Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 407/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. augusta 2014

predbežne prerokoval sťažnosť M. H., zastúpeného spoločnosťou Beňo & partners

advokátska kancelária, s. r. o., Námestie sv. Egídia 95, Poprad, za ktorú koná konateľ

a advokát JUDr. Jozef Beňo, PhD., vo veci namietaného porušenia základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu podľa rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave č. k. -73 zo 7. decembra 2012 a rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 17. decembra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. H. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. marca 2014

doručená faxom sťažnosť (31. marca 2014 poštou rovnopis sťažnosti s opravami) M. H.

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného spoločnosťou Beňo & partners advokátska

kancelária, s. r. o., Námestie sv. Egídia 95, Poprad, za ktorú koná konateľ a advokát

JUDr. Jozef Beňo, PhD., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa (ďalej len „“)

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -73

zo 7. decembra 2012 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. zo 17. decembra 2013

(ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol personálnym rozkazom

ministra vnútra Slovenskej republiky č. 628 z 18. decembra 2008 (ďalej len „personálny

rozkaz ministra vnútra“) prepustený zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru

podľa

o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru

väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) z dôvodu, že zvlášť hrubým spôsobom

porušil služobnú prísahu a služobnú povinnosť a jeho ponechanie v služobnom pomere by

bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.

Rozhodnutím Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. SLV-17/PK-2009

z 1. apríla 2009 (ďalej len „rozhodnutie ministerstva vnútra“) bol zamietnutý rozklad

podaný sťažovateľom proti personálnemu rozkazu ministra vnútra a personálny rozkaz

ministra vnútra bol potvrdený.

Sťažovateľ sa žalobou podanou krajskému súdu domáhal preskúmania zákonnosti

rozhodnutia ministerstva vnútra v správnom súdnictve a navrhoval zrušiť rozhodnutie

ministerstva vnútra.

Krajský súd rozsudkom č. k. -73 zo 7. decembra 2012 žalobu

sťažovateľa zamietol.

Najvyšší súd na odvolanie sťažovateľa rozsudkom sp. zn.

zo 17. decembra 2013 potvrdil rozsudok krajského súdu.

Podľa sťažovateľa rozsudkom krajského súdu, ako aj rozsudkom najvyššieho súdu

bolo porušené jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a vo svojej sťažnostnej argumentácii namieta doručovanie vyjadrenia žalovaného

k odvolaniu sťažovateľovi až po vyhlásení rozsudku najvyššieho súdu, nevysporiadanie sa

najvyššieho súdu s odvolacími dôvodmi sťažovateľa v odvolaní podanom proti rozsudku

krajského súdu a arbitrárnosť záverov krajského súdu aj najvyššieho súdu.

K namietanej arbitrárnosti záverov krajského súdu a najvyššieho súdu sťažovateľ

uviedol:

„... správny orgán okrem výsluchu sťažovateľa nevykonal žiadny dôkaz

na preukázanie záveru, že dňa 18. 4. 2008 sa sťažovateľ dopustil hrubého porušenia

služobnej prísahy. Správny orgán založil svoje rozhodnutie výlučne

na dôkazoch vykonaných v trestnom konaní, v ktorom bol sťažovateľ v postavení

poškodeného. V tomto ohľade je nesprávne tvrdenie súdov, že žalovaný prevzal dôkazy

z priestupkového konania - žalovaný preukázateľne prevzal dôkazy z trestného konania,

ktoré boli použité v priestupkovom konaní. Navyše je nepravdivé tvrdenie odvolacieho súdu

v tom, že sťažovateľ v konaní o prepustenie nenavrhoval žiadne dôkazy v svoj prospech,

nakoľko minimálne v rozkladnom konaní navrhoval výsluch M. L.)

Ak nie je správny orgán v konaní o prepustenie zo služobného pomeru viazaný

prebiehajúcim trestným alebo priestupkovým konaním ako ani jeho výsledkom, musí

v konaní postupovať samostatne, t. j. v súlade s ustanovením § 233 ods. 2 z. č. 73/1998 Z. z

musí sám navrhnúť a vykonať dôkazy, ktoré sú spôsobilé objasniť, či k porušeniu služobnej

prísahy došlo. A až keď takto vykonané dôkazy preukazujú hrubé porušenie služobnej

prísahy, môže správny orgán rozhodnúť o prepustení.

Nie je totiž možné prijať záver žalovaného v tom, že správny orgán na jednej strane

nie je viazaný iným prebiehajúcim konaním ale súčasne je oprávnený voľne prenášať

a hodnotiť ako svoje dôkazy vykonané v tomto inom, doposiaľ neskončenom konaní, tak ako

to urobil žalovaný. ...

Navyše, pripúšťa použitie určitých dôkazov výhradne v trestnom

konaní a ktoré v zmysle ustálenej judikatúry nie je možné použiť v iných konaniach...

Vykonanie dôkazov tohto druhu je považované za natoľko závažný zásah do základných

ľudských práv, že ho zákon pripúšťa výlučne len v trestnom konaní. V danom prípade je

takým dôkazom odobratie vzorky na účel analýzy deoxyribonukleovej kyseliny podľa § 155

... pre vykonanie tohto dôkazu je potrebný súhlas sudcu, resp.

v prípravnom konaní prokurátora. Tento dôkaz je možné použiť výlučne v trestnom konaní

a v žiadnom inom konaní, t. j. ani v priestupkovom konaní a už vôbec nie v konaní

o prepustenie policajta zo služobného pomeru. Odobratie vzorky DNA a vyhotovenie

znaleckého posudku bolo jednoznačne vykonané v trestnom konaní (a nie v priestupkovom

ako mylne uvádzajú súdy) a ako také bolo prebraté do priestupkového konania a súčasne aj

do konania o prepustenie. Na vykonanie takého dôkazu by (s výnimkou trestného konania)

musel dať sťažovateľ súhlas, inak je jeho použitie nezákonné z dôvodu porušenia práva

na súkromie a telesnú integritu fyzickej osoby. ...

Podľa názoru sťažovateľa má správny orgán v konaní o prepustenie zo služobného

pomeru buď vyčkať na právoplatnosť rozhodnutia o priestupku, čím má spáchanie skutku

za preukázané a môže rozhodnúť o prepustení na základe právoplatného rozhodnutia alebo

má konať nezávisle od priestupkového orgánu ale vtom prípade je povinný sám, zvláštnej

iniciatívy vykonať dokazovanie nezávisle od priestupkového konania. Je v tom prípade tiež

povinný vyporiadať sa s námietkami policajta nezávisle od toho ako sa s nimi vyporadúva

priestupkový orgán.

Okrem toho, ak skutočne nie je správny orgán viazaný výsledkom trestného alebo

priestupkového konania a koná vo veci prepustenia samostatne, je zrejmé, že správny orgán

začal konanie vo veci prepustenia zo služobného pomeru 5 mesiacov po skončení

2 mesačnej prekluzívnej lehoty na vydanie rozhodnutia o prepustení. Táto lehota začína

plynúť odo dňa, kedy sa nadriadený policajta dozvie o dôvode prepustenia, v danom

prípade najneskôr deň nasledujúci po dopravnej nehode. (Sťažovateľ bol ihneď po nehode

hospitalizovaný a nenastúpil na ďalší výkon služby.)“

Sťažovateľ v ďalšej časti svojej argumentácie o arbitrárnosti záverov napadnutých

rozsudkov namieta samotné závery znaleckého posudku z odboru cestnej dopravy

vyhotoveného v trestnom konaní a použitého v priestupkovom konaní a aj v konaní

o prepustení sťažovateľa zo služobného pomeru a uviedol: „Znalecké posudky z odboru

cestnej dopravy, analýzy DNA a zdravotníctva sú zamerané iba na zodpovedanie otázky, či

je možné, aby vodičom vozidla bol sťažovateľ. Ani jeden z posudkov sa nezaoberá otázkou

pravdepodobnosti verzie sťažovateľa. Lekársky a dopravný posudok konštatujú, že

skutočnosť, že sťažovateľ bol vodičom vozidla je pravdepodobná, nikde sa však neuvádza

miera tejto pravdepodobnosti toho, že sťažovateľ vodičom nebol a že nehodu prežil ako

spolujazdec.“

Sťažovateľ namieta, že konajúce súdy sa žiadnym spôsobom nevysporiadali

so skutočnosťou, že dosiaľ nebolo rozhodnuté o jeho žiadosti o prepustenie zo služobného

pomeru, ktorú doručil svojmu nadriadenému písomne ešte 31. októbra 2008 a o ktorej malo

byť rozhodnuté do 30 dní jeho uvoľnením zo služobného pomeru v súlade s § 191 ods. 1 a 8

, pričom sťažovateľ bol personálnym rozkazom ministra vnútra

z 18. decembra 2008 prepustený zo služobného pomeru z dôvodu, že zvlášť hrubým

spôsobom porušil služobnú prísahu a služobnú povinnosť a jeho ponechanie v služobnom

pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.

Sťažovateľ namieta aj to, že „časť personálneho spisu týkajúca sa tejto veci nebola

súčasťou spisu, ktorý bol predložený na súd prvého stupňa. Aj samotný sťažovateľ sa o tejto

skutočnosti dozvedel až v priebehu konania pri štúdiu súdneho spisu. Samotná žiadosť

o uvoľnenie spolu s vyjadrením nadriadeného bola sťažovateľovi doručená až na jeho

písomnú žiadosť dňa 2. 10. 2012. Ide pritom o vec, ktorá bezprostredne s prepustením

súvisí, nakoľko ak by správny orgán postupoval zákonne, k prepusteniu by objektívne

nemohlo dôjsť. Konanie o uvoľnenie zo služobného pomeru je rovnako personálnym

konaním ako konanie o prepustenie.

V zmysle judikatúry Najvyššieho súdu je pritom neúplnosť správneho spisu vždy

dôvodom na zrušenie rozhodnutia, nakoľko nie je možné preskúmať postup, ktorý jeho

vydaniu predchádzal.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto

rozhodol:

„Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. zo dňa

17. 12. 2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu, sp. zn. zo dňa 7. 12. 2012

bolo porušené ústavné právo sťažovateľa zaručené článkom 46 ods. 1 SR.

Ústavný súd rozhodnutie Najvyššieho súdu zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky, aby vo veci znovu konal a rozhodol. Alternatívne: Ústavný súd

rozhodnutie Najvyššieho súdu a rozhodnutie Krajského súdu zrušuje a vec vracia

Krajskému súdu v Bratislave, aby vo veci znovu konal a rozhodol.

Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané

dôvody uvedené v , ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie

konanie.

Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva

na súdnu ochranu podľa rozsudkom krajského súdu (ktorým bola

zamietnutá jeho žaloba o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ministerstva o potvrdení

personálneho rozkazu o prepustení sťažovateľa zo služobného pomeru príslušníka

Policajného zboru) a rozsudkom najvyššieho súdu (ktorým bol v odvolacom konaní

potvrdený rozsudok krajského súdu).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

K namietanému porušeniu základného práva rozsudkom krajského súdu

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 nie je v jeho právomoci preskúmanie namietaného rozsudku krajského súdu,

pretože na základe prípustného opravného prostriedku jeho preskúmanie patrilo

do právomoci všeobecných súdu. Sťažovateľ prípustný riadny opravný prostriedok aj využil

a proti rozsudku krajského súdu podal odvolanie, na základe ktorého bol rozsudok

krajského súdu v odvolacom konaní preskúmaný najvyšším súdom. Z uvedeného dôvodu

ústavný súd odmieta sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej proti rozsudku krajského súdu

podľa pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Ústavný súd v ďalšom preskúmal možnosť porušenia základného práva sťažovateľa

rozsudkom najvyššieho súdu.

K namietanému porušeniu základného práva rozsudkom najvyššieho súdu

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu ochranu ( ) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom

tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ), ako

aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ) a tiež by

mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

V súvislosti s namietaným tvrdením sťažovateľa o porušení základného práva

sťažovateľa podľa rozsudkom najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu

vydaným v správnom súdnictve v súvislosti s jeho nedostatočným odôvodnením bolo podľa

názoru ústavného súdu potrebné zohľadniť špecifiká správneho súdnictva, ktorého úlohou

nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy, ale „len“ preskúmať „zákonnosť“ ich

rozhodnutí a postupov, o ktorých fyzická osoba alebo právnická osoba tvrdí, že boli

nezákonné a ukrátili ju na jej právach ( ), teda

preskúmať to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok v konkrétnom druhu

správneho konania rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy

a v súlade so zákonom rozhodli. Treba preto vziať do úvahy, že správny súd v zásade nie je

súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu

alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Vzhľadom na tieto špecifiká správneho súdnictva

ústavný súd posudzoval z tohto aspektu aj dôvodnosť námietok sťažovateľa proti

napadnutému rozsudku najvyššieho súdu.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol:

«Najvyšší súd z administratívneho spisu, súčasťou ktorého bol aj kompletný spisový

materiál prvostupňového správneho orgánu ako i vyšetrovací spis č. ČVS:ORP74/D1-PP-

2008 Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Poprade mal za preukázané, že podaním

zo dňa 21. novembra 2008 bol nadriadenému žalobcu doručený spisový materiál

v priestupkovej veci žalobcu na disciplinárne konanie. Z predmetného spisu vyplýva, že

uznesením zo dňa 18. apríla 2008 bolo začaté trestné stíhanie za prečin ublíženia na zdraví

z dôvodov, že dňa 18. apríla 2008 a 00:30 hod. viedol nestotožnený vodič osobné motorové

vozidla značky Renault 19 evidenčné číslo... po ceste 111/5401 v smere Stará Lesná -

Tatranská Lomnica, kde v kilometri 7,1 za doposiaľ nezistených okolností pri prejazde

pravotočivej zákruty zišiel vozidlom mimo cestu a prednou časťou vozidla narazil do svahu

jarku, kde ostalo vozidlo stáť a kde žalobcu našli náhodne okolo cestujúci zdravotníci

so sanitným vozidlom na zadných sedadlách. Ten utrpel zlomeniny 2. a 8. rebra, otras

mozgu, tržné rany na tvári, na pravom kolene, pomliaždenie rúk, ľavého kolená, oboch

predkolení s predpokladanou dobou liečenia 6 týždňov. Vyšetrujúci orgán dal vypracovať

znalecké posudky, a to Z. H., znalcom v odbore zdravotníctvo a farmácia - odvetvie

traumatológia a P. O., znalcom v odbore doprava cestná. Zo záverov znalcov skúmajúcich

príčinu vzniku poranení žalobcu ako i technických príčin a následkov dopravnej nehody

vyplýva, že žalobca v čase nehody viedol predmetné motorové vozidlo. Z ďalších lekárskych

nálezov vyplýva, že v čase, kedy žalobca viedol motorové vozidlo bol pod vplyvom alkoholu.

Dňa 21. novembra 2008 obdržal žalobca oznámenie o začatí konania vo veci prepustenia

zo služobného pomeru. Z vyjadrenia k predmetnému oznámeniu vyplýva, že žalobca potvrdil

okolnosť, že v čase pred nehodou požíval alkoholické nápoje, avšak vylúčil, že by v takomto

stave viedol motorové vozidlo. Z dôvodu, že si na nehodu nespomínal, nevedel označiť, kto

motorové vozidlo viedol. Dňa 21. novembra 2008 bola spísaná zápisnica o výsluchu vo veci

prepustenia zo služobného pomeru, v ktorej žalobca potvrdil, že v danom čase pred

nehodou požíval alkoholické nápoje a vylúčil, že by bol schopný po požití takého množstva

alkoholu riadiť motorové vozidlo. Dňa 22. novembra 2008 bol spracovaný návrh na

prepustenie žalobcu zo služobného pomeru ku ktorému zaujal stanovisko aj príslušný

odborový zväz, ktorý nemal námietky k predloženému návrhu. V spise sa nachádzajú

hodnotenia služobnej činností žalobcu, záznam o odmenách a trestoch, záznamy z

oboznámenia sa z rozkazmi ministra vnútra Slovenskej republiky týkajúcich sa úloh na

zvýšenie morálneho stavu a disciplíny príslušníkov policajného zboru. Na základe

dôkazných prostriedkov zadovážených najmä z priestupkového konania, ktoré tvoria súčasť

spisového materiálu, bol dňa 18. decembra 2008 vydaný personálny rozkaz Ministra vnútra

Slovenskej republiky č. 628, ktorým bol žalobca prepustený zo služobného pomeru

príslušníka policajného zboru podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/199S Z. z..

Predmetné rozhodnutie vychádzalo zo skutočnosti, že žalobca zvlášť hrubo porušil služobnú

prísahu tým, že nebol disciplinovaným príslušníkom policajného zboru, keďže po tom, ako

požil alkoholické nápoje viedol osobné motorové vozidlo a spôsobil dopravnú nehodu, pri

ktorej sám sebe pôsobil úraz, čím porušil ustanovenie

ako aj , a , pretože sa mimo štátnej služby

nezdržal konania, ktoré mohlo narušiť vážnosť policajného zboru alebo ohroziť dôveru v

tento zbor a nedodržal služobnú disciplínu.

Úlohou správneho súdu v preskúmavacom konaní bolo posúdiť, či správne orgány

postupovali v súlade so zákonom a či konaním žalobcu boli naplnené znaky prepúšťacieho

dôvodu podľa z hľadiska závažnosti možného

negatívneho vplyvu na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.

Najvyšší súd v prvom rade považuje za potrebné zdôrazniť, že preskúmavané

rozhodnutie bolo vydané v rámci samostatného personálneho konania, ktoré nemá

charakter konania o trestnom obvinení.

Taktiež treba poukázať na to, že skutkový stav veci pokiaľ ide o konanie žalobcu

nezlučiteľné s výkonom štátnej služby policajta bol v danej veci bol dostatočne preukázaný.

Najvyšší súd k námietke žalobcu, že krajský súd neprihliadol na jednu zo základných

zásad trestného konania a to na zásadu prezumpcie neviny žalobcu a následne krajský súd

nevykonal dodatočne dokazovanie uvádza, že táto je právne irelevantná a v súlade so

svojou konštantnou judikatúrou (pozri bližšie napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , ), zdôrazňuje, že

konanie o prepustení zo služobného pomeru a trestné konanie sú samostatnými konaniami

s osobitnou právnou úpravou, pričom v konaní o prepustení zo služobného pomeru pre

zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti nemožno vydanie

rozhodnutia viazať a podmieňovať rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní. Kým

v konaní o prepustení zo služobného pomeru postačí preukázanie porušenia služobnej

povinnosti zvlášť hrubým spôsobom s podmienkou, že ponechanie v služobnom pomere by

bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby, v trestnom konaní podmienkou rozhodnutia

o uznaní viny je preukázanie spáchania skutku, ktorý má povahu trestného činu alebo

prečinu. O prepustení policajta zo služobného pomeru teda rozhoduje príslušný nadriadený

a tento si podľa vo veci robí vlastný úsudok a v samostatnom

personálnom konaní rozhoduje nezávisle na výsledku trestného konania. Porušenie

služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom teda nemožno

podmieňovať spáchaním trestného činu, a na tomto základe účinne sa domáhať

trestnoprávnej zásady prezumpcie neviny. Táto zásada platí v trestnom konaní a nie

v konaní vo veciach služobného pomeru policajta.

K námietke nevykonania dôkazov krajským súdom najvyšší súd uvádza, že pre

správny súd je rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého

rozhodnutia ( ) a že správny súd nie je súdom skutkovým a sám

dokazovanie zásadne nevykonáva.

K námietke použitia dôkazov z priestupkového konania treba poukázať na citované

ustanovenie až 4 , ktoré použitie takýchto dôkazov

nevylučuje; rozhodujúce je, aby takéto dôkazy boli získané v súlade so zákonom (za dôkaz

môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú

v súlade s právnymi predpismi). Najvyšší súd v tejto súvislosti poukazuje i na to, že podľa

obsahu administratívneho spisu, ktorého súčasťou je aj priestupkový spis, bol žalobca

v konaní o prepustenie zo služobného pomeru riadne oboznámený s dôkazmi, bola mu daná

možnosť vyjadriť sa a bol aj ústne vypočutý, pričom na svoju obranu neuviedol žiadne

podstatné skutočnosti ani nenavrhoval vykonať dôkazy vo svoj prospech, o čom svedčí

i zápisnica o výsluchu žalobcu ako účastníka konania vo veci prepustenia zo služobného

pomeru z 21. novembra 2008 (č. l. 19 administratívneho spisu).

K námietke žalobcu, že mu nebola preukázaná vina, najvyšší súd dáva do pozornosti,

že účelom konania o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia o prepustení žalobcu

zo služobného pomeru nie sú otázky jeho viny alebo neviny, ale len otázka, či sú splnené

zákonné predpoklady na prepustenie policajta zo služobného pomeru (pozri k tomu

napr. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. -9, sp. zn.

-14, sp. zn. -11), keďže, ako je už tiež uvedené vyššie konanie

o skončení služobného pomeru z dôvodu uvedeného v ustanovení § 192 ods. 1 písm. e/

je osobitným konaním vzťahujúcim sa na udržanie alebo skončenie

služobného pomeru.

Žalovaný teda v predmetnom konaní rozhodoval už len o ďalšom trvaní služobného

pomeru žalobcu. V samostatnom personálnom konaní pre rozhodnutie postačuje porušenie

zákona, ktoré zákon predpokladá a stanoveným spôsobom postihuje.

I podľa názoru najvyššieho súdu boli v danom prípade naplnene znaky

prepúšťacieho dôvodu podľa , pretože žalobca

konaním podrobne opísaným vyššie, služobnú prísahu a služobné povinnosti zvlášť hrubým

spôsobom porušil tak, že jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých

záujmov štátnej služby (k tomu pozri bližšie napr. rozhodnutia najvyššieho súdu vo veciach

sp. zn. či sp. zn. ).

Vecnú správnosť napadnutého rozsudku nemohla ovplyvniť ani námietka žalobcu

nepreskúmateľnosti právneho názoru krajského súdu, podľa ktorého, „ak medzi dôkazy

patril aj znalecký posudok, zásada voľného hodnotenia dôkazov sa má použiť „obmedzene“

a že žalobcovi nie je zrejmé, čo mal krajský súd týmto na mysli, resp. na základe akého

právneho predpisu sa má dospieť k tejto výnimke, nakoľko podľa už citovaného ustanovenia

oprávnený orgán hodnotí dôkazy podľa vlastnej úvahy,

a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti.

Záverom najvyšší súd považuje za potrebné dodať, že poskytol

vybraným skupinám štátnych zamestnancov a v nadväznosti na nich aj ich rodinným

príslušníkom lepšie sociálne zabezpečenie a vyššie spoločenské postavenie, než má väčšina

pracovníkov a zamestnancov, ktorých pracovný režim upravuje . Preto

najvyšší súd považuje za prirodzené, že na druhej strane kladie zákon vyššie podmienky

profesionálneho a morálneho charakteru pre výkon služby, ktorých porušenie,

nekompromisne sankcionuje. To v konečnom dôsledku znamená, že zákon vyžaduje striktné

dodržiavanie svojich ustanovení, prísnejších než iné zákony () vo vzťahu

k plneniu služobných povinností.

Najvyšší súd na tomto mieste dáva tiež do: pozornosti, že služobný pomer policajta

vznikajúci mocenským aktom služobného funkcionára (rozhodnutím o prijatí) je svojou

povahou právnym pomerom štátnozamestnaneckým - verejnoprávnym a po celou dobu

svojho priebehu sa výrazne odlišuje od pomeru pracovného, ktorý je naopak pomerom

súkromnoprávnym a účastníci ktorého majú rovné postavení. Služobný pomer sa od pomeru

pracovnoprávneho výrazne odlišuje aj spôsobmi svojho skončenia - služobný pomer

policajta sa tiež končí mocenským aktom - rozhodnutím o prepustení policajta

zo služobného pomeru zo zákonom stanovených dôvodov.

Najvyšší súd, tiež posúdiac formálne a obsahové náležitosti rozhodnutia žalovaného,

ako aj rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, zhodne s názorom krajského súdu,

nevzhliadol ich nezákonnosť. ...»

Po preskúmaní rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd argumentáciu sťažovateľa

nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov najvyššieho súdu.

Ústavný súd nezistil, že by najvyšším súdom aplikovaný postup pri hodnotení zákonnosti

postupu a rozhodnutia správneho orgánu mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu

do namietaného rozsudku v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2

. Ústavný súd nezistil, že by posudzovaný rozsudok najvyššieho súdu bol svojvoľný

alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou

právnou úpravou, či nedostatočne odôvodnený. Najvyšší súd sa dostatočne vysporiadal

s odvolacími námietkami sťažovateľa a náležite odôvodnil svoj záver o zákonnosti

rozhodnutia správneho orgánu (rozhodnutia ministerstva vnútra potvrdzujúceho personálny

rozkaz ministra vnútra o prepustení sťažovateľa zo služobného pomeru príslušníka

Policajného zboru).

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za arbitrárne či zjavne

neodôvodnené tie súdne rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej

alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(, ). Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozhodnutia

presvedčil, že najvyšší súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje

na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné

okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania (aj keď tento ich vníma ako

relevantné), ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne

objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka

na spravodlivé súdne konanie (m. m. , ). Z ústavnoprávneho

hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého

rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

V súvislosti s námietkou sťažovateľa, že najvyšší súd nedoručil sťažovateľovi

vyjadrenie žalovaného k odvolaniu sťažovateľa, v okolnostiach danej veci nie je možné

hodnotiť ako procesné pochybenie takej intenzity, ktoré by bolo spôsobilé vyvolať

porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46

ods. 1 a odôvodňovalo zásah ústavného súdu v rámci jeho právomocí.

V súvislosti s námietkou sťažovateľa, že dôkazy vykonané v trestnom konaní,

v ktorom sťažovateľ nemá postavenie obvineného, následne použité v priestupkovom

konaní vedenom proti sťažovateľovi ako obvinenému, nemohli byť zákonne použité

v konaní o prepustení sťažovateľa zo služobného pomeru, ústavný súd zdôrazňuje,

že pripojenie priestupkového spisu, súčasťou ktorého boli znalecké posudky, a prihliadnutie

na ich závery pri učinení záverov o naplnení dôvodnosti prepustenia sťažovateľa

zo služobného pomeru nie je možné hodnotiť ako postup ústavne rozporný so základným

právom sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle .

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje

na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.

Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ) rešpektuje

názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,

z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym

názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Ústavný súd nezistil možnosť porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu a

inú právnu ochranu podľa rozsudkom najvyššieho súdu, a preto je

naplnený dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa v celosti sa ústavný súd ďalšími

nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. augusta 2014