Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Co/307/2018

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci žalobcu: K. M., N.. XX.XX.XXXX, A. T. X, A., proti žalovanému: Domov seniorov, Domov jesene života, so sídlom Hanulova 1993/7A, Bratislava, IČO: 00490873, zastúpenému Advokátska kancelária Lebovič s.r.o., so sídlom Mlynské Nivy 73/a, Bratislava, o zaplatenie 172,70 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 7. júna 2018, č.k. -147 takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 112,56 Eur s úrokom z omeškania 8,75 % ročne zo sumy 112,56 Eur od 5.4.2013 do zaplatenia a vo zvyšku žalobu zamietol. Žalobcovi nepriznal nárok na náhradu trov konania. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa domáhal oproti žalovanému po pripustení zmeny žaloby uznesením zo dňa 8.12.2017 zaplatenia sumy 172,70 eur s príslušenstvom titulom vrátenia preplatku za neodobratú stravu v mesiacoch január až marec 2013. Vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca listom zo dňa 1.1.20013 oznámil žalovanému, že dňom 1.1.2013 prestáva poberať v zariadení stravu a súčasne žiadal žalovaného, aby mu za neodobratú stravu neúčtoval finančné prostriedky. Z rozhodnutia starostu Mestskej časti Bratislava - Petržalka zo dňa 22.3.2010 č.k. 03636/2010 zistil, že žalobca sa podľa § 35 Zákona o sociálnych službách a podľa posudku oddelenia sociálnych vecí miestneho úradu Mestskej časti Bratislava - Petržalka č. 03636/11/2010/Kč zo dňa 22.3.2010 s počtom bodov 100 zaraďuje do II. stupňa odkázanosti fyzickej osoby na pomoc inej fyzickej osoby a považuje sa za fyzickú osobu odkázanú na sociálnu službu v zariadení pre seniorov. Podľa Všeobecne záväzného nariadenia č. 3/2011 (ďalej len VZN), účinného od 1.6.2011 o úhradách za poskytovanie sociálnych služieb , prijímateľ musí odoberať aspoň jedno teplé jedlo denne. Zistený skutkový stav posúdil podľa , , , zákona číslo o sociálnych službách v znení činnom od 1.3.2012 do 31.12.2013, v znení s účinnosťou od 1.1.2014, , , Obč. zák. a dospel k záveru, že žalovaný dôvodne vzniesol námietku premlčania nároku žalobcu na vrátenie peňazí za neodobratú stravu v mesiaci marec 2013, keď subjektívna aj objektívna premlčacia doba tohto nároku uplynula pred uplatnením tohto práva na súde žalobcom podaním doručeným súdu dňa 3.8.2017. Ako dôvodný posúdil nárok žalobcu na vrátenie sumy 112,56 Eur, keď s poukazom na Zákona o sociálnych službách konštatoval, že klient má právo neplatiť za stravu, ktorú neodoberie pre svoju neprítomnosť. Uviedol, že žalobca údajne ústne a následne aj písomne listom doručeným žalovanému 2.1.2013 oznámil žalovanému, že dočasne nebude odoberať v zariadení stravu, že mieni sa dočasne zdržiavať mimo zariadenia. Zariadenie by malo takúto dočasnú vôľu klienta akceptovať, klienta zariadenia nemožno obmedzovať v jeho osobnej slobode, tzn. vo voľnom opustení zariadenia sociálnej služby, má právo vzdialiť sa s tým, že domáci poriadok upravuje, že toto vzdialenie treba oznámiť. Domáci poriadok však, a ani zmluva

o poskytovaní sociálnej služby neupravuje, akým spôsobom sa zabezpečí napr. stav, že prijímateľ sociálnej služby nemá záujem odoberať stravu v niektorých konkrétnych dňoch. Žalobca uviedol, že sa pokúšal s príslušným zamestnancom žalovaného dohodnúť spôsob odhlasovania stravy v termínoch, keď sa bude zdržiavať mimo zariadenia, a keďže k dohode nedošlo, žalovanému písomne oznámil, že sa v zariadení v uvedenej dobe nebude stravovať. Žalovaný len tvrdil, napr. evidenciou dochádzky nepreukázal, že žalobca sa v posudzovanom období v zariadení sociálnych služieb nachádzal, a teda sa nezdržiaval mimo zariadenia. Žalobca bol uznaný v odkázanosti stupňa 2, čo ho v rozhodnom období zaraďovalo do kategórie odberateľov sociálnej služby podľa § 35 ods. 1 písm. b) Zákona o sociálnej službe. Zákon neukladal, a ani neukladá režim odoberania stravy. Žalobca neodoberanie stravy u žalovaného riadne uplatnil podaním zo dňa 1.1.2013, doručeným žalovanému dňa 2.1.2013, ktorým žalovanému oznámil, že stravu odoberať nebude a túto v mesiaci január a február 2013 ani neodoberal. Pokiaľ žalovaný poukazoval na VZN č. 3/2011 a z neho vyplývajúcu povinnosť odoberať aspoň jedno teplé jedlo denne, Hl. mesto SR Bratislava dňom anticipovalo - predbehlo neskoršiu zákonnú právnu úpravu v záujme starostlivosti o prijímateľov sociálnych služieb. Takýto postup, vzhľadom na záujem poskytovať účinnú starostlivosť prijímateľom sociálnych služieb v zariadeniach s trvalým pobytom, nemožno považovať za zásah do sociálnych práv osôb, ktorí potrebujú sociálnu starostlivosť. Avšak novela zákona vykonaná nezhojila neústavnosť VZN č.3/2011 v danej časti. Podľa a SR nemožno ukladať povinnosť Všeobecne záväzným nariadením alebo iným podzákonným normatívnym aktom, ale len zákonom, preto je čl. 9 ods. 5 daného VZN č. 3/2011 v rozpore s danými článkami SR. Nie je v súlade ani s SR, podľa ktorého každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby niečo konal, čo zákon neukladá a taktiež nie je v súlade s SR, podľa ktorého povinnosti možno ukladať len na základe zákona v jeho medziach a pri zachovaní základných práv. Žalobcovi tak nebolo možné uložiť podľa VZN povinnosť jednostranne žalovaným odoberať jedno teplé jedlo denne, za toto aj platiť. Pokiaľ žalobca odber stravy na prechodné obdobie odhlásil, nebol povinný za neodobratú stravu platiť. Pokiaľ mu žalovaný za odber stravy v posudzovanom období strhol z dôchodku za túto neodobratú stravu, vzniklo žalovanému na úkor žalobcu bezdôvodné obohatenie. Žalovaný bol povinný vrátiť žalobcovi úhradu za neodobratú stravu za mesiac január 2013 sumu 58,29 Eur a za mesiac február 2013 v sume 54,27 Eur, t.j. spolu v sume 112,56 Eur titulom vrátenia plnenia, ktoré žalobcovi strhol z jeho dôchodku bez právneho dôvodu. Keďže sa žalovaný so zaplatením peňažného dlhu dostal do omeškania, priznal žalobcovi aj úroky z omeškania v zmysle , a nariadenia č. od 5.4.2013 do zaplatenia (na základe výzvy žalobcu zo dňa 20.3.2013, ktorou vyzval žalovaného na vrátenie peňazí za neodobratú stravu v mesiacoch január a február 2013 v lehote 15 dní). O náhrade trov konania rozhodol podľa v spojení s odôvodnením, že žalobcovi v konaní trovy nevznikli a ani si náhradu trov konania neuplatnil.

2. Proti tomuto rozsudku v časti, v ktorej súd žalobe vyhovel, podal odvolanie v zákonom stanovenej lehote žalovaný, žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmeniť a žalobu zamietnuť a priznať mu náhradu trov konania vrátanie trov odvolacieho konania v celom rozsahu. Namietal nesprávne skutkové zistenia súdom prvej inštancie, týkajúce sa obsahu listu žalobcu zo dňa 1.1.2013 o ukončení odoberania stravy, pretože predmetným listom mu žalobca neoznámil, že dočasne nebude odoberať v zariadení stravu a že sa mieni dočasne zdržiavať mimo zariadenia, ako konštatoval súd prvej inštancie, ale žalobca mu oznámil, že stravu prestáva poberať od 1.1.2012. Zo znenia listu žalobcu je zrejmé, že z jeho strany išlo o trvalý nesúhlas s odoberaním stravy v zariadení žalovaného. Žalobca netvrdil, že sa v zariadení nebude zdržiavať, ani vo svojom liste zo dňa 1.1.2013 nič také neuviedol. Namietal, že v tomto smere zaťažovalo dôkazné bremeno žalobcu a nemožno preto od žalovaného požadovať, aby preukazoval, či sa žalobca v zariadení zdržiaval alebo nie. Nesprávne súd prvej inštancie vyhodnotil skutkový stav tak, že zo strany žalobcu išlo o odhlásenie zo stravy iba dočasne alebo iba v určitých dňoch. Z listu žalobcu je zrejmé, že oznámil žalovanému ukončenie odberu stravy bez časového obmedzenia. Žalobca vo všeobecnosti odmietol odoberať stravu v zariadení, avšak bol povinný odoberať aspoň jedno teplé jedlo denne, a preto žalovaný nemohol toto odhlásenie žalobcu z odoberania stravy akceptovať. Namietal aj nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, keď neaplikoval Zákon o sociálnych službách správne, pretože nevychádzal zo znenia Zákona o sociálnych službách účinného v čase vydania rozhodnutia, ktorým bol žalobcovi priznaný nárok na poskytovanie sociálnej služby. Poukázal na to, že podľa § 35 ods. 1 Zákona o sociálnych službách v znení účinnom do 29.2.2012 v zariadení pre seniorov sa poskytuje sociálna služba a/ fyzickej osobe, ktorá dovŕšila dôchodkový vek a je odkázaná na pomoc inej

fyzickej osoby podľa prílohy č. 3, alebo b/ fyzickej osobe, ktorá dovŕšila dôchodkový vek a poskytovanie sociálnej služby v tomto zariadení potrebuje z iných vážnych dôvodov. Keďže rozhodnutím Mestskej časti Bratislava - Petržalka zo dňa 22.3.2010 v spojení s posudkom Mestskej časti Bratislava

- Petržalka bolo určené, že žalobca je podľa prílohy č. 3 k Zákonu o sociálnych službách fyzickou osobou odkázanou na pomoc inej fyzickej osoby a bol mu stanovený II. stupeň odkázanosti, je zrejmé, že mu vznikol nárok na poskytovanie sociálnej služby v zariadení žalovaného na základe § 35 ods. 1 písm. a) Zákona o sociálnych službách a nie podľa písm. b) ako nesprávne uviedol súd prvej inštancie. S účinnosťou od 1.3.2012 došlo k zmene ust. § 35 ods. 1 Zákona o sociálnych službách tak, že v zariadení pre seniorov sa poskytuje sociálna služba a/ fyzickej osobe, ktorá dovŕšila dôchodkový vek a je odkázaná na pomoc inej fyzickej osoby a jej stupeň odkázanosti je najmenej IV podľa prílohy č. 3, alebo b/ fyzickej osobe, ktorá dovŕšila dôchodkový vek a poskytovanie sociálnej služby v tomto zariadení potrebuje z iných vážnych dôvodov. Podľa aktuálne účinnej právnej úpravy by teda už stupeň odkázanosti priznaný žalobcovi nepostačoval na vznik nároku na poskytovanie sociálnej služby v zariadení žalovaného, keďže od 1.3.2012 sa vyžaduje minimálne IV. stupeň odkázanosti a žalobcovi bol určený iba II. stupeň. Žalobca mohol po uvedenom dátume naďalej využívať sociálne služby v zariadení žalovaného, avšak nie z dôvodu, žeby mu bol priznaný nárok na túto službu podľa písm. § 35 ods. 1 písm. b) Zákona o sociálnych službách, ale na základe prechodného ust. § 110 C ods. 1 Zákona o sociálnych službách v znení účinnom od 1.3.2012. Súd prvej inštancie teda nesprávne vyhodnotil vykonané dôkazy (rozhodnutie a posudok Mestskej časti Bratislava - Petržalka) a nesprávne aplikoval Zákon o sociálnych službách pri posúdení otázky, či žalobca bol v rozhodujúcom čase osobou odkázanou na pomoc inej fyzickej osoby, alebo či poskytovanie sociálnej služby v zariadení žalovaného potreboval z iných vážnych dôvodov (z čoho súd prvej inštancie zrejme odvodzoval, že v druhom prípade nie je povinný odoberať stravu). Žalobca pritom nepredložil žiadny dôkaz o tom, že by sa mu sociálne služby v zariadení mali poskytovať z iných vážnych dôvodov podľa § 35 ods. 1 písm. b) Zákona o sociálnych službách. Ďalej namieta, že súd prvej inštancie v tomto konaní nebol oprávnený skúmať otázku súladu VZN č. 3/2011 s právnymi normami vyššej právnej sily. V dôsledku tohto nesprávneho postupu súd prvej inštancie následne nesprávne právne posúdil otázku, či bol žalobca povinný odoberať a platiť jedno teplé jedlo denne a v nadväznosti na to aj otázku oprávnenosti žalobcom uplatneného nároku na vrátenie platby za stravu. Uviedol, že predmetné VZN bolo vydané v rámci samosprávnej pôsobnosti obce ( o prechode niektorých pôsobností z orgánov štátnej správy na obce a na vyššie územné celky). S poukazom na a SR a , namietal, že otázku súladu VZN obce s SR, prípadne so zákonom, je možné skúmať výlučne v rámci osobitných druhov konaní a táto právomoc patrí iba Ústavnému súdu SR a v obmedzenom rozsahu aj všeobecným súdom, avšak iba v rámci správneho súdnictva. V tejto súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. z 12. novembra 2014, v ktorom Ústavný súd SR uviedol, že z bodu 58 dôvodovej správy k ústavnému ; ktorým sa mení a dopĺňa SR č. v znení neskorších predpisov; vyplýva, že "cieľom ústavodarcu v rámci zmeny znenia SR, pokiaľ ide o ustanovenia ods. 1 písm. c) a d), bolo vytvoriť ústavný základ, aby zákonodarca mohol zákonom zveriť do právomoci všeobecných súdov v rámci výkonu správneho súdnictva rozhodovanie o súlade všeobecne záväzných nariadení orgánov územnej samosprávy s právnymi predpismi vyššej právnej sily. Súd prvej inštancie nebol preto oprávnený preskúmavať ústavnosť a zákonnosť predmetného VZN ani ako predbežnú otázku, pretože jediným vecne príslušným súdom na konanie o súlade všeobecne záväzného nariadenia obce so zákonom, je len krajský súd v rámci správneho súdnictva, a to len na základe žaloby prokurátora. Posudzovanie ústavnosti namietaného VZN ako predbežnej otázky by sa priečilo zmyslu a účelu ústavných noriem upravujúcich vnútornú deľbu moci vo sfére súdnej moci medzi Ústavný súd SR a všeobecné súdy a ústavnej koncepcii špecializovaného a koncentrovaného typu kontroly ústavnosti právnych predpisov. V konaní pred súdom prvej inštancie navyše orgán územnej samosprávy, ktorý VZN vydal (Hlavné mesto SR Bratislava), nemal žiadne procesné postavenie, a preto aj z týchto dôvodov nie je prípustné, aby okresný súd vykonával kontrolu ústavnosti právnych noriem, a aj preto majú túto právomoc iba a zákonmi určené orgány. Z týchto dôvodov mal súd prvej inštancie pri právnom posúdení vecí vychádzať z ust. VZN a brať ho do úvahy ako platnú a účinnú právnu normu vzťahujúcu sa na posudzovaný prípad. "V teórii ústavného práva i v slovenskom ústavnom systéme sa uplatňuje tzv. prezumpcia ústavnosti právnych noriem, čo znamená, že na účinnú právnu normu sa orgán ju aplikujúci musí pozerať ako na súladnú s SR dovtedy, kým Ústavný súd SR predpísaným spôsobom nevysloví jej neústavnosť" (uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa 9. júla 2014, bod. 27.). Predmetné ustanovenie VZN nebolo v žiadnom

SR a zákonom predpísanom konaní zrušené, a preto treba vychádzať z prezumpcie jeho ústavnosti a zákonnosti. Súd mal preto dospieť k záveru, že toto VZN bolo právnym dôvodom, na základe ktorého bol žalobca povinný v zariadení odoberať a uhrádzať aspoň jedno teplé jedlo denne. Súd sa tiež nevysporiadal s tým, že žalobca záväzok platiť úhradu za sociálnu službu vo výške stanovenej podľa VZN, vrátane úhrady za stravu, akceptoval podpisom zmluvy a jej dodatkov. Pokiaľ sa následne jednostranne rozhodol znížiť si výšku takto dohodnutej úhrady o sumu za stravu, takýto jeho postup bol v rozpore so zmluvou. Keďže žalobca sporné platby uhrádzal žalovanému na základe zmluvy, ktorá vychádzala VZN, nemohlo prijatím takejto platby zo strany žalovaného dôjsť k bezdôvodnému obohateniu. Súd nezobral do úvahy ani skutočnosť, že žalobcovi bol nárok na poskytovanie sociálnej služby priznaný rozhodnutím Mestskej časti Bratislava - Petržalka zo dňa 22.3.2010 č. , vydaným na základe Posudku o odkázanosti na sociálnu službu č. 03636/11/2010/ Kč zo dňa 22.3.2010, v ktorom sa okrem iného uvádza, že navrhovateľ "úkony starostlivosti o svoju domácnosť zvláda sám, okrem varenia". Teda aj na základe odkázanosti žalobcu na pomoc inej osoby pri zabezpečení stravovania mu bol priznaný nárok na sociálnu službu v zariadení žalovaného. Sociálne služby v zariadení pre seniorov sa prijímateľom poskytujú na základe toho, že sú na poskytovanie týchto služieb odkázaní. Žalobca sa preto nemohol bez opätovného posúdenia jeho odkázanosti na sociálnu službu, svojvoľne rozhodovať, či v určitých obdobiach sociálne služby využívať bude alebo nie.

3. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že súd prvej inštancie správne identifikoval skutkový stav a rozsudok považuje za riadne odôvodnený v súlade so skutkovým a právnym stavom. Námietky žalovaného týkajúce sa interpretácie vôle žalobcu ako aj obmedzovania jeho práv považuje za účelové. Keďže je zmluva o poskytovaní sociálnej služby uzavretá na dobu neurčitú a obsahuje aj dohodu o poskytovaní stravovania na tento čas, potom záujem žalobcu prejavený písomne 1.1.2013 neodoberať stravu súd vyhodnotil správne a v súlade so Zákonom o sociálnych službách ako dočasnú úpravu, pretože zákon obsahuje kogentné právne normy a civilná právna úprava sa použije iba subsidiárne; poskytovať jednotlivé činnosti v rámci sociálnej služby Zariadenie pre seniorov podľa § 35 ods. 2, 3 je žalovaný povinný, a teda aj poskytovať stravu; žalobca je oprávnený kedykoľvek požiadať o poskytovanie stravy a nie je viazaný svojím predchádzajúcim rozhodnutím (stravu neodoberať); žalovaný si bol vedomý vzájomných práv a povinností vo vzťahu k uvedenej obslužnej činnosti a preto nenavrhol zmenu obsahu zmluvy a teda akceptoval stav dočasnosti na dobu neurčitú. K námietkam žalovaného, týkajúcim sa nesprávneho právneho posúdenia, uviedol, že zmena podmienok Zákona o sociálnych službách pre získanie nároku na poskytovanie služieb nemá žiaden vplyv na rozhodnutie v merite, námietky žalovaného sú irelevantné. Zmenou Zákona o sociálnych službách nedošlo ku zmene rozhodnutia o odkázanosti a aplikácia zákonných podmienok nie je možná spätne k dátumu získania titulu na poskytovanie sociálnej služby, ako tvrdí žalovaný, a to nielen preto, že podmienky získania potrebného stupňa odkázanosti sú nemenné od 1.1.2009, ale najmä preto, že právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným vznikol až uzavretím zmluvy a jej podmienky a vzájomné plnenia kogentne určuje účinné ustanovenie Zákona o sociálnych službách. Súd správne aplikoval účinné znenie Zákona o sociálnych službách na čas kauzy. Žalovaný neuviedol žiadnu citáciu odôvodnenia rozsudku, na základe ktorej tvrdí, že súd meritórne rozhodoval o platnosti / neplatnosti ustanovenia predmetného VZN. Súd aplikoval výhradne § 72 ods. 2 druhá veta a ten neumožňuje orgánu vydávajúcemu VZN určovať podmienky poskytovania sociálnej služby. Súd iba konštatoval, že VZN ukladá práva a povinnosti bez výslovného zmocnenia v Zákone o sociálnych službách, preto súd na ne neprihliadol. VZN nemôže vstupovať do zmlúv uzatváraných medzi poskytovateľom a prijímateľom sociálnej služby určovaním obsahu dohody o vecnom rozsahu poskytovanej služby. VZN podľa § 72 ods. 2 je záväzné pre obe strany iba čo do určenia výšky úhrad za poskytované činnosti v rámci sociálnej služby a podmienok jej platenia.

4. Žalovaný vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu zotrval na svojich argumentoch uvedených v odvolaní.

5. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti a v medziach uplatnených odvolacích dôvodov, ktorým je viazaný ( ), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné.

6. Predmetom odvolacieho konania bol žalobcom uplatnený nárok proti žalovanému na zaplatenie sumy 112,56 Eur s príslušenstvom z dôvodu vrátenia preplatku za neodobratú stravu v mesiacoch január a február 2013. Súd prvej inštancie tento nárok posúdil ako dôvodný, keď vychádzal z ust. § 72 ods.

9 Zákona o sociálnych službách, podľa ktorého prijímateľ sociálnej služby neplatí úhradu za odborné činnosti, obslúžne činnosti a ďalšie činnosti v čase jeho neprítomnosti, okrem úhrady za ubytovanie, ak voľné miesto nie je na prechodný čas obsadené inou fyzickou osobou a prijímateľ sociálnej služby a poskytovateľ sociálnej služby sa nedohodnú inak. Na základe dokazovania vykonaného oboznámením sa s listom žalobcu zo dňa 1.1.2013, doručeným žalovanému dňa 2.1.2013, dospel k záveru, že žalobca týmto listom oznámil žalovanému, že dočasne nebude odoberať v zariadení stravu, že sa mieni dočasne zdržiavať mimo zariadenia. Uvedené skutkové zistenia, ku ktorým dospel súd prvej inštancie, však z predmetného listu žalobcu nevyplývajú, keď žalobca v ňom uviedol, že stravu prestáva poberať od 1.1.2012 a súčasne žiadal, aby mu žalovaný za nepoberanú stravu neúčtoval finančné prostriedky a zároveň uviedol v liste, že má záujem opustiť zariadenie. V liste neuviedol, že dočasne nebude odoberať v zariadení stravu, ani že sa mieni dočasne zdržiavať mimo zariadenia. Dôvodne preto žalovaný namieta v odvolaní, že z listu žalobcu je zrejmé, že z jeho strany išlo o trvalý nesúhlas s odoberaním stravy v zariadení žalovaného a nesprávne súd prvej inštancie vyhodnotil skutkový stav tak, že zo strany žalobcu išlo o odhlásenie zo stravy iba dočasne alebo iba v určitých dňoch. Pokiaľ žalobca v konaní poukazoval na ust. § 72 ods. 9 Zákona o sociálnych službách, v zmysle ktorého nie je povinný platiť úhradu za stravu v čase jeho neprítomnosti, žalobca žiadnym spôsobom v konaní nepreukázal svoju neprítomnosť v zariadení žalovaného v spornom období, a teda splnenie podmienok, na základe ktorých by v zmysle uvedeného ustanovenia nebol povinný platiť úhradu za stravu. Dôkazné bremeno o tejto skutočnosti zaťažovalo žalobcu a nesprávne súd prvej inštancie pri posudzovaní dôvodnosti žaloby žalobcu v tejto časti vychádzal z toho, že žalovaný len tvrdil, ale nepreukázal, že žalobca sa v danom období v zariadení nachádzal, a teda že sa nezdržiaval mimo zariadenia.

7. Ust. , ( ) ukladá stranám konania povinnosť označiť alebo predložiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Dôkazným bremenom treba rozumieť procesnú zodpovednosť strany sporu za to, že v konaní nebolo preukázané jej tvrdenie a že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté vo veci samej v jej neprospech. Rozsah dôkazného bremena, teda okruh skutočností, ktoré musí strana konania preukázať, zásadne určuje hmotnoprávna norma, ktorá sa má na sporný vzťah aplikovať a z ktorej potom vyplýva, kto je nositeľom dôkazného bremena, teda ktorá zo strán sporu je povinná stanovený okruh skutočností preukázať, a ktorú potom pri nesplnení tejto povinnosti postihuje nepriaznivý následok v podobe neúspechu v spore. Dôkazné bremeno ohľadne určitých skutočností spočíva na tej strane sporu, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu, ktorá existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. Dôsledkom neunesenia dôkazného bremena je nepriaznivý výsledok sporu, ktorý postihuje tú stranu, na ktorej spočívalo dôkazné bremeno a ktorá sa dostala do dôkaznej núdze (neponúkla alebo nevedela ponúknuť súdu také dôkazné prostriedky, ktorými by sa preukázali pre výsledok sporu rozhodujúce skutočnosti). Keďže z ust. Zákona o sociálnych službách vyplýva, že prijímateľ sociálnej služby neplatí úhradu okrem iného aj za obslužné činnosti, a teda aj za stravu v čase jeho neprítomnosti a žalobca sa domáha vrátenia zaplatenej úhrady za stravu v rozhodnom období z tohto dôvodu, zaťažuje ho dôkazné bremeno o preukázaní tejto skutočnosti, t.j. jeho neprítomnosti v zariadení. Nemožno toto dôkazné bremeno prenášať na žalovaného a žiadať od neho preukázanie skutočnosti, že žalobca sa v zariadení žalovaného nachádzal.

8. Súd prvej inštancie ďalej dospel k záveru, že čl. 9 ods. 5 VZN č. 3/2011 Hlavného mesta SR Bratislavy je v rozpore s SR, podľa ktorého každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby niečo konal, čo zákon neukladá, a taktiež je v rozpore s SR, podľa ktorého povinnosti možno ukladať len na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd. Vychádzal z toho, že zákon neukladal, a ani neukladá režim odoberania stravy. Dospel preto k záveru, že žalobcovi nebolo možné uložiť podľa VZN povinnosť jednostranne žalovaným odoberať jedno teplé jedlo denne a za toto aj platiť a pokiaľ žalobca odber stravy na prechodné obdobie odhlásil, nebol povinný za neodobratú stravu platiť. V tejto časti rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože súd prvej inštancie nebol oprávnený v tomto konaní skúmať súlad VZN s právnymi normami vyššej právnej sily, a to ani ako otázku predbežnú, čo dôvodne namietal žalovaný v odvolaní s poukazom na príslušnú právnu úpravu, z ktorej vyplýva, že otázku súladu VZN obce alebo vyššieho územného celku s SR, príp. zákonom, je možné skúmať len v rámci osobitných druhov konaní a táto právomoc patrí Ústavnému súdu SR a v obmedzenom rozsahu aj všeobecným súdom, avšak iba v rámci správneho súdnictva.

9. Obce a vyššie územné celky môžu vydávať všeobecne záväzné nariadenia vo veciach územnej samosprávy a na zabezpečenie úloh vyplývajúcich pre samosprávu zo zákona ( SR) a pri výkone štátnej správy v rámci svojej územnej pôsobnosti na základe splnomocnenia v zákone a v jeho medziach ( SR). Ústavný súd rozhoduje o súlade všeobecne záväzných nariadení podľa čl. 68 s SR, s ústavnými zákonmi, s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, a so zákonmi, ak o nich nerozhoduje iný súd ( SR) a o súlade všeobecne záväzných právnych predpisov miestnych orgánov štátnej správy a všeobecne záväzných nariadení orgánov územnej samosprávy podľa čl. 71 ods. 2 s SR, s ústavnými zákonmi, s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom, so zákonmi, s nariadeniami vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy, ak o nich nerozhoduje iný súd ( SR). v znení s účinnosťou od 15.10.2008 upravoval v rámci osobitných konaní v správnom súdnictve v ust. zfa Konanie o súlade všeobecne záväzného nariadenia obce a vyššieho územného celku so zákonom, nariadením vlády a všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy. Toto konanie bolo možné začať len na návrh prokurátora podaný v prípade neúspešnosti jeho protestu ( zfa ods. 1 ), príslušné na rozhodnutie boli krajské súdy, v obvode ktorého sa nachádza obec, ktorá vydala všeobecne záväzné nariadenie alebo sídlo samosprávneho kraja, ktorý vydal všeobecne záväzné nariadenie ( zfa ods. 3 ). Táto právna úprava bola s účinnosťou od 1.7.2016 prevzatá v ust. 357 a nasl. Vyslovenie nesúladu všeobecne záväzného nariadenia s právnymi predpismi vyššej právnej sily rozhodnutím správneho súdu má za následok stratu účinnosti predmetného všeobecne záväzného nariadenia dňom nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia súdu a následne aj stratu platnosti ak nie je v zákone stanovenej lehoty uvedené do súladu ( S.s.p., zfa ods. 5 ). Aj vyslovenie nesúladu VZN s právnymi predpismi vyššej právnej sily ústavným súdom má za následok stratu účinnosti VZN, príp. jeho časti a ak nie je orgánom, ktorý ho vydal, uvedené do súladu s týmito právnymi predpismi v stanovenej lehote, stráca platnosť ( SR). Viazanosť súdu rozhodnutím Ústavného súdu SR o tom, či určitý právny predpis nie je v súlade s SR, ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, upravuje aj ust. Podľa komentára k tomuto ustanoveniu "to platí aj v prípade každého takéhoto rozhodnutia vydaného v konaní o súlade právnych predpisov ( SR); ...Týmto okruhom otázok je teda súd viazaný v tom zmysle, že si o nich nemôže urobiť ani prejudiciálny záver (rozhodovanie o týchto otázkach v merite veci je pochopiteľne rovnako vylúčené). Ak bez vyriešenia týchto otázok nemôže súd pokračovať v konaní, konanie preruší a pokračuje v ňom až po odpadnutí tejto prekážky právomocí (porovnaj a komentár k nemu). (Števček M., Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M., a kol. . Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, s.735). Z ust. vyplýva, že ak súd pred rozhodnutím vo veci dospeje k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá Ústavnému súdu SR návrh na začatie konania a konanie vo veci preruší.

10. Postup súdu v intenciách je výsledkom procesu tvorby jeho vlastného právneho názoru na prejednávanú vec len v prípade, ak sám dospeje k názoru o potrebe výkladu určitých právnych otázok, prípadne rozhodnutia o určitej právnej otázke v intenciách písm. a), b) alebo c), obligatórne preruší konanie a iniciuje ďalší procesný postup." (Števček M., Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M., a kol. . Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, s. 617).

11. "Súd je povinný prerušiť konanie, ak pred rozhodnutím vo veci dospeje k záveru, že pred rozhodnutím vo veci sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov. Jediný, kto je oprávnený riešiť predmetné otázky, je Ústavný súd SR. Z uvedeného dôvodu tak musí súd obligatórne podať návrh na začatie konania Ústavnému súdu SR a až do skončenia konania na Ústavnom súde SR musí konanie uznesením prerušiť." (Števček M., Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M., a kol. . Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, s. 617).

12. Z uvedeného je zrejmé, že záver súdu prvej inštancie, že žalobcovi nebolo možné uložiť podľa VZN povinnosť jednostranne žalovaným odoberať jedno teplé jedlo denne, vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, keď súlad predmetného VZN s právnymi predpismi vyššej právnej sily súd prvej inštancie nebol oprávnený posudzovať ani ako otázku predbežnú. Pokiaľ tento nesúlad nie je vyslovený

rozhodnutím Ústavného súdu SR, je toto VZN účinné a platné, v súlade s tzv. s prezumpciou ústavnosti právnych noriem je potrebné naň pozerať ako na súladné s SR a súd je povinný ho aplikovať. Tento záver vyplýva aj z uznesenia Ústavného súdu SR spis. zn. -17 zo dňa 7.2.2019, v ktorom Ústavný súd SR okrem iného pripomenul, že "v teórii ústavného práva i v ústavnom systéme Slovenskej republiky sa uplatňuje tzv. prezumpcia ústavnosti právnych noriem, čo znamená, že na účinnú právnu normu sa orgán ju aplikujúci musí pozerať ako na súladnú s SR dovtedy, kým Ústavný súd SR predpísaným spôsobom nevysloví jej neústavnosť. Bolo preto povinnosťou Najvyššieho súdu SR aplikovať platný a účinný právny predpis."

13. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že žalobca bol uznaný v odkázanosti II. stupňa, čo ho v rozhodnom období zaraďovalo do kategórie odberateľov sociálnej služby podľa Zákona o sociálnej služby. Žalovaný namieta, že tento záver súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, pretože nesprávne aplikoval ust. o sociálnych službách, keď neaplikoval právnu normu v znení účinnom v období, keď vznikol žalobcovi nárok na poskytovanie sociálnej služby.

14. Podľa § 35 ods. 1 Zákona o sociálnych službách v znení účinnom do 1.3.2012, v zariadení pre seniorov sa poskytuje sociálna služba a/ fyzickej osobe, ktorá dovŕšila dôchodkový vek a je odkázaná na pomoc inej fyzickej osoby podľa prílohy č. 3, alebo b/ fyzickej osobe, ktorá dovŕšila dôchodkový vek a poskytovanie sociálnej služby v tomto zariadení potrebuje z iných vážnych dôvodov.

15. Podľa § 35 ods. 1 Zákona o sociálnych službách v znení účinnom od 1.3.2012, v zariadení pre seniorov sa poskytuje sociálna služba a/ fyzickej osobe, ktorá dovŕšila dôchodkový vek a je odkázaná na pomoc inej fyzickej osoby a jej stupeň odkázanosti je najmenej IV podľa prílohy č. 3, alebo b/ fyzickej osobe, ktorá dovŕšila dôchodkový vek a poskytovanie sociálnej služby v tomto zariadení potrebuje z iných vážnych dôvodov.

16. Podľa § 110 c ods. 1 Zákona o sociálnych službách v znení účinnom od 1.3.2012, ak poskytovateľ sociálnej služby v zariadení pre seniorov do 29. februára 2012 na základe zmluvy o poskytovaní tejto sociálnej služby s celoročnou pobytovou sociálnou službou poskytoval sociálnu službu prijímateľovi sociálnej služby, ktorý po 1. marci 2012 nespĺňa podmienky odkázanosti na túto sociálnu službu podľa § 35, je tento poskytovateľ sociálnej služby povinný naďalej tomuto prijímateľovi sociálnej služby poskytovať túto sociálnu službu podľa zákona účinného od 1.3.2012.

17. Z citovaných ustanovení vyplýva, že podľa právnej úpravy účinnej do 1.3.2012 a aj po 1.3.2012 sa v zariadení pre seniorov poskytuje sociálna služba z dvoch dôvodov, a to podľa písm. a/ z dôvodu odkázanosti a podľa písm. b/ z iných vážnych dôvodov, pričom s účinnosťou od 1.3.2012 bolo zmenené len ust. § 35 ods. 1 písm. a) citovaného zákona upravujúce poskytovanie sociálnej služby z dôvodu odkázanosti tak, že stanovený bol stupeň odkázanosti najmenej IV podľa prílohy č. 3. Z uvedeného je zrejmé, že citované prechodné ustanovenie sa týka tejto zmeny, keď stanovuje, že poskytovateľ sociálnej služby, ktorý pred účinnosťou novej právnej úpravy poskytoval sociálnu službu prijímateľovi, ktorý po 1. marci 2012 nespĺňa podmienky odkázanosti na túto sociálnu službu podľa § 35, je povinný naďalej tomuto prijímateľovi poskytovať sociálnu službu podľa zákona účinného od 1.3.2012. Na základe uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že aj keď osoba podľa novej právnej úpravy už nespĺňa zákonom stanovené podmienky pre priznanie nároku na poskytovanie sociálnej služby z dôvodu odkázanosti, zostáva jej zachovaný nárok na jej poskytovanie z tohto dôvodu, t.j. z rovnakého dôvodu, z ktorého vznikol na základe splnenia podmienok podľa predchádzajúcej právnej úpravy. Z citovaného prechodného ustanovenia nevyplýva, že by takémuto prijímateľovi v ďalšom období za účinnosti novej právnej úpravy mala byť sociálna služba v zariadení pre seniorov poskytovaná na základe iného dôvodu, než z ktorého mu vznikol nárok na jej poskytovanie podľa predchádzajúcej právnej úpravy. V konaní ani nebolo preukázané, že by žalobca spĺňal podmienky pre poskytovanie tejto sociálnej služby z dôvodov uvedených v ust. § 35 ods. 1 písm. b) Zákona o sociálnych službách. Podľa predloženého rozhodnutia Mestskej časti Bratislava

- Petržalka zo dňa 22.3.2010 a Posudku o odkázanosti na sociálnu službu zo dňa 22.3.2010 žalobca spĺňal podmienky pre poskytovanie sociálnej služby v zariadení pre seniorov z dôvodu odkázanosti podľa

predchádzajúcej právnej úpravy, keď bol zaradený do II. stupňa odkázanosti fyzickej osoby na pomoc inej fyzickej osoby a považoval sa tak za fyzickú osobu odkázanú na sociálnu službu v zariadení pre seniorov, na základe čoho s ním bola následne dňa 16.6.2010 uzavretá zmluva o poskytovaní sociálnej služby v zmysle § 74 ods. 1 Zákona o sociálnych službách. S uvedenou zmluvou a jej dodatkami sa súd prvej inštancie nezaoberal a dôvodne preto žalovaný v odvolaní namieta, že nevysporiadal sa s tým, že žalobca záväzok platiť úhradu za sociálnu službu vo výške stanovenej podľa VZN, vrátane úhrady za stravu, akceptoval podpisom zmluvy a jej dodatkov a keďže sporné platby boli uhradené na základe zmluvy, nemohlo ich prijatím dôjsť k bezdôvodnému obohateniu žalovaného. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal ani s námietkou žalovaného, že poskytovanie stravovania pre prijímateľa a sociálnych služieb v zariadení žalovaného v rozsahu jedného teplého jedla denne bolo súčasťou poskytovanej sociálnej služby a bolo poskytované na základe uzatvorenej zmluvy, čo žalovaný namietal vo svojom vyjadrení zo dňa 18.8.2017. Žalobca sa pritom na pojednávaní dňa 17.5.2017 vyjadril, že poberal sociálnu službu v zariadení pre seniorov celoročnou formou pobytovou a v tejto službe je zahrnuté aj stravovanie, ktoré bolo kontrahované tiež v zmluve o poskytovaní sociálnej služby uzavretej medzi žalobcom a žalovaným.

18. Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie svoj záver, že žalovanému na úkor žalobcu vzniklo bezdôvodné obohatenie v sume 112,56 Eur, založil na nesprávnom právnom posúdení veci, pre ktoré sa nezaoberal ďalšími predloženými listinnými dôkazmi, podstatnými stránkami veci samej a námietkami žalovaného. Taktiež nesprávne zaťažil žalovaného dôkazným bremenom na preukázanie skutočnosti, ktorá je zákonným dôvodom pre neplatenie úhrady za stravu v zmysle § 72 ods. 9 Zákona o sociálnych službách a z ktorej žalobca vyvodzuje svoje právo na vrátenie bezdôvodného obohatenia, a preukázanie ktorej preto zaťažuje žalobcu. Týmto nesprávnym procesným postupom súd prvej inštancie znemožnil žalovanému uskutočňovanie jemu patriacich procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ktorý nedostatok v danom prípade nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.

19. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti podľa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie podľa , v ktorom súd prvej inštancie znovu vyhodnotí vykonané dôkazy v zmysle právnych záverov odvolacieho súdu, vykoná dokazovanie aj ďalšími predloženými listinnými dôkazmi, a to najmä zmluvou o poskytovaní sociálnej služby spolu s jej dodatkami a prílohami, znovu posúdi, či žalobca bol v spornom období povinný platiť úhradu za stravu podľa Zákona o sociálnych službách, a to aj z hľadiska zákonnej úpravy rozsahu poskytovania týchto služieb žalovaným, prípadne na základe zmluvného vzťahu medzi stranami a v nadväznosti na to posúdi aj splnenie podmienok na konanie o súlade právnych predpisov a z toho dôvodu na podanie návrhu na začatie konania na ústavný súd a v dôsledku toho splnenie podmienok pre postup podľa

20. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci podľa

21. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (, ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (, ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).