Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 407/2014
PDF · 251.52 KB
No categories available
I. ÚS 407/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. augusta 2014
predbežne prerokoval sťažnosť M. H., zastúpeného spoločnosťou Beňo & partners
advokátska kancelária, s. r. o., Námestie sv. Egídia 95, Poprad, za ktorú koná konateľ
a advokát JUDr. Jozef Beňo, PhD., vo veci namietaného porušenia základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave č. k. 4 S 200/2009-73 zo 7. decembra 2012 a rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžo 19/2013 zo 17. decembra 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. H. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. marca 2014
doručená faxom sťažnosť (31. marca 2014 poštou rovnopis sťažnosti s opravami) M. H.
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného spoločnosťou Beňo & partners advokátska
kancelária, s. r. o., Námestie sv. Egídia 95, Poprad, za ktorú koná konateľ a advokát
JUDr. Jozef Beňo, PhD., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 S 200/2009-73
zo 7. decembra 2012 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sžo 19/2013 zo 17. decembra 2013
(ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol personálnym rozkazom
ministra vnútra Slovenskej republiky č. 628 z 18. decembra 2008 (ďalej len „personálny
rozkaz ministra vnútra“) prepustený zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru
podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona Národnej rady slovenskej republiky č. 73/1998 Z. z.
o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru
väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 73/1998 Z. z.“) z dôvodu, že zvlášť hrubým spôsobom
porušil služobnú prísahu a služobnú povinnosť a jeho ponechanie v služobnom pomere by
bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.
Rozhodnutím Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. SLV-17/PK-2009
z 1. apríla 2009 (ďalej len „rozhodnutie ministerstva vnútra“) bol zamietnutý rozklad
podaný sťažovateľom proti personálnemu rozkazu ministra vnútra a personálny rozkaz
ministra vnútra bol potvrdený.
Sťažovateľ sa žalobou podanou krajskému súdu domáhal preskúmania zákonnosti
rozhodnutia ministerstva vnútra v správnom súdnictve a navrhoval zrušiť rozhodnutie
ministerstva vnútra.
Krajský súd rozsudkom č. k. 4 S 200/2009-73 zo 7. decembra 2012 žalobu
sťažovateľa zamietol.
Najvyšší súd na odvolanie sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 5 Sžo 19/2013
zo 17. decembra 2013 potvrdil rozsudok krajského súdu.
Podľa sťažovateľa rozsudkom krajského súdu, ako aj rozsudkom najvyššieho súdu
bolo porušené jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a vo svojej sťažnostnej argumentácii namieta doručovanie vyjadrenia žalovaného
k odvolaniu sťažovateľovi až po vyhlásení rozsudku najvyššieho súdu, nevysporiadanie sa
najvyššieho súdu s odvolacími dôvodmi sťažovateľa v odvolaní podanom proti rozsudku
krajského súdu a arbitrárnosť záverov krajského súdu aj najvyššieho súdu.
K namietanej arbitrárnosti záverov krajského súdu a najvyššieho súdu sťažovateľ
uviedol:
„... správny orgán okrem výsluchu sťažovateľa nevykonal žiadny dôkaz
na preukázanie záveru, že dňa 18. 4. 2008 sa sťažovateľ dopustil hrubého porušenia
služobnej prísahy. Správny orgán založil svoje rozhodnutie výlučne
na dôkazoch vykonaných v trestnom konaní, v ktorom bol sťažovateľ v postavení
poškodeného. V tomto ohľade je nesprávne tvrdenie súdov, že žalovaný prevzal dôkazy
z priestupkového konania - žalovaný preukázateľne prevzal dôkazy z trestného konania,
ktoré boli použité v priestupkovom konaní. Navyše je nepravdivé tvrdenie odvolacieho súdu
v tom, že sťažovateľ v konaní o prepustenie nenavrhoval žiadne dôkazy v svoj prospech,
nakoľko minimálne v rozkladnom konaní navrhoval výsluch M. L.)
Ak nie je správny orgán v konaní o prepustenie zo služobného pomeru viazaný
prebiehajúcim trestným alebo priestupkovým konaním ako ani jeho výsledkom, musí
v konaní postupovať samostatne, t. j. v súlade s ustanovením § 233 ods. 2 z. č. 73/1998 Z. z
musí sám navrhnúť a vykonať dôkazy, ktoré sú spôsobilé objasniť, či k porušeniu služobnej
prísahy došlo. A až keď takto vykonané dôkazy preukazujú hrubé porušenie služobnej
prísahy, môže správny orgán rozhodnúť o prepustení.
Nie je totiž možné prijať záver žalovaného v tom, že správny orgán na jednej strane
nie je viazaný iným prebiehajúcim konaním ale súčasne je oprávnený voľne prenášať
a hodnotiť ako svoje dôkazy vykonané v tomto inom, doposiaľ neskončenom konaní, tak ako
to urobil žalovaný. ...
Navyše, Trestný poriadok pripúšťa použitie určitých dôkazov výhradne v trestnom
konaní a ktoré v zmysle ustálenej judikatúry nie je možné použiť v iných konaniach...
Vykonanie dôkazov tohto druhu je považované za natoľko závažný zásah do základných
ľudských práv, že ho zákon pripúšťa výlučne len v trestnom konaní. V danom prípade je
takým dôkazom odobratie vzorky na účel analýzy deoxyribonukleovej kyseliny podľa § 155
Trestného poriadku... pre vykonanie tohto dôkazu je potrebný súhlas sudcu, resp.
v prípravnom konaní prokurátora. Tento dôkaz je možné použiť výlučne v trestnom konaní
a v žiadnom inom konaní, t. j. ani v priestupkovom konaní a už vôbec nie v konaní
o prepustenie policajta zo služobného pomeru. Odobratie vzorky DNA a vyhotovenie
znaleckého posudku bolo jednoznačne vykonané v trestnom konaní (a nie v priestupkovom
ako mylne uvádzajú súdy) a ako také bolo prebraté do priestupkového konania a súčasne aj
do konania o prepustenie. Na vykonanie takého dôkazu by (s výnimkou trestného konania)
musel dať sťažovateľ súhlas, inak je jeho použitie nezákonné z dôvodu porušenia práva
na súkromie a telesnú integritu fyzickej osoby. ...
Podľa názoru sťažovateľa má správny orgán v konaní o prepustenie zo služobného
pomeru buď vyčkať na právoplatnosť rozhodnutia o priestupku, čím má spáchanie skutku
za preukázané a môže rozhodnúť o prepustení na základe právoplatného rozhodnutia alebo
má konať nezávisle od priestupkového orgánu ale vtom prípade je povinný sám, zvláštnej
iniciatívy vykonať dokazovanie nezávisle od priestupkového konania. Je v tom prípade tiež
povinný vyporiadať sa s námietkami policajta nezávisle od toho ako sa s nimi vyporadúva
priestupkový orgán.
Okrem toho, ak skutočne nie je správny orgán viazaný výsledkom trestného alebo
priestupkového konania a koná vo veci prepustenia samostatne, je zrejmé, že správny orgán
začal konanie vo veci prepustenia zo služobného pomeru 5 mesiacov po skončení
2 mesačnej prekluzívnej lehoty na vydanie rozhodnutia o prepustení. Táto lehota začína
plynúť odo dňa, kedy sa nadriadený policajta dozvie o dôvode prepustenia, v danom
prípade najneskôr deň nasledujúci po dopravnej nehode. (Sťažovateľ bol ihneď po nehode
hospitalizovaný a nenastúpil na ďalší výkon služby.)“
Sťažovateľ v ďalšej časti svojej argumentácie o arbitrárnosti záverov napadnutých
rozsudkov namieta samotné závery znaleckého posudku z odboru cestnej dopravy
vyhotoveného v trestnom konaní a použitého v priestupkovom konaní a aj v konaní
o prepustení sťažovateľa zo služobného pomeru a uviedol: „Znalecké posudky z odboru
cestnej dopravy, analýzy DNA a zdravotníctva sú zamerané iba na zodpovedanie otázky, či
je možné, aby vodičom vozidla bol sťažovateľ. Ani jeden z posudkov sa nezaoberá otázkou
pravdepodobnosti verzie sťažovateľa. Lekársky a dopravný posudok konštatujú, že
skutočnosť, že sťažovateľ bol vodičom vozidla je pravdepodobná, nikde sa však neuvádza
miera tejto pravdepodobnosti toho, že sťažovateľ vodičom nebol a že nehodu prežil ako
spolujazdec.“
Sťažovateľ namieta, že konajúce súdy sa žiadnym spôsobom nevysporiadali
so skutočnosťou, že dosiaľ nebolo rozhodnuté o jeho žiadosti o prepustenie zo služobného
pomeru, ktorú doručil svojmu nadriadenému písomne ešte 31. októbra 2008 a o ktorej malo
byť rozhodnuté do 30 dní jeho uvoľnením zo služobného pomeru v súlade s § 191 ods. 1 a 8
zákona č. 73/1998 Z. z., pričom sťažovateľ bol personálnym rozkazom ministra vnútra
z 18. decembra 2008 prepustený zo služobného pomeru z dôvodu, že zvlášť hrubým
spôsobom porušil služobnú prísahu a služobnú povinnosť a jeho ponechanie v služobnom
pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.
Sťažovateľ namieta aj to, že „časť personálneho spisu týkajúca sa tejto veci nebola
súčasťou spisu, ktorý bol predložený na súd prvého stupňa. Aj samotný sťažovateľ sa o tejto
skutočnosti dozvedel až v priebehu konania pri štúdiu súdneho spisu. Samotná žiadosť
o uvoľnenie spolu s vyjadrením nadriadeného bola sťažovateľovi doručená až na jeho
písomnú žiadosť dňa 2. 10. 2012. Ide pritom o vec, ktorá bezprostredne s prepustením
súvisí, nakoľko ak by správny orgán postupoval zákonne, k prepusteniu by objektívne
nemohlo dôjsť. Konanie o uvoľnenie zo služobného pomeru je rovnako personálnym
konaním ako konanie o prepustenie.
V zmysle judikatúry Najvyššieho súdu je pritom neúplnosť správneho spisu vždy
dôvodom na zrušenie rozhodnutia, nakoľko nie je možné preskúmať postup, ktorý jeho
vydaniu predchádzal.“.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto
rozhodol:
„Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5Sžo/19/2013 zo dňa
17. 12. 2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu, sp. zn. 4S/200/2009 zo dňa 7. 12. 2012
bolo porušené ústavné právo sťažovateľa zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy SR.
Ústavný súd rozhodnutie Najvyššieho súdu zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky, aby vo veci znovu konal a rozhodol. Alternatívne: Ústavný súd
rozhodnutie Najvyššieho súdu a rozhodnutie Krajského súdu zrušuje a vec vracia
Krajskému súdu v Bratislave, aby vo veci znovu konal a rozhodol.
Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie
konanie.
Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu (ktorým bola
zamietnutá jeho žaloba o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ministerstva o potvrdení
personálneho rozkazu o prepustení sťažovateľa zo služobného pomeru príslušníka
Policajného zboru) a rozsudkom najvyššieho súdu (ktorým bol v odvolacom konaní
potvrdený rozsudok krajského súdu).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
K namietanému porušeniu základného práva rozsudkom krajského súdu
Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127
ods. 1 ústavy nie je v jeho právomoci preskúmanie namietaného rozsudku krajského súdu,
pretože na základe prípustného opravného prostriedku jeho preskúmanie patrilo
do právomoci všeobecných súdu. Sťažovateľ prípustný riadny opravný prostriedok aj využil
a proti rozsudku krajského súdu podal odvolanie, na základe ktorého bol rozsudok
krajského súdu v odvolacom konaní preskúmaný najvyšším súdom. Z uvedeného dôvodu
ústavný súd odmieta sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej proti rozsudku krajského súdu
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
Ústavný súd v ďalšom preskúmal možnosť porušenia základného práva sťažovateľa
rozsudkom najvyššieho súdu.
K namietanému porušeniu základného práva rozsudkom najvyššieho súdu
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom
tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako
aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by
mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli
napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
V súvislosti s namietaným tvrdením sťažovateľa o porušení základného práva
sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu
vydaným v správnom súdnictve v súvislosti s jeho nedostatočným odôvodnením bolo podľa
názoru ústavného súdu potrebné zohľadniť špecifiká správneho súdnictva, ktorého úlohou
nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy, ale „len“ preskúmať „zákonnosť“ ich
rozhodnutí a postupov, o ktorých fyzická osoba alebo právnická osoba tvrdí, že boli
nezákonné a ukrátili ju na jej právach (§ 247 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku), teda
preskúmať to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok v konkrétnom druhu
správneho konania rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy
a v súlade so zákonom rozhodli. Treba preto vziať do úvahy, že správny súd v zásade nie je
súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu
alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Vzhľadom na tieto špecifiká správneho súdnictva
ústavný súd posudzoval z tohto aspektu aj dôvodnosť námietok sťažovateľa proti
napadnutému rozsudku najvyššieho súdu.
Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol:
«Najvyšší súd z administratívneho spisu, súčasťou ktorého bol aj kompletný spisový
materiál prvostupňového správneho orgánu ako i vyšetrovací spis č. ČVS:ORP74/D1-PP-
2008 Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Poprade mal za preukázané, že podaním
zo dňa 21. novembra 2008 bol nadriadenému žalobcu doručený spisový materiál
v priestupkovej veci žalobcu na disciplinárne konanie. Z predmetného spisu vyplýva, že
uznesením zo dňa 18. apríla 2008 bolo začaté trestné stíhanie za prečin ublíženia na zdraví
z dôvodov, že dňa 18. apríla 2008 a 00:30 hod. viedol nestotožnený vodič osobné motorové
vozidla značky Renault 19 evidenčné číslo... po ceste 111/5401 v smere Stará Lesná -
Tatranská Lomnica, kde v kilometri 7,1 za doposiaľ nezistených okolností pri prejazde
pravotočivej zákruty zišiel vozidlom mimo cestu a prednou časťou vozidla narazil do svahu
jarku, kde ostalo vozidlo stáť a kde žalobcu našli náhodne okolo cestujúci zdravotníci
so sanitným vozidlom na zadných sedadlách. Ten utrpel zlomeniny 2. a 8. rebra, otras
mozgu, tržné rany na tvári, na pravom kolene, pomliaždenie rúk, ľavého kolená, oboch
predkolení s predpokladanou dobou liečenia 6 týždňov. Vyšetrujúci orgán dal vypracovať
znalecké posudky, a to Z. H., znalcom v odbore zdravotníctvo a farmácia - odvetvie
traumatológia a P. O., znalcom v odbore doprava cestná. Zo záverov znalcov skúmajúcich
príčinu vzniku poranení žalobcu ako i technických príčin a následkov dopravnej nehody
vyplýva, že žalobca v čase nehody viedol predmetné motorové vozidlo. Z ďalších lekárskych
nálezov vyplýva, že v čase, kedy žalobca viedol motorové vozidlo bol pod vplyvom alkoholu.
Dňa 21. novembra 2008 obdržal žalobca oznámenie o začatí konania vo veci prepustenia
zo služobného pomeru. Z vyjadrenia k predmetnému oznámeniu vyplýva, že žalobca potvrdil
okolnosť, že v čase pred nehodou požíval alkoholické nápoje, avšak vylúčil, že by v takomto
stave viedol motorové vozidlo. Z dôvodu, že si na nehodu nespomínal, nevedel označiť, kto
motorové vozidlo viedol. Dňa 21. novembra 2008 bola spísaná zápisnica o výsluchu vo veci
prepustenia zo služobného pomeru, v ktorej žalobca potvrdil, že v danom čase pred
nehodou požíval alkoholické nápoje a vylúčil, že by bol schopný po požití takého množstva
alkoholu riadiť motorové vozidlo. Dňa 22. novembra 2008 bol spracovaný návrh na
prepustenie žalobcu zo služobného pomeru ku ktorému zaujal stanovisko aj príslušný
odborový zväz, ktorý nemal námietky k predloženému návrhu. V spise sa nachádzajú
hodnotenia služobnej činností žalobcu, záznam o odmenách a trestoch, záznamy z
oboznámenia sa z rozkazmi ministra vnútra Slovenskej republiky týkajúcich sa úloh na
zvýšenie morálneho stavu a disciplíny príslušníkov policajného zboru. Na základe
dôkazných prostriedkov zadovážených najmä z priestupkového konania, ktoré tvoria súčasť
spisového materiálu, bol dňa 18. decembra 2008 vydaný personálny rozkaz Ministra vnútra
Slovenskej republiky č. 628, ktorým bol žalobca prepustený zo služobného pomeru
príslušníka policajného zboru podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/199S Z. z..
Predmetné rozhodnutie vychádzalo zo skutočnosti, že žalobca zvlášť hrubo porušil služobnú
prísahu tým, že nebol disciplinovaným príslušníkom policajného zboru, keďže po tom, ako
požil alkoholické nápoje viedol osobné motorové vozidlo a spôsobil dopravnú nehodu, pri
ktorej sám sebe pôsobil úraz, čím porušil ustanovenie § 4 ods. 2 zákona č. 315/1996 Z. z.
ako aj § 48 ods. 3 písm. a/, g/ a h/ zákona č. 73/1998 Z. z., pretože sa mimo štátnej služby
nezdržal konania, ktoré mohlo narušiť vážnosť policajného zboru alebo ohroziť dôveru v
tento zbor a nedodržal služobnú disciplínu.
Úlohou správneho súdu v preskúmavacom konaní bolo posúdiť, či správne orgány
postupovali v súlade so zákonom a či konaním žalobcu boli naplnené znaky prepúšťacieho
dôvodu podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z. z. z hľadiska závažnosti možného
negatívneho vplyvu na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.
Najvyšší súd v prvom rade považuje za potrebné zdôrazniť, že preskúmavané
rozhodnutie bolo vydané v rámci samostatného personálneho konania, ktoré nemá
charakter konania o trestnom obvinení.
Taktiež treba poukázať na to, že skutkový stav veci pokiaľ ide o konanie žalobcu
nezlučiteľné s výkonom štátnej služby policajta bol v danej veci bol dostatočne preukázaný.
Najvyšší súd k námietke žalobcu, že krajský súd neprihliadol na jednu zo základných
zásad trestného konania a to na zásadu prezumpcie neviny žalobcu a následne krajský súd
nevykonal dodatočne dokazovanie uvádza, že táto je právne irelevantná a v súlade so
svojou konštantnou judikatúrou (pozri bližšie napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. 8Sžo/92/2009, sp. zn. 1Sžo/98/2008, sp. zn.
1Sžo/108/2008, sp. zn. 1Sžo/91/2008, sp. zn. 8Sžo/125/2008, 6Sžo/50/2012), zdôrazňuje, že
konanie o prepustení zo služobného pomeru a trestné konanie sú samostatnými konaniami
s osobitnou právnou úpravou, pričom v konaní o prepustení zo služobného pomeru pre
zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti nemožno vydanie
rozhodnutia viazať a podmieňovať rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní. Kým
v konaní o prepustení zo služobného pomeru postačí preukázanie porušenia služobnej
povinnosti zvlášť hrubým spôsobom s podmienkou, že ponechanie v služobnom pomere by
bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby, v trestnom konaní podmienkou rozhodnutia
o uznaní viny je preukázanie spáchania skutku, ktorý má povahu trestného činu alebo
prečinu. O prepustení policajta zo služobného pomeru teda rozhoduje príslušný nadriadený
a tento si podľa zákona č. 73/1998 Z. z. vo veci robí vlastný úsudok a v samostatnom
personálnom konaní rozhoduje nezávisle na výsledku trestného konania. Porušenie
služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom teda nemožno
podmieňovať spáchaním trestného činu, a na tomto základe účinne sa domáhať
trestnoprávnej zásady prezumpcie neviny. Táto zásada platí v trestnom konaní a nie
v konaní vo veciach služobného pomeru policajta.
K námietke nevykonania dôkazov krajským súdom najvyšší súd uvádza, že pre
správny súd je rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého
rozhodnutia (§ 250i ods. 1 OSP) a že správny súd nie je súdom skutkovým a sám
dokazovanie zásadne nevykonáva.
K námietke použitia dôkazov z priestupkového konania treba poukázať na citované
ustanovenie § 238 ods. 1 až 4 zákona č. 73/1998 Z. z., ktoré použitie takýchto dôkazov
nevylučuje; rozhodujúce je, aby takéto dôkazy boli získané v súlade so zákonom (za dôkaz
môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú
v súlade s právnymi predpismi). Najvyšší súd v tejto súvislosti poukazuje i na to, že podľa
obsahu administratívneho spisu, ktorého súčasťou je aj priestupkový spis, bol žalobca
v konaní o prepustenie zo služobného pomeru riadne oboznámený s dôkazmi, bola mu daná
možnosť vyjadriť sa a bol aj ústne vypočutý, pričom na svoju obranu neuviedol žiadne
podstatné skutočnosti ani nenavrhoval vykonať dôkazy vo svoj prospech, o čom svedčí
i zápisnica o výsluchu žalobcu ako účastníka konania vo veci prepustenia zo služobného
pomeru z 21. novembra 2008 (č. l. 19 administratívneho spisu).
K námietke žalobcu, že mu nebola preukázaná vina, najvyšší súd dáva do pozornosti,
že účelom konania o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia o prepustení žalobcu
zo služobného pomeru nie sú otázky jeho viny alebo neviny, ale len otázka, či sú splnené
zákonné predpoklady na prepustenie policajta zo služobného pomeru (pozri k tomu
napr. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 366/06-9, sp. zn.
III. ÚS 263/06-14, sp. zn. III. ÚS 345/04-11), keďže, ako je už tiež uvedené vyššie konanie
o skončení služobného pomeru z dôvodu uvedeného v ustanovení § 192 ods. 1 písm. e/
zákona č. 73/1998 Z. z. je osobitným konaním vzťahujúcim sa na udržanie alebo skončenie
služobného pomeru.
Žalovaný teda v predmetnom konaní rozhodoval už len o ďalšom trvaní služobného
pomeru žalobcu. V samostatnom personálnom konaní pre rozhodnutie postačuje porušenie
zákona, ktoré zákon predpokladá a stanoveným spôsobom postihuje.
I podľa názoru najvyššieho súdu boli v danom prípade naplnene znaky
prepúšťacieho dôvodu podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z. z., pretože žalobca
konaním podrobne opísaným vyššie, služobnú prísahu a služobné povinnosti zvlášť hrubým
spôsobom porušil tak, že jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých
záujmov štátnej služby (k tomu pozri bližšie napr. rozhodnutia najvyššieho súdu vo veciach
sp. zn. 5Sžo/190/2010 či sp. zn. 6Sžo/238/2010).
Vecnú správnosť napadnutého rozsudku nemohla ovplyvniť ani námietka žalobcu
nepreskúmateľnosti právneho názoru krajského súdu, podľa ktorého, „ak medzi dôkazy
patril aj znalecký posudok, zásada voľného hodnotenia dôkazov sa má použiť „obmedzene“
a že žalobcovi nie je zrejmé, čo mal krajský súd týmto na mysli, resp. na základe akého
právneho predpisu sa má dospieť k tejto výnimke, nakoľko podľa už citovaného ustanovenia
§ 238 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z. z. oprávnený orgán hodnotí dôkazy podľa vlastnej úvahy,
a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti.
Záverom najvyšší súd považuje za potrebné dodať, že zákon č. 73/1998 Z. z. poskytol
vybraným skupinám štátnych zamestnancov a v nadväznosti na nich aj ich rodinným
príslušníkom lepšie sociálne zabezpečenie a vyššie spoločenské postavenie, než má väčšina
pracovníkov a zamestnancov, ktorých pracovný režim upravuje Zákonník práce. Preto
najvyšší súd považuje za prirodzené, že na druhej strane kladie zákon vyššie podmienky
profesionálneho a morálneho charakteru pre výkon služby, ktorých porušenie,
nekompromisne sankcionuje. To v konečnom dôsledku znamená, že zákon vyžaduje striktné
dodržiavanie svojich ustanovení, prísnejších než iné zákony (Zákonník práce) vo vzťahu
k plneniu služobných povinností.
Najvyšší súd na tomto mieste dáva tiež do: pozornosti, že služobný pomer policajta
vznikajúci mocenským aktom služobného funkcionára (rozhodnutím o prijatí) je svojou
povahou právnym pomerom štátnozamestnaneckým - verejnoprávnym a po celou dobu
svojho priebehu sa výrazne odlišuje od pomeru pracovného, ktorý je naopak pomerom
súkromnoprávnym a účastníci ktorého majú rovné postavení. Služobný pomer sa od pomeru
pracovnoprávneho výrazne odlišuje aj spôsobmi svojho skončenia - služobný pomer
policajta sa tiež končí mocenským aktom - rozhodnutím o prepustení policajta
zo služobného pomeru zo zákonom stanovených dôvodov.
Najvyšší súd, tiež posúdiac formálne a obsahové náležitosti rozhodnutia žalovaného,
ako aj rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, zhodne s názorom krajského súdu,
nevzhliadol ich nezákonnosť. ...»
Po preskúmaní rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd argumentáciu sťažovateľa
nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov najvyššieho súdu.
Ústavný súd nezistil, že by najvyšším súdom aplikovaný postup pri hodnotení zákonnosti
postupu a rozhodnutia správneho orgánu mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu
do namietaného rozsudku v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2
ústavy. Ústavný súd nezistil, že by posudzovaný rozsudok najvyššieho súdu bol svojvoľný
alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou
právnou úpravou, či nedostatočne odôvodnený. Najvyšší súd sa dostatočne vysporiadal
s odvolacími námietkami sťažovateľa a náležite odôvodnil svoj záver o zákonnosti
rozhodnutia správneho orgánu (rozhodnutia ministerstva vnútra potvrdzujúceho personálny
rozkaz ministra vnútra o prepustení sťažovateľa zo služobného pomeru príslušníka
Policajného zboru).
V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za arbitrárne či zjavne
neodôvodnené tie súdne rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej
alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti
(IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozhodnutia
presvedčil, že najvyšší súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje
na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné
okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania (aj keď tento ich vníma ako
relevantné), ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka
na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho
hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého
rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.
V súvislosti s námietkou sťažovateľa, že najvyšší súd nedoručil sťažovateľovi
vyjadrenie žalovaného k odvolaniu sťažovateľa, v okolnostiach danej veci nie je možné
hodnotiť ako procesné pochybenie takej intenzity, ktoré by bolo spôsobilé vyvolať
porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46
ods. 1 ústavy a odôvodňovalo zásah ústavného súdu v rámci jeho právomocí.
V súvislosti s námietkou sťažovateľa, že dôkazy vykonané v trestnom konaní,
v ktorom sťažovateľ nemá postavenie obvineného, následne použité v priestupkovom
konaní vedenom proti sťažovateľovi ako obvinenému, nemohli byť zákonne použité
v konaní o prepustení sťažovateľa zo služobného pomeru, ústavný súd zdôrazňuje,
že pripojenie priestupkového spisu, súčasťou ktorého boli znalecké posudky, a prihliadnutie
na ich závery pri učinení záverov o naplnení dôvodnosti prepustenia sťažovateľa
zo služobného pomeru nie je možné hodnotiť ako postup ústavne rozporný so základným
právom sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje
na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.
Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje
názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,
z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym
názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
Ústavný súd nezistil možnosť porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu a
inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu, a preto je
naplnený dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa v celosti sa ústavný súd ďalšími
nárokmi sťažovateľa nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. augusta 2014