Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 427/2014
PDF · 170.86 KB
No categories available
III. ÚS 427/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. októbra 2014
v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu
Rudolfa Tkáčika vo veci sťažnosti V. V., I. V., a S., zastúpených advokátom JUDr. Ing.
Richardom Vanekom, Dobrovičova 4, Bratislava, pre namietané porušenie základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn.
31 Cb 133/2003 po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky
č. k. II. ÚS 78/09-27 zo 14. mája 2009 takto
rozhodol:
1. Základné právo V. V., I. V. a S., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I
v konaní vedenom pod sp. zn. 31 Cb 133/2003 po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu
Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 78/09-27 zo 14. mája 2009 p o r u š e n é b o l o .
2. V. V. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 300 € (slovom tristo eur),
ktoré j e Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto rozhodnutia.
3. I. V. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 300 € (slovom tristo eur),
ktoré j e Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Okresný súd Bratislava I j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho zastúpenia V.
V., I. V. a S., v sume 325,62 € (slovom tristodvadsaťpäť eur a šesťdesiatdva centov) na účet
ich advokáta JUDr. Ing. Richarda Vaneka, Dobrovičova 4, Bratislava, do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesením č. k. III. ÚS 427/2014-11
z 2. júla 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť V. V., I. V., a sťažnosť S. (ďalej aj
„sťažovateľ v 1. rade“, „sťažovateľka v 2. rade“, „sťažovateľ v 3. rade“ alebo spolu
„sťažovatelia“), pre namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp.
zn. 31 Cb 133/2003 (ďalej aj „napadnuté konanie“) po právoplatnosti nálezu ústavného súdu
č. k. II. ÚS 78/09-27 zo 14. mája 2009.
Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom sp. zn. Spr. 3430/2014
z 30. júla 2014 vyjadrila predsedníčka okresného súdu, v ktorom zopakovala svoje obsiahle
vyjadrenie podané vo veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn. I. ÚS 179/2014
týkajúcej sa iných sťažovateľov/účastníkov napadnutého konania a poukázala na to, že
„nakoľko bolo voči rozsudku č. k. 31 Cb 133/2003-348 dňa 20. 06. 2014 podané odvolanie,
bol spisový materiál predložený Krajskému súdu v Bratislave“. Predsedníčka okresného
súdu zároveň uviedla, že netrvá na ústnom prejednaní predmetnej veci ústavným súdom.
K tomuto vyjadreniu zaujali sťažovatelia stanovisko podaním z 5. septembra 2014,
v ktorom okrem iného uviedli:
„Ku chronológii jednotlivých úkonov ako sú zaznamenané v liste predsedníčky
Okresného súdu Bratislava I nemáme pripomienky...
Nesúhlasíme, že k existencii prieťahov prispeli najmä navrhovatelia. Návrhy na
zmenu petitu boli zväčša vykonané na základe výzvy súdu, ktoré podľa nášho presvedčenia
nie vždy boli potrebné, boli tiež vykonané na základe nových skutočností napríklad zmeny
v katastri nehnuteľností a to z označenia garzónky č. 0 na byt č. 1, pričom túto zmenu
v katastri inicioval odporca – EUROBUILDING...
Zároveň oznamujeme, že netrváme na ústnom prejednaní sťažností...“
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 31 Cb 133/2003.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu“ (napr. IV. ÚS 221/04, III. ÚS 103/07, III. ÚS 139/07).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),
ktorý súdom prikazuje postupovať v konaní v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ako aj z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len
čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo
najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť
vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie
dôkazov.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým
aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou doterajšou
judikatúrou (III. ÚS 111/02, III. ÚS 75/07, III. ÚS 118/07) ústavný súd zohľadňuje
tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje,
správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. Ústavný súd (obdobne ako
Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci)
v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa.
Ústavný súd sa podrobnejšie nezaoberal hodnotením danej veci podľa prvého
a tretieho kritéria, pretože tak urobil už v nálezoch č. k. I. ÚS 232/09-30
z 11. novembra 2009 a č. k. I. ÚS 179/2014-31 z 13. augusta 2014, na odôvodnenie ktorých
týmto odkazuje. Nad rámec právnych záverov v nich vyslovených však poukazuje aj na to,
že trvanie napadnutého konania je zjavne neprimerané, keďže nie je právoplatne ukončené
ani po viac ako 11 rokoch od jeho začatia, a z tohto dôvodu ho ako celok nemožno
považovať za zlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy (podobne napr.
IV. ÚS 260/04, III. ÚS 262/07, II. ÚS 3/09, III. ÚS 254/09).
Čo sa týka druhého kritéria, ústavný súd konštatuje, že predmetné konanie bolo
iniciované sťažovateľom v 3. rade. Sťažovateľ v 1. rade a sťažovateľka v 2. rade (ako
vlastníci jedného z bytov nachádzajúcich sa v bytovom dome) do neho vstúpili až
na základe uznesenia okresného súdu č. k. 31 Cb 133/2003-169 zo 14. januára 2009
v procesnom postavení navrhovateľa v 14. rade a navrhovateľky v 15. rade. Rovnako ako
v predchádzajúcich nálezoch, aj pri hodnotení ich správania ústavný súd dospel k názoru,
že na procesné úkony, ktoré urobili, mali nesporne právo, čo nemôže byť (resp. nemohlo
byť) dôvodom nekonania okresného súdu v merite veci.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 31 Cb 133/2003 došlo k zbytočným
prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľov zaručeného čl. 48 ods. 2
ústavy (bod 1 výroku nálezu).
Ústavný súd neprikázal okresnému súdu, aby v zmysle čl. 127 ods. 2 druhej
vety ústavy v danej veci konal, pretože túto povinnosť mu už uložil nálezom
č. k. II. ÚS 78/09-27 zo 14. mája 2009.
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd
rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo
alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov
od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
Každý zo sťažovateľov bez bližšieho odôvodnenia požadoval, aby mu ústavný súd
priznal finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €.
Vychádzajúc z opísaných okolností daného prípadu považoval ústavný súd priznanie
sumy 300 € sťažovateľovi v 1. rade a sťažovateľke v 2. rade za primerané finančné
zadosťučinenie spojené s porušením ich základného práva (body 2 a 3 výroku nálezu).
Sťažovateľovi v 3. rade ako subjektu, ktorého členmi sú vlastníci jednotlivých bytov
nachádzajúcich sa v bytovom dome, vzhľadom na duplicitu uplatňovaného nároku ústavný
súd finančné zadosťučinenie nepriznal (bod 5 výroku nálezu).
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im
vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom; tieto právny zástupca
sťažovateľov listom z 5. septembra 2014 vyčíslil celkovou sumou 325,62 €.
Ústavný súd priznal sťažovateľom náhradu trov právneho zastúpenia v nimi
požadovanej sume, keďže táto neprekračuje výpočet ústavného súdu vykonaného v zmysle
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov
a súvisiaceho nálezu č. k. I. ÚS 179/2014-31 z 13. augusta 2014 (bod 4 výroku nálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. októbra 2014