Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_5Cpr-1-2018.pdf
PDF · 149.27 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
RK-5Cpr/1/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Ružomberok sudkyňou JUDr. Jankou Majerčíkovou v právnej veci žalobkyne: G. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. R. XX, XXX XX Y. V., právne zast.: JUDr. Ján Zoričák, advokát, Karpatská 3256/15, 058 01 Poprad, proti žalovanému: Prima banka Slovensko, a.s., Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, právne zast.: SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., Štefánikova 8, 811 05 Bratislava, IČO: 36 853 186, v pracovnoprávnom spore o náhradu mzdy z dôvodu neplateného skončenia pracovného pomeru výpoveďou, takto
rozhodol:
I. Žalovaný j e p o v i n n ý žalobkyni náhradu mzdy za obdobie od 07.03.2014 do 31.12.2016 vo výške 24.850,-eur, do 3 dní od právoplatnosti výroku tohto rozsudku.
II. V ostatnej časti súd žalobu z a m i e t a .
III. Žalobkyni s a p r i z n á v a náhrada trov konania v rozsahu 29,11 %, ktoré jej j e žalovaný p o v i n n ý zaplatiť vo výške určenej samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom, po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.
odôvodnenie:
1. Žalobou podanou pôvodne na Okresnom súde v Žiline dňa 27.02.2017 a z dôvodu kauzálnej príslušnosti postúpenej tunajšiemu súdu dňa 09.01.2018 žalobkyňa žiadala, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy za obdobie od oznámenia, že navrhovateľka trvá na ďalšom zamestnaní t.j. od 25.02.2014 do právoplatného rozhodnutia súdu vo veci neplatného skončenia pracovného pomeru s tým, že výška náhrady mzdy a trov konania bude upresnená po právoplatnom skončení veci vedenej Okresným súdom Žilina pod sp. zn. 6Cpr/7/2014.
2. V odôvodnení podanej žaloby žalobkyňa uviedla, že na základe pracovnej zmluvy zo dňa 24.09.1997 uzavrela s pôvodným zamestnávateľom „Prvá komunálna banka Žilina“ pracovný pomer na dobu určitú do 30.09.1998, ktorá sa zmenila na dobu neurčitú. Nástupcom pôvodného zamestnávateľa sa stal žalovaný Prima banka Slovensko a.s.. Od 01.09.2012 po organizačných zmenách žalovaný žalobkyňu poveril aj vedením a riadením pobočky Poprad s účinnosťou od 01.09.2012. Pracovný pomer bol ukončený výpoveďou zamestnávateľa zo dňa 04.12.2013 podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce s výpovednou lehotou 2 mesiace, ktorú výpoveď prevzala žalobkyňa dňa 23.12.2013, pracovný pomer skončil dňom 28.02.2014. Žalobkyňa listom zo dňa 25.02.2014 nesúhlasila s podanou výpoveďou a trvala na pokračovaní pracovného pomeru, avšak bezvýsledne, preto sa obrátila na súd so žalobou o neplatnosť výpovede, ktoré konanie je vedené pred Okresným súdom Žilina pod sp. zn. 6Cpr/7/2014, pričom rozsudkom zo dňa 09.12.2016 bolo určené, že výpoveď je neplatná a pracovný pomer trvá.
3. Vzhľadom na neurčitosť a nezrozumiteľnosť žalobného petitu, tunajší súd uznesením č.k. 5Cpr/1/2018-35 zo dňa 08.02.2018 vyzval žalobkyňu na opravu a doplnenie svojho podania v zmysle daného poučenia.
4. Žalobkyňa podaním doručeným tunajšiemu súdu dňa 07.02.2018 (č.l.39 spisu) doplnila žalobu s tým, že sa domáha voči žalovanému zaplatenia 38.495,- eur titulom náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, ktorá suma pozostáva z vyčíslenej neuhradenej mzdy za 18 dní mesiaca marec 2014 (06.03.2014 bola ukončená PN, 18 pracovných dní), čo predstavuje pri základnom plate (hrubej mzde) 735,- eur sumu 630,- eur, ďalej z neuhradenej mzdy za 9 mesiacov roku 2014 (apríl až december 2014) vo výške 6.615,- eur (9 mesiacov x 735,- eur), z neuhradenej mzdy za rok 2015 vo výške 8.820,- eur (12 mesiacov x 735,- eur), z neuhradenej mzdy za rok 2016 (12 mesiacov x 735,- eur) vo výške 8.820,- eur, ako aj z neuhradenej mzdy za 11 mesiacov roku 2017 vo výške 8.085,- eur, pričom 18.12.2017 nadobudol právoplatnosť rozsudok, žalobkyňa bola vyzvaná na nastúpenie do práce dňa 21.12.2017. Za 15 dní mesiaca december 2017 predstavuje mzda sumu 525,- eur, teda celkove nárok žalobkyne z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru predstavuje 33.495,- eur. Ďalej si uplatňuje žalobkyňa dlžnú časť mzdy za roky 2011-2013 vo výške 5.000,- eur.
5. Žalovaný vo svojom vyjadrení k podanej žalobe doručenom súdu dňa 12.03.2018 (č.l.45-47 spisu) žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Žalobkyňa neopísala náležite rozhodujúce skutočnosti a doposiaľ nepripojila žiadne dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (§ 132 CSP). Nesplnenie týchto procesných povinností (okrem iného) znemožňuje žalovanému relevantne argumentovať. Z doplnenia žaloby zo dňa 31.1.2018 však možno abstrahovať, že žalobkyňa požaduje náhradu mzdy vo výške 38.495,- eur z titulu neplatne skončeného pracovného pomeru. Žalobkyňa vykonávala pre žalovaného prácu v pracovnom pomere od 24.9.1997, s dohodnutým pracovným zaradením: osobný bankár (od 1.7.2011). Podotýkame, že vedením a riadením pobočky žalovaného v Poprade bola žalobkyňa poverená iba dočasne. V čase skončenia pracovného pomeru zastávala túto pozíciu už iná osoba - G. L.. G. L., riaditeľka pobočky Poprad, zistila dňa 22.7.2013 v rámci bežnej kontroly, že žalobkyňa nechala v rozpore s internými predpismi žalovaného na svojom pracovnom stole v počítačke bankoviek voľne položený balík desaťeurových bankoviek a otvorenú klientsku pokladňu. V nadväznosti na to žalovaný listom zo dňa 11.9.2013 upozornil žalobkyňu na porušenie pracovnej disciplíny s tým, že ak počas nasledujúcich 6 mesiacov znovu poruší pracovnú disciplínu, využije žalovaný možnosť skončiť pracovný pomer so žalobkyňou výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. e) zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZP“). Upozornenie bolo žalobkyni doručené na pracovisku dňa 18.9.2013, kedy ho odmietla prijať (§ 38 ods. 4 ZP). Dňa 11.10.2013 zaznamenal žalovaný opätovné porušenie pracovnej disciplíny zo strany žalobkyne. Žalobkyňa porušila svoje pracovné povinnosti vyplývajúce z vnútrobankových pokynov, keď: 1. realizovala prevodný príkaz iba po telefonickom zadaní, v osobnej neprítomnosti klienta a 2. vykonala operáciu blokovania finančných prostriedkov na účtoch klientov bez právneho dôvodu a ich písomného súhlasu. Vzhľadom na prezentované skutočnosti dal žalovaný žalobkyni výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. e) ZP. Výpoveď bola datovaná dňa 4.12.2013 a v nasledujúci deň odovzdaná na poštovú prepravu (žalobkyňa bola v práci neprítomná pre „dočasnú práceneschopnosť“). Išlo o doporučenú zásielku 1. triedy so službou „do vlastných rúk“, t.j. s dodaním nasledujúci pracovný deň po dni podania (resp. zanechaním oznámenia o uložení zásielky na pošte, ak nebol adresát zastihnutý). Výpoveď bola daná žalobkyni včas, v zákonnej dvojmesačnej lehote od zistenia dôvodu výpovede (§ 63 ods. 4 ZP). Žalobou zo dňa 17.4.2014 sa žalobkyňa na Okresnom súde Žilina domáhala proti žalovanému určenia neplatnosti výpovede zo dňa 4.12.2013. Konanie bolo vedené pod sp. zn. 6Cpr/7/2014. Okresný súd Žilina rozsudkom zo dňa 9.12.2016 č. k. 6Cpr/7/2014-304 určil, že výpoveď je neplatná; prioritne z dôvodu, že písomnosť zamestnávateľa mala byť žalobkyni doručená až po uplynutí dvojmesačnej lehoty, od kedy sa žalovaný dozvedel o dôvodoch výpovede. Žalovaný sa proti tomuto rozhodnutiu odvolal. Krajský súd v Žiline sa v rozsudku zo dňa 14.11.2017 č. k. 11CoPr/4/2017-348 stotožnil s argumentáciou súdu prvej inštancie, v zmysle ktorej je pre plynutie prekluzívnej lehoty podľa § 63 ods. 4 ZP smerodajný okamih reálneho doručenia výpovede a napadnuté rozhodnutie potvrdil (bez toho, aby sa vysporiadal s ostatnými námietkami žalovaného). Žalovaný podal proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie, o ktorom Najvyšší súd SR doteraz nerozhodol. V záujme zachovania zásady hospodárnosti a efektívnosti civilného sporového konania žalovaný navrhuje prerušiť toto konanie, a to až do právoplatného skončenia konania o dovolaní žalovaného proti rozsudku odvolacieho súdu. Prerušenie konania v zhode s procesnou ekonómiou zabráni zbytočnému navyšovaniu počtu ďalších konaní. Vyhovenie dovolaniu
by malo zásadný význam pre konanie na tomto súde, keďže po eventuálnom zrušení napadnutého rozsudku by bola vec vrátená odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Zdôrazňujeme, že po vrátení veci by bol odvolací súd viazaný právnym názorom Najvyššieho súdu SR (§ 455 CSP). Navyše, ak by Okresný súd Ružomberok medzičasom meritórne rozhodol, prípadné opätovné rozhodnutie o odvolaní by vyvolalo absurdné právne následky. V zmysle § 112 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“): „Ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na súde alebo u iného príslušného orgánu a v začatom konaní riadne pokračuje, premlčacia doba od tohto uplatnenia po dobu konania neplynie. To platí aj o práve, ktoré bolo právoplatne priznané a pre ktoré bol na súde alebo u iného príslušného orgánu navrhnutý výkon rozhodnutia.“. V súlade s § 101 OZ: „Pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.“. Podľa § 156 CSP: „Konanie sa začína doručením žaloby alebo doručením návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia súdu.“. Žalobkyňa v podaní zo dňa 22.2.2017 (doručenom súdu 27.2.2017) požaduje, aby súd vydal rozsudok v znení: „Žalovaný je povinný zaplatiť navrhovateľke náhradu mzdy za obdobie od oznámenia, že navrhovateľka trvá na ďalšom zamestnaní t. j. od 25. 02. 2014 do právoplatného rozhodnutia súdu vo veci neplatného skončenia pracovného pomeru.“. Napriek tomu, že v žalobe nie je uvedená presná výška peňažnej sumy, znenie žalobného návrhu (petitu žaloby) nasvedčuje tomu, že by malo ísť o žalobu na plnenie v zmysle § 137 písm. a) CSP. Žalobca je v žalobe povinný špecifikovať žalobný návrh (§ 132 ods. 1 CSP). Petit žaloby je pre súd záväzný (§ 216 ods. 1 CSP) nielen čo do rozsudočného výroku, ale aj čo do predmetu dokazovania, preto musí byť jasný, stručný, určitý, zrozumiteľný a vykonateľný Ak žalobca žiada, aby sa rozhodlo o splnení povinnosti v peniazoch, musí byť ním požadovaná suma jasne a presne identifikovaná v žalobnom návrhu (mutatis mutandis uznesenie NS SR zo dňa 29.6.2010, sp. zn. 1 Cdo 70/2010; priložené k vyjadreniu). Spočívanie premlčania v súlade s citovaným ustanovením § 112 OZ spôsobí iba žaloba na plnenie, formulovaná ako uloženie konkrétnej povinnosti žalovanému (ŠTEVČEK, M., DULAK, A., BAJÁNKOVÁ, J., FEČÍK, M., SEDLAČKO, F., TOMAŠOVIČ, M. a kol.: Občiansky zákonník I. § 1 - 450. Komentár. C. H. Beck, Praha 2015, s. 714). Neúplnosť návrhu na začatie konania (žaloby) spočívajúca v tom, že žalobca neuvedie sumu, zaplatenia ktorej sa domáha, je podstatnou vadou podania, pre ktorú nemožno v konaní pokračovať [NS SR sp. zn. 2 Cdo 114/01 (ZSP 23/2002); priložené k vyjadreniu]. Za daných okolností nemohlo doručenie žaloby zo dňa 22.2.2017, naviac kauzálne nepríslušnému súdu (Okresnému súdu Žilina), vyvolať zákonom predpokladané hmotnoprávne účinky začatia konania, a to spočívanie premlčacej lehoty podľa § 112 OZ. K doplneniu žaloby o určitú sumu došlo až v podaní žalobkyne zo dňa 31.1.2018, doručenom súdu dňa 7.2.2018. Až od tohto okamihu (7.2.2018) možno uvažovať o tom, že premlčacia lehota prestala plynúť, resp. že spočíva. Ani v tomto podaní však žalobkyňa neopísala všetky rozhodujúce skutočnosti a nepredložila dôkazy, na základe ktorých by jej mal byť priznaný uplatnený nárok. Vychádzajúc z vyčíslenia by mal nárok žalobkyne pozostávať: a) z náhrady mzdy za obdobie od 6.3.2014 do 21.12.2017 vo výške 33.495,- eur. V tejto súvislosti uvádzame, že rozsudok o určení neplatnosti výpovede nadobudol právoplatnosť dňa 18.12.2017. Tento dátum by mal byť smerodajný pre výpočet žalobkyne (§ 79 ods. 1 ZP). b) dlžnej časti mzdy za roky 2011 až 2013 vo výške 5.000,- eur. Sub a) K náhrade mzdy vo výške 33.495,- eur Pracovný pomer žalobkyne sa mal neplatne skončiť uplynutím výpovednej doby, t.j. dňom 28.2.2014. Žalobkyňa listom zo dňa 25.2.2014 údajne oznámila žalovanému, že trvá na tom, aby ju naďalej zamestnával. Doposiaľ ide iba o ničím nepodložené tvrdenie, keďže žalobkyňa nepredložila žiaden dôkazný prostriedok svedčiaci o doručení tohto listu žalovanému. To, že žalobkyňa trvá na ďalšom zamestnávaní, bolo proklamované následne až v žalobe o určenie neplatnosti výpovede, ktorá bola žalovanému doručená dňa 22.4.2014 (ods. 1 rozsudku Okresného súdu Žilina). Ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, jeho pracovný pomer sa nekončí (s výnimkou podľa § 79 ods. 1 ZP). Zamestnávateľ je pritom povinný poskytnúť zamestnancovi náhradu mzdy, ktorá mu patrí odo dňa tohto oznámenia až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. Dňom oznámenia začína pri práve na náhradu mzdy plynúť premlčacia lehota, pričom jej uplynutím sa toto právo premlčí. V prejednávanej veci začala žalobkyni plynúť trojročná premlčacia lehota najneskôr deň po 22.4.2014 a uplynula dňom 22.4.2017. Žalobkyňa reálne uplatnila právo na náhradu mzdy až dňa 7.2.2018, čiže takmer 10 mesiacov po tom, ako premlčacia lehota márne uplynula. Žalovaný preto v zmysle § 100 ods. 1 OZ vznáša námietku premlčania práva žalobkyne na náhradu mzdy vo výške 33.495,- eur. Zamestnanec, ktorý sa domáha na súde určenia, že pracovný pomer bol skončený neplatne, môže v žalobe súčasne uplatniť aj nárok na náhradu mzdy. Priznať tento nárok nemožno skôr, ako súd rozhodne o neplatnosti
skončenia pracovného pomeru (rozhodnutie o neplatnosti skončenia pracovného pomeru predstavuje nevyhnutnú podmienku, bez splnenia ktorej nie je možné rozhodnúť o nároku na náhradu mzdy). Súd v takom prípade spravidla rozhodne v rozsudku nielen o určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru, ale aj o náhrade mzdy. Ak je to účelné, môže súd rozhodnúť najskôr o neplatnosti skončenia pracovného pomeru a následne (po právoplatnosti takéhoto rozhodnutia) o peňažnom nároku (§ 214 CSP). Nárok na náhradu mzdy môže zamestnanec zažalovať aj neskôr - s rizikom prípadnej dôvodnej námietky premlčania takéhoto nároku žalovaným. Pre hroziaci nepriaznivý dôsledok u zamestnanca sa neodporúča neuvážene vyčkávať s uplatnením tohto peňažného nároku na súde, tak ako v prípade žalobkyne. Skutočnosť, že v tom čase ešte o neplatnosti skončenia pracovného pomeru súd nerozhodol, nijako nelimituje zamestnanca v tom, aby uplatnil nárok na náhradu mzdy. Sub b) K dlžnej časti mzdy vo výške 5.000,- eur Žalobkyňa bližšie nešpecifikovala domnelý nárok čo do dôvodu ani výšky. Predpokladáme, že ide o odmenu vyplácanú zamestnancom žalovaného za presne stanovených podmienok na základe rozhodnutia predstavenstva žalovaného, konkrétne:
Za rok Výška odmeny Splatnosť odmeny Podmienky vyplatenia 2011 2.250,- € 1. 500,- € 2. 750,- € 3. 1.000,- € so mzdou za 9/2012, t.j. 11.10.2012 so mzdou za 10/2013, t.j. 11.11.2013 so mzdou za 11/2014, t.j. 11.12.2014 -zamestnanec odpracoval v pracovnom pomere na tzv. plný úväzok v roku 2011 najmenej 6 mesiacov, -zamestnanec nesmel byť vo výpovednej dobe (k 1.dňu výplatného mesiaca), -úspešné absolvovanie e-learningových testov a v prípade platby v roku 2014 aj povinnej predajnej bankovej rotácie na pobočke banky v danom roku, pred termínom výplaty 2012 2.250,- € 1. 500,- € 2. 750,- € 3. 1.000,- € so mzdou za 9/2013, t.j. 11.10.2013 so mzdou za 10/2014, t.j. 11.11.2014 so mzdou za 11/2015, t.j. 11.12.2015 -zamestnanec odpracoval v pracovnom pomere na tzv. plný úväzok v roku 2012 najmenej 6 mesiacov, -zamestnanec nesmel byť vo výpovednej dobe (k 1.dňu výplatného mesiaca), -úspešné absolvovanie e-learningových testov a v prípade platieb v rokoch 2014 a 2015 aj povinnej predajnej bankovej rotácie na pobočke banky v danom roku, pred termínom výplaty
Identifikované podmienky museli byť kumulatívne splnené pri výplate každej časti odmeny v danom roku. Žalobkyni boli vyplatené časti odmien splatné v rokoch 2012 a 2013, spolu vo výške 1.750,- eur (500,- eur/ 1. časť odmeny za rok 2011 + 750,- eur/ 2. časť odmeny za rok 2011 + 500,- eur / 1. časť odmeny za rok 2012). Výplatné pásky žalobkyne, preukazujúce plnenie, sú priložené k tomuto vyjadreniu. Na zostatok v celkovej výške 5.000,- eur, splatný postupne v rokoch 2014 až 2016, žalobkyni nevznikol nárok, keďže nesplnila určené podmienky (nebola v čase výplaty zamestnancom banky, neabsolvovala povinné testy ani „bankovú rotáciu“ na pobočke, nikdy jej nebol doručený list o priznaní odmeny za rok 2013). Poukazujeme na to, že táto odmena nebola nárokovateľná. Jej priznanie záviselo od splnenia strategických cieľov a výkonnosti banky v príslušnom roku. Odhliadnuc od toho, trojročná premlčacia lehota začala plynúť pri jednotlivých častiach odmien splatných v roku 2014 počnúc októbrom 2014 a končiac decembrom 2014. Už nasledujúci deň po splatnosti mohla žalobkyňa uplatniť svoje právo na súde po prvý raz (12.12.2014 v prípade 3. časti odmeny za rok 2011 vo výške 1.000,- eur, splatnej ako poslednej 11.12.2014). Žalobkyňa tak urobila až dňa 7.2.2018, po uplynutí trojročnej premlčacej lehoty (najneskôr 12.12.2017). Žalovaný vznáša z tohto dôvodu v zmysle § 100 ods. 1 OZ námietku premlčania práva žalobkyne aj na zaplatenie sumy 2.250,- eur (zodpovedajúcej častiam odmien splatných v roku 2014).
6. Žalobkyňa podaním doručeným súdu dňa 29.03.2018 (č.l.86-87 spisu) uviedla, že pri podaní žaloby o náhradu mzdy nebolo známe, kedy skončí pracovný pomer, výška tejto náhrady v žalobe nebola uvedená, čo však žalobkyňa upresnila po právoplatnosti rozsudku o neplatnosť výpovede. Zároveň predložila oznámenie o trvaní pracovného pomeru, ktorým sa domáhala od žalovaného ďalšieho zamestnávania. Rozsudok o neplatnosť výpovede nadobudol právoplatnosť dňom 18.12.2017, pričom však pracovný pomer neskončil právoplatnosťou rozsudku, ale až dohodou medzi stranami sporu dňa 28.02.2018. Pokiaľ ide o návrh žalovaného na prerušenie konania, uvedené ponechala žalobkyňa na uváženie súdu.
7. Tunajší súd uznesením č.k. 5Cpr/1/2018-98 zo dňa 14.06.2018 prerušil konanie až do právoplatného skončenia konania o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č.k.11CoPr/4/2017-348 zo dňa 14.11.2017.
8. Dňa 13.07.2020 žalobkyňa požiadala o pokračovanie v konaní z dôvodu, že dovolanie žalovanej proti vyššie citovanému rozsudku Krajského súdu v Žiline bolo uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/139/2018 zo dňa 27.05.2020 odmietnuté, na základe čoho tunajší súd uznesením č.k.5Cpr/1/2018-126 zo dňa 22.07.2020 rozhodol o pokračovaní v predmetnom konaní.
9. Žalovaný podaním doručeným tunajšiemu súdu dňa 06.10.2020 (č.l.138 a nasl. spisu) doplnil svoju právnu argumentáciu poukazujúc na ustanovenie § 79 ods. 2 zákonníka práce, pričom vzhľadom na skutočnosť, že domnelý nárok na náhradu mzdy sa vzťahuje na pomerne dlhé časové obdobie, nemožno vylúčiť, že žalobkyňa sa medzičasom zamestnala u iného zamestnávateľa, v tejto súvislosti poukázal na závery rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.03.2019 sp. zn. 4Cdo/125/2018 v zmysle ktorého, ... súdna prax pri tomto posudzovaní zohľadňuje, či bol zamestnanec medzitým zamestnaný inde, pokiaľ áno za akých podmienok a zárobkových možností takúto prácu konal, (...); krátenie alebo nepriznanie prichádza do úvahy v prípade, ak zamestnanec vlastnou vinou zanedbal možnosť zarobiť si a tak si aspoň čiastočne nahradiť ušlý príjem alebo naopak, ak niekde zarábal toľko, že žiadnu ujmu neutrpel. Preto v súlade s čl. 2 ods. ZoSP je nutné tieto závery najvyššej súdnej autority aplikovať aj v prejednávanej veci, súd by sa mal zaoberať aj tým či žalobkyňa v období, za ktoré si nároku náhradu mzdy, bola zamestnaná u iného zamestnávateľa a mala tak zabezpečený dostatočný príjem. Zároveň navrhol, aby súd požiadal sociálnu poisťovňu o poskytnutie písomnej informácie o zmenách stavu individuálneho účtu poistenca (žalobkyne) za obdobie od mesiaca 02/2014 do 12/2017.
10. Následne žalovaný podaním doručeným súdu 29.10.2020 (č.l.153-155 spisu) poukázal na stručný prehľad zdaniteľných príjmov žalobkyne za obdobie od marca 2014 do decembra 2017 a pravdepodobných zárobkov, ktoré by mesačne dosahovala v tomto období u žalovaného. Z priloženej tabuľky vyplýva, že k poklesu príjmov žalobkyne došlo iba vo zvyšnej časti roka 2014 (od marca 2014 do decembra 2014). V nasledujúcom období (2015 až 2017) už naopak príjmy žalobkyne u iných zamestnávateľov výrazne prevýšili pravdepodobný zárobok, ktorý by v predmetnom časovom období dosiahla u žalovaného. Vo výsledku tak bol celkový úhrn príjmov žalobkyne inkasovaných z ostatných zdrojov (33.390,18 eur) vyšší ako súhrn pravdepodobných zárobkov u žalovaného (33.355,- eur). U žalobkyne preto zjavne nedošlo k výpadku v jej príjmovej zložke. Žalovaný naďalej zotrváva na tom, že uplatnený nárok žalobkyne je v celom rozsahu premlčaný. Ak by sa s tým súd nestotožnil, mal by zohľadniť skutočnosť, že náhrada mzdy vo výške 24.780,- eur za obdobie od marca 2015 do decembra 2017 (za čas presahujúci 12 mesiacov) nenapĺňa svoj primárny účel, ktorým je kompenzácia straty príjmu. Skôr sa javí, že slúži ako nástroj na bezdôvodné obohatenie žalobkyne na úkor žalovaného. Žalovaný preto s poukazom na § 79 ods. 2 ZP žiada, aby súd náhradu mzdy za toto obdobie žalobkyni vôbec nepriznal. V tejto súvislosti poukázal na nález ÚS SR zo dňa 4.5.2010 sp. zn. III. ÚS 72/2010, publikovaný v ZNaU ÚS SR pod č. 20/2010: „Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy).“. Zákon navyše explicitne stanovuje, že náhradu mzdy možno priznať najviac za čas 36 mesiacov (§ 79 ods. 2 ZP). Žalobkyňa si uplatňuje náhradu mzdy za mesiace marec 2014 až december 2017, t.j. za čas 46 mesiacov. Žaloba by tak mala byť v časti nároku na náhradu mzdy, ktorý presahuje čas 36 mesiacov, (aj) z tohto dôvodu zamietnutá. K rozsahu uplatneného nároku dodávame, že žalovaný nezhrnul do príjmov žalobkyne plnenia od spoločností NN Tatry - Sympatia, d.d.s., a.s., Jesenského 4/C, 811 02 Bratislava, IČO: 35 976 853 a IN Services s.r.o., Prešovská 38, 821 02 Bratislava, IČO: 35 863 773 v celkovej výške 681,67 eur. Vzhľadom na ich sporadickosť nemožno s istotou určiť dôvod ich výplaty. Z podkladov predložených Sociálnou poisťovňou však vyplýva, že aj tieto úhrady boli na účely výpočtu výšky odvodov zahrnuté do vymeriavacieho základu. Vzhľadom na § 138 ods. 1 ZoSP sa tak možno dôvodne domnievať, že tiež ide o zdaniteľné príjmy.
11. Právny zástupca žalobkyne na pojednávaní zotrval na podanej žalobe v zmysle jej upresnenia a doplnenia s tým, že námietku premlčania žalovaného považuje za nedôvodnú, taktiež nesúhlasí s názorom žalovaného, že v prípade že žalobkyňa dosahovala príjem zo zamestnania, aby sa jej tento príjem odrátal, nakoľko by bola potrestaná zato, že jej zamestnávateľ neumožnil vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy, ustanovenie § 79 zákonníka práce nemá charakter ekvivalentu mzdy, ale charakter satisfakcie voči zamestnancovi a súčasne sankcia voči zamestnávateľovi, ktorý bezdôvodne neplatne zrušil pracovný pomer so zamestnancom. Uplatnený nárok je ucelený nárok, ktorý patrí zamestnancovi
vo výške priemerného zárobku vyčísleného v rozhodujúcom období, pričom tento nárok je uplatnený za obdobie od 06.03.2014 do 18.12.2017. Žalobkyňa predložila výplatné pásky za 09/2012, 10/2013 a 09/2013, z ktorých vyplýva aký dosahovala priemerný zárobok v septembri, vo februári 2014, kedy ukončila pracovný pomer zo strany zamestnávateľa. Zotrvala na spôsobe výpočtu priemernej mzdy tak ako to uviedla vo svojom písomnom podaní. za roky 2011, 2012 a 2013 sa domáha vyplatenia sumy 5.000,- eur ide o odmenu, ktorá jej nebola vyplatená. Poukázala na email, ktorým žiadala zamestnávateľa dňa 15.01.2018 o zaplatenia dlžnej mzdy a to odmenu zamestnancom za rok 2011 až 2013 celkove vo výške 5.000,- eur, v tom čase bola zamestnaná a spĺňala všetky podmienky na priznanie a na vyplatenie tejto odmeny tak, ako boli stanovené zamestnávateľom.
12. Žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu na pojednávaní zotrval na svojej doterajšej argumentácii ako aj na vznesenej námietke premlčania uplatneného nároku, pričom trojročná premlčacia lehota začala plynúť najneskôr v marci 2014 a uplynula v marci 2017, žalobkyňa si uplatnila právo na náhradu mzdy až dňa 07.02.2018, čiže po desiatich mesiacoch. Pokiaľ by sa právo na náhradu mzdy premlčovalo samostatne za každý mesiac, je nárok žalobkyne premlčaný minimálne v časti za mesiace marec až december 2014, celkove v sume 7.245,- eur v zmysle vyčíslenia predloženého žalobkyňou. Čo sa týka nároku žalobkyne na doplatenie časti mzdy za roky 2011 až 2013, v danom prípade žalobkyňa nepreukázala, že splnila všetky podmienky vyžadované k priznaniu odmeny, medzi tieto podmienky patrí najmä úspešné absolvovanie e-learningových testov, ako aj podmienka úspešného absolvovania povinnej rotácie na pobočke bánk. Ďalej poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 4Cdo/125/2018 z 26.03.2019, v zmysle ktorého súd pri rozhodovaní o náhrade mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov musí postupovať v zmysle § 79 ods. 1, 2 Zákonníka práce.
13. V rámci dokazovania sa súd oboznámil s obsahom listín založených v spise predložených žalobkyňou, a to:
- rozsudok Okresného súdu Žilina 6Cpr/7/2014 ( č.l.13 a nasl. spisu) ,
- výpočtom náhrady mzdy ( č.l.40 spisu)
- potvrdenie o zamestnaní (č.l.88 spisu),
- oznámenie o trvaní pracovného pomeru zo dňa 25.02.2014 ( č.l.89 spisu),
- emailová výzva na zaplatenie odmeny za 2011-2013 z 15.1.2018 (č.l.159 spisu) ako aj s obsahom listín predložených žalovaným:
- pracovná zmluva ( č.l.49 spisu),
- dohoda o zmene dojednaných pracovných podmienok ( č.l.51 spisu),
- porušenie pracovnej disciplíny upozornenie na možnosť výpovede ( č.l.52 spisu),
- výpoveď daná zamestnávateľom zo dňa 04.12.2013 ( č.l.53 spisu)
- výplatná páska za mesiac 09/2012 ( č.l.54 spisu), za 10/2013 ( č.l.55 spisu )a za 09/2013 (č.l.56 spisu)
- list neurčenému adresátovi zo dňa 26.5.2014 ohľadne podmienok vyplatenia odmien zamestnancom (č.l.57 spisu)
- email od p. Rollo Ján ohľadne vyplácania odmien zo dňa 11.3.2016 (č.l. 61 spisu)
- dovolanie žalovaného voči rozsudku Krajského súdu v Žiline č.k.11CoPr/4/2017-348 ( č.l.58 a nasled. spisu )
- rozsudok Krajského súdu v Žiline 11CoPr/4/2017 (č.l.62 a nasled. spisu),
- uznesenie NS SR 7Cdo/139/2018 ( č.l.117 a nasled. spisu)
- vyjadrenie a potvrdenie sociálnej poisťovne ( č.l.144 a nasled. spisu).
14. Na základe vykonaného dokazovania súd mal za preukázané a medzi stranami nebolo sporné, že žalobkyňa pracovala u žalovaného na základe pracovnej zmluvy zo dňa 23.09.1997, uzavretej s právnym predchodcom žalovaného „Prvá komunálna banka Žilina“, a.s. v pozícii pokladník - zmenárnik (č.l. 49 spisu), a následne na základe Dohody o zmene dojednaných pracovných podmienok zo dňa 23.06.2011 (č.l. 51 spisu), počnúc od 01.07.2011 v pozícii osobný bankár. Počnúc od 01.09.2012 bola poverená vedením pobočky Poprad. Žalobkyňa bola listom žalovaného zo dňa 11.09.2013 upozornená na porušenie pracovnej disciplíny a možnosť výpovede (č.l. 52 spisu) a listom zo dňa 04.12.2013 (č.l. 53 spisu) bola žalobkyni daná zamestnávateľom výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce, pričom výpoveď bola žalobkyni doručená dňa 23.12.2013, pracovný pomer mal skončiť dňom 28.02.2014. Na základe podanej žaloby o neplatnosť skončenia pracovného pomeru prebiehalo pred Okresným súdom Žilina pod sp. zn. 6Cpr/7/2014 konanie, pričom Okresný súd Žilina rozsudkom č.
k. 6Cpr/7/2014 - 304 zo dňa 09.12.2016 určil, že skončenie pracovného pomeru medzi stranami sporu výpoveďou žalovaného zo dňa 04.12.2013 je neplatné. Rozhodnutie Okresného súdu Žilina bolo potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Žiline 11CoPr/4/2017 - 348 zo dňa 14.11.2017 a nadobudlo právoplatnosť dňom 18.12.2017. Dovolanie žalovaného proti vyššie uvedenému rozsudku Krajského súdu v Žiline bolo odmietnuté uznesením Najvyššieho súdu SR 7Cdo/139/2018 zo dňa 27.05.2020.
15. Z dôvodu neplatného skončenia pracovného pomeru výpoveďou zo strany zamestnávateľa, žalobkyňa si uplatnila nárok na náhradu mzdy za obdobie od oznámenia, že trvá na ďalšom zamestnávaní, t.j. od 25.02.2014 (č.l. 89 spisu), do právoplatného rozhodnutia vo veci neplatného skončenia pracovného pomeru žalobou na Okresnom súde v Žiline dňa 27.02.2017 a z dôvodu kauzálnej príslušnosti postúpenou tunajšiemu súdu dňa 09.01.2018. Žalobkyňa svoj nárok na náhradu mzdy upresnila podaním doručeným súdu dňa 07.02.2018, v zmysle ktorého sa domáha náhrady mzdy od 06.03.2014 (kedy bola ukončená jej pracovná neschopnosť) do 18.12.2017, spolu vo výške 33.495,-eur, ako aj zaplatenia dlžnej časti mzdy za roky 2011 - 2013 vo výške 5.000,-eur.
16. Podľa § 79 ods. 1, 2 Zákonníka práce: 1) Ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.
2) Ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov zamestnancovi vôbec nepriznať. Náhrada mzdy môže byť priznaná najviac za čas 36 mesiacov.
Podľa § 134 ods. 1, 2 Zákonníka práce: 1) Priemerný zárobok na pracovnoprávne účely (ďalej len „priemerný zárobok") zisťuje zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období. Doba práce nadčas, za ktorú bola dosiahnutá mzda za prácu nadčas zúčtovaná podľa poslednej vety, sa započítava do obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období, v ktorom bola dosiahnutá mzda za prácu nadčas zúčtovaná. Do zúčtovanej mzdy podľa prvej vety sa nezahŕňa mzda za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku a do obdobia odpracovaného zamestnancom sa nezahŕňa čas neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku.
2) Rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Priemerný zárobok sa zisťuje vždy k prvému dňu kalendárneho mesiaca nasledujúceho po rozhodujúcom období a používa sa počas celého štvrťroka, ak tento zákon neustanovuje inak.
17. Ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je v takom prípade povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy, a to z dôvodu, že zamestnávateľ prestal prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy i napriek tomu, že zamestnanec trval na ďalšom zamestnávaní. Poskytnutie náhrady mzdy je teda dôsledkom nesplnenia povinností zo strany zamestnávateľa prideľovať zamestnancovi trvajúcemu na ďalšom zamestnávaní, prácu podľa pracovnej zmluvy. Zamestnancovi po dobu, po ktorú mu zamestnávateľ neprideľuje prácu podľa pracovnej zmluvy, patrí náhrada mzdy vo výške priemerného zárobku. Ak však nemôže zamestnanec vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy v dôsledku dočasnej pracovnej neschopnosti, karantény alebo z dôvodu inej dôležitej osobnej prekážky v práci, pri ktorej zamestnancovi neprináleží náhrada mzdy, nemá nárok ani na náhradu mzdy podľa ustanovenia § 79 ods. 1 Zákonníka práce. Správne teda žalobkyni tento nárok na náhradu mzdy prislúcha odo dňa nasledujúceho po ukončení práceneschopnosti (práceneschopnosť bola ukončená dňom 06.03.2014, t.j. od 07.03.2014). Uvedený nárok na náhradu mzdy si uplatnila
žalobkyňa za obdobie od 06.03.2014 do 18.12.2017. Súd považuje nárok žalobkyne za riadne uplatnený na súde žalobou podanou na Okresnom súde Žilina dňa 27.02.2014, z ktorej žaloby je zrejmé, že sa domáha náhrady mzdy za obdobie od oznámenia trvania na ďalšom zamestnávaní, t. j. od 25.02.2014 do právoplatného rozhodnutia vo veci neplatného skončenia pracovného pomeru. I keď výška nároku nebola vyčíslená, podľa názoru súdu v danom prípade je tento nárok uplatnený riadne a včas, vzhľadom k tomu, že výšku nároku je možné špecifikovať v zmysle § 134 ods. 1, 2 Zákonníka práce a práve žalovaný ako zamestnávateľ určuje zamestnancovi mzdu, taktiež tento nárok bol identifikovaný, aj keď v žalobe nie číselne vyjadrený. V doplňujúcom podaní doručenom súdu dňa 07.02.2018 žalobkyňa špecifikovala svoj nárok na náhradu mzdy stanovením výšky, ako aj ohraničením obdobia, a to od 06.03.2014 do 18.12.2017. Žalovaný vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku na náhradu mzdy, z toho dôvodu sa súd prioritne zaoberal dôvodnosťou tejto námietky.
18. Náhrada mzdy, rovnako ako aj mzda je splatná pozadu za mesačné obdobie, a to najneskôr do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca, ak sa v kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve nedohodlo inak (§ 129 ods. 1 Zákonníka práce). V danom prípade bola mzda žalobkyne splatná pozadu za mesačné obdobie, a to k 11.-emu dňu nasledujúceho kalendárneho mesiaca, čo medzi stranami nebolo sporné. Právo na náhradu mzdy možno po prvý raz uplatniť, keď sa táto náhrada stane splatnou, t. j. keď nastane čas jej splnenia. Splatnosťou sa právo na náhradu mzdy stáva vymáhateľným právom, teda stáva sa nárokom a od tohto okamihu začína plynúť trojročná premlčacia doba na uplatnenie tohto nároku. Premlčujú sa preto jednotlivé náhrady mzdy za ten ktorý mesiac podľa toho, kedy u nich nastala splatnosť. Premlčacia lehota na uplatnenie nároku na náhradu mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru teda začína plynúť od splatnosti každej jednotlivej náhrady mzdy za ten ktorý mesiac, za ktorý je požadovaná (Najvyšší súd Slovenskej republiky 4Cdo/159/2008, 6Cdo/248/2011). Splatnosť náhrady mzdy za mesiac marec 2014 potom nastala 11.04.2014, pričom pokiaľ bol nárok na náhradu mzdy uplatnený žalobou na Okresnom súde Žilina dňa 27.02.2017, tento nárok bol uplatnený v rámci Všeobecnej trojročnej premlčacej doby. Rovnako tak nárok na náhradu mzdy za mesiace apríl 2014 - december 2014, ako aj nárok na náhradu mzdy za jednotlivé mesiace roku 2015, 2016 a 2017. Z toho dôvodu súd námietku premlčania vznesenú zo strany žalovaného vyhodnotil ako nedôvodnú.
19. Ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov zamestnancovi vôbec nepriznať. Náhrada mzdy môže byť priznaná najviac za 36 mesiacov. Požiadavka zamestnávateľa, aby zamestnancovi nebola náhrada mzdy vôbec priznaná, v sebe zahŕňa tiež žiadosť o primerané zníženie náhrady mzdy. K zníženiu, po prípade nepriznaniu náhrady mzdy podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce môže súd pristúpiť len ak po zhodnotení všetkých okolností prípadu je možné dôvodiť, že zamestnanec sa zapojil alebo mohol zapojiť (a bez vážnych dôvodov sa nezapojil) do práce u iného zamestnávateľa za podmienok v zásade rovnocenných alebo dokonca výhodnejších, než aké by mal pri výkone práce podľa pracovnej zmluvy, keby si zamestnávateľ plnil svoju povinnosť prideľovať mu dohodnutú prácu. Žalobkyňa si uplatňuje nárok na náhradu mzdy za obdobie od 06.03.2014 do 18.12.2017, t.j. za obdobie 46-tich mesiacov. Žalovaný v súvislosti so žiadosťou o primerané zníženie náhrady mzdy, resp. nepriznanie náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov poukázal na závery rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26.03.2019 sp. zn. 4Cdo/125/2018 a v tejto súvislosti navrhol vykonať dôkaz dotazom na sociálnu poisťovňu o poskytnutie informácie o zmenách stavu individuálneho účtu žalobkyne za obdobie od 02/2014 do 12/2017, ktorý dôkaz bol súdu zo strany sociálnej poisťovne predložený (č.l. 144 - 151 spisu), pričom z predloženej informácie bolo zistené, že v období od marca 2014 do decembra 2014 žalobkyňa nemala žiaden príjem, za mesiace január 2015
- marec 2015 mala príjem z Union poisťovňa, a.s., ako aj Union zdravotná poisťovňa, a.s. V období od 01.04.2015 do 31.12.2015 poberala príjem od zamestnávateľa Slovenský vodohospodársky podnik, š.p., OZ Košice, Správa povodia Dunajca a Popradu, taktiež aj od 01.01.2016 do 31.12.2016 a od 01.01.2017 do 31.12.2017, pričom za predmetné obdobie, za ktoré si žalobkyňa uplatňuje nárok na náhradu mzdy jej celkový príjem dosiahol 33.390,18 eur. Okrem toho mala nepravidelný príjem od spoločnosti Union poisťovňa, a.s., Union zdravotná poisťovňa, a.s., NN TATRY - Sympatia, d.d.s., a.s. Z uvedeného je zrejmé, že žalobkyňa sa aktívne snažila po doručení výpovede z pracovného pomeru zamestnať, nakoľko ako uvádzala na pojednávaní, mala deti študujúce na vysokej škole, bolo potrebné zabezpečiť financovanie potrieb rodiny, absolvovala i rekvalifikačné kurzy. V tejto súvislosti nemožno uprieť snahu žalobkyne o získanie zamestnania a z toho plynúceho adekvátneho príjmu, z ktorého príjmu by mohla uspokojovať svoje základné životné potreby. V dôsledku neplatného skončenia pracovného
pomeru, kedy žalobkyňa ostala bez zamestnania a bez príjmu, bola teda odkázaná na príjem od iných zamestnávateľov, čo však nemôže byť na ťarchu žalobkyne, keď je nepredstaviteľné, aby zamestnanec, s ktorým bol neplatne skončený pracovný pomer bol počas obdobia, než mu zamestnávateľ opätovne začne prideľovať prácu, bez akéhokoľvek príjmu. Súd je toho názoru, že výkon práva žalobkyne požadovať náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, zaručeného ustanovením § 79 ods. 1 Zákonníka práce nie je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka práce. Právna úprava v citovanom ustanovení poskytuje ochranu proti bezpráviu a naplnenie všeobecných právnych zásad, podľa ktorých každý je povinný znášať dôsledky svojho protiprávneho konania a nikto nemôže mať prospech z vlastnej nepoctivosti.
20. Predpokladom pre priznanie náhrady mzdy v danom prípade je neplatné skončenie pracovného pomeru výpoveďou zo strany zamestnávateľa, teda žalovaného, preto nárok žalobkyne na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru je dôvodný. Tento nárok súd priznal žalobkyni odo dňa nasledujúceho po skončení jej práceneschopnosti, t. j. od 07.03.2014, teda pomerná časť za mesiac marec 2014 predstavuje 595,-eur (17 pracovných dní x 35,-eur/deň) a následne za 9 mesiacov roku 2014 (mesiace apríl - december 2014) náhrada mzdy predstavuje 6.618,-eur (9 mesiacov x 735,-eur). Počas roka 2014 žalobkyňa nedosahovala žiaden príjem. V podstate pravidelný príjem zodpovedajúci jej príjmu, ktorý by dosahovala u žalovaného dosahovala žalobkyňa až od 01.04.2015 u zamestnávateľa Slovenský vodohospodársky podnik, š.p., OZ Košice, súd priznal žalobkyni i nárok na náhradu mzdy za rok 2015 vo výške 8.820,-eur (12 mesiacov x 735,-eur) a za rok 2016 vo výške 8.820,-eur (12 mesiacov x 735,-eur), teda celkove súd titulom náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru priznal žalobkyni sumu 24.850,-eur.
21. Súd nepriznal žalobkyni náhradu mzdy za jeden deň, t. j. 06.03.2014 vo výške 35,-eur, nakoľko podľa tvrdení žalobkyne, dňa 06.03.2014 jej bola ukončená práceneschopnosť, čo znamená, že sa stala schopnou práce a teda pripravenou nastúpiť do zamestnania až dňa 07.03.2014. Taktiež pokiaľ ide o nárok na náhradu mzdy za obdobie mesiacov január - december 2017, súd nárok na náhradu mzdy v tomto rozsahu nepriznal, nakoľko od marca 2017 do decembra 2017 žalobkyňou požadovaná náhrada mzdy je nad rámec maximálnej 36-mesačnej lehoty, ktorá je stanovená ako lehota maximálna pre priznanie náhrady mzdy a pokiaľ ide o mesiace január a február 2017, súd už za tieto dva mesiace roku 2017 náhradu mzdy nepriznal, nakoľko mal dostatočne za preukázané, že priznaním náhrady mzdy za obdobie rokov 2014 - 2016, teda za 34 mesiacov, je dostatočným a primeraným zadosťučinením žalobkyne a zároveň i dostatočnou sankciou pre žalovaného, ktorý nepostupoval pri rozviazaní pracovného pomeru v súlade so zákonnou úpravou. Vychádzajúc zo sankčnej, satisfakčnej, ale i sociálnej povahy náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, súd teda priznal náhradu mzdy za obdobie od 07.03.2014 do 31.12.2016 v celkovej výške 24.850,-eur, ktorá suma predstavuje pre žalobkyňu dostatočnú satisfakciu a sociálnu ochranu.
22. Pokiaľ ide o výšku samotnej náhrady mzdy, táto má byť v súlade s ustanovením § 134 ods. 1 a 2 Zákonníka práce, kedy sa zisťuje priemerný zárobok žalobkyne, pričom rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok, ktorý predchádza štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Žalobkyňa vychádzala zo stanoveného základného tarifného platu 735,-eur (výplatné pásky č.l. 54 - 56 spisu), pričom žalovaný takto vyčíslený a uplatnený nárok na náhradu mzdy žiadnym spôsobom nespochybňoval, nenamietal, žiadnym spôsobom nerozporoval, preto súd s poukazom na § 186 ods. 2 CSP súd vychádzal zo zhodných tvrdení strán, keďže neexistuje dôvodná pochybnosť o ich pravdivosti. Na základe uvedeného súd potom žalobe žalobkyne v časti o zaplatenie sumy 24.850,-eur vyhovel a v ostatnej časti prevyšujúcej priznaný nárok súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.
23. Pokiaľ ide o nárok žalobkyne na zaplatenie dlžnej časti mzdy vo výške 5.000,-eur, tento nárok si uplatnila žalobkyňa podaním doručeným súdu dňa až07.02.2018, pričom tento nárok žiadnym spôsobom nepreukázala, nezdokladovala, nepredložila žiadne listiny vzťahujúce sa k uplatnenému nároku, v podaní doručenom súdu dňa 07.02.2018 (č.l. 39 - 40 spisu) len konštatuje, že ide o dlžnú časť mzdy za roky 2011 - 2013 a na pojednávaní konanom dňa 12.11.2020 predložila výzvu zo dňa 15.01.2018 adresovanú žalovanému na zaplatenie odmeny za obdobie rokov 2011 - 2013 v celkovej výške 5.000,-eur (č.l. 159 spisu) spolu s rozpísaním výšky odmeny v jednotlivých obdobiach. Len z vyjadrenia žalovaného, doručeného tunajšiemu súdu dňa 12.03.2018 (č.l. 45 - 47 spisu) vyplynulo, že žalovaný vyplácal zamestnancom odmenu za presne stanovených podmienok na základe rozhodnutia predstavenstva žalovaného, pričom výška odmeny za rok 2011 predstavovala sumu 2.250,-eur, za rok
2012 sumu 2.250,-eur a za rok 2013 sumu 2.250,-eur, pričom v priloženom popise sú stanovené presné podmienky vyplácania odmeny, ako aj splatnosť odmeny v tom - ktorom roku. Žalovaný potvrdil, že žalobkyni boli vyplatené časti odmien splatné v rokoch 2012 a 2013 spolu vo výške 1.750,-eur (500,-eur ako 1.časť odmeny za rok 2011 + 750,-eur ako 2.časť odmeny za rok 2011 a 500,-eur ako 1.časť odmeny za rok 2012). Tretia časť odmeny za rok 2011 vo výške 1.000,-eur, to bola splatná dňom 11.12.2014, 2.časť odmeny za rok 2012 vo výške 750,-eur bola splatná dňom 11.11.2014, 3.časť odmeny za rok 2012 vo výške 1.000,-eur bola splatná dňom 11.12.2015, 1.časť odmeny za rok 2013 vo výške 1.500,-eur bola splatná dňom 11.10.2014, 2.časť odmeny za rok 2013 vo výške 750,-eur bola splatná dňom 11.11.2015 a 3.časť odmeny za rok 2013 vo výške 1.000,-eur bola splatná dňom 11.12.2016. Keďže tento návrh bol uplatnený na súde dňa 07.02.2018, vzhľadom na vznesenú námietku premlčania uplatneného nároku je potom nárok žalobkyne titulom nevyplatenej odmeny vo výške 2.250,-eur premlčaný (3.časť odmeny za rok 2011 vo výške 1.000,-eur, splatná dňom 11.12.2014, 2.časť odmeny za rok 2012 vo výške 750,-eur, splatná dňom 11.11.2014 a 1.časť odmeny za rok 2013 vo výške 500,-eur, splatná dňom 11.10.2014). Pokiaľ ide o zvyšnú časť odmeny, a to 3.časť odmeny za rok 2012 vo výške 1.000,-eur, splatnú dňom 11.12.2015, 2.časť odmeny za rok 2013 vo výške 750,-eur, splatnú dňom 11.11.2015 a 3.časť odmeny za rok 2013 vo výške 1.000,-eur, splatnú dňom 11.12.2016, žalobkyňa nepreukázala splnenie podmienok na priznanie tejto odmeny, keď neabsolvovala povinné testy, ako aj povinnú bankovú rotáciu v rokoch 2014 a 2015 a nebola jej odmena priznaná osobitným listom zo strany zamestnávateľa. Súd poukazuje na to, že odmena je nenárokovateľnou zložkou mzdy, nárok na vyplatenie odmeny vzniká až jej priznaním (rozhodnutie o priznaní odmeny žalobkyni), pričom žalobkyňa nepreukázala, že jej takýto nárok vznikol. Preto súd v tejto časti o zaplatenie sumy 5.000,-eur žalobu zamietol, a to pokiaľ ide o sumu 2.250,-eur z dôvodu premlčania a v časti 2.750,-eur z dôvodu nepreukázania nároku na odmenu.
24. O trovách konania súd rozhodol s poukazom na § 255 ods. 2 CSP a priznal žalobkyni, ktorá mala vo veci čiastočný úspech, náhradu trov konania v rozsahu 29,11 %, keď predmetom konania bol nárok žalobkyne na zaplatenie sumy 38.495,-eur, pričom žalobkyňa bola úspešná čo do zaplatenia sumy 24.850,-eur (64,55 %) a žalovaný v časti 13.645,-eur (35,45 %). Čistý úspech žalobkyne potom predstavuje 29,11 % (64,55 % mínus 35,45 %). O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom podľa § 262 ods. 2 CSP.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať v lehote 15 dní od jeho doručenia odvolanie na Okresnom súde Ružomberok. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. O odvolaní rozhodne Krajský súd v Žiline.
Podľa § 363 Civilného sporového poriadku, sa v odvolaní popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa § 364 Civilného sporového poriadku rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 365 Civilného sporového poriadku, 1) Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
2) Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. 3) Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 366 Civilného sporového poriadku, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov.