Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Cdo/159/2008

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu I., bývajúceho v B.,

zastúpeného JUDr. Ľ., advokátom so sídlom v B., proti žalovanej K., so sídlom v B.,

o náhradu mzdy, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. ,

o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 5. februára 2008 sp. zn.

rozhodol

t a k t o :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 5. februára

2008 sp. zn. z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Žalobou podanou na Okresnom súde Bratislava I 5. augusta 2002 si žalobca uplatnil

voči žalovanej nárok na náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru

v sume 1 140 000 Sk (37 841,07 EUR) so 17,6 % úrokmi z omeškania od 14.5.2002 do

zaplatenia tejto sumy. V žalobe uviedol, že právoplatným rozsudkom Okresného súdu

Bratislava I z 25. júna 2001 č.k. -85 v spojení s rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave z 12. marca 2002 sp. zn. bola určená neplatnosť okamžitého

zrušenia pracovného pomeru daného mu žalovanou 1.3.1999, no napriek výzve žalovaná

svoju povinnosť poskytnúť mu náhradu mzdy nesplnila. Náhradu mzdy žiadal priznať od

1.3.1999 (odo dňa doručenia listu o okamžitom zrušení pracovného pomeru) do 13.5.2002 (do

dňa skončenia pracovného pomeru dohodou uzavretou medzi účastníkmi po právoplatnom

určení neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru).

Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 9. septembra 2005 č.k. -60 uložil

žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 200 808 Sk (6 665,60 EUR) a zaplatiť mu aj

náhradu trov konania 35 420 Sk (1 175,73 EUR) do rúk jeho právneho zástupcu, to všetko do

troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku žalobu zamietol a žalovanej uložil aj

povinnosť zaplatiť na účet súdu náhradu trov konania štátu (správne súdny poplatok)

10 040 Sk (333,27 EUR). Takto rozhodol poukazujúc na výsledky vykonaného dokazovania,

z ktorého vyvodil záver, že uplatnený nárok je čiastočne dôvodný, a to za dobu od 3.8.1999

(odo dňa nasledujúceho po dni, v ktorom žalobca oznámil žalovanej, že trvá na ďalšom

zamestnávaní) do 28.2.2000 (do dňa skončenia skúšobnej doby nového pracovného pomeru).

Právne odôvodnil opodstatnenosť nároku ustanovením

() vo vtedy platnom znení. Námietku premlčania vznesenú žalovanou

nepovažoval za dôvodnú poukazujúc na to, že trojročná premlčacia lehota na uplatnenie

nároku na náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru začala žalobcovi

plynúť až dňom právoplatnosti rozhodnutia súdu o určení neplatnosti okamžitého zrušenia

pracovného pomeru, t.j. dňom 6.5.2002, preto nárok bol (žalobou podanou 5.8.2002)

uplatnený včas.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací na odvolanie oboch účastníkov rozsudkom

z 5. februára 2008 sp. zn. rozsudok súdu prvého stupňa vo vyhovujúcom

výroku vo veci samej zmenil tak, že žalobu zamietol a v zamietajúcom výroku vo veci samej

ho potvrdil. Zároveň rozhodol, že žalovanej sa nepriznáva náhrada trov konania a že vo

výroku o poplatkovej povinnosti žalovanej sa rozsudok súdu prvého stupňa zrušuje. Na

rozdiel od súdu prvého stupňa dospel k záveru, že námietka premlčania vznesená žalovanou

je dôvodná. Vyslovil názor, že premlčacia lehota na uplatnenie nároku na náhradu mzdy

z neplatného skončenia pracovného pomeru (za celé požadované obdobie) začala žalobcovi

plynúť dňom 2.3.1999 (t.j. dňom nasledujúcim po dni, keď s ním mal byť okamžite zrušený

pracovný pomer) a márne uplynula dňom 2.3.2002. V odôvodnení rozsudku ďalej uviedol, že

vzhľadom na premlčanie nároku bolo bez významu zaoberať sa odvolacími námietkami

žalobcu týkajúcimi sa matematického pochybenia prvostupňového súdu pri výpočte náhrady

mzdy, ktoré inak boli plne dôvodné (súd prvého stupňa totiž z vykonaného dokazovania zistil,

že nový pracovný pomer vznikol žalobcovi 1.12.2000 s trojmesačnou skúšobnou dobou do

28.2.2001, no pri výpočte náhrady mzdy, ktorú priznal do skončenia skúšobnej doby,

vychádzal z nesprávneho dátumu o jej skončení dňom 28.2.2000).

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca. Žiadal, aby

dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolanie

odôvodnil nesprávnym právnym posúdením veci odvolacím súdom v otázke premlčania

uplatneného nároku. Poukazoval na to, že náhrada mzdy z neplatného rozviazania pracovného

pomeru podľa () nemá charakter

ekvivalentu mzdy, ktorú si zamestnanec nemohol v dôsledku neprideľovania práce

zamestnávateľom zarobiť, ale má charakter sankcie voči zamestnávateľovi za jeho konanie

v rozpore s právnymi predpismi a satisfakcie pre zamestnanca. Uviedol, že premlčacia lehota

na uplatnenie takéhoto nároku ako celku plynie od právoplatnosti rozhodnutia o neplatnom

rozviazaní pracovného pomeru, pretože predmetný nárok vzniká až týmto momentom.

Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu navrhla tento mimoriadny opravný prostriedok ako

neopodstatnený zamietnuť považujúc za správny právny názor odvolacieho súdu o premlčaní

uplatneného nároku dňom 2.3.2002.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie bolo podané proti právoplatnému rozsudku odvolacieho súdu oprávnenou osobou

(účastníkom konania) v zákonnej lehote ( ) a že ide o rozsudok, proti

ktorému je prípustné ( ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (

ods. 1 ), preskúmal rozsudok odvolacieho súdu a dospel k záveru, že ho treba zrušiť

( ). V súvislosti so skúmaním prípustnosti dovolania dovolací súd

považuje za potrebné uviesť, že pokiaľ odvolací súd v potvrdzujúcom výroku potvrdil

rozsudok súdu prvého stupňa v zamietajúcom výroku z celkom iného právneho dôvodu (pre

premlčanie), potom ho aj v tomto výroku, napriek jeho formálnemu označeniu ako

potvrdzujúci, treba považovať za zmeňujúci. Z hľadiska prípustnosti dovolania bol teda

rozsudok odvolacieho súdu v oboch výrokoch vo veci samej zmeňujúci a dovolanie žalobcu

bolo prípustné v celom rozsahu. Okrem toho však aj v prípade, ak by potvrdzujúci výrok

rozsudku odvolacieho súdu mal byť považovaný za potvrdzujúci, nebolo by podľa názoru

dovolacieho súdu v súvislosti so skúmaním prípustnosti dovolania v predmetnej veci správne

rozlišovať medzi potvrdzujúcim a zmeňujúcim výrokom rozsudku odvolacieho súdu

v dôsledku tzv. rozštiepenia nároku súdom prvého stupňa a teda uplatniť rozdielny procesný

režim osobitne pokiaľ ide o prípustnosť dovolania proti potvrdzujúcemu výroku a osobitne

pokiaľ ide o prípustnosť dovolania proti zmeňujúcemu výroku. Aj napriek rozštiepeniu

nároku ide stále o jeden nárok na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru.

V spojitosti s dôsledkami posudzovania otázky premlčania tohto nároku v rámci dovolacieho

konania by odporovalo zásadám spravodlivého procesu odmietnutie prípustnosti dovolania

proti výroku o časti nároku len pre iný procesný režim uplatnený ako následok jeho

rozštiepenia.

V zmysle ustanovenia možno dovolanie odôvodniť len niektorým

alebo niektorými z dôvodov taxatívne v ňom určených. Z obsahu dovolania v predmetnej veci

vyplýva, že dovolateľ uplatnil dovolací dôvod podľa , t.j. že

rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, ku

ktorému môže dôjsť buď použitím iného právneho predpisu, než ktorý mal byť správne

použitý, alebo síce aplikáciou správneho právneho predpisu, ale jeho nesprávnym výkladom

alebo nesprávnym uplatnením. Dovolací súd preto skúmal správnosť napadnutého rozsudku

z hľadiska uplatneného dovolacieho dôvodu, a to právneho posúdenia veci odvolacím súdom

v otázke premlčania uplatneného nároku.

V preskúmavanej veci bolo zo skutkového hľadiska zistené, že žalobca pracoval

u žalovanej ako odborný poradca. Dňa 1.3.1999 mu bolo doručené písomné oznámenie

žalovanej o okamžitom zrušení pracovného pomeru. Listom doručeným žalovanej 2.8.1999

žalobca oznámil, že skončenie pracovného pomeru považuje za neplatné a že trvá na ďalšom

zamestnávaní. Právoplatným rozsudkom (právoplatnosť nadobudol 6.5.2002) Okresného súdu

Bratislava I z 5. júna 2001 č.k. -85 v spojení s rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave z 12.3.2002 sp. zn. bola určená neplatnosť okamžitého zrušenia

pracovného pomeru daného žalobcovi žalovanou dňa 1.3.1999. Napriek výzve žalovaná

nezaplatila žalobcovi požadovanú náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného

pomeru. Žalobca si nárok na náhradu mzdy za dobu od 1.3.1999 do 13.5.2002 uplatnil

žalobou podanou na prvostupňovom súde 5.8.2002. Prvostupňový súd priznal žalobcovi

náhradu mzdy od 3.8.1999 do 28.2.2000. V časti, v ktorej bola zamietnutá žaloba o náhradu

mzdy za dobu od 1.3.1999 do 2.8.1999 a od 1.3.2001 do 13.5.2002 žalobca proti rozsudku

súdu prvého stupňa odvolanie nepodal, preto v tejto časti nadobudol prvostupňový rozsudok

právoplatnosť. Predmetom odvolacieho konania tak zostal nárok na náhradu mzdy za dobu od

3.8.1999 do 28.2.2001.

Za tohto skutkového stavu bolo pre posúdenie veci rozhodujúce vyriešenie právnej

otázky (majúcej pre rozhodnutie vo veci samej povahu otázky predbežnej), kedy začína

plynúť premlčacia lehota na uplatnenie nároku na náhradu mzdy pri neplatnom rozviazaní

pracovného pomeru.

Túto právnu otázku bolo potrebné posudzovať podľa –

– v znení platnom v čase vzniku uplatneného nároku požadovaného

v odvolacom konaní za dobu od 3.8.1999 do 28.2.2001 (ďalej len „“).

Podľa ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú

výpoveď alebo ak s ním neplatne zrušil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe

a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával, jeho

pracovný pomer trvá i naďalej a zamestnávateľ je povinný poskytnúť mu náhradu mzdy. Táto

náhrada mzdy patrí zamestnancovi vo výške priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil

zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do doby, keď mu zamestnávateľ

umožní pokračovať v práci alebo keď dôjde k platnému skončeniu pracovného pomeru.

Podľa veta prvá mzda a náhrada mzdy je splatná pozadu

za mesačné obdobie, pokiaľ v podnikovej kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve

nebolo dohodnuté iné obdobie, a to v najbližšom výplatnom termíne po uplynutí obdobia, za

ktoré sa poskytuje.

Podľa veta prvá nárok sa premlčí, ak sa neuplatnil na

súde v lehote v tomto zákonníku ustanovenej.

Podľa lehota začína plynúť odo dňa, keď sa právo

mohlo uplatniť po prvý raz.

Podľa ak nie je v tomto zákonníku ustanovené inak, je

lehota na uplatnenie peňažných nárokov tri roky.

Predpokladom vzniku práva na náhradu mzdy v zmysle citovaného ustanovenia § 61

ods. 1 je neplatné skončenie pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým

zrušením alebo v skúšobnej dobe a oznámenie zamestnanca, že trvá na ďalšom zamestnávaní.

Právo na náhradu mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru preto nemôže vzniknúť

skôr než zamestnanec oznámi zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby bol ďalej zamestnávaný.

Takéto oznámenie sa môže vzťahovať iba k zamestnávaniu v dobe po dni, kedy by podľa

rozväzovacieho úkonu zamestnávateľa mal pracovný pomer medzi účastníkmi skončiť (do

skončenia pracovného pomeru právo zamestnanca na prideľovanie a vykonávanie práce

a tomu zodpovedajúca povinnosť zamestnávateľa vyplýva z obsahu pracovnoprávneho

vzťahu). Uvedené oznámenie môže zamestnanec urobiť, ak má mať význam z hľadiska § 61

ods. 1 , najneskôr do rozhodnutia súdu o žalobe na určenie neplatnosti

rozviazania pracovného pomeru. V zmysle právo na náhradu

mzdy podľa možno po prvý raz uplatniť, keď sa táto náhrada

stane splatnou, t.j. keď nastane čas jej splnenia. Splatnosťou sa právo na náhradu mzdy stáva

vymáhateľným právom, teda stáva sa nárokom, a od tohto okamihu začína plynúť trojročná

premlčacia lehota v zmysle na uplatnenie tohto nároku.

Z ustanovenia vyplýva, že náhrada mzdy je rovnako ako mzda

splatná pozadu za mesačné obdobie (pokiaľ v podnikovej kolektívnej zmluve alebo

v pracovnej zmluve nebolo dohodnuté iné obdobie), a to v najbližšom výplatnom termíne po

uplynutí obdobia, za ktoré sa poskytuje. Premlčujú sa preto jednotlivé náhrady mzdy za ten

ktorý mesiac podľa toho, kedy u nich nastala splatnosť. Premlčacia lehota na uplatnenie

nároku na náhradu mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru teda začína plynúť od

splatnosti každej jednotlivej náhrady mzdy za ten – ktorý mesiac, za ktorý je požadovaná.

S možnosťou uplatnenia práva na náhradu mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného

pomeru, ktorá nastáva jeho splatnosťou, nijako nesúvisí skutočnosť, že v tej dobe prípadne

ešte nie je rozhodnuté o žalobe na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru

výpoveďou, okamžitým zrušením alebo zrušením v skúšobnej dobe, ktorej podanie v lehote

vyplývajúcej z je inak nevyhnutné na riešenie otázky neplatnosti

rozväzovacieho úkonu ako hmotnoprávneho predpokladu pre vznik tohto práva. Na tomto

závere nič nemôže zmeniť ani skutočnosť, že nárok na náhradu mzdy pri neplatnom

rozviazaní pracovného pomeru nemožno priznať skôr, než je na isto postavené, či skutočne

ide o neplatné rozviazanie pracovného pomeru, teda že uvedený nárok nemožno prisúdiť,

kým nie je právoplatným rozhodnutím súdu určené, že právny úkon, ktorým mal byť

pracovný pomer skončený, je neplatný. Samotným právoplatným rozhodnutím o určení

neplatnosti právneho úkonu, ktorým mal byť skončený pracovný pomer, právo na náhradu

mzdy ako hmotnoprávny nárok vyplývajúci z ustanovenia

nevzniká. Týmto deklaratórnym rozhodnutím sa len rieši otázka platnosti skončenia

pracovného pomeru, ktorá v konaní o zaplatenie náhrady mzdy nemôže byť riešená ako

predbežná vzhľadom na dôsledky vyplývajúce z . Pokiaľ by totiž

v lehote uvedenej v tomto ustanovení nebola podaná žaloba o určenie neplatnosti skončenia

pracovného pomeru, platila by fikcia, že pracovný pomer skončil platne, aj keby išlo

o neplatný rozväzovací úkon. Aj keď teda pre rozhodnutie súdu o priznaní nároku na náhradu

mzdy podľa je potrebné, aby otázka platnosti bola vyriešená

v samostatnom konaní na základe žaloby podanej podľa , na uplatnenie

tohto nároku je postačujúce, aby uplynul termín splatnosti náhrady mzdy. Treba totiž

rozlišovať medzi možnosťou uplatnenia tohto práva (nároku) a možnosťou jeho priznania

rozhodnutím súdu. Premlčacia lehota na uplatnenie nároku na náhradu mzdy preto začne

plynúť od jej splatnosti bez ohľadu na to, či v tej dobe už bolo v konaní podľa § 64 Zákonníka

práce o neplatnosti rozväzovacieho právneho úkonu rozhodnuté.

V súvislosti s právnym záverom vyplývajúcim z judikatúry (R 90/70), podľa ktorého

náhrada mzdy podľa nemá charakter ekvivalentu mzdy, ktorú si

zamestnanec nemohol zarobiť preto, že mu zamestnávateľ neumožnil vykonávať prácu, na

ktorú sa zaviazal podľa pracovnej zmluvy a ktorú bol aj schopný a ochotný vykonávať, ale má

charakter satisfakcie voči zamestnancovi a súčasne sankcie voči zamestnávateľovi, ktorý

bezdôvodne okamžite zrušil pracovný pomer so zamestnancom, dovolací súd poznamenáva,

že tento záver sa týka prípadov, ktoré po novele vykonanej zákonom

č. s účinnosťou od 1.7.1975, sa stali obsahom ustanovenia Zákonníka

práce. Išlo a aj v súčasnej dobe ide o prípady, v ktorých pri neplatnom rozviazaní pracovného

pomeru zamestnanec netrval na ďalšom zamestnávaní a pri neplatnom okamžitom zrušení

pracovného pomeru alebo v skúšobnej dobe mu vznikol nárok na náhradu mzdy vo výške

priemerného zárobku za dobu výpovednej doby. Uvedený záver preto nie je použiteľný pri

posudzovaní nároku na náhradu mzdy v zmysle (ktorá naopak

charakter ekvivalentu mzdy má) a nie je preto významný ani z hľadiska posudzovania

začiatku plynutia premlčacej lehoty na uplatnenie tohto nároku.

V prejednávanej veci sa odvolací súd uvedenými úvahami neriadil, preto jeho právny

záver o premlčaní uplatneného nároku nebol správny.

So zreteľom na uvedené dovolací súd podľa a contrario rozsudok

odvolacieho súdu pre nesprávne právne posúdenie veci zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 27. januára 2010

JUDr. Rudolf Č i r č, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková