Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 587/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. novembra 2015

predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátkou

, , vo veci namietaného porušenia a 2

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 26. marca 2015

a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

22. júna 2015 doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia a 2 (ďalej len „“)

a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 26. marca 2015 (ďalej aj „namietané uznesenie“).

2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: «Sťažovateľ vykonáva trest odňatia slobody

v

(dňa 23. 06. 2015 bude sťažovateľ preeskortovaný do

). Dňa 03. 06. 2013 sa mal

sťažovateľ dopustiť disciplinárneho previnenia podľa

o výkone trestu odňatia slobody tým, že užíval lieky inak ako mu ich predpísal alebo povolil

lekár. Dňa 05. 06. 2013 bolo vydané rozhodnutie o disciplinárnom treste č. 400857/1-2013,

ktorým mu bol uložený trest celodenného umiestnenia do uzavretého oddielu na dobu 10 dní

v zmysle § 52 ods. 3 písm. e) cit. zákona. Sťažovateľ podal proti rozhodnutiu

o disciplinárnom treste sťažnosť. Dňa 11. 06. 2013 bolo vydané rozhodnutie o sťažnosti

o uložení disciplinárneho trestu č. 400857/1-2013, ktorým bola sťažnosť sťažovateľa proti

rozhodnutiu o disciplinárnom treste zamietnutá. Následne podal sťažovateľ Žalobu

proti rozhodnutiu Ústavu na výkon trestu odňatia slobody a Ústavu na výkon väzby,

, č. 400857/1-2013 zo dňa 05. 06. 2013 ako

aj postupu orgánu a proti rozhodnutiu zo dňa 11. 06. 2013 (ako aj proti postupu vyššie

uvedeného orgánu) a sťažnosti proti vyššie uvedenému rozhodnutiu a to podľa § 7, § 244,

a (ďalej len „“). Krajský súd v Trnave

Uznesením z 10. septembra 2014, č. k.: podľa § 250d ods. 3 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len ) zastavil konanie, ktorým sa sťažovateľ domáhal

preskúmania zákonnosti rozhodnutia Ústavu. Následne voči predmetnému rozhodnutiu

Krajského súdu v Trnave č. k.: , podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom

rozhodoval Najvyšší súd SR...»

Najvyšší súd namietaným uznesením sp. zn. z 26. marca 2015 zmenil

uvedené uznesenie Krajského súdu v Trnave (ďalej aj „krajský súd“) tak, že konanie

zastavil a po právoplatnosti rozhodnutia vec postúpil krajskému prokurátorovi Krajskej

prokuratúry v Trnave (ďalej aj „krajská prokuratúra“). V ostatnej časti uznesenie krajského

súdu potvrdil a nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

Sťažovateľ ďalej uviedol: „Krajský súd v Trnave Uznesením z 10. septembra 2014,

č. k.: podľa (ďalej len )

zastavil konanie, ktorým sa sťažovateľ domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia

Ústavu na výkon väzby a Ústavu na výkon trestu odňatia slobody, so sídlom

(ďalej len Ústav) z 11. Júna 2013 č. 400857/1-2013

v spojení s prvostupňovým rozhodnutím Ústavu z 05. júna 2013, č. k.: -2013,

ktorým bol sťažovateľovi uložený disciplinárny trest celodenného umiestnenia

do uzavretého oddielu na dobu 10 dní v zmysle

o výkone trestu odňatia slobody.

Prvostupňový súd konanie zastavil s tým, že podľa nálezu Ústavného súdu SR

rozhodnutie vo veci preskúmavania rozhodnutia o uložení disciplinárneho

trestu patrí do oblasti právnej úpravy verejného práva trestnoprávneho charakteru a nie je

ho možné považovať za rozhodovanie orgánu verejnej správy. Takéto rozhodnutie teda

nemôže byť predmetom súdneho prieskumu podľa druhej hlavy piatej časti Najvyšší

súd SR ako súd odvolací po podaní odvolania sťažovateľa rozhodol tak, že rozhodnutie

súdu prvého stupňa zmenil tak, že konanie zastavil a po právoplatnosti rozhodnutia vec

postúpil Krajskému prokurátorovi Krajskej prokuratúry v Trnave. V ostatnej časti

Uznesenie potvrdil. Najvyšší súd SR ako súd odvolací sa stotožnil s argumentáciou súdu 1.

stupňa s tým, že rozhodnutie Ústavu nepodlieha súdnemu prieskumu podľa , ale

nad zákonnosťou postupu a rozhodnutí Ústavu dozerá príslušný prokurátor. Preto zmenil

Rozhodnutie Krajského súdu v Trnave, tak ako je vyššie uvedené.

V rovnakých právnych veciach, akú má sťažovateľ súdy rozhodovali tak,

že rozhodnutie Ústavu o disciplinárnom treste považovali za rozhodnutie, na preskúmanie

ktorého je príslušný Krajský súd v konaní podľa druhej hlavy piatej časti a ak teraz

Najvyšší súd SR v Uznesení č. k.: zo dňa 26. marca 2015 rozhodol inak

bez toho, aby odôvodnil takýto odlišný postup, ide o porušenie princípu predvídateľnosti

súdneho rozhodnutia a tým aj k porušeniu zásady právnej istoty a teda porušeniu

základného práva podľa SR, keďže podľa sťažovateľa je na konanie

v uvedenej veci príslušný Krajský súd.

Najvyšší súd SR sťažovateľovi neozrejmil v Uznesení Najvyššieho súdu SR,

č. k.: zo dňa 26. marca 2015 svoje myšlienkové pochody, spôsob hodnotenia

dôkazov, skutkové zistenia a vyvodené právne závery takým spôsobom, aby výsledok

rozhodovacej činnosti bol jasný, zrozumiteľný a dostatočne odôvodnený, a aby sťažovateľ

nemusel hľadať odpovede na nastolenú problematiku v rovine dohadov. S prijatými závermi

nie je možné sa stotožniť, ako s logickými závermi procesu poznania nielen právnych

záverov, ale aj záverov skutkových, z ktorých právne závery vychádzajú.

...

Vzhľadom na napadnuté rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, ako aj vzhľadom na jeho

výrok považuje sťažovateľ za potrebné uviesť, že Krajská prokuratúra na úseku väzenstva

v zmysle a v rozsahu ustanovení o prokuratúre v danej veci

a konkrétnom prípade sťažovateľa nemá žiadne zákonné oprávnenia a neprichádza

do úvahy ani prípadné prijatie príslušných prokurátorských opatrení. Vo viacerých

upovedomeniach, sama prokuratúra uviedla, že na úseku väzenstva v zmysle ustanovenie

o prokuratúre v platnom znení môže

prokurátor písomným príkazom zrušiť alebo pozastaviť vykonávanie rozhodnutia, príkazu

alebo opatrenia orgánov vykonávajúcich správu miest uvedených v odseku 1 § 18 alebo ich

nadriadeného orgánu, ak sú v rozpore so zákonom alebo s iným všeobecne záväzným

právnym predpisom. V prípade sťažovateľa už bolo rozhodnutie Ústavu vykonané, a teda

aj v prípade eventuálneho porušenia zákona neprichádza do úvahy prípadné prijatie

prokurátorských opatrení v zmysle

o prokuratúre.

...

Uznesenie Najvyššieho súdu SR, č. k.: zo dňa 26. 03. 2015 bolo

sťažovateľovi doručené dňa 07. 05. 2015 a jeho advokátovi dňa 23. 04. 2015 a teda dňom

podania tejto Ústavnej sťažnosti je zachovaná lehota na podanie sťažnosti.

...

Sťažovateľ zastáva názor, že napadnuté uznesenie Najvyššieho súdu SR je ústavne

neudržateľným spôsobom odôvodnené a možno ho považovať za arbitrárne. Sťažovateľ trvá

na tom, že medzi napadnutým uznesením Najvyššieho súdu SR a obsahom základných práv

podľa a práv podľa dohovoru označených v sťažnosti existuje taká príčinná

súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne

mohol dospieť k záveru o ich porušení.

...

Sťažovateľ uvádza, že v skutkovo totožných veciach ako je jeho právna vec Najvyšší

súd SR, ale aj Krajský súd rozhodovali opačne ako to bolo v jeho prípade v danej veci.

Odlišnými stanoviskami sú Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa

18. 09. 2012, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č. k.: zo dňa 30. 05. 2013,

Rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k.: - 142 v spojení s rozsudkom

Najvyššieho súdu SR č. k.: zo dňa 13. 06. 2013, Rozsudok Krajského súdu

v Banskej Bystrici, sp. zn. č.: zo dňa 17. 09. 2013, Rozsudok Najvyššieho súdu

SR zo dňa 29. 04. 2015, Uznesenie NSSR č. k.: zo dňa

31. 10. 2011, rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. č.: , ,

a ďalšie.“

3. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„1. Základné právo

podľa , a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod. sp. zn. č. k. a jeho Uznesením

pod sp. zn.: zo dňa 26. 03. 2015 porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn.: zo

dňa 26. 03. 2015 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3.

sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,00 Eur (slovom

desať tisíc Eur), ktoré je Najvyšší súd SR povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia na jeho bankový účet.

4. Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 751,74

Eur (slovom: sedemstopäťdesiatjeden Eur aj sedemdesiatštyri centov)... do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

4. Dňa 3. augusta 2015 bolo ústavnému súdu doručené podanie sťažovateľa označené

ako „Doplnenie sťažnosti“, v ktorom sťažovateľ uviedol:

„Sťažovateľ poukazuje okrem iného aj na skutočnosť, že bolo porušené jeho právo

na obhajobu absolútnym odignorovaním obhajoby a sťažnostných dôvodov, ďalej

neustanovením ex offo advokáta v disciplinárnom konaním, teda došlo k rozporu s čl. 40

ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, keďže išlo o trestnú vec pri výkone trestného

rozhodnutia, kde platia rovnaké záruky a zásady, ako pred vydaním takéhoto trestného

rozhodnutia v zmysle dohovoru EDĽP a judikatúry v duchu dôvodov rozsudku NS SR

...

Prezumpcia neviny bola v prípade sťažovateľa rovnako hrubo narušená, pretože

disciplinárny trest, ktorý mu bol uložený musel vykonať skôr ako mohol podať opravný

prostriedok voči rozhodnutiu, ktorým mu bola sankcia uložená. Aj v prípade, ak by súd

v budúcnosti dospel k záveru, že rozhodnutie ústavu o uložení disciplinárneho opatrenia

je protizákonné a teda, by zrušil rozhodnutie Ústavu, nebolo by možné vo veci sťažovateľa

navrátenie do pôvodného stavu a teda do úvahy prichádza už iba finančná satisfakcia

za nesprávne konanie...“, ďalej v podaní sťažovateľ citoval okrem ustanovenia čl. 40 ods. 3

Listiny základných práv a slobôd aj a 3 .

Sťažovateľ nenavrhoval zmenu petitu podanej sťažnosti.

5. Dňa 11. septembra 2015 bolo ústavnému súdu doručené podanie sťažovateľa

označené ako „Predloženie listinného dôkazu k sťažnosti“, v prílohe ktorého

sťažovateľ predložil ústavnému súdu upovedomenie Krajskej prokuratúry v Trnave

č. k. -8 z 24. augusta 2015.

II.

6. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

9. Podľa (ďalej aj „OSP“) v správnom

súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy,

orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických

osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach

a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len

„rozhodnutie správneho orgánu“).

Podľa rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia

vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo

zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť

práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb

priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.

10. Podľa o prokuratúre v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) prokurátor dozerá na to, aby v miestach, kde sa

vykonáva väzba, trest odňatia slobody, disciplinárne tresty vojakov, ochranné liečenie,

ochranná výchova, ústavné liečenie alebo ústavná výchova na základe rozhodnutia súdu,

ako aj v celách policajného zaistenia, boli držané osoby len na základe rozhodnutia súdu

alebo iného oprávneného štátneho orgánu o pozbavení alebo obmedzení osobnej slobody

a aby sa v týchto miestach dodržiavali zákony a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy.

Podľa § 18 ods. 2 písm. c) zákona o prokuratúre prokurátor je povinný písomným

príkazom zrušiť alebo pozastaviť vykonávanie rozhodnutia, príkazu alebo opatrenia

orgánov vykonávajúcich správu miest uvedených v odseku 1 alebo ich nadriadeného

orgánu, ak sú v rozpore so zákonom alebo s iným všeobecne záväzným právnym

predpisom.

Podľa § 18 ods. 5 písm. d) zákona o prokuratúre pri vykonávaní dozoru je prokurátor

oprávnený preverovať, či rozhodnutia a opatrenia orgánov vykonávajúcich správu miest

uvedených v odseku 1 zodpovedajú zákonom a ostatným všeobecne záväzným právnym

predpisom.

11. Podľa § 47 ods. 1 zákona o prokuratúre na vykonávanie dozoru

nad zachovávaním zákonnosti v miestach, kde sú držané osoby pozbavené osobnej slobody

alebo osoby, ktorých osobná sloboda je obmedzená (§ 18), je príslušný krajský prokurátor

a v rozsahu ním určenom jemu podriadení prokurátori.

12. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

13. Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený

rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť

takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť

vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

14. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

15. Podstata sťažnosti sťažovateľa spočíva v tvrdení o porušení jeho základného

práva na súdnu ochranu podľa , základného práva na súdne preskúmanie

rozhodnutia orgánu verejnej správy podľa a práva podľa

dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 26. marca 2015.

Najvyšší súd v namietanom uznesení sp. zn. z 26. marca 2015

v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného ÚVV a ÚVTOS,

so sídlom v , č. 400857/1-2013 z 11. júna 2013, o odvolaní žalobcu proti

uzneseniu Krajského súdu v Trnave sp. zn. z 10. septembra 2014 zmenil

uznesenie krajského súdu tak, že konanie zastavil a po právoplatnosti rozhodnutia vec

postúpil krajskému prokurátorovi Krajskej prokuratúry v Trnave. V ostatnej časti uznesenie

krajského súdu potvrdil a nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

Sťažovateľ tvrdí, že namietaným uznesením došlo k porušeniu princípu

predvídateľnosti súdneho rozhodnutia a porušeniu zásady právnej istoty, keďže podľa jeho

názoru najvyšší súd rozhodol v rozpore so svojou predchádzajúcou judikatúrou bez toho,

aby odôvodnil svoj odlišný postup, tvrdí, že namietané uznesenie najvyššieho súdu

je arbitrárne.

Pokiaľ ide o v „Doplnení sťažnosti“ z 3. augusta 2015 uvedené namietané porušenie

Listiny základných práv a slobôd, a 3 , ústavný súd

poznamenáva, že podľa je ústavný súd viazaný

návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom,

teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha

( ), čím zároveň vymedzí predmet konania

pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom

na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej

sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv

(m. m. , , ). Tvrdenia o porušení ďalších

základných práv, ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti, resp. v doplnení sťažnosti

mimo petitu, je v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu potrebné považovať iba

za súčasť argumentácie sťažovateľa (, , ,

).

16. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. z 26. marca 2015 v podstatnom

uviedol:

„V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov

verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej

moci a rozhodujú o súlade všeobecne záväzných nariadení orgánov územnej samosprávy

vo veciach územnej samosprávy so zákonom a pri plnení úloh štátnej správy aj s

nariadením vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných

ústredných orgánov štátnej správy, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú

o nich iné orgány.

Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to

ustanovuje zákon...

Prokuratúra je v rozsahu svojej pôsobnosti povinná vo verejnom záujme vykonať

opatrenia na predchádzanie porušeniu zákonnosti, na zistenie a odstránenie porušenia

zákonnosti, na obnovu porušených práv a vyvodenie zodpovednosti za ich porušenie.

Pri výkone svojej pôsobnosti je prokuratúra povinná využívať všetky zákonné prostriedky

tak, aby sa bez akýchkoľvek vplyvov zabezpečila dôsledná, účinná a rýchla ochrana práv

a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb a štátu.“

Najvyšší súd ďalej odkazuje na už citované ustanovenia § 18 ods. 1, 2 a § 47 ods. 1

a 2 zákona o prokuratúre.

„Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia krajského súdu a konania

mu predchádzajúceho oboznámiac sa so spisovým materiálom súdu, súčasť ktorého tvoril

spis ÚVTOS dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu, ktorým

prvostupňový súd zastavil konanie podľa z dôvodu, že rozhodnutie

napadnuté žalobou nemôže byť predmetom preskúmavania súdom podľa piatej časti

, je vecne správne a plne sa s ním stotožňuje.

V predmetnej veci sa odvolací súd nestotožnil s tvrdením žalobcu, ktorým vyjadril

nesúhlas s argumentáciou prvostupňového súdu uvedenou v odôvodnení napadnutého

uznesenia.

Odvolací súd zastáva zhodný názor ako súd prvého stupňa, že preskúmavané

rozhodnutie žalovaného nemožno považovať za rozhodnutie orgánu verejnej správy

podliehajúceho súdnemu prieskumu v zmysle § a nasl. Z právnych noriem

citovaných vyššie vyplýva, že nad zákonnosťou postupu a rozhodnutí žalovaného dozerá

príslušný prokurátor. V rámci trojdelenia štátnej moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu

možno prokuratúru spolu s ochrancom práv, v rámci širšieho ponímania štátu a verejnej

správy, zaradiť do moci súdnej, avšak s prihliadnutím na Slovenskej

republiky ako i na znenie právnej normy ustanovenej v § 2 zákona o prokuratúre treba

prokuratúru považovať za štátny orgán s osobitným postavením, ktorého postavenie ako

i pôsobnosť upravuje osobitný právny predpis. Z uvedeného možno jednoznačne dospieť

k záveru o tom, že Ústav na výkon trestu odňatia slobody a Ústav na výkon väzby

nie je možné považovať za správny orgán, ktorého legálna definícia je obsiahnutá v § 1

ods. 2 o správnom konaní v znení neskorších predpisov - správny

poriadok, podľa ktorého je správnym orgánom štátny orgán, orgán územnej samosprávy,

orgán záujmovej samosprávy, fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorej zákon zveril

rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb

a právnických osôb v oblasti verejnej správy. Z uvedeného vyplýva záver, že rozhodnutie

žalovaného vydávané podľa v disciplinárnom konaní nemožno

považovať za rozhodnutie vydané v správnom konaní podliehajúce prieskumnej právomoci

správnych súdov podľa piatej časti .

Pretože nie je daná právomoc správnych súdov na preskúmanie žalobou

napadnutého rozhodnutia a jedná sa o neodstrániteľný nedostatok podmienky konania,

krajský súd postupoval vecne správne, keď konanie podľa zastavil.

Odvolací súd však zastáva názor, že je potrebné pre zabezpečenie ochrany práv

žalobcu v prípade existencie iného príslušného orgánu na konanie a rozhodnutie, aby bola

vec postúpená tomuto orgánu na ďalšie konanie.

Odvolací súd dáva do pozornosti, že právomoc iného orgánu je daná charakterom

rozhodnutia žalovaného, ktoré bolo vydané v disciplinárnom konaní v zmysle zákona

č. Keďže sa jedná o právoplatné rozhodnutie žalovaného, ktorým bola

predmetná vec vyriešená s konečnou platnosťou a s prihliadnutím na obsah písomného

podania žalobcu, označeného ako žaloba na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia v konaní,

o ktorom súd konštatoval nedostatok právomoci, odvolací súd toto písomné podanie

podľa obsahu v zmysle , veta prvá v spojení s

považoval za podnet na preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia vydaného

žalovaným, na ktoré konanie je príslušný prokurátor. V prejednávanej veci je daná

právomoc Krajskej prokuratúry Trnava.

Z uvedených dôvodov odvolací súd odvolaním napadnuté uznesenie krajského súdu

v časti, v ktorej konanie zastavil v zmysle veta prvá v spojení s

zmenil tak, že konanie zastavil a po právoplatnosti rozhodnutia sa vec postúpi

krajskému prokurátorovi Krajskej prokuratúry v Trnave. V ostatnej časti podľa § 246c

ods. 1 veta prvá v spojení s , , uznesenie potvrdil.“

17. Následne sa ústavný súd oboznámil aj so sťažovateľom doručeným

upovedomením krajskej prokuratúry č. k. -8 z 24. augusta 2015, v ktorom

sa krajská prokuratúra zaoberala predmetnou vecou sťažovateľa po jej postúpení na základe

namietaného uznesenia najvyššieho súdu.

Po podrobnom popise skutkového stavu, na základe ktorého bolo sťažovateľovi

uložený disciplinárny trest v uvedenom upovedomení, prokurátor uviedol: «... podkladom

rozhodnutia o disciplinárnom previnení a o uložení disciplinárneho trestu zo dňa

05. 06. 2013 boli výsledky a závery vyplývajúce z opisu disciplinárneho previnenia

a z vykonanej generálnej prehliadky u Vašej osoby v „ústave“, vo vzťahu k čomu boli ako

svedkovia uvedení dvaja príslušníci Zboru väzenskej a justičnej stráže, ktorý popis udalosti

- záznamu o disciplinárnom previnení vlastnoručne na predpísanom tlačive podpísali

a Vaše poučenie vo vzťahu k poskytovaniu zdravotnej starostlivosti v „ústave“. Ako aj

následne dodatočne zabezpečené písomné vyjadrenie lekárky „ústavu“ zo dňa 07. 06. 2013

(zabezpečené v rámci druhostupňového, sťažnostného konania), z ktorého okrem iného

vyplýva to, že lieky, ktoré Vám boli predpísané ortopédom dňa 31. 01. 2013 ste dostali

04. 02. 2013, nakoľko 02. a 03. 02. 2013 bol víkend, pričom lieky Oramellox a Mydocalm

ste mali mať podľa dávkovania doužívané dňa 05. 03. 2013 (lieky Alerid vydané

dňa 08. 06. 2012 ste mali mať podľa dávkovania doužívané ešte dňa 18. 09. 2012) a lieky

Dithiaden vydané dňa 23. 05. 2013 ste mali mať (v čase dotknutej prehliadky) podľa

dávkovania v počte už len 9 ks tabliet. Mali ste byť pritom v každom prípade poučený ako

lieky užívať a v prípade, že nebudú pretrvávať ťažkosti, lieky ste mali správne uložiť, resp.

požiadať o ich uloženie v lekárničke v ambulancii „ústavu“. Rovnako tak správnym

postupom by bolo takéto neužité lieky vydať pedagógovi, prípadne referentovi režimu,

aby nedošlo k ich prípadnému zneužitiu (aj inou osobou), poškodeniu zdravia alebo k ich

odcudzeniu.

Dotknutý disciplinárny trest ste nastúpili dňa 28. 06. 2013, pričom tento ste následne

aj vykonali.

V tejto súvislosti je treba uviesť, že v zmysle ustanovenia § 4 ods. 1 „ZoVTOS“

je odsúdený počas výkonu trestu obmedzený najmä v práve na nedotknuteľnosť osoby

a jej súkromia, slobode pohybu a pobytu, zachovaní listového tajomstva a tajomstva

dopravovaných správ a iných písomností, v práve slobodnej voľby povolania a v práve

na nakladanie s vecami osobnej potreby.

Výkon trestu odňatia slobody je osobitný režim, pre ktorý je dôvodne príznačné

a charakteristické to, že odsúdený musí striktne dodržiavať povinnosti a zákazy vyplývajúce

zo vzťahujúcej sa zákonnej úpravy ako je „ZoVTOS“, naň vzťahujúca sa vyhláška

(Vyhláška Ministerstva spravodlivosti SR č. , ktorou sa vydáva Poriadok

výkonu trestu odňatia slobody) a v neposlednom rade aj ústavný poriadok ústavu, v ktorom

sa trest vykonáva. Z ustanovenia § 40 písm. f/ „ZoVTOS“ jednoznačne pritom vyplýva,

že odsúdenému je zakázané predstierať ochorenie, úmyselne sa poškodzovať na zdraví,

užívať lieky nepredpísané, nepovolené lekárom alebo užívať ich inak, ako ich predpísal

alebo povolil lekár alebo odovzdávať lieky iným odsúdeným.

S poukazom na uvedené možno teda konštatovať záver, že aj napriek Vašim

námietkam v danej veci bolo rozhodnutie o disciplinárnom previnení správne a možno tiež

konštatovať, že malo oporu vo vzťahujúcej sa zákonnej úprave. Rovnako tiež možno

konštatovať, že uložený disciplinárny trest je síce prísnejšieho charakteru, avšak tento

možno považovať, aj napriek uvedenému za primeraný.

V nadväznosti na doposiaľ uvedené možno ďalej konštatovať záver, že príslušné

orgány, ktoré konali a rozhodovali v danom konkrétnom prípade o Vašom disciplinárnom

previnení a o uložení disciplinárneho trestu postupovali tak ako im to ukladá a predpisuje

ustanovenie § 58 ods. 1 a nasl. „ZoVTOS“. V tejto súvislosti je potrebné tiež uviesť,

že konanie o disciplinárnych previneniach odsúdených a o uložení disciplinárnych trestov

za ne je osobitným konaním, ktoré je tak z vecnej stránky ako aj z procesnej stránky

upravené v osobitnom zákone, t. z. v „ZoVTOS“. Na toto konanie sa však subsidiárne

o správnom konaní (správny poriadok) nevzťahuje.

Podnetom napadnuté rozhodnutia síce z pohľadu všeobecných právnych zásad

a štandardov tzv. administratívneho trestania trpia do určitej miery formálnosťou, ktorá by

za splnenia ďalších zákonných podmienok mohla viesť k ich prípadnému zrušeniu

v zákonom predpísanom konaní. S ohľadom však na doposiaľ uvedené skutočnosti

považujem tieto rozhodnutia za správne a právne prostriedky prokurátorského dozoru

vo vzťahu k nim preto neprijímam.

Napokon na záver sa žiada uviesť, že to ako je z procesnej a vecnej stránky v zákone

upravené disciplinárne konanie a disciplinárne trestanie odsúdených vo výkone trestu

odňatia slobody, toto je determinované predovšetkým charakterom väzenského prostredia,

jeho špecifickosťou a v neposlednom rade aj potrebou efektívne a včasne zabezpečovať účel

výkonu trestu odňatia slobody ako takého.»

18. Vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje ústavný súd za potrebné

uviesť, že nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. ). Preskúmanie

rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie len

v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo iným

zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej slobody. Skutkový stav

a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,

ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj ).

Ústavnoprávnou požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli

riadne, zrozumiteľne a logicky odôvodnené.

19. Z už citovaného vyplýva, že úlohou

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , ).

20. Ústavný súd už judikoval, že ak všeobecný súd reagoval na procesné úkony

účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom v súlade

s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu,

v ktorom účastník uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, nemôže dôjsť

k porušeniu základného práva na spravodlivý proces (, ).

Ústavný súd tiež pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,

aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. ,

, , ). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva

pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých

sa zakladajú. Článok 6 ods. 1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú

odpoveď na každý argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania

môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku

z 21. 1. 1999).

21. Podstatná časť sťažovateľových námietok spočívala v porušení základného práva

na spravodlivé súdne konanie podľa odklonom od ustálenej judikatúry

najvyššieho súdu bez náležitého odôvodnenia, pričom určujúca v danom prípade bola

interpretácia právnej úpravy vzťahujúcej sa na rozsah právomoci všeobecných súdov,

resp. dozorujúceho prokurátora preskúmavať rozhodnutia o disciplinárnom previnení

a uložení disciplinárneho trestu vo výkone trestu odňatia slobody. Taktiež namietal

porušenie základného práva podľa upravujúceho právo na prístup k

súdu vo veci, o ktorej rozhodol orgán verejnej správy.

22. Z judikatúry najvyššieho súdu je zrejmé, že všeobecné súdy pristupujú

k preskúmavaniu rozhodnutí o uložení disciplinárnych trestov osobám vo výkone trestu

odňatia slobody na jednej strane tak, že tieto rozhodnutia preskúmavajú meritórne

(napr. z 28. augusta 2012, z 22. augusta 2012,

z 28. septembra 2011, z 18. apríla 2012), a na strane druhej v niektorých

prípadoch najvyšší súd konštatoval, že právomoc preskúmať rozhodnutia

v disciplinárnom konaní podlieha preskúmaniu dozorujúceho prokurátora (napr.

z 20. marca 2012, zo 7. februára 2012).

23. Ústavný súd už konštatoval, že vzhľadom na nejednotnosť názorov všeobecných

(správnych) súdov, na ktorú poukázal aj sťažovateľ v predmetnej veci, ústavný súd nie je

orgánom oprávneným zjednocovať právne názory všeobecných súdov (,

, ); v konkrétnych prípadoch posudzuje ústavný súd len ich

ústavnú akceptovateľnosť ().

24. Podstatou odôvodnenia namietaného uznesenia najvyššieho súdu bola

interpretácia a nasl. , ako aj a a zákona o prokuratúre

a jeho aplikácia na zistený skutkový stav.

Ústavný súd konštatuje, že po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu so zreteľom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v predmetnej sťažnosti,

ústavný súd nezistil taký výklad a aplikáciu ustanovení

a zákona o prokuratúre, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s uvedenými čl. 46

ods. 1 a 2 a dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľ namieta.

Z už uvedených ustanovení právnych predpisov je zrejmé, že dozor

nad zachovávaním zákonnosti v ÚVTOS legislatíva Slovenskej republiky zveruje

predovšetkým prokurátorovi, ktorý na dosiahnutie tohto účelu disponuje aj príslušnými

nástrojmi (§ 18 zákona o prokuratúre). Sťažovateľ mal možnosť domáhať sa ochrany

všetkých ním označených práv práve prostredníctvom príslušnej prokuratúry ako orgánu

vykonávajúceho dozor nad zachovávaním zákonnosti v ústave na výkon trestu, ktorá

je oprávnená a zároveň povinná v prípade zistenia porušenia právnych predpisov

na výkon trestu vo vzťahu k osobe sťažovateľa zabezpečiť nápravu nezákonného stavu.

Najvyšší súd v namietanom rozsudku poukázal na osobitné okolnosti danej veci,

na charakter predmetného rozhodnutia žalobcu o uložení disciplinárneho

trestu, na relevantnú judikatúru a právnu úpravu, ktoré boli rozhodné z hľadiska jeho

rozhodnutia o nedostatku právomoci všeobecných súdov v rámci správneho súdnictva podľa

piatej časti na preskúmanie žalobou napadnutého

rozhodnutia žalovaného ÚVTOS o uložení disciplinárneho trestu sťažovateľovi. Aplikácia

už uvedených ustanovení a zákona o prokuratúre v danej

veci podľa názoru ústavného súdu zodpovedala osobitnostiam konkrétneho prípadu

a najvyšší súd svoje rozhodnutie ústavne súladným spôsobom odôvodnil.

25. Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľom namietané uznesenie najvyššieho

súdu obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by

jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich podstaty a zmyslu. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol

východiská, na základe ktorých postupoval v danej veci, jasným, právne korektným

a zrozumiteľným spôsobom sa vyrovnal so skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré

boli pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné, pričom výklad a aplikácia

dotknutých ustanovení právnych predpisov bola vykonaná ústavne súladným spôsobom.

26. Ústavný súd pripomína, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu

a práva na spravodlivé súdne konanie, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania

a ak tento v konečnom dôsledku nie je úspešný, za predpokladu, že napadnuté rozhodnutie

súdu je v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivé súdne konanie nepatrí

právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi,

navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivé súdne konanie je naplnené tým,

že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav

a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú, a to za predpokladu, že ich

skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom

omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces

().

27. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol

ako zjavne neopodstatnenú podľa , pretože napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu v namietanej časti nesignalizuje možnosť porušenia základného

práva podľa a 2 a práva podľa dohovoru, dôvodnosť ktorej

by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

28. Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, o ďalších nárokoch sťažovateľa

nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2015