Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
ce9/389309.d6c1b8.pdf
PDF · 196.59 KB
No categories available
2Cdo/341/2012
Najvyšší súd 2 Cdo 341/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v právnej veci ţalobcu : S., so sídlom
v L., právne zastúpený JUDr. J. Č., advokátkou v L., proti ţalovaným : 1/ L. A., bývajúci
v L., 2/ A. A., bývajúca v L., obaja zastúpení spoločnosťou F., so sídlom v L., o zaplatenie
6 256 € s prísl. a o návrhu žalovaných na zaplatenie 1 526,92 €, vedenej na Okresnom súde
Liptovský Mikuláš pod sp. zn. 11 C 198/2002, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského
súdu v Ţiline z 12. decembra 2011 sp. zn. 7 Co 264/2011
t a k t o :
Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Ţiline z 12. decembra 2011 sp. zn.
7 Co 264/2011 a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Liptovský Mikuláš rozsudkom (v poradí druhým) zo dňa 13. júna 2011
č.k. 11 C 198/2002-302 návrh ţalobcu na zaplatenie 6 256 € s 15,5 % úrokom z omeškania
ročne od 4.4.2001 do zaplatenia zamietol. Zaviazal ţalobcu zaplatiť spoločne a nerozdielne
ţalovaným 1/, 2/ 1 526,92 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku tak, ţe plnením jednému
zo ţalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť ţalobcu plniť druhému
zo ţalovaných. Vyslovil, ţe o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia
vo veci samej. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe zmluva označená účastníkmi ako
Zmluva o výstavbe bytu v dome je zmiešanou zmluvou, ktorá obsahuje v sebe niektoré
ustanovenia zmluvy o výstavbe, stavbe alebo nadstavbe domu podľa zákona č. 182/1993 Z.z.
a zmluvy o dielo podľa Občianskeho zákonníka. Z obsahu zmluvy o výstavbe bytu v dome
prejavenej vôle zmluvných strán bolo preukázané, ţe cena diela bola stanovená pevnou
sumou s moţnosťou jej zmeny zhotoviteľom diela za stanovených podmienok. Ţalobca
špecifikoval svoju pohľadávku vo faktúre v osobitnej špecifikácii podľa poloţiek v spise
na č.l. 35, v prehľade platieb ţalovaných na č.l. 117 a 134 s tým, ţe vychádzal zo zmluvnej
ceny 1 275 630 Sk navýšenej o zvýšené DPH 28 230,46 Sk navýšenej o indexy rastu cien
183 786,70 Sk, t.j. spolu 1 487 647,20 Sk navýšený o tzv. nadštandardy 9 351 Sk a zníţený
o 33 080 Sk, ktoré ţalobca ţalovaným odpočítal za nerealizované plnenia, čo je suma
1 464 098,20 Sk zníţená o sumu úhrady ţalovaných 1/, 2/, ktorá nebola medzi účastníkmi
sporná 1 272 238,40 Sk, čo je ţalovaná suma 191 859,80 Sk. V návrhu na začatie konania
tvrdil ţalobca navýšenie ceny diela z titulu rastu cien stavebných materiálov o indexy
183 786,74 Sk, zvýšenia DPH vo výške 14 922,10 Sk. Ţalovaní 1/, 2/ nesúhlasili
so zaplatením ceny diela vyššej ako bolo dohodnuté v zmluve, čo prejavili tým, ţe čiastku
poţadovanú ţalobcom, ktorá je predmetom tohto súdneho konania, neuhradili a výslovne to
uviedli v odpore proti platobnému rozkazu, ďalej v liste označenom (jednostranné započítanie
pohľadávok) zo dňa 31.1.2004 (č.l. 54), v ktorom uviedli, ţe nárok ţalobcu neuznávajú
z dôvodov uvedených v odpore proti platobnému rozkazu, ale pre prípad, ţe by bol nárok
ţalobcu alebo jeho časť oprávnený, započítavajú si proti pohľadávke ţalobcu svoju
pohľadávku titulom zmluvnej pokuty. Neuznávali predovšetkým nárok ţalobcu na tzv.
indexy, ako aj zvýšenú DPH. Pokiaľ by platne malo dôjsť k zmene ceny diela navýšenej
o indexy, jej predpokladom by bola písomná zmena zmluvy, k čomu medzi účastníkmi
nedošlo. Preto ţalobca nemohol jednostranne zvýšiť cenu diela o index rastu cien.
Z uvedených dôvodov nie je nárok ţalobcu na zaplatenie ceny diela zvýšenej o indexy
oprávnený. Aj keď v cene diela sú zahrnuté všetky náklady spojené so zhotovením diela,
výnimkou je daň z pridanej hodnoty, lebo aj keď v cene diela je započítaná DPH platná v čase
podpisu zmluvy, DPH sa účtovala podľa platných predpisov v čase realizácie diela
(viď čl. IV. bod 3) ako aj ustanovenie čl. IV. bod 5, ţe cenu diela má ţalobca právo zmeniť
v prípade zmeny zákonov, ktoré sa budú dotýkať predmetu diela s dôrazom na zmenu výšky
DPH. Zákonom č. 153/1999 Z.z. sa zmenil zákon č. 289/1995 Z.z. o dani z pridanej hodnoty
s účinnosťou od 1.7.1999 sa zmenila DPH zo 6 % na 10 %. Preto je nárok ţalobcu
na zaplatenie ceny diela zvýšenej o DPH oprávnený. Medzi účastníkmi nebolo sporné, ţe
na byte ţalovaných sa realizovali zmeny, ţalobca ale so ţalovanými neuzavrel písomný
dodatok k zmluve. Cena za tzv. nadštandardy nie je zahrnutá v cene diela (čl. IV.).
Nadštandardy mali byť riešené dohodou o nadštandardoch a na všetky zmeny mal byť podľa
zmluvy vypracovaný cenový dodatok. Z návrhu na začatie konania a z vyjadrení ţalobcu
jednoznačne vyplýva, ţe predmetom konania je zaplatenie ceny diela podľa zmluvy uzavretej
medzi účastníkmi, ale ţalobca nepreukázal uzavretie dodatku k zmluve o dielo, ktorej
predmetom boli tzv. nadštandardy. Ţalovaní 1/, 2/ dňa 27.2.2001 podpísali so ţalobcom
listinu označenú ako „Dohoda o uznaní záväzku a spôsobe splácania dlhu“. Ţalovaní 1/, 2/
uznali dlh „neuhradenú čiastku“ vo výške 191 850 Sk a zaviazali sa ho zaplatiť do 30.6.2001.
Ţalovaní 1/, 2/ nechceli v dohode o uznaní záväzku vyvolať právne následky, ktoré by v jeho
dôsledku mali nastať, t.j. povinnosť zaplatiť ţalobcovi 191 850 Sk. Sledovali podpísaním
dohody o uznaní záväzku vydanie kľúčov od bytu a tým moţnosť fakticky byt uţívať.
Ţalobca totiţ podmieňoval odovzdanie kľúčov od bytu uznaním záväzku, čo povaţoval súd
za preukázané výpoveďou ţalovaného 1/. Navyše v dohode o uznaní záväzku je uvedená len
výška dlhu, nie dôvod. V čase uznania dlhu ţalovanými 1/, 2/ nemali títo právny dôvod uznať
dlh voči ţalobcovi, ktorý v uznávanej výške v tom čase neexistoval. Všetko, čo by ţalovaní
zaplatili nad cenu diela dohodnutú v zmluve, zvýšenú len o oprávnené poloţky (DPH) by bolo
plnenie bez právneho dôvodu, t.j. bezdôvodným obohatením. Ak ţalovaní, resp. ostatní
stavebníci neplnili včas, bolo na ţalobcovi, aby si voči nim uplatnil zmluvne dohodnuté alebo
zákonné nároky pre tento prípad. Argumentácia ţalovaného 1/, ţe dohodu podpísal v tiesni
vychádza z logických súvislostí. Ţalobca odovzdal ţalovaným 1/, 2/ byt zápisnicou o prevzatí
bytu dňa 14.2.2001 (č.l. 20) s tým, ţe kľúče od bytu neboli odovzdané ţalovaným 1/, 2/. Dňa
27.2.2001 podpísali ţalovaní 1/, 2/ dohodu o uznaní záväzku a spôsobe splácania dlhu
(č.l. 34) a aţ nasledujúci deň, t.j. 28.2.2001 im boli odovzdané kľúče od bytu (č.l. 20). Aţ
odovzdaním kľúčov od bytu mohli ţalovaní vykonávať svoje práva spojené s uţívaním bytu.
Čo sa týka úkonu ţalovaných 1/, 2/ zo dňa 31.1.2004 „Jednostranné započítanie pohľadávok“
(č.l. 54) súd mal za to, ţe týmto úkonom nedošlo k započítaniu pohľadávok účastníkov
konania, lebo započítať je moţné iba vzájomné pohľadávky na plnenie rovnakého druhu,
ktoré zanikajú okamihom, keď sa stretnú. Ţalovaní 1/, 2/ nemohli platne započítať svoju
pohľadávku proti pohľadávke ţalobcu, keď súčasne vyjadrili, ţe neuznávajú pohľadávku
ţalobcu a započítavajú si ju iba pre prípad, ak by bol nárok ţalobcu celkom alebo sčasti
oprávnený.
Dňa 28.11.2003 bol súdu doručený odpor proti platobnému rozkazu, ktorý svojím obsahom
bol súčasne vzájomným návrhom, v ktorom sa ţalovaní 1/, 2/ domáhali voči ţalobcovi okrem
iných nárokov aj zaplatenia zmluvnej pokuty 63 781,50 Sk za omeškanie s odovzdaním bytu
ţalovaným. Zmluvná pokuta bola dohodnutá vo výške 500 Sk za kaţdý deň omeškania,
obmedzená maximálne na 5 % z ceny diela. 5 % z ceny diela 1 275 630 Sk je 65 781,50 Sk.
Ţalobca mal ţalovaným odovzdať byt 1.5.2000 (pondelok). Byt bol protokolárne odovzdaný
ţalovaným 1/, 2/ 14.2.2001, ale k odovzdaniu kľúčov od bytu ţalovaným 1/, 2/ došlo aţ
28.2.2001. Aţ odovzdaním kľúčov od bytu mohli ţalovaní začať uţívať byt, čo je účelom
odovzdania bytu, lebo ţalobca podmieňoval odovzdanie kľúčov od bytu podpísaním dohody
o uznaní záväzku. Ţalobca bol preukázateľne v omeškaní s odovzdaním bytu od 2.5.2000
do 28.2.2001. Ţalobca vzniesol námietku premlčania voči nároku ţalovaných. Ţalovaní 1/, 2/
majú nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty len v nepremlčanej časti. Nárok na zmluvnú
pokutu vznikal ţalovaným kaţdý deň omeškania s odovzdaním bytu. Jednotlivé nároky
za kaţdý deň omeškania sa premlčali v trojročnej premlčacej lehote. Preto je oprávnený nárok
ţalovaných 1/, 2/ na zmluvnú pokutu za november 2000 od 28. novembra 2000
do 30. novembra 2000, t.j. 3 dni x 500 Sk, spolu 1 500 Sk, za december 2000, t.j. 31 dní x
500 Sk spolu 15 500 Sk, za január 2001, t.j. 31 dní x 500 Sk, spolu 15 500 Sk, za február
2001, t.j. 27 dní x 500, spolu 13 500 Sk, spolu 46 000 Sk, t.j. 1 526,92 €. Z uvedených
dôvodov návrh ţalobcu zamietol a súčasne vyhovel vzájomnému návrhu ţalovaných a uloţil
ţalobcovi zaplatiť spoločne a nerozdielne ţalovaným 1/, 2/ titulom zmluvnej pokuty
1 526,92 €.
Krajský súd v Ţiline (na odvolanie ţalobcu) rozsudkom z 12. decembra 2011 č.k.
7 Co 264/2011-363 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. V odôvodnení uviedol, ţe súd
prvého stupňa riadne zistil skutkový stav, na základe ktorého dospel k správnemu záveru
o nedôvodnosti záveru ţalobcu na zaplatenie sumy 6 256 € s príslušným úrokom z omeškania,
ktorá predstavuje zaplatenie a navýšenie dohodnutej ceny diela a tzv. indexy rastu cien podľa
článku IV. bod 3 zmluvy a o zaplatenie sumy 9 531 Sk tzv. nadštandardov podľa článku
IV. bod 4 zmluvy. Stotoţnil sa so záverom súdu prvého stupňa, ţe medzi účastníkmi bola
uzavretá 7.9.1998 zmluva o výstavbe bytu č. X., ktorá podľa svojho obsahu je zmiešaným
typom zmluvy, predmetom ktorej je zmluvné dojednanie podľa § 21 a nasl. zákona
č. 182/1993 Z.z. ako aj zmluvy o dielo, ktorej podmienky sú uvedené v § 631 a nasl. OZ.
Cena diela v zmluve zo dňa 7.9.1998 bola určená pevnou sumou. Ani výkladovým pravidlom
podľa § 35 ods. 2 OZ nebolo moţné vyvodiť, ţe na základe podmienok uvedených v čl. IV.
bod 3 bolo moţné navýšiť cenu diela nad rozsah uvedený v čl. IV bod 1 predmetnej zmluvy.
Obdobne prvostupňový súd správne posudzoval i nárok ţalobcu na zaplatenie tzv.
nadštandardov podľa čl. IV. bod 4 zmluvy, pričom zaplatenie uvedených úkonov bolo moţné
súčasne za splnenia ďalších podmienok uvedených v čl. II. bod 10 a čl. II. bod 11 zmluvy
(mal byť vypracovaný cenový dodatok, ktorý by uhradil do 14 dní po podpísaní dodatku na
základe vystavenej faktúry). Na základe vyššie uvedených skutkových okolností odvolací súd
rozsudok prvostupňového súdu, vo výroku ktorým návrh ţalobcu o zaplatenie sumy 6 256 €
s príslušným úrokom z omeškania zamietol, ako správny potvrdil. Povaţoval za dôvodný
nárok ţalovaných za zaplatenie zmluvnej pokuty podľa čl. VII. bod 1 zmluvy. Vychádzajúc
z dôvodov odvolania ţalobcu proti rozsudku súdu prvého stupňa vyvodil, ţe podmienky, na
základe ktorých by nastala moţnosť uplatňovať zo strany ţalovaných zaplatenie zmluvnej
pokuty, je potrebné viazať na podmienky uvedené v čl. V. bod 2 a čl. III. bod 1 (termín
kolaudačného rozhodnutia 4/2000). Aj keď v čl. VII. bod 1 zmluvy nie je uvedený dátum,
kedy presne má byť obstarávateľom odovzdaný objednávateľovi byt, správne prvostupňový
súd vyvodil, ţe za deň odovzdania bytu (termín uvedený v čl. VII. bod 1) je potrebné
povaţovať deň, kedy si objednávateľ (stavebník) prevezme zhotovený byt, ktorá skutočnosť
nastane jeho dokončením, ktorý podľa čl. III. bod 1 je stanovený termínom kolaudačného
rozhodnutia – mesiacom apríl 2000. Ţalovaní preukázateľne byt prevzali aţ dňom 28.2.2001,
čo znamená, ţe ţalobca ako obstarávateľ sa dostal do omeškania s odovzdaním bytu podľa
čl. VII. bod 1 zmluvy. Ţalovaným dôvodne vznikol nárok na zaplatenie zmluvnej
pokuty. Námietka ţalobcu v odvolaní, ţe ţalovaní 1/, 2/ si uplatnili nárok na zaplatenie
zmluvnej pokuty po uplynutí trojročnej premlčacej lehoty nie je dôvodná. V odpore proti
platobnému rozkazu zo dňa 28.11.2003 ţalovaní uvádzajú, ţe „majú nárok“ na zaplatenie
sumy 63 781,50 Sk z titulu zaplatenej zmluvnej pokuty vo výške 5 % z ceny diela, z čoho
vyplýva, ţe sa jedná o nárok uplatnený podľa čl. VII. bod 1 zmluvy. Z hľadiska obsahu
odporu proti platobnému rozkazu zo dňa 28.11.2003 je podanie moţné povaţovať za neurčité
a neúplné, ktorého nedostatky boli neskorším procesným postupom ţalovaných odstránené
tak, ţe uvedené podanie bolo povaţované za vzájomný návrh ţalovaných podľa § 97 O.s.p.
Nepovaţoval preto odvolací súd nárok ţalovaných na zaplatenie zmluvnej pokuty za
premlčaný a odvolanie ţalobcu z týchto dôvodov nepovaţoval za dôvodné.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca, ktorého prípustnosť
odvodzoval z ustanovenia § 237 písm.f/ O.s.p., teda ţe rozhodnutím odvolacieho súdu došlo
k odňatiu práva ţalobcu na spravodlivé súdne konanie v dôsledku tzv. opomenutého dôkazu
a tým nepreskúmateľnosti rozhodnutia, čím sa mu odňala moţnosť konať pred súdom
a dôvodnosť ustanovením § 241 ods. 2 písm.a/ O.s.p., ţe mu bola odňatá moţnosť konať pred
súdom a ustanovením § 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p., ţe rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci. Uviedol, ţe rozhodnutím odvolacieho súdu došlo
k odňatiu práva ţalobcu na spravodlivé súdne konanie v dôsledku tzv. opomenutého dôkazu
a tým k nepreskúmateľnosti rozhodnutia, čím sa mu odňala moţnosť konať pred súdom
v dôsledku nesprávneho procesného postupu odvolacieho súdu. Podľa ustálenej judikatúry
odvolací súd sa musí vyporiadať so všetkými otázkami (odvolacími dôvodmi) riešenými
v odvolacom konaní a musí byť v súlade s výrokom. Odvolací súd ţiadnym spôsobom
nevyhodnotil dva odvolacie dôvody ţalobcu, a to platnosť dohody o uznaní záväzku
a spôsobe splácania dlhu uzavretú medzi ţalobcom a ţalovanými dňa 27.2.2001, na základe
ktorej ţalovaní 1/, 2/ svojím podpisom uznali voči ţalobcovi v ţalovanej sume 191 850 Sk
a zaviazali sa tento uznaný dlh uhradiť do 30.6.2001, čím nevyhodnotil z toho vyplývajúcu
dôvodnosť (nedôvodnosť) ţalobcovho nároku. Ţalobca v odvolaní namietal nesprávne právne
posúdenie dohody súdom prvého stupňa ako neplatného právneho úkonu (pre nedostatok
váţnosti), ku ktorému dospel súd prvého stupňa len na základe tvrdenia ţalovaného 1/, pričom
ţalovaná 2/ ani nebola vypočutá, ktoré tvrdenia ţalobca spochybnil. Odvolací súd nezaujal
ţiadny právny názor k uvedenému odvolaciemu dôvodu. Druhým odvolacím dôvodom, ktorý
odvolací súd ţiadnym spôsobom nevyhodnotil je skutkové zistenie – započítanie vzájomných
pohľadávok ţalovaných 1/, 2/ zo dňa 31.1.2004 (č.l. 54), ktorým ţalovaní započítali svoju
tvrdenú pohľadávku (právo na zaplatenie zmluvnej pokuty, ktorá bola súdom priznaná
druhým výrokom prvostupňového rozhodnutia) proti ţalobcovej pohľadávke, ktorá je
predmetom ţaloby. Bez ohľadu na určitosť (neurčitosť) započítacieho prejavu vôle
ţalovaných, ţalovaní týmto právnym úkonom potvrdili existenciu svojho dlhu uznaného
dohodou o uznaní záväzku a spôsobe splácania dlhu zo dňa 27.2.2001, ktorého zaplatenia sa
ţalobca v konaní domáha. Odvolací súd aj toto skutkové zistenie opomenul vyhodnotiť, tým
sa nevyporiadal s jedným z odvolacích dôvodov, ktorý mohol priniesť ţalobcovi v súdnom
konaní úspech, v dôsledku čoho je rozsudok najmenej v tejto časti nepreskúmateľný
a ţalobcovi bolo procesným postupom odvolacieho súdu odňaté právo na spravodlivé súdne
konanie. Podľa jeho názoru rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci. Súdy oboch stupňov nesprávne právne posúdili obsah odporu ţalovaných 1/, 2/
proti platobnému rozkazu Okresného súdu Liptovský Mikuláš zo dňa 30.10.2003,
nedôvodnosť ţalobcovho nároku a dôvodnosť práva ţalovaných na zaplatenie zmluvnej
pokuty. Navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací napadnutý
rozsudok odvolacieho súdu zrušil a následne aj zrušil rozhodnutie súdu prvého stupňa,
nakoľko rozhodnutie súdu prvého stupňa tieţ vykazuje vytýkané vady a vec vrátil súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie.
Ţalovaní vo svojom vyjadrení navrhli dovolanie ţalobcu odmietnuť ako nedôvodné
a priznať im trovy dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý je zastúpený advokátom
(§ 241 ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal
najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným
prostriedkom.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa § 238 ods. 2 O.s.p. je
dovolanie prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil
od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. V zmysle § 238 ods. 3 O.s.p.
je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok
súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe
je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu
alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku
vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.
Ţalobca dovolaním napadol rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky
ţiadneho z vyššie uvedených rozsudkov. Prípustnosť jeho dovolania preto z ustanovení § 238
ods. 1 aţ 3 O.s.p. nemoţno vyvodiť.
V kontexte so záverom dovolacieho súdu o procesnej neprípustnosti dovolania v tomto
prípade je vhodné uviesť, ţe mimoriadna povaha dovolania v rámci systému opravných
prostriedkov sa prejavuje aj v tom, ţe účastník konania nemôţe úspešne podať dovolanie
z akéhokoľvek dôvodu, ale len z dôvodu uvedeného v zákone (z tzv. dovolacieho dôvodu).
Občiansky súdny poriadok upravuje tri samostatné dovolacie dôvody. Podľa ustanovenia
§ 241 ods. 2 O.s.p. dovolanie moţno odôvodniť len tým, ţe a/ v konaní došlo k vadám
uvedeným v ustanovení § 237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení
veci. Treba dodať, ţe dovolací súd je viazaný uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane toho,
ako ho dovolateľ obsahovo vymedzil; dovolacie dôvody neposudzuje podľa toho, ako ich
označil dovolateľ, ale podľa ich obsahu.
Pre účely predmetného dovolacieho konania je vhodné zdôrazniť, ţe dovolanie nie je
„ďalším odvolaním“ a nemoţno sa ním úspešne domáhať revízie skutkových zistení súdov
niţších stupňov ani výsledkov nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd nie je treťou
inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať akékoľvek rozhodnutie. Posúdiť správnosť
a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôţe
dovolací súd uţ len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy.
Dovolacie konanie má (a to je potrebné osobitne zdôrazniť) prieskumnú povahu; aj
so zreteľom na ňu dovolací súd – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu –
nemá moţnosť vykonávať dokazovanie (viď § 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.).
K jednotlivým zákonom vymedzeným, dovolacím dôvodom treba uviesť, ţe (pokiaľ
sú splnené ďalšie procesné predpoklady – najmä čo do včasnosti podaného dovolania a jeho
podania oprávnenou osobou) zakladá existencia procesnej vady konania v zmysle § 237
O.s.p., na ktorú poukazuje ustanovenie § 241 ods. 2 písm.a/ O.s.p., nielen prípustnosť
dovolania, ale aj jeho opodstatnenosť. Existencia tzv. inej procesnej vady konania majúcej
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm.b/ O.s.p.) a nesprávne právne
posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.) na rozdiel od toho, nezakladajú prípustnosť
dovolania, ide však o relevantné dovolacie dôvody v prípade procesne prípustného dovolania;
čo však ale nie je tento prípad. Na existenciu dovolacích dôvodov v zmysle § 241 ods. 2
písm.b/ a c/ O.s.p. nemôţe dovolací súd vziať zreteľ ani v prípade, ak by bolo na ne
v dovolaní poukázané, pokiaľ nie je dovolanie procesne neprípustné – tak, ako je tomu
v tomto prípade.
K dovolaciemu dôvodu v zmysle § 241 ods. 2 písm.a/ O.s.p. dovolací súd uvádza, ţe
o procesnú vadu konania v zmysle § 237 O.s.p. ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá
nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník nemal spôsobilosť
byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa uţ prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konanie, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné nedostatky, ktoré
vykazujú znaky vád taxatívne v ňom vymenovaných; iné procesné vady konania alebo
nesprávnosti rozhodovania, i keby k nim v konaní došlo, nezakladajú prípustnosť dovolania
podľa tohto ustanovenia. Treba zdôrazniť, ţe z hľadiska posúdenia existencie niektorej
z procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka, ţe
v konaní došlo k takejto vade, ale len zistenie, ţe konanie je skutočne postihnuté niektorou
z taxatívne vymenovaných vád.
Existencia vád v zmysle § 237 písm.a/ aţ e/ a g/ O.s.p. nebola v dovolaní namietaná
a v dovolacom konaní nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania z týchto dôvodov nie je daná.
K vade konania v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p., ktorú dovolateľ vidí v arbitrárnosti
a neodôvodnenosti súdnych rozhodnutí, porušením práva na súdnu ochranu, dovolací súd
uvádza :
Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm.f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný
postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie tých procesných práv účastníka
konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237
písm.f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne
ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, a týmto postupom odňal účastníkovi
konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom
konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti na uplatnenie
ich práv – viď napr. právo vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom
(§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom
na dôkazy a k všetkým vykonávaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne
pojednávanie (§ 115 O.s.p.), predkladať a označovať dôkazy na preukázanie vlastných tvrdení
(§ 120 ods. 1 O.s.p.), právo na to, aby im bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158
ods. 2 O.s.p.)]. Dovolací súd v danom prípade z obsahu spisu nezistil, ţe by konanie pred
súdmi niţších stupňov bolo postihnuté procesnou vadou znemoţňujúcou ţalobcovi realizáciu
jeho procesných práv.
Podstatná časť dovolania obsahuje námietky ţalobcu, ţe mu v konaní bolo upreté
právo na spravodlivý súdny proces. Vydané rozhodnutia súdov povaţoval za arbitrárne
(svojvoľné) v dôsledku nedostatkov v ich odôvodneniach, keď odvolací súd sa nevyporiadal
so všetkými otázkami (odvolacími dôvodmi) riešenými v odvolacom konaní, odvolací súd
ţiadnym spôsobom nevyhodnotil dva odvolacie dôvody, a to platnosť dohody o uznaní
záväzku a spôsobe splácania dlhu uzavretú medzi ţalobcom a ţalovanými dňa 27.2.2001 ako
aj započítanie vzájomných pohľadávok ţalovaných 1/, 2/ zo dňa 31.1.2004 (č.l. 54), čo bolo
v spore rozhodujúce.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, kaţdý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, kaţdý má právo
na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Obsah práva na spravodlivý súdny
proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich
diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov
a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s procesnými zásadami,
porušuje ústavnoprávne princípy (II. ÚS 85/06). Právo na spravodlivý proces je naplnené
tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych
noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo že
boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva
na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby
sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov
(IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol
účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
poţiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Pod spravodlivým súdnym procesom
(fair hearing) sa v ţiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie
toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho
prípadu. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý
proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa
k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy
preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá
účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu
Slovenskej republiky vyplýva, ţe tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ako aj právo
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť
konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/06).
Pokiaľ ţalobca namieta arbitrárnosť a nedostatky týkajúce sa odôvodnenia rozhodnutia
(odvolací súd sa nezaoberal a nevyhodnotil odvolacie dôvody) treba uviesť, ţe právo na určitú
kvalitu súdneho rozhodnutia, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Právo
na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade
a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie
sú svojvoľné, neudržateľné alebo že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý
by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (arbitrárnosť). Ústavný súd
Slovenskej republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, ţe nezávislosť rozhodovania
všeobecných súdov sa musí uskutočňovať v ústavnom, zákonnom a procesnoprávnom
a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavuje predovšetkým princípy riadneho
a spravodlivého procesu ako vyplýva z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Jedným
z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 ústavy,
čl. 6 ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu
presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie náleţite odôvodniť (§ 132
a § 157 ods. 1 O.s.p. m.m. I. ÚS 243/2007), pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo
počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia
(§ 157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri
hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by
mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tieţ na jeho
celkovú presvedčivosť, a teda inými slovami na to, aby premisy zdôvodnenia rozhodnutí,
rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale
aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne ale v neposlednom rade aj spravodlivé
a presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, ţe práve tieto súdy majú
poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola
zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.;
obdobne napr. IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09).
Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiţ aj povinnosť všeobecného súdu
zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou,
ţe majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, obdobne Krasko c/a Švajčiarsko z 29. apríla
1993, séria A, číslo 254-B, str. 49, § 30). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo
upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2
O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať
na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné
na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní
(II. ÚS 78/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, ţe súd musí
dať podrobnú odpoveď na kaţdý argument účastníka konania, z odôvodnenia rozhodnutia
musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový
a právny základ rozhodnutia (II. ÚS 76/07). Vo svojej ustálenej judikatúre a jej nadväznosti
na § 219 O.s.p. ústavný súd tieţ zdôraznil, ţe odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu
a odvolacieho súdu nemoţno posudzovať izolovane (m.m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08,
IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretoţe prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok (IV. ÚS 489/2011). V danom prípade k námietkam
dovolateľa, ktoré boli vyjadrené v jeho odvolaní zaujal stanovisko v odôvodnení svojho
rozhodnutia uţ Okresný súd Liptovský Mikuláš, pričom z odôvodnenia namietaného rozsudku
krajského súdu vyplýva, ţe odvolací súd sa odvolacou námietkou ohľadne platnosti dohody
o uznaní záväzku a spôsobe splácania dlhu uzavretej medzi ţalobcom a ţalovanými dňa
27.2.2001, ako aj námietky ohľadne započítania vzájomných pohľadávok ţalovaných 1/ a 2/
zo dňa 31.1.2004 (č.l. 54) vôbec nezaoberal, nevyporiadal sa s nimi, ktoré však mohli priniesť
ţalobcovi v súdnom konaní úspech. Povinnosťou dovolacieho súdu bolo bez toho, aby
skúmal, či rozhodnutia súdov spočívajú na správnom právnom posúdení (§ 241 ods. 2 písm.c/
O.s.p.) posúdiť, či prima facie sú skutkové a právne závery súdov, na ktorých sú zaloţené
namietané rozhodnutia, zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudrţateľné, čo by mohlo mať zároveň za následok porušenie
základného práva alebo slobody (m.m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00)
a naplnenie dovolacieho dôvodu v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p. Vychádzajúc z toho dospel
dovolací súd k záveru, ţe právo ţalobcu na riadne odôvodnenie porušené bolo. Odôvodnenie
napadnutého rozsudku totiţ nedáva odpoveď na odvolacie námietky týkajúce sa platnosti
dohody o uznaní záväzku a spôsobe splácania dlhu uzavretej medzi účastníkmi dňa 27.2.2001
ako aj na započítanie vzájomných pohľadávok ţalovaných 1/, 2/ zo dňa 31.1.2004 (č.l. 54).
Dovolací súd majúc na pamäti princípy riadneho a spravodlivého procesu,
po preskúmaní rozhodnutia odvolacieho súdu v spojení s rozhodnutím súdu prvého stupňa
konštatuje, ţe námietky dovolateľa povaţuje za opodstatnené, odvolací súd sa nevyporiadal
vôbec s hore citovanými odvolacími dôvodmi, ktoré mohli priniesť ţalobcovi v súdnom
konaní úspech, v dôsledku čoho je rozsudok odvolacieho súdu nepreskúmateľný a ţalobcovi
bolo procesným postupom odvolacieho súdu odňaté právo na spravodlivé súdne konanie.
Z dôvodov uvedených vyššie dospel dovolací súd k záveru, ţe ţalobca opodstatnene
namietal existenciu dovolacieho dôvodu v zmysle § 241 ods. 2 písm.a/ O.s.p. Najvyšší súd
Slovenskej republiky vzhľadom na vadu konania v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p. rozsudok
odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 O.s.p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. augusta 2013
JUDr. Jozef Kolcun, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová