Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Sžo/190/2010

Najvyšší súd Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu

JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Eleny Krajčovičovej v právnej veci ţalobkyne M. L., bytom K., zastúpenejJUDr. I. V., advokátom, so sídlom advokátskej kancelárie F., proti ţalovanému Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Pribinova 2, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č. KM-135/PK-2007 zo dňa 8. októbra 2007 o odvolaní ţalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave, č.k. -75 zo dňa 24. marca 2010, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu

v Bratislave, č. k. -75 zo dňa 24. marca 2010 p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej aj ,,krajský súd“) podľa

(ďalej len „OSP“) zamietol ţalobu ţalobkyne, ktorou sa domáhala preskúmania a zrušenia rozhodnutia ministra vnútra Slovenskej republike, č.p.: KM-135/PK-2007 zo dňa 8. októbra 2007, ktorým ţalovaný zamietol rozklad ţalobkyne a potvrdil prvostupňové rozhodnutie – personálny rozkaz MV SR č. 284 zo dňa 20. júla 2007, na základe ktorého bola ţalobkyňa podľa o štátnej sluţbe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej sluţby, Zboru väzenskej a justičnej stráţe SR a Ţelezničnej polície (ďalej len „“) prepustená zo sluţobného pomeru príslušníka Policajného zboru

SR. O náhrade trov konania rozhodol podľa tak, ţe v konaní neúspešnej ţalobkyni ich náhradu nepriznal.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe sa stotoţnil s právnym

názorom ţalovaného, ako aj prvostupňového správneho orgánu, podľa ktorého z ustanovení , , a v tom čase v platnom znení, jednoznačne vyplývajú základné povinnosti ţalobkyne ako policajta. Podľa krajského súdu ţalobkyňa marila objektívne prešetrenie dopravnej nehody tým, ţe sa odmietla podrobiť dychovej skúške a odberu krvi na zistenie alkoholu v krvi, čo bolo dôvodom prepustenia ţalobkyne zo sluţobného pomeru. Okolnosti samotného naplnenia skutkovej podstaty konania ţalobkyne, ktoré bolo kvalifikované, ako v príkrom rozpore s obsahom sluţobnej prísahy a sluţobnými povinnosťami policajta, boli aj podľa krajského súdu jednoznačne preukázané. Takto potom krajský súd dospel k záveru, ţe napadnuté rozhodnutie i postup správneho orgánu bol z pohľadu ţalobných dôvodov v súlade so zákonom, a preto ţalobu zamietol.

Proti rozsudku krajského súdu podala ţalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie,

domáhajúc sa jeho zmeny v podobe, ţe Najvyšší súd Slovenskej republiky ţalobe v celom rozsahu vyhovie, dôvodiac tým, ţe krajský súd nedostatočne zistil skutkový stav a vec nesprávne právne posúdil. Uviedla, ţe postupom krajského súdu jej bola odňatá moţnosť konať pred súdom a krajský súd nevykonal ňou navrhnuté dôkazy.

K otázke vedenia vozidla v čase nehody ţalobkyňa uviedla, ţe z výsledkov

priestupkového konania vyplýva, ţe neexistuje ţiadny svedok, ktorý by potvrdil, ţe ţalobkyňa osobné motorové vozidlo v čase dopravnej nehody riadila, ako sa z vozidla dostala a či v čase nehody bol vo vozidle ešte niekto iný. Rovnako neexistuje ani iný dôkaz preukazujúci túto skutočnosť. Z vykonaného objasňovania priestupku je moţné určite konštatovať len, ţe k dopravnej nehode došlo. Zo svedeckých výpovedí nie je moţné stanoviť ani či ţalobkyňa v čase dopravnej nehody bola vôbec vo vozidle. Uvedené je moţné len vyvodzovať zo skutočnosti, ţe ţalobkyňa bola ošetrovaná v zdravotníckom zariadení, pričom na priebeh dopravnej nehody si nepamätá, vzhľadom na otras mozgu, ktorý utrpela. Na základe takto získaných skutočností nemoţno podľa názoru ţalobkyne vysloviť jednoznačný záver, tak ako je tento uvedený v odôvodnení rozsudku krajského súdu.

Ďalej uviedla, ţe poznanie nehodového deja a identifikácia osoby vodiča

motorového vozidla v čase nehody sú nevyhnutné aj pre posúdenie jej prípadnej disciplinárnej zodpovednosti vedúcej k jej prepusteniu zo sluţobného pomeru. Dôvodom jej prepustenia bolo, ţe napriek tomu, ţe nepochybne bola vodičkou motorového vozidla, marila objektívne prešetrenie dopravnej nehody tým, ţe sa odmietla podrobiť dychovej skúške a odberu krvi na zistenie alkoholu v krvi. Prezumpcia vedenia motorového vozidla ţalobkyňou bola teda predpokladom pre vyvodenie jej disciplinárnej zodpovednosti, a preto konajúci správny súd v rámci preskúmania zákonnosti rozhodnutia o prepustení

zo sluţobného pomeru nemôţe ignorovať skutočnosti vyvracajúce nepochybne tvrdenie o tom, ţe viedla vozidlo v čase nehody.

Taktieţ namietala, ţe správny orgán vydal rozhodnutie po uplynutí lehoty

stanovenej zákonom z dôvodu existencie dvoch personálnych rozkazov jedného vydaného 20. júla 2007, teda pred uplynutím dvojmesačnej prekluzívnej lehoty, ktorý však nebol podpísaný ministrom vnútra SR a druhého datovaného 27. júla 2007, teda po uplynutí dvojmesačnej prekluzívnej lehoty, ktorý bol podpísaný vlastnoručne ministrom vnútra. Ţalobkyňa má za to, ţe krajský súd sa s existenciou dvoch personálnych rozkazov nijak nevysporiadal. V postupe krajského súdu vidí ústavne neakceptovateľný zásah do jej práva na súdnu ochranu podľa SR a práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. ) ale aj Európskeho súdu pre ľudské práva (García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999) všeobecný súd nemusí dať síce odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia musí primeraným a ústavne konformným spôsobom reagovať. Odpoveď súdu musí byť zrejmá, jasná a zrozumiteľná nielen súdu ale aj účastníkovi konania, keďţe súd rozhoduje o jeho právnej veci. Podľa právneho názoru ţalobkyne v dôsledku toho, ţe krajský súd v napadnutom rozsudku ţiadnym spôsobom nereagoval na túto právnu argumentáciu ţalobkyne a nevysporiadal sa s ňou v odôvodnení napadnutého rozsudku odňal ţalobkyni moţnosť konať pred súdom, čo napĺňa odvolací dôvod podľa v spojení s a v konečnom dôsledku to predstavuje aj zásah do jej základného práva na súdnu ochranu podľa SR a práva podľa dohovoru. Ţalobkyňa uvedené ţalobné dôvody podrobne popisuje na strane 4 a 5 svojho odvolania proti rozsudku krajského súdu sp. zn. -75 z 24. marca 2010.

Ţalobkyňa ďalej namietala, ţe na pojednávaní konajúcom na krajskom súde

predloţila osobne sudcom senátu na nahliadnutie zväzok listinných dôkazov: 69 strán kópií listín z personálneho spisu č.p. -2007, ktoré ţalobkyni vyhotovil 30. júla 2007 pplk. Mgr. R. R., ale krajský súd sa v napadnutom rozsudku obmedzil iba na prevzatie tvrdení ţalovaného správneho orgánu ohľadom vyhotovenia personálneho rozkazu bez toho, aby tieto tvrdenia boli dôkazmi preukázané. Na druhej strane ţalobkyňou predloţené dôkazy (najmä personálny rozkaz zo dňa 27. júla 2007 podpísaný ministrom vnútra) nielenţe v odôvodnení rozsudku náleţité nevyhodnotil, ale v podstate ani nevykonal. V dôsledku nevysporiadania sa so ţalobkyňou predloţeným dôkazom, ktorý mohol mať zásadný vplyv na zákonnosť preskúmavaného správneho rozhodnutia, keďţe preukazoval zánik práva na prepustenie ţalobkyne zo sluţobného pomeru, je napadnutý rozsudok podľa ţalobkyne nezákonný ( ).

Pokiaľ ide o vlastné dôvody prepustenia ţalobkyne zo sluţobného pomeru,

tu ţalobkyňa zotrváva na ţalobných dôvodoch a v záujme hospodárnosti ich pre potreby odvolacieho súdu nebude opakovať.

Na základe vyššie uvedených skutočností ţalobkyňa navrhla, aby Najvyšší súd

Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu v Bratislave sp.zn. z 24. marca 2010 zmenil tak, ţe rozhodnutie ministra vnútra SR zo dňa 8. októbra 2007, č. p. KM-135/PK-2007 a personálny rozkaz ministra vnútra SR zo dňa 27. júla 2007, číslo 284 zrušil a vec vrátil ţalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Alternatívne navrhuje, aby najvyšší súd napadnutý rozsudok podľa zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Uviedla, ţe v prípade úspechu si bude uplatňovať náhradu trov konania.

Ţalovaný nesúhlasiac s dôvodmi uvedenými v odvolaní ţalobkyne, navrhol

napadnutý rozsudok krajského súdu z jeho vecne a právne správnych dôvodov potvrdiť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10

ods. 2 ), preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v medziach podaného odvolania ( veta prvá a ), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa , keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke najvyššieho súdu www.nsud.sk ( a v spojení s veta prvá a ) a po oboznámení sa so spisovým materiálom dospel k záveru, ţe odvolaniu ţalobkyne nie je moţné vyhovieť.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb, alebo opravných

prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môţu byť priamo dotknuté (, ).

V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich

právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a ţiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu, súd postupuje podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti ( ).

Predpokladom vzniku sluţobného pomeru policajta je zloţenie sluţobnej prísahy,

v ktorej je subsumovaný sľub čestnosti, statočnosti, disciplinovanosti ako aj ochrany bezpečnosti a verejného poriadku ( ).

Sluţobná disciplína policajtov spočíva v dôslednom plnení povinností

ustanovených , ústavnými zákonmi, zákonmi, ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, sluţobnou prísahou, rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a pokynmi nadriadených ( ).

Podľa , a , policajt je povinný:

g) v štátnej sluţbe i mimo štátnej sluţby zdrţať sa konania, ktoré by mohlo narušiť váţnosť Policajného zboru alebo ohroziť dôveru v tento zbor, h) dodrţiavať sluţobnú disciplínu, n) plniť aj povinnosti vyplývajúce z iných všeobecne záväzných právnych predpisov.

Podľa aţ 4 , za dôkaz môţu slúţiť všetky

prostriedky, ktorými moţno zistiť a objasniť skutočný stav veci, a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. Dôkazom sú najmä výpovede, vyjadrenia osôb vrátane účastníkov konania, odborné posudky, znalecké posudky, správy, vyjadrenia a potvrdenia orgánov a organizácií, listiny, veci, a obhliadka. Účastník konania je oprávnený navrhovať na podporu svojich tvrdení dôkazy. Oprávnený orgán hodnotí dôkazy podľa vlastnej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti.

Náleţitosti rozhodnutia sú upravené v ustanovení § 241 ods. 1 aţ 4 zákona

č. .

Najvyšší súd z administratívneho spisu zistil, ţe napadnutým rozhodnutím

ţalovaný zamietol rozklad ţalobkyne a súčasne potvrdil personálny rozkaz MV SR č. 284, zo dňa 20. júla 2007, ktorým bola ţalobkyňa podľa prepustená zo sluţobného pomeru príslušníka Policajného zboru z dôvodu, ţe po dopravnej nehode sa ţalobkyňa bezdôvodne odmietla podrobiť dychovej skúške na zistenie alkoholu v krvi prístrojom a taktieţ odberu vyšetrenia krvi v NsP Š. K. v Michalovciach sluţbukonajúcej funkcionárke ORPZ v Michalovciach JUDr. pplk. K. za prítomnosti hliadky OOPZ Michalovciach v zloţení nstrţm. J. a nstrţm. R., čím zvlášť hrubým spôsobom porušila sluţobnú prísahu.

Úlohou najvyššieho súdu v konaní bolo posúdiť, či správny orgán postupoval

v súlade so zákonom, a či konaním ţalobkyne boli naplnené znaky prepúšťacieho dôvodu podľa z hľadiska závaţnosti moţného negatívneho vplyvu v sluţobnom pomere.

Podľa (v znení účinnom do 31. decembra

2007) sa sluţobný pomer končí aj prepustením.

Podmienkami prepustenia zo sluţobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e/

sú jednak 1/ porušenie sluţobnej prísahy alebo sluţobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom, a jednak 2/ jeho ponechanie v sluţobnom pomere by bolo na ujmu dôleţitých záujmov štátnej sluţby.

Pokiaľ krajský súd dospel k záveru, ţe obe tieto podmienky boli splnené, pričom

k takémuto záveru dospel na základe výsledkov dokazovania v administratívnom konaní, bolo potrebné s takýmto názorom krajského súdu súhlasiť.

K námietke ţalobkyne, k vedeniu vozidla v čase nehody a jej prítomnosti

vo vozidle v čase nehody najvyšší súd chce ţalobkyňu upozorniť, ţe rozhodujúca pre prepustenie ţalobkyne zo sluţobného pomeru bola tá skutočnosť, ţe sa ţalobkyňa bezdôvodne odmietla podrobiť dychovej skúške na zistenie alkoholu v krvi prístrojom a taktieţ odberu vyšetrenia krvi v NsP Š. K. v Michalovciach sluţbukonajúcej funkcionárke ORPZ v Michalovciach JUDr. pplk. K. za prítomnosti hliadky OOPZ Michalovciach v zloţení nstrţm. J. a nstrţm. R., čím zvlášť hrubým spôsobom porušila sluţobnú prísahu.

Sluţobná prísaha nie je prísľubom limitovaným na čas výkonu sluţby. Poţadované

vlastnosti (čestnosť, statočnosť, disciplína a pripravenosť vynaloţiť svoje sily na ochranu verejného poriadku a majetku občanov) sú základnými predpokladmi k výkonu sluţby v Policajnom zbore. Príslušník, ktorý tieto vlastnosti nemá a mimo sluţby sa prejavuje v rozpore s nimi, hrubo poškodzuje dôveryhodnosť Policajného zboru (ďalej aj „PZ“).

Treba tieţ poukázať v zhode so ţalovaným, ţe podľa bodu I. rozkazu ţalovaného

č. 6/1997 o úlohách na zvýšenie morálneho stavu a disciplíny príslušníkov PZ časti a/ ods. 11 bolo všetkým policajtom, a to bez ohľadu na tú skutočnosť, či boli vodičmi motorového vozidla, alebo iba spolujazdcami, prípadne chodcami alebo cyklistami uloţené nemariť objektívne prešetrenie dopravnej nehody, ktorej boli účastníkmi, najmä odchodom z miesta nehody pred príchodom policajtov prešetrujúcich nehodu, s výnimkou nevyhnutných prípadov (poskytnutie pomoci zraneným osobám, nevyhnutnosť vlastného ošetrenia v zdravotníckom zariadení a pod.), alebo bezdôvodným odmietnutím povinnosti podrobiť sa vyšetreniu na zistenie poţitia alkoholu alebo omamnej a psychotropnej látky. S touto povinnosťou bola ţalobkyňa oboznámená.

Podľa najvyššieho súdu, ak by ţalobkyňa neviedla motorové vozidlo a dokonca sa

nenachádzala v čase nehody v motorovom vozidle, tak by nemala dôvod odmietnuť sa podrobiť úkonom potrebným k zisteniu, či nie je pod vplyvom alkoholických nápojov. Z administratívneho spisu jednoznačne taktieţ vyplýva, ţe ţalobkyňa bola ošetrovaná na mieste dopravnej nehody RZP a následne prevezená do nemocnice na vyšetrenia. Z lekárskych správ je jednoznačne preukázané, ţe v bodoch o pôvode a spôsobe zranenia je uvedené, ţe havarovala v osobnom aute. Ţalobkyňa ani raz neuviedla a nevysvetlila, prečo sa nachádzala na danom mieste inak ako účastníčka danej dopravnej nehody. Taktieţ jej tvrdenie, v ktorom uvádza, ţe vzhľadom na otras mozgu, ktorý utrpela si na priebeh dopravnej nehody nepamätá ale v zapätí uvádza, ţe motorové vozidlo neriadila, najvyšší súd povaţuje za zavádzajúce, odporujúce si a ničím nepodloţené.

Najvyšší súd si nemohol nevšimnúť, ţe ţalobkyňa si zamieňa disciplinárne konanie

s konaním personálnym. Najvyšší súd poznamenáva v zhode so ţalovaným, ţe uvedené konania sú samostatným konaním na sebe nezávislým.

Ďalším z dôvodov odvolania ţalobkyne, bolo posúdenie zákonnosti rozhodnutia

ţalovaného z pohľadu dodrţania zákonnej lehoty na rozhodnutie o prepustení policajta

podľa (účinnom do 31. decembra 2007). Ţalobkyňa poukazuje na existenciu dvoch personálnych rozkazov, jedného vydaného 20. júla 2007, pred uplynutím dvojmesačnej subjektívnej lehoty a druhého datovaného 27. júla 2007, po uplynutí dvojmesačnej subjektívnej lehoty.

Vychádzajúc z pripojeného spisového materiálu, je podľa názoru najvyššieho súdu

zrejmé, ţe personálny rozkaz minister vnútra podpísal 20. júla 2007, o čom svedčí pripojený originál personálneho rozkazu, ktorý je súčasťou predmetného spisu. Poukaz na fotokópiu personálneho rozkazu s dátumom 27. júla 2007, ktorým disponuje iba ţalobkyňa, povaţuje najvyšší súd za irelevantný. Z administratívneho spisu je tieţ zrejmé, ţe dňa 21. júla 2007 bol ţalobkyni doručený odpis personálneho rozkazu o prepustení č. 284 zo dňa 20. júla 2007, vyhotovený ako výtlačok č. 11, čo potvrdila aj samotná ţalobkyňa.

K námietke ţalobkyne, ţe odpis personálneho rozkazu, ktorý jej bol doručený,

nebol podpísaný ministrom vnútra, najvyšší súd v zhode s právnym názorom ţalovaného poukazuje na ustanovenie . Poukaz ţalovaného, ţe ak sa jedná o ostatné výtlačky personálneho rozkazu, prípadne rozhodnutia o podanom rozklade, kde uvádza, ţe sa vyhotovujú ako odpisy s doloţkou „v.r“ a podpis Ministra vnútra Slovenskej republiky (ďalej aj „SR“) a doloţkou „za správnosť:“, kde sa podpisuje príslušný pracovník ţalovaného, ktorý odpis vyhotovil povaţuje najvyšší súd v súlade so a nie je moţné takto doručený personálny rozkaz povaţovať za nulitný akt.

Podľa (účinnom do 31. decembra 2007)

policajt sa prepustí zo sluţobného pomeru, ak porušil sluţobnú prísahu alebo sluţobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v sluţobnom pomere by bolo na ujmu dôleţitých záujmov štátnej sluţby.

Podľa (účinnom do 31. decembra 2007)

o prepustení policajta z dôvodov uvedených v odseku 1 písm. d/ aţ g/ moţno rozhodnúť len do dvoch mesiacov odo dňa, keď nadriadený zistil dôvod prepustenia, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol; v týchto lehotách sa musí rozhodnutie o prepustení policajtovi aj doručiť.

Z ustanovenia nesporne vyplýva, ţe rozhodovacia

právomoc vo veciach podľa patrí ministrovi vnútra SR. Minister vnútra SR je preto v danej veci „nadriadeným“, nakoľko jedine v jeho právomoci je ţalobkyňu zo sluţobného pomeru prepustiť. V zmysle doteraz ustálenej judikatúry - právny názor vyslovený v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. , , , , - aţ po doručení návrhu na prepustenie policajta zo sluţobného pomeru, vrátane dôkazného materiálu preukazujúceho policajtovi porušenie sluţobnej prísahy, alebo sluţobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom za súčasného splnenia druhej zákonnej podmienky,

ţe jeho ponechanie by bolo na ujmu dôleţitých záujmov štátnej sluţby, začína ministrovi vnútra SR plynúť zákonom stanovená dvojmesačná subjektívna lehota na prijatie rozhodnutia o prepustení.

Podľa obsahu pripojeného spisového materiálu dôvod prepustenia ţalobkyne bol,

ţe dňa 24. mája 2007 ţalobkyňa bezdôvodne odmietla podrobiť sa dychovej skúške na zistenie alkoholu v krvi prístrojom a taktieţ odberu vyšetrenia krvi v NsP Š. K. v Michalovciach sluţbukonajúcej funkcionárke ORPZ v Michalovciach JUDr. pplk. K. za prítomnosti hliadky OOPZ Michalovciach v zloţení nstrţm. J. a nstrţm. R., čím zvlášť hrubým spôsobom porušila sluţobnú prísahu, a preto ak minister vnútra rozhodol dňa 20. júla 2007 o prepustení ţalobkyne zo sluţobného pomeru podľa , rozhodnutie vydal v zákonom stanovenej dvojmesačnej subjektívnej lehote, pričom v tejto lehote rozhodnutie bolo aj ţalobkyni doručené (21. júla 2007).

Najvyšší súd poukazuje i na to, ţe v danej veci rozhodnutie prvostupňového

správneho orgánu bolo vydané a doručené v zákonom stanovenej subjektívnej lehote aj pri rozšírenom výklade pojmu „nadriadený“ v ustanovení v znení účinnom do 31. decembra 2007 (t.č. ods. 5), ktorý výklad zaujal Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí vo veci sp. zn. .

K námietke ţalobkyne, ţe došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, tým, ţe krajský súd sa nevysporiadal s existenciou dvoch personálnych rozkazov vo svojom rozhodnutí najvyšší súd poukazuje na stranu 6. rozhodnutia krajského súdu, kde k námietke ţalobkyne k prekludovanej dvojmesačnej subjektívnej lehote na jej prepustenie zo sluţobného pomeru uviedol, ţe predmetný personálny rozkaz podpísal minister vnútra dňa 20. júla 2007 o čom svedčí originál výtlačku, ktorý minister vnútra SR podpísal osobne. Uvedený originál personálneho rozkazu ministra vnútra SR je súčasťou súdneho spisu. Podľa najvyššieho súdu táto odpoveď postačuje na zhora uvedenú otázku ţalobkyne.

Najvyšší súd pripomína, ţe všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

Najvyšší súd nepovaţuje danú námietku za podstatne významnú, pre skutkový

a právny základ pre vydanie rozhodnutia a tak podľa najvyššieho súdu nedošlo ani k porušeniu jej základných práv na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (pozri bliţšie napr. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. č. ).

K námietke predloţenia a hodnotenia dôkazov najvyšší súd uvádza, ţe hodnotenie

dôkazov patrí do pôsobnosti správnych orgánov. Správny súd pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutí a postupu správnych orgánov posudzuje, či správne orgány hodnotili dôkazy podľa svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti ( ).

Najvyšší súd dospel k záveru, ţe správny orgán pri hodnotení dôkazov vo veci

ţalobkyne postupoval podľa tzv. zásady voľného hodnotenia dôkazov. V odôvodnení rozhodnutia ţalovaný správny orgán uviedol, ktoré skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie a akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov a pri pouţití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodol ( a ).

Najvyšší súd tieţ poukazuje, ţe ţalobkyňa ţiada najvyšší súd aby vydal rozsudok,

kde zruší personálny rozkaz ministra vnútra SR zo dňa 27. júla 2007, ktorý je právne irelevantný vzhľadom na priloţený originál personálneho rozkazu ministra vnútra SR zo dňa 20. júla 2007.

K ostatným námietkam ţalobkyne uvedených v odvolacom návrhu sa najvyšší súd

plne stotoţňuje s právnym názorom krajského súdu vysloveným v rozhodnutí č.k. -75 ( v spojení s veta prvá ), povaţujúc námietky ţalobkyne vo vzťahu k preskúmavenej veci za právne irelevantné.

Podľa názoru najvyššieho súdu boli v danom prípade naplnené znaky

prepúšťacieho dôvodu podľa (účinnom do 31. decembra 2007), pretoţe ţalobkyňa ním zvlášť hrubým spôsobom porušila sluţobnú prísahu a sluţobné povinnosti tak, ţe jej ponechanie v sluţobnom pomere by bolo na ujmu dôleţitých záujmov štátnej sluţby.

Záverom najvyšší súd povaţuje za potrebné uviesť, ţe

poskytol vybraným skupinám štátnych zamestnancov a v nadväznosti na nich aj ich rodinným príslušníkom lepšie sociálne zabezpečenie a vyššie spoločenské postavenie, neţ má väčšina pracovníkov a zamestnancov, ktorých pracovný reţim upravuje . Preto najvyšší súd povaţuje za prirodzené, ţe na druhej strane kladie zákon vyššie podmienky profesionálneho a morálneho charakteru pre výkon sluţby, ktorých porušenie, nekompromisne sankcionuje. To v konečnom dôsledku znamená, ţe zákon vyţaduje striktné dodrţiavanie svojich ustanovení, prísnejších neţ iné zákony () vo vzťahu k plneniu sluţobných povinností.

Najvyšší súd na tomto mieste dáva tieţ do pozornosti, ţe sluţobný pomer policajta

vznikajúci mocenským aktom sluţobného funkcionára (rozhodnutím o prijatí) je svojou povahou právnym pomerom štátnozamestnaneckým – verejnoprávnym a po celú dobu svojho priebehu sa výrazne odlišuje od pracovného pomeru, ktorý je naopak pomerom súkromnoprávnym a účastníci ktorého majú rovnaké postavenie. Sluţobný pomer sa od pracovnoprávneho pomeru výrazne odlišuje aj spôsobmi svojho skončenia – sluţobný

pomer policajta sa tieţ končí mocenským aktom – rozhodnutím o prepustení policajta zo sluţobného pomeru zo zákonom stanovených dôvodov.

Najvyšší súd, tieţ posúdiac formálne a obsahové náleţitosti rozhodnutia

prvostupňového správneho orgánu, ako aj ţalovaného, zhodne s názorom krajského súdu nevzhliadol ich nezákonnosť; tieto aj podľa názoru najvyššieho súdu sú náleţite a podrobne odôvodené.

Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na vyššie uvedené, povaţoval

námietky ţalobkyne smerujúce proti rozsudku prvostupňového súdu za nedôvodné, také ktoré nemôţu ovplyvniť posúdenie danej veci, a preto podľa vety druhej a , s poukazom na dôvody napadnutého rozsudku Krajského súdu v Bratislave, ako vecne správny potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky

podľa v spojení s veta prvá a tak, ţe ţalobkyni nepriznal ich náhradu, pretoţe nebola v tomto konaní úspešná a ţalovanému z dôvodu, ţe podľa zákona na ich náhradu nemá zákonný nárok.

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom

hlasov 3:0 ( o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave, dňa 19. mája 2011

JUDr. Jana Baricová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Peter Szimeth