Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (9)7e0/387588.11624c.pdf
PDF · 124.26 KB
No categories available
6Cdo/248/2011
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 6 Cdo 248/2011
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu
JUDr. Ladislava Górásza a sudcov JUDr. Ivana Machyniaka a JUDr. Rudolfa Čirča v právnej
veci ţalobcu Ing. J. B. PhD., bývajúceho v B., v dovolacom konaní zastúpeného JUDr. F. F.,
advokátom, so sídlom v B., proti ţalovanej OTP Banke Slovensko, a.s., so sídlom v
Bratislave, Štúrova 5, o náhradu mzdy, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp.zn.
18 C 96/2001, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo 14. apríla
2011 sp.zn.
3 Co 188/2010, takto
rozhodol:
Dovolanie ţalobcu z a m i e t a.
Ţalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo 4. februára 2010 č.k. 18 C 96/2001-311 uloţil
ţalovanej povinnosť zaplatiť ţalobcovi 45.857,16 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Vo zvyšku rozdielu uplatnenej istiny a priznanej ţalobu zamietol, rozhodol o náhrade trov
konania a ţalovanej uloţil povinnosť zaplatiť na účet súdu súdny poplatok v sume
2.751,43 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe
predmetom konania potom, ako Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo 14. júna 2005 č.k.
18C/96/2001-194 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo 4. októbra 2006
sp.zn. 4Co 390/05, ktorý nadobudol právoplatnosť 18. januára 2007, určil, ţe okamţité
skončenie pracovného pomeru zo dňa 31. mája 2001 dané ţalovanou podľa § 53 ods. 1 písm.
b) Zákonníka práce č. 65/1965 Zb. (ďalej len „Zákonník práce“), je neplatné, zostal nárok
na náhradu mzdy v sume 145.214,34 Eur z neplatne skončeného pracovného pomeru
za obdobie od 1. júna 2001 do 31. decembra 2002. Z výsledkov vykonaného dokazovania mal
preukázané, ţe ţalobca oznámil ţalovanej listom zo dňa 1. júna 2001, ţe trvá na ďalšom
zamestnávaní. V súlade s § 61 ods. 1, 2 Zákonníka práce dospel k záveru, ţe ţalobca má
zákonný nárok na náhradu mzdy za obdobie 6 mesiacov, ktorú mu v plnom rozsahu priznal.
Pri výpočte vychádzal z potvrdenia o zúčtovaných a vyplatených príjmoch za rok 2001
vydaného ţalovanou, z ktorého vyplýva, ţe ţalobca mal priemernú mesačnú mzdu
7.642,86 Eur. Za 6 mesiacov ţalobcovi preto patrí náhrada mzdy v sume 45.857,16 Eur.
Nárok ţalobcu, ktorým uplatňoval náhradu mzdy presahujúcu 6 mesiacov, povaţoval
za nedôvodný. Uviedol, ţe ţalobca začal od 10. septembra 2001, t.j. ešte v čase, za ktorý mu
bola priznaná náhrada mzdy, podnikať. Vykonával prácu zodpovedajúcu jeho kvalifikácii.
Dospel preto k záveru, ţe ţalobca nepreukázal zákonné predpoklady uvedené v § 61 ods. 2
Zákonníka práce pre priznanie náhrady mzdy presahujúcej 6 mesiacov. K námietke
premlčania vznesenej ţalovanou na pojednávaní 4. februára 2010 uviedol, ţe nie je dôvodná,
lebo ţalobca uplatnil nárok včas ešte v pôvodnej ţalobe. Táto skutočnosť vyplýva aj
z označenia rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo 14. júna 2005, č.k. 18C 96/2001-194
ako medzitýmneho a aj z rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo 4. októbra 2006 sp.zn.
4Co 390/05, v ktorom sa vo výrokovej časti rozsudku výslovne uvádza, ţe odvolací súd
potvrdzuje napadnutý medzitýmny rozsudok. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142
ods. 2 O.s.p., vzhľadom na čiastočný úspech účastníkov vo veci. O povinnosti ţalovanej
zaplatiť súdny poplatok rozhodol podľa poloţky 1 písm. a) Sadzobníka, pretoţe podľa § 4
ods. 2 písm. d) zákona č. 71/1992 Zb. je ţalobca oslobodený od platenia súdneho poplatku.
Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo 14. apríla 2011 sp.zn. 3 Co 188/2010
na odvolanie ţalovanej (napáda ním len výrok, ktorým okresný súd ţalobe vyhovel) rozsudok
súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo veci samej zmenil tak, ţe návrh zamietol
a vo výroku o uloţení povinnosti ţalovanej zaplatiť súdny poplatok rozsudok okresného súdu
zrušil. O náhrade trov konania rozhodol tak, ţe ţiadny z účastníkov nemá právo na ich
náhradu. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe nárok na náhradu mzdy z neplatného
rozviazania pracovného pomeru v zmysle § 61 ods. 1 Zákonníka práce môţe zamestnanec
uplatniť nielen súčasne so ţalobou o určenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru, ale
aj neskôr; v takom prípade však s rizikom úspešného namietania premlčania takéhoto nároku
zo strany zamestnávateľa. Pre náhradu mzdy je v § 119 ods. 1 Zákonníka práce stanovená
mesačná splatnosť, a to bez rozlišovania náhrady mzdy z neplatného rozviazania pracovného
pomeru alebo náhrady mzdy z iného titulu. Skutočnosť, ţe súd môţe náhradu mzdy
z neplatného rozviazania pracovného pomeru priznať iba za podmienky, ţe tento nárok
vznikol odo dňa, keď zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, ţe trvá na ďalšom
zamestnávaní a aţ po rozhodnutí o určení neplatnosti rozviazania pracovného pomeru,
neznamená, ţe súd tu určuje splatnosť mzdy. Aby súd mohol rozhodnutím určiť splatnosť
náhrady mzdy, musela by k tomu existovať konkrétna hmotnoprávna úprava. Povinnosť
zamestnávateľa poskytnúť zamestnancovi náhradu mzdy z neplatného rozviazania
pracovného pomeru a s tým súvisiaca splatnosť tejto náhrady teda nevzniká aţ
právoplatnosťou rozsudku, ktorým súd určil neplatnosť rozviazania pracovného pomeru, ale
vyplýva z ustanovenia § 119 ods. 1 Zákonníka práce. V tejto súvislosti poukázal
na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5 Cdo 36/2000 a sp.zn.
1 Cdo 116/2008. Premlčacia doba na uplatnenie nároku na náhradu mzdy z neplatného
rozviazania pracovného pomeru nezačína preto plynúť od právoplatnosti rozsudku o určení
neplatnosti rozväzovacieho prejavu, ale od splatnosti kaţdej jednotlivej náhrady mzdy
za príslušný mesiac, za ktorý sa poţaduje. Na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel k záveru,
ţe ţalobca sa domáhal v návrhu na začatie konania len určenia neplatnosti okamţitého
skončenia pracovného pomeru a nie aj náhrady mzdy. Vyplýva to nielen z obsahu ţaloby
(návrh na vydanie predbeţného opatrenia, o ktorom právoplatne rozhodol súd, takýmto
návrhom nie je), ale aj z prednesu zástupcu ţalobcu na pojednávaniach dňa 17. novembra
2003 a 14. júna 2005, v ktorých ţiadal v súlade s petitom uvedeným v návrhu na začatie
konania len určenie neplatnosti okamţitého skončenia pracovného pomeru. Skutočnosť, ţe
ţalobca uplatnil nárok na náhradu mzdy aţ na pojednávaní 12. júna 2007 vyplýva z obsahu
spisu, najmä zo zápisnice o pojednávaní z 12. júna 2007, ktorej obsahom je aj uznesenie súdu
o pripustení rozšírenia návrhu na náhradu mzdy, ale aj z podania samotného ţalobcu
z 8. októbra 2009, v ktorom uvádza, ţe náhradu mzdy si uplatnil aţ v tento deň. Ţalobca
poţadoval priznať náhradu mzdy za obdobie od 1. júna 2001 do 31. decembra 2002.
Ak nárok uplatnil na súde aţ 12. júna 2007, urobil tak po uplynutí trojročnej lehoty uvedenej
v § 263 ods. 1 Zákonníka práce. Keďţe ţalovaná sa v konaní dovolala premlčania, nebolo
moţné premlčaný nárok ţalobcovi priznať. Rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti
vo veci samej preto v zmysle § 220 O.s.p. zmenil a návrh zamietol. Súčasne zrušil závislý
výrok o uloţení povinnosti ţalovanej zaplatiť súdny poplatok. Rozhodnutie o náhrade trov
konania odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1, 2
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal včas dovolanie ţalobca. Navrhol
rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Uviedol, ţe právny
názor odvolacieho súdu, týkajúci sa vzniku nároku na náhradu mzdy, nie je v súlade
s príslušnými ustanoveniami Zákonníka práce platného v rozhodnom čase. Nároky v zmysle
§ 61 Zákonníka práce vznikajú zamestnancovi len z neplatného rozviazania pracovného
pomeru. Zákonnou podmienkou na uplatnenie nároku je preto vydanie rozhodnutia súdu
o neplatnosti rozviazania pracovného pomeru. Právo na uplatnenie nároku na náhradu mzdy
vzniká aţ právoplatným rozhodnutím súdu, ktorým určí neplatnosť rozviazania pracovného
pomeru. Vytýkal odvolaciemu súdu, ţe nedôvodne aplikoval na vec ustanovenie § 119
Zákonníka práce, lebo nároky z neplatného rozviazania pracovného pomeru majú špeciálnu
právnu úpravu nachádzajúcu sa v ustanovení § 61 a nasl. Zákonníka práce. Náhrada mzdy
v zmysle § 61 Zákonníka práce sa priznáva vo výške priemerného zárobku a ide o nárok,
ktorý súd priznáva jednorazovo. Nie je preto moţné na tento nárok aplikovať mesačnú
splatnosť tak, ako to nesprávne urobil odvolací súd. Namietal tieţ, ţe odvolací súd akceptoval
námietku premlčania, hoci nebola ţalovanou vznesená kvalifikovane. Rozhodol o nej
v rozpore so skutkovým stavom (nárok uplatnil, ako sa to uvádza v rozsudku okresného súdu
zo 14. júna 2005, ešte v čase pred právoplatnosťou rozhodnutia o neplatnosti okamţitého
skončenia pracovného pomeru) a v rozpore so znením príslušných ustanovení Zákonníka
práce. Rozsudok odvolacieho súdu povaţoval preto za nesprávny.
Ţalovaná vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, ţe sa plne stotoţňuje s názorom krajského
súdu v otázke splatnosti náhrady mzdy, lebo zodpovedá zmyslu § 119 ods. 1 Zákonníka práce
a je plne v súlade s judikatúrou. Neobstojí ani námietka ţalobcu, ţe nepredniesla námietku
premlčania kvalifikovane. Navrhla preto dovolanie ţalobcu ako nedôvodné zamietnuť
a priznať jej náhradu trov dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom
proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.),
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý
rozsudok odvolacieho súdu a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalobcu nie je dôvodné.
V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a c/ rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je podľa zákona (§ 242 ods. 1 O.s.p.)
viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi a obligatórne sa
zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ
mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom posudzuje podľa
ich obsahu.
Ţalobca vady konania v zmysle § 237 O.s.p. nenamietal a dovolací súd v dovolacom
konaní ţiadnu z týchto vád ani nezistil.
Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak na ňu
dovolanie nepoukazuje, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O.s.p., nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej základom je porušenie iných
procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní.
Ani procesné vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. nevyšli v dovolacom
konaní najavo. Napokon ani výskyt takýchto vád dovolateľ v dovolaní nenamietal.
Dovolací súd napokon pristúpil ku skúmaniu vecnej správnosti napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu z hľadiska dovolacieho dôvodu, ktorý ţalobca podľa obsahu dovolania
uplatňuje a to, ţe napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci,
konkrétne v otázke začiatku plynutia premlčacej lehoty na uplatnenie nároku na náhradu
mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru.
Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Podľa názoru dovolacieho súdu odvolací súd na zistený skutkový stav pouţil správnu
právnu normu a túto aj správne interpretoval.
Na úvod treba uviesť, ţe ţalobca uplatňoval nárok na náhradu mzdy z neplatného
rozviazania pracovného pomeru za dobu od 1. júna 2001 do 31. decembra 2002. Odvolací
súd (rovnako aj súd prvého stupňa) preto správne vec posudzoval podľa Zákonníka práce
v znení do 30. júna 2001.
Podľa § 61 ods. 1 Zákonníka práce ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú
výpoveď alebo ak s ním neplatne zrušil pracovný pomer okamţite alebo v skúšobnej dobe
a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, ţe trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával, jeho
pracovný pomer trvá i naďalej a zamestnávateľ je povinný poskytnúť mu náhradu mzdy. Táto
náhrada mzdy patrí zamestnancovi vo výške priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil
zamestnávateľovi, ţe trvá na ďalšom zamestnávaní, aţ do doby, keď mu zamestnávateľ
umoţní pokračovať v práci alebo keď dôjde k platnému skončeniu pracovného pomeru.
Podľa § 119 ods. 1 veta prvá Zákonníka práce mzda a náhrada mzdy je splatná pozadu
za mesačné obdobie, pokiaľ v podnikovej kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve
nebolo dohodnuté iné obdobie, a to v najbliţšom výplatnom termíne po uplynutí obdobia,
za ktoré sa poskytuje.
Podľa § 261 ods. 1 veta prvá Zákonníka práce nárok sa premlčí, ak sa neuplatnil
na súde v lehote v tomto zákonníku ustanovenej.
Podľa § 262 ods. 1 Zákonníka práce lehota začína plynúť odo dňa, keď sa právo
mohlo uplatniť po prvý raz.
Podľa § 263 ods. 1 Zákonníka práce ak nie je v tomto zákonníku ustanovené inak, je
lehota na uplatnenie peňaţných nárokov tri roky.
Podľa § 263 ods. 2 veta prvá Zákonníka práce lehota na uplatnenie peňaţných nárokov
písomne uznaných čo do dôvodu a výšky tým, kto je povinný nárok uspokojiť, a nárokov
zabezpečených obmedzením prevodu nehnuteľností, je desať rokov.
Odvolací súd dospel k správnemu právnemu názoru, podľa ktorého premlčacia doba
na uplatnenie nároku na náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru nezačína
plynúť od právoplatnosti rozsudku o určení neplatnosti rozväzovacieho prejavu, ale
od splatnosti kaţdej jednotlivej náhrady mzdy za príslušný mesiac, za ktorý sa poţaduje
(porovnaj tieţ uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 Cdo 180/2009).
Správne, zákonu zodpovedajúce sú úvahy odvolacieho súdu, ţe pre začiatok plynutia
premlčacej lehoty práva na náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru, je
rozhodujúci okamih, kedy nastáva splatnosť náhrady mzdy a ţe splatnosť vyplýva priamo
zo zákona z ustanovenia § 119 ods. 1 Zákonníka práce. Neexistuje ţiadna konkrétna
hmotnoprávna úprava, ktorá by určovala, ţe čas splnenia náhrady mzdy nastáva
právoplatnosťou rozsudku súdu o určení neplatnosti rozviazania pracovného pomeru.
Odvolací súd správne pri posudzovaní začiatku plynutia premlčacej lehoty rozlišoval medzi
moţnosťou uplatnenia tohto práva (nároku) a moţnosťou jeho priznania rozhodnutím súdu.
Z týchto úvah správne vyvodil, ţe splatnosť náhrady mzdy nastáva bez ohľadu na to, či uţ
(ne)bolo v konaní podľa § 64 Zákonníka práce o neplatnosti rozväzovacieho právneho úkonu
rozhodnuté. Odvolací súd svoj právny názor v otázke začiatku plynutia premlčacej lehoty
v odôvodnení svojho rozsudku náleţite vysvetlil. Dovolací súd preto v podrobnostiach
na tieto dôvody odkazuje.
Pokiaľ dovolateľ v dovolaní spochybňuje uplatnenie premlčania ţalovanou
kvalifikovanou formou treba predovšetkým uviesť, ţe dovolateľ ţiadne konkrétne dôvody
netvrdí. Len všeobecne (v zátvorke) uvádza, ţe ţalovaná „nepredniesla kvalifikovanú
a odôvodnenú námietku premlčania“. Z obsahu zápisnice o pojednávaní zo 4. februára 2010
(č.l. 37 spisu) vyplýva, ţe právny zástupca ţalovanej uviedol, ţe „vznáša námietku
premlčania celého nároku“. Ide nepochybne o prejav vôle ţalovanej vykonaný pred súdom,
ktorý bol urobený určite a zrozumiteľne. Neobstojí preto námietka dovolateľa, ţe ţalovaná sa
nedovolala premlčania kvalifikovaným spôsobom.
Rovnako nie je dôvodné ani tvrdenie dovolateľa, ţe nárok na náhradu mzdy uplatnil
v čase pred právoplatnosťou rozhodnutia o neplatnosti rozviazania pracovného pomeru,
odvolávajúc sa na rozhodnutie súdu prvého stupňa zo 14. júna 2005. Dovolateľ ani tu
neuviedol konkrétne kedy a akou formou nárok na náhradu mzdy na súde uplatnil a z akých
dôvodov povaţuje záver odvolacieho súdu, ţe tak urobil aţ na pojednávaní 12. júna 2007,
za nesprávny, nezodpovedajúci obsahu spisu. Dovolací súd preto v tejto súvislosti len
poznamenáva, ţe s vyššie uvedeným záverom odvolacieho súdu sa stotoţňuje, povaţuje ho
za správny. Obsah spisu, podľa dovolacieho súdu, záver o tom, ţe ţalobca uplatnil nárok
na náhradu mzdy na súde 12. júna 2007, umoţňuje, pričom odvolací súd v rozsudku tento
záver aj náleţite odôvodnil.
Obsah dovolania ţalobcu nebol teda spôsobilý spochybniť správnosť napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu z hľadiska dovolacieho dôvodu v ňom uvedeného. Ţalobca
napadol dovolaním vecne správny rozsudok odvolacieho súdu. Keďţe v konaní neboli zistené
vady uvedené v § 237 O.s.p. a konanie pred odvolacím súdom netrpí ani inou vadou, ktorá by
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, Najvyšší súd Slovenskej republiky
dovolanie ţalobcu podľa § 243b ods. 1 O.s.p. zamietol.
Ţalovanej, hoci mala v dovolacom konaní úspech, náhradu trov dovolacieho konania
nepriznal, lebo advokát nepredloţil plnomocenstvo, z ktorého by bolo zrejmé, ţe je oprávnený
zastupovať ţalovanú, v mene ktorej sa vyjadril, aj v dovolacom konaní.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 3. apríla 2013
JUDr. Ladislav Górász, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová