Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)56d/363550.41a903.pdf
PDF · 124.8 KB
No categories available
5Sžo/190/2010
Najvyšší súd 5Sţo/190/2010 Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu
JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Eleny Krajčovičovej v právnej veci ţalobkyne M. L., bytom K., zastúpenejJUDr. I. V., advokátom, so sídlom advokátskej kancelárie F., proti ţalovanému Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Pribinova 2, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č. KM-135/PK-2007 zo dňa 8. októbra 2007 o odvolaní ţalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave, č.k. 2S 328/07-75 zo dňa 24. marca 2010, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu
v Bratislave, č. k. 2S 328/07-75 zo dňa 24. marca 2010 p o t v r d z u j e .
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej aj ,,krajský súd“) podľa
§ 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol ţalobu ţalobkyne, ktorou sa domáhala preskúmania a zrušenia rozhodnutia ministra vnútra Slovenskej republike, č.p.: KM-135/PK-2007 zo dňa 8. októbra 2007, ktorým ţalovaný zamietol rozklad ţalobkyne a potvrdil prvostupňové rozhodnutie – personálny rozkaz MV SR č. 284 zo dňa 20. júla 2007, na základe ktorého bola ţalobkyňa podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej sluţbe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej sluţby, Zboru väzenskej a justičnej stráţe SR a Ţelezničnej polície (ďalej len „zákon č. 73/1998 Z.z.“) prepustená zo sluţobného pomeru príslušníka Policajného zboru
SR. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP tak, ţe v konaní neúspešnej ţalobkyni ich náhradu nepriznal.
Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe sa stotoţnil s právnym
názorom ţalovaného, ako aj prvostupňového správneho orgánu, podľa ktorého z ustanovení § 48 ods. 3 písm. g/, h/, a n/ zákona č. 73/1998 Z.z. v tom čase v platnom znení, jednoznačne vyplývajú základné povinnosti ţalobkyne ako policajta. Podľa krajského súdu ţalobkyňa marila objektívne prešetrenie dopravnej nehody tým, ţe sa odmietla podrobiť dychovej skúške a odberu krvi na zistenie alkoholu v krvi, čo bolo dôvodom prepustenia ţalobkyne zo sluţobného pomeru. Okolnosti samotného naplnenia skutkovej podstaty konania ţalobkyne, ktoré bolo kvalifikované, ako v príkrom rozpore s obsahom sluţobnej prísahy a sluţobnými povinnosťami policajta, boli aj podľa krajského súdu jednoznačne preukázané. Takto potom krajský súd dospel k záveru, ţe napadnuté rozhodnutie i postup správneho orgánu bol z pohľadu ţalobných dôvodov v súlade so zákonom, a preto ţalobu zamietol.
Proti rozsudku krajského súdu podala ţalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie,
domáhajúc sa jeho zmeny v podobe, ţe Najvyšší súd Slovenskej republiky ţalobe v celom rozsahu vyhovie, dôvodiac tým, ţe krajský súd nedostatočne zistil skutkový stav a vec nesprávne právne posúdil. Uviedla, ţe postupom krajského súdu jej bola odňatá moţnosť konať pred súdom a krajský súd nevykonal ňou navrhnuté dôkazy.
K otázke vedenia vozidla v čase nehody ţalobkyňa uviedla, ţe z výsledkov
priestupkového konania vyplýva, ţe neexistuje ţiadny svedok, ktorý by potvrdil, ţe ţalobkyňa osobné motorové vozidlo v čase dopravnej nehody riadila, ako sa z vozidla dostala a či v čase nehody bol vo vozidle ešte niekto iný. Rovnako neexistuje ani iný dôkaz preukazujúci túto skutočnosť. Z vykonaného objasňovania priestupku je moţné určite konštatovať len, ţe k dopravnej nehode došlo. Zo svedeckých výpovedí nie je moţné stanoviť ani či ţalobkyňa v čase dopravnej nehody bola vôbec vo vozidle. Uvedené je moţné len vyvodzovať zo skutočnosti, ţe ţalobkyňa bola ošetrovaná v zdravotníckom zariadení, pričom na priebeh dopravnej nehody si nepamätá, vzhľadom na otras mozgu, ktorý utrpela. Na základe takto získaných skutočností nemoţno podľa názoru ţalobkyne vysloviť jednoznačný záver, tak ako je tento uvedený v odôvodnení rozsudku krajského súdu.
Ďalej uviedla, ţe poznanie nehodového deja a identifikácia osoby vodiča
motorového vozidla v čase nehody sú nevyhnutné aj pre posúdenie jej prípadnej disciplinárnej zodpovednosti vedúcej k jej prepusteniu zo sluţobného pomeru. Dôvodom jej prepustenia bolo, ţe napriek tomu, ţe nepochybne bola vodičkou motorového vozidla, marila objektívne prešetrenie dopravnej nehody tým, ţe sa odmietla podrobiť dychovej skúške a odberu krvi na zistenie alkoholu v krvi. Prezumpcia vedenia motorového vozidla ţalobkyňou bola teda predpokladom pre vyvodenie jej disciplinárnej zodpovednosti, a preto konajúci správny súd v rámci preskúmania zákonnosti rozhodnutia o prepustení
zo sluţobného pomeru nemôţe ignorovať skutočnosti vyvracajúce nepochybne tvrdenie o tom, ţe viedla vozidlo v čase nehody.
Taktieţ namietala, ţe správny orgán vydal rozhodnutie po uplynutí lehoty
stanovenej zákonom z dôvodu existencie dvoch personálnych rozkazov jedného vydaného 20. júla 2007, teda pred uplynutím dvojmesačnej prekluzívnej lehoty, ktorý však nebol podpísaný ministrom vnútra SR a druhého datovaného 27. júla 2007, teda po uplynutí dvojmesačnej prekluzívnej lehoty, ktorý bol podpísaný vlastnoručne ministrom vnútra. Ţalobkyňa má za to, ţe krajský súd sa s existenciou dvoch personálnych rozkazov nijak nevysporiadal. V postupe krajského súdu vidí ústavne neakceptovateľný zásah do jej práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. 1. ÚS 241/07) ale aj Európskeho súdu pre ľudské práva (García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999) všeobecný súd nemusí dať síce odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia musí primeraným a ústavne konformným spôsobom reagovať. Odpoveď súdu musí byť zrejmá, jasná a zrozumiteľná nielen súdu ale aj účastníkovi konania, keďţe súd rozhoduje o jeho právnej veci. Podľa právneho názoru ţalobkyne v dôsledku toho, ţe krajský súd v napadnutom rozsudku ţiadnym spôsobom nereagoval na túto právnu argumentáciu ţalobkyne a nevysporiadal sa s ňou v odôvodnení napadnutého rozsudku odňal ţalobkyni moţnosť konať pred súdom, čo napĺňa odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ OSP a v konečnom dôsledku to predstavuje aj zásah do jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ţalobkyňa uvedené ţalobné dôvody podrobne popisuje na strane 4 a 5 svojho odvolania proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 2S 328/07-75 z 24. marca 2010.
Ţalobkyňa ďalej namietala, ţe na pojednávaní konajúcom na krajskom súde
predloţila osobne sudcom senátu na nahliadnutie zväzok listinných dôkazov: 69 strán kópií listín z personálneho spisu č.p. SPC-379/1-2007, ktoré ţalobkyni vyhotovil 30. júla 2007 pplk. Mgr. R. R., ale krajský súd sa v napadnutom rozsudku obmedzil iba na prevzatie tvrdení ţalovaného správneho orgánu ohľadom vyhotovenia personálneho rozkazu bez toho, aby tieto tvrdenia boli dôkazmi preukázané. Na druhej strane ţalobkyňou predloţené dôkazy (najmä personálny rozkaz zo dňa 27. júla 2007 podpísaný ministrom vnútra) nielenţe v odôvodnení rozsudku náleţité nevyhodnotil, ale v podstate ani nevykonal. V dôsledku nevysporiadania sa so ţalobkyňou predloţeným dôkazom, ktorý mohol mať zásadný vplyv na zákonnosť preskúmavaného správneho rozhodnutia, keďţe preukazoval zánik práva na prepustenie ţalobkyne zo sluţobného pomeru, je napadnutý rozsudok podľa ţalobkyne nezákonný (§ 157 ods. 2 OSP).
Pokiaľ ide o vlastné dôvody prepustenia ţalobkyne zo sluţobného pomeru,
tu ţalobkyňa zotrváva na ţalobných dôvodoch a v záujme hospodárnosti ich pre potreby odvolacieho súdu nebude opakovať.
Na základe vyššie uvedených skutočností ţalobkyňa navrhla, aby Najvyšší súd
Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu v Bratislave sp.zn. 2S 328/07 z 24. marca 2010 zmenil tak, ţe rozhodnutie ministra vnútra SR zo dňa 8. októbra 2007, č. p. KM-135/PK-2007 a personálny rozkaz ministra vnútra SR zo dňa 27. júla 2007, číslo 284 zrušil a vec vrátil ţalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Alternatívne navrhuje, aby najvyšší súd napadnutý rozsudok podľa § 221 ods. 2 OSP zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.
Uviedla, ţe v prípade úspechu si bude uplatňovať náhradu trov konania.
Ţalovaný nesúhlasiac s dôvodmi uvedenými v odvolaní ţalobkyne, navrhol
napadnutý rozsudok krajského súdu z jeho vecne a právne správnych dôvodov potvrdiť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10
ods. 2 OSP), preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v medziach podaného odvolania (§ 246c ods. 1 veta prvá a § 212 ods. 1 OSP), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 250ja ods. 2 OSP, keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke najvyššieho súdu www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a po oboznámení sa so spisovým materiálom dospel k záveru, ţe odvolaniu ţalobkyne nie je moţné vyhovieť.
V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb, alebo opravných
prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môţu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 OSP).
V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich
právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a ţiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu, súd postupuje podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti OSP (§ 247 ods. 1 OSP).
Predpokladom vzniku sluţobného pomeru policajta je zloţenie sluţobnej prísahy,
v ktorej je subsumovaný sľub čestnosti, statočnosti, disciplinovanosti ako aj ochrany bezpečnosti a verejného poriadku (§ 17 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z.).
Sluţobná disciplína policajtov spočíva v dôslednom plnení povinností
ustanovených ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi, ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, sluţobnou prísahou, rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a pokynmi nadriadených (§ 47 zákona č. 73/1998 Z.z.).
Podľa § 48 ods. 3 písm. g/, h/ a n/ zákona č. 73/1998 Z. z., policajt je povinný:
g) v štátnej sluţbe i mimo štátnej sluţby zdrţať sa konania, ktoré by mohlo narušiť váţnosť Policajného zboru alebo ohroziť dôveru v tento zbor, h) dodrţiavať sluţobnú disciplínu, n) plniť aj povinnosti vyplývajúce z iných všeobecne záväzných právnych predpisov.
Podľa § 238 ods. 1 aţ 4 zákona č. 73/1998 Z. z., za dôkaz môţu slúţiť všetky
prostriedky, ktorými moţno zistiť a objasniť skutočný stav veci, a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. Dôkazom sú najmä výpovede, vyjadrenia osôb vrátane účastníkov konania, odborné posudky, znalecké posudky, správy, vyjadrenia a potvrdenia orgánov a organizácií, listiny, veci, a obhliadka. Účastník konania je oprávnený navrhovať na podporu svojich tvrdení dôkazy. Oprávnený orgán hodnotí dôkazy podľa vlastnej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti.
Náleţitosti rozhodnutia sú upravené v ustanovení § 241 ods. 1 aţ 4 zákona
č. 73/1998 Z.z..
Najvyšší súd z administratívneho spisu zistil, ţe napadnutým rozhodnutím
ţalovaný zamietol rozklad ţalobkyne a súčasne potvrdil personálny rozkaz MV SR č. 284, zo dňa 20. júla 2007, ktorým bola ţalobkyňa podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z.z. prepustená zo sluţobného pomeru príslušníka Policajného zboru z dôvodu, ţe po dopravnej nehode sa ţalobkyňa bezdôvodne odmietla podrobiť dychovej skúške na zistenie alkoholu v krvi prístrojom a taktieţ odberu vyšetrenia krvi v NsP Š. K. v Michalovciach sluţbukonajúcej funkcionárke ORPZ v Michalovciach JUDr. pplk. K. za prítomnosti hliadky OOPZ Michalovciach v zloţení nstrţm. J. a nstrţm. R., čím zvlášť hrubým spôsobom porušila sluţobnú prísahu.
Úlohou najvyššieho súdu v konaní bolo posúdiť, či správny orgán postupoval
v súlade so zákonom, a či konaním ţalobkyne boli naplnené znaky prepúšťacieho dôvodu podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z.z. z hľadiska závaţnosti moţného negatívneho vplyvu v sluţobnom pomere.
Podľa § 189 písm. c/ zákona č. 73/1998 Z.z. (v znení účinnom do 31. decembra
2007) sa sluţobný pomer končí aj prepustením.
Podmienkami prepustenia zo sluţobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e/
zákona č. 73/1998 Z.z. sú jednak 1/ porušenie sluţobnej prísahy alebo sluţobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom, a jednak 2/ jeho ponechanie v sluţobnom pomere by bolo na ujmu dôleţitých záujmov štátnej sluţby.
Pokiaľ krajský súd dospel k záveru, ţe obe tieto podmienky boli splnené, pričom
k takémuto záveru dospel na základe výsledkov dokazovania v administratívnom konaní, bolo potrebné s takýmto názorom krajského súdu súhlasiť.
K námietke ţalobkyne, k vedeniu vozidla v čase nehody a jej prítomnosti
vo vozidle v čase nehody najvyšší súd chce ţalobkyňu upozorniť, ţe rozhodujúca pre prepustenie ţalobkyne zo sluţobného pomeru bola tá skutočnosť, ţe sa ţalobkyňa bezdôvodne odmietla podrobiť dychovej skúške na zistenie alkoholu v krvi prístrojom a taktieţ odberu vyšetrenia krvi v NsP Š. K. v Michalovciach sluţbukonajúcej funkcionárke ORPZ v Michalovciach JUDr. pplk. K. za prítomnosti hliadky OOPZ Michalovciach v zloţení nstrţm. J. a nstrţm. R., čím zvlášť hrubým spôsobom porušila sluţobnú prísahu.
Sluţobná prísaha nie je prísľubom limitovaným na čas výkonu sluţby. Poţadované
vlastnosti (čestnosť, statočnosť, disciplína a pripravenosť vynaloţiť svoje sily na ochranu verejného poriadku a majetku občanov) sú základnými predpokladmi k výkonu sluţby v Policajnom zbore. Príslušník, ktorý tieto vlastnosti nemá a mimo sluţby sa prejavuje v rozpore s nimi, hrubo poškodzuje dôveryhodnosť Policajného zboru (ďalej aj „PZ“).
Treba tieţ poukázať v zhode so ţalovaným, ţe podľa bodu I. rozkazu ţalovaného
č. 6/1997 o úlohách na zvýšenie morálneho stavu a disciplíny príslušníkov PZ časti a/ ods. 11 bolo všetkým policajtom, a to bez ohľadu na tú skutočnosť, či boli vodičmi motorového vozidla, alebo iba spolujazdcami, prípadne chodcami alebo cyklistami uloţené nemariť objektívne prešetrenie dopravnej nehody, ktorej boli účastníkmi, najmä odchodom z miesta nehody pred príchodom policajtov prešetrujúcich nehodu, s výnimkou nevyhnutných prípadov (poskytnutie pomoci zraneným osobám, nevyhnutnosť vlastného ošetrenia v zdravotníckom zariadení a pod.), alebo bezdôvodným odmietnutím povinnosti podrobiť sa vyšetreniu na zistenie poţitia alkoholu alebo omamnej a psychotropnej látky. S touto povinnosťou bola ţalobkyňa oboznámená.
Podľa najvyššieho súdu, ak by ţalobkyňa neviedla motorové vozidlo a dokonca sa
nenachádzala v čase nehody v motorovom vozidle, tak by nemala dôvod odmietnuť sa podrobiť úkonom potrebným k zisteniu, či nie je pod vplyvom alkoholických nápojov. Z administratívneho spisu jednoznačne taktieţ vyplýva, ţe ţalobkyňa bola ošetrovaná na mieste dopravnej nehody RZP a následne prevezená do nemocnice na vyšetrenia. Z lekárskych správ je jednoznačne preukázané, ţe v bodoch o pôvode a spôsobe zranenia je uvedené, ţe havarovala v osobnom aute. Ţalobkyňa ani raz neuviedla a nevysvetlila, prečo sa nachádzala na danom mieste inak ako účastníčka danej dopravnej nehody. Taktieţ jej tvrdenie, v ktorom uvádza, ţe vzhľadom na otras mozgu, ktorý utrpela si na priebeh dopravnej nehody nepamätá ale v zapätí uvádza, ţe motorové vozidlo neriadila, najvyšší súd povaţuje za zavádzajúce, odporujúce si a ničím nepodloţené.
Najvyšší súd si nemohol nevšimnúť, ţe ţalobkyňa si zamieňa disciplinárne konanie
s konaním personálnym. Najvyšší súd poznamenáva v zhode so ţalovaným, ţe uvedené konania sú samostatným konaním na sebe nezávislým.
Ďalším z dôvodov odvolania ţalobkyne, bolo posúdenie zákonnosti rozhodnutia
ţalovaného z pohľadu dodrţania zákonnej lehoty na rozhodnutie o prepustení policajta
podľa § 192 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z.z. (účinnom do 31. decembra 2007). Ţalobkyňa poukazuje na existenciu dvoch personálnych rozkazov, jedného vydaného 20. júla 2007, pred uplynutím dvojmesačnej subjektívnej lehoty a druhého datovaného 27. júla 2007, po uplynutí dvojmesačnej subjektívnej lehoty.
Vychádzajúc z pripojeného spisového materiálu, je podľa názoru najvyššieho súdu
zrejmé, ţe personálny rozkaz minister vnútra podpísal 20. júla 2007, o čom svedčí pripojený originál personálneho rozkazu, ktorý je súčasťou predmetného spisu. Poukaz na fotokópiu personálneho rozkazu s dátumom 27. júla 2007, ktorým disponuje iba ţalobkyňa, povaţuje najvyšší súd za irelevantný. Z administratívneho spisu je tieţ zrejmé, ţe dňa 21. júla 2007 bol ţalobkyni doručený odpis personálneho rozkazu o prepustení č. 284 zo dňa 20. júla 2007, vyhotovený ako výtlačok č. 11, čo potvrdila aj samotná ţalobkyňa.
K námietke ţalobkyne, ţe odpis personálneho rozkazu, ktorý jej bol doručený,
nebol podpísaný ministrom vnútra, najvyšší súd v zhode s právnym názorom ţalovaného poukazuje na ustanovenie § 266 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z.z.. Poukaz ţalovaného, ţe ak sa jedná o ostatné výtlačky personálneho rozkazu, prípadne rozhodnutia o podanom rozklade, kde uvádza, ţe sa vyhotovujú ako odpisy s doloţkou „v.r“ a podpis Ministra vnútra Slovenskej republiky (ďalej aj „SR“) a doloţkou „za správnosť:“, kde sa podpisuje príslušný pracovník ţalovaného, ktorý odpis vyhotovil povaţuje najvyšší súd v súlade so zákonom č. 73/1998 Z.z. a nie je moţné takto doručený personálny rozkaz povaţovať za nulitný akt.
Podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z.z. (účinnom do 31. decembra 2007)
policajt sa prepustí zo sluţobného pomeru, ak porušil sluţobnú prísahu alebo sluţobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v sluţobnom pomere by bolo na ujmu dôleţitých záujmov štátnej sluţby.
Podľa § 192 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z.z. (účinnom do 31. decembra 2007)
o prepustení policajta z dôvodov uvedených v odseku 1 písm. d/ aţ g/ moţno rozhodnúť len do dvoch mesiacov odo dňa, keď nadriadený zistil dôvod prepustenia, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol; v týchto lehotách sa musí rozhodnutie o prepustení policajtovi aj doručiť.
Z ustanovenia § 3 zákona č. 73/1998 Z.z. nesporne vyplýva, ţe rozhodovacia
právomoc vo veciach podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z.z. patrí ministrovi vnútra SR. Minister vnútra SR je preto v danej veci „nadriadeným“, nakoľko jedine v jeho právomoci je ţalobkyňu zo sluţobného pomeru prepustiť. V zmysle doteraz ustálenej judikatúry - právny názor vyslovený v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. 7 Sţ 152/00, 4Sţ 117/03, 6 Sţ 69/95, 6 Sţ 13/01, 6 Sţ 127/03 - aţ po doručení návrhu na prepustenie policajta zo sluţobného pomeru, vrátane dôkazného materiálu preukazujúceho policajtovi porušenie sluţobnej prísahy, alebo sluţobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom za súčasného splnenia druhej zákonnej podmienky,
ţe jeho ponechanie by bolo na ujmu dôleţitých záujmov štátnej sluţby, začína ministrovi vnútra SR plynúť zákonom stanovená dvojmesačná subjektívna lehota na prijatie rozhodnutia o prepustení.
Podľa obsahu pripojeného spisového materiálu dôvod prepustenia ţalobkyne bol,
ţe dňa 24. mája 2007 ţalobkyňa bezdôvodne odmietla podrobiť sa dychovej skúške na zistenie alkoholu v krvi prístrojom a taktieţ odberu vyšetrenia krvi v NsP Š. K. v Michalovciach sluţbukonajúcej funkcionárke ORPZ v Michalovciach JUDr. pplk. K. za prítomnosti hliadky OOPZ Michalovciach v zloţení nstrţm. J. a nstrţm. R., čím zvlášť hrubým spôsobom porušila sluţobnú prísahu, a preto ak minister vnútra rozhodol dňa 20. júla 2007 o prepustení ţalobkyne zo sluţobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z.z., rozhodnutie vydal v zákonom stanovenej dvojmesačnej subjektívnej lehote, pričom v tejto lehote rozhodnutie bolo aj ţalobkyni doručené (21. júla 2007).
Najvyšší súd poukazuje i na to, ţe v danej veci rozhodnutie prvostupňového
správneho orgánu bolo vydané a doručené v zákonom stanovenej subjektívnej lehote aj pri rozšírenom výklade pojmu „nadriadený“ v ustanovení § 192 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z.z. v znení účinnom do 31. decembra 2007 (t.č. ods. 5), ktorý výklad zaujal Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí vo veci sp. zn. 8Sţo/163/2009.
K námietke ţalobkyne, ţe došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, tým, ţe krajský súd sa nevysporiadal s existenciou dvoch personálnych rozkazov vo svojom rozhodnutí najvyšší súd poukazuje na stranu 6. rozhodnutia 2S 328/07 krajského súdu, kde k námietke ţalobkyne k prekludovanej dvojmesačnej subjektívnej lehote na jej prepustenie zo sluţobného pomeru uviedol, ţe predmetný personálny rozkaz podpísal minister vnútra dňa 20. júla 2007 o čom svedčí originál výtlačku, ktorý minister vnútra SR podpísal osobne. Uvedený originál personálneho rozkazu ministra vnútra SR je súčasťou súdneho spisu. Podľa najvyššieho súdu táto odpoveď postačuje na zhora uvedenú otázku ţalobkyne.
Najvyšší súd pripomína, ţe všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.
Najvyšší súd nepovaţuje danú námietku za podstatne významnú, pre skutkový
a právny základ pre vydanie rozhodnutia a tak podľa najvyššieho súdu nedošlo ani k porušeniu jej základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (pozri bliţšie napr. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. č. IV. ÚS 112/05).
K námietke predloţenia a hodnotenia dôkazov najvyšší súd uvádza, ţe hodnotenie
dôkazov patrí do pôsobnosti správnych orgánov. Správny súd pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutí a postupu správnych orgánov posudzuje, či správne orgány hodnotili dôkazy podľa svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti (§ 238 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z.z.).
Najvyšší súd dospel k záveru, ţe správny orgán pri hodnotení dôkazov vo veci
ţalobkyne postupoval podľa tzv. zásady voľného hodnotenia dôkazov. V odôvodnení rozhodnutia ţalovaný správny orgán uviedol, ktoré skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie a akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov a pri pouţití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodol (§ 241 ods. 2 a 3 zákona č. 73/1998 Z.z.).
Najvyšší súd tieţ poukazuje, ţe ţalobkyňa ţiada najvyšší súd aby vydal rozsudok,
kde zruší personálny rozkaz ministra vnútra SR zo dňa 27. júla 2007, ktorý je právne irelevantný vzhľadom na priloţený originál personálneho rozkazu ministra vnútra SR zo dňa 20. júla 2007.
K ostatným námietkam ţalobkyne uvedených v odvolacom návrhu sa najvyšší súd
plne stotoţňuje s právnym názorom krajského súdu vysloveným v rozhodnutí č.k. 2 S 328/07-75 (§ 219 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), povaţujúc námietky ţalobkyne vo vzťahu k preskúmavenej veci za právne irelevantné.
Podľa názoru najvyššieho súdu boli v danom prípade naplnené znaky
prepúšťacieho dôvodu podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z.z. (účinnom do 31. decembra 2007), pretoţe ţalobkyňa ním zvlášť hrubým spôsobom porušila sluţobnú prísahu a sluţobné povinnosti tak, ţe jej ponechanie v sluţobnom pomere by bolo na ujmu dôleţitých záujmov štátnej sluţby.
Záverom najvyšší súd povaţuje za potrebné uviesť, ţe zákon č. 73/1998 Z.z.
poskytol vybraným skupinám štátnych zamestnancov a v nadväznosti na nich aj ich rodinným príslušníkom lepšie sociálne zabezpečenie a vyššie spoločenské postavenie, neţ má väčšina pracovníkov a zamestnancov, ktorých pracovný reţim upravuje Zákonník práce. Preto najvyšší súd povaţuje za prirodzené, ţe na druhej strane kladie zákon vyššie podmienky profesionálneho a morálneho charakteru pre výkon sluţby, ktorých porušenie, nekompromisne sankcionuje. To v konečnom dôsledku znamená, ţe zákon vyţaduje striktné dodrţiavanie svojich ustanovení, prísnejších neţ iné zákony (Zákonník práce) vo vzťahu k plneniu sluţobných povinností.
Najvyšší súd na tomto mieste dáva tieţ do pozornosti, ţe sluţobný pomer policajta
vznikajúci mocenským aktom sluţobného funkcionára (rozhodnutím o prijatí) je svojou povahou právnym pomerom štátnozamestnaneckým – verejnoprávnym a po celú dobu svojho priebehu sa výrazne odlišuje od pracovného pomeru, ktorý je naopak pomerom súkromnoprávnym a účastníci ktorého majú rovnaké postavenie. Sluţobný pomer sa od pracovnoprávneho pomeru výrazne odlišuje aj spôsobmi svojho skončenia – sluţobný
pomer policajta sa tieţ končí mocenským aktom – rozhodnutím o prepustení policajta zo sluţobného pomeru zo zákonom stanovených dôvodov.
Najvyšší súd, tieţ posúdiac formálne a obsahové náleţitosti rozhodnutia
prvostupňového správneho orgánu, ako aj ţalovaného, zhodne s názorom krajského súdu nevzhliadol ich nezákonnosť; tieto aj podľa názoru najvyššieho súdu sú náleţite a podrobne odôvodené.
Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na vyššie uvedené, povaţoval
námietky ţalobkyne smerujúce proti rozsudku prvostupňového súdu za nedôvodné, také ktoré nemôţu ovplyvniť posúdenie danej veci, a preto podľa § 250ja ods. 3 vety druhej OSP a § 219 ods. 1, 2 OSP s poukazom na dôvody napadnutého rozsudku Krajského súdu v Bratislave, ako vecne správny potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP tak, ţe ţalobkyni nepriznal ich náhradu, pretoţe nebola v tomto konaní úspešná a ţalovanému z dôvodu, ţe podľa zákona na ich náhradu nemá zákonný nárok.
Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom
hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, dňa 19. mája 2011
JUDr. Jana Baricová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Peter Szimeth