Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 838/2014
PDF · 265.01 KB
No categories available
II. ÚS 838/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. novembra 2014
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť Združenia na ochranu
občana spotrebiteľa HOOS, Námestie legionárov 5, Prešov, zastúpeného advokátom
JUDr. Ambrózom Motykom, Advokátska kancelária, Námestie SNP 7, Stropkov, vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv garantovaných čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1
a čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, základných práv garantovaných čl. 11
ods. 1, čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 2 a 3 Listiny základných práv a slobôd, práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a základného práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5 Co 375/2013 z 29. mája 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. októbra
2014 doručená sťažnosť Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namietalo porušenie svojich základných práv garantovaných čl. 20
ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
základných práv garantovaných čl. 11 ods. 1, čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 2 a 3 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“) a základného práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej
len „charta“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
5 Co 375/2013 z 29. mája 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
2. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti v úvode popísal skutkový stav takto: „V právnej veci
vedenej na Okresnom súde Michalovce pod sp. zn. 12C/56/2012 sme dňa 29. 06. 2012
vstúpili do konania v procesnej pozícii vedľajšieho účastníka podľa ust. § 93 ods. 2 O.s.p.
Pre vstup vedľajšieho účastníka do konania podľa § 93 ods. 2 O.s.p. je rozhodujúca
skutočnosť, že Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS je právnickou osobou,
ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu (zák. č. 250/2007
Z. z.), a že vedľajší účastník vstúpil do konania na ochranu práv a oprávnených záujmov
spotrebiteľa.
Po tom, ako nám bol v konaní doručený návrh na začatie konania a jeho prílohy sme
vo veci podali dňa 31. 10. 2012 vyjadrenie, v ktorom sme okrem iného vzniesli námietku
premlčania žalobcom uplatňovaných nárokov. Napriek uplynutiu všeobecnej 3-ročnej
premlčacej doby podľa ustanovení Občianskeho zákonníka a dôvodne vznesenej námietke
premlčania Okresný súd Michalovce rozsudkom zo dňa 14. 05. 2013 č. k. 12C/56/2012-141
zaviazal žalovaného spotrebiteľa zaplatiť žalobcovi sumu 254 962,72 Kč (10 225,91 €)
s prísl. spolu s trovami konania v celkovej výške 2 971,83 €. V odôvodnení svojho
rozhodnutia poukázal na skutočnosť, že na predmetný spotrebiteľský právny vzťah je nutné
aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka. Obchodný zákonník pritom zakotvuje
všeobecnú 4-ročnú premlčaciu dobu, preto nárok žalobcu nepovažoval za premlčaný.
Proti citovanému rozsudku sme podali dňa 05. 06. 2013 odvolanie, v ktorom sme
namietali, že v spotrebiteľských právnych vzťahoch sa prednostne použije občianskoprávna
úprava pred obchodnoprávnou úpravou. Na podporu svojich tvrdení sme v našom odvolaní
poukázali na platnú právnu úpravu SR a ČR (keďže išlo o spor s medzinárodným prvkom),
na rozhodnutia súdov k danej problematike, ako aj na teoretické publikácie zaberajúce sa
nutnosťou aplikácie 3-ročnej premlčacej doby na všetky spotrebiteľské právne vzťahy.
Na základe nášho odvolania následne Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa
29. 05. 2014 č.k. 5Co/375/2013-185 žalobu zamietol a to práve s poukazom na dôvodne
vznesenú námietku premlčania vedľajším účastníkom vystupujúcim v konaní na podporu
žalovaného spotrebiteľa. Citovaným rozsudkom Krajský súd zároveň rozhodol o trovách
vedľajšieho účastníka a to tak, že mu náhradu trov konania nepriznal. V zmysle
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach vedľajší účastník
nevykonal úkony nevyhnutné na úspech vo veci. Odvolací súd zároveň argumentoval, že
vzhľadom na predmet činnosti vedľajšieho účastníka nemožno ním vykonané úkony
považovať za účelne vynaložené.“
3. Samotné námietky proti napadnutému rozsudku krajského súdu sťažovateľ zhrnul
takto: «Súd však posúdil trovy vedľajšieho účastníka ako neúčelné, nakoľko
„v prejednávanej veci nemožno urobiť záver, že zástupca vedľajšieho účastníka vykonal
úkony nevyhnutné pre úspech vo veci, t.j. že poskytol právne služby, ktorých vykonanie by
malo vplyv na rozhodnutie súdu“. Zo skutkového stavu predmetnej právnej veci však
vyplýva pravý opak. Okresný súd Michalovce totiž rozsudkom zo dňa 14. 05. 2013 č.k.
12C/56/2012-141 zaviazal žalovaného spotrebiteľa na žalovanú sumu a až následne,
v dôsledku procesného úkonu - odvolania podaného vedľajším účastníkom Krajský súd
v Košiciach rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil a žalobu zamietol. Práve vedľajší
účastník zastúpený advokátom podal proti rozhodnutiu Okresného súdu Michalovce
odvolanie, v ktorom účinne vzniesol námietku premlčania, čo v konečnom dôsledku malo za
následok zamietnutie žaloby v celom rozsahu. Ukazuje sa, že pôsobenie Združenia ako
vedľajšieho účastníka na strane spotrebiteľa v konaní je dostatočne účinným prostriedkom
zabrániť dodávateľom porušovať spotrebiteľské práva. Ak sa teda súd zaoberá
neúčelnosťou našich trov, pričom práve vďaka pôsobeniu vedľajšieho účastníka v konaní
došlo k úspechu žalovaného, jeho argumentácia sa stáva skutkovo aj právne
nepresvedčivou. ...
Dovolíme si však poukázať na skutočnosť, že Združenie na ochranu občana
spotrebiteľa HOOS je založené predovšetkým z obetí nekalých praktík dodávateľov na
finančnom trhu a snaží sa presadzovať očistu týchto právnych vzťahov. Poukazuje na
neprimerané zmluvné podmienky, nekalé obchodné praktiky, ale aj na celospoločenský
fenomén civilnoprávnej úžery. Združenie je bezmajetné, nemá potrebné materiálne ani
personálne zázemie preto je odkázané na pomoc advokátov, keďže dodávatelia (inkasné
spoločnosti, banky, nebankovky, operátori...) zaplavili súdy desaťtisíckami žalôb
o nedôvodné pohľadávky.
Zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva, aby sa účastník odborne spôsobilý
nemohol dať v súdnom konaní zastúpiť advokátom. Prečo by združenie muselo byť
odborníkom v danej problematike, keď si ho zakladajú laici, ktorí boli sami poškodení
rôznymi praktikami dodávateľov. Prečo by títo laici mali byť odborníkom dokonca na právo
procesné, pričom na druhej strane stojí špecializovaná advokátska kancelária žalobcu.
Združenie je bezmajetné, nemá potrebné materiálne ani personálne zázemie, ale je
aktívne, pretože vstúpilo ako vedľajší účastník do tisícov spotrebiteľských sporov a vyrušilo
tým nečestných dodávateľov, ktorí masívne zahlcovali súdy žalobami o pohľadávky
z neprijateľných zmluvných pokút, po požití nekalých obchodných podmienok
a v neposlednom rade množstvom premlčaných pohľadávok.
Otázka trov v úspešných súdnych konaniach je pre Združenie otázkou prežitia tejto
inštitúcie pracujúcej vo verejnom záujme v zmysle vysokých cieľov politiky EÚ.
Navyše, považujeme za dôležité upozorniť na skutočnosť, že Okresný súd Michalovce
rozsudkom zo dňa 14. 05. 2013 č.k. 12C/56/2012-141 priznal žalobcovi uplatňovaný nárok
a rovnako mu priznal aj náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 2 366,33 €. Je priam
zarážajúce, ako súd prezentuje jeden zo základných procesných princípov rovnosti
účastníkov, ak žalobcovi, ako finančnému nadnárodnému gigantovi trovy konania bez
rozpakov priznal, ale to isté právo upiera bezmajetnému neziskovému spotrebiteľskému
združeniu, ktoré koná vo verejnom záujme.»
4. Následne sťažovateľ uvádza viaceré rozhodnutia krajských súdov Slovenskej
republiky, rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj rozhodnutia súdov
Českej republiky týkajúce sa rozhodovania o trovách konania. Záverom k týmto úvahám
sťažovateľ doplnil, že „práve zo skutkového a právneho stavu v prejednávanej právnej veci
vyplýva flagrantné porušenie základných práv sťažovateľa ústavne nekonformnými
a arbitrárnymi rozhodnutiami všeobecných súdov“.
5. Nakoniec sťažovateľ svoje námietky uzavrel stanoviskom: „Krajský súd
v Košiciach nás napadnutým rozhodnutím diskvalifikoval vo vzťahu k nášmu právu na
náhradu trov právneho zastupovania. Právo na právnu pomoc nemôže bez rozmeru práva
na náhradu trov konania nájsť zmysluplné uplatnenie v občianskom súdnom procese.
Ústavný rozmer práva účastníka na náhradu trov konania v úspešnom súdnom spore
vyplýva z nálezov Ústavného súdu SR, napr. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, II. ÚS 56/05,
Občianske súdne konanie má byť jednou zo záruk zákonnosti, pod ktorou treba
rozumieť právnu istotu pri aplikácii práva súdom, a to v rozsahu zabezpečujúcom naplnenie
spravodlivej ochrany subjektívnych práv účastníkov konania v zmysle článku 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a v súlade s právom na spravodlivý súdny proces zaručeným
článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorým je
Slovenská republika viazaná.
S poukazom na uvedené sa Krajským súdom v Košiciach tvrdená neúčelnosť
právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka prieči princípu spravodlivého súdneho procesu
a princípu rovnosti účastníkov.“
6. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že napadnutým
rozsudkom krajského súdu boli porušené jeho základné práva garantované čl. 20 ods. 1,
čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy, základné práva garantované čl. 11 ods. 1, čl. 36
ods. 1 a čl. 37 ods. 2 a 3 listiny, právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, právo podľa čl. 1
dodatkového protokolu a základné právo podľa čl. 47 charty. Ďalej sťažovateľ navrhol, aby
ústavný súd zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu, vec vrátil krajskému súdu na ďalšie
konanie a priznal sťažovateľovi úhradu trov právneho zastúpenia.
II.
7. Krajský súd napadnutým rozsudkom zmenil prvostupňový rozsudok tak, že žalobu
zamietol. Krajský súd ďalej napadnutým rozsudkom rozhodol, že žalobca nemá právo na
náhradu trov konania a žalobcovi a vedľajšiemu účastníkovi sa ich náhrada nepriznáva.
8. Krajský súd napadnutý rozsudok v časti týkajúcej sa trov konania odôvodnil takto:
„... Podľa § 224 ods.2 O. s. p. ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj
o trovách konania na súde prvého stupňa.
Podľa § 142 ods. 1 O. s. p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná
náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi,
ktorý vo veci úspech nemal.
Podľa § 151 ods. 1 O. s. p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na
návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
Žalobca nemal v odvolacom konaní úspech, preto nemá právo na náhradu trov
konania a žalovanému žiadne trovy nevznikli.
Pokiaľ ide o trovy vynaložené vedľajším účastníkom, pozostávajúce z trov právneho
zast. nemožno ich považovať za účelne vynaložené. Je potrebné poukázať na skutočnosť, že
vedľajší účastník - vzhľadom na svoj cieľ - bol vytvorený na ochranu spotrebiteľa, že
i podľa samotného § 9 bod 5. jeho Stanov sú jeho výdavkami výdavky na financovanie jeho
účelu a výdavky na jeho správu, teda z uvedeného vyplýva, že samotný vedľajší účastník je
spôsobilý a schopný chrániť záujmy spotrebiteľa. Vedľajší účastník má právo zvoliť si pri
účasti v konaní zástupcu, avšak takto vynaložené trovy nemožno považovať za účelné
bránenie práva samotného účastníka v konaní. Právo na právnu pomoc sa priznáva
každému, tak fyzickej, ako aj právnickej osobe, ak vystupuje v spore ako žalovaná strana
a hlavný význam práva na právnu pomoc spočíva v tom, že orgány uvedené v čl. 47 ods.2
Ústavy SR majú zodpovedajúcu povinnosť nebrániť účastníkom, aby v konaní pred nimi
využívali právnu pomoc, že súčasťou základného práva na právnu pomoc je aj právo na
úhradu účelne vynaložených trov konania a v tejto súvislosti má vedľajší účastník rovnaké
možnosti ako ktorýkoľvek iný účastník v konaní v súvislosti so svojim zast. v rámci zák.
upravených možností, t. j. nie je vopred vylúčený z možnosti zvoliť si na svoje zast.
advokáta, avšak tým, že sa mu neprizná náhrada trov konania - trov právneho zast., pretože
sa nepovažujú za účelne vynaložené, lebo neboli v príčinnej súvislosti s jeho procesným
postojom k predmetu konania (nález II. ÚS 78/03 z 9.9.2004 Ústavného súdu SR), nie je
porušené jeho základné právo na právnu pomoc a rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47
ods. 2 a 3 Ústavy SR. V prejednávanej veci nemožno urobiť záver, že zástupca vedľajšieho
účastníka vykonal úkony nevyhnutné pre úspech vo veci, t. j. že poskytol právne služby,
ktorých vykonanie by malo vplyv na rozhodnutie súdu. Znenie § 137 O. s. p. (účinné od
1.1.2012) síce medzi trovy konania zahŕňa i náhradu výdavkov právnickej osoby, ktorá je
oprávnená zastupovať v konaní podľa osobitného predpisu, avšak ide o náhradu výdavkov
právnickej osoby, nie o odmenu za zast., ak je zástupcom advokát tejto právnickej osoby.
Napokon treba dodať, že paušálny vstup vedľajšieho účastníka do všetkých konaní,
v ktorých žalobca vystupuje, bez zreteľa na stav konkrétneho súdneho konania, vôľu
spotrebiteľa a účelnosť jeho úkonov, nemožno považovať za dôkaz o jeho vôli naplniť cieľ
svojej činnosti. S prihliadnutím na cieľ vedľajšieho účastníka, ktorým je ochrana
a presadzovanie oprávnených záujmov spotrebiteľa, a na konkrétne okolnosti prípadu a to
najmä skutočnosť, že vstúpil do konania ako profesná organizácia na ochranu spotrebiteľa
z vlastného podnetu, a splnomocnil na svoje zast. advokáta, hoci zo samotnej jeho podstaty
vyplýva, že musí byť schopný pomáhať tomu účastníkovi konania, na strane ktorého
vstupuje do konania, nemožno - ako už bolo uvedené -považovať jeho trovy za účelne
vynaložené a tiež nemožno opomenúť skutočnosť známu odvolaciemu súdu z iných vecí,
v ktorých je ten istý žalobca, ako v prejednávanej veci, že aj iné subjekty s rovnakým
predmetom činnosti (cieľom) ako vedľajší účastník, vstupujú do toho istého konania na
strane žalovaného ako vedľajší účastník a na svoje zast. splnomocňujú advokáta, čo nutne
vedie k úvahe, že primárnou pohnútkou pre vstup do konania nie je ochrana práv
konkrétneho spotrebiteľa.“
III.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
10. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr.
I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09, IV. ÚS 35/02).
IV.
11. Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv napadnutým rozsudkom krajského
súdu z dôvodu, že krajský súd ústavne nekonformným a arbitrárnym spôsobom rozhodol
v otázke účelnosti vynaložených trov konania.
K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy, čl. 36 ods. 1
a čl. 37 ods. 2 a 3 listiny, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty napadnutým rozsudkom
krajského súdu
12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,
inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za
podmienok ustanovených zákonom.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa čl. 47 odseku 2 rovní.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 37 ods. 2 listiny každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,
inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy, a to od začiatku konania.
Podľa čl. 37 ods. 3 listiny všetci účastníci sú si v konaní rovní.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Podľa čl. 47 charty každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú porušené,
má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy pred
súdom. Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej
lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Každý musí mať
možnosť poradiť sa, obhajovať sa a nechať sa zastupovať. Právna pomoc sa poskytuje
osobám, ktoré nemajú dostatočné prostriedky v prípade, ak je táto pomoc potrebná na
zabezpečenie efektívneho prístupu k spravodlivosti.
13. Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiach
fyzických osôb a právnických osôb v konkrétnom právom upravenom procese je
nevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie.
Tieto princípy nachádzame v ústave v čl. 46 a nasl. ústavy (právo na súdnu a inú právnu
ochranu), ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces), a v neposlednom
rade i v čl. 36 a nasl. listiny a čl. 47 charty.
14. Podľa stálej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny), ako aj práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1
dohovoru a čl. 47 charty) zaručiť každému prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť
všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (porov. I. ÚS 290/08, II. ÚS 88/01,
II. ÚS 145/08, III. ÚS 259/2010, IV. ÚS 159/07). Súd nemusí rozhodovať v súlade
so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom
predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným
a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom
(porov. v tomto zmysle IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07),
najmä s ustanovením § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),
v ktorom sú upravené náležitosti odôvodnenia rozsudku.
15. Povinnosť súdu zistiť správne a v dostatočnom rozsahu skutkový stav v nimi
rozhodovanej veci (bez ohľadu na jej prípadnú náročnosť) a s tým spojená povinnosť riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie [a teda zároveň konkretizovať v odôvodnení rozhodnutia, čoho
sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca
(žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré
skutočnosti považuje súd za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov súd vychádzal
a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy
a ako vec právne posúdil; detailnosť a obsažnosť odôvodnenia rozhodnutia môže byť
v špecifických prípadoch zákonom výslovne zúžená, napríklad vzhľadom na vyhovenie
všetkým účastníkom konania alebo vzdanie sa opravného prostriedku všetkými účastníkmi
konania a pod. (porov. § 157 ods. 3 a 4 OSP)] sú jedny zo základných znakov ústavne
aprobovaného postupu súdu a ochranou účastníkov konania pred svojvôľou súdu.
16. Zásadu rovnosti v konaní zakotvenú v čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny
ústavný súd vo svojej judikatúre vykladá tak, že účastníkom konania sa musia vytvoriť
rovnaké podmienky a rovnaké procesné postavenie (porov. napr. PL. ÚS 43/95, č. 7/1996
ZNaU). Všeobecné súdy sú podľa uvedenej zásady povinné v súlade so zákonom dať
všetkým účastníkom občianskeho súdneho konania rovnakú príležitosť predniesť svoje
stanovisko, predniesť rozhodujúce tvrdenia alebo poprieť tvrdenia iného účastníka
a navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení.
17. Ústavný súd, ktorého úlohou je v zmysle čl. 124 ústavy ochrana ústavnosti, nie je
alternatívnou a ani ďalšou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov (podobne už II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). V dôsledku toho sa úloha
ústavného súdu obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti interpretácie a aplikácie zákonov
všeobecnými súdmi (vrátane ich procesného postupu) s ústavou alebo medzinárodnou
zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (porov. I. ÚS 17/01, II. ÚS 137/08,
III. ÚS 328/08, IV. ÚS 11/2010). Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu
byť preto predmetom kontroly zo strany ústavného súdu zásadne len vtedy, ak by boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(porov. I. ÚS 12/05, II. ÚS 410/06, III. ÚS 119/03, IV. ÚS 238/07).
18. Ústavný súd považuje rozhodovanie všeobecného súdu o trovách konania za
integrálnu súčasť občianskeho súdneho procesu a je zásadne výsadou všeobecného súdu.
V rámci tohto rozhodovania však v zásade ide vždy o aplikáciu jednoduchého práva, takže
ústavný súd rozhodnutia o trovách konania meritórne preskúmava iba celkom výnimočne,
a to v prípadoch, ak samotné rozhodnutie všeobecného súdu je takým excesom
z požiadaviek kladených na spravodlivý proces alebo ide o také extrémne vybočenie
z princípu spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť do ústavnoprávnej roviny, a teda i do
práv účastníka konania, ktorý podal ústavnému súdu sťažnosť. Inak povedané, problematika
náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho
vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe
takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty
svojvôle (rovnaké závery porov. napr. aj v I. ÚS 40/2012, II. ÚS 364/2014, II. ÚS 64/09,
III. ÚS 92/09, IV. ÚS 248/08).
19. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil v skutkových
a právnych záveroch napadnutého rozsudku krajského súdu nič ústavne nekonformné, čo by
nasvedčovalo jeho arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti. V rámci rozhodovania
o otázke účelnosti trov konania krajský súd uplatnil zákonom poskytovaný priestor na
uváženie účelnosti trov konania, do ktorého ústavný súd nie je zásadne oprávnený
vstupovať a nahradzovať prijaté právne závery krajského súdu. Ústavný súd konštatuje, že
výrok krajského súdu v napadnutom rozsudku má dostatočnú oporu v odôvodnení jeho
rozhodnutia, pretože krajský súd náležite vysvetlil, ktoré právne predpisy aplikoval, tieto
súčasne predstavovali právnu úpravu aplikovateľnú na skutkový stav posudzovanej veci
a súčasne odôvodnenie napadnutého rozsudku obsahovalo náležitú argumentáciu,
prostredníctvom ktorej krajský súd dospel k záveru o neúčelnosti vynaložených trov
konania zo strany sťažovateľa.
20. Krajský súd zároveň poskytol sťažovateľovi príležitosť predniesť svoje
stanovisko, predniesť rozhodujúce tvrdenia alebo poprieť tvrdenia iného účastníka
a navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Sťažovateľ svoje právo využil a v odvolaní
proti prvostupňovému rozsudku vyjadril prostredníctvom svojho právneho zástupcu právne
názory a stanoviská k predmetnej veci. Sťažovateľovi zároveň nebolo zo strany krajského
súdu odopreté aktívne uplatňovanie práva na právnu pomoc a sťažovateľ mohol v konaní
pred krajským súdom uplatniť svoje právo na zastúpenie advokátom (sťažovateľ bol
v konaní pred krajským súdom zastúpený advokátom JUDr. Ambrózom Motykom).
21. Postup a závery krajského súdu tak obstoja pre účely skúmania dodržania
garancií spravodlivého súdneho konania v zmysle čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy,
čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 2 a 3 listiny, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty. Z týchto
dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť v časti namietajúcej porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 47
ods. 2 a 3 ústavy, čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 2 a 3 listiny, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty
napadnutým rozsudkom krajského súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako
zjavne neopodstatnenú.
K namietanému porušeniu čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a čl. 1
dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom krajského súdu
22. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné,
aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie
daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
23. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu dospel
k záveru, že z neho nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť
k neprípustnému zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a čl. 11 ods. 1 listiny a do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu,
keďže krajský súd v posudzovanom prípade nezasiahol do právneho postavenia sťažovateľa
a do jeho ústavných práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1
dodatkového protokolu arbitrárnym a neodôvodneným spôsobom, a sťažovateľovo právo na
ochranu vlastníckeho práva teda nebolo týmto napadnutým rozsudkom krajského súdu
dotknuté ústavne neprípustným spôsobom.
24. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým rozsudkom
krajského súdu a základným právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny
a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by
zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie,
v dôsledku čoho ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa aj v tejto
časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. novembra 2014