Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 17 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (24)636/369968.185cb5.pdf
PDF · 110.18 KB
No categories available
4Cdo/243/2008
Najvyšší súd 4 Cdo 243/2008
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne Bc. M. S., bývajúcej v B.,
zastúpenej JUDr. D. K., advokátom so sídlom v B., proti žalovanému D. D. Š., so sídlom
v H., o náhradu mzdy, vedenej na Okresnom súde Rimavská Sobota pod sp.zn. 7 C 54/2005,
o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 19. marca 2008
sp.zn. 17 Co 5/08 rozhodol
t a k t o :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici
z 19. marca 2008 sp.zn. 17 Co 5/08 v zamietajúcom výroku v časti zamietnutia žaloby
o zaplatenie 120 831,-- Sk s 8 % úrokmi z omeškania od 14.5.2004 a vo výroku o trovách
konania z r u š u j e a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Žalobou podanou na Okresnom súde Rimavská Sobota 23. februára 2005 si žalobkyňa
uplatnila voči žalovanému nárok na náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného
pomeru v sume 218 997,-- Sk brutto (po upresnení pôvodnej sumy 580 960,-- Sk v priebehu
konania) s 8 % úrokmi z omeškania od 14.5.2004 do zaplatenia tejto sumy. V žalobe uviedla,
že právoplatným rozsudkom Okresného súdu Brezno z 8. decembra 2003 č. k. 3 C 114/2003-
278 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 7. apríla 2004 sp.zn.
13 Co 99/04 bola určená neplatnosť okamžitého zrušenia pracovného pomeru daného jej
žalovaným 19.5.2000, no napriek opakovaným výzvam žalovaný svoju povinnosť poskytnúť
jej náhradu mzdy nesplnil. Náhradu mzdy žiadala priznať od 24.5.2000 (kedy bolo
žalovanému doručené jej oznámenie, že trvá na ďalšom zamestnávaní) do 2.6.2004 (kedy jej
bol doručený list o novom okamžitom zrušení pracovného pomeru).
Okresný súd Rimavská Sobota rozsudkom zo 7. júna 2007 č.k. 7 C 54/05-87 uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 218 997,-- Sk brutto s 8 % úrokmi
z omeškania od 14.5.2004 až do zaplatenia a zaplatiť jej aj náhradu trov konania 87 390,-- Sk,
to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Takto rozhodol poukazujúc na výsledky
vykonaného dokazovania, z ktorého vyvodil záver, že uplatnený nárok je dôvodný a vyplýva
z ustanovenia § 61 ods. 1 zákona č. 65/1965 Zb. (Zákonníka práce) vo vtedy platnom znení.
Námietku premlčania vznesenú žalovaným nepovažoval za dôvodnú poukazujúc na to, že
trojročná premlčacia lehota začala plynúť dňom 12.5.2004 (dňom nasledujúcim
po právoplatnosti rozsudku o určení neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru),
preto nárok bol (žalobou podanou 23.2.2005) uplatnený včas.
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací na odvolanie žalovaného rozsudkom
z 19. marca 2008 sp.zn. 17 Co 5/08 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 98 166,-- Sk brutto s 8 % úrokmi
z omeškania od 11.6.2004 až do zaplatenia. V prevyšujúcej časti žalobu o zaplatenie
120 831,-- Sk s 8 % úrokmi z omeškania od 14.5.2004 a o zaplatenie úrokov z omeškania
zo sumy 98 166,-- Sk za dobu od 14.5.2004 do 10.6.2004 zamietol. Zároveň rozhodol, že
žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Na rozdiel od súdu prvého stupňa
dospel k záveru, že námietka premlčania vznesená žalovaným je čiastočne dôvodná. Vyslovil
názor, že aj keď o priznaní nároku na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného
pomeru je možné rozhodnúť až po právoplatnom určení tejto neplatnosti rozsudkom súdu,
konanie o neplatnosť skončenia pracovného pomeru nemá vplyv na začiatok behu premlčacej
lehoty a táto plynie od splatnosti každej jednotlivej náhrady mzdy za ten – ktorý mesiac,
za ktorý je táto náhrada požadovaná. Zamietnutie žaloby v časti o zaplatenie náhrady mzdy
za dobu od 24.5.2000 do 31.1.2002 s prísl. preto odôvodnil premlčaním nároku a zamietnutie
žaloby v časti o zaplatenie úrokov z omeškania zo sumy 98 166,-- Sk za dobu od 14.5.2004
do 10.6.2004 odôvodnil tým, že splatnosť náhrady mzdy za mesiac máj nastala až 10.6.2004.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa. Dovolaním,
posudzujúc ho podľa obsahu, napadla zamietajúci výrok rozsudku odvolacieho súdu v časti,
v ktorej bola zamietnutá žaloba o zaplatenie 120 831,-- Sk s 8 % úrokmi z omeškania
od 14.5.2004 do zaplatenia a vo výroku o trovách konania. Žiadala, aby dovolací súd
rozsudok odvolacieho súdu v napadnutom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Dovolanie odôvodnila nesprávnym právnym posúdením veci v otázke čiastočného premlčania
uplatneného nároku. Poukazovala na to, že náhrada mzdy z neplatného skončenia pracovného
pomeru podľa § 61 ods. 1 zákona č. 65/1965 Zb. (Zákonníka práce) vo vtedy platnom znení
nemá charakter ekvivalentu mzdy, ktorú si zamestnanec nemohol v dôsledku neprideľovania
práce zamestnávateľom zarobiť, ale má charakter sankcie voči zamestnávateľovi za jeho
konanie v rozpore s právnymi predpismi a satisfakcie pre zamestnanca. Uviedla, že
premlčacia lehota na uplatnenie takéhoto nároku ako celku plynie od právoplatnosti
rozhodnutia o neplatnom rozviazaní pracovného pomeru, pretože predmetný nárok vzniká až
týmto momentom.
Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu navrhol tento mimoriadny opravný prostriedok ako
neopodstatnený zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie bolo podané proti právoplatnému rozsudku odvolacieho súdu oprávnenou osobou
(účastníčkou konania) v zákonnej lehote (§ 240 ods. 1 O.s.p.) a že ide o rozsudok, proti
ktorému je v napadnutom výroku prípustné (§ 238 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), preskúmal rozsudok odvolacieho súdu a dospel k záveru,
že ho treba zrušiť (§ 243b ods. 1 O.s.p.).
V zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. možno dovolanie odôvodniť len niektorým
alebo niektorými z dôvodov taxatívne v ňom určených. Z obsahu dovolania v predmetnej veci
vyplýva, že dovolateľka uplatnila dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p., t.j. že
rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav,
ku ktorému môže dôjsť buď použitím iného právneho predpisu, než ktorý mal byť správne
použitý, alebo síce aplikáciou správneho právneho predpisu, ale jeho nesprávnym výkladom.
Dovolací súd preto skúmal správnosť napadnutého rozsudku z hľadiska uplatneného
dovolacieho dôvodu, a to právneho posúdenia veci odvolacím súdom v otázke čiastočného
premlčania uplatneného nároku.
V preskúmavanej veci bolo zo skutkového hľadiska zistené, že žalobkyňa pracovala
u žalovaného ako vychovávateľka. Dňa 19.5.2000 jej bolo doručené písomné oznámenie
žalovaného o okamžitom zrušení pracovného pomeru. Listom z 23.5.2000, doručeným
žalovanému 24.5.2000, žalobkyňa oznámila, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Právoplatným
rozsudkom (právoplatnosť nadobudol 11.5.2004) Okresného súdu Brezno z 8. decembra 2003
č.k. 3 C 114/2000-278 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 7. apríla
2004 sp.zn. 13 Co 99/04 bola určená neplatnosť okamžitého zrušenia pracovného pomeru
daného žalobkyni žalovaným dňa 19.5.2000. Napriek opakovaným výzvam žalovaný
nezaplatil žalobkyni požadovanú náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru.
Žalobkyňa si nárok na náhradu mzdy za dobu od 24.5.2000 do 2.6.2004 uplatnila žalobou
podanou na prvostupňovom súde 23.2.2005. Žalovaný v priebehu konania listom z 12.7.2006
prejavil vôľu akceptovať požadovanú náhrady mzdy do výšky 181 826,-- Sk v čistom
vyjadrení, no vzhľadom na neuzavretie mimosúdnej dohody vzniesol na pojednávaní
22.8.2006 námietku premlčania nároku.
Za tohto skutkového stavu bolo pre posúdenie veci rozhodujúce vyriešenie právnej
otázky (majúcej pre rozhodnutie vo veci samej povahu otázky predbežnej), kedy začína
plynúť premlčacia lehota na uplatnenie nároku na náhradu mzdy pri neplatnom rozviazaní
pracovného pomeru.
Túto právnu otázku bolo potrebné posudzovať podľa zákona č. 65/1965 Zb. –
Zákonníka práce – v znení do 30.6.2000 (ďalej len „Zákonník práce“), teda v znení platnom
v čase, keď mal nárok na náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru
vzniknúť.
Podľa § 61 ods. 1 Zákonníka práce ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú
výpoveď alebo ak s ním neplatne zrušil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe
a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával, jeho
pracovný pomer trvá i naďalej a zamestnávateľ je povinný poskytnúť mu náhradu mzdy. Táto
náhrada mzdy patrí zamestnancovi vo výške priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil
zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do doby, keď mu zamestnávateľ
umožní pokračovať v práci alebo keď dôjde k platnému skončeniu pracovného pomeru.
Podľa § 119 ods. 1 veta prvá Zákonníka práce mzda a náhrada mzdy je splatná pozadu
za mesačné obdobie, pokiaľ v podnikovej kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve
nebolo dohodnuté iné obdobie, a to v najbližšom výplatnom termíne po uplynutí obdobia,
za ktoré sa poskytuje.
Podľa § 261 ods. 1 veta prvá Zákonníka práce nárok sa premlčí, ak sa neuplatnil
na súde v lehote v tomto zákonníku ustanovenej.
Podľa § 262 ods. 1 Zákonníka práce lehota začína plynúť odo dňa, keď sa právo
mohlo uplatniť po prvý raz.
Podľa § 263 ods. 1 Zákonníka práce ak nie je v tomto zákonníku ustanovené inak, je
lehota na uplatnenie peňažných nárokov tri roky.
Podľa § 263 ods. 2 veta prvá Zákonníka práce lehota na uplatnenie peňažných nárokov
písomne uznaných čo do dôvodu a výšky tým, kto je povinný nárok uspokojiť, a nárokov
zabezpečených obmedzením prevodu nehnuteľností je desať rokov.
Predpokladom vzniku práva na náhradu mzdy v zmysle citovaného ustanovenia § 61
ods. 1 Zákonníka práce je neplatné skončenie pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým
zrušením alebo v skúšobnej dobe a oznámenie zamestnanca, že trvá na ďalšom zamestnávaní.
Právo na náhradu mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru preto nemôže vzniknúť
skôr než zamestnanec oznámi zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby bol ďalej zamestnávaný.
Takéto oznámenie sa môže vzťahovať iba k zamestnávaniu v dobe po dni, kedy by podľa
rozväzovacieho úkonu zamestnávateľa mal pracovný pomer medzi účastníkmi skončiť
(do skončenia pracovného pomeru právo zamestnanca na prideľovanie a vykonávanie práce
a tomu zodpovedajúca povinnosť zamestnávateľa vyplýva z obsahu pracovnoprávneho
vzťahu). Uvedené oznámenie môže zamestnanec urobiť, ak má mať význam z hľadiska § 61
ods. 1 Zákonníka práce, najneskôr do rozhodnutia súdu o žalobe na určenie neplatnosti
rozviazania pracovného pomeru. V zmysle § 262 ods. 1 Zákonníka práce právo na náhradu
mzdy podľa § 61 ods. 1 Zákonníka práce možno po prvý raz uplatniť, keď sa táto náhrada
stane splatnou, t.j. keď nastane čas jej splnenia. Splatnosťou sa právo na náhradu mzdy stáva
vymáhateľným právom, teda stáva sa nárokom, a od tohto okamihu začína plynúť trojročná
premlčacia lehota v zmysle § 263 ods. 1 Zákonníka práce na uplatnenie tohto nároku.
Z ustanovenia § 119 ods. 1 Zákonníka práce vyplýva, že náhrada mzdy je rovnako ako mzda
splatná pozadu za mesačné obdobie (pokiaľ v podnikovej kolektívnej zmluve alebo
v pracovnej zmluve nebolo dohodnuté iné obdobie), a to v najbližšom výplatnom termíne
po uplynutí obdobia, za ktoré sa poskytuje. Premlčujú sa preto jednotlivé náhrady mzdy za ten
ktorý mesiac podľa toho, kedy u nich nastala splatnosť. Premlčacia lehota na uplatnenie
nároku na náhradu mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru teda začína plynúť
od splatnosti každej jednotlivej náhrady mzdy za ten – ktorý mesiac, za ktorý je požadovaná.
S možnosťou uplatnenia práva na náhradu mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného
pomeru, ktorá nastáva jeho splatnosťou, nijako nesúvisí skutočnosť, že v tej dobe prípadne
ešte nie je rozhodnuté o žalobe na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru
výpoveďou, okamžitým zrušením alebo zrušením v skúšobnej dobe, ktorej podanie v lehote
vyplývajúcej z § 64 Zákonníka práce je inak nevyhnutné na riešenie otázky neplatnosti
rozväzovacieho úkonu ako hmotnoprávneho predpokladu pre vznik tohto práva. Na tomto
závere nič nemôže zmeniť ani skutočnosť, že nárok na náhradu mzdy pri neplatnom
rozviazaní pracovného pomeru nemožno priznať skôr, než je na isto postavené, či skutočne
ide o neplatné rozviazanie pracovného pomeru, teda že uvedený nárok nemožno prisúdiť,
kým nie je právoplatným rozhodnutím súdu určené, že právny úkon, ktorým mal byť
pracovný pomer skončený, je neplatný. Samotným právoplatným rozhodnutím o určení
neplatnosti právneho úkonu, ktorým mal byť skončený pracovný pomer, právo na náhradu
mzdy ako hmotnoprávny nárok vyplývajúci z ustanovenia § 61 ods. 1 Zákonníka práce
nevzniká. Týmto deklaratórnym rozhodnutím sa len rieši otázka platnosti skončenia
pracovného pomeru, ktorá v konaní o zaplatenie náhrady mzdy nemôže byť riešená ako
predbežná vzhľadom na dôsledky vyplývajúce z § 64 Zákonníka práce. Pokiaľ by totiž
v lehote uvedenej v tomto ustanovení nebola podaná žaloba o určenie neplatnosti skončenia
pracovného pomeru, platila by fikcia, že pracovný pomer skončil platne, aj keby išlo
o neplatný rozväzovací úkon. Aj keď teda pre rozhodnutie súdu o priznaní nároku na náhradu
mzdy podľa § 61 ods. 1 Zákonníka práce je potrebné, aby otázka platnosti bola vyriešená
v samostatnom konaní na základe žaloby podanej podľa § 64 Zákonníka práce, na uplatnenie
tohto nároku je postačujúce, aby uplynul termín splatnosti náhrady mzdy. Treba totiž
rozlišovať medzi možnosťou uplatnenia tohto práva (nároku) a možnosťou jeho priznania
rozhodnutím súdu. Premlčacia lehota na uplatnenie nároku na náhradu mzdy preto začne
plynúť od jej splatnosti bez ohľadu na to, či v tej dobe už bolo v konaní podľa § 64 Zákonníka
práce o neplatnosti rozväzovacieho právneho úkonu rozhodnuté.
V súvislosti s právnym záverom vyplývajúcim z judikatúry (R 90/70), podľa ktorého
náhrada mzdy podľa § 61 ods. 2 Zákonníka práce nemá charakter ekvivalentu mzdy, ktorú si
zamestnanec nemohol zarobiť preto, že mu zamestnávateľ neumožnil vykonávať prácu,
na ktorú sa zaviazal podľa pracovnej zmluvy a ktorú bol aj schopný a ochotný vykonávať, ale
má charakter satisfakcie voči zamestnancovi a súčasne sankcie voči zamestnávateľovi, ktorý
bezdôvodne okamžite zrušil pracovný pomer so zamestnancom, dovolací súd poznamenáva,
že tento záver sa týka prípadov, ktoré po novele Zákonníka práce vykonanej zákonom
č. 20/1975 Zb. s účinnosťou od 1.7.1975, sa stali obsahom ustanovenia § 61 ods. 3 Zákonníka
práce. Išlo a aj v súčasnej dobe ide o prípady, v ktorých pri neplatnom rozviazaní pracovného
pomeru zamestnanec netrval na ďalšom zamestnávaní a pri neplatnom okamžitom zrušení
pracovného pomeru alebo v skúšobnej dobe mu vznikol nárok na náhradu mzdy vo výške
priemerného zárobku za dobu výpovednej doby. Uvedený záver preto nie je použiteľný pri
posudzovaní nároku na náhradu mzdy v zmysle § 61 ods. 1 Zákonníka práce a nie je preto
významný ani z hľadiska posudzovania začiatku plynutia premlčacej lehoty na uplatnenie
tohto nároku.
V prejednávanej veci sa odvolací súd riadil vyššie uvedenými úvahami a jeho právny
záver o začatí plynutia premlčacej lehoty od splatnosti každej jednotlivej náhrady mzdy za ten
– ktorý mesiac bol správny. Napriek tomu však celkový právny záver odvolacieho súdu
o čiastočnom premlčaní nároku treba považovať za predčasný a teda nesprávny. Odvolací súd
sa totiž nezaoberal významnou okolnosťou, na ktorú vo vyjadrení k odvolaniu
a na odvolacom pojednávaní poukazovala žalobkyňa, a to prejavom vôle žalovaného v liste
z 12.7.2006, ktorým akceptoval žalobkyňou požadovanú náhradu mzdy do výšky
181 826,-- Sk v čistom vyjadrení. V odôvodnení jeho rozsudku absentujú úvahy o možnosti
posudzovania uvedeného prejavu vôle žalovaného ako čiastočného uznania uplatňovaného
nároku, hoci táto okolnosť môže mať zásadný význam pre posudzovanie dĺžky premlčacej
lehoty v zmysle § 263 ods. 2 veta prvá Zákonníka práce. Rozsudok odvolacieho súdu je preto
v tejto časti nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov a táto skutočnosť ako vada odvolacieho
konania zakladá dôvodnosť podaného dovolania. V súvislosti s posúdením uvedeného prejavu
vôle žalovaného, ktoré bude úlohou odvolacieho súdu v ďalšom konaní, dovolací súd
považuje za potrebné uviesť, že uznanie nároku je jednostranným hmotnoprávnym úkonom,
preto skutočnosť, že v konaní nedošlo medzi účastníkmi k mimosúdnej dohode v podstate pre
nesúhlasné stanoviská v otázke trov konania, nie je pre posúdenie platnosti tohto právneho
úkonu, ak k nemu došlo, právne významná.
So zreteľom na uvedené dovolací súd podľa § 243b ods. 1 O.s.p. rozsudok
odvolacieho súdu v napadnutom rozsahu zrušil a vec mu v tejto časti vrátil na ďalšie konanie.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 27. augusta 2009
JUDr. Rudolf Čirč, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová