Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 454/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. augusta 2014

predbežne prerokoval sťažnosť A. S., zastúpeného advokátom Mgr. Vladimírom Šárnikom,

Advokátska kancelária, Národného oslobodenia 25, Bernolákovo, vo veci namietaného

porušenia základných práv podľa a 3 postupom

Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 25. augusta 2011 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 14. novembra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť A. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

3. marca 2014 doručená sťažnosť A. S. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „žalobca“),

ktorou namietal porušenia základných práv podľa a 3 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 25. augusta 2011

a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 14. novembra 2013.

2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ je

v procesnom postavení žalobcu v súdnom spore o náhradu škody proti žalovanej –

Slovenskej republike – Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, vedenom

Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. , o ktorom

okresný súd rozhodol rozsudkom z 8. októbra 2010 tak, že žalobu o zaplatenie 18 937,13 €

s príslušenstvom z titulu zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní o určenie otcovstva zamietol. O odvolaní

sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. z 25. augusta 2011,

ktorým potvrdil prvostupňový rozsudok. Dovolanie sťažovateľa z 3. novembra 2011

odmietol najvyšší súd uznesením sp. zn. zo 14. novembra 2013 ako

neprípustné.

3. Podľa názoru sťažovateľa „KS BA založil svoje rozhodnutie na právnom názore,

ktorý je v zásadnom rozpore s judikatúrou Ústavného súdu SR v otázke posudzovania

prieťahov v súdnom konaní, keď konanie o určenie otcovstva trvajúce 15 rokov posúdil ako

konanie bez prieťahov a teda liberoval štát zo zodpovednosti za škodu spôsobenú týmito

prieťahmi.

KS BA zároveň príslušné ustanovenia aplikoval v rozpore

s ich účelom a zmyslom.

Ide o vady rozhodnutia takej intenzity, že ich dôsledkom je porušenie práva

sťažovateľa na súdnu ochranu garantovaného , 3 SR.“.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Krajský súd... rozsudkom zo dňa 25. 08. 2011, č. k. porušil

základné práva sťažovateľa zaručené v , ods. 3 .

2. Rozsudok Krajského súdu... zo dňa 25. 08. 2011, č. k. sa zrušuje.

(Sťažovateľ omylom v sťažnosti uviedol 22. august 2011, pozn.)

3. Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 14. 11. 2013, č. k. porušil

základné práva sťažovateľa zaručené v , ods. 3 .

4. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14. 11. 2013, č. k. sa zrušuje.

5. Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd SR sú povinný zaplatiť sťažovateľovi

náhradu trov konania...“

II.

5. V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti [§ 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“)] ústavný súd požiadal krajský súd o zaujatie

písomného stanoviska k opodstatnenosti posudzovanej sťažnosti.

a) Predseda krajského súdu vo vyjadrení sp. zn. Spr. 3224/14 z 13. mája 2014

v podstatnom uviedol:

„... Dňa 25. 08. 2011 tunajší súd v predmetnej veci rozhodol rozsudkom

č. k. -128 tak, že odvolací súd potvrdil rozsudok Okresného súdu

Bratislava I č. k. -94 zo dňa 08. 10. 2010 z dôvodu, že nebola preukázaná

existencia nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom

pod sp. zn. o určenie otcovstva. Preto žalobcovi nevznikol nárok na náhradu

škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom v zmysle

o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym

úradným postupom, resp. v zmysle o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Poukazujem v celom

rozsahu na odôvodnenie rozsudku tunajšieho súdu č. k. -128 zo dňa

25. 08. 2011...“

b) Keďže krajský súd vo svojom vyjadrení neuviedol žiadne nové sťažovateľovi

neznáme skutočnosti, ústavný súd nepovažoval za nevyhnutné požiadať sťažovateľa

o zaujatie stanoviska k tomuto vyjadreniu.

6. Súčasne si ústavný súd vyžiadal z okresného súdu spis sp. zn. ,

nahliadnutím do ktorého zistil z hľadiska predmetu posudzovanej sťažnosti tieto relevantné

skutočnosti:

- na čísle listu (ďalej len „č. l.“) 1 - 2 je žaloba sťažovateľa proti žalovanému

„o náhradu škody podľa z. č. o zodpovednosti za škodu...“. V článku III

žaloby sťažovateľ argumentoval: „Navrhovateľ však mal nárok na sirotský dôchodok...

Zdĺhavým postupom OS BA II vo veci určenia otcovstva však o tento svoj nárok prišiel

a bola mu spôsobená škoda... Ďalšou utrpenou škodou je nemožnosť uplatnenia práv

v konaní o dedičstve, ktoré bolo špecifikované v čl. II. Trhová cena predmetu dedičstva bola

stanovená 1.600.000,- Sk. Zákonný dedičský podiel je 1/3 a preto žiada žalovaného

o náhradu tejto škody.“

- č. l. 29 - 30 je podanie sťažovateľa z 20. apríla 2007 – doplnenie čl. II žaloby:

„... uplatnená náhrada škody teda predstavuje ušlý sirotský dôchodok na území Slovenskej

republiky vo výške 37.200,- Sk, ušlý sirotský dôchodok v Kanade 761.755,- Sk a 1/3

dedičského podielu 533.333,- Sk, čo spolu predstavuje 1.332.288,- Sk.“

Petit žaloby upravil v čl. IV takto: „žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu

1.332.288,- Sk s ročným úrokom... nahradiť trovy konania...“

- č. l. 94 - 104 – rozsudok okresného súdu č. k. -94 z 8. októbra 2010,

- č. l. 128 - 129 – rozsudok krajského súdu sp. zn. z 25. augusta 2011,

- č. l. 149 - 153 – uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. zo 14. novembra

2013.

7. Ako dôkazový materiál sťažovateľ k sťažnosti pripojil uznesenie najvyššieho súdu

zo 14. novembra 2013, rozsudok krajského súdu z 25. augusta 2011 a dovolanie

z 3. novembra 2011.

III.

8. Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd každý návrh

na začatie konania predbežne prerokuje podľa

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody

na odmietnutie návrhu podľa .

9. Sťažovateľ sa domáhal toho, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa a 3 označenými

rozhodnutiami menovaných všeobecných súdov (body 1 a 4).

10. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy,

ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(napr. , , , ).

12. Sťažovateľ sa vo svojej sťažnosti predovšetkým domáhal vyslovenia porušenia

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného a 3

uznesením najvyššieho súdu zo 14. novembra 2013, ktorým dovolanie sťažovateľa odmietol

„podľa v spojení s “ , a jemu

predchádzajúcim rozsudkom krajského súdu z 28. augusta 2011 (pozri bodu 1, 2 a 4).

13. Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu účelom práva na súdnu a inú

právnu ochranu vrátane práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu.

Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť ().

Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa , ako aj právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa stabilizovanej judikatúry

ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade

s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto

predpisom je v znení neskorších predpisov

(ďalej aj „OSP“).

14. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou základného práva

na súdnu ochranu a aj práva na spravodlivý súdny proces nie je to, aby účastník konania bol

v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom úspešný vrátane odvolacieho konania či

konania o dovolaní. Z toho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade

so skutkovým a právnym názorom účastníka konania. Procesný postoj účastníka konania

zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu

akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať

podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným,

zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným

procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník

konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného

procesu (, , , ). Rovnako ústavný

súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (, mutatis mutandis , ,

, , ).

15. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

16. Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného

prostriedku (odvolania či dovolania) uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich

„nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného

základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné

dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného odvolania či dovolania vôbec boli

naplnené.

17. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje

za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky

na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu,

t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný

súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis

, ). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej

vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z alebo dohovoru (),

preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až

vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ), alebo všeobecné

súdy neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade

s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

18. Právo na súdnu ochranu (ako aj právo na spravodlivé súdne konanie) sa

v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné

podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci

samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane

dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú ustanovenia

a nasl. . V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti

dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia výslovne

vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až g) tohto

zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu

v prípadoch uvedených v .

19. Ústavný súd z tohto hľadiska (body 17 a 18) preskúmal rozhodnutie najvyššieho

súdu sp. zn. zo 14. novembra 2013, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa.

Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu

nemajúci oporu v zákone. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd po uvedení

priebehu a výsledku konania na okresnom súde v podstatnom oboznámil rozhodnutie,

faktické a právne závery krajského súdu a tiež dovolaciu argumentáciu sťažovateľa.

Svoje rozhodnutie odôvodnil najvyšší súd v podstatnom takto:

„Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že odvolací súd postačujúco

odôvodnil svoj rozsudok, ktorým nadviazal na rozsudok súdu prvého stupňa, ktorý ako

vecne správny potvrdil. Podľa dovolacieho súdu nižšie súdy dostatočne odôvodnili svoje

rozhodnutia; ich zdôvodnenie ako celok spĺňa parametre zákona na odôvodnenie rozsudku

( ), je v ňom vysvetlené, z ktorých dôkazov pri rozhodovaní vychádzali aj

ako vec - zistený skutkový stav - právne posúdili. Treba mať na pamäti, že konanie pred

súdom prvého stupňa a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť

rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú

(kompletizujúcu) jednotu; takýto prístup reflektuje aj ostatne citovanú judikatúru ESĽP.

V prípade, ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvého

stupňa, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia

a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa

po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorým - ako už bolo

spomenuté - tvorí jeden celok.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval

alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Dovolací súd sa samotnou správnosťou prijatých právnych záverov nižších súdov

nezaoberal. Z obsahu dovolania vyplýva, že sa v ňom uplatňuje aj námietka, že rozhodnutie

odvolacieho súdu trpí vadou nesprávneho právneho posúdenia (§ 241 ods. 2 písm. c/

). Pri posudzovaní, či rozhodnutia nižších súdov sú (ne)preskúmateľné (teda či boli

splnené parametre zákona na odôvodnenie rozsudku - ), dovolací súd

však neposudzuje správnosť prijatých právnych záverov nižších súdov. Za odňatie možnosti

konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil

svoje rozhodnutie podľa predstáv či požiadaviek žalobcu. Tým ale nemohlo dôjsť

k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý súdny proces. Do práva na spravodlivý proces

totiž - ako už bolo spomenuté - nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd

stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (), ani

právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa

rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami ().

Dovolací súd nemôže pristúpiť k posudzovaniu otázky dôvodnosti a opodstatnenosti

dovolania (t. j. danosti dovolacieho dôvodu v zmysle ), pokiaľ

nedospeje k záveru, že dovolanie je procesné prípustné. V prejednávanej veci pri skúmaní

otázky prípustnosti dovolania bolo zistené, že tento opravný prostriedok žalobcu nesmeruje

proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustný (nie je podaný proti žiadnemu z rozhodnutí

uvedených v až 3 , v dovolacom konaní nevyšli najavo procesné vady

konania v zmysle až e/ a a nepreukázala sa žalobcom tvrdená

existencia procesnej vady uvedenej v ).

Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom (rovnako

ako tzv. iná vada konania podľa ), samo osebe ale prípustnosť

dovolania nezakladá, (nemá základ vo vade konania v zmysle - nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia). I keby tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich

z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok

vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania

v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny

právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov

vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo

procesné prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo). Z podaného vyplýva, že

Najvyšší súd Slovenskej republiky za opísaného stavu veci nemohol (nesmel) v dovolacom

konaní postúpiť do ďalšieho štádia prieskumu a podrobiť skúmaniu správnosť právnych

záverov odvolacieho súdu, ani vecne riešiť to, či konanie nie je postihnuté tzv. inými vadami

konania a či tieto prípadne mali za následok vydanie nesprávneho rozhodnutia vo veci

( ). Po zistení procesnej neprípustnosti dovolania má Najvyšší

súd Slovenskej republiky povinnosť takéto dovolanie bez ďalšieho odmietnuť (§ 243b ods. 5

v spojení s ); nemá možnosť zaoberať sa vecnou správnosťou

napadnutého rozhodnutia.

Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemožno vyvodiť z ustanovení

a a v dovolacom konaní nevyšlo najavo, že by konanie na súdoch nižších

stupňov bolo postihnuté niektorou z vád uvedenou v , Najvyšší súd Slovenskej

republiky dovolanie žalobcu podľa v spojení s

ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania,

nezaoberal sa vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.“

20. Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného konštatuje, že v dovolacom konaní

nedošlo k odňatiu možnosti preskúmavania napadnutého výroku odvolacieho súdu, pretože

najvyšší súd postupoval v súlade s normami občianskeho súdneho konania, ak odmietol

dovolanie proti rozhodnutiu krajského súdu „podľa v spojení s

ods. 1 písm. c/ “ ako neprípustné. Rozhodnutie najvyššieho súdu

sp. zn. zo 14. novembra 2013 obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok

skutkových a právnych záverov a nejde o arbitrárne rozhodnutie nezlučiteľné

s aplikovanými ustanoveniami .

21. Z uvedených skutočností vyplýva, že medzi namietaným uznesením najvyššieho

súdu a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľa podľa nie je

taký vzťah, ktorý by odôvodňoval prijatie sťažnosti na ďalšie konanie po jej predbežnom

prerokovaní. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25

ods. 2 z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

22. Sťažovateľ ďalej namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a 3 postupom krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 25. augusta 2011, ktorým na odvolanie sťažovateľa

rozsudok okresného súdu č. k. -94 z 8. októbra 2010 (ktorým bola žaloba

sťažovateľa zamietnutá) potvrdil (pozri body 1, 2 a 4). Ústavný súd sa preto v rámci

predbežného prerokovania sťažnosti zaoberal aj tvrdením sťažovateľa o porušení

označených práv predmetným rozhodnutím krajského súdu.

23. Ústavný súd v úvode poznamenáva, že podľa svojej konštantnej judikatúry nemá

zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné

súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách.

24. Krajský súd v napadnutom rozhodnutí z 25. augusta 2011 uviedol:

„Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca

domáhal náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom Okresného súdu

Bratislava II v konaní o určenie otcovstva vedenom na tomto súde pod sp. zn. .

Žalovanej súd prvého stupňa nepriznal právo na náhradu trov konania.

Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že dňa 5. 1. 1990 podal okresný

národný výbor v mene žalobcu žalobu o určenie otcovstva proti domnelému otcovi žalobcu

V. M. Ten zomrel dňa 19. 12. 1986 a preto mu bol v konaní o určenie otcovstva ustanovený

opatrovník v osobe jeho otca (starého otca žalobcu) J. M. Konanie o určenie otcovstva sa

skončilo dňa 18. 5. 2004, kedy nadobudol právoplatnosť rozsudok Okresného súdu

Bratislava II zo 6. 4. 2004 č. k. -164. Žalobca uvádzal, že v dôsledku

neprimerane dlhej doby trvania konania o určenie otcovstva utrpel škodu,

pretože ako zákonný dedič bol opomenutý v dedičskom konaní po starých rodičoch

a zároveň si nemohol uplatniť nárok na sirotský dôchodok, ktorý mu patril od narodenia.

Z tohto skutkového stavu súd prvého stupňa vyvodil záver, že žaloba nie je dôvodná.

Okresný súd Bratislava II sa v konaní sp. zn. nedopustil takého konania, ktoré

by sa dalo označiť za nesprávny úradný postup. Ak sa aj v konaní o určenie otcovstva

vyskytli obdobia, ktoré mohol žalobca subjektívne považovať za nečinnosť súdu, nemalo to

bez ďalšieho za následok vznik neodôvodnených prieťahov v konaní. Pokiaľ žalobca

poukazoval na nálezy Ústavného súdu SR, podľa ktorých pri určitej dĺžke trvania konania

nemožno také konanie charakterizovať ako bezprieťahové, súd prvého stupňa uviedol, že

tieto rozhodnutia ústavného súdu vychádzali z posudzovania konkrétnych prípadov a ich

okolností a preto ich nemožno paušálne aplikovať aj na iné konania s odlišnými účastníkmi

a s odlišným predmetom sporu. Neobstojí ani argumentácia žalobcu o nadbytočnosti

vykonaného dokazovania, pretože je vecou konajúceho súdu, dokazovanie v akom rozsahu

vykoná. Keďže teda v konaní o určenie otcovstva nedošlo k nesprávnemu úradnému

postupu, neboli splnené predpoklady vzniku nároku na náhradu škody v zmysle zák.

č. a súd prvého stupňa preto žalobu zamietol. O trovách konania súd prvého

stupňa rozhodol podľa

Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd

napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie alebo aby ho zrušil a vec vrátil súdu

prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil v podstate tým, že konanie o určenie

otcovstva trvalo neprimerane dlho - 15 rokov a v tejto súvislosti poukázal na judikatúru

Ústavného súdu SR. Medzi jednotlivými úkonmi súdu boli značné časové odstupy a v období

od 1. 12. 1998 do 4. 4. 2000 bol súd nečinný. Ide teda o nesprávny úradný postup štátu

a preto žalobcovi vznikol nárok na náhradu škody v zmysle

Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1

), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie na pojednávaní a dospel

k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku veľmi podrobne analyzoval

postup súdu v konaní o určenie otcovstva a zaujal stanovisko, že i keď konanie o určenie

otcovstva trvalo od roku 1990 do roku 2004, nemožno urobiť záver o tom, že by išlo

zo strany súdu o nesprávny úradný postup. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje

s týmto záverom súdu prvého stupňa a poukazuje na dôvody napadnutého rozsudku v tomto

smere. Odvolací súd iba dopĺňa, že postup súdu v konaní o určenie otcovstva bol značne

sťažený tým, že označený otec žalobcu v čase začatia konania nebol nažive a navyše, zomrel

v Kanade. To spôsobilo problémy so získavaním podkladov pre znalecké dokazovanie.

Starý otec žalobcu J. M. zomrel dňa 17. 10. 1999 počas trvania konania o určenie

otcovstva. V tom čase mal žalobca 12 rokov a v rámci dedičskej postupnosti ako vnuk

mohol po starom otcovi dediť, ak by ho jeho zákonná zástupkyňa - matka prihlásila

do dedičského konania. V takom prípade by dedičské konanie muselo byť zrejme prerušené

do skončenia konania o určenie otcovstva. V spise Okresného súdu Bratislava II sp. zn.

sa na č. l. 98 nachádza úmrtný list J. M., pričom matka maloletého do spisu

nahliadla dňa 17. 4. 2000, čo vyplýva z úradného záznamu na č. l. 97a. O úmrtí J. M. teda

vedela. O jeho úmrtí nemohla nevedieť aj z dôvodu, že J. M. bol v konaní o určenie

otcovstva ustanovený za opatrovníka nebohého V. M. - otca žalobcu. Preto neobstojí

tvrdenie žalobcu, že účastníkom dedičského konania po nebohom J. M. sa

nestal v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Bratislava II v konaní o

určenie otcovstva. Z toho vyplýva záver, že aj keby postup Okresného súdu Bratislava II v

konaní o určenie otcovstva sp. zn. bolo možné označiť za nesprávny úradný

postup, chýbala by príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom

škody spočívajúcej v tom, že žalobca nebol účastníkom dedičského konania po nebohom J.

M. a preto po ňom nededil.

Z uvedeného vyplýva, že v konaní nebol preukázaný základný predpoklad vzniku

nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom v zmysle zák.

č. a to existencia samotného nesprávneho úradného postupu Okresného súdu

Bratislava II v konaní sp. zn. o určenie otcovstva. Vo vzťahu k škode

pozostávajúcej z dedičského podielu po nebohom J. M. by ani prípadný nesprávny postup

Okresného súdu Bratislava II v konaní o určenie otcovstva nezakladal nárok na náhradu

škody.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny podľa

“

25. Keďže sa krajský súd „v celom rozsahu stotožňuje s... záverom súdu prvého

stupňa a poukazuje na dôvody napadnutého rozsudku v tomto smere“, považoval ústavný

súd za dôvodné oboznámiť podstatu odôvodnenia rozsudku okresného súdu

sp. zn. z 8. októbra 2010:

„Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím štátneho orgánu alebo jeho

nesprávnym úradným postupom podľa patrí k forme objektívnej

zodpovednosti štátu, t. j. ide o zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie. Štát zodpovedá

za škodu za súčasného splnenia troch podmienok. Týmito podmienkami sú: 1/ nesprávny

úradný postup orgánu štátu 2/ existencia škody (majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch)

a 3/ príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom...

Pri posudzovaní dôvodnosti nároku navrhovateľa sa súd v prvom rade zaoberal tým,

či navrhovateľ preukázal splnenie podmienok pre existenciu zodpovednosti štátu za škodu

v zmysle vyššie citovaného zákona. Vychádzal pritom z obsahu uznesenia krajského súdu,

v ktorom tento vymedzil tri hľadiská skúmania postupu Okresného súdu Bratislava II

v konaní, a to 1/ právna a faktická zložitosť veci, 21 správanie účastníkov konania a 3/

postup samotného súdu. Dospel potom k záveru, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno

v preukázaní splnenia predpokladov pre existenciu zodpovednosti štátu za nesprávny

úradný postup.

Pokiaľ ide prvé kritérium, a to právna a faktická zložitosť veci, tu sa súd čiastočne

stotožnil s názorom právneho zástupcu navrhovateľa, keď sa domnieva, že po stránke

právnej konanie o určenie otcovstva nie je vecou zložitou. Súd totiž určuje otcovstvo

na základe domnienok presne stanovených zákonom o rodine (v tom čase § 51 až § 62

). Ich poradie je stanovené fixne; pokiaľ sa uplatní prvá domnienka, je

vylúčená aplikácia druhej až do doby, kým prvá nebude právoplatne zapretá. To isté potom

platí pre domnienku druhú a tretiu. Zmyslom týchto domnienok je totiž stanoviť, kto bude

podľa práva považovaný za otca dieťaťa, nie kto je jeho otcom. Pokiaľ ide o stránku

skutkovú, tu sa súd domnieva, že v skúmanom prípade nešlo o vec samo o sebe zložitú,

avšak náročnú na dokazovanie, a to nielen z dôvodu, že odporca bol už v čase začatia

konania mŕtvy, ale aj z dôvodu, že mal bydlisko a zomrel v Kanade. Tieto okolnosti značne

sťažovali postup súdu pri vykonávaní dokazovania.

Ako vyplýva z odôvodnenia uznesenia Mestského súdu v Bratislave, úlohou

okresného súdu bolo po zrušení prvostupňového rozsudku doplniť dokazovanie, a to

o zdravotnú dokumentáciu nebohého odporcu a ostatné podklady potrebné pre znalecké

dokazovanie. Získanie zdravotnej dokumentácie, o ktorú sa súd pokúsil prostredníctvom

Ministerstva spravodlivosti SR, Ministerstva zahraničných vecí SR a Veľvyslanectva

Slovenskej republiky v Otawe, bolo sťažené pre neexistenciu zmluvy o vzájomnej pomoci

medzi Slovenskou republikou a Kanadou a pre prísnosť kanadských zákonov o ochrane

súkromia a lekárskeho tajomstva (viď aj odôvodnenie rozsudku OS BA II z 6. 4. 2004).

Požadovanú dokumentáciu sa súdu napokon ani nepodarilo získať. Pokiaľ išlo o znalecké

dokazovanie to bolo sťažené z dôvodu, že obdobnú situáciu oslovení súdni znalci dovtedy

neriešili a nevedeli uviesť, či sa pomocou štandardných metód analýzy DNA otcovstvo

k maloletému dá jednoznačne potvrdiť alebo vylúčiť. Až v dôsledku rozvoja vedeckého

výskumu v oblasti genetiky mohli na základe nových poznatkov vypočítať percentuálnu

pravdepodobnosť otcovstva nebohého odporcu k maloletému (viď aj odôvodnenie rozsudku

OS BA II z 6. 4. 2004), a to analýzou DNA na bratovi nebohého odporcu.

Pokiaľ ide o druhé hľadisko, preskúmaním postupu účastníkov v konaní súd nezistil

v ich správaní závažné pochybenie, resp. dlhšie trvajúcu nečinnosť. Je pravdou, že na výzvy

a pokyny súdu reagovali niekedy s oneskorením (napr. vedľajšia účastníčka sa zaviazala

doručiť súdu odvolanie proti rozsudku s jeho odôvodnením v lehote do 15. 1. 1993, pričom

ho doplnila až 15. 2. 1993, opatrovník odporcu sa zaviazal dňa 13. 4. 1994 predložiť adresu

nemocnice, v ktorej bol hospitalizovaný nebohý odporca spolu s menom jeho ošetrujúceho

lekára, pričom až 2. 6. 1994 oznámil nemožnosť získania týchto informácií), ktoré

skutočnosti však v celkovom súhrne nemožno označiť za postup, ktorým by spôsobili

prieťahy v konaní.

A napokon, pokiaľ ide o posledné kritérium, postup samotného súdu, tu súd

vychádzal z pripojeného prehľadu jednotlivých úkonov súdu v priebehu konania. Ich

dôslednou analýzou dospel k záveru, že v konaní súd postupoval plynule, medzi jednotlivými

úkonmi a pokynmi zákonných sudcov neboli dlhšie časové odstupy. Ak sa aj na prvý pohľad

vyskytlo určité obdobie, počas ktorého súd neurobil promptný úkon, príčina bola

objektívneho charakteru a súvisela so zisťovaním rozhodujúcich skutočností

a zabezpečovaním nevyhnutných dokladov (výzvy a žiadosti ohľadne zdravotnej

dokumentácie nebohého odporcu) alebo s konaním tretích osôb (znalec, brat nebohého

odporcu M. M., ktorý sa bránil výkonu lekárskeho úkonu). Preto rýchlosť vybavenia

určitých úkonov nemohol súd v plnom rozsahu ovplyvniť. Súd však aj v takej situácii neostal

absolútne nečinný (napr. zisťoval stav vybavenia žiadosti o poskytnutie zdravotnej

dokumentácie, stav vypracovania znaleckého posudku, vyzýval M. M. na dostavenie sa

ku súdnemu znalcovi a pod). Ďalej nemožno opomenúť, že na postup súdu v konaní mali

vplyv aj nepredvídané objektívne nastané okolnosti, ako smrť opatrovníka odporcu

s potrebou ustanoviť opatrovníka nového, zmena zákonného sudcu spojená s potrebou

dôsledného naštudovania spisového materiálu a pod. Na tieto okolnosti súd opätovne

reagoval plynule, a preto tunajší súd v jeho postupe nevzhliadol závažnejšie nedostatky.

Tomu nasvedčuje napokon aj vyjadrenie predsedníčky samotného Okresného súdu

Bratislava II, s ktorým sa súd stotožnil.

Sumarizáciou vyššie uvedených skutočností dospel súd k záveru, že Okresný súd

Bratislava II. sa v konaní vedenom pod sp. zn. nedopustil takého konania,

ktoré by sa dalo označiť za nesprávny úradný postup. Pokiaľ nesprávny úradný postup

právny zástupca navrhovateľa odvodzoval od dĺžky súdneho konania, ktorá bola podľa

neho neprimeraná, súd mal rozhodnúť najneskôr do 10 rokov od podania návrhu na

základe čisto znaleckého posudku, tu súd uvádza, že ak sa aj v konaní Okresného súdu

Bratislava II vyskytli obdobia, ktoré mohol navrhovateľ ako účastník subjektívne pociťovať

ako nečinnosť súdu, nemohlo to mať bez ďalšieho za následok vznik neodôvodnených a

zbytočných prieťahov v konaní. Ako aj z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky

vyplýva, nie každý prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa SR (,

). Pokiaľ sa právny zástupca v tejto súvislosti odvolával na rozhodnutia

Ústavného súdu Slovenskej republiky, podľa ktorých pri určitej dĺžke trvania konania

nemožno také konanie charakterizovať ako bezprieťahové, tu súd udáva, že tieto

rozhodnutia a ich závery vychádzali z posudzovania konkrétnych prípadov a ich okolností,

a preto nemôžu byť paušálne aplikované aj na iné konania s odlišnými účastníkmi

a predmetom sporu. A napokon, pokiaľ ide o argumentáciu o nadbytočnosti vykonaného

dokazovania, pretože súd mal rozhodnúť na podklade znaleckého posudku a celé konanie

o určenie otcovstva právoplatne ukončiť do 10 rokov od podania návrhu, súd udáva, že je

výlučne vecou konajúceho sudcu aký rozsah dokazovania a akými dôkaznými prostriedkami

zvolí. Ide totiž o jeho procesný postup v konaní, ktorý je zameraný na získanie relevantných

podkladov potrebných na ustálenie skutkového stavu a následne pre vydanie meritórneho

rozhodnutia vo veci, do ktorého hodnotenia mu iný súd nemôže zasahovať. V kontexte

týchto skutočností považoval súd úvahy o možnom ukončení konania v určitej lehote len

na podklade znaleckého posudku za čisto hypotetické a ničím nepreukázané.

Vyhodnotiac vyššie uvedené skutočnosti, dospel súd k záveru, že navrhovateľ

v konaní neuniesol dôkazné bremeno ohľadne splnenia predpokladov pre vznik

zodpovednosti odporcu za škodu v dôsledku nesprávneho úradného postupu podľa zákona

č. Vzhľadom na tento záver súd posúdil nárok navrhovateľa ako nedôvodný

a v celom rozsahu ho zamietol. Keďže súd dospel k záveru o nesplnení prvotných

predpokladov pre zodpovednosť odporcu za škodu, v ďalšom sa nezaoberal otázkou

prípadnej škody a jej výšky...“

26. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov a ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery

boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, II.

ÚS 3/97, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na spravodlivé

súdne konanie stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd

nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane

ich dôvodov a námietok.

27. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie

rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

28. Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je

dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,

ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj

, , ) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť

do právneho názoru krajského súdu.

29. Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou

opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva. Vzhľadom na už uvedené

skutočnosti ústavný súd podľa odmietol sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

30. Sťažovateľ ďalej namietal porušenie základného práva podľa

(„Každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu...“)

predmetnými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu (pozri body 1 a 4).

31. Keďže vo veci konajúce všeobecné súdy neporušili ústavnoprocesný princíp

vyplývajúci z (body 21 a 30), nemohlo dôjsť ani k porušeniu

základného práva podľa , navyše keď menované súdy vo veci riadne

konali a aj rozhodli (pozri tiež bod 14). Ústavný súd vychádzajúc z uvedených skutočností a

záverov preto odmietol sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti ( ).

32. Po odmietnutí sťažovateľovej sťažnosti ako celku nebol už právny dôvod

zaoberať sa jeho ostatnými návrhmi, t. j. návrhom na zrušenie označených rozhodnutí

menovaných všeobecných súdov a priznaním mu náhrady trov konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. augusta 2014