Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 6 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (11)365/383852.122bd1.pdf
PDF · 180.61 KB
No categories available
7Cdo/53/2011
Najvyšší súd 7 Cdo 53/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne S., a.s., so sídlom v B.,
IČO: X., proti žalovanému JUDr. M. M., notárovi so sídlom v M., o zaplatenie 25,68 €
(773,50 Sk) s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Ružomberok
pod sp. zn. 5 C 180/2006, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Žiline
z 18. novembra 2010, sp. zn. 9 Co 113/2010 a dopĺňaciemu rozsudku Krajského súdu v Žiline
z 18. novembra 2010, sp. zn. 9 Co 113/2010, takto
rozhodol:
Dovolanie žalobkyne o d m i e t a .
Žalovanému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Ružomberok rozsudkom z 8. júna 2006, č.k. 5 C 180/2006-49 uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 773,50 Sk do troch dní od právoplatnosti rozsudku;
v časti žalovaného príslušenstva (úrokov z omeškania) žalobu zamietol; žalobkyni nepriznal
náhradu trov konania. Rozhodnutie vo vyhovujúcej časti odôvodnil tým, že osobou povinnou
na zaplatenie úhrady za poskytnutú informáciu pre potreby dedičského konania
je v zmysle ustanovenia § 91 ods. 4 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v spojení s § 92 ods. 9 vety druhej tohto zákona notár, uvedená úhrada
sa premietne do výšky hotových výdavkov notára, rovnako ako tomu je i v prípade nákladov
na vyhotovenie znaleckého posudku pre potreby dedičského konania a iné. V konaní
o dedičstve odmenu notára a jeho hotové výdavky uhrádza dedič, ktorý nadobudol dedičstvo,
ktoré nie je predĺžené; v ostatných prípadoch platí trovy štát. Pri nepriznaní žalovaného
príslušenstva vychádzal z toho, že by nebolo spravodlivé požadovať od žalovaného jeho
zaplatenie pokiaľ nebude vyriešený základ sporu. O trovách konania rozhodol podľa
§ 150 O.s.p. vzhľadom na dôvody hodné osobitného zreteľa spočívajúce v povahe
prejednávaného prípadu.
Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Žiline rozsudkom z 27. apríla 2007
sp. zn. 23 Co 351/2006 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu
zamietol. Žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy prvostupňového konania
v sume 500 Sk a trovy odvolacieho konania v sume 200 Sk do 3 dní. V odôvodnení uviedol,
že žalobkyňa nepredložila dôkaz, ktorým by preukázala správnosť vyúčtovanej sumy
(773,50 Sk) a spôsob jej výpočtu. Ustanovenie § 92 ods. 9 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách
umožňuje za podanie správy požadovať úhradu nákladov, ktoré banke vzniknú. Či a v akej
výške žalobkyni vznikli náklady pri podaní správy žalovanému, žalobkyňa nepreukázala. Pre
posúdenie pasívnej legitimácie žalovaného (t.j. povinnosti zaplatiť žalobkyni úhradu
za písomné poskytnutie správy) je rozhodujúce a právne významné ustanovenie § 38 ods. 1, 3
O.s.p. Žalovaný ako súdny komisár poverený súdom vykonaním úkonov v konaní o dedičstve
nie je zástupcom strán, nevystupuje sám za seba, ale pri úkonoch vykonávaných v zmysle
poverenia a na základe zákona vystupuje a koná za súd a v jeho záujme. Jeho povinnosťou
bolo vykonať zistenie o zostatku na účte poručiteľa ku dňu smrti, pokiaľ tento údaj má slúžiť
ako podklad rozhodnutia súdu. Aplikáciu ustanovení Občianskeho súdneho poriadku
o náhrade trov konania v dedičskom konaní, nepovažoval na tento prípad za správnu.
O trovách konania rozhodol podľa § 224 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu na základe podnetu žalobkyne podal
mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky. Najvyšší súd Slovenskej
republiky uznesením z 10. februára 2010, sp. zn. 5 M Cdo 1/2008 rozsudok Krajského súdu
v Žiline z 27. apríla 2007, sp. zn. 23 Co 351/2006 zrušil a vec tomuto súdu vrátil na ďalšie
konanie z dôvodu, že konanie pred odvolacím súdom bolo v danom prípade postihnuté
procesnou vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p. (tzv. vadou zmätočnosti); žalobkyni
sa znemožnila realizácia jej procesných práv (najmä právo namietať správnosť novo
zaujatého právneho názoru na inštančnom vyššom súde a s tým súvisiacich procesných práv),
pretože odvolací súd svoje rozhodnutie „nečakane“ (prekvapivo) založil na iných právnych
záveroch než súd prvého stupňa.
Po vrátení veci dovolacím súdom Krajský súd v Žiline rozsudkom z 18. novembra
2010, sp. zn. 9 Co 113/20106 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu v celom
rozsahu zamietol a žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Vychádzal z toho, že
žalovaný, ako notár poverený súdom výkonom činnosti súdneho komisára v dedičskom
konaní (§ 38 O.s.p.), nie je nositeľom vecnej pasívnej legitimácie v prípade vyúčtovaných
nákladov bankou v zmysle § 91 ods. 4 v spojení s § 92 ods. 9 zákona č. 483/2011 Z.z.
o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, za poskytnutie oznámenia o zostatku
na účte poručiteľa, ku dňu jeho smrti, na žiadosť súdneho komisára pre potreby dedičského
konania. Povinnosť notára, ktorý bol poverený súdom, aby ako súdny komisár vykonával
úkony v konkrétnom dedičskom konaní, znamená pripraviť všetky potrebné podklady pre
vydanie rozhodnutia súdu vo veci (viď § 175zd O.s.p.). V takom prípade sú náklady banky
za podanie oznámenia trovami dôkazu, nie hotovými výdavkami súdneho komisára; tieto
si banka mohla uplatniť na súde, ktorý má povinnosť rozhodnúť o ich náhrade buď
z vlastných prostriedkov (čím sa stanú trovami štátu, ktoré nahradia účastníci dedičského
konania) alebo zo zložených preddavkov na trovy dôkazu účastníkmi konania. Žalovaný
konal v mene súdu, nie je vecne pasívne legitimovaný na splnenie povinnosti vyplývajúce
z predmetu sporu, odvolací súd preto žalobu považoval za nedôvodnú. Náhradu trov konania
žalovanému nepriznal z dôvodu ich neuplatnenia.
Dopĺňacím rozsudkom Krajského súdu v Žiline z 18. novembra 2010, sp. zn.
9 Co 113/2010 pripustil podľa § 238 ods. 5 O.s.p. dovolanie s odôvodnením, že tak vyhovel
požiadavke žalobkyne, v podstate sa stotožnil s jej názorom, že ustálenie osoby pasívne
legitimovanej na splnenie povinnosti vyplývajúcej zo zabezpečenia dôkazu v dedičskom
konaní súdnym komisárom vystupujúcim v mene súdu, je otázkou zásadného právneho
významu.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa, jeho prípustnosť
odôvodnila v zmysle § 238 ods. 5 O.s.p. dôvodiac, že vydané rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), pretože odvolací súd
nesprávne posúdil otázku vecnej pasívnej legitimácie žalovaného. Podľa názoru žalobkyne
výkon činnosti súdneho komisára v dedičskom konaní je „inou činnosťou“ v zmysle § 3
ods. 2 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok), ktorú
notár vykonáva vo vlastnom mene. Vznik i úhradu hotových výdavkov notárom pri tejto
činnosti predpokladá právna úprava – vyhláška č. 31/1993 Z.z. o odmenách a náhradách
notárov (viď § 18 ods. 1). V tomto prípade náklady na podanie správy bankou je potrebné
považovať za hotové výdavky notára ako súdneho komisára, ktorých úhradu môže notár ako
súdny komisár požadovať následne od dedičov. Právny záver odvolacieho súdu ohľadne
otázky nedostatku vecnej pasívnej legitimácie žalovaného v tomto konaní žalobkyňa
nepovažovala za správny, navrhla preto zmeniť rozsudok odvolacieho súdu a žalobe
o zaplatenie 25,68 € vyhovieť.
Žalovaný vo vyjadrení navrhol dovolanie zamietnuť považujúc za správny právny
záver odvolacieho súdu o nedostatku jeho vecnej pasívnej legitimácie v tomto konaní.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorá spĺňa podmienku
povinného zastúpenia (§ 241 ods. 1 O.s.p.), najskôr skúmal bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno
napadnúť týmto opravným prostriedkom.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu
o peňažnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej mzdy – t.j. 25,68 € (773,50 Sk)
bez príslušenstva žalovanej pohľadávky.
Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p.
je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok
súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že
je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku
vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Podľa § 238 ods. 4
O.s.p. dovolanie nie je prípustné vo veciach upravených zákonom o rodine a o zmene
a doplnení niektorých zákonov okrem rozsudku o obmedzení alebo pozbavení rodičovských
práv a povinností, alebo o pozastavení ich výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností
maloletému rodičovi dieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí rodičovstva alebo o osvojení.
Podľa § 238 ods. 5 O.s.p. dovolanie nie je prípustné vo veciach, v ktorých bolo napadnuté
právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok
minimálnej mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy, pričom
na príslušenstvo sa neprihliada. Ak je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky, dovolanie nie je prípustné, ak výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho
konania neprevyšuje sumu podľa prvej vety. Na určenie minimálnej mzdy je rozhodujúci deň
podania návrhu na prvostupňovom súde.
Zo zvoleného legislatívno-technického riešenia (zaradenia a právneho významu
jednotlivých odsekov v ustanovení § 238 O.s.p.) možno vyvodiť to, že oprávnenie vysloviť
prípustnosť dovolania proti svojmu rozsudku patrí výlučne odvolaciemu súdu (len) v prípade,
kedy odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (o taký prípad ale v prejednávanej
veci nešlo). Proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu je dovolanie prípustné len
vtedy, ak odvolací súd vyslovil vo výroku potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie
prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného právneho významu, a ak
potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vyslovil neplatnosť
zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238 ods. 3 O.s.p.). Rozsudok
odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vylučuje právnu
možnosť, aby v ňom bola vyslovená prípustnosť dovolania z dôvodu, že ide o vec zásadného
právneho záujmu (§ 238 ods. 3 O.s.p.). V prípadoch, na ktoré dopadá § 238 ods. 4, 5 O.s.p.
je zo zákona vylúčená prípustnosť dovolania, i keby smerovalo proti rozsudkom uvedeným
v § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. (tiež napr. Najvyšší súd Slovenskej republiky sp. zn.
1 Cdo 76/2010, sp. zn. 2 Cdo 248/2010, sp. zn. 3 Cdo 118/2011, sp. zn. 4 Cdo 118/2010,
sp. zn. 5 Cdo 48/2010, sp. zn. 5 Cdo 48/2010, sp. zn. 6 Cdo 63/2011, sp. zn. 7 Cdo 158/201).
Z ustálenej praxe dovolacieho súdu vyplýva, že odvolací súd nemôže vysloviť prípustnosť
dovolania proti potvrdzujúcemu rozsudku v prípadoch uvedených v § 238 ods. 4, 5 O.s.p.
V uvedených prípadoch je zo zákona vylúčená prípustnosť dovolania. Zámer, ktorý sledoval
zákon tým, že v niektorých prípadoch vylúčil možnosť preskúmania niektorých rozsudkov
v dovolaní, nemôže „obísť“ a tak ho zmariť odvolací súd tým, že vysloví prípustnosť
dovolania podľa § 238 ods. 3 O.s.p. Nemôže to urobiť ani vtedy, ak dospeje k záveru
o zásadnom právnom význame svojho rozhodnutia. Ak tak napriek tomu odvolací súd urobí
(čo je aj prejednávaný prípad), prekročí zákonom vymedzený rámec oprávnenia priznaného
mu § 238 ods. 3 O.s.p.; v takom prípade dovolací súd vychádza z toho, že prípustnosť
dovolania podľa § 238 ods. 3 O.s.p. nie je daná (porovnaj napr. Krajčo, J. a spol.: Občiansky
súdny poriadok, I. diel komentár, Eurounion, 2010, str. 950, tiež Ficová, S. a spol.:
Občiansky súdny poriadok, 1. vydanie komentár, C H Beck, 2009, str. 678).
Krajský súd v Žiline rozsudkom z 18. novembra 2010 sp. zn. 9 Co 113/2010 v znení
dopĺňacieho rozsudku, rozhodoval o uvedenom odvolaní žalovaného – len vo vzťahu
k napadnutému vyhovujúcemu výroku rozsudku súdu prvého stupňa – teda o istine 25,68 €
(773,50 Sk). Výška minimálnej mzdy v deň podania žaloby (8. júla 2005) predstavovala
215,76 €, t.j. 6 500 Sk (viď § 1 písm. b/ nariadenia vlády Slovenskej republiky
č. 525/2004 Zb., ktorým sa ustanovuje výška minimálnej mzdy podľa § 6a zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 90/1996 Z.z. o minimálnej mzde v znení zákona č. 346/1999 Z.z.
ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré vykonávacie predpisy k Zákonníku práce a k zákonu
o mzde), jej trojnásobok 647,28 € (19 500 Sk). Dovolanie žalobkyne teda smeruje proti
rozsudku odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej
mzdy (25,68 € < 647, 28 €). Na danú vec sa preto vzťahuje ustanovenie § 238 ods. 5 O.s.p.,
ktoré prípustnosť dovolania vylučuje. Najvyšší súd Slovenskej republiky z tohto dôvodu
dospel k záveru, že v prejednávanej veci je dovolanie žalobkyne procesne neprípustné.
Dovolací súd pre úplnosť poznamenáva, že v dopĺňacom rozsudkom odvolacieho súdu
nemožno vysloviť prípustnosť dovolania podľa § 238 ods. 3 písm. a/ O.s.p. (v súčasnosti
§ 238 ods. 3 O.s.p.), pretože doplnenie rozsudku (len) výrokom o prípustnosti dovolania nie
je doplnením rozsudku o časti predmetu konania (porovnaj R 77/1999).
So zreteľom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vždy, či
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie
prípustnosti dovolania z dôvodu uvedeného v dovolaní, ale sa zaoberal i otázkou, či konanie
nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. Uvedené zákonné ustanovenie
pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu),
ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád
vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát).
Dovolateľka existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ až a g/ O.s.p.
netvrdila a vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
K námietke dovolateľky, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v otázke posúdenia
vecnej legitimácie žalovaného v tomto konaní spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci
(§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), je potrebné uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri
ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu
na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd
nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne
ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne
závery. I keď je nesprávne právne posúdenie veci relevantný dovolací dôvod, ktorým možno
odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo nesprávne
právne posúdenie veci súdom nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. (viď tiež
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 62/2010, sp. zn.
2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn. 4 Cdo 68/2011, sp. zn. 5 Cdo 44/2011, sp. zn.
6 Cdo 41/2011 a sp. zn. 7 Cdo 26/2010). I keby dovolacie námietky napádajúce správnosť
právneho záveru odvolacieho boli prípadne aj opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného
hľadiska neposudzoval), dovolateľkou vytýkané okolnosti by mali za následok vecnú
nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladali by ale prípustnosť dovolania v zmysle
Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade dovolanie žalobkyne
smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, proti ktorému nie je tento opravný prostriedok
v zmysle § 238 ods. 5 O.s.p. prípustný a vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli
dovolacím súdom zistené, preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobkyne
odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p., ako dovolanie
smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný.
So zreteľom na dôvod, pre ktorý bolo potrebné dovolanie odmietnuť, nezaoberal sa dovolací
súd vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia.
V dovolacom konaní procesne úspešnému žalovanému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti žalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd napriek tomu úspešnému
účastníkovi nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, lebo nepodal návrh na uloženie
povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 22. februára 2012
JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková