Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 587/2014
PDF · 321.05 KB
No categories available
II. ÚS 587/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. septembra 2014
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Meszárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosti
obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej
Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, konajúcou
prostredníctvom konateľa a advokáta doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., vedené
pod spisovými značkami: Rvp 2206/2014, Rvp 2207/2014, Rvp 2208/2014, Rvp 2209/2014,
Rvp 2210/2014, Rvp 2211/2014, Rvp 2212/2014, Rvp 2213/2014, Rvp 2214/2014,
Rvp 2215/2014, Rvp 2216/2014, Rvp 2217/2014, Rvp 2579/2014, Rvp 2580/2014,
Rvp 2581/2014, Rvp 2582/2014, Rvp 2583/2014, Rvp 2584/2014, Rvp 2585/2014,
Rvp 2586/2014 a Rvp 2587/2014, ktorými namieta porušenie svojich základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 47 Charty
základných práv Európskej únie a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Banská Bystrica, Okresného súdu Lučenec, Okresného súdu Brezno,
Okresného súdu Veľký Krtíš, Okresného súdu Zvolen, Okresného súdu Rimavská Sobota
a Okresného súdu Žiar nad Hronom v konaniach vedených pod sp. zn. 2 Er 542/2005
a uznesením z 18. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 919/2006 a uznesením zo 7. mája 2012, sp. zn.
5 Er 1287/2008 a uznesením zo 14. novembra 2012, sp. zn. 13 Er 132/2005 a uznesením
z 24. septembra 2013, sp. zn. 13 Er 444/2010 a uznesením z 20. septembra 2013, sp. zn.
22 Er 438/2004 a uznesením z 19. júna 2013, sp. zn. 6 Er 103/2007 a uznesením
z 8. apríla 2013, sp. zn. 5 Er 1288/2008 a uznesením z 22. mája 2012, sp. zn.
11 Er 4646/2006 a uznesením zo 6. novembra 2012, sp. zn. 24 Er 931/2008 a uznesením
z 19. decembra 2012, sp. zn. 11 Er 856/2004 a uznesením z 18. mája 2011, sp. zn.
24 Er 456/2008 a uznesením z 19. decembra 2012, sp. zn. 4 Er 15/2007 a uznesením
z 20. mája 2011, sp. zn. 5 Er 24/2007 a uznesením z 12. februára 2013, sp. zn.
13 Er 529/2004 a uznesením z 20. septembra 2013, sp. zn. 21 Er 498/2008 a uznesením
z 20. septembra 2013, sp. zn. 1 Er 72/2010 a uznesením z 27. marca 2012, sp. zn.
1 Er 909/2006 a uznesením z 5. decembra 2012, sp. zn. 5 Er 3590/2007 a uznesením
z 18. apríla 2013, sp. zn. 16 Er 87/2007 a uznesením zo 4. decembra 2012 a sp. zn.
10 Er 59/2004 a uznesením z 18. mája 2012, ako aj porušenie svojich základných
práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa
čl. 47 Charty základných práv Európskej únie a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského
súdu v Banskej Bystrici v konaniach vedených pod sp. zn. 2 CoE 315/2013 a uznesením
z 27. novembra 2013, sp. zn. 6 CoE 125/2013 a uznesením z 18. decembra 2013, sp. zn.
1 CoE 163/2013 a uznesením z 19. novembra 2013, sp. zn. 3 CoE 127/2013 a uznesením
z 11. decembra 2013, sp. zn. 1 CoE 394/2013 a uznesením z 10. decembra 2013, sp. zn.
14 CoE 148/2013 a uznesením z 26. novembra 2013, sp. zn. 2 CoE 265/2013 a uznesením
z 27. novembra 2013, sp. zn. 1 CoE 164/2013 a uznesením z 19. novembra 2013, sp. zn.
43 CoE 390/2013 a uznesením z 21. novembra 2013, sp. zn. 1 CoE 270/2013 a uznesením
z 19. novembra 2013, sp. zn. 43 CoE 423/2013 a uznesením z 28. novembra 2013, sp. zn.
41 CoE 345/2013 a uznesením z 27. novembra 2013, sp. zn. 2 CoE 257/2013 a uznesením
z 27. novembra 2013, sp. zn. 43 CoE 408/2013 a uznesením z 21. novembra 2013, sp. zn.
41 CoE 451/2013 a uznesením z 18. decembra 2013, sp. zn. 6 CoE 136/2013 a uznesením
z 9. januára 2014, sp. zn. 1 CoE 225/2013 a uznesením z 31. októbra 2013, sp. zn.
2 CoE 219/2013 a uznesením z 25. októbra 2013, sp. zn. 6 CoE 107/2013 a uznesením
z 18. decembra 2013, sp. zn. 13 CoE 154/2013 a uznesením zo 17. decembra 2013 a sp. zn.
2 CoE 293/2013 a uznesením z 27. novembra 2013, a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovými
značkami: Rvp 2206/2014, Rvp 2207/2014, Rvp 2208/2014, Rvp 2209/2014,
Rvp 2210/2014, Rvp 2211/2014, Rvp 2212/2014, Rvp 2213/2014, Rvp 2214/2014,
Rvp 2215/2014, Rvp 2216/2014, Rvp 2217/2014, Rvp 2579/2014, Rvp 2580/2014,
Rvp 2581/2014, Rvp 2582/2014, Rvp 2583/2014, Rvp 2584/2014, Rvp 2585/2014,
Rvp 2586/2014 a Rvp 2587/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené
pod sp. zn. Rvp 2206/2014.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 11. marca 2014
a 17. marca 2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej
len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 47 Charty
základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom
a rozhodnutím Okresného súdu Banská Bystrica, Okresného súdu Lučenec, Okresného súdu
Brezno, Okresného súdu Veľký Krtíš, Okresného súdu Zvolen, Okresného súdu Rimavská
Sobota a Okresného súdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresné súdy“) v konaniach
vedených pod sp. zn. 2 Er 542/2005 a uznesením z 18. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 919/2006
a uznesením zo 7. mája 2012, sp. zn. 5 Er 1287/2008 a uznesením zo 14. novembra 2012,
sp. zn. 13 Er 132/2005 a uznesením z 24. septembra 2013, sp. zn. 13 Er 444/2010
a uznesením z 20. septembra 2013, sp. zn. 22 Er 438/2004 a uznesením z 19. júna 2013,
sp. zn. 6 Er 103/2007 a uznesením z 8. apríla 2013, sp. zn. 5 Er 1288/2008 a uznesením
z 22. mája 2012, sp. zn. 11 Er 4646/2006 a uznesením zo 6. novembra 2012, sp. zn.
24 Er 931/2008 a uznesením z 19. decembra 2012, sp. zn. 11 Er 856/2004 a uznesením
z 18. mája 2011, sp. zn. 24 Er 456/2008 a uznesením z 19. decembra 2012, sp. zn.
4 Er 15/2007 a uznesením z 20. mája 2011, sp. zn. 5 Er 24/2007 a uznesením z 12. februára
2013, sp. zn. 13 Er 529/2004 a uznesením z 20. septembra 2013, sp. zn. 21 Er 498/2008
a uznesením z 20. septembra 2013, sp. zn. 1 Er 72/2010 a uznesením z 27. marca 2012,
sp. zn. 1 Er 909/2006 a uznesením z 5. decembra 2012, sp. zn. 5 Er 3590/2007 a uznesením
z 18. apríla 2013, sp. zn. 16 Er 87/2007 a uznesením zo 4. decembra 2012, sp. zn.
10 Er 59/2004 a uznesením z 18. mája 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenia okresných
súdov“), ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy
a podľa čl. 47 charty a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového
protokolu postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)
v konaniach vedených pod sp. zn. 2 CoE 315/2013 a uznesením z 27. novembra 2013,
sp. zn. 6 CoE 125/2013 a uznesením z 18. decembra 2013, sp. zn. 1 CoE 163/2013
a uznesením z 19. novembra 2013, sp. zn. 3 CoE 127/2013 a uznesením
z 11. decembra 2013, sp. zn. 1 CoE 394/2013 a uznesením z 10. decembra 2013, sp. zn.
14 CoE 148/2013 a uznesením z 26. novembra 2013, sp. zn. 2 CoE 265/2013 a uznesením
z 27. novembra 2013, sp. zn. 1 CoE 164/2013 a uznesením z 19. novembra 2013, sp. zn.
43 CoE 390/2013 a uznesením z 21. novembra 2013, sp. zn. 1 CoE 270/2013 a uznesením
z 19. novembra 2013, sp. zn. 43 CoE 423/2013 a uznesením z 28. novembra 2013, sp. zn.
41 CoE 345/2013 a uznesením z 27. novembra 2013, sp. zn. 2 CoE 257/2013 a uznesením
z 27. novembra 2013, sp. zn. 43 CoE 408/2013 a uznesením z 21. novembra 2013, sp. zn.
41 CoE 451/2013 a uznesením z 18. decembra 2013, sp. zn. 6 CoE 136/2013 a uznesením
z 9. januára 2014, sp. zn. 1 CoE 225/2013 a uznesením z 31. októbra 2013, sp. zn.
2 CoE 219/2013 a uznesením z 25. októbra 2013, sp. zn. 6 CoE 107/2013 a uznesením
z 18. decembra 2013, sp. zn. 13 CoE 154/2013 a uznesením zo 17. decembra 2013 a sp. zn.
2 CoE 293/2013 a uznesením z 27. novembra 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenia
krajského súdu“).
Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti
zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere sťažovateľka
poskytla dlžníkom úvery, pričom poskytnuté peňažné prostriedky boli dlžníci povinní vrátiť
podľa podmienok dohodnutých v úverových zmluvách. Na zabezpečenie úverov bola
priamo v úverových zmluvách dojednaná buď rozhodcovská doložka, ktorou bola v prípade
sporu medzi zmluvnými stranami úverovej zmluvy založená právomoc Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a. s., Bratislava (ďalej len
„rozhodcovský súd“), alebo dlžníci priamo v úverových zmluvách splnomocnili
sťažovateľkou menovite uvedenú tretiu osobu (ďalej len „splnomocnenec“), ktorá v prípade,
ak dlžník svoje povinnosti z úverovej zmluvy nesplnil, mala oprávnenie podpísať v mene
dlžníka notársku zápisnicu o uznaní dlhu dlžníkom, ktorá mala mať povahu exekučného
titulu.
Z dôvodu, že dlžníci svoje záväzky vyplývajúce im z predmetných úverových zmlúv
dobrovoľne neplnili, tieto sa voči sťažovateľke stali splatnými a v nadväznosti na uvedené
sťažovateľka v prípadoch, kde bolo udelené splnomocnenie na spísanie notárskej zápisnice,
na podklade tohto exekučného titulu (notárskej zápisnice) iniciovala začatie exekučných
konaní, a v prípadoch, kde bola dojednaná rozhodcovská doložka, na jej podklade začala
rozhodcovské konania pred zmluvnými stranami zvoleným rozhodcovským súdom, ktorého
rozhodcovské rozsudky sa tak stali exekučnými titulmi, na podklade ktorých sťažovateľka
iniciovala začatie exekučných konaní.
Potom, ako v začatých exekučných konaniach okresné súdy poverili sťažovateľkou
zvoleného súdneho exekútora vykonaním exekučných konaní, napadnutými uzneseniami
okresných súdov boli exekúcie ex offo zastavené, resp. vyhlásené za neprípustné a následne
zastavené.
Na základe odvolaní sťažovateľky boli napadnuté uznesenia okresných súdov
potvrdené napadnutými uzneseniami krajského súdu ako vecne správne.
Sťažovateľka v sťažnostiach podaných ústavnému súdu v obšírnej argumentácii
namieta, že postupom a uzneseniami okresných súdov a krajského súdu boli porušené ňou
označené základné práva podľa ústavy a charty a práva podľa dohovoru, dodatkového
protokolu, pričom k ich porušeniu malo dôjsť predovšetkým tým, že zastavením, už riadne
začatých a prebiehajúcich exekučných konaní, na vykonanie ktorých okresné súdy už raz
udelili súdnemu exekútorovi poverenia, došlo k prekročeniu právomoci okresných súdov
ako súdov exekučných, v kompetencii ktorých podľa sťažovateľky nie je vecné
preskúmavanie exekučného titulu. Okresné súdy podľa sťažovateľky rozhodli nad rámec
svojej právomoci, keď bez návrhu rozhodli o zastavení exekúcií, čím mali sťažovateľke
odňať možnosť konať pred súdom, pretože sa nemala možnosť k veci vyjadriť aj napriek
tomu, že toto rozhodnutie v konečnom dôsledku zásadným spôsobom ovplyvnilo jej právne
postavenie, pretože podľa sťažovateľky má síce v tom-ktorom prípade k dispozícii
exekučný titul, a to rozhodcovský rozsudok alebo notársku zápisnicu, avšak tento
je nevykonateľný. Uvedené pochybenie okresných súdov podľa sťažovateľky nenapravil
ani krajský súd.
Sťažovateľka ďalej v sťažnostiach podaných ústavnému súdu namieta, že tak okresné
súdy, ako ani krajský súd nenariadili v daných veciach pojednávanie aj napriek tomu, že im
to ukladá § 57 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení účinnom od 9. augusta 2012, ako aj to, že uvedené súdy
veci nesprávne právne posúdili z hľadiska vnútroštátnej právnej úpravy v interakcii
s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej aj „smernica Rady“), pretože
podľa sťažovateľky sa žiadnym spôsobom nevysporiadali s tým, prečo buď dojednanie
rozhodcovskej doložky v úverovej zmluve, alebo udelenie splnomocnenia dlžníkom tretej
osobe v úverovej zmluve na spísanie notárskej zápisnice o uznaní dlhu považovali
za neprijateľnú podmienku, a v tomto smere podľa sťažovateľky súdy nerešpektovali
ani jej návrh na prerušenie konaní na účely predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu
dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) na podanie výkladu pojmu „nekalá zmluvná
podmienka“ v kontexte danej veci.
Sťažovateľka poukazuje aj na rozsudok Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt
proti Csaba Csipai a spol. C-472/11 z 21. 2. 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1
a čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý
konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť
dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne,
aby uvedená podmienka bola zrušená, avšak zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti
zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu
zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu
kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel ustanovujú vnútroštátne
procesnoprávne predpisy.
Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje,
aby ústavný súd rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví porušenie jej základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, charty, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa
čl. 1 dodatkového protokolu a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru
postupom okresných súdov v napadnutých konaniach a napadnutými uzneseniami,
ako aj porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 47
charty a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom
krajského súdu v napadnutých konaniach a jeho napadnutými uzneseniami, napadnuté
uznesenia okresných súdov a napadnuté uznesenia krajského súdu zruší a veci vráti
na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu
trov konania.
Súčasťou sťažností je aj návrh na odklad vykonateľnosti napadnutých uznesení
krajského súdu podaný podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“).
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho
odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré
nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým
zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažností je tvrdenie sťažovateľky o porušení ňou označených práv
zaručených ústavou, dohovorom, dodatkovým protokolom a chartou postupom
a označenými uzneseniami okresných súdov, ako aj postupom a označenými uzneseniami
krajského súdu.
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme
hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali
a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde
nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde
možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí
primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností, ktoré sú predmetom tohto prerokovania pred
ústavným súdom, a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež
prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky, okresných súdov a krajského súdu, proti
ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc označené právne normy,
tak, že predmetné sťažnosti spojil na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia).
II.2 K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozhodnutiami
okresného súdu
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže
domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie
(m. m. IV. ÚS 115/07).
Sťažovateľka sťažnosťami napáda postup okresných súdov v napadnutých konaniach
a napadnuté uznesenia okresných súdov vydané v týchto konaniach, ktorými okresné súdy
zamietli žiadosti sťažovateľky o udelenie poverení na vykonanie exekúcií, resp. vyhlásili
exekúcie za neprípustné a zastavili ich.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti
namietanému postupu a napadnutým uzneseniam okresných súdov odvolania, o ktorých
bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť
o odvolaniach sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.
Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej
právomoci.
II.3 K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozhodnutiami
krajského súdu
Pokiaľ ide o namietané porušenie práv sťažovateľky v príčinnej súvislosti
s rozhodnutiami krajského súdu, námietky sťažovateľky možno sumarizovať do štyroch
základných východiskových rovín. Sťažovateľka v prvom rade namieta, že krajský súd
nenapravil pochybenie okresných súdov, ktoré ako súdy exekučné podľa sťažovateľky nad
rámec svojich kompetencií vecne preskúmavali exekučné tituly (potom, ako už raz tieto
exekučné tituly preskúmali pri vydávaní poverení exekútorovi na vykonanie exekúcií)
Okrem tohto sťažovateľka namieta, že krajský súd nenapravil ani pochybenie okresných
súdov, ktoré pri vecnom prieskume exekučných titulov (rozhodcovské rozsudky a notárske
zápisnice) aplikovali smernicu Rady, ktorá podľa sťažovateľky nie je prameňom práva,
okrem tohto sťažovateľka namieta, že krajský súd a tiež pred ním okresné súdy hoci mali,
neprerušili exekučné konania na účely podania výkladu označenej smernice Rady
a nepredložili Súdnemu dvoru na posúdenie prejudiciálnu otázku, a to, či sa majú jej
ustanovenia aplikované v danom prípade vykladať tak, že „... za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky
prostredníctvom rozhodcovských súdov“, alebo otázku, prečo splnomocnenie udelené
v zmluve o úvere, ktorým dlžník splnomocní tretiu osobu na uznanie dlhu v notárskej
zápisnici, ktorá je exekučným titulom, je považované za neprijateľnú zmluvnú podmienku.
Napokon sťažovateľka tiež namieta, že tak krajský súd, ako ani pred ním okresné súdy
nenariadili v daných veciach pojednávanie tak, ako im to ukladá § 57 ods. 5 Exekučného
poriadku, čím jej mali odňať právo konať pred súdom.
V súvislosti s uvedenými námietkami sťažovateľky ústavný súd po preskúmaní
predmetu týchto sťažností dospel k záveru, že z dôvodu, že sťažovateľkou použitá
argumentácia v týchto sťažnostiach je v podstate identická s jej právnou argumentáciou,
ktorú už použila v stovkách predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd v uplynulom
období už zaoberal, vo svojej argumentácii k odmietnutiu sťažností v tejto časti ako zjavne
neopodstatnených, sa plne stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich
rozhodnutiach napr. sp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 409/2012
z 22. augusta 2012, sp. zn. IV. ÚS 467/2012 z 18. septembra 2012, sp. zn. IV. ÚS 50/2013
z 31. januára 2013 a sp. zn. II. ÚS 562/2013 z 30. októbra 2013 (v prípadoch, keď bol
exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, pozn.) alebo v rozhodnutiach sp. zn.
II. ÚS 79/2013 zo 7. februára 2013, sp. zn. IV. ÚS 51/2013 z 31. januára 2013, sp. zn.
IV. ÚS 52/2013 z 31. januára 2013 a sp. zn. I. ÚS 745/2013 z 11. decembra 2013
(v prípadoch, keď bola exekučným titulom notárska zápisnica, pozn.).
Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej
právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné na ustálenie záverov
všeobecných súdov, ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú
známe dôvody odmietnutia sťažností v obdobných prípadoch a ustálený právny názor
ústavného súdu na danú právnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutých
rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je
potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia.
Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľky poukazujúcej na uznesenie Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 18 CoE 641/2011 z 30. novembra 2012, ktorým Krajský súd
v Bratislave síce zrušil uznesenie prvostupňového súdu, ktorým bola zamietnutá žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v časti istiny a v časti
úrokov z omeškania, ústavný súd uvádza, že tak urobil v dôsledku nepreskúmateľnosti
odôvodnenia zrušovaného uznesenia, a tým naplnenia odvolacieho dôvodu zakotveného
v § 221 ods. 1 písm. f) OSP (t. j. odňatia možnosti sťažovateľky konať pred súdom),
nie však z dôvodov, ktoré by vylučovali právne posúdenie sťažovateľkiných prípadov,
z akých vychádzal krajský súd pri konaní a rozhodovaní o odvolaniach proti uzneseniam
okresných súdov, ktoré sú predmetom tohto ústavného prieskumu.
V súvislosti s argumentáciou sťažovateľky vo vzťahu k namietanému porušeniu
jej práv na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces podľa čl. 47 charty a z neho
vyplývajúcej zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúci krajský súd pred
rozhodnutím o posúdení zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej nedal
účastníkom konania príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka
odvodzuje z rozsudku Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol.
C-472/11 z 21. 2. 2013, ústavný súd poukazuje na to, že sťažovateľka mala možnosť
oboznámiť sa s dôvodmi zastavenia exekučného konania a neprípustnosti exekúcie z už
uvádzaných dôvodov už z uznesení okresných súdov, proti ktorým aj podala odvolania,
v ktorých sa k týmto dôvodom vyjadrila. Obdobne aj povinní z exekúcií, ktorí majú
v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľov, mali po doručení uznesení
prvostupňového súdu možnosť vyjadriť sa (prípadne podať odvolanie proti uzneseniu
okresného súdu) v tom zmysle, že si neprajú, aby bolo v ich prípadoch vylúčené uplatnenie
nekalej zmluvnej podmienky. Sťažovateľkou uplatnenými argumentmi sa krajský súd
v napadnutých uzneseniach náležite zaoberal a vyložil svoje závery, pre ktoré dospel
k záveru, že uznesenia okresných súdov sú vecne správne.
Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesenia postačuje, aby bola
zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade v konaní
na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť
uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu
v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovať
prípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd
dospel k záveru, že postupom krajského súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciach
princíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1
ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty, dodržaný, vzhľadom na čo nič nesignalizuje
možnosť porušenia v petite sťažností označených práv.
V súvislosti s uvedeným a vzhľadom na skutočnosť, že podľa judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tento
medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ
by sa tento právny prostriedok z materiálneho hľadiska javil v obdobných identických
prípadoch ako neefektívny, je podľa ústavného súdu namieste otázka, aký význam
a efektivitu má pre sťažovateľku tento postup, keď sa na ústavný súd opakovane obracia
so sťažnosťami, ktoré sú vo svojej materiálnej podstate identické a v tej súvislosti
pre sťažovateľku s ich predvídateľným posúdením ústavným súdom.
Ústavný súd poukazuje na to, že veľká časť námietok sťažovateľky o porušení
jej v sťažnostiach označených základných práv podľa ústavy a charty a práv podľa
dohovoru a dodatkového protokolu vo vzťahu ku konaniam okresných súdov (a vecne
nadväzne na neho aj k odvolacím konaniam), ktorým nebolo vyhovené žiadostiam
sťažovateľky o udelenie poverení na vykonanie exekúcií, je odôvodnená argumentáciou
týkajúcou sa vyhlásenia exekúcií za neprípustné a ich následného zastavenia. Ústavný súd
preto sťažnosti v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnené.
V kontexte s už uvedeným ústavný súd dodáva, že sťažovateľka aj takýmto
spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už vopred vedomá,
že nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom na rovnaký spôsob ich vybavenia
v predošlom období, úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska časového a kapacitného
bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jeho
zásah (napr. I. ÚS 3/2013).
Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v nich už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. septembra 2014