Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
778/389266.4658c6.pdf
PDF · 145.74 KB
No categories available
2Cdo/161/2013
Najvyšší súd 2 Cdo 161/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v právnej veci ţalobcu : J. N., bývajúci
v T., zastúpený JUDr. J. F., advokátom v T., proti ţalovanému : Š. P., bývajúci v D.,
zastúpený JUDr. L. P., advokátom v K., v konaní o zrušenie a vyporiadanie
podielového spoluvlastníctva, vedenej na Okresnom súde Michalovce pod sp. zn.
10 C 880/1998, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach
z 18. septembra 2012 sp. zn. 6 Co 113/2012
t a k t o :
Dovolanie o d m i e t a .
Ţalobca je povinný zaplatiť ţalovanému trovy právneho zastúpenia dovolacieho
konania v sume 353,72 € na účet JUDr. L. P., Ľ., do 3 dní.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Michalovce rozsudkom (v poradí štvrtým) zo 7. februára 2012 č.k.
10 C 880/1998-601 ţalobu o zaplatenie 21 009,29 € so 17,6 % úrokom z omeškania
od 1.1.1996 do zaplatenia zamietol. Taktieţ zamietol ţalobu o zaplatenie 12 334,03 €
s 18,5 % úrokom z omeškania od 27.10.2008 do zaplatenia. Vyslovil, ţe o trovách konania
bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci.
V odôvodnení uviedol, ţe vykonaným dokazovaním mal preukázané, ţe účastníci uzavreli
dňa 5.1.1993 zmluvu o zdruţení za účelom spoločného podnikania. Zmluvu uzavreli ako
osoby podnikajúce na základe ţivnostenského oprávnenia, t.j. ako podnikatelia v zmysle
ustanovenia § 2 ods. 1 písm.d/ Obchodného zákonníka. Spoločne však podnikali od februára
1991 a dňa 12.3.1991 zaloţili spoločný účet, na ktorý v zmysle znaleckého posudku
G. č. X. zo dňa 10.9.2005 vloţili celkový vklad, ţalobca v sume 74 000 Sk, t.j. 2 456,35 €
a ţalovaný 70 000 Sk, t.j. 2 350,12 €. Dospel k záveru, ţe pokiaľ ide o nárok ţalobcu na
vydanie sumy 2 456,35 € (74 000 Sk) z titulu vkladu, tento nárok nemoţno ţalobcovi vrátiť,
keďţe tento bol spotrebovaný a fakticky ani právne neexistuje. Ak teda vklad účastníkov
úplne zanikol spotrebovaním v dôsledku činnosti zdruţenia a ku dňu zániku uţ neexistoval
ako vklad, na ktoré vrátenie by mali účastníci právo podľa ustanovenia § 841 Obchodného
zákonníka nie je moţné sa jeho vrátenia domáhať. Neprichádza do úvahy ich vrátenie
a dotknutý účastník nemá nárok ani na peňaţnú náhradu. Pokiaľ ide o druhý nárok na
zaplatenie sumy 18 552,94 € z vykonaného dokazovania je zrejmé, ţe boli ţalobcom pouţité
na úhradu faktúr ţalovaného (faktúry podľa tabuľky č. 2 a 3 znaleckého posudku č. X.), alebo
na úhradu ďalších faktúr vystavených na meno ţalobcu alebo zdruţenia R. prípadne R.
(tabuľky 4, 5 a 7 znaleckého posudku), ktoré však účastníci vzájomne neodsúhlasili
a o ktorých nie je preukázané, ţe sa týkali spoločného podnikania. Ani tento nárok ţalobcu
nie je dôvodný z titulu, ţe ţalobca nepreukázal, ţe sa jedná o nároky zo spoločného záväzku
v zmysle ustanovenia § 840 v spojení s ustanovením § 830 ods. 2, § 511 Občianskeho
zákonníka a podľa názoru súdu neuniesol ţalobca dôkazné bremeno v tejto časti. Aj keď
účastníci podnikali spoločne od roku 1991 nemali uzatvorenú zmluvu o konzorciu v zmysle
ustanovenia § 106 za aţ § 106 zc Hospodárskeho zákonníka od účinnosti Občianskeho
zákonníka o konzorciu, a teda v zmysle ustanovenia § 360a ods. 3 Hospodárskeho zákonníka
zmluva o zdruţení vznikla dohodou o celom jej obsahu. Na platnosť zmluvy je potrebná
písomná forma. V tomto období medzi účastníkmi neexistovala ţiadna písomná zmluva,
účastníci uzatvárali obchody len z prípadu na prípad bez zmluvy. V zmysle ustanovenia § 106
zc zákona č. 103/90 Zb., účastník, ktorý uviedol spoločný obchodný prípad musí po jeho
ukončení predloţiť ostatným účastníkom vyúčtovanie a doklady. Ţalobca takéto vyúčtovanie
a doklady o vykonanom obchode nikdy nepredloţil, a teda nepodarilo sa mu uniesť
dôkazné bremeno, čo sa týka spoločného podnikania. Súd v tejto časti ţalobu zamietol
nielen z dôvodu nepreukázania spoločného podnikania, ale z dôvodu premlčania nároku
podľa ustanovenia § 391 ods. 1 v spojení s § 397 Obchodného zákonníka, nakoľko faktúry
uvedené v tabuľke č. 2 a 3 znaleckého posudku č. X. G. pochádzajú z roku 1991 resp. 1992,
pričom aj v rámci štvorročnej premlčacej doby boli tieto faktúry premlčané buď v roku 1995
alebo 1996 a ţaloba bola podaná na prvostupňovom súde aţ v roku 1998. Pokiaľ ide o nárok
uplatnený ţalobcom na zaplatenie sumy 11 525,37 €, ktorú na pojednávaní dňa 17.1.2012
rozšíril na sumu 12 334,08 €, ani tento nárok sa nepodarilo ţalobcovi preukázať, teda ţe ide
o záväzok zo spoločnej činnosti nakoľko ani v znaleckom posudku č. X. sa nenachádza
doklad, ktorý by preukázal záväzok z tejto spoločnej činnosti. Ţalobca nepreukázal, ţe by aj
v tomto prípade išlo o záväzky zo spoločnej činnosti zdruţenia, platná zmluva o konzorciu
medzi účastníkmi v období roku 1991 a po 1.1.1992 do 5.1.1993 neexistovala okrem
vzájomne odsúhlasených niektorých spoločných činností, a ani nevznikla a jej vznik
v priebehu konania ani ţalobcom nebol preukázaný. V konaní pred krajským súdom vo veci
ţalobcu V.T. ţalobca v celom rozsahu uznal záväzok v sume 516 675 Sk a aj týmto spôsobom
ţalobca preukázal, ţe sa nejedná o záväzok zo spoločnej činnosti.
Na odvolanie ţalobcu Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 18. septembra 2012 č.k.
6 Co 113/2012-627 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. V odôvodení uviedol, ţe
rozhodnutiu súdu prvého stupňa nemoţno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu,
ani ţe by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov
nevyplynuli a ani nevyšli za konania najavo, ţe by opomenul niektoré rozhodujúce
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo ţe by v jeho hodnotení
dôkazov bol logický rozpor, prípadne ţe by výsledok vyhodnotenia dôkazov nezodpovedal
tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovenia § 133 aţ § 135 O.s.p., alebo
ţe by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenie, alebo pouţité
zákonné ustanovenia nesprávne vyloţil. V konaní neboli zistené ani ţiadne vady v zmysle
ustanovenia § 205 ods. 2 písm.a/ O.s.p., ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci. Nebol naplnený ani odvolací dôvod podľa ustanovenia § 205 ods. 2 písm.e/ O.s.p.,
pretoţe nebolo preukázané splnenie podmienok v zmysle § 205a ods. 1 O.s.p., t.j. ţe by
dôkazy predloţené ţalobcom v odvolacom konaní nemohol bez svojej viny označiť, alebo
predloţiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa, alebo ţe by nebol poučený podľa § 120 ods. 4
O.s.p. a zároveň nešlo o ţiaden z prípadov podľa § 205 ods. 1 písm.a/, b/ O.s.p. ako je vyššie
uvedené. Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a náleţite
zistil skutkový stav, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ustanovenia § 132 O.s.p. a z týchto
dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých zaloţil svoje rozhodnutie.
Zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, pričom sa riadil právnym
názorom vysloveným odvolacím súdom v uznesení č.k. 6 Co 211/2010-499 zo dňa
21. februára 2011 a zároveň nebola zistená ţiadna vada, ktorá by mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Preto rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. Správne
a zákonom zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd
stotoţňuje a na tieto odkazuje. Ţalobca v odvolaní argumentuje skutočnosťami uvádzanými
uţ v konaní pred súdom prvého stupňa, s ktorými sa súd náleţite a správne vyporiadal pri
rozhodovaní vo veci samej. Súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania dospel
k správnemu záveru, ţe vklad ţalobcu vo výške 74 000 Sk bol spotrebovaný v dôsledku
činnosti zdruţenia, fakticky ani právne teda neexistoval ku dňu zániku zdruţenia, preto
ţalobca nemá právo na jeho vrátenie. Pokiaľ ide o ţalobcom uplatnený nárok nad sumu
74 000 Sk do sumy 632 926 Sk, t.j. 558 926 Sk (18 552,94 €), tento správne súd prvého
stupňa posudzoval ako nárok na vyporiadanie spoločných záväzkov v zmysle ustanovenia
§ 840 OZ v spojení s § 895 ods. 2 a § 511 OZ, pretoţe ide o finančné prostriedky z účtu
ţalobcu pouţité na úhradu faktúr ţalovaného (faktúry podľa tabuľky č. 2 a 3 znaleckého
posudku č. X., č.l. 109). Všetky faktúry uvedené v tabuľke č. 2 a 3 vyššie uvedeného
znaleckého posudku (č.l. 109 spisu) boli vystavené na meno ţalovaného a ţalobcom boli
uhradené z jeho účtu, teda nie zo spoločného účtu zdruţenia v období od 24.6.1991
do 15.1.1992 v celkovej sume 1 165 782,80 Sk, t.j. 38 699, 90 € (z čoho 1/2 predstavuje
19 348,45 €). Napriek tomu, ţe tieto faktúry boli vystavené na meno ţalovaného, uhradil ich
ţalobca zo svojho účtu, a teda je moţné uzavrieť, ţe ohľadne týchto faktúr došlo
k odsúhlaseniu účastníkov konania v tom zmysle, ţe išlo o ich spoločné záväzky. V tomto
smere preto aj znalec nepoţadoval osobitné odsúhlasenie týchto faktúr účastníkmi konania.
záväzky z vyššie uvedených faktúr boli záväzkami spoločnej činnosti a pretoţe ţalobca, ktorý
uhradil solidárny dlh sám zo svojho majetku mal právo na vyporiadanie so ţalovaným ako
solidárnym dlţníkom v zmysle § 511 OZ. Keďţe ţalobca uhradil záväzky z faktúr uvedených
v tabuľke č. 2 a 3 znaleckého posudku v období od 24.6.1991 do 15.1.1992, uplynula
štvorročná premlčacia lehota na uplatnenie jeho nároku na náhradu voči ţalovanému v období
od 26.6.1995 do 17.1.1996 (posledná z faktúr) a keďţe ţaloba bola podaná na súd aţ 4.6.1998
a ţalovaný vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku, rozhodol súd prvého stupňa
vecne správne ak ţalobu v tejto časti, t.j. o zaplatenie 18 552,94 € z titulu premlčania nároku
zamietol. Stotoţnil sa aj so záverom súdu prvého stupňa ohľadne druhého z uplatnených
nárokov, t.j. zaplatenia istiny 12 334,08 € v tom, ţe vykonaným dokazovaním nebolo
preukázané, ţe ide o záväzok zo spoločnej činnosti zdruţenia, teda o spoločný dlh účastníkov
existujúci ku dňu zániku zdruţenia, z ktorého dôvodu nie je moţné vykonať jeho
vyporiadanie v zmysle ustanovenia § 840 OZ v spojení s § 835 ods. 2 a § 511 OZ.
Z vykonaného dokazovania nesporne vyplynulo, ţe účastníci konania spoločne podnikali uţ
od februára – marca 1991, čo nakoniec výslovne potvrdil aj ţalovaný (č.l. 222 spisu), hoci
písomnú zmluvu o zdruţení uzavreli aţ 5.1.1993. V zmysle úpravy účinnej od 1.1.1992 sa ani
písomná forma zmluvy o zdruţený v zmysle Občianskeho zákonníka nevyţadovala. Dôkazom
o započatí spoločného podnikania v uvedenom období je aj zaloţenie spoločného účtu
12.3.1991 a vklady oboch účastníkov na tento spoločný účet za účelom spoločného
podnikania (ţalobca vloţil na tento účet dňa 12.3.1991 10 000 Sk a 3.6.1991 64 000 Sk, spolu
74 000 Sk a ţalovaný vloţil na tento účet 90 000 Sk z úveru a ďalších 20 800 Sk, spolu
110 800 Sk). Vzhľadom na tú skutočnosť, ţe nebolo vedené účtovníctvo zdruţenia v zákonom
predpísanej forme a nie sú k dispozícii účtovné doklady o príjmoch a výdavkoch spoločného
podnikania, nebolo moţné ani znaleckým dokazovaním jednoznačne určiť, či jednotlivé
faktúry uhradené z účtu ţalobcu a teda nie zo spoločného účtu zdruţenia R. sa (ne)týkali
spoločného podnikania. Rovnako je to aj v prípade faktúr č. 109130 zo dňa 17.3.1992 na
sumu 317 126 Sk a č. 109372 z 18.3.1992 na sumu 199 549 Sk, ktoré boli vystavené V. na
odberateľa R. N. Na úhradu súm z týchto faktúr spolu s príslušenstvom bol zaviazaný
rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 26.11.1997 č.k. 4 Cb 12458/94-34, ktorý
nadobudol právoplatnosť dňa 30.1.1998 výlučne ţalobca, ktorý počas súdneho konania nárok
uplatnený ţalobou uznal. Tieto faktúry neboli odsúhlasené účastníkmi konania, nie sú
zahrnuté ani v znaleckom posudku a ţalovaný v súdnom konaní výslovne popieral, ţe sa
týkali spoločnej činnosti účastníkov (č.l. 367 spisu). Faktúra od toho istého dodávateľa (V.)
vystavená na rovnakého odberateľa (R. N.) z 18.11.1991 č. 117329 je prílohou znaleckého
posudku na č.l. 181 spisu ako jedna z faktúr, u ktorej nie je zrejmé, či sa týkala spoločného
podnikania a tieţ nebola účastníkmi konania odsúhlasená v tom zmysle, ţe ide o záväzok zo
spoločnej činnosti. Vychádzajúc z uvedených okolností aj s prihliadnutím na postoj ţalobcu
v konaní vedenom na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 4 Cb 12458/94, kedy sa
nebránil, ţe ide o spoločný záväzok so ţalovaným ako aj vzhľadom na jeho postoj v tomto
súdnom konaní, ktoré je vedené od roku 1998, pričom uvedený nárok si uplatnil aţ rozšírením
ţaloby v roku 2008 a ani na účely znaleckého dokazovania uvedené faktúry znalcovi
nepredloţil ako týkajúce sa činnosti zdruţenia, súd prvého stupňa správne uzavrel, ţe ţalobca
neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie skutočností, ţe ide o záväzok zo spoločnej
činnosti zdruţenia.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu do výroku, ktorým odvolací súd potvrdil
zamietajúci výrok prvostupňového súdu týkajúci sa zaplatenia 12 334,03 € s 18,5 % úrokom
z omeškania od 27.10.2008 do zaplatenia, podal dovolanie ţalobca, ktorého prípustnosť
odvodzoval z ustanovenia § 237 písm.f/ O.s.p. a dôvodnosť z ustanovenia § 241 ods. 2
písm.a/, b/, c/ O.s.p. Uviedol, ţe pokiaľ ide o dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm.a/, b/
O.s.p., tak konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie.
Touto vadou podľa jeho názoru je nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu pre
nedostatok dôvodov, neurčitosť, nezrozumiteľnosť a nevyporiadanie sa so všetkými jeho
odvolacími námietkami a námietkami uvádzanými v konaní. Pokiaľ ide o dovolací dôvod
podľa § 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p., tak rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Odvolací súd vydal neodôvodnené a arbitrárne rozhodnutie
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudrţateľné, prísne a formalistické, účelové, čo
malo zároveň za následok porušenie jeho základných práv a slobôd. Rozsudok odvolacieho
súdu v napadnutej časti je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov a nelogicky právny
záver. Navrhol v napadnutej časti zrušiť rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátiť na ďalšie
konanie a rozhodnutie.
Ţalovaný navrhol dovolanie ţalobcu ako neprípustné odmietnuť a priznať mu trovy
dovolacieho konania za dva úkony právnej sluţby, t.j. prevzatie a príprava zastúpenia
a vyjadrenie k dovolaniu v sume 707,45 €, ktoré tvoria jednak úkony právnej sluţby, reţijný
paušál a DPH.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr
to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa
Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania
osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno napadnúť (len)
právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, avšak nie v kaţdom prípade, ale iba ak ho právna
úprava pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky je v dovolacom
konaní oprávnený rozhodnutia odvolacieho súdu preskúmavať len v rozsahu, v ktorom bol
jeho výrok napadnutý, pričom je viazaný uplatneným dovolacím dôvodom vrátane toho, ako
ho dovolateľ obsahovo vymedzil (§ 242 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nie je viazaný rozsahom
dovolacích návrhov v prípadoch uvedených v ustanovení § 242 ods. 2 písm.a/ aţ d/ O.s.p. Ak
nejde o vady uvedené v § 237 O.s.p., neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené
v dovolaní, iba ţe by tieto vady mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Pre účely predmetného dovolacieho konania je vhodné zdôrazniť, ţe dovolanie nie je
„ďalším odvolaním“ a nemoţno sa ním úspešne domáhať revízie skutkových zistení súdov
niţších stupňov, ani výsledkov nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd tu nie je treťou
inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať rozhodnutie z akýchkoľvek hľadísk. Posúdiť
správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením
veci nemôţe dovolací súd uţ len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený prehodnocovať vykonané
dôkazy. Dovolacie konanie má (a to je potrebné osobitne zdôrazniť) prieskumnú povahu; aj
so zreteľom na ňu dovolací súd – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu –
nemá moţnosť vykonávať dokazovanie (viď § 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.).
Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. dovolanie je prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2
O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil
od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je
dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu,
vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého
stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa
§ 153 ods. 3 a 4.
V danom prípade dovolaním ţalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok
odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil,
ţe dovolanie proti nemu je prípustné, a nejde ani o potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa,
ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa
§ 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani
nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd
Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalobcu nie je podľa § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p.
(procesne) prípustné.
Dovolanie ţalobcu by mohlo byť procesne prípustné, len ak by v konaní, v ktorom bol
vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád
uvedených v § 237 O.s.p. Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťaţené niektorou z nich
vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa preto neobmedzil
len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale zaoberal sa tieţ otázkou, či
konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. (tzv. vady
zmätočnosti). Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu (rozsudku aj
uzneseniu) odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej
istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa
nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol
súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Treba uviesť, ţe z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné
nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/
aţ g/ tohto ustanovenia. Iné vady (§ 241 ods. 2 písm.b/ O.s.p.) a prípadne nesprávne právne
posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.), i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto
ustanovenia. Z hľadiska posúdenia existencie niektorých procesných vád v zmysle § 237
O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,
nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, ţe v konaní došlo k takejto vade, ale len
jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ţe konanie je skutočne postihnuté
niektorou z taxatívne vymenovaných vád.
Dovolateľ existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm.a/ aţ e/ a g/ O.s.p.
netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jeho
dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti sa dovolací súd
osobitne zaoberal otázkou, či postupom súdov nebola dovolateľovi odňatá moţnosť konať
pred súdom.
Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm.f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie tých procesných práv
účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle
§ 237 písm.f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,
prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal
účastníkovi konania jeho procesné práva.
Dovolateľ v dovolaní namietal, ţe konanie je postihnuté práve takouto vadou
zaloţenou na nedostatočnom odôvodnení (resp. nepreskúmateľnosti) rozhodnutia odvolacieho
súdu (§ 157 ods. 2 O.s.p.), čo súčasne zakladá porušenie jeho práv na súdnu ochranu (čl. 46
ústavy) a právo na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 Dohovoru) v tom, ţe rozhodnutie
odvolacieho súdu je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, neurčitosť, nezrozumiteľnosť
a nevyporiadanie sa so všetkými jeho odvolacími námietkami a námietkami uvádzanými
v konaní a preto v konaní v konečnom dôsledku vec nesprávne právne posúdil.
Pokiaľ ţalobca namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním napadnutého
rozsudku odvolacieho súdu, treba uviesť, ţe právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej
súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným
z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ako
aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky totiţ vyplýva, ţe tak základné právo
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, v sebe zahŕňajú aj právo
na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006);
právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého
súdneho procesu.
Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, ţe všeobecné súdy zistia skutkový stav
a po výklade a pouţití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, ţe ich skutkové a právne
závery nie sú svojvoľné, neudrţateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov;
ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Ústavný súd Slovenskej
republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, ţe nezávislosť rozhodovania
všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom
a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho
a spravodlivého procesu, ako vyplýva i z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Jedným
z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 ústavy,
čl. 6 ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu,
presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náleţite odôvodniť (§ 132
a § 157 ods. 1 O.s.p. m.m. I. ÚS 243/2007), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo
počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia
(§ 157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri
hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by
mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tieţ na jeho
celkovú presvedčivosť, teda inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako
ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj
laickú) verejnosť prijateľné, racionálne ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé.
Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby
bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.;
obdobne napr. IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11).
Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť všeobecného
súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou, ţe
majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c/a Švajčiarsko
z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, str. 49, § 30). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo
upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2
O.s.p.). Vo svojej ustálenej judikatúre ústavný súd zdôraznil, ţe odôvodnenia rozhodnutí
prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemoţno posudzovať izolovane (m.m. II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretoţe prvostupňové a odvolacie konanie
z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (IV. ÚS 489/2011). Tento právny názor
zahŕňa aj poţiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov
(tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré
boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/2009).
Za arbitrárny, resp. nedostatočne zdôvodnený treba povaţovať rozsudok všeobecného
súdu aj v situácii, keď všeobecný súd svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných
hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. I. ÚS 154/2005 z 28. februára 2006).
Dovolací súd dospel k záveru, ţe rozsudok súdu prvého stupňa (v spojení
s potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p.) spĺňa vyššie
uvedené kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 219 ods. 1, 2
O.s.p.) a preto ho nemoţno povaţovať za nepreskúmateľný, neodôvodnený, či zjavne
arbitrárny (svojvoľný). Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre
odôvodnenia rozhodnutia, čo platí tak pre rozsudok prvého stupňa (§ 157 ods. 2 O.s.p.), ako aj
pre rozsudok odvolacieho súdu (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Súslednosti jednotlivých častí
odôvodnení a ich obsahové (materiálne) náplne, zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť
i všeobecnú interpretačnú presvedčivosť; tým však nie je zodpovedaná (ani inak dotknutá)
otázka správnosti právneho posúdenia veci konajúcimi súdmi.
Súdy oboch stupňov jasne a dostatočne vysvetlili právne dôvody, pre ktoré ţalobu
zamietli. Zhodli sa na tom, ţe nebolo preukázané, ţe ide o záväzok zo spoločnej činnosti
zdruţenia, teda o spoločný dlh účastníkov existujúci ku dňu zániku zdruţenia, z ktorého
dôvodu nie je moţné vykonať jeho vyporiadanie v zmysle ustanovenia § 840 Občianskeho
zákonníka v spojení s ustanovením § 835 ods. 2 a § 511 Občianskeho zákonníka (jedná sa
o nárok, ktorý je predmetom dovolania 12 334,08 €). Vychádzali z toho, ţe účastníci konania
spoločne podnikali uţ od februára – marca 1991, hoci písomnú zmluvu o zdruţení uzavreli aţ
5.1.1993. Dôkazom o začatí spoločného podnikania v uvedenom období je zaloţenie
spoločného účtu 12.3.1991, vklady oboch účastníkov na tento spoločný účet za účelom
spoločného podnikania (ţalobca vloţil na tento účet dňa 12.3.1991 10 000 Sk a 3.6.1991
64 000 Sk, spolu 74 000 Sk a ţalovaný vloţil na tento účet 90 000 Sk z úveru a ďalších
20 800 Sk, spolu 110 800 Sk). Vzhľadom na skutočnosť, ţe nebolo vedené účtovníctvo
zdruţenia v zákonom predpísanej forme a nie sú k dispozícii účtovné doklady o príjmoch
a výdavkoch spoločného podnikania, nebolo moţné ani znaleckým dokazovaním jednoznačne
určiť, či jednotlivé faktúry uhrádzané z účtu ţalobcu a teda nie zo spoločného účtu zdruţenia
R. sa (ne)týkali spoločného podnikania. Tieto faktúry neboli odsúhlasené účastníkmi konania
a nie sú zahrnuté ani v znaleckom posudku a ţalovaný v súdnom konaní vyslovene popieral,
ţe sa týkali spoločnej činnosti účastníkov. Pokiaľ ţalobca v odvolacom konaní zotrval na
svojej argumentácii, aj odvolací súd sa stotoţnil s právnym záverom súdu prvého stupňa o
neopodstatnenosti ţaloby z uvádzaných dôvodov, ponúkol dostatočné vysvetlenie toho,
prečo z právneho hľadiska nebolo moţné akceptovať argumentáciu odvolateľa (ţalobcu).
Obsah dovolacích námietok smeroval tieţ k spochybneniu správnosti právneho
posúdenia veci konajúcimi súdmi (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.). Právnym posúdením je
činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie veci je omyl súdu pri
aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny
predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne právne závery. Súd ale právnym posúdením veci neodníma účastníkovi konania
moţnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p. (viď uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 112/2001 zverejnené v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003
a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené
v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov je
relevantným dovolacím dôvodom, ktorým moţno odôvodniť procesne prípustné dovolanie
(viď § 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.). Nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov
však nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p. lebo (ani prípadné)
nesprávne právne posúdenie veci súdom účastníkovi konania neznemoţní realizáciu ţiadneho
jeho procesného oprávnenia (viď napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 1 Cdo 62/2010, sp. zn. 2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn. 4 Cdo 68/2011,
sp. zn. 5 Cdo 44/2011, sp. zn. 6 Cdo 41/2011 a sp. zn. 7 Cdo 26/2010).
Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, ţe ţalobca neopodstatnene
namieta, ţe v konaní mu postupom súdu bola odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237
písm.f/ O.s.p.).
Z dôvodov vyššie uvedených dospel dovolací súd k záveru, ţe prípustnosť dovolania
ţalobcu nevyplýva z § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. ani z § 237 O.s.p. Dovolanie preto odmietol
(týka sa časti potvrdzujúceho výroku odvolacieho súdu ohľadne istiny 12 334,03 € s 18,5 %
úrokom z omeškania od 27.10.2008 do zaplatenia) podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 218 ods. 1 písm.c/ O.s.p. bez toho, aby skúmal opodstatnenosť dovolateľom uplatnených
dovolacích dôvodov v zmysle § 241 ods. 2 písm.b/ a c/ O.s.p. So zreteľom na odmietnutie
dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej
správnosti.
Ţalobca nebol v dovolacom konaní úspešný. Právo na náhradu trov konania vzniklo
ţalovanému a neboli zistené ţiadne dôvody osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali
nepriznanie náhrady trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p. a § 150 O.s.p.). Ţalovaný podal návrh na rozhodnutie o priznaní
náhrady trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.) a tieto
aj vyčíslil. Dovolací súd mu priznal náhradu spočívajúcu v odmene advokáta (ktorý ho
zastupoval aj pred súdmi niţších stupňov) za jeden úkon právnej sluţby poskytnutej
vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu z 3. decembra 2012 [§ 14 ods. 1 písm.b/ vyhlášky
č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb (ďalej
len „vyhláška“)]. Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej sluţby určil podľa
§ 10 ods. 1 vychádzajúc zo základu 12 334,03 €, kde jeden úkon právnej sluţby činí 287,14 €,
k tomu náhrada za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné (§ 16 ods. 1
vyhlášky) vo výške 7,63 € a 20 % DPH (t.j. 58,95 €), čo predstavuje spolu 353,72 €.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 26. júna 2013
JUDr. Jozef Kolcun, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová