Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Cdo/20/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci oprávnenej S., so sídlom v B.,

proti povinnému P. J., bývajúcemu v N., o vymoženie 16,59 € s príslušenstvom,

vedenej na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. , o dovolaní oprávnenej proti

uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 18. apríla 2012 sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a .

Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Trenčín uznesením z 20. februára 2012 č.k. -9

zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Rozhodnutie odôvodnil poukazom na § 41 ods. 2 písm. f/, § 44 ods. 2 zákona

č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene

a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“), § 71 ods. 3 zákona

č. o správnom konaní (Správny poriadok),

o priestupkoch. Výkon rozhodnutia možno nariadiť najneskôr do 3 rokov po uplynutí lehoty

určenej pre splnenie uloženej povinnosti (§ 71 ods. 3 Správneho poriadku). Lehota stanovená

pre nariadenie výkonu rozhodnutia začína plynúť odo dňa vykonateľnosti rozhodnutia a je

považovaná za lehotu prekluzívnu. Po uplynutí tejto lehoty nemožno výkon rozhodnutia

nariadiť. Pre určenie zachovania zákonnej lehoty nie je právne významné začatie konania, ale

jeho nariadenie orgánom uskutočňujúcim výkon rozhodnutia. Súd mal za to, že za nariadenie

exekúcie nemožno považovať podanie návrhu na vykonanie exekúcie, ale udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie. Vzhľadom na uvedené, výkon rozhodnutia bolo možné nariadiť

2

v danom prípade najneskôr do 27. novembra 2011. Súd na preklúziu prihliadal z úradnej

povinnosti, preto žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na výkon exekúcie

zamietol.

Krajský súd v Trenčíne na odvolanie oprávnenej uznesením z 18. apríla 2012

sp. zn. uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil ( ).

Rozhodnutie odôvodnil tým, že pre určenie toho, či trojročná zákonná prekluzívna lehota je

v konkrétnom prípade zachovaná, nie je právne významné začatie exekučného konania, ale

jeho nariadenie orgánom uskutočňujúcim výkon rozhodnutia, v danom prípade podľa

Exekučného poriadku rozhodnutím súdneho exekútora, ktorý uskutočňuje exekúciu a to

upovedomením o začatí exekúcie. V tejto súvislosti odvolací súd uviedol, že exekučné

konanie sa síce začína doručením návrhu oprávneného/oprávnenej na vykonanie exekúcie

súdnemu exekútorovi, avšak samotný výkon exekúcie začína až vydaním poverenia

na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi. Prvým úkonom samotnej exekučnej činnosti

súdneho exekútora je vydanie upovedomenia o začatí exekúcie v zmysle § 47 ods. 1 písm. a/

Exekučného poriadku. Tento úkon však môže exekútor vykonať až potom, ako bol

exekučným súdom poverený na vykonanie exekúcie. Odvolací súd uviedol, že súd prvého

stupňa preto postupoval správne, keď žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie zamietol, nakoľko výkon rozhodnutia na základe exekučného titulu

rozhodnutia o priestupku zo dňa 12.11.2008 č. A. vydaného OO PZ N. bolo možné nariadiť

najneskôr 27.11.2011.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie. Žiadala

rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania

vyvodzovala z Uviedla, že neboli dané zákonné dôvody na zamietnutie

žiadosti súdneho exekútora o vykonanie exekúcie a pokiaľ súdy napriek tomu jej žiadosti

nevyhoveli, odňali oprávnenej možnosť domôcť sa zákonným spôsobom výkonu

vykonateľného exekučného titulu. Poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo 17. decembra 2009 sp. zn. a z 5. februára 2009 sp. zn.

. Uviedla, že v danej veci nebolo možné aplikovať § 71 ods. 3 Správneho

poriadku a to vzhľadom na legislatívne zmeny v oblasti výkonu rozhodnutia. Oprávnená

uplatňuje svoje právo podaním návrhu na vykonanie exekúcie, pričom doručenie návrhu

súdnemu exekútorovi spôsobuje začatie exekučného konania. Súdy si nesprávne vyložili

termín „nariadiť výkon rozhodnutia“ a vychádzali tak z predpokladu, že pre určenie toho, či

prekluzívna lehota je zachovaná, nie je právne významné začatie konania, ale jeho nariadenie

orgánom uskutočňujúcim výkon rozhodnutia, t.j. upovedomením o začatí exekúcie vydaným

súdnym exekútorom. Ak by sa pripustilo, že rozhodujúcim dňom pri hodnotení splnenia

podmienky zachovania prekluzívnej lehoty by bol deň vydania, resp. doručenia

upovedomenia o začatí exekúcie, oprávnená by sa mohla dostať do značnej právnej neistoty.

Ďalej má za to, že odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu nespĺňa požiadavky v zmysle

, odôvodnenie je nedostatočné, neurčité, nezrozumiteľné.

Povinný sa k dovolaniu oprávnenej písomne nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podala včas účastníčka konania ( ), bez nariadenia dovolacieho

pojednávania ( ) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,

ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.

V prejednávanej veci rozhodol odvolací súd uznesením. Dovolanie je prípustné proti

uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa,

b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych

spoločenstiev [] na zaujatie stanoviska ( ). Podľa

dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo

potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom

potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia

na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky.

Dovolaním oprávnenej je napadnuté potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu, ktoré

nevykazuje znaky uznesení uvedených v a , proti ktorým zákon pripúšťa

dovolanie. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení vyvodiť nemožno.

Vzhľadom na obsah dovolania ako aj na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnuté

rozhodnutie nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených

v ( ), zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie netrpí

niektorou z nich. V zmysle je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto

v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Vady konania v zmysle

až e/ a v dovolaní namietané neboli a v dovolacom konaní ani nevyšli

najavo.

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov

nižších stupňov sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či dovolateľke bola v konaní

odňatá možnosť pred súdom konať.

Odňatím možnosti konať pred súdom ( ) sa rozumie procesne

nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie

procesných oprávnení účastníka občianskeho súdneho konania.

Dovolateľka argumentáciu o existencii procesnej vady konania uvedenej v § 237

písm. f/ nezakladá na tvrdení, že súdy porušili ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku upravujúce postup súdu v občianskom súdnom konaní. Podstatou jej dovolacích

námietok je, že rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení

zákona. Z určujúceho – obsahového – hľadiska teda z jej strany nejde o námietku odňatia

možnosti konať pred súdom, ale o námietku inú, ktorú dovolateľka uvádza vo väzbe

na otázku zákonnosti a vecnej správnosti právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia

veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.

Podstatná časť dovolacích námietok oprávnenej spočíva v tvrdení, že súdy v danom

prípade vychádzali z nesprávnej interpretácie

a v nadväznosti na to dospeli k nesprávnemu právnemu názoru, že z hľadiska plynutia

prekluzívnej lehoty nie je určujúce podanie návrhu na vykonanie exekúcie, ale nariadenie

exekúcie.

Uvedená časť výhrad dovolateľky voči napadnutému rozhodnutiu sa týka činnosti

súdu, v rámci ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový

stav (správnosť ktorého nebola v danej veci spochybňovaná) aplikuje konkrétnu právnu

normu. Táto činnosť súdu je obsahom právneho posudzovania veci. O nesprávne právne

posúdenie veci ide vtedy, ak súd nepoužil náležitý právny predpis alebo ak síce aplikoval

správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových

záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Ustanovenie dáva odňatie možnosti konať pred súdom výslovne

do súvislosti iba s faktickou procesnou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením

veci. Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je síce relevantný dovolací dôvod, ktorým

možno úspešne odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď );

nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nie je ale procesnou vadou konania

v zmysle Samotné nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších

stupňov nezakladá však prípustnosť dovolania v zmysle (viď tiež R 54/2012

a niektoré ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. ,

, , , , ).

Z dovolania vyplýva, že oprávnená vidí určitú podobnosť preskúmavanej veci s inými

exekučnými vecami, v ktorých už najvyšší súd skôr rozhodoval a vyslovil názor, že

„nesprávnym rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

sa teda oprávnenému v konečnom dôsledku odopiera právo na výkon vykonateľného

rozhodnutia, čo sa rovná odmietnutiu spravodlivosti“ (uznesenie najvyššieho súdu

zo 17. decembra 2009 sp. zn. ), resp. že „za porušenie práva na spravodlivý

súdny proces treba považovať aj rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre takéto rozhodnutie neboli

splnené zákonom stanovené podmienky“ (uznesenie najvyššieho súdu z 5. februára 2009

sp. zn. ).

Pokiaľ základná téza dovolania v preskúmavanej veci spočíva v námietke oprávnenej,

že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci,

v predmetných konaniach išlo o vady procesnoprávnej povahy. Najvyšší súd to vo veci sp. zn.

vyjadril slovami „pokiaľ sa súdy ... neobmedzili len na to, čo v tomto štádiu

exekučného konania mali (a mohli) skúmať, ale sa (už) v ňom neprípustne a bez zákonného

podkladu zaoberali tým, čo mohli skúmať (až) v neskorších štádiách tohto konania, mal ich

procesný postup znaky odopretia spravodlivosti“. Aj v dovolateľkou uvádzanej veci sp. zn.

išlo o procesnú povahu nesprávnosti vedúcej k zrušeniu dovolaním

napadnutého rozhodnutia (viď tú časť odôvodnenia tohto rozhodnutia, ktorá vysvetľuje, že

zákon neurčuje dôkazné prostriedky, ktorými môže oprávnený osvedčiť svoje tvrdenia).

Najvyšší súd poukazuje na to, že dovolanie nie je ďalším odvolaním a dovolací súd nie je

treťou inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie (porovnaj tiež

rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. , , ,

, , , ).

Názor oprávnenej vyjadrený v dovolaní, že zamietnutie žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia, ktoré nemá oporu v zákone, zakladá procesnú vadu konania

v zmysle a prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, sa prieči

povahe a účelu dovolania a dovolacieho konania. Tento názor dovolateľky sa blíži k celkom

neprijateľnému názoru, že aj každé vecne nesprávne zamietnutie žaloby (založené napríklad

na nesprávnom právnom názore o preklúzii žalobou uplatneného práva) je vždy procesnou

vadou konania v zmysle

Na základe vyššie uvedeného dovolací súd uzatvára, že i keby tvrdenia oprávnenej

o nesprávnom právnom posúdení veci boli prípadne v preskúmavanej veci opodstatnené

(dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), oprávnenou vytýkaná okolnosť by

mala síce za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale

prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia V dôsledku toho by posúdenie, či

odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či

zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy

až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v danej veci nešlo).

Keďže dovolanie oprávnenej nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd pristúpiť

k posúdeniu správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/

).

Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že zamietnutím žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nebola v preskúmavanej veci odňatá

možnosť oprávnenej pred súdom konať ( ).

Dovolateľka taktiež tvrdila, že uznesenie odvolacieho súdu nespĺňa požiadavky

kladené na odôvodnenie rozhodnutia v zmysle

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa ak nie je uvedené inak, použijú sa na uznesenie primerane

ustanovenia o rozsudku.

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom

súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že

v odôvodení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody

rozhodnutia, t.j. prečo žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia zamietol. Rovnako

odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody,

pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Ich rozhodnutia nemožno považovať

za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa pri výklade

a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich

účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ/ka

sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu (napr. ).

Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že v konaní nebola dovolateľke

odňatá možnosť konať pred súdom a že prípustnosť jej dovolania nemožno vyvodiť z § 239

, ani z , Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie oprávnenej

odmietol podľa v spojení s ako procesne

neprípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravu dovolacieho konania, nezaoberal sa

napadnutým uznesením odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala ( v spojení

s a ). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však trovy

dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1

), navyše povinnému ani žiadne trovy v dovolacom konaní nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 28. novembra 2013

JUDr. Martin Vladik, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová