Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 97/2015
PDF · 453.51 KB
No categories available
III. ÚS 97/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. marca 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného advokátom
JUDr. Vladimírom Rybovičom, Advokátska kancelária, Námestie Št. Moyzesa 4, Banská
Bystrica, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 23 S 2/2014 z 9. apríla 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. júla 2014
doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci
namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 23 S 2/2014
z 9. apríla 2014 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol ako žalobca účastníkom
konania vedeného na krajskom súde pod sp. zn. 23 S 2/2014 o ochranu pred nezákonným
zásahom orgánu verejnej správy podľa § 250v Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj
„OSP“) proti žalovanému Poľovníckemu združeniu Pod Boky Vígľaš Pstruša (ďalej len
„poľovnícke združenie“).
Krajský súd namietaným rozsudkom sp. zn. 23 S 2/2014 z 9. apríla 2014 žalobu
sťažovateľa zamietol a nepriznal mu náhradu trov konania.
3. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: «Dňa 08.01.2014 podal sťažovateľ na Krajský súd v
Banskej Bystrici návrh na začatie konania o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu
verejnej správy podľa § 250v OSP proti odporcovi Poľovnícke združenie „Pod Boky“
Vígľaš Pstruša, so sídlom SNP 195,962 02 Vígľaš, IČO: 31921086 (ďalej len „Návrh“).
Sťažovateľ v tomto Návrhu uviedol, že ako člen poľovníckeho združenia bol ukrátený
na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným postupom a zásahom
výboru Poľovníckeho združenia Pod Boky, Vígľaš Pstruša, ako orgánom verejnej správy
tým, že mu ako účastníkovi konania v zmysle správneho poriadku a stanov poľovníckeho
združenia zabránil výbor poľovného združenia uplatniť si a realizovať svoje práva a právom
chránené záujmy, keď po riadne podanom odvolaní sťažovateľom proti uloženému kárnemu
opatreniu nepostúpil vec v odvolacom konaní na prerokovanie pred príslušným odvolacím
orgánom, ktorým je členská schôdza poľovníckeho združenia.
...
Ako je zrejmé z Návrhu, za ďalší nezákonný zásah považuje navrhovateľ úkon
predsedu poľovného združenia, na základe ktorého bol navrhovateľ vyškrtnutý zo zoznamu
poľovnej stráže vedenom na Obvodnom lesnom úrade vo Zvolene.
Sťažovateľ v Návrhu tiež uviedol, že vo svojej odpovedi na vyššie uvedené oznámenie
predsedu poľovníckeho združenia reagoval listom, kde poukázal na viacero ústnych dohôd,
ktoré sa prakticky medzi členmi a poľovníckym združením dodržiavali a vyzval na korektné
spoločné posúdenie či už dôvodov kárneho opatrenia, alebo objektívneho prerokovania
naplnenia podmienok zániku jeho členstva v združení. K ústretovej reakcii však zo strany
predsedu či výboru poľovníckeho združenia neprišlo. Preto sťažovateľ využil inštitút
sťažnosti, ktorú podal 25.07.2013 a na základe nenáležitej odpovede predsedu združenia na
túto sťažnosť podal aj sťažnosť proti vybavovaniu sťažnosti, na ktorú dostal nenáležitú
odpoveď dňa 09.12.2013.
...
K podmienkam prípustnosti a včasnosti podaného Návrhu sťažovateľ uviedol, že má
za to, že podmienky pre vyhovenie návrhu sú splnené. Návrh bol podaný v lehote 30 dní odo
dňa kedy sa osoba dotknutá zásahom o ňom dozvedela, najneskôr však do jedného roka, keď
k zásahu došlo. Negatívny postoj k riešeniu svojho nezákonného zásahu, v odpovedi
odporcu na navrhovateľom využitý opravný prostriedok sťažnosť proti vybavovaniu
sťažnosti, bol doručený navrhovateľovi dňa 09.12.2013. ...
Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom spis. zn.: 23S/2/2014 78 zo dňa
09.04.2014 návrh na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy zamietol,
pretože dospel k záveru, že návrh nie je prípustný z dôvodu nedodržania včasnosti podania
návrhu v zmysle § 250v ods. 3 O. s. p.
Zároveň krajský súd sťažovateľovi nepriznal náhradu trov konania.
Rozhodnutie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť dňa 18.06.2014.
Dňa 18.07.2014 bol Krajskému súdu v Banskej Bystrici adresovaný návrh na opravu
pisárskych chýb a iných zrejmých nesprávností v písomnom vyhotovení rozsudku, a to
nesprávne uvedeného údaja o dátume narodenia a adrese trvalého pobytu žalobcu. Ku dňu
podania sťažnosti na Ústavný súd SR nedošlo ešte k vydaniu opravného uznesenia.»
4. K dôvodom podanej sťažnosti sťažovateľ uviedol:
«V odôvodnení rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici boli vyvodené závery, ktoré
sú zjavne neodôvodnené a arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné a zároveň majú za následok porušenie základného práva alebo slobody.
Tieto závery sa týkajú otázky prípustnosti návrhu o ochrane pred nezákonným zásahom
orgánu verejnej správy podľa § 250v ods. 3 OSP. ... Podľa názoru súdu podal žalobca
žalobu po uplynutí 30 dňovej subjektívnej lehoty v zmysle § 250v ods. 3 druhá veta O. s. p.
Súd nepočítal začiatok lehoty od doručenia listu zo dňa 12.2.2013 (14.2.2013), ale od
doručenia odpovede žalovaného na prvú sťažnosť žalobcu zo dňa 25.7.2013. Uvedená
negatívna odpoveď žalovaného je datovaná dňom 20.8.2013. Súd považuje za rozhodujúci
dátum začatia plynutia subjektívnej 30 dňovej lehoty, dátum odpovede na prvú sťažnosť, t. j.
20.8.2013 a jej doručenie. Z obsahu spisu nie je zrejmý presný dátum doručenia tejto
odpovede, avšak vzhľadom k tomu, že žalobca datoval ďalšiu (opakovanú) sťažnosť dňom
04.10.2013, je zrejmé, že najneskôr mu odpoveď žalovaného bola doručená dňa 04.10.2013.
Od tohto dátumu od podania žaloby uplynulo nepochybne viac než 30 dní. Podľa názoru
súdu pre uplatnenie nároku podľa § 250v už nebolo potrebné podávať opakovanú sťažnosť a
až následne po ďalšej negatívnej odpovedi žalovaného zo dňa 18.11.2013 podávať žalobu
Z citovaného odôvodnenia nie je zrejmé, akými úvahami sa Krajský súd v Banskej
Bystrici riadil a aké boli dôvody, na základe ktorých dospel k záveru, že pre uplatnenie
nároku podľa § 250v už nebolo potrebné podávať opakovanú sťažnosť a až následne DO
ďalšej negatívnej odpovedi žalovaného zo dňa 18.11.2013 podávať žalobu podľa §250v O. s.
p.
Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí 3 Sžz 31/2009 konštatoval, že kumulatívne
stanovenie podmienok prípustností návrhu na konanie o ochrane pred nezákonným
zásahom orgánu verejnej správy v § 250v ods. 3 O. s. p., a to vyčerpanie prostriedkov
nápravy, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis a podanie návrhu v subjektívnej
lehote, je nevyhnutné v zmysle čl. 152 ods. 4 v spojení s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR vykladať
tak, aby sa navzájom nevylučovali. Ustanovenie § 250v ods. 3, druhá veta O. s. p. je
nevyhnutné vykladať tak, že o existencii zásahu sa žalobcovia najskôr dozvedeli až
doručením oznámenia o vybavení sťažnosti.
Ustanovenie § 250 ods. 3 OSP ukladá navrhovateľovi pred podaním žaloby
povinnosť vyčerpať prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis. Sťažnosť podľa
zákona č. 9/2010 o sťažnostiach v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o sťažnostiach“) takým prostriedkom nepochybne je. Zákon o sťažnostiach ako osobitný
predpis však umožňuje použitie aj ďalších prostriedkov, ktorými sú opakovaná sťažnosť
podľa § 21 a sťažnosť proti vybavovaniu sťažnosti (resp. sťažnosť proti odloženiu sťažnosti)
podľa § 22. Občiansky súdny poriadok v tejto súvislosti používa jednoznačnú formuláciu
„povinnosť vyčerpať, prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis“, čo znamená
povinnosť uplatniť pred podaním žaloby relevantné právne nástroje ochrany a až v okamihu
vyčerpania týchto prostriedkov je oprávnený obrátiť sa s návrhom na začatie konania na
súd. Z tohto ustanovenia nevyplýva žiadna podmienka, na základe ktorej sa jeden
z prostriedkov nápravy podľa zákona o sťažnostiach považuje za nevyhnutný a ďalší
prípustný prostriedok nápravy „nie je potrebné podávať“ (ako sa vyjadril krajský súd).
Krajský súd v odôvodnení rozsudku konštatoval, že nebolo potrebné podávať opakovanú
sťažnosť, čo nie je v súlade so skutkovým stavom veci, pretože navrhovateľ podal sťažnosť
proti vybaveniu sťažnosti, čo je samostatný právny prostriedok nápravy podľa zákona
o sťažnostiach, ktorý nemožno v žiadnom prípade stotožňovať s opakovanou sťažnosťou.
Podľa § 22 ods. 1 zákona o sťažnostiach je sťažnosť, v ktorej sťažovateľ vyjadruje svoj
nesúhlas s vybavovaním alebo odložením svojej predchádzajúcej sťažnosti novou sťažnosťou
proti postupu orgánu verejnej správy pri vybavovaní sťažnosti alebo odložení sťažnosti. V
ustanovení § 22 ods. 2 je výslovne uvedené, že sťažnosť proti postupu orgánu verejnej
správy pri vybavovaní sťažnosti nie je opakovanou sťažnosťou, a to ani vtedy, ak v nej
sťažovateľ opakuje skutočnosti z predchádzajúcej sťažnosti. Sťažnosť proti vybaveniu
sťažnosti vybavuje vedúci orgánu verejnej správy alebo ním splnomocnený zástupca resp.
v prípade, ak sťažnosť vybavoval vedúci orgánu verejnej správy, je na vybavenie príslušný
najbližší nadriadený orgán. Uvedený proces je diametrálne odlišný od procesu vybavovania
opakovanej sťažnosti, kde na vybavovanie sťažnosti je príslušný orgán verejnej správy,
ktorý vybavil predchádzajúcu sťažnosť a tento orgán len prekontroluje správnosť vybavenia
predchádzajúcej sťažnosti. Podľa názoru navrhovateľa je sťažnosť proti vybaveniu sťažnosti
relevantným prostriedkom nápravy, pretože ide o samostatný právny inštitút nápravy, jeho
použitie umožňuje osobitný predpis a právna úprava postupu pri vybavovaní sťažnosti (ide
o novú sťažnosť, vybavovanie ktorej nezabezpečuje subjekt, ktorý vybavoval predchádzajúcu
sťažnosť) je spôsobilá založiť legitímne očakávanie sťažovateľa o opodstatnenosti jeho
sťažnosti.
Posúdenie povinnosti vyčerpania prostriedkov nápravy pred podaním žaloby je
nepochybne na úvahe súdu, krajsky súd však svoje strohé konštatovanie žiadnym spôsobom
nevysvetlil ani nezdôvodnil. Rozhodnutie krajského súdu považuje navrhovateľ za zjavne
neodôvodnené a arbitrárne a vzhľadom na skutočnosť, že na základe takého rozhodnutia
bez možnosti podania opravného prostriedku súd žalobu zamietol ako neprípustnú bez
meritórneho rozhodnutia, obmedzil základné právo navrhovateľa na súdnu ochranu.»
Sťažovateľ ďalej poukazuje na judikatúru Najvyššieho správneho súdu Českej
republiky, konkrétne na rozhodnutie sp. zn. 6 Aps 1/2013, Ústavného súdu Českej republiky
sp. zn. II. ÚS 599/02 a judikatúru ústavného súdu k základnému právu na spravodlivé súdne
konanie.
5. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Rozsudkom
Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 09.04.2014, sp. zn.: 23S/2/2014 78; porušené
bolo.
2. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 09.04.2014, sp. zn.:
23S/2/2014 78 sa zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania...“
II.
6. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
9. Podľa § 250v ods. 1 OSP fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že bola
ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu
verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný priamo proti nej alebo
v jeho dôsledku bol proti nej priamo vykonaný, môže sa pred súdom domáhať ochrany proti
zásahu, ak taký zásah alebo jeho dôsledky trvajú alebo hrozí jeho opakovanie.
Podľa § 250v ods. 3 OSP návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal
prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis, alebo ak sa navrhovateľ domáha
len určenia, že zásah bol alebo je nezákonný. Návrh musí byť podaný do 30 dní odo dňa,
keď sa osoba dotknutá zásahom o ňom dozvedela, najneskôr však do jedného roka odo dňa,
keď k nemu došlo.
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
11. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
12. Podstata sťažnosti sťažovateľa spočíva v tvrdení o porušení jeho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom
krajského súdu sp. zn. 23 S 2/2014 z 9. apríla 2014, ktorým krajský súd zamietol jeho
žalobu podľa § 250v OSP o ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy.
Sťažovateľ tvrdí, že okresný súd sa ústavne nesúladným spôsobom vysporiadal s otázkou
včasnosti podania žaloby, predovšetkým pokiaľ ide o plynutie subjektívnej premlčacej
lehoty, a vyčerpania prostriedkov nápravy pred podaním žaloby. Z tohto dôvodu považuje
sťažovateľ rozsudok za zjavne neodôvodnený a arbitrárny.
13. Krajský súd v rozsudku sp. zn. 23 S 2/2014 z 9. apríla 2014 v podstatnom
uviedol:
„Žalobca sa v danom prípade domáhal ochrany podľa ustanovenia § 250v O. s. p.
a to uložením povinnosti žalovanému zdržať sa nezákonného zásahu spôsobeného písomným
oznámením zo dňa 12.02.2013 o zániku členstva žalobcu v poľovníckom združení a uloženie
povinnosti obnoviť stav pred nezákonným zásahom. Cieľom ochrany podľa § 250v O. s. p. je
ukončenie nezákonného zásahu správneho orgánu, proti ktorému sa fyzická alebo
právnická osoba nemôže brániť inými prostriedkami. Aby súd mohol o návrhu na ochranu
pred nezákonným zásahom rozhodnúť rozsudkom, musia byť splnené podmienky prípustnosti
a podmienky dôvodnosti návrhu.
Podľa § 250v ods. 4 posledná veta O. s. p. súd návrh zamietne, ak nie je dôvodný
alebo nie je prípustný.
Podmienkami prípustnosti návrhu v zmysle § 250v ods. 3 sú:
1) nevyhnutnosť vyčerpania prostriedkov, ktorých použitie umožňuje osobitný
predpis,
2) podmienka včasnosti návrhu, keď návrh musí byť podaný do 30 dní odo dňa, keď
sa osoba dotknutá zásahom o ňom dozvedela, najneskôr v lehote 1 roka odo dňa, keď
k nemu došlo,
3) neprípustnosť určovacieho žalobného petitu, keď navrhovateľ sa nesmie domáhať
len vyslovenia, že zásah bol alebo je nezákonný, ale petit musí znieť na zákaz pokračovania
v porušovaní práva.
Z obsahu spisu, najmä z vyjadrení samotného žalobcu v žalobe, vyjadrenia
žalovaného, ako aj z listinných dôkazov predložených predovšetkým žalobcom bolo
nesporne preukázané, že žalobca sa dozvedel o postupe žalovaného, ktorý označil za zásah
(list o zániku členstva zo dňa 12.02.2013) dňa 14.02.2013, kedy mu bol uvedený list vo veci
zániku členstva podľa § 4 ods. 4 písm. f) Stanov poľovníckeho združenia doručený. Žalobca
následne korešpondoval so žalovaným a požiadal o stanovisko k zániku členstva
v poľovníckom združení aj Obvodnú poľovnícku komoru v Detve, ktorá sa však v stanovisku
uvedenom v liste zo dňa 07.05.2013 stotožnila s rozhodnutím žalovaného. Následne žalobca
podal dňa 25.07.2013 sťažnosť voči žalovanému na prerokovanie a prešetrenie členskou
schôdzou. Po zamietavej odpovedi žalovaného zo dňa 20.08.2013 žalobca podal listom
zo dňa 04.10.2013 opätovne sťažnosť voči žalovanému, a to sťažnosť proti vybavovaniu
sťažnosti zo dňa 25.07.2013. Táto sťažnosť bola taktiež zamietnutá zo strany žalovaného ako
nedôvodná a neopodstatnená listom zo dňa 18.11.2013. Tento list bol žalobcovi doručený
dňa 09.12.2013 a ďalej už žalobca podal žalobu vo veci dňa 08.01.2014. Podľa názoru súdu
žalobca podal žalobu po uplynutí 30 dňovej subjektívnej lehoty v zmysle § 250v ods. 3
druhá veta O. s. p. Súd nepočítal začiatok lehoty od doručenia listu zo dňa 12.02.2013
(14.02.2013), ale od doručenia odpovede žalovaného na prvú sťažnosť žalobcu zo dňa
25.07.2013. Uvedená negatívna odpoveď žalovaného je datovaná dňom 20.08.2013. Súd
považuje za rozhodujúci dátum začatia plynutia subjektívnej 30 dňovej lehoty, dátum
odpovedi na prvú sťažnosť, t.j. 20.08.2013 a jej doručenie. Z obsahu spisu nie je známy
presný dátum doručenia tejto odpovede, avšak vzhľadom k tomu, že žalobca datoval ďalšiu
(opakovanú) sťažnosť dňom 04.10.2013, je zrejmé, že najneskôr mu odpoveď žalovaného
bola doručená dňa 04.10.2013. Od tohto dátumu do podania žaloby uplynulo nepochybne
viac než 30 dní. Podľa názoru súdu pre uplatnenie nároku podľa § 250v už nebolo potrebné
podávať opakovanú sťažnosť a až následne po ďalšej negatívnej odpovedi žalovaného
zo dňa 18.11.2013 podávať žalobu podľa § 250v O. s. p. Vzhľadom k uvedenému, keďže
žaloba bola podaná po uplynutí 30 dňovej subjektívnej lehoty, krajský súd skonštatoval, že
žaloba bola podaná oneskorene, a preto žalobu z dôvodu neprípustnosti zamietol.
Súd nepriznal navrhovateľovi náhradu trov konania, pretože bol v konaní neúspešný
(§ 250v ods. 5 O. s. p).“
14. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. II. ÚS 399/2010, IV. ÚS 51/2011).
15. Vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje ústavný súd za potrebné
uviesť, že nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05). Preskúmanie
rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie len
v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo iným
zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej slobody. Skutkový stav
a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,
ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj IV. ÚS 43/04).
Ústavnoprávnou požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli
riadne, zrozumiteľne a logicky odôvodnené.
16. Ústavný súd už judikoval, že ak všeobecný súd reagoval na procesné úkony
účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom v súlade
s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu,
v ktorom účastník uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, nemôže dôjsť k
porušeniu základného práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 329/04, III. ÚS 30/06).
Ústavný súd tiež pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05,
III. ÚS 541/2013). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva pripomenul, že súdne
rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú. Článok 6
ods. 1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý
argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže obmedziť na prevzatie
odôvodnenia nižšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku z 21. 1. 1999).
17. Podstatná časť sťažovateľových námietok spočívala v tvrdení o arbitrárnosti
skutkových a právnych záverov namietaného rozsudku krajského súdu, nedostatočnom
vysporiadaní sa s otázkou včasnosti podania žaloby a vyčerpania prostriedkov nápravy pred
podaním žaloby. Sťažovateľ považuje rozsudok za zjavne neodôvodnený a arbitrárny.
18. Podstatou odôvodnenia namietaného rozsudku krajského súdu bola interpretácia
§ 250v OSP a jeho aplikácia na zistený skutkový stav.
Ústavný súd konštatuje, že po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku
krajského súdu so zreteľom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v predmetnej sťažnosti,
ústavný súd nezistil taký jeho výklad a aplikáciu ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s uvedeným označeným čl. 46 ods.1
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľ namieta.
Návrh musí byť v zmysle citovaného § 250v OSP podaný do 30 dní odo dňa, keď sa
osoba dotknutá zásahom o ňom dozvedela, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď
k nemu došlo. Zákon teda rozlišuje objektívnu lehotu jedného roka, odo dňa, kedy došlo
k zásahu, v rámci ktorej plynie subjektívna lehoty 30 dní odo dňa, kedy sa dotknutá osoba
o zásahu dozvedela. Subjektívna lehota sa v zmysle ustálenej judikatúry najvyššieho súdu
vykladá tak, že o existencii zásahu sa dotknutá osoba najskôr dozvedela až doručením
oznámenia o vybavení sťažnosti podľa zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach (napr.
10 Sžz 2/2013, 10 Sžz 5/2013). V danom prípade krajský súd posudzoval začiatok plynutia
subjektívnej lehoty od doručenia odpovede žalovaného poľovníckeho združenia
z 20. augusta 2013 sťažovateľovi na jeho prvú sťažnosť z 25. júla 2013, ktorej doručenie,
vzhľadom na nedostatok dôkazov, posúdil v prospech sťažovateľa až od 4. októbra 2013,
keďže vzhľadom na okolnosti danej veci bolo zrejmé, že v tomto čase už informáciu
o vybavení jeho sťažnosti z 25. júla 2013 sťažovateľ musel mať už vo svojej dispozícii.
19. Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľom namietaný rozsudok krajského súdu
obsahuje dostatok skutkových, a najmä právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že
by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani
taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by
bola popretím ich podstaty a zmyslu. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku
uviedol východiská, na základe ktorých postupoval v danej veci, jasným, právne korektným
a zrozumiteľným spôsobom sa vyrovnal so skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré
boli pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné, pričom výklad a aplikácia
dotknutých ustanovení právnych predpisov boli vykonané ústavne súladným spôsobom.
20. Ústavný súd pripomína, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu
a práva na spravodlivé súdne konanie, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania
a ak tento v konečnom dôsledku nie je úspešný, za predpokladu, že napadnuté rozhodnutie
súdu je v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivé súdne konanie nepatrí
právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivé súdne konanie je naplnené tým,
že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav
a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú, a to za predpokladu, že ich
skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom
omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces
21. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pretože napadnutý rozsudok
krajského súdu v ničom nesignalizuje možnosť porušenia základného práva podľa čl. 46 ods.
1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, dôvodnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať
po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
22. Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, o ďalších nárokoch sťažovateľa
nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. marca 2015