Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 98/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. marca 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej

advokátom Mgr. Martinom Paškalom, Advokátska kancelária, Záhradnícka 27, Bratislava,

vo veci namietaného porušenia a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Trnave sp. zn. z 21. mája 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

30. septembra 2014 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia

(ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 21. mája 2014 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

2. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: „ na strane navrhovateľa sa proti

sťažovateľke na strane odporcu v konaní vedenom pod sp. zn. na Okresnom

súde Senica sa návrhom na vydanie predbežného opatrenia zo dňa 29.09.2008... domáhal

zákazu vstupu do RD nachádzajúceho sa v k. ú. na základe tvrdenia, že

sťažovateľka sa dopúšťa takých závažných trestných činov, čo je v rozpore s dobrými

mravmi. Následne podal návrh na zrušenie vecného bremena zo dňa 29.09.2008... ktorým

navrhoval zrušiť vecné bremeno sťažovateľky bez náhrady.

Okresný súd Senica vec prejednal a rozsudkom č. k. zo dňa

10.01.2013... rozhodol:

I. Vecné bremeno zriadené zmluvou... uzavretou dňa 21.5.2007 v prospech

sťažovateľky, spočívajúce v jej práve doživotného bývania v domovej nehnuteľnosti,

spoluužívania priľahlých nehnuteľností a v poskytovaní doživotnej starostlivosti a opatery

v čase choroby a staroby až do smrti zrušil.

II. Navrhovateľovi uložil povinnosť platiť sťažovateľke z titulu zrušenia vecného

bremena náhradu v sume 240, EUR mesačne, vždy do 15.dňa toho ktorého mesiaca vopred

k rukám sťažovateľky.

III. Vo zvyšku návrh zamietol.

IV. Navrhovateľa zaviazal zaplatiť sťažovateľke trovy konania v sume 9439,21 EUR

do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Proti rozsudku Okresného súdu Senica podal navrhovateľ prostredníctvom svojho

právneho zástupcu... odvolanie..., v ktorom žiadal, aby odvolací napadnuté rozhodnutie

zrušil a nahradil ho novým rozhodnutím. V tomto podaní navrhovateľ nenamietal dôvody

priznania trov sťažovateľke a ani ich výšku.

Krajský súd v Trnave o odvolaní navrhovateľa rozhodol rozsudkom č. k.

zo dňa 21.5.2014... tak, že v napadnutej vyhovujúcej časti vo veci

samej a v časti určenia náhrady potvrdil a v časti náhrady trov konania zmenil tak, že

sťažovateľke náhradu trov konania nepriznal. Sťažovateľke nepriznal ani náhradu trov

odvolacieho konania..“

3. K dôvodom podanej sťažnosti sťažovateľka uviedla:

„Krajský súd v Trnave v odôvodnení rozsudku č. k. zo dňa

21.5.2014 uvádza, že v danom prípade bola dôvodná aplikácia ,

nakoľko dôvody hodné osobitného zreteľa spočívajú v skutočnosti, že účastníci konania sú

blízke osoby, jedná sa o syna a matku a takisto v predmete konania, kde bolo zrušenie

vecného bremena pozostávajúce z dvoch záväzkov a to bývania a spoluužívania

nehnuteľnosti a poskytovania starostlivosti, kde v podstate obaja účastníci počas konania

so zrušením vecného bremena vyjadrili svoj súhlas, až v závere konania navrhovateľ žiadal

nezrušiť vecné bremeno poskytovania starostlivosti. Spornou medzi účastníkmi bola hlavne

výška náhrady za zrušenie vecného bremena. Vzhľadom k týmto skutočnostiam ako aj

osobným majetkovým pomerom účastníkov zisteným v konaní mal odvolací súd za to, že nie

je dôvodné a spravodlivé určiť navrhovateľovi, aby sťažovateľke zaplatil celú náhradu trov

konania, ktorá bola sťažovateľkou vyčíslená sumou 8.268,26 eur a súdom prvého stupňa

priznaná v sume 9.439,21 eur, a preto v tejto časti rozsudok podľa zmenil

a sťažovateľke ich náhradu nepriznal.

...

V posudzovanom prípade odvolací súd vôbec nevzal do úvahy skutočnosť, že vzťahy

medzi navrhovateľom a sťažovateľkou, aj keď sú blízke osoby boli veľmi zlé, pričom hlavným

vinníkom zhoršenia týchto vzťahov bol práve navrhovateľ. Navrhovateľ ešte pred tým, ako

podal žalobu o zrušenie vecného bremena, podal na sťažovateľku sériu trestných oznámení z

vyfabulovaných dôvodov, ktoré boli neskôr zastavené... V osočovaní sťažovateľky

pokračoval navrhovateľ aj pri podaní návrhu na vydanie predbežného opatrenia zo dňa 29.

9. 2008 a samotného návrhu na zrušenie vecného bremena zo dňa 29. 9. 2008.

Neskôr navrhovateľ pokračoval v naťahovaní súdneho konania tým, že bezdôvodne

predvolával veľké množstvo svedkov, ktorí mali preukazovať, že sťažovateľka konala proti

dobrým mravom, čím chcel dosiahnuť to, aby jej nemusel zaplatiť náhradu za zrušenie

vecného bremena.

Odvolací súd nevzal do úvahy, že sťažovateľka nezadala navrhovateľovi žiadnu

zámienku, aby voči nej ako matke navrhovateľ konal tak, že ju vyhadzoval z domu, ktorý

odporkyni pripadol po vyporiadaní BSM a na navrhovateľa ho previedla iba za sumu, ktorú

vyplatil manželovi sťažovateľky z titulu vyporiadania.

Sťažovateľka má za to, že od nej ako invalidnej dôchodkyne bez vlastného bývania

a akéhokoľvek hnuteľného a nehnuteľného majetku (bola oslobodená od platenia súdnych

poplatkov), nie je možné spravodlivo považovať, aby si ako úspešná účastníčka sama

hradila čo i len časť trov konania, keď nedala dôvod na začatie konania a navrhovateľ bol

v časti náhrady za zrušenie vecného bremena neúspešný, keď požadoval zrušenie vecného

bremena bez náhrady, pričom navrhovateľke bola priznaná náhrad vo výške 240, EUR na

základe úvahy súdu prvého stupňa. Čo sa týka majetkových pomerov na strane

navrhovateľa, tomu zostal rodinný dom bez vecného bremena... a je to mladý ekonomicky

činný človek, ktorému by nerobilo problémy uhradiť trovy konania priznané súdom prvého

stupňa.

Sťažovateľka je toho názoru, že odvolací súd nepreukázal existenciu skutkových

okolností odôvodňujúcich naplnenie dôvodu hodného osobitného zreteľa, keď len

vo všeobecnosti poukázal na skutočnosť, že účastníci sú blízke osoby a ich majetkové

a sociálne pomery odôvodňujú použitie Vôbec pritom nezobral do

úvahy skutočnosť, prečo by si mala sťažovateľka sama hradiť trovy konania, a o čo je jej

postavenie lepšie ako postavenie navrhovateľa. Taktiež poukázal na predmet konania, ktorý

sám o sebe nemôže byť dôvodom hodným osobitného zreteľa. Ďalej odvolací súd

konštatoval, že nie je spravodlivé, aby navrhovateľ zaplatil celú náhradu trov konania,

pričom sťažovateľke nepriznal ani náhradu časti trov konania, pričom neodôvodnil, prečo je

spravodlivé, aby si sťažovateľka ako invalidná dôchodkyňa... platila trovy konania sama.

Na základe vyššie uvedeného má sťažovateľka za to, že pri rozhodovaní Krajského

súdu v Trnave o náhrade trov konania došlo k porušeniu základného práva na súdnu

ochranu podľa , resp. práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.“

Sťažovateľka uviedla, že rozsudok krajského súdu sp. zn. z 21. mája

2014 nadobudol právoplatnosť 28. júla 2014.

4. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. zo dňa 21.5.2014

porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. zo dňa 21.5.2014 sa

zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 623,56 €,

ktorú je povinný zaplatiť Krajský súd v Trnave na účet právneho zástupcu sťažovateľky...“

II.

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) návrh na začatie

konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto

ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha,

odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ

(navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca

8. Podľa ustanovenia ústavný súd každý návrh

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

9. Podľa (ďalej aj „OSP“) ak sú tu

dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom

alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva

náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to

neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

10. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

11. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

12. Podstata sťažnosti sťažovateľky spočíva v tvrdení o porušení jej základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva podľa dohovoru rozsudkom

krajského súdu sp. zn. z 21. mája 2014 v časti, v ktorej krajský súd zmenil

rozhodnutie prvostupňového súdu tak, že sťažovateľke náhradu trov konania z dôvodov

hodných osobitného zreteľa podľa nepriznal. Sťažovateľka v podanej

sťažnosti nesúhlasí s právnym posúdením jej nároku na náhradu trov konania zo strany

krajského súdu, pričom však v sťažnosti absentuje ústavnoprávne odôvodnenie tvrdeného

porušenia jej označených práv, sťažovateľka nenamieta ani arbitrárnosť, ani zjavnú

neodôvodnenosť namietaného rozsudku, vyjadruje len nesúhlas s aplikáciou uvedeného

ustanovenia , poukazujúc pritom na skutkové okolnosti danej veci (najmä

napäté vzťahy medzi navrhovateľom a sťažovateľkou a svoje majetkové pomery).

13. Krajský súd v rozsudku sp. zn. z 21. mája 2014 v časti týkajúcej

sa odôvodnenia rozhodnutia o trovách konania uviedol:

„Pokiaľ sa týka náhrady trov prvostupňového konania, tu odvolací súd má za to, že

v danom prípade bola dôvodná aplikácia ust. , v zmysle ktorého ak sú tu

dôvody hodné osobitého zreteľa nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo

z časti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva

náhrada trov konania uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril to

neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť. Odvolací súd mal

za to, že dôvody hodné osobitného zreteľa v danom prípade spočívajú v skutočnosti, že

účastníci konania sú blízke osoby, jedná sa o syna a matku a takisto v predmete konania,

kde bolo zrušenie vecného bremena pozostávajúceho z dvoch záväzkov a to bývania

a spoluužívania nehnuteľnosti a poskytovania starostlivosti, kde v podstate obaja účastníci

počas konania so zrušením vecného bremena vyjadrili súhlas, až v závere konania

navrhovateľ žiadal nezrušil vecné bremeno poskytovania starostlivosti. Spornou medzi

účastníkmi bola hlavne výška náhrady za zrušenie vecného bremena. Vzhľadom k týmto

skutočnostiam ako aj osobným majetkovým pomerom účastníkov zisteným v konaní mal

odvolací súd za to, že nie je dôvodné a spravodlivé určiť navrhovateľovi, aby odporkyni

zaplatil celú náhradu trov konania, ktorá bola odporkyňou vyčíslená sumou 8.268,26 eur

a súdom prvého stupňa priznaná v sume 9.439.21 eur, a preto v tejto časti rozsudok podľa

zmenil a odporkyni ich náhradu nepriznal.

O práve na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust.

v spojení s ust. tak, že v odvolacom konaní

v podstate úspešnej odporkyni ich náhradu nepriznal z dôvodov hodných osobitného zreteľa

spočívajúcich v skutočnostiach uvedených vyššie, totožných ako pri náhrade trov

prvostupňového konania.“

14. Z už citovaného vyplýva, že úlohou

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , ).

15. Vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje ústavný súd za potrebné

uviesť, že nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. ). Preskúmanie

rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie len

v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo iným

zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej slobody. Skutkový stav

a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,

ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj ).

Ústavnoprávnou požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli

riadne, zrozumiteľne a logicky odôvodnené.

16. Ústavný súd už judikoval, že ak všeobecný súd reagoval na procesné úkony

účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom v súlade

s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu,

v ktorom účastník uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, nemôže dôjsť k

porušeniu základného práva na spravodlivý proces (, ).

Ústavný súd tiež pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces (napr. , , ,

). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva pripomenul, že súdne

rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú. Článok 6

ods. 1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý

argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže obmedziť na prevzatie

odôvodnenia nižšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku z 21. 1. 1999).

17. Podstatná časť sťažovateľkiných námietok spočívala v tvrdení o nesprávnosti

právnych záverov namietaného rozsudku krajského súdu. Podľa sťažovateľky krajský súd

„nepreukázal existenciu skutkových okolností odôvodňujúcich naplnenie dôvodu hodného

osobitného zreteľa“ podľa .

18. Vzhľadom na požiadavku materiálnej ochrany základných práv sťažovateľky

ústavný súd preskúmal rozsudok krajského súdu v rozsahu namietaného porušenia práv

rozhodnutím o trovách konania.

Podstatou odôvodnenia namietaného rozsudku krajského súdu v časti týkajúcej sa

trov konania bola interpretácia a jeho aplikácia na zistený skutkový stav.

Ústavný súd konštatuje, že po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku

krajského súdu so zreteľom na dôvody, ktoré sťažovateľka uviedla v predmetnej sťažnosti,

ústavný súd nezistil taký jeho výklad a aplikáciu ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s označeným

a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Krajský súd v namietanom rozsudku poukázal na osobitné okolnosti danej veci, ktoré

boli rozhodné z hľadiska jeho rozhodnutia o náhrade trov konania, a síce, že účastníkmi sú

blízke osoby (syn ako navrhovateľ a matka ako odporkyňa v konaní), ako aj na charakter

predmetného konania o zrušenie vecného bremena. Aplikácia ustanovenia

v danej veci podľa názoru ústavného súdu zodpovedala tak osobitným okolnostiam na

strane účastníkov konania, ako aj osobitnostiam konkrétneho prípadu a krajský súd svoje

rozhodnutie o náhrade trov konania ústavne súladným spôsobom odôvodnil.

19. Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľkou namietaný rozsudok krajského súdu

obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho

výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich podstaty a zmyslu. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol

východiská, na základe ktorých postupoval v danej veci, jasným, právne korektným

a zrozumiteľným spôsobom sa vyrovnal so skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré

boli pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné, pričom výklad a aplikácia

dotknutých ustanovení právnych predpisov bola vykonaná ústavne súladným spôsobom.

20. Ústavný súd pripomína, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu

a práva na spravodlivé súdne konanie, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania

a ak tento v konečnom dôsledku nie je úspešný, za predpokladu, že napadnuté rozhodnutie

súdu je v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivé súdne konanie nepatrí

právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi,

navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivé súdne konanie je naplnené tým,

že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav

a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú, a to za predpokladu, že ich

skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom

omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces

().

21. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol ako

zjavne neopodstatnenú podľa , pretože napadnutý

rozsudok krajského súdu v namietanej časti nesignalizuje možnosť porušenia základného

práva podľa a práva podľa dohovoru, dôvodnosť ktorej by

bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

22. Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že napriek odôvodneniu sťažnosti,

ktoré sa týkalo len výroku o náhrade trov konania, sťažovateľka navrhovala zrušenie celého

namietaného rozsudku krajského súdu sp. zn. z 21. mája 2014, teda aj

v časti, v ktorej krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu vo veci samej o zrušení

vecného bremena a určenia náhrady. Ústavný súd uvádza, že v tejto časti sťažovateľka

neuviedla žiadne odôvodnenie. Absentujúce odôvodnenie sťažnosti sťažovateľky v tejto časti

zjavne nezodpovedá, nekorešponduje navrhovanému petitu.

Ústavný súd má v ústave a v presne definované právomoci,

uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých náležitostí návrhu na začatie konania

( , a ).

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti, ústavný súd preto konštatuje, že sťažnosť v tejto

časti nespĺňala náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom

ustanovené v .

Ústavný súd preto konštatuje, že v tejto časti sťažnosti bol daný dôvod aj pre

odmietnutie sťažnosti podľa pre nesplnenie zákonom

predpísaných náležitostí.

23. Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, o ďalších nárokoch sťažovateľky

nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. marca 2015