Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 838/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. novembra 2014

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť Združenia na ochranu

občana spotrebiteľa HOOS, Námestie legionárov 5, Prešov, zastúpeného advokátom

JUDr. Ambrózom Motykom, Advokátska kancelária, Námestie SNP 7, Stropkov, vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv garantovaných čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1

a a 3 , základných práv garantovaných

ods. 1, čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 2 a 3 Listiny základných práv a slobôd, práva podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a základného práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie rozsudkom

Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 29. mája 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. októbra

2014 doručená sťažnosť Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namietalo porušenie svojich základných práv garantovaných čl. 20

ods. 1, a a 3 (ďalej len „“),

základných práv garantovaných čl. 11 ods. 1, čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 2 a 3 Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“) a základného práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej

len „charta“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 29. mája 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

2. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti v úvode popísal skutkový stav takto: „V právnej veci

vedenej na Okresnom súde Michalovce pod sp. zn. sme dňa 29. 06. 2012

vstúpili do konania v procesnej pozícii vedľajšieho účastníka podľa ust.

Pre vstup vedľajšieho účastníka do konania podľa je rozhodujúca

skutočnosť, že Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS je právnickou osobou,

ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu (

Z. z.), a že vedľajší účastník vstúpil do konania na ochranu práv a oprávnených záujmov

spotrebiteľa.

Po tom, ako nám bol v konaní doručený návrh na začatie konania a jeho prílohy sme

vo veci podali dňa 31. 10. 2012 vyjadrenie, v ktorom sme okrem iného vzniesli námietku

premlčania žalobcom uplatňovaných nárokov. Napriek uplynutiu všeobecnej 3-ročnej

premlčacej doby podľa ustanovení a dôvodne vznesenej námietke

premlčania Okresný súd Michalovce rozsudkom zo dňa 14. 05. 2013 č. k. -141

zaviazal žalovaného spotrebiteľa zaplatiť žalobcovi sumu 254 962,72 Kč (10 225,91 €)

s prísl. spolu s trovami konania v celkovej výške 2 971,83 €. V odôvodnení svojho

rozhodnutia poukázal na skutočnosť, že na predmetný spotrebiteľský právny vzťah je nutné

aplikovať ustanovenia . pritom zakotvuje

všeobecnú 4-ročnú premlčaciu dobu, preto nárok žalobcu nepovažoval za premlčaný.

Proti citovanému rozsudku sme podali dňa 05. 06. 2013 odvolanie, v ktorom sme

namietali, že v spotrebiteľských právnych vzťahoch sa prednostne použije občianskoprávna

úprava pred obchodnoprávnou úpravou. Na podporu svojich tvrdení sme v našom odvolaní

poukázali na platnú právnu úpravu SR a ČR (keďže išlo o spor s medzinárodným prvkom),

na rozhodnutia súdov k danej problematike, ako aj na teoretické publikácie zaberajúce sa

nutnosťou aplikácie 3-ročnej premlčacej doby na všetky spotrebiteľské právne vzťahy.

Na základe nášho odvolania následne Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa

29. 05. 2014 č.k. -185 žalobu zamietol a to práve s poukazom na dôvodne

vznesenú námietku premlčania vedľajším účastníkom vystupujúcim v konaní na podporu

žalovaného spotrebiteľa. Citovaným rozsudkom Krajský súd zároveň rozhodol o trovách

vedľajšieho účastníka a to tak, že mu náhradu trov konania nepriznal. V zmysle

odôvodnenia napadnutého rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach vedľajší účastník

nevykonal úkony nevyhnutné na úspech vo veci. Odvolací súd zároveň argumentoval, že

vzhľadom na predmet činnosti vedľajšieho účastníka nemožno ním vykonané úkony

považovať za účelne vynaložené.“

3. Samotné námietky proti napadnutému rozsudku krajského súdu sťažovateľ zhrnul

takto: «Súd však posúdil trovy vedľajšieho účastníka ako neúčelné, nakoľko

„v prejednávanej veci nemožno urobiť záver, že zástupca vedľajšieho účastníka vykonal

úkony nevyhnutné pre úspech vo veci, t.j. že poskytol právne služby, ktorých vykonanie by

malo vplyv na rozhodnutie súdu“. Zo skutkového stavu predmetnej právnej veci však

vyplýva pravý opak. Okresný súd Michalovce totiž rozsudkom zo dňa 14. 05. 2013 č.k.

-141 zaviazal žalovaného spotrebiteľa na žalovanú sumu a až následne,

v dôsledku procesného úkonu - odvolania podaného vedľajším účastníkom Krajský súd

v Košiciach rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil a žalobu zamietol. Práve vedľajší

účastník zastúpený advokátom podal proti rozhodnutiu Okresného súdu Michalovce

odvolanie, v ktorom účinne vzniesol námietku premlčania, čo v konečnom dôsledku malo za

následok zamietnutie žaloby v celom rozsahu. Ukazuje sa, že pôsobenie Združenia ako

vedľajšieho účastníka na strane spotrebiteľa v konaní je dostatočne účinným prostriedkom

zabrániť dodávateľom porušovať spotrebiteľské práva. Ak sa teda súd zaoberá

neúčelnosťou našich trov, pričom práve vďaka pôsobeniu vedľajšieho účastníka v konaní

došlo k úspechu žalovaného, jeho argumentácia sa stáva skutkovo aj právne

nepresvedčivou. ...

Dovolíme si však poukázať na skutočnosť, že Združenie na ochranu občana

spotrebiteľa HOOS je založené predovšetkým z obetí nekalých praktík dodávateľov na

finančnom trhu a snaží sa presadzovať očistu týchto právnych vzťahov. Poukazuje na

neprimerané zmluvné podmienky, nekalé obchodné praktiky, ale aj na celospoločenský

fenomén civilnoprávnej úžery. Združenie je bezmajetné, nemá potrebné materiálne ani

personálne zázemie preto je odkázané na pomoc advokátov, keďže dodávatelia (inkasné

spoločnosti, banky, nebankovky, operátori...) zaplavili súdy desaťtisíckami žalôb

o nedôvodné pohľadávky.

Zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva, aby sa účastník odborne spôsobilý

nemohol dať v súdnom konaní zastúpiť advokátom. Prečo by združenie muselo byť

odborníkom v danej problematike, keď si ho zakladajú laici, ktorí boli sami poškodení

rôznymi praktikami dodávateľov. Prečo by títo laici mali byť odborníkom dokonca na právo

procesné, pričom na druhej strane stojí špecializovaná advokátska kancelária žalobcu.

Združenie je bezmajetné, nemá potrebné materiálne ani personálne zázemie, ale je

aktívne, pretože vstúpilo ako vedľajší účastník do tisícov spotrebiteľských sporov a vyrušilo

tým nečestných dodávateľov, ktorí masívne zahlcovali súdy žalobami o pohľadávky

z neprijateľných zmluvných pokút, po požití nekalých obchodných podmienok

a v neposlednom rade množstvom premlčaných pohľadávok.

Otázka trov v úspešných súdnych konaniach je pre Združenie otázkou prežitia tejto

inštitúcie pracujúcej vo verejnom záujme v zmysle vysokých cieľov politiky EÚ.

Navyše, považujeme za dôležité upozorniť na skutočnosť, že Okresný súd Michalovce

rozsudkom zo dňa 14. 05. 2013 č.k. -141 priznal žalobcovi uplatňovaný nárok

a rovnako mu priznal aj náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 2 366,33 €. Je priam

zarážajúce, ako súd prezentuje jeden zo základných procesných princípov rovnosti

účastníkov, ak žalobcovi, ako finančnému nadnárodnému gigantovi trovy konania bez

rozpakov priznal, ale to isté právo upiera bezmajetnému neziskovému spotrebiteľskému

združeniu, ktoré koná vo verejnom záujme.»

4. Následne sťažovateľ uvádza viaceré rozhodnutia krajských súdov Slovenskej

republiky, rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj rozhodnutia súdov

Českej republiky týkajúce sa rozhodovania o trovách konania. Záverom k týmto úvahám

sťažovateľ doplnil, že „práve zo skutkového a právneho stavu v prejednávanej právnej veci

vyplýva flagrantné porušenie základných práv sťažovateľa ústavne nekonformnými

a arbitrárnymi rozhodnutiami všeobecných súdov“.

5. Nakoniec sťažovateľ svoje námietky uzavrel stanoviskom: „Krajský súd

v Košiciach nás napadnutým rozhodnutím diskvalifikoval vo vzťahu k nášmu právu na

náhradu trov právneho zastupovania. Právo na právnu pomoc nemôže bez rozmeru práva

na náhradu trov konania nájsť zmysluplné uplatnenie v občianskom súdnom procese.

Ústavný rozmer práva účastníka na náhradu trov konania v úspešnom súdnom spore

vyplýva z nálezov Ústavného súdu SR, napr. , , ,

, .

Občianske súdne konanie má byť jednou zo záruk zákonnosti, pod ktorou treba

rozumieť právnu istotu pri aplikácii práva súdom, a to v rozsahu zabezpečujúcom naplnenie

spravodlivej ochrany subjektívnych práv účastníkov konania v zmysle článku 46 ods. 1

a v súlade s právom na spravodlivý súdny proces zaručeným

článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorým je

Slovenská republika viazaná.

S poukazom na uvedené sa Krajským súdom v Košiciach tvrdená neúčelnosť

právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka prieči princípu spravodlivého súdneho procesu

a princípu rovnosti účastníkov.“

6. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že napadnutým

rozsudkom krajského súdu boli porušené jeho základné práva garantované čl. 20 ods. 1,

a a 3 , základné práva garantované ,

ods. 1 a čl. 37 ods. 2 a 3 listiny, právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, právo podľa čl. 1

dodatkového protokolu a základné právo podľa čl. 47 charty. Ďalej sťažovateľ navrhol, aby

ústavný súd zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu, vec vrátil krajskému súdu na ďalšie

konanie a priznal sťažovateľovi úhradu trov právneho zastúpenia.

II.

7. Krajský súd napadnutým rozsudkom zmenil prvostupňový rozsudok tak, že žalobu

zamietol. Krajský súd ďalej napadnutým rozsudkom rozhodol, že žalobca nemá právo na

náhradu trov konania a žalobcovi a vedľajšiemu účastníkovi sa ich náhrada nepriznáva.

8. Krajský súd napadnutý rozsudok v časti týkajúcej sa trov konania odôvodnil takto:

„... Podľa ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj

o trovách konania na súde prvého stupňa.

Podľa účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná

náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi,

ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na

návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Žalobca nemal v odvolacom konaní úspech, preto nemá právo na náhradu trov

konania a žalovanému žiadne trovy nevznikli.

Pokiaľ ide o trovy vynaložené vedľajším účastníkom, pozostávajúce z trov právneho

zast. nemožno ich považovať za účelne vynaložené. Je potrebné poukázať na skutočnosť, že

vedľajší účastník - vzhľadom na svoj cieľ - bol vytvorený na ochranu spotrebiteľa, že

i podľa samotného § 9 bod 5. jeho Stanov sú jeho výdavkami výdavky na financovanie jeho

účelu a výdavky na jeho správu, teda z uvedeného vyplýva, že samotný vedľajší účastník je

spôsobilý a schopný chrániť záujmy spotrebiteľa. Vedľajší účastník má právo zvoliť si pri

účasti v konaní zástupcu, avšak takto vynaložené trovy nemožno považovať za účelné

bránenie práva samotného účastníka v konaní. Právo na právnu pomoc sa priznáva

každému, tak fyzickej, ako aj právnickej osobe, ak vystupuje v spore ako žalovaná strana

a hlavný význam práva na právnu pomoc spočíva v tom, že orgány uvedené v čl. 47 ods.2

SR majú zodpovedajúcu povinnosť nebrániť účastníkom, aby v konaní pred nimi

využívali právnu pomoc, že súčasťou základného práva na právnu pomoc je aj právo na

úhradu účelne vynaložených trov konania a v tejto súvislosti má vedľajší účastník rovnaké

možnosti ako ktorýkoľvek iný účastník v konaní v súvislosti so svojim zast. v rámci zák.

upravených možností, t. j. nie je vopred vylúčený z možnosti zvoliť si na svoje zast.

advokáta, avšak tým, že sa mu neprizná náhrada trov konania - trov právneho zast., pretože

sa nepovažujú za účelne vynaložené, lebo neboli v príčinnej súvislosti s jeho procesným

postojom k predmetu konania (nález z 9.9.2004 Ústavného súdu SR), nie je

porušené jeho základné právo na právnu pomoc a rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47

ods. 2 a 3 SR. V prejednávanej veci nemožno urobiť záver, že zástupca vedľajšieho

účastníka vykonal úkony nevyhnutné pre úspech vo veci, t. j. že poskytol právne služby,

ktorých vykonanie by malo vplyv na rozhodnutie súdu. Znenie (účinné od

1.1.2012) síce medzi trovy konania zahŕňa i náhradu výdavkov právnickej osoby, ktorá je

oprávnená zastupovať v konaní podľa osobitného predpisu, avšak ide o náhradu výdavkov

právnickej osoby, nie o odmenu za zast., ak je zástupcom advokát tejto právnickej osoby.

Napokon treba dodať, že paušálny vstup vedľajšieho účastníka do všetkých konaní,

v ktorých žalobca vystupuje, bez zreteľa na stav konkrétneho súdneho konania, vôľu

spotrebiteľa a účelnosť jeho úkonov, nemožno považovať za dôkaz o jeho vôli naplniť cieľ

svojej činnosti. S prihliadnutím na cieľ vedľajšieho účastníka, ktorým je ochrana

a presadzovanie oprávnených záujmov spotrebiteľa, a na konkrétne okolnosti prípadu a to

najmä skutočnosť, že vstúpil do konania ako profesná organizácia na ochranu spotrebiteľa

z vlastného podnetu, a splnomocnil na svoje zast. advokáta, hoci zo samotnej jeho podstaty

vyplýva, že musí byť schopný pomáhať tomu účastníkovi konania, na strane ktorého

vstupuje do konania, nemožno - ako už bolo uvedené -považovať jeho trovy za účelne

vynaložené a tiež nemožno opomenúť skutočnosť známu odvolaciemu súdu z iných vecí,

v ktorých je ten istý žalobca, ako v prejednávanej veci, že aj iné subjekty s rovnakým

predmetom činnosti (cieľom) ako vedľajší účastník, vstupujú do toho istého konania na

strane žalovaného ako vedľajší účastník a na svoje zast. splnomocňujú advokáta, čo nutne

vedie k úvahe, že primárnou pohnútkou pre vstup do konania nie je ochrana práv

konkrétneho spotrebiteľa.“

III.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

10. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr.

, , , ).

IV.

11. Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv napadnutým rozsudkom krajského

súdu z dôvodu, že krajský súd ústavne nekonformným a arbitrárnym spôsobom rozhodol

v otázke účelnosti vynaložených trov konania.

K namietanému porušeniu a a 3 ,

a čl. 37 ods. 2 a 3 listiny, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty napadnutým rozsudkom

krajského súdu

12. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za

podmienok ustanovených zákonom.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 37 ods. 2 listiny každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy, a to od začiatku konania.

Podľa čl. 37 ods. 3 listiny všetci účastníci sú si v konaní rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Podľa čl. 47 charty každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú porušené,

má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy pred

súdom. Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej

lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Každý musí mať

možnosť poradiť sa, obhajovať sa a nechať sa zastupovať. Právna pomoc sa poskytuje

osobám, ktoré nemajú dostatočné prostriedky v prípade, ak je táto pomoc potrebná na

zabezpečenie efektívneho prístupu k spravodlivosti.

13. Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiach

fyzických osôb a právnických osôb v konkrétnom právom upravenom procese je

nevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie.

Tieto princípy nachádzame v ústave v a nasl. (právo na súdnu a inú právnu

ochranu), ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces), a v neposlednom

rade i v čl. 36 a nasl. listiny a čl. 47 charty.

14. Podľa stálej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46

ods. 1 a listiny), ako aj práva na spravodlivý proces (

dohovoru a čl. 47 charty) zaručiť každému prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť

všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (porov. , ,

, , ). Súd nemusí rozhodovať v súlade

so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom

predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným

a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom

(porov. v tomto zmysle , , , ),

najmä s ustanovením (ďalej len „OSP“),

v ktorom sú upravené náležitosti odôvodnenia rozsudku.

15. Povinnosť súdu zistiť správne a v dostatočnom rozsahu skutkový stav v nimi

rozhodovanej veci (bez ohľadu na jej prípadnú náročnosť) a s tým spojená povinnosť riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie [a teda zároveň konkretizovať v odôvodnení rozhodnutia, čoho

sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca

(žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré

skutočnosti považuje súd za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov súd vychádzal

a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy

a ako vec právne posúdil; detailnosť a obsažnosť odôvodnenia rozhodnutia môže byť

v špecifických prípadoch zákonom výslovne zúžená, napríklad vzhľadom na vyhovenie

všetkým účastníkom konania alebo vzdanie sa opravného prostriedku všetkými účastníkmi

konania a pod. (porov. a )] sú jedny zo základných znakov ústavne

aprobovaného postupu súdu a ochranou účastníkov konania pred svojvôľou súdu.

16. Zásadu rovnosti v konaní zakotvenú v a listiny

ústavný súd vo svojej judikatúre vykladá tak, že účastníkom konania sa musia vytvoriť

rovnaké podmienky a rovnaké procesné postavenie (porov. napr. , č. 7/1996

ZNaU). Všeobecné súdy sú podľa uvedenej zásady povinné v súlade so zákonom dať

všetkým účastníkom občianskeho súdneho konania rovnakú príležitosť predniesť svoje

stanovisko, predniesť rozhodujúce tvrdenia alebo poprieť tvrdenia iného účastníka

a navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení.

17. Ústavný súd, ktorého úlohou je v zmysle ochrana ústavnosti, nie je

alternatívnou a ani ďalšou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov (podobne už , ). V dôsledku toho sa úloha

ústavného súdu obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti interpretácie a aplikácie zákonov

všeobecnými súdmi (vrátane ich procesného postupu) s alebo medzinárodnou

zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (porov. , ,

, ). Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu

byť preto predmetom kontroly zo strany ústavného súdu zásadne len vtedy, ak by boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(porov. , , , ).

18. Ústavný súd považuje rozhodovanie všeobecného súdu o trovách konania za

integrálnu súčasť občianskeho súdneho procesu a je zásadne výsadou všeobecného súdu.

V rámci tohto rozhodovania však v zásade ide vždy o aplikáciu jednoduchého práva, takže

ústavný súd rozhodnutia o trovách konania meritórne preskúmava iba celkom výnimočne,

a to v prípadoch, ak samotné rozhodnutie všeobecného súdu je takým excesom

z požiadaviek kladených na spravodlivý proces alebo ide o také extrémne vybočenie

z princípu spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť do ústavnoprávnej roviny, a teda i do

práv účastníka konania, ktorý podal ústavnému súdu sťažnosť. Inak povedané, problematika

náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho

vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe

takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty

svojvôle (rovnaké závery porov. napr. aj v , , ,

, ).

19. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil v skutkových

a právnych záveroch napadnutého rozsudku krajského súdu nič ústavne nekonformné, čo by

nasvedčovalo jeho arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti. V rámci rozhodovania

o otázke účelnosti trov konania krajský súd uplatnil zákonom poskytovaný priestor na

uváženie účelnosti trov konania, do ktorého ústavný súd nie je zásadne oprávnený

vstupovať a nahradzovať prijaté právne závery krajského súdu. Ústavný súd konštatuje, že

výrok krajského súdu v napadnutom rozsudku má dostatočnú oporu v odôvodnení jeho

rozhodnutia, pretože krajský súd náležite vysvetlil, ktoré právne predpisy aplikoval, tieto

súčasne predstavovali právnu úpravu aplikovateľnú na skutkový stav posudzovanej veci

a súčasne odôvodnenie napadnutého rozsudku obsahovalo náležitú argumentáciu,

prostredníctvom ktorej krajský súd dospel k záveru o neúčelnosti vynaložených trov

konania zo strany sťažovateľa.

20. Krajský súd zároveň poskytol sťažovateľovi príležitosť predniesť svoje

stanovisko, predniesť rozhodujúce tvrdenia alebo poprieť tvrdenia iného účastníka

a navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Sťažovateľ svoje právo využil a v odvolaní

proti prvostupňovému rozsudku vyjadril prostredníctvom svojho právneho zástupcu právne

názory a stanoviská k predmetnej veci. Sťažovateľovi zároveň nebolo zo strany krajského

súdu odopreté aktívne uplatňovanie práva na právnu pomoc a sťažovateľ mohol v konaní

pred krajským súdom uplatniť svoje právo na zastúpenie advokátom (sťažovateľ bol

v konaní pred krajským súdom zastúpený advokátom JUDr. Ambrózom Motykom).

21. Postup a závery krajského súdu tak obstoja pre účely skúmania dodržania

garancií spravodlivého súdneho konania v zmysle a a 3 ,

čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 2 a 3 listiny, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty. Z týchto

dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť v časti namietajúcej porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 47

ods. 2 a 3 , a a 3 listiny, dohovoru a charty

napadnutým rozsudkom krajského súdu podľa ako

zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu , listiny a

dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom krajského súdu

22. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné,

aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie

daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

23. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu dospel

k záveru, že z neho nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť

k neprípustnému zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa

a čl. 11 ods. 1 listiny a do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu,

keďže krajský súd v posudzovanom prípade nezasiahol do právneho postavenia sťažovateľa

a do jeho ústavných práv podľa , listiny a práva podľa

dodatkového protokolu arbitrárnym a neodôvodneným spôsobom, a sťažovateľovo právo na

ochranu vlastníckeho práva teda nebolo týmto napadnutým rozsudkom krajského súdu

dotknuté ústavne neprípustným spôsobom.

24. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým rozsudkom

krajského súdu a základným právom podľa , listiny

a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by

zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie,

v dôsledku čoho ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa aj v tejto

časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. novembra 2014