Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Cdo/243/2008

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne Bc. M. S., bývajúcej v B.,

zastúpenej JUDr. D. K., advokátom so sídlom v B., proti žalovanému D. D. Š., so sídlom

v H., o náhradu mzdy, vedenej na Okresnom súde Rimavská Sobota pod sp.zn. ,

o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 19. marca 2008

sp.zn. rozhodol

t a k t o :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici

z 19. marca 2008 sp.zn. v zamietajúcom výroku v časti zamietnutia žaloby

o zaplatenie 120 831,-- Sk s 8 % úrokmi z omeškania od 14.5.2004 a vo výroku o trovách

konania z r u š u j e a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Žalobou podanou na Okresnom súde Rimavská Sobota 23. februára 2005 si žalobkyňa

uplatnila voči žalovanému nárok na náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného

pomeru v sume 218 997,-- Sk brutto (po upresnení pôvodnej sumy 580 960,-- Sk v priebehu

konania) s 8 % úrokmi z omeškania od 14.5.2004 do zaplatenia tejto sumy. V žalobe uviedla,

že právoplatným rozsudkom Okresného súdu Brezno z 8. decembra 2003 č. k. 3 C 114/2003-

278 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 7. apríla 2004 sp.zn.

bola určená neplatnosť okamžitého zrušenia pracovného pomeru daného jej

žalovaným 19.5.2000, no napriek opakovaným výzvam žalovaný svoju povinnosť poskytnúť

jej náhradu mzdy nesplnil. Náhradu mzdy žiadala priznať od 24.5.2000 (kedy bolo

žalovanému doručené jej oznámenie, že trvá na ďalšom zamestnávaní) do 2.6.2004 (kedy jej

bol doručený list o novom okamžitom zrušení pracovného pomeru).

Okresný súd Rimavská Sobota rozsudkom zo 7. júna 2007 č.k. -87 uložil

žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 218 997,-- Sk brutto s 8 % úrokmi

z omeškania od 14.5.2004 až do zaplatenia a zaplatiť jej aj náhradu trov konania 87 390,-- Sk,

to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Takto rozhodol poukazujúc na výsledky

vykonaného dokazovania, z ktorého vyvodil záver, že uplatnený nárok je dôvodný a vyplýva

z ustanovenia () vo vtedy platnom znení.

Námietku premlčania vznesenú žalovaným nepovažoval za dôvodnú poukazujúc na to, že

trojročná premlčacia lehota začala plynúť dňom 12.5.2004 (dňom nasledujúcim

po právoplatnosti rozsudku o určení neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru),

preto nárok bol (žalobou podanou 23.2.2005) uplatnený včas.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací na odvolanie žalovaného rozsudkom

z 19. marca 2008 sp.zn. rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že uložil

žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 98 166,-- Sk brutto s 8 % úrokmi

z omeškania od 11.6.2004 až do zaplatenia. V prevyšujúcej časti žalobu o zaplatenie

120 831,-- Sk s 8 % úrokmi z omeškania od 14.5.2004 a o zaplatenie úrokov z omeškania

zo sumy 98 166,-- Sk za dobu od 14.5.2004 do 10.6.2004 zamietol. Zároveň rozhodol, že

žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Na rozdiel od súdu prvého stupňa

dospel k záveru, že námietka premlčania vznesená žalovaným je čiastočne dôvodná. Vyslovil

názor, že aj keď o priznaní nároku na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného

pomeru je možné rozhodnúť až po právoplatnom určení tejto neplatnosti rozsudkom súdu,

konanie o neplatnosť skončenia pracovného pomeru nemá vplyv na začiatok behu premlčacej

lehoty a táto plynie od splatnosti každej jednotlivej náhrady mzdy za ten – ktorý mesiac,

za ktorý je táto náhrada požadovaná. Zamietnutie žaloby v časti o zaplatenie náhrady mzdy

za dobu od 24.5.2000 do 31.1.2002 s prísl. preto odôvodnil premlčaním nároku a zamietnutie

žaloby v časti o zaplatenie úrokov z omeškania zo sumy 98 166,-- Sk za dobu od 14.5.2004

do 10.6.2004 odôvodnil tým, že splatnosť náhrady mzdy za mesiac máj nastala až 10.6.2004.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa. Dovolaním,

posudzujúc ho podľa obsahu, napadla zamietajúci výrok rozsudku odvolacieho súdu v časti,

v ktorej bola zamietnutá žaloba o zaplatenie 120 831,-- Sk s 8 % úrokmi z omeškania

od 14.5.2004 do zaplatenia a vo výroku o trovách konania. Žiadala, aby dovolací súd

rozsudok odvolacieho súdu v napadnutom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Dovolanie odôvodnila nesprávnym právnym posúdením veci v otázke čiastočného premlčania

uplatneného nároku. Poukazovala na to, že náhrada mzdy z neplatného skončenia pracovného

pomeru podľa () vo vtedy platnom znení

nemá charakter ekvivalentu mzdy, ktorú si zamestnanec nemohol v dôsledku neprideľovania

práce zamestnávateľom zarobiť, ale má charakter sankcie voči zamestnávateľovi za jeho

konanie v rozpore s právnymi predpismi a satisfakcie pre zamestnanca. Uviedla, že

premlčacia lehota na uplatnenie takéhoto nároku ako celku plynie od právoplatnosti

rozhodnutia o neplatnom rozviazaní pracovného pomeru, pretože predmetný nárok vzniká až

týmto momentom.

Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu navrhol tento mimoriadny opravný prostriedok ako

neopodstatnený zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie bolo podané proti právoplatnému rozsudku odvolacieho súdu oprávnenou osobou

(účastníčkou konania) v zákonnej lehote ( ) a že ide o rozsudok, proti

ktorému je v napadnutom výroku prípustné ( ), bez nariadenia dovolacieho

pojednávania ( ), preskúmal rozsudok odvolacieho súdu a dospel k záveru,

že ho treba zrušiť ( ).

V zmysle ustanovenia možno dovolanie odôvodniť len niektorým

alebo niektorými z dôvodov taxatívne v ňom určených. Z obsahu dovolania v predmetnej veci

vyplýva, že dovolateľka uplatnila dovolací dôvod podľa , t.j. že

rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav,

ku ktorému môže dôjsť buď použitím iného právneho predpisu, než ktorý mal byť správne

použitý, alebo síce aplikáciou správneho právneho predpisu, ale jeho nesprávnym výkladom.

Dovolací súd preto skúmal správnosť napadnutého rozsudku z hľadiska uplatneného

dovolacieho dôvodu, a to právneho posúdenia veci odvolacím súdom v otázke čiastočného

premlčania uplatneného nároku.

V preskúmavanej veci bolo zo skutkového hľadiska zistené, že žalobkyňa pracovala

u žalovaného ako vychovávateľka. Dňa 19.5.2000 jej bolo doručené písomné oznámenie

žalovaného o okamžitom zrušení pracovného pomeru. Listom z 23.5.2000, doručeným

žalovanému 24.5.2000, žalobkyňa oznámila, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Právoplatným

rozsudkom (právoplatnosť nadobudol 11.5.2004) Okresného súdu Brezno z 8. decembra 2003

č.k. -278 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 7. apríla

2004 sp.zn. bola určená neplatnosť okamžitého zrušenia pracovného pomeru

daného žalobkyni žalovaným dňa 19.5.2000. Napriek opakovaným výzvam žalovaný

nezaplatil žalobkyni požadovanú náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru.

Žalobkyňa si nárok na náhradu mzdy za dobu od 24.5.2000 do 2.6.2004 uplatnila žalobou

podanou na prvostupňovom súde 23.2.2005. Žalovaný v priebehu konania listom z 12.7.2006

prejavil vôľu akceptovať požadovanú náhrady mzdy do výšky 181 826,-- Sk v čistom

vyjadrení, no vzhľadom na neuzavretie mimosúdnej dohody vzniesol na pojednávaní

22.8.2006 námietku premlčania nároku.

Za tohto skutkového stavu bolo pre posúdenie veci rozhodujúce vyriešenie právnej

otázky (majúcej pre rozhodnutie vo veci samej povahu otázky predbežnej), kedy začína

plynúť premlčacia lehota na uplatnenie nároku na náhradu mzdy pri neplatnom rozviazaní

pracovného pomeru.

Túto právnu otázku bolo potrebné posudzovať podľa –

– v znení do 30.6.2000 (ďalej len „“), teda v znení platnom

v čase, keď mal nárok na náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru

vzniknúť.

Podľa ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú

výpoveď alebo ak s ním neplatne zrušil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe

a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával, jeho

pracovný pomer trvá i naďalej a zamestnávateľ je povinný poskytnúť mu náhradu mzdy. Táto

náhrada mzdy patrí zamestnancovi vo výške priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil

zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do doby, keď mu zamestnávateľ

umožní pokračovať v práci alebo keď dôjde k platnému skončeniu pracovného pomeru.

Podľa veta prvá mzda a náhrada mzdy je splatná pozadu

za mesačné obdobie, pokiaľ v podnikovej kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve

nebolo dohodnuté iné obdobie, a to v najbližšom výplatnom termíne po uplynutí obdobia,

za ktoré sa poskytuje.

Podľa veta prvá nárok sa premlčí, ak sa neuplatnil

na súde v lehote v tomto zákonníku ustanovenej.

Podľa lehota začína plynúť odo dňa, keď sa právo

mohlo uplatniť po prvý raz.

Podľa ak nie je v tomto zákonníku ustanovené inak, je

lehota na uplatnenie peňažných nárokov tri roky.

Podľa veta prvá lehota na uplatnenie peňažných nárokov

písomne uznaných čo do dôvodu a výšky tým, kto je povinný nárok uspokojiť, a nárokov

zabezpečených obmedzením prevodu nehnuteľností je desať rokov.

Predpokladom vzniku práva na náhradu mzdy v zmysle citovaného ustanovenia § 61

ods. 1 je neplatné skončenie pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým

zrušením alebo v skúšobnej dobe a oznámenie zamestnanca, že trvá na ďalšom zamestnávaní.

Právo na náhradu mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru preto nemôže vzniknúť

skôr než zamestnanec oznámi zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby bol ďalej zamestnávaný.

Takéto oznámenie sa môže vzťahovať iba k zamestnávaniu v dobe po dni, kedy by podľa

rozväzovacieho úkonu zamestnávateľa mal pracovný pomer medzi účastníkmi skončiť

(do skončenia pracovného pomeru právo zamestnanca na prideľovanie a vykonávanie práce

a tomu zodpovedajúca povinnosť zamestnávateľa vyplýva z obsahu pracovnoprávneho

vzťahu). Uvedené oznámenie môže zamestnanec urobiť, ak má mať význam z hľadiska § 61

ods. 1 , najneskôr do rozhodnutia súdu o žalobe na určenie neplatnosti

rozviazania pracovného pomeru. V zmysle právo na náhradu

mzdy podľa možno po prvý raz uplatniť, keď sa táto náhrada

stane splatnou, t.j. keď nastane čas jej splnenia. Splatnosťou sa právo na náhradu mzdy stáva

vymáhateľným právom, teda stáva sa nárokom, a od tohto okamihu začína plynúť trojročná

premlčacia lehota v zmysle na uplatnenie tohto nároku.

Z ustanovenia vyplýva, že náhrada mzdy je rovnako ako mzda

splatná pozadu za mesačné obdobie (pokiaľ v podnikovej kolektívnej zmluve alebo

v pracovnej zmluve nebolo dohodnuté iné obdobie), a to v najbližšom výplatnom termíne

po uplynutí obdobia, za ktoré sa poskytuje. Premlčujú sa preto jednotlivé náhrady mzdy za ten

ktorý mesiac podľa toho, kedy u nich nastala splatnosť. Premlčacia lehota na uplatnenie

nároku na náhradu mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru teda začína plynúť

od splatnosti každej jednotlivej náhrady mzdy za ten – ktorý mesiac, za ktorý je požadovaná.

S možnosťou uplatnenia práva na náhradu mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného

pomeru, ktorá nastáva jeho splatnosťou, nijako nesúvisí skutočnosť, že v tej dobe prípadne

ešte nie je rozhodnuté o žalobe na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru

výpoveďou, okamžitým zrušením alebo zrušením v skúšobnej dobe, ktorej podanie v lehote

vyplývajúcej z je inak nevyhnutné na riešenie otázky neplatnosti

rozväzovacieho úkonu ako hmotnoprávneho predpokladu pre vznik tohto práva. Na tomto

závere nič nemôže zmeniť ani skutočnosť, že nárok na náhradu mzdy pri neplatnom

rozviazaní pracovného pomeru nemožno priznať skôr, než je na isto postavené, či skutočne

ide o neplatné rozviazanie pracovného pomeru, teda že uvedený nárok nemožno prisúdiť,

kým nie je právoplatným rozhodnutím súdu určené, že právny úkon, ktorým mal byť

pracovný pomer skončený, je neplatný. Samotným právoplatným rozhodnutím o určení

neplatnosti právneho úkonu, ktorým mal byť skončený pracovný pomer, právo na náhradu

mzdy ako hmotnoprávny nárok vyplývajúci z ustanovenia

nevzniká. Týmto deklaratórnym rozhodnutím sa len rieši otázka platnosti skončenia

pracovného pomeru, ktorá v konaní o zaplatenie náhrady mzdy nemôže byť riešená ako

predbežná vzhľadom na dôsledky vyplývajúce z . Pokiaľ by totiž

v lehote uvedenej v tomto ustanovení nebola podaná žaloba o určenie neplatnosti skončenia

pracovného pomeru, platila by fikcia, že pracovný pomer skončil platne, aj keby išlo

o neplatný rozväzovací úkon. Aj keď teda pre rozhodnutie súdu o priznaní nároku na náhradu

mzdy podľa je potrebné, aby otázka platnosti bola vyriešená

v samostatnom konaní na základe žaloby podanej podľa , na uplatnenie

tohto nároku je postačujúce, aby uplynul termín splatnosti náhrady mzdy. Treba totiž

rozlišovať medzi možnosťou uplatnenia tohto práva (nároku) a možnosťou jeho priznania

rozhodnutím súdu. Premlčacia lehota na uplatnenie nároku na náhradu mzdy preto začne

plynúť od jej splatnosti bez ohľadu na to, či v tej dobe už bolo v konaní podľa § 64 Zákonníka

práce o neplatnosti rozväzovacieho právneho úkonu rozhodnuté.

V súvislosti s právnym záverom vyplývajúcim z judikatúry (R 90/70), podľa ktorého

náhrada mzdy podľa nemá charakter ekvivalentu mzdy, ktorú si

zamestnanec nemohol zarobiť preto, že mu zamestnávateľ neumožnil vykonávať prácu,

na ktorú sa zaviazal podľa pracovnej zmluvy a ktorú bol aj schopný a ochotný vykonávať, ale

má charakter satisfakcie voči zamestnancovi a súčasne sankcie voči zamestnávateľovi, ktorý

bezdôvodne okamžite zrušil pracovný pomer so zamestnancom, dovolací súd poznamenáva,

že tento záver sa týka prípadov, ktoré po novele vykonanej zákonom

č. s účinnosťou od 1.7.1975, sa stali obsahom ustanovenia Zákonníka

práce. Išlo a aj v súčasnej dobe ide o prípady, v ktorých pri neplatnom rozviazaní pracovného

pomeru zamestnanec netrval na ďalšom zamestnávaní a pri neplatnom okamžitom zrušení

pracovného pomeru alebo v skúšobnej dobe mu vznikol nárok na náhradu mzdy vo výške

priemerného zárobku za dobu výpovednej doby. Uvedený záver preto nie je použiteľný pri

posudzovaní nároku na náhradu mzdy v zmysle a nie je preto

významný ani z hľadiska posudzovania začiatku plynutia premlčacej lehoty na uplatnenie

tohto nároku.

V prejednávanej veci sa odvolací súd riadil vyššie uvedenými úvahami a jeho právny

záver o začatí plynutia premlčacej lehoty od splatnosti každej jednotlivej náhrady mzdy za ten

– ktorý mesiac bol správny. Napriek tomu však celkový právny záver odvolacieho súdu

o čiastočnom premlčaní nároku treba považovať za predčasný a teda nesprávny. Odvolací súd

sa totiž nezaoberal významnou okolnosťou, na ktorú vo vyjadrení k odvolaniu

a na odvolacom pojednávaní poukazovala žalobkyňa, a to prejavom vôle žalovaného v liste

z 12.7.2006, ktorým akceptoval žalobkyňou požadovanú náhradu mzdy do výšky

181 826,-- Sk v čistom vyjadrení. V odôvodnení jeho rozsudku absentujú úvahy o možnosti

posudzovania uvedeného prejavu vôle žalovaného ako čiastočného uznania uplatňovaného

nároku, hoci táto okolnosť môže mať zásadný význam pre posudzovanie dĺžky premlčacej

lehoty v zmysle veta prvá . Rozsudok odvolacieho súdu je preto

v tejto časti nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov a táto skutočnosť ako vada odvolacieho

konania zakladá dôvodnosť podaného dovolania. V súvislosti s posúdením uvedeného prejavu

vôle žalovaného, ktoré bude úlohou odvolacieho súdu v ďalšom konaní, dovolací súd

považuje za potrebné uviesť, že uznanie nároku je jednostranným hmotnoprávnym úkonom,

preto skutočnosť, že v konaní nedošlo medzi účastníkmi k mimosúdnej dohode v podstate pre

nesúhlasné stanoviská v otázke trov konania, nie je pre posúdenie platnosti tohto právneho

úkonu, ak k nemu došlo, právne významná.

So zreteľom na uvedené dovolací súd podľa rozsudok

odvolacieho súdu v napadnutom rozsahu zrušil a vec mu v tejto časti vrátil na ďalšie konanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 27. augusta 2009

JUDr. Rudolf Čirč, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová