Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 10/2015
PDF · 212.85 KB
No categories available
II. ÚS 10/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 10/2015 -20
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. januára 2015 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca spravodajca)
a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť J. D., t. č. vo výkone trestu, vo veci
namietaného porušenia čl. 1 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 152 ods. 4, čl. 154c ods. 1, čl. 46 ods. 1
a čl. 50 ods. 3 a 5 Ústavy Slovenskej republiky Ústavy Slovenskej republiky a čl. 49 ods. 3 Charty základných práv
Európskej únie postupom Okresného súdu Ružomberok v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Nt
105/2013 a jeho uznesením z 12. februára 2014 a postupom Krajského súdu v Žiline
v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tos 34/2014 a jeho uznesením zo 6. mája 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. D. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 18. júla 2014
doručené podanie J. D. (ďalej len „sťažovateľ“), ktoré ústavný súd podľa obsahu
kvalifikoval ako sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 152 ods. 4, čl. 154c
ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 a 5 ústavy a čl. 49 ods. 3 Charty základných práv
Európskej (ďalej len „charta“) postupom Okresného súdu Ružomberok (ďalej len „okresný
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Nt 105/2013 a jeho uznesením z 12. februára 2014
(ďalej len „uznesenie okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len
„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tos 34/2014 a jeho uznesením zo 6. mája
2014 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozsudkom okresného súdu č. k.
8 T 75/2013 -619 z 19. júna 2013 bola podľa § 334 ods. 4 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok “) schválená dohoda
o vine a treste uzavretá medzi sťažovateľom a prokurátorkou Okresnej prokuratúry
Ružomberok, pričom sťažovateľ bol uznaný vinným z obzvlášť závažného zločinu
nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich
držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), d) a ods. 2 písm. e) zákona
č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon Trestný zákon “),
ako aj z prečinu krádeže podľa § 212 ods. 1 a ods. 3 písm. a) Trestného zákona Trestného zákona spáchaného
v spolupáchateľstve podľa § 20 Trestného zákona Trestného zákona . Okresný súd mu podľa § 172 , § 41 ods. 1
a 2, § 38 ods. 2 , 3 , 5 a 7 , § 36 ods. 1 a § 39 ods. 2 písm. d) a ods. 4 ods. 4 ods. 4 Trestného zákona Trestného zákona uložil
úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 9 rokov nepodmienečne so zaradením do ústavu
na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia, zároveň mu uložil aj
ochranné ambulantné protitoxikomanické liečenie a ochranný dohľad na dobu jedného roka.
Uznesením okresného súdu bol návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania
vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 8 T 75/2013 zamietnutý. Proti tomuto
uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorá bola uznesením krajského súdu zamietnutá
podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku , pretože nebola dôvodná.
Sťažovateľ v prvom rade namieta, že v skutočnosti nebol predajcom drog ani
omamných látok a tieto skutočnosti podľa jeho názoru neboli v trestnom konaní preukázané,
namieta neúplnosť, resp. nedostatočnosť znaleckého posudku podaného znalcami z odboru
zdravotníctva a farmácie, odvetvia psychiatrie, v trestnom konaní a absenciu znaleckého
dokazovania na posúdenie množstva jednorazových dávok drogy konkrétne na osobu
sťažovateľa.
Ďalej sťažovateľ prezentuje svoj nesúhlas s uloženým trestom, ktorý podľa jeho
názoru nie je dostatočne individualizovaný a pri jeho ukladaní nebolo prihliadnuté na všetky
poľahčujúce okolnosti.
Sťažovateľ namieta aj použitie asperačnej zásady pri ukladaní trestu podľa zrušenej
vety za bodkočiarkou v ustanovení § 41 ods. 2 Trestného zákona Trestného zákona , ktorou sa prikazovalo
súdu pri ukladaní trestu podľa asperačnej zásady tento uložiť nad jednu polovicu trestnej
sadzby odňatia slobody určenej podľa prvej vety § 41 ods. 2 Trestného zákona Trestného zákona , a použitie
§ 38 ods. 5 Trestného zákona Trestného zákona .
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný
súd vo svojom rozhodnutí vyslovil, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 1 Nt 105/2013 a jeho uznesením z 12. februára 2014 a postupom krajského súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tos 34/2014 a jeho uznesením zo 6. mája 2014 boli
porušené ním označené články ústavy a charty.
Ďalej sťažovateľ navrhuje zrušenie už označených uznesení a uloženie povinnosti
znovu konať a rozhodnúť o návrhu na povolenie obnovy konania. Navrhuje, aby ústavný
súd uložil okresnému súdu a krajskému súdu „dať do súladu s ústavou podľa článku: 49
ods. 3, článku: 47 ods. 1 a nasl. charty EÚ – výrok o treste uloženom rozsudkom Okresného
súdu Ružomberok č. 8 T/75/2013 “.
Sťažovateľ tiež žiada ústavný súd o ustanovenie právneho zástupcu z radov
advokátov na účely jeho zastupovania v konaní pred ústavným súdom.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde “)
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd
skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie
nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
1. K namietanému porušeniu sťažovateľom označených článkov ústavy a charty
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Nt 105/2013 a jeho
uznesením z 12. februára 2014
Pokiaľ ide o namietané porušenie označených článkov ústavy a charty v súvislosti
s konaním okresného súdu a jeho uznesením, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity
zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy , obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo
domáhať sa ochrany základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto
ochranu nemôže poskytnúť iný súd.
Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani
podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárne
zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo
medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje
v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04 ,
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04 ).
Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci skúmal, či sú
splnené podmienky konania pred ním o tej časti sťažnosti sťažovateľa, ktorá smerovala voči
napadnutému postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Nt 105/2013 a jeho
uzneseniu, a dospel k záveru, že vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127
ústavy je vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom
uplatnených námietkach porušenia označených článkov ústavy a charty postupom
okresného súdu a jeho uznesením, pretože preskúmavanie jeho postupu je zverené
krajskému súdu ako odvolaciemu súdu. Krajský súd vo veci o podanej sťažnosti
sťažovateľa rozhodol uznesením sp. zn. 1 Tos 34/2014 zo 6. mája 2014. Krajský súd ako
súd odvolací bol súdom, ktorému patrí právomoc posúdiť, či sťažnosť sťažovateľa bola
dôvodná, a rozhodnúť o nej.
Z tohto dôvodu musel ústavný súd odmietnuť tú časť sťažnosti sťažovateľa, ktorá
smerovala proti postupu okresného súdu a jeho uzneseniu, pre nedostatok právomoci.
2. K namietanému porušeniu označených článkov ústavy a charty postupom
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tos 34/2014 a jeho uznesením
zo 6. mája 2014
Z dokumentácie priloženej k sťažnosti vyplýva, že uznesením sp. zn. 1 Tos 34/2014
zo 6. mája 2014 krajský súd ako odvolací súd zamietol sťažnosť sťažovateľa proti
uzneseniu okresného súdu sp. zn. 1 Nt 105/2013 z 12. februára 2014, ktorým bol zamietnutý
jeho návrh na povolenie obnovy konania.
V súvislosti s predbežným prerokovaním tejto časti sťažnosti ústavný súd považuje
v prvom rade za potrebné konštatovať, že námietky sťažovateľa uvedené v jeho sťažnosti
adresovanej ústavnému súdu smerujú primárne proti rozsudku okresného súdu sp. zn.
8 T 75/2013 z 19. júna 2013, ktorým bola schválená dohoda o vine a treste, čo napokon
konštatuje aj krajský súd v napadnutom uznesení: „Hoci argumenty odsúdeného v sťažnosti
presahujú rámec obsahu konania o návrhu na povolenie obnovy konania, krajský súd aj
napriek tomu považuje za vhodné k nim sa vyjadriť.“
Napriek uvedenému ústavný súd preskúmal aj túto časť sťažnosti, pričom pri
predbežnom prerokovaní sa sústredil na posúdenie, či ju možno označiť za zjavne
neopodstatnenú. Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde totiž vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 , tiež
napr. I. ÚS 4/00 , II. ÚS 101/03 , IV. ÚS 136/05 , III. ÚS 198/07 ).
Ústavný súd následne preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu, v ktorého
odôvodnení sa okrem iného uvádza: «V konaní o povolení obnovy konania v zásade neplatí
revízny princíp, podľa ktorého by bol súd oprávnený skúmať správnosť všetkých výrokov
napadnutého rozhodnutia. Z týchto dôvodov je súd oprávnený zaoberať sa iba tými výrokmi,
pri ktorých sa navrhovateľ domáha povolenia obnovy konania, to znamená, že iba pri tých
výrokoch rieši súd otázku, či v návrhu uvedené skutočnosti alebo dôkazy by samy o sebe
alebo v spojení so skutočnosťami alebo dôkazmi už známymi mohli odôvodniť ich zmenu.
Z toho však súčasne vyplýva, že súd nie je oprávnený povoliť obnovu konania pri tých
výrokoch preskúmavaného rozhodnutia, pri ktorých nie sú uvedené podmienky splnené, aj
keď sa navrhovateľ domáha povolenia obnovy konania, aj pokiaľ ide o tieto výroky.
Skutočnosťou predtým neznámou sa rozumie objektívne existujúci jav, ktorý je v tej
istej veci dôkazom, ale ktorý môže mať vplyv na zistenie skutkového stavu veci. Nové
skutočnosti v konaní o povolení obnovy konania treba zvyčajne preukázať novými dôkazmi.
Predtým neznámym dôkazom sa rozumie predovšetkým dôkaz, ktorý nebol vykonaný
v pôvodnom konaní, ale aj dôkaz síce v pôvodnom konaní vykonaný, ale s novým obsahom.
Ak by v dôsledku tohto dôkazu došlo k podstatnej zmene výpovede svedka, predmetom
hodnotenia súdu musí byť aj okolnosť, pre ktorú došlo k obsahovej zmene dôkazu.
Iným rozhodnutím o vine sa rozumie napríklad zistenie nových skutočností alebo
dôkazov, po vykonaní a vyhodnotení ktorých by mohol byť vyslovený odsudzujúci rozsudok
namiesto oslobodzujúceho rozsudku, a naopak, prípadne ak by mohlo byť konanie
páchateľa posúdené ako priestupok, či zistenie podmienok umožňujúcich zastavenie
trestného stíhania, a podobne.
Zrejmý nepomer uloženého trestu k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa
spočíva v nedostatočnom rešpektovaní všetkých aspektov závažnosti činu, vyjadrených
v trestnej sadzbe konkrétneho trestného činu.
Odsúdený J. D. v návrhu a ani v sťažnosti neuviedol žiadne také skutočnosti, ktoré by
boli v čase rozhodovania o schválení dohody o vine a treste súdu, prokurátorovi a napokon
i samotnému obžalovanému neznáme. V rámci konania o návrhu na povolenie obnovy
konania nevyšli najavo ani nové dôkazy, či dôkazy s novým obsahom, ktoré by mohli
odôvodniť povolenie obnovy konania, a preto okresný súd rozhodol správne o zamietnutí
návrhu odsúdeného na povolenie obnovy konania, keď tento procesne bezchybným
postupom zamietol.
Hoci argumenty odsúdeného v sťažnosti presahujú rámec obsahu konania o návrhu
na povolenie obnovy konania, krajský súd aj napriek tomu považuje za vhodné k nim sa
vyjadriť.
Pokiaľ odsúdený poukázal na to, že k schváleniu dohody o vine a treste došlo pred
uplynutím šesťmesačnej lehoty (pred 21.6.2013), v ktorej malo dôjsť k náprave Trestného
zákona v ustanovení § 41 ods. 2, druhá časť vety tak, aby táto bola v súlade s nálezom
Ústavného súdu SR PL. ÚS 106/2011 , a preto súd nemal aplikovať asperačnú zásadu
v pôvodnom znení pred nálezom ústavného súdu, tak krajský súd uvádza nasledovné:
Neprehliadnuteľným je fakt, že odsúdený J. D. uzavrel s prokurátorom dohodu o vine
a treste, a teda sám súhlasil s trestom vo výmere 9 rokov. V rámci konania o dohode bol
uzrozumený s tým, že mu môže byť uložený trest odňatia slobody vo výmere 10 až 15 rokov
(č. l. 563-565). Ak prokurátorka v rámci dohodovacieho konania uvádzala (čo zo zápisnice
nevyplýva), že na súde bude navrhovať trest 15 rokov, krajský súd to nepovažuje za
vyhrážanie, ako to vníma odsúdený, ale podľa názoru krajského súdu ide o legitímnu
vyjednávaciu taktiku prokurátora, súladnú so samotným zmyslom a podstatou akéhokoľvek
vyjednávania, ktoré môže skončiť dohodou akceptovanou všetkými stranami.
Okrem toho prokurátorka označením maximálnej výšky hranice trestnej sadzby
(15 rokov - viď zápisnica) deklarovala, že použitie § 38 ods. 5 Tr. zák. má len formálny
rozmer bez materiálnych a hmotnoprávnych dôsledkov. Aj z toho potom rezultuje, že ak súd
schválil dohodu o vine a treste s použitím § 38 ods. 2, 3, 5, 7 Tr. zák., tak odsek 5
označeného ustanovenia tam nemal byť uvedený, pretože to vylučuje odsek 7 tohto
paragrafu, podľa ktorého ustanovenia odsekov 4 až 6 sa nepoužijú, ak sa súčasne ukladá
zvýšený úhrnný trest alebo súhrnný trest podľa § 41 ods. 2 alebo podľa § 42, ak by súčasné
použitie týchto ustanovení bolo pre páchateľa neprimerane prísne.
Preto je zrejmé, že ani prokurátorka, ani súd neupravovali obžalovanému trestnú
sadzbu podľa § 38 ods. 5 Tr. zák., a teda pri ukladaní trestu nebrali do úvahy
predchádzajúce odsúdenie rozsudkom Okresného súdu Ružomberok, sp. zn. 1T /77/2003
z 2.6.2004, ktoré podľa odsúdeného má zahladené, v čom sa však mýli.
Z predmetného spisu totižto vyplýva, že odsúdený J. D. bol rozsudkom Okresného
súdu Ružomberok, sp. zn. 1 T/77/2003 z 2.6.2004 odsúdený za spáchanie trestného činu
lúpeže podľa § 234 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zák., účinného do 31.12.2005, za čo mu bol
uložený trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov a 6 mesiacov. Z výkonu tohto trestu bol
uznesením Okresného súdu Trenčín, sp. zn. 1PP/67/2007 zo 4.10.2007 podmienečne
prepustený, pričom Okresný súd Trenčín uznesením, sp. zn. 1 PP/67/2007 z 18.2.2011
rozhodol o tom, že odsúdený J. D. sa osvedčil a zvyšok trestu odňatia slobody v trvaní 1 rok,
11 mesiacov a 20 dní, uložený mu rozsudkom Okresného súdu Ružomberok, sp.zn.
1T/77/2003 z 2.6.2004, nevykoná.
Odsúdený sa však mylne domnieva, že rozhodnutie o osvedčení sa má v tomto
prípade účinky, že sa na neho hľadí ako na netrestaného. Odsúdený si zrejme zamenil
ustanovenie § 68 ods. 3 Tr. zák. s § 50 ods. 7 Tr. zák. Preto krajský súd pripomína, že podľa
§ 68 ods. 3 Tr. zák. ak súd vyslovil, že sa podmienečne prepustený osvedčil, má sa za to, že
trest bol vykonaný dňom, keď bol podmienečne prepustený. Naproti tomu podľa § 50 ods. 7
Tr. zák. ak sa vyslovilo, že sa odsúdený v skúšobnej dobe osvedčil, alebo ak sa má za to, že
sa osvedčil, hľadí sa na neho, ako keby nebol odsúdený.
Na odsúdeného J. D. sa však vzťahuje ustanovenie § 68 ods. 3 Tr. zák. a následne
ohľadom otázky zahladenia ustanovenie § 92 ods. 4 Tr. zák. a § 92 ods. 1 písm. a) Tr. zák. Z
uvedeného vyplýva, že odsúdený J. D. nemá odsúdenie rozsudkom Okresného súdu
Ružomberok, sp.zn. 1 T/77/2003 z 2.6.2004 zahladené a pri schvaľovaní dohody o vine a
treste sa mohlo na toto odsúdenie prihliadať, k čomu však došlo len formálne (nesprávnym
uvedením odseku 5 § 38 Tr. zák. do výroku o treste), v žiadnom prípade však nie
hmotnoprávne, pretože pri uložení trestu táto okolnosť nijako neovplyvnila výmeru trestu a
už vonkoncom nie v neprospech odsúdeného.
Ďalej krajský súd k argumentom odsúdeného uvádza, že hoci mu bol uložený trest
s použitím asperačnej zásady, išlo už o asperačnú zásadu súladnú s Ústavou SR, a teda
o sadzbu upravenú v zmysle nálezu Ústavného súdu SR, pretože ak by sa tak nestalo,
nemohol by mu byť uložený trest odňatia slobody vo výmere 9 rokov. „Asperačná trestná
sadzba“ pred nálezom Ústavného súdu SR by bola 15 rokov až 20 rokov a zníženie o jednu
tretinu v rámci dohody o vine a treste by bolo maximálne na 10 rokov. To znamená, že trest
by mu mohol byť uložený aj pri maximálnom využití zníženia trestnej sadzby pri dohode
najmenej na 10 rokov. V jeho prípade však prokurátorka i súd použili „asperačnú trestnú
sadzbu“ súladnú s ústavou , t.j. 10 rokov až 20 rokov, naviac zníženú podľa § 38 ods. 3
Tr. zák., t.j. trest mu mohol byť ukladaný v rozmedzí od 10 rokov do 17 rokov a 7 mesiacov.
Ak v rámci dohody došlo k zníženiu trestu na 9 rokov, išlo o postup súladný so zákonom.»
V súvislosti s citovaným ústavný súd považuje za potrebné v prvom rade poukázať
na svoju konštantnú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že zásadne nie je oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou , prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00 , m. m.
II. ÚS 1/95 , II. ÚS 21/96 , I. ÚS 4/00 , I. ÚS 17/01 ). Z tohto postavenia ústavného súdu
vyplýva, že môže preskúmavať iba také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré
mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00 , m. m. I. ÚS 37/95 , II. ÚS 58/98 ,
I. ÚS 5/00 , I. ÚS 17/00 ).
Kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných
súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd
nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie
ústavného súdu musí byť najmä spôsob, akým malo byť zasiahnuté do ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv alebo slobôd,
a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne
viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.
Vychádzajúc z uvedených právnych východísk, ústavný súd zdôrazňuje, že
na posúdenie splnenia dôvodnosti návrhu na povolenie obnovy konania podľa § 393 a nasl.
Trestného poriadku sú zásadne príslušné všeobecné súdy. Skutočnosť, že sťažovateľ zastáva
iný právny názor, ako prijal v tejto veci krajský súd, nemôže viesť k záveru o jeho zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť
právny názor krajského súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom (v preskúmavanej veci krajským súdom) by bolo
možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02 , IV. ÚS 226/2012 ).
Podľa ústavného súdu však posúdenie dôvodnosti návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy
pôvodného konania v jeho trestnej veci krajským súdom – osobitne jeho závery – takéto
nedostatky nevykazujú.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu dospel k záveru,
že krajský súd jasne a zrozumiteľne uviedol, prečo v prípade sťažovateľa nie sú splnené
dôvody na povolenie obnovy konania podľa § 393 a nasl. Trestného poriadku . Krajský súd
vychádzajúci z ústavne konformnej interpretácie označených ustanovení Trestného poriadku
v napadnutom uznesení skonštatoval nedostatok nových skutočností a nových dôkazov,
ktoré by či už samy osebe, alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi
mohli odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest
bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu, a dokonca zodpovedal aj na námietky
sťažovateľa nad rámec obsahu konania o návrhu na povolenie obnovy konania.
Právny záver o zamietnutí návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania bol
založený na racionálnej analýze skutkového stavu a ústavne akceptovateľnom výklade
relevantnej právnej úpravy. Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci krajského
súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov
všeobecnými súdmi, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny
názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda
ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným
súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného
súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje. Ústavný súd
navyše poukazuje na právny názor ustálený v jeho doterajšej judikatúre, podľa ktorého
právo na spravodlivý proces neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom
(II. ÚS 3/97 , II. ÚS 173/07 ).
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že medzi
napadnutým uznesením krajského súdu a obsahom sťažovateľom označených článkov
ústavy a charty neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí
tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.
Ústavný súd preto túto časť sťažnosti sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej obsiahnutými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. januára 2015