Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 10/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. januára 2015 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca spravodajca)

a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť J. D., t. č. vo výkone trestu, vo veci

namietaného porušenia čl. 1 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 152 ods. 4, čl. 154c ods. 1, čl. 46 ods. 1

a a 5 Slovenskej republiky a Charty základných práv

Európskej únie postupom Okresného súdu Ružomberok v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Nt

105/2013 a jeho uznesením z 12. februára 2014 a postupom Krajského súdu v Žiline

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 6. mája 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. D. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 18. júla 2014

doručené podanie J. D. (ďalej len „sťažovateľ“), ktoré ústavný súd podľa obsahu

kvalifikoval ako sťažnosť podľa Slovenskej republiky (ďalej len

„ústava“) vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 152 ods. 4, čl. 154c

ods. 1, a a 5 a Charty základných práv

Európskej (ďalej len „charta“) postupom Okresného súdu Ružomberok (ďalej len „okresný

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 12. februára 2014

(ďalej len „uznesenie okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len

„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 6. mája

2014 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozsudkom okresného súdu č. k.

-619 z 19. júna 2013 bola podľa Trestný

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „ “) schválená dohoda

o vine a treste uzavretá medzi sťažovateľom a prokurátorkou Okresnej prokuratúry

Ružomberok, pričom sťažovateľ bol uznaný vinným z obzvlášť závažného zločinu

nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich

držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), d) a ods. 2 písm. e) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „ “),

ako aj z prečinu krádeže podľa a spáchaného

v spolupáchateľstve podľa . Okresný súd mu podľa ,

a 2, , , a , a a uložil

úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 9 rokov nepodmienečne so zaradením do ústavu

na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia, zároveň mu uložil aj

ochranné ambulantné protitoxikomanické liečenie a ochranný dohľad na dobu jedného roka.

Uznesením okresného súdu bol návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania

vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. zamietnutý. Proti tomuto

uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorá bola uznesením krajského súdu zamietnutá

podľa , pretože nebola dôvodná.

Sťažovateľ v prvom rade namieta, že v skutočnosti nebol predajcom drog ani

omamných látok a tieto skutočnosti podľa jeho názoru neboli v trestnom konaní preukázané,

namieta neúplnosť, resp. nedostatočnosť znaleckého posudku podaného znalcami z odboru

zdravotníctva a farmácie, odvetvia psychiatrie, v trestnom konaní a absenciu znaleckého

dokazovania na posúdenie množstva jednorazových dávok drogy konkrétne na osobu

sťažovateľa.

Ďalej sťažovateľ prezentuje svoj nesúhlas s uloženým trestom, ktorý podľa jeho

názoru nie je dostatočne individualizovaný a pri jeho ukladaní nebolo prihliadnuté na všetky

poľahčujúce okolnosti.

Sťažovateľ namieta aj použitie asperačnej zásady pri ukladaní trestu podľa zrušenej

vety za bodkočiarkou v ustanovení , ktorou sa prikazovalo

súdu pri ukladaní trestu podľa asperačnej zásady tento uložiť nad jednu polovicu trestnej

sadzby odňatia slobody určenej podľa prvej vety , a použitie

.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný

súd vo svojom rozhodnutí vyslovil, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 12. februára 2014 a postupom krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 6. mája 2014 boli

porušené ním označené články a charty.

Ďalej sťažovateľ navrhuje zrušenie už označených uznesení a uloženie povinnosti

znovu konať a rozhodnúť o návrhu na povolenie obnovy konania. Navrhuje, aby ústavný

súd uložil okresnému súdu a krajskému súdu „dať do súladu s podľa článku: 49

ods. 3, článku: 47 ods. 1 a nasl. charty EÚ – výrok o treste uloženom rozsudkom Okresného

súdu Ružomberok č. “.

Sťažovateľ tiež žiada ústavný súd o ustanovenie právneho zástupcu z radov

advokátov na účely jeho zastupovania v konaní pred ústavným súdom.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „ “)

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd

skúma, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie

nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu sťažovateľom označených článkov a charty

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 12. februára 2014

Pokiaľ ide o namietané porušenie označených článkov a charty v súvislosti

s konaním okresného súdu a jeho uznesením, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity

zakotvený v , obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo

domáhať sa ochrany základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto

ochranu nemôže poskytnúť iný súd.

Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárne

zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo

medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v ( ,

).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ( ).

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci skúmal, či sú

splnené podmienky konania pred ním o tej časti sťažnosti sťažovateľa, ktorá smerovala voči

napadnutému postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uzneseniu, a dospel k záveru, že vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127

je vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom

uplatnených námietkach porušenia označených článkov a charty postupom

okresného súdu a jeho uznesením, pretože preskúmavanie jeho postupu je zverené

krajskému súdu ako odvolaciemu súdu. Krajský súd vo veci o podanej sťažnosti

sťažovateľa rozhodol uznesením sp. zn. zo 6. mája 2014. Krajský súd ako

súd odvolací bol súdom, ktorému patrí právomoc posúdiť, či sťažnosť sťažovateľa bola

dôvodná, a rozhodnúť o nej.

Z tohto dôvodu musel ústavný súd odmietnuť tú časť sťažnosti sťažovateľa, ktorá

smerovala proti postupu okresného súdu a jeho uzneseniu, pre nedostatok právomoci.

2. K namietanému porušeniu označených článkov a charty postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

zo 6. mája 2014

Z dokumentácie priloženej k sťažnosti vyplýva, že uznesením sp. zn.

zo 6. mája 2014 krajský súd ako odvolací súd zamietol sťažnosť sťažovateľa proti

uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 12. februára 2014, ktorým bol zamietnutý

jeho návrh na povolenie obnovy konania.

V súvislosti s predbežným prerokovaním tejto časti sťažnosti ústavný súd považuje

v prvom rade za potrebné konštatovať, že námietky sťažovateľa uvedené v jeho sťažnosti

adresovanej ústavnému súdu smerujú primárne proti rozsudku okresného súdu sp. zn.

z 19. júna 2013, ktorým bola schválená dohoda o vine a treste, čo napokon

konštatuje aj krajský súd v napadnutom uznesení: „Hoci argumenty odsúdeného v sťažnosti

presahujú rámec obsahu konania o návrhu na povolenie obnovy konania, krajský súd aj

napriek tomu považuje za vhodné k nim sa vyjadriť.“

Napriek uvedenému ústavný súd preskúmal aj túto časť sťažnosti, pričom pri

predbežnom prerokovaní sa sústredil na posúdenie, či ju možno označiť za zjavne

neopodstatnenú. Z totiž vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ( , tiež

napr. , , , ).

Ústavný súd následne preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu, v ktorého

odôvodnení sa okrem iného uvádza: «V konaní o povolení obnovy konania v zásade neplatí

revízny princíp, podľa ktorého by bol súd oprávnený skúmať správnosť všetkých výrokov

napadnutého rozhodnutia. Z týchto dôvodov je súd oprávnený zaoberať sa iba tými výrokmi,

pri ktorých sa navrhovateľ domáha povolenia obnovy konania, to znamená, že iba pri tých

výrokoch rieši súd otázku, či v návrhu uvedené skutočnosti alebo dôkazy by samy o sebe

alebo v spojení so skutočnosťami alebo dôkazmi už známymi mohli odôvodniť ich zmenu.

Z toho však súčasne vyplýva, že súd nie je oprávnený povoliť obnovu konania pri tých

výrokoch preskúmavaného rozhodnutia, pri ktorých nie sú uvedené podmienky splnené, aj

keď sa navrhovateľ domáha povolenia obnovy konania, aj pokiaľ ide o tieto výroky.

Skutočnosťou predtým neznámou sa rozumie objektívne existujúci jav, ktorý je v tej

istej veci dôkazom, ale ktorý môže mať vplyv na zistenie skutkového stavu veci. Nové

skutočnosti v konaní o povolení obnovy konania treba zvyčajne preukázať novými dôkazmi.

Predtým neznámym dôkazom sa rozumie predovšetkým dôkaz, ktorý nebol vykonaný

v pôvodnom konaní, ale aj dôkaz síce v pôvodnom konaní vykonaný, ale s novým obsahom.

Ak by v dôsledku tohto dôkazu došlo k podstatnej zmene výpovede svedka, predmetom

hodnotenia súdu musí byť aj okolnosť, pre ktorú došlo k obsahovej zmene dôkazu.

Iným rozhodnutím o vine sa rozumie napríklad zistenie nových skutočností alebo

dôkazov, po vykonaní a vyhodnotení ktorých by mohol byť vyslovený odsudzujúci rozsudok

namiesto oslobodzujúceho rozsudku, a naopak, prípadne ak by mohlo byť konanie

páchateľa posúdené ako priestupok, či zistenie podmienok umožňujúcich zastavenie

trestného stíhania, a podobne.

Zrejmý nepomer uloženého trestu k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa

spočíva v nedostatočnom rešpektovaní všetkých aspektov závažnosti činu, vyjadrených

v trestnej sadzbe konkrétneho trestného činu.

Odsúdený J. D. v návrhu a ani v sťažnosti neuviedol žiadne také skutočnosti, ktoré by

boli v čase rozhodovania o schválení dohody o vine a treste súdu, prokurátorovi a napokon

i samotnému obžalovanému neznáme. V rámci konania o návrhu na povolenie obnovy

konania nevyšli najavo ani nové dôkazy, či dôkazy s novým obsahom, ktoré by mohli

odôvodniť povolenie obnovy konania, a preto okresný súd rozhodol správne o zamietnutí

návrhu odsúdeného na povolenie obnovy konania, keď tento procesne bezchybným

postupom zamietol.

Hoci argumenty odsúdeného v sťažnosti presahujú rámec obsahu konania o návrhu

na povolenie obnovy konania, krajský súd aj napriek tomu považuje za vhodné k nim sa

vyjadriť.

Pokiaľ odsúdený poukázal na to, že k schváleniu dohody o vine a treste došlo pred

uplynutím šesťmesačnej lehoty (pred 21.6.2013), v ktorej malo dôjsť k náprave Trestného

zákona v ustanovení § 41 ods. 2, druhá časť vety tak, aby táto bola v súlade s nálezom

Ústavného súdu SR , a preto súd nemal aplikovať asperačnú zásadu

v pôvodnom znení pred nálezom ústavného súdu, tak krajský súd uvádza nasledovné:

Neprehliadnuteľným je fakt, že odsúdený J. D. uzavrel s prokurátorom dohodu o vine

a treste, a teda sám súhlasil s trestom vo výmere 9 rokov. V rámci konania o dohode bol

uzrozumený s tým, že mu môže byť uložený trest odňatia slobody vo výmere 10 až 15 rokov

(č. l. 563-565). Ak prokurátorka v rámci dohodovacieho konania uvádzala (čo zo zápisnice

nevyplýva), že na súde bude navrhovať trest 15 rokov, krajský súd to nepovažuje za

vyhrážanie, ako to vníma odsúdený, ale podľa názoru krajského súdu ide o legitímnu

vyjednávaciu taktiku prokurátora, súladnú so samotným zmyslom a podstatou akéhokoľvek

vyjednávania, ktoré môže skončiť dohodou akceptovanou všetkými stranami.

Okrem toho prokurátorka označením maximálnej výšky hranice trestnej sadzby

(15 rokov - viď zápisnica) deklarovala, že použitie § 38 ods. 5 Tr. zák. má len formálny

rozmer bez materiálnych a hmotnoprávnych dôsledkov. Aj z toho potom rezultuje, že ak súd

schválil dohodu o vine a treste s použitím § 38 ods. 2, 3, 5, 7 Tr. zák., tak odsek 5

označeného ustanovenia tam nemal byť uvedený, pretože to vylučuje odsek 7 tohto

paragrafu, podľa ktorého ustanovenia odsekov 4 až 6 sa nepoužijú, ak sa súčasne ukladá

zvýšený úhrnný trest alebo súhrnný trest podľa § 41 ods. 2 alebo podľa § 42, ak by súčasné

použitie týchto ustanovení bolo pre páchateľa neprimerane prísne.

Preto je zrejmé, že ani prokurátorka, ani súd neupravovali obžalovanému trestnú

sadzbu podľa § 38 ods. 5 Tr. zák., a teda pri ukladaní trestu nebrali do úvahy

predchádzajúce odsúdenie rozsudkom Okresného súdu Ružomberok, sp. zn.

z 2.6.2004, ktoré podľa odsúdeného má zahladené, v čom sa však mýli.

Z predmetného spisu totižto vyplýva, že odsúdený J. D. bol rozsudkom Okresného

súdu Ružomberok, sp. zn. z 2.6.2004 odsúdený za spáchanie trestného činu

lúpeže podľa § 234 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zák., účinného do 31.12.2005, za čo mu bol

uložený trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov a 6 mesiacov. Z výkonu tohto trestu bol

uznesením Okresného súdu Trenčín, sp. zn. zo 4.10.2007 podmienečne

prepustený, pričom Okresný súd Trenčín uznesením, sp. zn. z 18.2.2011

rozhodol o tom, že odsúdený J. D. sa osvedčil a zvyšok trestu odňatia slobody v trvaní 1 rok,

11 mesiacov a 20 dní, uložený mu rozsudkom Okresného súdu Ružomberok, sp.zn.

z 2.6.2004, nevykoná.

Odsúdený sa však mylne domnieva, že rozhodnutie o osvedčení sa má v tomto

prípade účinky, že sa na neho hľadí ako na netrestaného. Odsúdený si zrejme zamenil

ustanovenie § 68 ods. 3 Tr. zák. s § 50 ods. 7 Tr. zák. Preto krajský súd pripomína, že podľa

§ 68 ods. 3 Tr. zák. ak súd vyslovil, že sa podmienečne prepustený osvedčil, má sa za to, že

trest bol vykonaný dňom, keď bol podmienečne prepustený. Naproti tomu podľa § 50 ods. 7

Tr. zák. ak sa vyslovilo, že sa odsúdený v skúšobnej dobe osvedčil, alebo ak sa má za to, že

sa osvedčil, hľadí sa na neho, ako keby nebol odsúdený.

Na odsúdeného J. D. sa však vzťahuje ustanovenie § 68 ods. 3 Tr. zák. a následne

ohľadom otázky zahladenia ustanovenie § 92 ods. 4 Tr. zák. a § 92 ods. 1 písm. a) Tr. zák. Z

uvedeného vyplýva, že odsúdený J. D. nemá odsúdenie rozsudkom Okresného súdu

Ružomberok, sp.zn. z 2.6.2004 zahladené a pri schvaľovaní dohody o vine a

treste sa mohlo na toto odsúdenie prihliadať, k čomu však došlo len formálne (nesprávnym

uvedením odseku 5 § 38 Tr. zák. do výroku o treste), v žiadnom prípade však nie

hmotnoprávne, pretože pri uložení trestu táto okolnosť nijako neovplyvnila výmeru trestu a

už vonkoncom nie v neprospech odsúdeného.

Ďalej krajský súd k argumentom odsúdeného uvádza, že hoci mu bol uložený trest

s použitím asperačnej zásady, išlo už o asperačnú zásadu súladnú s SR, a teda

o sadzbu upravenú v zmysle nálezu Ústavného súdu SR, pretože ak by sa tak nestalo,

nemohol by mu byť uložený trest odňatia slobody vo výmere 9 rokov. „Asperačná trestná

sadzba“ pred nálezom Ústavného súdu SR by bola 15 rokov až 20 rokov a zníženie o jednu

tretinu v rámci dohody o vine a treste by bolo maximálne na 10 rokov. To znamená, že trest

by mu mohol byť uložený aj pri maximálnom využití zníženia trestnej sadzby pri dohode

najmenej na 10 rokov. V jeho prípade však prokurátorka i súd použili „asperačnú trestnú

sadzbu“ súladnú s , t.j. 10 rokov až 20 rokov, naviac zníženú podľa

Tr. zák., t.j. trest mu mohol byť ukladaný v rozmedzí od 10 rokov do 17 rokov a 7 mesiacov.

Ak v rámci dohody došlo k zníženiu trestu na 9 rokov, išlo o postup súladný so zákonom.»

V súvislosti s citovaným ústavný súd považuje za potrebné v prvom rade poukázať

na svoju konštantnú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že zásadne nie je oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách ( , m. m.

, , , ). Z tohto postavenia ústavného súdu

vyplýva, že môže preskúmavať iba také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré

mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody ( , m. m. , ,

, ).

Kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných

súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd

nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie

ústavného súdu musí byť najmä spôsob, akým malo byť zasiahnuté do alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv alebo slobôd,

a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne

viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.

Vychádzajúc z uvedených právnych východísk, ústavný súd zdôrazňuje, že

na posúdenie splnenia dôvodnosti návrhu na povolenie obnovy konania podľa § 393 a nasl.

sú zásadne príslušné všeobecné súdy. Skutočnosť, že sťažovateľ zastáva

iný právny názor, ako prijal v tejto veci krajský súd, nemôže viesť k záveru o jeho zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť

právny názor krajského súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom (v preskúmavanej veci krajským súdom) by bolo

možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. , ).

Podľa ústavného súdu však posúdenie dôvodnosti návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy

pôvodného konania v jeho trestnej veci krajským súdom – osobitne jeho závery – takéto

nedostatky nevykazujú.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu dospel k záveru,

že krajský súd jasne a zrozumiteľne uviedol, prečo v prípade sťažovateľa nie sú splnené

dôvody na povolenie obnovy konania podľa a nasl. . Krajský súd

vychádzajúci z ústavne konformnej interpretácie označených ustanovení

v napadnutom uznesení skonštatoval nedostatok nových skutočností a nových dôkazov,

ktoré by či už samy osebe, alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi

mohli odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest

bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu, a dokonca zodpovedal aj na námietky

sťažovateľa nad rámec obsahu konania o návrhu na povolenie obnovy konania.

Právny záver o zamietnutí návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania bol

založený na racionálnej analýze skutkového stavu a ústavne akceptovateľnom výklade

relevantnej právnej úpravy. Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci krajského

súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov

všeobecnými súdmi, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny

názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda

ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného

súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje. Ústavný súd

navyše poukazuje na právny názor ustálený v jeho doterajšej judikatúre, podľa ktorého

právo na spravodlivý proces neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom

( , ).

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že medzi

napadnutým uznesením krajského súdu a obsahom sťažovateľom označených článkov

a charty neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí

tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.

Ústavný súd preto túto časť sťažnosti sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej obsiahnutými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. januára 2015