Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 454/2014
PDF · 302.63 KB
No categories available
I. ÚS 454/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. augusta 2014
predbežne prerokoval sťažnosť A. S., zastúpeného advokátom Mgr. Vladimírom Šárnikom,
Advokátska kancelária, Národného oslobodenia 25, Bernolákovo, vo veci namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 102/2011 a jeho
rozsudkom z 25. augusta 2011 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní
vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 2/2012 a jeho uznesením zo 14. novembra 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť A. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
3. marca 2014 doručená sťažnosť A. S. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „žalobca“),
ktorou namietal porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 102/2011 a jeho rozsudkom z 25. augusta 2011
a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 2/2012 a jeho uznesením zo 14. novembra 2013.
2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ je
v procesnom postavení žalobcu v súdnom spore o náhradu škody proti žalovanej –
Slovenskej republike – Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, vedenom
Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 25 C 43/2006, o ktorom
okresný súd rozhodol rozsudkom z 8. októbra 2010 tak, že žalobu o zaplatenie 18 937,13 €
s príslušenstvom z titulu zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní o určenie otcovstva zamietol. O odvolaní
sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 3 Co 102/2011 z 25. augusta 2011,
ktorým potvrdil prvostupňový rozsudok. Dovolanie sťažovateľa z 3. novembra 2011
odmietol najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Cdo 2/2012 zo 14. novembra 2013 ako
neprípustné.
3. Podľa názoru sťažovateľa „KS BA založil svoje rozhodnutie na právnom názore,
ktorý je v zásadnom rozpore s judikatúrou Ústavného súdu SR v otázke posudzovania
prieťahov v súdnom konaní, keď konanie o určenie otcovstva trvajúce 15 rokov posúdil ako
konanie bez prieťahov a teda liberoval štát zo zodpovednosti za škodu spôsobenú týmito
prieťahmi.
KS BA zároveň príslušné ustanovenia zákona č. 58/1969 Zb. aplikoval v rozpore
s ich účelom a zmyslom.
Ide o vady rozhodnutia takej intenzity, že ich dôsledkom je porušenie práva
sťažovateľa na súdnu ochranu garantovaného čl. 46 ods. 1, 3 Ústavy SR.“.
4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„1. Krajský súd... rozsudkom zo dňa 25. 08. 2011, č. k. 3 Co/102/2011 porušil
základné práva sťažovateľa zaručené v čl. 46 ods. 1, ods. 3 Ústavy.
2. Rozsudok Krajského súdu... zo dňa 25. 08. 2011, č. k. 3 Co/102/2011 sa zrušuje.
(Sťažovateľ omylom v sťažnosti uviedol 22. august 2011, pozn.)
3. Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 14. 11. 2013, č. k. 1 Cdo/2/2012 porušil
základné práva sťažovateľa zaručené v čl. 46 ods. 1, ods. 3 Ústavy.
4. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14. 11. 2013, č. k. 1 Cdo/2/2012 sa zrušuje.
5. Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd SR sú povinný zaplatiť sťažovateľovi
náhradu trov konania...“
II.
5. V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti [§ 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)] ústavný súd požiadal krajský súd o zaujatie
písomného stanoviska k opodstatnenosti posudzovanej sťažnosti.
a) Predseda krajského súdu vo vyjadrení sp. zn. Spr. 3224/14 z 13. mája 2014
v podstatnom uviedol:
„... Dňa 25. 08. 2011 tunajší súd v predmetnej veci rozhodol rozsudkom
č. k. 3 Co 102/2011-128 tak, že odvolací súd potvrdil rozsudok Okresného súdu
Bratislava I č. k. 25 C 43/2006-94 zo dňa 08. 10. 2010 z dôvodu, že nebola preukázaná
existencia nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom
pod sp. zn. 10 C/70/1990 o určenie otcovstva. Preto žalobcovi nevznikol nárok na náhradu
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom v zmysle zákona č. 58/1969
o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom, resp. v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Poukazujem v celom
rozsahu na odôvodnenie rozsudku tunajšieho súdu č. k. 3 Co 102/2011-128 zo dňa
25. 08. 2011...“
b) Keďže krajský súd vo svojom vyjadrení neuviedol žiadne nové sťažovateľovi
neznáme skutočnosti, ústavný súd nepovažoval za nevyhnutné požiadať sťažovateľa
o zaujatie stanoviska k tomuto vyjadreniu.
6. Súčasne si ústavný súd vyžiadal z okresného súdu spis sp. zn. 25 C 43/2006,
nahliadnutím do ktorého zistil z hľadiska predmetu posudzovanej sťažnosti tieto relevantné
skutočnosti:
- na čísle listu (ďalej len „č. l.“) 1 - 2 je žaloba sťažovateľa proti žalovanému
„o náhradu škody podľa § 18 z. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu...“. V článku III
žaloby sťažovateľ argumentoval: „Navrhovateľ však mal nárok na sirotský dôchodok...
Zdĺhavým postupom OS BA II vo veci určenia otcovstva však o tento svoj nárok prišiel
a bola mu spôsobená škoda... Ďalšou utrpenou škodou je nemožnosť uplatnenia práv
v konaní o dedičstve, ktoré bolo špecifikované v čl. II. Trhová cena predmetu dedičstva bola
stanovená 1.600.000,- Sk. Zákonný dedičský podiel je 1/3 a preto žiada žalovaného
o náhradu tejto škody.“
- č. l. 29 - 30 je podanie sťažovateľa z 20. apríla 2007 – doplnenie čl. II žaloby:
„... uplatnená náhrada škody teda predstavuje ušlý sirotský dôchodok na území Slovenskej
republiky vo výške 37.200,- Sk, ušlý sirotský dôchodok v Kanade 761.755,- Sk a 1/3
dedičského podielu 533.333,- Sk, čo spolu predstavuje 1.332.288,- Sk.“
Petit žaloby upravil v čl. IV takto: „žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu
1.332.288,- Sk s ročným úrokom... nahradiť trovy konania...“
- č. l. 94 - 104 – rozsudok okresného súdu č. k. 25 C 43/2006-94 z 8. októbra 2010,
- č. l. 128 - 129 – rozsudok krajského súdu sp. zn. 3 Co 102/2011 z 25. augusta 2011,
- č. l. 149 - 153 – uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 2/2012 zo 14. novembra
2013.
7. Ako dôkazový materiál sťažovateľ k sťažnosti pripojil uznesenie najvyššieho súdu
zo 14. novembra 2013, rozsudok krajského súdu z 25. augusta 2011 a dovolanie
z 3. novembra 2011.
III.
8. Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd každý návrh
na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody
na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
9. Sťažovateľ sa domáhal toho, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jeho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy označenými
rozhodnutiami menovaných všeobecných súdov (body 1 a 4).
10. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy,
ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 264/2011).
12. Sťažovateľ sa vo svojej sťažnosti predovšetkým domáhal vyslovenia porušenia
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy
uznesením najvyššieho súdu zo 14. novembra 2013, ktorým dovolanie sťažovateľa odmietol
„podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.“ , a jemu
predchádzajúcim rozsudkom krajského súdu z 28. augusta 2011 (pozri bodu 1, 2 a 4).
13. Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu účelom práva na súdnu a inú
právnu ochranu vrátane práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu.
Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01).
Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa stabilizovanej judikatúry
ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade
s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto
predpisom je zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej aj „OSP“).
14. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou základného práva
na súdnu ochranu a aj práva na spravodlivý súdny proces nie je to, aby účastník konania bol
v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom úspešný vrátane odvolacieho konania či
konania o dovolaní. Z toho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade
so skutkovým a právnym názorom účastníka konania. Procesný postoj účastníka konania
zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu
akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať
podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným,
zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným
procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník
konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného
procesu (IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07). Rovnako ústavný
súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,
ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96,
I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, I. ÚS 252/2012).
15. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také
rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
16. Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného
prostriedku (odvolania či dovolania) uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich
„nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného
základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné
dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného odvolania či dovolania vôbec boli
naplnené.
17. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje
za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky
na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu,
t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný
súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich
do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej
vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,
ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00),
preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až
vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné
súdy neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade
s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.
18. Právo na súdnu ochranu (ako aj právo na spravodlivé súdne konanie) sa
v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné
podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci
samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane
dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú ustanovenia
§ 236 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti
dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne
vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až g) tohto
zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu
v prípadoch uvedených v § 238 OSP.
19. Ústavný súd z tohto hľadiska (body 17 a 18) preskúmal rozhodnutie najvyššieho
súdu sp. zn. 1 Cdo 2/2012 zo 14. novembra 2013, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa.
Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu
nemajúci oporu v zákone. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd po uvedení
priebehu a výsledku konania na okresnom súde v podstatnom oboznámil rozhodnutie,
faktické a právne závery krajského súdu a tiež dovolaciu argumentáciu sťažovateľa.
Svoje rozhodnutie odôvodnil najvyšší súd v podstatnom takto:
„Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že odvolací súd postačujúco
odôvodnil svoj rozsudok, ktorým nadviazal na rozsudok súdu prvého stupňa, ktorý ako
vecne správny potvrdil. Podľa dovolacieho súdu nižšie súdy dostatočne odôvodnili svoje
rozhodnutia; ich zdôvodnenie ako celok spĺňa parametre zákona na odôvodnenie rozsudku
(§ 157 ods. 2 O. s. p.), je v ňom vysvetlené, z ktorých dôkazov pri rozhodovaní vychádzali aj
ako vec - zistený skutkový stav - právne posúdili. Treba mať na pamäti, že konanie pred
súdom prvého stupňa a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť
rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú
(kompletizujúcu) jednotu; takýto prístup reflektuje aj ostatne citovanú judikatúru ESĽP.
V prípade, ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvého
stupňa, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia
a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa
po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorým - ako už bolo
spomenuté - tvorí jeden celok.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval
alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Dovolací súd sa samotnou správnosťou prijatých právnych záverov nižších súdov
nezaoberal. Z obsahu dovolania vyplýva, že sa v ňom uplatňuje aj námietka, že rozhodnutie
odvolacieho súdu trpí vadou nesprávneho právneho posúdenia (§ 241 ods. 2 písm. c/
O. s. p.). Pri posudzovaní, či rozhodnutia nižších súdov sú (ne)preskúmateľné (teda či boli
splnené parametre zákona na odôvodnenie rozsudku - § 157 ods. 2 O. s. p.), dovolací súd
však neposudzuje správnosť prijatých právnych záverov nižších súdov. Za odňatie možnosti
konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil
svoje rozhodnutie podľa predstáv či požiadaviek žalobcu. Tým ale nemohlo dôjsť
k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý súdny proces. Do práva na spravodlivý proces
totiž - ako už bolo spomenuté - nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd
stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. US 252/04), ani
právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa
rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04).
Dovolací súd nemôže pristúpiť k posudzovaniu otázky dôvodnosti a opodstatnenosti
dovolania (t. j. danosti dovolacieho dôvodu v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), pokiaľ
nedospeje k záveru, že dovolanie je procesné prípustné. V prejednávanej veci pri skúmaní
otázky prípustnosti dovolania bolo zistené, že tento opravný prostriedok žalobcu nesmeruje
proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustný (nie je podaný proti žiadnemu z rozhodnutí
uvedených v § 238 ods. 1 až 3 O. s. p., v dovolacom konaní nevyšli najavo procesné vady
konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. a nepreukázala sa žalobcom tvrdená
existencia procesnej vady uvedenej v § 237 písm. f/ O. s. p.).
Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom (rovnako
ako tzv. iná vada konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), samo osebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá, (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. - nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). I keby tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich
z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok
vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny
právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov
vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo
procesné prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo). Z podaného vyplýva, že
Najvyšší súd Slovenskej republiky za opísaného stavu veci nemohol (nesmel) v dovolacom
konaní postúpiť do ďalšieho štádia prieskumu a podrobiť skúmaniu správnosť právnych
záverov odvolacieho súdu, ani vecne riešiť to, či konanie nie je postihnuté tzv. inými vadami
konania a či tieto prípadne mali za následok vydanie nesprávneho rozhodnutia vo veci
(§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.). Po zistení procesnej neprípustnosti dovolania má Najvyšší
súd Slovenskej republiky povinnosť takéto dovolanie bez ďalšieho odmietnuť (§ 243b ods. 5
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.); nemá možnosť zaoberať sa vecnou správnosťou
napadnutého rozhodnutia.
Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemožno vyvodiť z ustanovení
§ 238 a O. s. p. a v dovolacom konaní nevyšlo najavo, že by konanie na súdoch nižších
stupňov bolo postihnuté niektorou z vád uvedenou v § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej
republiky dovolanie žalobcu podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania,
nezaoberal sa vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.“
20. Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného konštatuje, že v dovolacom konaní
nedošlo k odňatiu možnosti preskúmavania napadnutého výroku odvolacieho súdu, pretože
najvyšší súd postupoval v súlade s normami občianskeho súdneho konania, ak odmietol
dovolanie proti rozhodnutiu krajského súdu „podľa § 243 ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218
ods. 1 písm. c/ O. s. p.“ ako neprípustné. Rozhodnutie najvyššieho súdu
sp. zn. 1 Cdo 2/2012 zo 14. novembra 2013 obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok
skutkových a právnych záverov a nejde o arbitrárne rozhodnutie nezlučiteľné
s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.
21. Z uvedených skutočností vyplýva, že medzi namietaným uznesením najvyššieho
súdu a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je
taký vzťah, ktorý by odôvodňoval prijatie sťažnosti na ďalšie konanie po jej predbežnom
prerokovaní. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
22. Sťažovateľ ďalej namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
a 3 ústavy postupom krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn.
3 Co 102/2011 a jeho rozsudkom z 25. augusta 2011, ktorým na odvolanie sťažovateľa
rozsudok okresného súdu č. k. 25 C 43/2006-94 z 8. októbra 2010 (ktorým bola žaloba
sťažovateľa zamietnutá) potvrdil (pozri body 1, 2 a 4). Ústavný súd sa preto v rámci
predbežného prerokovania sťažnosti zaoberal aj tvrdením sťažovateľa o porušení
označených práv predmetným rozhodnutím krajského súdu.
23. Ústavný súd v úvode poznamenáva, že podľa svojej konštantnej judikatúry nemá
zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil (II. ÚS 21/96). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné
súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich
do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných
slobodách.
24. Krajský súd v napadnutom rozhodnutí z 25. augusta 2011 uviedol:
„Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca
domáhal náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom Okresného súdu
Bratislava II v konaní o určenie otcovstva vedenom na tomto súde pod sp. zn. 10 C 70/1990.
Žalovanej súd prvého stupňa nepriznal právo na náhradu trov konania.
Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že dňa 5. 1. 1990 podal okresný
národný výbor v mene žalobcu žalobu o určenie otcovstva proti domnelému otcovi žalobcu
V. M. Ten zomrel dňa 19. 12. 1986 a preto mu bol v konaní o určenie otcovstva ustanovený
opatrovník v osobe jeho otca (starého otca žalobcu) J. M. Konanie o určenie otcovstva sa
skončilo dňa 18. 5. 2004, kedy nadobudol právoplatnosť rozsudok Okresného súdu
Bratislava II zo 6. 4. 2004 č. k. 10 C 70/90-164. Žalobca uvádzal, že v dôsledku
neprimerane dlhej doby trvania 3 Co 102/2011 konania o určenie otcovstva utrpel škodu,
pretože ako zákonný dedič bol opomenutý v dedičskom konaní po starých rodičoch
a zároveň si nemohol uplatniť nárok na sirotský dôchodok, ktorý mu patril od narodenia.
Z tohto skutkového stavu súd prvého stupňa vyvodil záver, že žaloba nie je dôvodná.
Okresný súd Bratislava II sa v konaní sp. zn. 10 C 70/1990 nedopustil takého konania, ktoré
by sa dalo označiť za nesprávny úradný postup. Ak sa aj v konaní o určenie otcovstva
vyskytli obdobia, ktoré mohol žalobca subjektívne považovať za nečinnosť súdu, nemalo to
bez ďalšieho za následok vznik neodôvodnených prieťahov v konaní. Pokiaľ žalobca
poukazoval na nálezy Ústavného súdu SR, podľa ktorých pri určitej dĺžke trvania konania
nemožno také konanie charakterizovať ako bezprieťahové, súd prvého stupňa uviedol, že
tieto rozhodnutia ústavného súdu vychádzali z posudzovania konkrétnych prípadov a ich
okolností a preto ich nemožno paušálne aplikovať aj na iné konania s odlišnými účastníkmi
a s odlišným predmetom sporu. Neobstojí ani argumentácia žalobcu o nadbytočnosti
vykonaného dokazovania, pretože je vecou konajúceho súdu, dokazovanie v akom rozsahu
vykoná. Keďže teda v konaní o určenie otcovstva nedošlo k nesprávnemu úradnému
postupu, neboli splnené predpoklady vzniku nároku na náhradu škody v zmysle zák.
č. 58/1969 Zb. a súd prvého stupňa preto žalobu zamietol. O trovách konania súd prvého
stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p.
Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie alebo aby ho zrušil a vec vrátil súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil v podstate tým, že konanie o určenie
otcovstva trvalo neprimerane dlho - 15 rokov a v tejto súvislosti poukázal na judikatúru
Ústavného súdu SR. Medzi jednotlivými úkonmi súdu boli značné časové odstupy a v období
od 1. 12. 1998 do 4. 4. 2000 bol súd nečinný. Ide teda o nesprávny úradný postup štátu
a preto žalobcovi vznikol nárok na náhradu škody v zmysle zák. č. 58/1969 Zb.
Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1
O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie na pojednávaní a dospel
k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku veľmi podrobne analyzoval
postup súdu v konaní o určenie otcovstva a zaujal stanovisko, že i keď konanie o určenie
otcovstva trvalo od roku 1990 do roku 2004, nemožno urobiť záver o tom, že by išlo
zo strany súdu o nesprávny úradný postup. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje
s týmto záverom súdu prvého stupňa a poukazuje na dôvody napadnutého rozsudku v tomto
smere. Odvolací súd iba dopĺňa, že postup súdu v konaní o určenie otcovstva bol značne
sťažený tým, že označený otec žalobcu v čase začatia konania nebol nažive a navyše, zomrel
v Kanade. To spôsobilo problémy so získavaním podkladov pre znalecké dokazovanie.
Starý otec žalobcu J. M. zomrel dňa 17. 10. 1999 počas trvania konania o určenie
otcovstva. V tom čase mal žalobca 12 rokov a v rámci dedičskej postupnosti ako vnuk
mohol po starom otcovi dediť, ak by ho jeho zákonná zástupkyňa - matka prihlásila
do dedičského konania. V takom prípade by dedičské konanie muselo byť zrejme prerušené
do skončenia konania o určenie otcovstva. V spise Okresného súdu Bratislava II sp. zn.
10 C 70/90 sa na č. l. 98 nachádza úmrtný list J. M., pričom matka maloletého do spisu
nahliadla dňa 17. 4. 2000, čo vyplýva z úradného záznamu na č. l. 97a. O úmrtí J. M. teda
vedela. O jeho úmrtí nemohla nevedieť aj z dôvodu, že J. M. bol v konaní o určenie
otcovstva ustanovený za opatrovníka nebohého V. M. - otca žalobcu. Preto neobstojí
tvrdenie žalobcu, že účastníkom 3 Co 102/2011 dedičského konania po nebohom J. M. sa
nestal v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Bratislava II v konaní o
určenie otcovstva. Z toho vyplýva záver, že aj keby postup Okresného súdu Bratislava II v
konaní o určenie otcovstva sp. zn. 10 C 70/90 bolo možné označiť za nesprávny úradný
postup, chýbala by príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom
škody spočívajúcej v tom, že žalobca nebol účastníkom dedičského konania po nebohom J.
M. a preto po ňom nededil.
Z uvedeného vyplýva, že v konaní nebol preukázaný základný predpoklad vzniku
nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom v zmysle zák.
č. 58/1969 Zb. a to existencia samotného nesprávneho úradného postupu Okresného súdu
Bratislava II v konaní sp. zn. 10 C 70/90 o určenie otcovstva. Vo vzťahu k škode
pozostávajúcej z dedičského podielu po nebohom J. M. by ani prípadný nesprávny postup
Okresného súdu Bratislava II v konaní o určenie otcovstva nezakladal nárok na náhradu
škody.
Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny podľa
25. Keďže sa krajský súd „v celom rozsahu stotožňuje s... záverom súdu prvého
stupňa a poukazuje na dôvody napadnutého rozsudku v tomto smere“, považoval ústavný
súd za dôvodné oboznámiť podstatu odôvodnenia rozsudku okresného súdu
sp. zn. 25 C 43/2006 z 8. októbra 2010:
„Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím štátneho orgánu alebo jeho
nesprávnym úradným postupom podľa zákona č. 58/1969 Zb. patrí k forme objektívnej
zodpovednosti štátu, t. j. ide o zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie. Štát zodpovedá
za škodu za súčasného splnenia troch podmienok. Týmito podmienkami sú: 1/ nesprávny
úradný postup orgánu štátu 2/ existencia škody (majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch)
a 3/ príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom...
Pri posudzovaní dôvodnosti nároku navrhovateľa sa súd v prvom rade zaoberal tým,
či navrhovateľ preukázal splnenie podmienok pre existenciu zodpovednosti štátu za škodu
v zmysle vyššie citovaného zákona. Vychádzal pritom z obsahu uznesenia krajského súdu,
v ktorom tento vymedzil tri hľadiská skúmania postupu Okresného súdu Bratislava II
v konaní, a to 1/ právna a faktická zložitosť veci, 21 správanie účastníkov konania a 3/
postup samotného súdu. Dospel potom k záveru, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno
v preukázaní splnenia predpokladov pre existenciu zodpovednosti štátu za nesprávny
úradný postup.
Pokiaľ ide prvé kritérium, a to právna a faktická zložitosť veci, tu sa súd čiastočne
stotožnil s názorom právneho zástupcu navrhovateľa, keď sa domnieva, že po stránke
právnej konanie o určenie otcovstva nie je vecou zložitou. Súd totiž určuje otcovstvo
na základe domnienok presne stanovených zákonom o rodine (v tom čase § 51 až § 62
zákona č. 94/1963). Ich poradie je stanovené fixne; pokiaľ sa uplatní prvá domnienka, je
vylúčená aplikácia druhej až do doby, kým prvá nebude právoplatne zapretá. To isté potom
platí pre domnienku druhú a tretiu. Zmyslom týchto domnienok je totiž stanoviť, kto bude
podľa práva považovaný za otca dieťaťa, nie kto je jeho otcom. Pokiaľ ide o stránku
skutkovú, tu sa súd domnieva, že v skúmanom prípade nešlo o vec samo o sebe zložitú,
avšak náročnú na dokazovanie, a to nielen z dôvodu, že odporca bol už v čase začatia
konania mŕtvy, ale aj z dôvodu, že mal bydlisko a zomrel v Kanade. Tieto okolnosti značne
sťažovali postup súdu pri vykonávaní dokazovania.
Ako vyplýva z odôvodnenia uznesenia Mestského súdu v Bratislave, úlohou
okresného súdu bolo po zrušení prvostupňového rozsudku doplniť dokazovanie, a to
o zdravotnú dokumentáciu nebohého odporcu a ostatné podklady potrebné pre znalecké
dokazovanie. Získanie zdravotnej dokumentácie, o ktorú sa súd pokúsil prostredníctvom
Ministerstva spravodlivosti SR, Ministerstva zahraničných vecí SR a Veľvyslanectva
Slovenskej republiky v Otawe, bolo sťažené pre neexistenciu zmluvy o vzájomnej pomoci
medzi Slovenskou republikou a Kanadou a pre prísnosť kanadských zákonov o ochrane
súkromia a lekárskeho tajomstva (viď aj odôvodnenie rozsudku OS BA II z 6. 4. 2004).
Požadovanú dokumentáciu sa súdu napokon ani nepodarilo získať. Pokiaľ išlo o znalecké
dokazovanie to bolo sťažené z dôvodu, že obdobnú situáciu oslovení súdni znalci dovtedy
neriešili a nevedeli uviesť, či sa pomocou štandardných metód analýzy DNA otcovstvo
k maloletému dá jednoznačne potvrdiť alebo vylúčiť. Až v dôsledku rozvoja vedeckého
výskumu v oblasti genetiky mohli na základe nových poznatkov vypočítať percentuálnu
pravdepodobnosť otcovstva nebohého odporcu k maloletému (viď aj odôvodnenie rozsudku
OS BA II z 6. 4. 2004), a to analýzou DNA na bratovi nebohého odporcu.
Pokiaľ ide o druhé hľadisko, preskúmaním postupu účastníkov v konaní súd nezistil
v ich správaní závažné pochybenie, resp. dlhšie trvajúcu nečinnosť. Je pravdou, že na výzvy
a pokyny súdu reagovali niekedy s oneskorením (napr. vedľajšia účastníčka sa zaviazala
doručiť súdu odvolanie proti rozsudku s jeho odôvodnením v lehote do 15. 1. 1993, pričom
ho doplnila až 15. 2. 1993, opatrovník odporcu sa zaviazal dňa 13. 4. 1994 predložiť adresu
nemocnice, v ktorej bol hospitalizovaný nebohý odporca spolu s menom jeho ošetrujúceho
lekára, pričom až 2. 6. 1994 oznámil nemožnosť získania týchto informácií), ktoré
skutočnosti však v celkovom súhrne nemožno označiť za postup, ktorým by spôsobili
prieťahy v konaní.
A napokon, pokiaľ ide o posledné kritérium, postup samotného súdu, tu súd
vychádzal z pripojeného prehľadu jednotlivých úkonov súdu v priebehu konania. Ich
dôslednou analýzou dospel k záveru, že v konaní súd postupoval plynule, medzi jednotlivými
úkonmi a pokynmi zákonných sudcov neboli dlhšie časové odstupy. Ak sa aj na prvý pohľad
vyskytlo určité obdobie, počas ktorého súd neurobil promptný úkon, príčina bola
objektívneho charakteru a súvisela so zisťovaním rozhodujúcich skutočností
a zabezpečovaním nevyhnutných dokladov (výzvy a žiadosti ohľadne zdravotnej
dokumentácie nebohého odporcu) alebo s konaním tretích osôb (znalec, brat nebohého
odporcu M. M., ktorý sa bránil výkonu lekárskeho úkonu). Preto rýchlosť vybavenia
určitých úkonov nemohol súd v plnom rozsahu ovplyvniť. Súd však aj v takej situácii neostal
absolútne nečinný (napr. zisťoval stav vybavenia žiadosti o poskytnutie zdravotnej
dokumentácie, stav vypracovania znaleckého posudku, vyzýval M. M. na dostavenie sa
ku súdnemu znalcovi a pod). Ďalej nemožno opomenúť, že na postup súdu v konaní mali
vplyv aj nepredvídané objektívne nastané okolnosti, ako smrť opatrovníka odporcu
s potrebou ustanoviť opatrovníka nového, zmena zákonného sudcu spojená s potrebou
dôsledného naštudovania spisového materiálu a pod. Na tieto okolnosti súd opätovne
reagoval plynule, a preto tunajší súd v jeho postupe nevzhliadol závažnejšie nedostatky.
Tomu nasvedčuje napokon aj vyjadrenie predsedníčky samotného Okresného súdu
Bratislava II, s ktorým sa súd stotožnil.
Sumarizáciou vyššie uvedených skutočností dospel súd k záveru, že Okresný súd
Bratislava II. sa v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 70/1990 nedopustil takého konania,
ktoré by sa dalo označiť za nesprávny úradný postup. Pokiaľ nesprávny úradný postup
právny zástupca navrhovateľa odvodzoval od dĺžky súdneho konania, ktorá bola podľa
neho neprimeraná, súd mal rozhodnúť najneskôr do 10 rokov od podania návrhu na
základe čisto znaleckého posudku, tu súd uvádza, že ak sa aj v konaní Okresného súdu
Bratislava II vyskytli obdobia, ktoré mohol navrhovateľ ako účastník subjektívne pociťovať
ako nečinnosť súdu, nemohlo to mať bez ďalšieho za následok vznik neodôvodnených a
zbytočných prieťahov v konaní. Ako aj z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky
vyplýva, nie každý prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR (II. ÚS 57/01,
I. ÚS 46/01). Pokiaľ sa právny zástupca v tejto súvislosti odvolával na rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky, podľa ktorých pri určitej dĺžke trvania konania
nemožno také konanie charakterizovať ako bezprieťahové, tu súd udáva, že tieto
rozhodnutia a ich závery vychádzali z posudzovania konkrétnych prípadov a ich okolností,
a preto nemôžu byť paušálne aplikované aj na iné konania s odlišnými účastníkmi
a predmetom sporu. A napokon, pokiaľ ide o argumentáciu o nadbytočnosti vykonaného
dokazovania, pretože súd mal rozhodnúť na podklade znaleckého posudku a celé konanie
o určenie otcovstva právoplatne ukončiť do 10 rokov od podania návrhu, súd udáva, že je
výlučne vecou konajúceho sudcu aký rozsah dokazovania a akými dôkaznými prostriedkami
zvolí. Ide totiž o jeho procesný postup v konaní, ktorý je zameraný na získanie relevantných
podkladov potrebných na ustálenie skutkového stavu a následne pre vydanie meritórneho
rozhodnutia vo veci, do ktorého hodnotenia mu iný súd nemôže zasahovať. V kontexte
týchto skutočností považoval súd úvahy o možnom ukončení konania v určitej lehote len
na podklade znaleckého posudku za čisto hypotetické a ničím nepreukázané.
Vyhodnotiac vyššie uvedené skutočnosti, dospel súd k záveru, že navrhovateľ
v konaní neuniesol dôkazné bremeno ohľadne splnenia predpokladov pre vznik
zodpovednosti odporcu za škodu v dôsledku nesprávneho úradného postupu podľa zákona
č. 58/1969 Zb. Vzhľadom na tento záver súd posúdil nárok navrhovateľa ako nedôvodný
a v celom rozsahu ho zamietol. Keďže súd dospel k záveru o nesplnení prvotných
predpokladov pre zodpovednosť odporcu za škodu, v ďalšom sa nezaoberal otázkou
prípadnej škody a jej výšky...“
26. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu
dostatok skutkových a právnych záverov a ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery
boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,
nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II.
ÚS 3/97, I. ÚS 232/08) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na spravodlivé
súdne konanie stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd
nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane
ich dôvodov a námietok.
27. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie
rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
28. Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je
dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,
ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj
I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04, I. ÚS 200/2012) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť
do právneho názoru krajského súdu.
29. Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou
opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva. Vzhľadom na už uvedené
skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť
sťažovateľa v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.
30. Sťažovateľ ďalej namietal porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 3 ústavy
(„Každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu...“)
predmetnými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu (pozri body 1 a 4).
31. Keďže vo veci konajúce všeobecné súdy neporušili ústavnoprocesný princíp
vyplývajúci z čl. 46 ods. 1 ústavy (body 21 a 30), nemohlo dôjsť ani k porušeniu
základného práva podľa čl. 46 ods. 3 ústavy, navyše keď menované súdy vo veci riadne
konali a aj rozhodli (pozri tiež bod 14). Ústavný súd vychádzajúc z uvedených skutočností a
záverov preto odmietol sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
32. Po odmietnutí sťažovateľovej sťažnosti ako celku nebol už právny dôvod
zaoberať sa jeho ostatnými návrhmi, t. j. návrhom na zrušenie označených rozhodnutí
menovaných všeobecných súdov a priznaním mu náhrady trov konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. augusta 2014