oznámenie o trvaní na zamestnávaní urobil bola pred
všeobecnými súdmi nesporná.
Zákonník práce ako ani žiadny iný právny predpis však nijakým spôsobom
neupravuje, ako má byť požiadavka na náhradu mzdy uskutočnená, t. j. aké sú obsahové
náležitosti uplatnenia nároku na náhradu mzdy zamestnancom. Ustanovenie § 61 ods. 1 ZP
určuje, v akom rozsahu zamestnancovi patrí náhrada mzdy v prípade, ak zamestnávateľovi
písomne oznámil, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, t. j. v akej výške (v sume jeho
priemerného zárobku) a počas akej doby (odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá
na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci
alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru). Pokiaľ teda zamestnanec
uskutočnil písomné oznámenie zamestnávateľovi, jeho nárok na náhradu mzdy je určený ex
lege - ustanovením § 61 ods. 1 ZP. Výska priemerného zárobku je potom výsledkom procesu
dokazovania na súde, z toho dôvodu je bežné, že k vyčísleniu konkrétnej výšky náhrady
mzdy dochádza až v priebehu konania.
Ak zamestnanec v rámci konania o určenie neplatnosti skončenia pracovného
pomeru vznesie zároveň požiadavku, aby mu zamestnávateľ poskytol náhradu mzdy, pričom
preukáže, že oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, musí
byť zrejmé, že jeho nárok na náhradu mzdy sa bude posudzovať podľa ustanovenia § 61
ods. 1 ZP v závislosti odo dňa doručenia oznámenia a dňa, kedy mu zamestnávateľ umožnil
pokračovať v práci, resp. dňa právoplatnosti rozhodnutia súdu o skončení pracovného
pomeru. Keďže však zákon neurčuje obsahové náležitosti uplatnenia nároku na náhradu
mzdy, prejav vôle zamestnanca v konaní o určenie neplatnosti skončenia pracovného
pomeru v otázke náhrady mzdy je potrebné v intenciách § 61 ods. 1 OSP vykladať
extenzívne, najmä pokiaľ je zrejmé a preukázané, že zamestnanec uskutočnil oznámenie
v zmysle § 61 ods. 1 ZP, z ktorého ex lege vyplýva jeho nárok na náhradu mzdy.
Z návrhu vo veci samej zo dňa 19. 06. 2001 najmä z celkovej obsahovej gradácie
na str. 3 návrhu v znení „vzhľadom k tomu, že odporca napriek mojej žiadosti o ďalšie
zamestnávanie mi nevyhovel..., ako aj formulácie petitu „Odporca je povinný poskytovať
navrhovateľovi pracovnú odmenu vo výške priemerného zárobku počnúc dňom 1. 7. 2001
v riadnych výplatných termínoch až do právoplatného skončenia vo veci samej“ je celkom
zrejmé, že sťažovateľ uplatnením nároku na poskytovanie pracovnej odmeny nemal na mysli
nič iné ako nárok na náhradu mzdy v zmysle § 61 ods. 1 ZP, t. j. nárok riadne uplatnil!!!
Rovnako súd prvého stupňa tento nárok inak neposúdil, pokiaľ v uznesení zo dňa
17. 07. 2001, sp. zn.: 18 C 96/01, ktorým návrh na vydanie predbežného opatrenia zamietol,
uviedol, že by išlo o rozhodnutie vo veci samej. Z toho vyplýva, že aj súdu prvého stupňa
bolo zrejmé, že sťažovateľ si v žalobe uplatnil aj nárok na náhradu mzdy!!! (pozn.:
prvostupňový súd ako jediný zo všeobecných súdov uznal nárok navrhovateľa a ako jediný
zo sústavy všeobecných súdov vykonal ústavne konformný výklad uplatnenia nároku
na náhradu mzdy v zmysle § 61 ods. 1 ZP na rozdiel od odvolacieho a dovolacieho súdu).
Z toho dôvodu sťažovateľ nemal najmenší dôvod pochybovať o správnosti uplatnenia
jeho nárokov a tento akýmkoľvek spôsobom dopĺňať v rámci riešenia predbežnej otázky -
neplatnosti skončenia pracovného pomeru, čo vyústilo až do vydania medzitýmneho
rozsudku súdom prvého stupňa (v ktorom navyše súd uviedol, že o náhrade mzdy rozhodne
v konečnom rozhodnutí). Navyše len samotný fakt, že súd rozhodol medzitýmnym rozsudkom
nasvedčuje tomu, že sťažovateľ sa žalobou domáhal nielen určenia neplatnosti skončenia
pracovného pomeru, ale aj nároku na náhradu mzdy. Napokon je v praxi celkom bežné, že
zamestnanec v žalobe o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru len uplatní
nárok na náhradu mzdy, pričom pokiaľ súd posudzuje platnosť skončenia pracovného
pomeru, nárok na náhradu mzdy nie je predmetom konania, pretože jeho prisúdenie je
možné až po právoplatnosti rozhodnutia o skončení pracovného pomeru (obdobne aj
Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 17. 12. 2009, sp. zn.: 1 Cdo 116/2008, In:
www.nssr.gov.sk). Nie je potom ničím iným ako prejavom prepiateho ústavne
neudržateľného formalizmu, ak porušovateľ v rámci konania o určenie neplatnosti
skončenia pracovného pomeru nárok zamestnanca uplatnený ako „poskytnutie pracovnej
odmeny“ vyhodnotí inak ako uplatnenie nároku na poskytnutie náhrady mzdy.
Z obsahu návrhu sťažovateľa zo dňa 19. 06. 2001 jednoznačne vyplýva, že nárok
na náhradu mzdy už uplatnil v návrhu vo veci samej zo dňa 19. 06. 2001, doručenom súdu
dňa 29. 06. 2001. Takto uplatnený nárok sťažovateľom tak bolo potrebné posudzovať podľa
ustanovenia § 61 ods. 1 ZP, pretože sťažovateľ v konaní taktiež preukázal, že
zamestnávateľovi oznámil, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával.
Porušovateľ, ako aj odvolací súd, totiž dostatočne nerozlišujú medzi samotným
uplatnením nároku na súde a špecifikáciou (vyčíslením) jeho výšky. Pokiaľ by teda aj
sťažovateľ bol svoj nárok špecifikoval (vyčíslil výšku) až na pojednávaní dňa 12. 06. 2007,
táto skutočnosť nemôže mať žiaden vplyv na to, že svoj nárok riadne uplatnil už dňa 29. 06.
2001. V praxi pracovných sporov je bežné, že nárok na náhradu mzdy sa uplatní v návrhu
na začatie konania tak ako to urobil aj sťažovateľ v zmysle § 61 ods. 1 ZP, že sa popíše
výška ako „predpokladaný priemerný zárobok“ a ohraničí sa obdobie začiatku (v našom
prípade 01. 07. 2001) a obdobie konca ako „právoplatné skončenie veci samej“. Je to
z dôvodu, že v tom čase platnej právnej úpravy pracovného práva (2001) nebol stanovený
maximálny limit výšky náhrady mzdy, pričom navrhovateľ na začiatku konania nevie usúdiť
ako dlho bude pracovný spor prebiehať, a preto by bolo nelogické uplatnený nárok aj
zároveň vyčísľovať. Vyčíslenie mzdy pri skončení dokazovania na súde prvého stupňa -
12. 06. 2007 (toto sa udialo až po šiestich rokoch, pretože prvostupňový súd konal
neprimerane dlho), bolo len spresnením už skôr riadne uplatneného nároku v prvotnom
návrhu zo dňa 19. 06. 2001. Sťažovateľ, ako ani odvolací súd, túto skutočnosť pri výklade
práva nevzal vôbec do úvahy. Názor porušovateľa, ako aj odvolacieho súdu, podľa ktorého
sťažovateľ uplatnil svoj nárok na náhradu mzdy na súde až dňa 12. 06. 2007 (a preto je
dôvodná námietka premlčania) je dôsledkom prepiateho formalizmu, ktorý je však ústavne
neudržateľný.
V dôsledku takéhoto formalistického poňatia práva sťažovateľ má v rukách
medzitýmny rozsudok, v zmysle ktorého okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné,
avšak paradoxne nárok na náhradu mzdy mu nebol priznaný (hoci bol uplatnený v návrhu
zo dňa 19. 06. 2001, avšak mal byť podľa formalistického názoru porušovateľa aj presne
vyčíslený (čo sa stalo 12. 06. 2007, inak je dôvodná námietka premlčania). Sťažovateľ má
však za to, že ústavne konformným výkladom § 61 ods. 1 ZP možno dospieť k záveru, že
nárok bol uplatnený včas (t. j. námietka premlčania je nedôvodná), pričom porušovateľ, ako
aj odvolací súd mali akceptovať názor vyslovený v rozsudku prvostupňového súdu, ktorý
jediný má svoje racionálne zdôvodnenie a oporu v ústavne konformnom výklade (t. j. mali
priznať uplatnenú náhradu mzdy sťažovateľovi).»
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal tento
nález:
„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 03. 04. 2013, v konaní vedenom pod sp. zn.: 6 Cdo 248/2011, porušené
bolo.
Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 03.04.2013, v konaní
vedenom pod sp. zn.: 6 Cdo 248/2011 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľovi = 15.000,- EUR
z titulu finančného zadosťučinenia.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy konania.“
Žiadosť o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodňuje sťažovateľ
tým, že „na základe uvedených skutočností pociťuje ujmu, ktorú nie je možné inak odstrániť
než len priznaním primeraného zadosťučinenia v peniazoch ako prostriedku nápravy
porušenia ústavnosti v zmysle čl. 127 ods. 3 Ústavy SR. Priznanie nemajetkovej ujmy
v peniazoch prichádza do úvahy najmä vtedy, ak porušenie základného práva je z hľadiska
intenzity závažné.“.
Sťažovateľ zároveň žiada o prioritné prerokovanie záležitosti, „vzhľadom na to, že
ide o pracovnoprávnu vec, ako aj vzhľadom na to, že konanie na všeobecných súdoch trvalo
cca 12 rokov...“.
Ústavnému súdu bolo 15. augusta 2013 doručené doplnenie sťažnosti, v ktorej
sťažovateľ namieta aj nenáležité a nepresvedčivé odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho
súdu. Najvyšší súd tak podľa sťažovateľa nielenže urobil ústavne neudržateľný výklad
ustanovenia § 61 ods. 1 Zákonníka práce v znení do 30. júna 2000, ale porušil aj procesné
ustanovenie § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Zároveň tiež
ústavne neudržateľne vyložil ustanovenie § 42 ods. 1 OSP v spojení s § 43 ods. 1 OSP.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať aj takú sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 175/03).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podstatou námietok sťažovateľa sú tvrdenia o neústavnosti interpretácie ustanovenia
§ 61 ods. 1 zákona č. 65/1965 Zb. Zákonník práce účinného do 31. mája 2001. Podľa
uvedeného ustanovenia ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak
s ním neplatne zrušil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec
oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával, jeho pracovný pomer
trvá i naďalej a zamestnávateľ je povinný poskytnúť mu náhradu mzdy. Táto náhrada patrí
zamestnancovi vo výške priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že
trvá na ďalšom zamestnávaní, až do doby, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať
v práci alebo keď dôjde k platnému skončeniu pracovného pomeru. Sťažovateľ tiež namieta,
že najvyšší súd porušil ustanovenie § 42 ods. 1 OSP v spojení § 43 ods. 1 OSP a tiež
ustanovenie § 157 ods. 2 OSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa
navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca
(žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré
skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými
úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako
vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozsudku, ktorým zamietol dovolanie sťažovateľa,
uviedol:
«Odvolací súd dospel k správnemu právnemu názoru, podľa ktorého premlčacia
doba na uplatnenie nároku na náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru
nezačína plynúť od právoplatnosti rozsudku o určení neplatnosti rozväzovacieho prejavu,
ale od splatnosti každej jednotlivej náhrady mzdy za príslušný mesiac, za ktorý sa požaduje
(porovnaj tiež uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 180/2009).
Správne, zákonu zodpovedajúce sú úvahy odvolacieho súdu, že pre začiatok plynutia
premlčacej lehoty práva na náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru, je
rozhodujúci okamih, kedy nastáva splatnosť náhrady mzdy a že splatnosť vyplýva priamo
zo zákona z ustanovenia § 119 ods. 1 Zákonníka práce. Neexistuje žiadna konkrétna
hmotnoprávna úprava, ktorá by určovala, že čas splnenia náhrady mzdy nastáva
právoplatnosťou rozsudku súdu o určení neplatnosti rozviazania pracovného pomeru.
Odvolací súd správne pri posudzovaní začiatku plynutia premlčacej lehoty rozlišoval medzi
možnosťou uplatnenia tohto práva (nároku) a možnosťou jeho priznania rozhodnutím súdu.
Z týchto úvah správne vyvodil, že splatnosť náhrady mzdy nastáva bez ohľadu na to, či už
(ne)bolo v konaní podľa § 64 Zákonníka práce o neplatnosti rozväzovacieho právneho
úkonu rozhodnuté. Odvolací súd svoj právny názor v otázke začiatku plynutia premlčacej
lehoty v odôvodnení svojho rozsudku náležité vysvetlil. Dovolací súd preto v
podrobnostiach na tieto dôvody odkazuje.
Pokiaľ dovolateľ v dovolaní spochybňuje uplatnenie premlčania žalovanou
kvalifikovanou formou treba predovšetkým uviesť, že dovolateľ žiadne konkrétne dôvody
netvrdí. Len všeobecne (v zátvorke) uvádza, že žalovaná „nepredniesla kvalifikovanú
a odôvodnenú námietku premlčania“, Z obsahu zápisnice o pojednávaní zo 4. februára
2010 (č. l. 37 spisu) vyplýva, že právny zástupca žalovanej uviedol, že „vznáša námietku
premlčania celého nároku“. Ide nepochybne o prejav vôle žalovanej vykonaný pred súdom,
ktorý bol urobený určite a zrozumiteľne. Neobstojí preto námietka dovolateľa, že žalovaná
sa nedovolala premlčania kvalifikovaným spôsobom.
Rovnako nie je dôvodné ani tvrdenie dovolateľa, že nárok na náhradu mzdy uplatnil
v čase pred právoplatnosťou rozhodnutia o neplatnosti rozviazania pracovného pomeru,
odvolávajúc sa na rozhodnutie súdu prvého stupňa zo 14. júna 2005. Dovolateľ ani tu
neuviedol konkrétne kedy a akou formou nárok na náhradu mzdy na súde uplatnil a z akých
dôvodov považuje záver odvolacieho súdu, že tak urobil až na pojednávaní 12. júna 2007,
za nesprávny, nezodpovedajúci obsahu spisu. Dovolací súd preto v tejto súvislosti len
poznamenáva, že s vyššie uvedeným záverom odvolacieho súdu sa stotožňuje, považuje ho
za správny. Obsah spisu, podľa dovolacieho súdu, záver o tom, že žalobca uplatnil nárok
na náhradu mzdy na súde 12. júna 2007, umožňuje, pričom odvolací súd v rozsudku tento
záver aj náležité odôvodnil.
Obsah dovolania žalobcu nebol teda spôsobilý spochybniť správnosť napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu z hľadiska dovolacieho dôvodu v ňom uvedeného. Žalobca
napadol dovolaním vecne správny rozsudok odvolacieho súdu. Keďže v konaní neboli
zistené vady uvedené v § 237 O. s. p. a konanie pred odvolacím súdom netrpí ani inou
vadou, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, Najvyšší súd
Slovenskej republiky dovolanie žalobcu podľa § 243b ods. 1 O. s. p. zamietol.»
Ako z citovaného odôvodnenia rozsudku vyplýva, najvyšší súd svoje rozhodnutie
založil na právnom názore, podľa ktorého je nevyhnutné rozlišovať pri posudzovaní
premlčacej lehoty medzi možnosťou uplatnenia nároku náhrady mzdy a možnosťou jej
priznania rozhodnutím súdu.
Pre ústavne konformný výklad dotknutého ustanovenia Zákonníka práce je potrebné
ustáliť moment vzniku práva zamestnanca na vyplatenie náhrady mzdy. Správne ustáliť
tento moment znamená ustáliť ho v súlade so zmyslom a účelom právnej úpravy neplatnosti
skončenia pracovného pomeru a nárokov z neplatného rozviazania pracovného pomeru.
Túto právnu otázku bolo potrebné posudzovať podľa zákona č. 65/1965 Zb. Zákonník práce
v znení do 30. júna 2000, teda v znení platnom v čase, keď mal nárok na náhradu mzdy
z neplatného rozviazania pracovného pomeru vzniknúť.
Právna úprava neplatnosti skončenia pracovného pomeru a nárokov z neplatného
rozviazania pracovného pomeru musí byť aplikovaná v kontexte Zákonníka práce ako
celku.
Ústavný súd po zoznámení sa s judikatúrou všeobecných súdov (napr. rozhodnutie
najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 243/2008) týkajúcou sa dotknutých ustanovení Zákonníka
práce konštatoval, že spôsob ich interpretácie, obsiahnutý aj v napadnutom rozhodnutí
najvyššieho súdu, je ústavne akceptovateľný a zlučiteľný s obsahom základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Napr. podľa uvedeného rozhodnutia najvyššieho súdu
sp. zn. 4 Cdo 243/2008 možno právo na náhradu mzdy podľa § 61 ods. 1 Zákonníka práce
v zmysle § 262 ods. 1 Zákonníka práce po prvý raz uplatniť, keď sa táto náhrada stane
splatnou, t. j. keď nastane čas jej splnenia. Splatnosťou sa právo na náhradu mzdy stáva
vymáhateľným právom, teda stáva sa nárokom, a od tohto okamihu začína plynúť trojročná
premlčacia lehota v zmysle § 263 ods. 1 Zákonníka práce na uplatnenie tohto nároku.
Z ustanovenia § 119 ods. 1 Zákonníka práce vyplýva, že náhrada mzdy je rovnako ako
mzda splatná pozadu za mesačné obdobie (pokiaľ v podnikovej kolektívnej zmluve alebo
v pracovnej zmluve nebolo dohodnuté iné obdobie), a to v najbližšom výplatnom termíne
po uplynutí obdobia, za ktoré sa poskytuje. Premlčujú sa preto jednotlivé náhrady mzdy
za ten ktorý mesiac podľa toho, kedy u nich nastala splatnosť. Premlčacia lehota
na uplatnenie nároku na náhradu mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru teda
začína plynúť od splatnosti každej jednotlivej náhrady mzdy za ten-ktorý mesiac, za ktorý je
požadovaná.
S možnosťou uplatnenia práva na náhradu mzdy pri neplatnom rozviazaní
pracovného pomeru, ktorá nastáva jeho splatnosťou, nijako nesúvisí skutočnosť, že v tej
dobe prípadne ešte nie je rozhodnuté o žalobe o určenie neplatnosti skončenia pracovného
pomeru. Samotným právoplatným rozhodnutím o určení neplatnosti právneho úkonu,
ktorým mal byť skončený pracovný pomer, právo na náhradu mzdy ako hmotnoprávny
nárok vyplývajúci z ustanovenia § 61 ods. 1 Zákonníka práce nevzniká. Aj keď teda pre
rozhodnutie súdu o priznaní nároku na náhradu mzdy podľa § 61 ods. 1 Zákonníka práce je
potrebné, aby otázka platnosti bola vyriešená v samostatnom konaní na základe žaloby
podanej podľa § 64 Zákonníka práce, na uplatnenie tohto nároku je postačujúce, aby
uplynul termín splatnosti náhrady mzdy. Premlčacia lehota na uplatnenie nároku na náhradu
mzdy začne plynúť od jej splatnosti bez ohľadu na to, či v tej dobe už bolo v konaní podľa
§ 64 Zákonníka práce o neplatnosti rozväzovacieho právneho úkonu rozhodnuté.
Preskúmaním rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 248/2011 ústavný súd nezistil
žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu, ktorý by nemal
oporu v zákone. Ústavný súd v prípadoch, keď sa zaoberal možným porušením základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, vyslovil, že právo
na spravodlivý súdny proces neznamená právo na to, aby bol účastník konania pred
všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami,
resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom
konaní nemožno považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných
súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite
zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať (obdobne napr. I. ÚS 50/04,
III. ÚS 67/06, III. ÚS 59/09).
Ústavný súd po dôslednom preskúmaní obsahu napadnutého rozsudku konštatuje, že
jeho závery korešpondujú so zmyslom a účelom interpretovaných právnych noriem.
Najvyšší súd v napadnutom rozsudku uviedol, na základe akých skutočností dospel k záveru
o správnosti napadnutého rozhodnutia súdu nižšieho stupňa. Ústavný súd nezistil taký
výklad a aplikáciu ustanovení Zákonníka práce ani Občianskeho súdneho poriadku, ktoré by
mohli vyvolať účinky nezlučiteľné so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ani prípadný rozpor s dobrými mravmi, a preto (aj pri zvážení
dôsledkov takéhoto výkladu z hľadiska jeho dopadu na princíp spravodlivosti) ústavný súd
posúdil výklad najvyššieho súdu ako ústavne konformný. Ústavný súd nezistil ani
nerešpektovanie ustanovenia § 157 ods. 2 OSP. Odôvodnenie sťažnosťou napadnutého
rozsudku ako celok zodpovedá parametrom zákonného odôvodnenia. Najvyšší súd
konštatoval, že odvolací súd svoj právny názor týkajúci sa začiatku plynutia premlčacej
lehoty náležite vysvetlil, a preto v podrobnostiach odkázal na odôvodnenie rozhodnutia
krajského súdu, ktorého kópiu však sťažovateľ k sťažnosti nedoložil.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. októbra 2013