Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
12a/391753.65cebb.pdf
PDF · 109.1 KB
No categories available
2ECdo/9/2013
Najvyšší súd 2 ECdo 9/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej S., so sídlom
v B., proti povinnému J. Š., bývajúcemu v B., t.č. v Ú., o vymoženie 33,19 €
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom pod sp. zn.
4 Er 1175/2011, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne
z 20. septembra 2012 sp. zn. 23 CoE 216/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom
na § 44 ods. 2 Ex. por., § 51 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, v znení účinnom
od 1. septembra 2008 a § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny
poriadok). Uviedol, že 22. novembra 2011 mu bola doručená žiadosť súdneho exekútora
Mgr. P. K. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spolu s návrhom oprávnenej na
vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu - bloku na pokutu Obvodného oddelenia B.
č. A. z 10. novembra 2008, ktorý nadobudol právoplatnosť 10. novembra 2008 a
vykonateľnosť 25. novembra 2008. Uzavrel, že výkon citovaného rozhodnutia bolo možné
nariadiť iba v lehote do troch rokov po uplynutí lehoty určenej pre splnenie uloženej
povinnosti, t. j. odo dňa vykonateľnosti rozhodnutia, teda od 25. novembra 2008. Táto
trojročná lehota je prekluzívna (súd na jej plynutie prihliada z úradnej povinnosti) a v jej
priebehu sa musí výkon rozhodnutia nariadiť. Exekučný titul nadobudol právoplatnosť
10. novembra 2008 a vykonateľnosť 25. novembra 2008. Podľa ustanovenia § 71 ods. 3
zákona č. 71/1967 Zb. trojročná prekluzívna lehota uplynula 25. novembra 2011. S poukazom
na márne uplynutie lehoty na nariadenie výkonu citovaného rozhodnutia, súd prvého stupňa
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
Krajský súd v Trenčíne na odvolanie oprávnenej uznesením z 20. septembra 2012
sp. zn. 23 CoE 216/2012 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.).
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že platné znenie ustanovenia § 71 ods. 3 zákona
č. 71 /1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) jednoznačne určuje, že v trojročnej
lehote treba výkon rozhodnutia nariadiť, k čomu v preskúmavanej exekučnej veci nedošlo.
Ďalej uviedol, že nemožno dať za pravdu oprávnenej, ktorá zachovanie trojročnej lehoty spája
so začatím exekučného konania. Exekučné konanie, ako osobitný druh občianskeho súdneho
konania, sa síce začína dňom, ktorým bol exekútorovi doručený návrh na vykonanie exekúcie,
to však ešte neznamená, že konkrétnu exekúciu skutočne vykoná. Exekučný súd totiž
dohliada na zákonnosť vedenia exekúcie, a to nielen pri rozhodovaní o žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ale v ktorejkoľvek fáze exekučného
konania, a ak zistí jej neprípustnosť, tak ju zastaví. V predmetnej exekučnej veci bola žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súdu prvého stupňa
preukázateľne doručená 22. novembra 2011, a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa bolo
vydané 25. mája 2012, teda po uplynutí trojročnej zákonnej lehoty. V tejto lehote však bolo
potrebné pre úspešné vymáhanie pohľadávky oprávnenej, aby sa exekučné konanie
nachádzalo v štádiu, keď proti doručenému upovedomeniu o začatí exekúcie nemožno podať
námietky, resp. po tom, keď sa súdnemu exekútorovi doručí právoplatné rozhodnutie súdu
o námietkach, ktorým sa námietky zamietli a ktoré v takomto prípade možno považovať
za nariadenie výkonu rozhodnutia, ako to predpokladá ustanovenie § 71 ods. 3 zákona
č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok).
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie. Žiadala
rozhodnutie odvolacieho súdu ako aj súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodzovala z § 237 písm. f/ O.s.p. Uviedla,
že súdy vec nesprávne právne posúdili. Oprávnená je toho názoru, že § 72 ods. 2 Správneho
poriadku odkazuje na § 36 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku. Ak oprávnené osoby uvedené
v § 72 ods. 2 Správneho poriadku využijú svoje dispozičné oprávnenie a podajú návrh
na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, následný procesný postup sa už bude riadiť
výlučne ustanoveniami Exekučného poriadku. Zároveň uviedla, že dodržanie lehoty uvedenej
v § 71 ods. 3 Správneho poriadku nemôže byť dané mimo dispozíciu oprávnenej. Súčasťou
základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46. Ústavy Slovenskej republiky patrí aj
právo na predvídateľnosť rozhodnutia. Uviedla, že neboli dané zákonné dôvody
na zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia a pokiaľ súdy napriek tomu
žiadosti nevyhoveli, odňali oprávnenej možnosť domôcť sa zákonným spôsobom výkonu
vykonateľného exekučného titulu.
Povinný sa k dovolaniu oprávnenej písomne nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,
ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
V prejednávanej veci rozhodol odvolací súd uznesením. Dovolanie je prípustné proti
uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa,
b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych
spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/] na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 O.s.p.). Podľa § 239
ods. 2 O.s.p. dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo
potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom
potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky.
Dovolaním oprávnenej je napadnuté potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu, ktoré
nevykazuje znaky uznesení uvedených v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., proti ktorým zákon pripúšťa
dovolanie. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
Vzhľadom na obsah dovolania ako aj na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnuté
rozhodnutie nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených
v § 237 O.s.p. (§ 242 ods. 1 O.s.p.), zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie netrpí
niektorou z nich. V zmysle § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto
v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Vady konania v zmysle § 237
písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli a v dovolacom konaní ani nevyšli
najavo.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov
nižších stupňov sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či dovolateľke bola v konaní
odňatá možnosť pred súdom konať.
Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie procesne
nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie
procesných oprávnení účastníka občianskeho súdneho konania.
Dovolateľka argumentáciu o existencii procesnej vady konania uvedenej v § 237
písm. f/ O.s.p. nezakladá na tvrdení, že súdy porušili ustanovenia Občianskeho súdneho
poriadku upravujúce postup súdu v občianskom súdnom konaní. Podstatou jej dovolacích
námietok je, že rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení
zákona. Z určujúceho – obsahového – hľadiska teda z jej strany nejde o námietku odňatia
možnosti konať pred súdom, ale o námietku inú, ktorú dovolateľka uvádza vo väzbe
na otázku zákonnosti a vecnej správnosti právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia
veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.
Podstatná časť dovolacích námietok oprávnenej spočíva v tvrdení, že súdy v danom
prípade vychádzali z nesprávnej interpretácie § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb.
a v nadväznosti na to dospeli k nesprávnemu právnemu názoru, že z hľadiska plynutia
prekluzívnej lehoty nie je určujúce podanie návrhu na vykonanie exekúcie, ale nariadenie
exekúcie.
Uvedená časť výhrad dovolateľky voči napadnutému rozhodnutiu sa týka činnosti
súdu, v rámci ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový
stav (správnosť ktorého nebola v danej veci spochybňovaná) aplikuje konkrétnu právnu
normu. Táto činnosť súdu je obsahom právneho posudzovania veci. O nesprávne právne
posúdenie veci ide vtedy, ak súd nepoužil náležitý právny predpis alebo ak síce aplikoval
správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p. dáva odňatie možnosti konať pred súdom výslovne
do súvislosti iba s faktickou procesnou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením
veci. Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je síce relevantný dovolací dôvod, ktorým
možno úspešne odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.);
nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nie je ale procesnou vadou konania
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Samotné nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších
stupňov nezakladá však prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. (viď tiež R 54/2012
a niektoré ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010,
2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011). Najvyšší súd
poukazuje na to, že dovolanie nie je ďalším odvolaním a dovolací súd nie je treťou inštanciou,
v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie (porovnaj tiež rozhodnutia
najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 15/2011, 2 Cdo 180/2011, 3 Cdo 84/2012, 4 Cdo 46/2011,
5 Cdo 126/2010, 6 Cdo 140/2011, 7 Cdo 62/2011).
Názor oprávnenej vyjadrený v dovolaní, že zamietnutie žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia, ktoré nemá oporu v zákone, zakladá procesnú vadu konania
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. a prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, sa prieči
povahe a účelu dovolania a dovolacieho konania. Tento názor dovolateľky sa blíži k celkom
neprijateľnému názoru, že aj každé vecne nesprávne zamietnutie žaloby (založené napríklad
na nesprávnom právnom názore o preklúzii žalobou uplatneného práva) je vždy procesnou
vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Na základe vyššie uvedeného dovolací súd uzatvára, že i keby tvrdenia oprávnenej
o nesprávnom právnom posúdení veci boli prípadne v preskúmavanej veci opodstatnené
(dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), oprávnenou vytýkaná okolnosť by
mala síce za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale
prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či
odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či
zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy
až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v danej veci nešlo).
Keďže dovolanie oprávnenej nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd pristúpiť
k posúdeniu správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/
O.s.p.).
Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že zamietnutím žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nebola v preskúmavanej veci odňatá
možnosť oprávnenej pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
V súvislosti s porušením práva podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky treba ešte
uviesť, že obsah práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedeného článku nespočíva len
v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho
uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej
republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka
konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením
dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred
všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami
a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby
súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá
účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že v konaní nebola dovolateľke
odňatá možnosť konať pred súdom a že prípustnosť jej dovolania nemožno vyvodiť z § 239
ods. 1 a 2 O.s.p., ani z § 237 O.s.p. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie
oprávnenej odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako
procesne neprípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravu dovolacieho konania, nezaoberal sa
napadnutým uznesením odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však trovy
dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1
O.s.p.), navyše povinnému ani žiadne trovy v dovolacom konaní nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 18. decembra 2013
JUDr. Martin Vladik, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová