Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
731/391047.cdfe0c.pdf
PDF · 188.79 KB
No categories available
8ECdo/41/2013
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 8 ECdo 41/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., so sídlom v B.,
v dovolacom konaní zastúpenej F., so sídlom v B., proti povinnej S., bytom D., o vymoženie
606,78 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Zvolen, pod sp. zn. 11 Er
5351/2007, o odvolaní a dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej
Bystrici z 31. júla 2013 sp. zn. 41 CoE 233/2013 takto
rozhodol:
Konanie o odvolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 31. júla 2013
sp. zn. 41 CoE 233/2013 z a s t a v u j e.
Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.
Dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 31. júla 2013 sp. zn.
41 CoE 233/2013 o d m i e t a .
Povinnej náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Súdny exekútor žiadosťou doručenou na Okresný súd Zvolen 6. decembra 2007
požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 zákona č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení
neskorších predpisov (Exekučný poriadok) na základe exekučného titulu rozhodcovského
rozsudku z 25. júla 2007 sp. zn. S. vydaného Stálym rozhodcovským súdom, ktorý zriadila S.
(ďalej len „označený rozhodcovský rozsudok“). Okresný súd Zvolen poverením z 10.
decembra 2007 č. X.* poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na základe uvedeného
exekučného titulu.
Okresný súd Zvolen uznesením zo 6. augusta 2012, č.k. 11 Er 5351/2007-21 exekúciu
vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju podľa § 57 ods. 1 písm. a/ zákona č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) s odôvodnením, že zmluvný vzťah –
zmluva o úvere zo dňa 26. októbra 2006 je vzťahom spotrebiteľským. Zmluva uzavretá medzi
oprávnenou ako podnikateľským subjektom a povinnou ako fyzickou osobou bola uzavretá
podľa Obchodného zákonníka. Skutočnosť, že formulár, ktorý oprávnená v rámci svojej
podnikateľskej činnosti opakovane používa, má názov „zmluva o úvere“, ktorej právna
úprava je v systéme vnútroštátneho práva Slovenskej republiky obsiahnutá v Obchodnom
zákonníku, nemá za následok skutočnosť, že na predmetný právny vzťah sa nevzťahuje
pôsobnosť príslušných vnútroštátnych a európskych noriem o ochrane spotrebiteľa.
Pôsobnosť Smernice 93/13/EHS je daná bez ohľadu na to, že predmetná zmluva bola uzavretá
podľa Obchodného zákonníka. Dospel k záveru, že požadovanie od spotrebiteľa aby zaplatil
neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku a realizovanie
dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory dodávateľom riešené výlučne v rozhodcovskom
konaní sú neprijateľnými podmienkami obsiahnutými v spotrebiteľskej zmluve.
Uznesenie Okresného súdu Zvolen napadla oprávnená odvolaním a navrhla prerušenie
konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací uznesením z 31. júla 2013 sp. zn.
41 CoE 233/2013 návrh na prerušenie konania zamietol a napadnuté uznesenie potvrdil.
Zamietajúci výrok o návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
odôvodnil tým, že oprávnenou navrhované predbežne otázky sú zjavne neopodstatnené
a irelevantné vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu. Prejudiciálne zodpovedanie nemá reálny
dosah na prebiehajúce konanie. Poukázal na ustanovenie § 36 ods. 5 Exekučného poriadku.
V ďalšom odvolací súd uviedol, že súd prvého stupňa správne skúmal, či označený
rozhodcovský rozsudok je spôsobilým exekučným titulom, ktorú skutočnosť súd môže
v tomto rozsahu skúmať počas celého exekučného konania a to na návrh ale aj bez návrhu.
Do slovenskej legislatívy boli prebraté viaceré smernice Európskej rady a Parlamentu, ktoré
upravujú ochranu spotrebiteľa, alebo sa jej priamo alebo nepriamo dotýkajú. Smernica Rady
93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách bola
implementovaná do slovenského právneho poriadku zákonom č. 158/2004 Z. z., ktorým
sa zmenil a doplnil zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov
a ktorý nadobudol účinnosť 1. apríla 2004. Neprijateľné podmienky v spotrebiteľských
zmluvách spôsobujú neplatnosť zmluvy podľa § 39 Občianskeho zákonníka, pričom tieto
podmienky sú aj v rozpore s dobrými mravmi. Vnútená podmienka, ktorá sa netýka priamo
predmetu zmluvy a zvyšuje nerovnováhu medzi dodávateľom a spotrebiteľom
je neprijateľnou podmienkou v zmysle § 53 ods. l Občianskeho zákonníka, na základe ktorého
je potrebné takúto zmluvnú podmienku vyhodnotiť ako absolútne neplatná právny úkon.
Odvolací súd preto rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.).
Proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 31. júla 2013 sp. zn.
41 CoE 233/2013 podala oprávnená odvolanie, ktorým žiadala napadnuté rozhodnutie zrušiť
a vec vrátiť tomuto súdu na ďalšie konanie.
Proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 31. júla 2013 sp. zn.
41 CoE 233/2013 podala oprávnená aj dovolanie, v ktorom uviedla, že súdy rozhodli nad
rámec zverenej právomoci (§ 237 písm. a/ O. s. p.), lebo nesprávne interpretovali § 44
ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní, konali vo veci, v ktorej sa už právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O. s. p.), lebo
vykonateľnosť exekučného titulu už bola právoplatne posúdená pri poverení súdneho
exekútora, aby vykonal exekúciu, nepodal návrh na začatie konania, hoci bol potrebný (§ 237
písm. e/ O. s. p.), oprávnenej odňali možnosť konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.) tým,
že nezohľadnili jej námietky, konali bez pojednávania a dokazovania a nerešpektovali
jej právo na to, aby jej právna vec bola rozhodovaná na základe správneho právneho základu,
súčasťou ktorého je aj výklad práva Európskej únie, v konaní dopustili inej vady konania
majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), lebo
nesprávne zistili skutkový stav a nevykonali dokazovanie a napadnuté rozhodnutie založili
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 O. s. p.). V dovolaní tiež poukázala
na uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 30. novembra 2012 sp. zn. 18 CoE 641/2011.
Z odôvodnenia tohto uznesenia vyplývajú dôležité dôvody, ktoré svedčia o opodstatnenosti
dovolacích dôvodov uplatnených v dovolaní. Z týchto dôvodov žiadala zrušiť obe
rozhodnutia súdov nižších stupňov a vec vrátiť súdu prvého stupňa. Zároveň žiadala prerušiť
dovolacie konanie (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) a žiadala aby dovolací súd rozhodol
o odložení vykonateľnosti napadnutého uznesenia (§ 243 O. s. p.).
I. Najvyšší súd Slovenskej republiky predovšetkým nezistil splnenie podmienok pre
odloženie vykonateľnosti (dovolaním) napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 243
II. Najvyšší súd Slovenskej republiky ďalej skúmal, či sú dané procesné predpoklady,
za splnenia ktorých môže konať o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu
v Banskej Bystrici z 31. júla 2013 sp. zn. 41 CoE 233/2013.
Podľa § 201 veta prvá O. s. p. účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého
stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.
Podľa § 9 ods. 1 O. s. p. na konanie v prvom stupni sú zásadne príslušné okresné súdy.
Podľa § 9 ods. 2 O. s. p. krajské súdy rozhodujú ako súdy prvého stupňa v sporoch
o vzájomné vyporiadanie dávky poskytnutej neprávom alebo vo vyššej výmere, než patrila,
medzi zamestnávateľom a príjemcom tejto dávky podľa právnych predpisov o sociálnom
zabezpečení, v sporoch medzi príslušným orgánom nemocenského poistenia
a zamestnávateľom o náhradu škody vzniknutej nesprávnym postupom pri vykonávaní
nemocenského poistenia, v sporoch týkajúcich sa cudzieho štátu alebo osôb požívajúcich
diplomatické imunity a výsady, 1) ak tieto spory patria do právomoci súdov Slovenskej
republiky.
Podľa § 10 ods. 1 O. s. p. krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam
okresných súdov.
Podľa § 10 ods. 2 O. s. p. o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako
súdov prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.
Citované zákonné ustanovenia upravujú funkčnú príslušnosť Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky tak, že tento súd je príslušný rozhodovať o odvolaniach vtedy,
ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu krajského súdu ako súdu prvého stupňa. Spôsobilým
predmetom odvolacieho konania sú teda len rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Rozhodnutie krajského súdu o nevyhovení návrhu oprávnenej na prerušenie konania
vydané v priebehu odvolacieho konania nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého
stupňa, ale sa jedná o rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.
Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 211 ods. 1 výslovne predpokladá rozhodovanie
odvolacieho súdu napr. aj o návrhoch podľa § 138 ods. 1 vrátane tých, o ktorých nerozhodol
súd prvého stupňa. Odvolací súd sa pri takomto rozhodovaní nestáva súdom prvého stupňa,
ale zostáva odvolacím súdom. Napadnuté uznesenie krajského súdu ako odvolacieho súdu
teda neobsahuje (neuvádza) chybné poučenie o neprípustnosti odvolania proti tomuto
rozhodnutiu.
Oprávnená napadla predmetné uznesenie krajského súdu odvolaním, avšak funkčná
príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rozhodovanie o tomto opravnom
prostriedku nie je daná z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie nebolo vydané krajským súdom
ako súdom prvého stupňa, ale ako súdom odvolacím.
Podľa § 103 O. s. p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania). Podľa § 104 ods. 1 O. s. p.
ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.
Keďže na prejednanie odvolania podaného oprávnenou proti uzneseniu odvolacieho súdu
nie je daná funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ide o taký nedostatok
podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť. V súlade s posledne citovaným ustanovením
bolo preto potrebné konanie o tomto opravnom prostriedku zastaviť bez toho, aby mohla byť
preskúmaná vecná správnosť napadnutého rozhodnutia.
III. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.)
po zistení, že dovolanie podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá
O. s. p., skúmal najskôr, či je dôvodný jej návrh na prerušenie dovolacieho konania podľa
§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
V tejto súvislosti treba uviesť, že konanie pred súdnym dvorom o predbežnej otázke
má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom súdny dvor
má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti
a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov
orgánov zriadených aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom
pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože súdny
dvor v ňom vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti
komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.
Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie len vtedy,
ak dospel k záveru (rozhodol), že požiada súdny dvor o rozhodnutie o predbežnej otázke, lebo
je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie danej veci.
Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka konania na prerušenie
konania a postúpenie návrhu súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke.
Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje ustanovenie zákona
platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah právnych noriem Európskej
únie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho
práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu relevanciu
a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom posudzovaní veci
nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva a návrhu účastníka na prerušenie
konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. nevyhovie, prejednanie a rozhodnutie veci
sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá procesné vady konania v zmysle § 237.
Vyriešenie právnych otázok nastolených dovolateľkou v tomto konaní patrí
do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho rozhodnutia súdneho
dvora. Zo spisu vyplýva, že súdy nižších stupňov neinterpretovali právne normy
komunitárneho práva, ktorých výkladu sa dovolateľka domáhala. Postup odvolacieho súdu,
ktorý neprerušil konanie v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a nepredložil na posúdenie
súdnemu dvoru prejudiciálne otázky predložené oprávnenou, nebol preto v rozpore
so zákonom. Aj podľa názoru dovolacieho súdu, zhodného s názorom odvolacieho súdu,
nebola otázka výkladu komunitárneho práva pre riešenie daného prípadu rozhodujúca.
Dovolací súd preto zamietol návrh oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania.
IV. V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 3 O. s. p.) skúmal, či oprávnenou podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti
ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti
uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie
prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O. s. p., dovolateľkou napadnuté uznesenie
ale nevykazuje znaky žiadneho z nich. Dovolanie oprávnenej preto podľa § 239
ods. 1 a 2 O. s. p. prípustné nie je.
Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O. s. p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
Dovolateľka v dovolaní namieta, že súdy rozhodli nad rámec zverenej právomoci
Právomoc súdu je upravená v ustanovení § 7 a § 8 Občianskeho súdneho poriadku.
Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má ten
dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť a vec
postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je daná,
ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.
V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,
ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych
vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7
ods. 1 O. s. p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí
orgánov verejnej správy (viď bližšie § 7 ods. 2 O. s. p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú
súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O. s. p.).
V danom prípade dovolateľka procesnú vadu konania uvedenú v § 237
písm. a/ O. s. p. nevyvodzovala z toho, že súdy vôbec nemali konať a rozhodovať.
Ich právomoc konať v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, že súdy sa nesprávnou
a ústavne nesúladnou interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45
ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. postavili do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné
preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako exekučným
súdom neprináleží. Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľka namietala nesprávnu aplikáciu
a výklad zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene
a doplnení ďalších zákonov a zákona o rozhodcovskom konaní, resp. namietala nesprávne
právne posúdenie veci. Za týchto okolností dovolací súd dospel k záveru, že súdy rozhodovali
vo veci, ktorá patrí do ich právomoci, keď napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom
konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona
(napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku). Námietka
dovolateľky o existencii vady konania v zmysle § 237 písm. a/ O. s. p. nie je dôvodná.
Podľa názoru oprávnenej došlo v konaní k procesnej vade uvedenej v § 237
písm. d/ O. s. p. Tvrdí, že o tom, či sa predmetná exekúcia vykonáva na základe
vykonateľného exekučného titulu, bolo už právoplatne rozhodnuté vydaním poverenia
na vykonanie exekúcie. So zreteľom na to dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní nedošlo
k dovolateľkou tvrdenej procesnej vade.
Doručený rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatný (§ 159
ods. 1 O. s. p.). Len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova (§ 159
ods. 3 O. s. p.).
Ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia
o rozsudku (§ 167 ods. 2 O. s. p.).
Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia
(zistenie) v každom štádiu konania musí viesť k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva
vtedy, ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď
v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté,
a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.
Zo spisu vyplýva, že súdny exekútor, ktorému oprávnená doručila návrh na vykonanie
exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku z 25. júla 2007 sp. zn. S. vydaného Stálym
rozhodcovským súdom, ktorý zriadila S. požiadal súd o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. Okresný súd Zvolen následne poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie (viď
poverenie z 10. decembra 2007 č. X.*).
Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto
nezakladá námietku právoplatne rozhodnutej veci. Poverenie súdneho exekútora, aby vykonal
exekúciu, je individuálny právno-aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky len voči
osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon exekučného súdu adresovaný súdnemu
exekútorovi, na základe ktorého súdny exekútor môže začať vykonávať exekúciu (§ 36
ods. 2 druhá veta Exekučného poriadku) a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje
oprávnenie vykonávať exekúciu (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 1. februára 2012 sp. zn. 5 Cdo 205/2011 a tiež uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky z 13. júna 2012 sp. zn. III. ÚS 254/2012).
Z uvedených dôvodov udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nezakladá prekážku
res iudicata pre rozhodnutie exekučného súdu, ktoré v neskoršom štádiu exekučného konania
založí na právnom závere, že exekučný titul pripojený k návrhu na vykonanie exekúcie
nie je vykonateľný.
Najvyšší súd Slovenskej republiky už vo viacerých rozhodnutiach v iných právnych
veciach uviedol, že exekučný súd má povinnosť počas celého exekučného konania skúmať,
či sa vykonanie exekúcie navrhuje na podklade vykonateľného exekučného titulu (viď
napríklad sp. zn. 1 Cdo 52/2010, 2 Cdo 269/2012, 3 Cdo 210/2011, 4 Cdo 52/2012,
5 Cdo 42/2012, 6 Cdo 135/2012 a 7 Cdo 162/2011). Rovnaký názor zastáva aj Ústavný súd
Slovenskej republiky (viď napríklad sp. zn. I. ÚS 203/2011, II. ÚS 417/2011,
IV. ÚS 456/2012), ktorý konštatoval, že „záver krajského súdu o oprávnení okresného súdu
preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného
konania, a nielen pred vydaním poverenia, plne korešponduje so zámerom zákonodarcu
vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku, a nielen v § 44
ods. 2 Exekučného poriadku“ (viď bližšie I. ÚS 410/2012). Právny názor dovolateľky,
z ktorého v danom prípade vyvodzuje procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. d/ O. s. p.,
odporuje v podstate uvedenému konštatovania. Pokiaľ by bol predmetný názor oprávnenej
správny, nebolo by už skúmanie vykonateľnosti exekučného titulu možné v tých (neskorších)
štádiách exekučného konania, ktoré nasledujú po postupe exekučného súdu v zmysle § 44
ods. 2 Exekučného poriadku. Je však v úplnom súlade s Exekučným poriadkom, ak exekúciu
zastaví súd, ktorý vydal poverenie na vykonanie exekúcie, neskôr ale zistil, že tvrdený
exekučný titul exekučným titulom nemôže byť.
Oprávnená preto neopodstatnene namieta, že v konaní pred súdmi nižších stupňov
došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. d/ O. s. p.
Konanie nie je zaťažené ani vadou v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O. s. p., lebo
v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania. Exekučný súd totiž
v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44
Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska (§ 41
ods. 2 O. s. p.) zo strany oprávnenej ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie
konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O. s. p., ale o námietku inú, ktorú oprávnená
uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov
(ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.
Dovolateľka zastáva tiež názor, že v konaní jej bola odňatá možnosť pred súdom
konať v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
O odňatie možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.) ako o dôvode
zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom
súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať
a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré
mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva
je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý
súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil
s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako
neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo
rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto
práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia
ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu
hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili
výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97,
Oprávnená v dovolaní namietala, že súd nevytýčil vo veci ústne pojednávania, hoci
podľa zákona bol povinný tak učiniť.
K odňatiu možnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd malo (podľa jej názoru) dôjsť
tým, že účastník exekučného konania nebol informovaný o právnych stanoviskách a právnych
záveroch súdu, čím nemal možnosť sa k ním vyjadriť.
Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd
preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul
z hľadiska ich súladu so zákonom. Pri tom medziiným skúma, či je exekučný titul formálne
a materiálne vykonateľný. Exekučný súd v tomto štádiu (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku)
vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu,
nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach
§ 122 až § 124 O. s. p.) – postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne
osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín.
Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či daný
exekučný titul je formálne a materiálne vykonateľný, nemusí vykonávať na pojednávaní
a za prítomnosti oprávneného a povinného.
Pokiaľ pre záver o tom, či určité rozhodnutie je alebo nie je vykonateľný exekučný
titul môže dospieť exekučný súd pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
aj len na základe údajov vyplývajúcich zo spisu, obdobne, teda aj bez nariadenia
pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného, môže dospieť k tomuto
záveru aj v neskorších štádiách exekučného konania.
Nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., ak súd pri skúmaní,
či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza z tvrdení
oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu a nevykonáva
dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124
O. s. p.), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené
okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu.
Nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., ak súd oboznamovanie
s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený
exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní
a za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne – teda aj bez nariadenia pojednávania,
vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného – môže exekučný súd dospieť k tomuto
záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti exekučného titulu) v neskorších
štádiách exekučného konania.
So zreteľom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, že dovolateľka neopodstatnene
vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. z toho, že súdy
rozhodli bez „dokazovania“, nariadenia pojednávania a jej osobnej účasti.
Dovolací súd dospel k záveru, že v predmetnej veci odvolací súd i exekučný súd
správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania
(po predchádzajúcom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie).
Ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý
nemal právomoc vydať ho, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon rozhodnutia
a neznemožňuje oprávnenému možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.); pokiaľ
v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať
rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012).
Tieto právne závery zastáva najvyšší súd aj v preskúmavanej veci. Dovolací súd
sa stotožňuje s názorom, že v danom prípade uzavretá rozhodcovská doložka – z dôvodov
vysvetlených už súdmi nižších stupňov – je neprijateľná podmienka spotrebiteľskej zmluvy
(§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka), čo zakladá jej neplatnosť. Neplatná rozhodcovská
doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať označený rozhodcovský
rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný titul.
Dovolací súd sa stotožňuje so závermi odvolacieho a exekučného súdu
a v podrobnostiach na ne poukazuje.
V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O. s. p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí
aj o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.); treba pod
ním rozumieť činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery
a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym
posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu
aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo
ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať
za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne
prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd
(ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych
skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby
dovolanie bolo procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.
Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 O. s. p.
a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky
jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p.
ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný.
K námietke oprávnenej v odvolaní poukazujúcej na uznesenie Krajského súdu
v Bratislave z 30. novembra 2012 sp. zn. 18 CoE 641/2011 dovolací súd udáva, že v danej
veci bolo Krajským súdom v Bratislave ako odvolacím súdom zrušené uznesenie súdu prvého
stupňa pre nepreskúmateľnosť. V danom prípade preto boli skúmané odvolacím súdom iba
procesné podmienky možnosti preskúmania napadnutého rozhodnutia. Predmetné rozhodnutie
preto nebolo a ani nemohlo byť pre procesné pochybenia súdu prvého súdu preskúmavané
z hmotnoprávneho hľadiska. Na toto rozhodnutie preto nemožno prihliadať a dovolací súd
preto ani k nemu nezaujíma stanovisko.
Oprávnená z procesného hľadiska zavinila, že sa konanie o jej odvolaní muselo
zastaviť, preto jej vznikla povinnosť nahradiť povinnej trovy tohto konania (§ 224
ods. 1 O. s. p. v spojení s § 146 ods. 2 O. s. p.). V dovolacom konaní úspešnej povinnej
vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala
(§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Najvyšší súd
Slovenskej republiky jej však žiadne trovy odvolacieho a dovolacieho konania nepriznal
z dôvodu, že nepodala návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O. s. p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 17. februára 2014
JUDr. Ľubor Š e b o, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová