Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 97/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. marca 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného advokátom

JUDr. Vladimírom Rybovičom, Advokátska kancelária, Námestie Št. Moyzesa 4, Banská

Bystrica, vo veci namietaného porušenia a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Banskej Bystrici sp. zn. z 9. apríla 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. júla 2014

doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia (ďalej len „“) a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 9. apríla 2014 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol ako žalobca účastníkom

konania vedeného na krajskom súde pod sp. zn. o ochranu pred nezákonným

zásahom orgánu verejnej správy podľa (ďalej aj

„OSP“) proti žalovanému Poľovníckemu združeniu Pod Boky Vígľaš Pstruša (ďalej len

„poľovnícke združenie“).

Krajský súd namietaným rozsudkom sp. zn. z 9. apríla 2014 žalobu

sťažovateľa zamietol a nepriznal mu náhradu trov konania.

3. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: «Dňa 08.01.2014 podal sťažovateľ na Krajský súd v

Banskej Bystrici návrh na začatie konania o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu

verejnej správy podľa proti odporcovi Poľovnícke združenie „Pod Boky“

Vígľaš Pstruša, so sídlom SNP 195,962 02 Vígľaš, IČO: 31921086 (ďalej len „Návrh“).

Sťažovateľ v tomto Návrhu uviedol, že ako člen poľovníckeho združenia bol ukrátený

na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným postupom a zásahom

výboru Poľovníckeho združenia Pod Boky, Vígľaš Pstruša, ako orgánom verejnej správy

tým, že mu ako účastníkovi konania v zmysle správneho poriadku a stanov poľovníckeho

združenia zabránil výbor poľovného združenia uplatniť si a realizovať svoje práva a právom

chránené záujmy, keď po riadne podanom odvolaní sťažovateľom proti uloženému kárnemu

opatreniu nepostúpil vec v odvolacom konaní na prerokovanie pred príslušným odvolacím

orgánom, ktorým je členská schôdza poľovníckeho združenia.

...

Ako je zrejmé z Návrhu, za ďalší nezákonný zásah považuje navrhovateľ úkon

predsedu poľovného združenia, na základe ktorého bol navrhovateľ vyškrtnutý zo zoznamu

poľovnej stráže vedenom na Obvodnom lesnom úrade vo Zvolene.

Sťažovateľ v Návrhu tiež uviedol, že vo svojej odpovedi na vyššie uvedené oznámenie

predsedu poľovníckeho združenia reagoval listom, kde poukázal na viacero ústnych dohôd,

ktoré sa prakticky medzi členmi a poľovníckym združením dodržiavali a vyzval na korektné

spoločné posúdenie či už dôvodov kárneho opatrenia, alebo objektívneho prerokovania

naplnenia podmienok zániku jeho členstva v združení. K ústretovej reakcii však zo strany

predsedu či výboru poľovníckeho združenia neprišlo. Preto sťažovateľ využil inštitút

sťažnosti, ktorú podal 25.07.2013 a na základe nenáležitej odpovede predsedu združenia na

túto sťažnosť podal aj sťažnosť proti vybavovaniu sťažnosti, na ktorú dostal nenáležitú

odpoveď dňa 09.12.2013.

...

K podmienkam prípustnosti a včasnosti podaného Návrhu sťažovateľ uviedol, že má

za to, že podmienky pre vyhovenie návrhu sú splnené. Návrh bol podaný v lehote 30 dní odo

dňa kedy sa osoba dotknutá zásahom o ňom dozvedela, najneskôr však do jedného roka, keď

k zásahu došlo. Negatívny postoj k riešeniu svojho nezákonného zásahu, v odpovedi

odporcu na navrhovateľom využitý opravný prostriedok sťažnosť proti vybavovaniu

sťažnosti, bol doručený navrhovateľovi dňa 09.12.2013. ...

Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom spis. zn.: zo dňa

09.04.2014 návrh na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy zamietol,

pretože dospel k záveru, že návrh nie je prípustný z dôvodu nedodržania včasnosti podania

návrhu v zmysle

Zároveň krajský súd sťažovateľovi nepriznal náhradu trov konania.

Rozhodnutie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť dňa 18.06.2014.

Dňa 18.07.2014 bol Krajskému súdu v Banskej Bystrici adresovaný návrh na opravu

pisárskych chýb a iných zrejmých nesprávností v písomnom vyhotovení rozsudku, a to

nesprávne uvedeného údaja o dátume narodenia a adrese trvalého pobytu žalobcu. Ku dňu

podania sťažnosti na Ústavný súd SR nedošlo ešte k vydaniu opravného uznesenia.»

4. K dôvodom podanej sťažnosti sťažovateľ uviedol:

«V odôvodnení rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici boli vyvodené závery, ktoré

sú zjavne neodôvodnené a arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné a zároveň majú za následok porušenie základného práva alebo slobody.

Tieto závery sa týkajú otázky prípustnosti návrhu o ochrane pred nezákonným zásahom

orgánu verejnej správy podľa . ... Podľa názoru súdu podal žalobca

žalobu po uplynutí 30 dňovej subjektívnej lehoty v zmysle druhá veta

Súd nepočítal začiatok lehoty od doručenia listu zo dňa 12.2.2013 (14.2.2013), ale od

doručenia odpovede žalovaného na prvú sťažnosť žalobcu zo dňa 25.7.2013. Uvedená

negatívna odpoveď žalovaného je datovaná dňom 20.8.2013. Súd považuje za rozhodujúci

dátum začatia plynutia subjektívnej 30 dňovej lehoty, dátum odpovede na prvú sťažnosť, t. j.

20.8.2013 a jej doručenie. Z obsahu spisu nie je zrejmý presný dátum doručenia tejto

odpovede, avšak vzhľadom k tomu, že žalobca datoval ďalšiu (opakovanú) sťažnosť dňom

04.10.2013, je zrejmé, že najneskôr mu odpoveď žalovaného bola doručená dňa 04.10.2013.

Od tohto dátumu od podania žaloby uplynulo nepochybne viac než 30 dní. Podľa názoru

súdu pre uplatnenie nároku podľa § 250v už nebolo potrebné podávať opakovanú sťažnosť a

až následne po ďalšej negatívnej odpovedi žalovaného zo dňa 18.11.2013 podávať žalobu

podľa

Z citovaného odôvodnenia nie je zrejmé, akými úvahami sa Krajský súd v Banskej

Bystrici riadil a aké boli dôvody, na základe ktorých dospel k záveru, že pre uplatnenie

nároku podľa § 250v už nebolo potrebné podávať opakovanú sťažnosť a až následne DO

ďalšej negatívnej odpovedi žalovaného zo dňa 18.11.2013 podávať žalobu podľa §250v O. s.

p.

Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí konštatoval, že kumulatívne

stanovenie podmienok prípustností návrhu na konanie o ochrane pred nezákonným

zásahom orgánu verejnej správy v , a to vyčerpanie prostriedkov

nápravy, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis a podanie návrhu v subjektívnej

lehote, je nevyhnutné v zmysle v spojení s SR vykladať

tak, aby sa navzájom nevylučovali. Ustanovenie , druhá veta je

nevyhnutné vykladať tak, že o existencii zásahu sa žalobcovia najskôr dozvedeli až

doručením oznámenia o vybavení sťažnosti.

Ustanovenie ukladá navrhovateľovi pred podaním žaloby

povinnosť vyčerpať prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis. Sťažnosť podľa

o sťažnostiach v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o sťažnostiach“) takým prostriedkom nepochybne je. Zákon o sťažnostiach ako osobitný

predpis však umožňuje použitie aj ďalších prostriedkov, ktorými sú opakovaná sťažnosť

podľa § 21 a sťažnosť proti vybavovaniu sťažnosti (resp. sťažnosť proti odloženiu sťažnosti)

podľa . v tejto súvislosti používa jednoznačnú formuláciu

„povinnosť vyčerpať, prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis“, čo znamená

povinnosť uplatniť pred podaním žaloby relevantné právne nástroje ochrany a až v okamihu

vyčerpania týchto prostriedkov je oprávnený obrátiť sa s návrhom na začatie konania na

súd. Z tohto ustanovenia nevyplýva žiadna podmienka, na základe ktorej sa jeden

z prostriedkov nápravy podľa zákona o sťažnostiach považuje za nevyhnutný a ďalší

prípustný prostriedok nápravy „nie je potrebné podávať“ (ako sa vyjadril krajský súd).

Krajský súd v odôvodnení rozsudku konštatoval, že nebolo potrebné podávať opakovanú

sťažnosť, čo nie je v súlade so skutkovým stavom veci, pretože navrhovateľ podal sťažnosť

proti vybaveniu sťažnosti, čo je samostatný právny prostriedok nápravy podľa zákona

o sťažnostiach, ktorý nemožno v žiadnom prípade stotožňovať s opakovanou sťažnosťou.

Podľa § 22 ods. 1 zákona o sťažnostiach je sťažnosť, v ktorej sťažovateľ vyjadruje svoj

nesúhlas s vybavovaním alebo odložením svojej predchádzajúcej sťažnosti novou sťažnosťou

proti postupu orgánu verejnej správy pri vybavovaní sťažnosti alebo odložení sťažnosti. V

ustanovení § 22 ods. 2 je výslovne uvedené, že sťažnosť proti postupu orgánu verejnej

správy pri vybavovaní sťažnosti nie je opakovanou sťažnosťou, a to ani vtedy, ak v nej

sťažovateľ opakuje skutočnosti z predchádzajúcej sťažnosti. Sťažnosť proti vybaveniu

sťažnosti vybavuje vedúci orgánu verejnej správy alebo ním splnomocnený zástupca resp.

v prípade, ak sťažnosť vybavoval vedúci orgánu verejnej správy, je na vybavenie príslušný

najbližší nadriadený orgán. Uvedený proces je diametrálne odlišný od procesu vybavovania

opakovanej sťažnosti, kde na vybavovanie sťažnosti je príslušný orgán verejnej správy,

ktorý vybavil predchádzajúcu sťažnosť a tento orgán len prekontroluje správnosť vybavenia

predchádzajúcej sťažnosti. Podľa názoru navrhovateľa je sťažnosť proti vybaveniu sťažnosti

relevantným prostriedkom nápravy, pretože ide o samostatný právny inštitút nápravy, jeho

použitie umožňuje osobitný predpis a právna úprava postupu pri vybavovaní sťažnosti (ide

o novú sťažnosť, vybavovanie ktorej nezabezpečuje subjekt, ktorý vybavoval predchádzajúcu

sťažnosť) je spôsobilá založiť legitímne očakávanie sťažovateľa o opodstatnenosti jeho

sťažnosti.

Posúdenie povinnosti vyčerpania prostriedkov nápravy pred podaním žaloby je

nepochybne na úvahe súdu, krajsky súd však svoje strohé konštatovanie žiadnym spôsobom

nevysvetlil ani nezdôvodnil. Rozhodnutie krajského súdu považuje navrhovateľ za zjavne

neodôvodnené a arbitrárne a vzhľadom na skutočnosť, že na základe takého rozhodnutia

bez možnosti podania opravného prostriedku súd žalobu zamietol ako neprípustnú bez

meritórneho rozhodnutia, obmedzil základné právo navrhovateľa na súdnu ochranu.»

Sťažovateľ ďalej poukazuje na judikatúru Najvyššieho správneho súdu Českej

republiky, konkrétne na rozhodnutie sp. zn. , Ústavného súdu Českej republiky

sp. zn. a judikatúru ústavného súdu k základnému právu na spravodlivé súdne

konanie.

5. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa SR

a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Rozsudkom

Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 09.04.2014, sp. zn.: ; porušené

bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 09.04.2014, sp. zn.:

sa zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania...“

II.

6. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

9. Podľa fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že bola

ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu

verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný priamo proti nej alebo

v jeho dôsledku bol proti nej priamo vykonaný, môže sa pred súdom domáhať ochrany proti

zásahu, ak taký zásah alebo jeho dôsledky trvajú alebo hrozí jeho opakovanie.

Podľa návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal

prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis, alebo ak sa navrhovateľ domáha

len určenia, že zásah bol alebo je nezákonný. Návrh musí byť podaný do 30 dní odo dňa,

keď sa osoba dotknutá zásahom o ňom dozvedela, najneskôr však do jedného roka odo dňa,

keď k nemu došlo.

10. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

11. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

12. Podstata sťažnosti sťažovateľa spočíva v tvrdení o porušení jeho základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva podľa dohovoru rozsudkom

krajského súdu sp. zn. z 9. apríla 2014, ktorým krajský súd zamietol jeho

žalobu podľa o ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy.

Sťažovateľ tvrdí, že okresný súd sa ústavne nesúladným spôsobom vysporiadal s otázkou

včasnosti podania žaloby, predovšetkým pokiaľ ide o plynutie subjektívnej premlčacej

lehoty, a vyčerpania prostriedkov nápravy pred podaním žaloby. Z tohto dôvodu považuje

sťažovateľ rozsudok za zjavne neodôvodnený a arbitrárny.

13. Krajský súd v rozsudku sp. zn. z 9. apríla 2014 v podstatnom

uviedol:

„Žalobca sa v danom prípade domáhal ochrany podľa ustanovenia

a to uložením povinnosti žalovanému zdržať sa nezákonného zásahu spôsobeného písomným

oznámením zo dňa 12.02.2013 o zániku členstva žalobcu v poľovníckom združení a uloženie

povinnosti obnoviť stav pred nezákonným zásahom. Cieľom ochrany podľa je

ukončenie nezákonného zásahu správneho orgánu, proti ktorému sa fyzická alebo

právnická osoba nemôže brániť inými prostriedkami. Aby súd mohol o návrhu na ochranu

pred nezákonným zásahom rozhodnúť rozsudkom, musia byť splnené podmienky prípustnosti

a podmienky dôvodnosti návrhu.

Podľa posledná veta súd návrh zamietne, ak nie je dôvodný

alebo nie je prípustný.

Podmienkami prípustnosti návrhu v zmysle § 250v ods. 3 sú:

1) nevyhnutnosť vyčerpania prostriedkov, ktorých použitie umožňuje osobitný

predpis,

2) podmienka včasnosti návrhu, keď návrh musí byť podaný do 30 dní odo dňa, keď

sa osoba dotknutá zásahom o ňom dozvedela, najneskôr v lehote 1 roka odo dňa, keď

k nemu došlo,

3) neprípustnosť určovacieho žalobného petitu, keď navrhovateľ sa nesmie domáhať

len vyslovenia, že zásah bol alebo je nezákonný, ale petit musí znieť na zákaz pokračovania

v porušovaní práva.

Z obsahu spisu, najmä z vyjadrení samotného žalobcu v žalobe, vyjadrenia

žalovaného, ako aj z listinných dôkazov predložených predovšetkým žalobcom bolo

nesporne preukázané, že žalobca sa dozvedel o postupe žalovaného, ktorý označil za zásah

(list o zániku členstva zo dňa 12.02.2013) dňa 14.02.2013, kedy mu bol uvedený list vo veci

zániku členstva podľa § 4 ods. 4 písm. f) Stanov poľovníckeho združenia doručený. Žalobca

následne korešpondoval so žalovaným a požiadal o stanovisko k zániku členstva

v poľovníckom združení aj Obvodnú poľovnícku komoru v Detve, ktorá sa však v stanovisku

uvedenom v liste zo dňa 07.05.2013 stotožnila s rozhodnutím žalovaného. Následne žalobca

podal dňa 25.07.2013 sťažnosť voči žalovanému na prerokovanie a prešetrenie členskou

schôdzou. Po zamietavej odpovedi žalovaného zo dňa 20.08.2013 žalobca podal listom

zo dňa 04.10.2013 opätovne sťažnosť voči žalovanému, a to sťažnosť proti vybavovaniu

sťažnosti zo dňa 25.07.2013. Táto sťažnosť bola taktiež zamietnutá zo strany žalovaného ako

nedôvodná a neopodstatnená listom zo dňa 18.11.2013. Tento list bol žalobcovi doručený

dňa 09.12.2013 a ďalej už žalobca podal žalobu vo veci dňa 08.01.2014. Podľa názoru súdu

žalobca podal žalobu po uplynutí 30 dňovej subjektívnej lehoty v zmysle § 250v ods. 3

druhá veta Súd nepočítal začiatok lehoty od doručenia listu zo dňa 12.02.2013

(14.02.2013), ale od doručenia odpovede žalovaného na prvú sťažnosť žalobcu zo dňa

25.07.2013. Uvedená negatívna odpoveď žalovaného je datovaná dňom 20.08.2013. Súd

považuje za rozhodujúci dátum začatia plynutia subjektívnej 30 dňovej lehoty, dátum

odpovedi na prvú sťažnosť, t.j. 20.08.2013 a jej doručenie. Z obsahu spisu nie je známy

presný dátum doručenia tejto odpovede, avšak vzhľadom k tomu, že žalobca datoval ďalšiu

(opakovanú) sťažnosť dňom 04.10.2013, je zrejmé, že najneskôr mu odpoveď žalovaného

bola doručená dňa 04.10.2013. Od tohto dátumu do podania žaloby uplynulo nepochybne

viac než 30 dní. Podľa názoru súdu pre uplatnenie nároku podľa § 250v už nebolo potrebné

podávať opakovanú sťažnosť a až následne po ďalšej negatívnej odpovedi žalovaného

zo dňa 18.11.2013 podávať žalobu podľa Vzhľadom k uvedenému, keďže

žaloba bola podaná po uplynutí 30 dňovej subjektívnej lehoty, krajský súd skonštatoval, že

žaloba bola podaná oneskorene, a preto žalobu z dôvodu neprípustnosti zamietol.

Súd nepriznal navrhovateľovi náhradu trov konania, pretože bol v konaní neúspešný

(§ 250v ods. 5 O. s. p).“

14. Z už citovaného vyplýva, že úlohou

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , ).

15. Vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje ústavný súd za potrebné

uviesť, že nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. ). Preskúmanie

rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie len

v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo iným

zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej slobody. Skutkový stav

a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,

ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj ).

Ústavnoprávnou požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli

riadne, zrozumiteľne a logicky odôvodnené.

16. Ústavný súd už judikoval, že ak všeobecný súd reagoval na procesné úkony

účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom v súlade

s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu,

v ktorom účastník uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, nemôže dôjsť k

porušeniu základného práva na spravodlivý proces (, ).

Ústavný súd tiež pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces (napr. , , ,

). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva pripomenul, že súdne

rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú. Článok 6

ods. 1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý

argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže obmedziť na prevzatie

odôvodnenia nižšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku z 21. 1. 1999).

17. Podstatná časť sťažovateľových námietok spočívala v tvrdení o arbitrárnosti

skutkových a právnych záverov namietaného rozsudku krajského súdu, nedostatočnom

vysporiadaní sa s otázkou včasnosti podania žaloby a vyčerpania prostriedkov nápravy pred

podaním žaloby. Sťažovateľ považuje rozsudok za zjavne neodôvodnený a arbitrárny.

18. Podstatou odôvodnenia namietaného rozsudku krajského súdu bola interpretácia

a jeho aplikácia na zistený skutkový stav.

Ústavný súd konštatuje, že po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku

krajského súdu so zreteľom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v predmetnej sťažnosti,

ústavný súd nezistil taký jeho výklad a aplikáciu ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s uvedeným označeným čl. 46 ods.1

a dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľ namieta.

Návrh musí byť v zmysle citovaného podaný do 30 dní odo dňa, keď sa

osoba dotknutá zásahom o ňom dozvedela, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď

k nemu došlo. Zákon teda rozlišuje objektívnu lehotu jedného roka, odo dňa, kedy došlo

k zásahu, v rámci ktorej plynie subjektívna lehoty 30 dní odo dňa, kedy sa dotknutá osoba

o zásahu dozvedela. Subjektívna lehota sa v zmysle ustálenej judikatúry najvyššieho súdu

vykladá tak, že o existencii zásahu sa dotknutá osoba najskôr dozvedela až doručením

oznámenia o vybavení sťažnosti podľa o sťažnostiach (napr.

, ). V danom prípade krajský súd posudzoval začiatok plynutia

subjektívnej lehoty od doručenia odpovede žalovaného poľovníckeho združenia

z 20. augusta 2013 sťažovateľovi na jeho prvú sťažnosť z 25. júla 2013, ktorej doručenie,

vzhľadom na nedostatok dôkazov, posúdil v prospech sťažovateľa až od 4. októbra 2013,

keďže vzhľadom na okolnosti danej veci bolo zrejmé, že v tomto čase už informáciu

o vybavení jeho sťažnosti z 25. júla 2013 sťažovateľ musel mať už vo svojej dispozícii.

19. Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľom namietaný rozsudok krajského súdu

obsahuje dostatok skutkových, a najmä právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že

by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani

taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by

bola popretím ich podstaty a zmyslu. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku

uviedol východiská, na základe ktorých postupoval v danej veci, jasným, právne korektným

a zrozumiteľným spôsobom sa vyrovnal so skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré

boli pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné, pričom výklad a aplikácia

dotknutých ustanovení právnych predpisov boli vykonané ústavne súladným spôsobom.

20. Ústavný súd pripomína, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu

a práva na spravodlivé súdne konanie, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania

a ak tento v konečnom dôsledku nie je úspešný, za predpokladu, že napadnuté rozhodnutie

súdu je v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivé súdne konanie nepatrí

právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi,

navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivé súdne konanie je naplnené tým,

že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav

a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú, a to za predpokladu, že ich

skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom

omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces

().

21. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa , pretože napadnutý rozsudok

krajského súdu v ničom nesignalizuje možnosť porušenia základného práva podľa čl. 46 ods.

1 a práva podľa dohovoru, dôvodnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

22. Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, o ďalších nárokoch sťažovateľa

nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. marca 2015