Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5ECdo/33/2014

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej POHOTOVOSŤ,

s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej advokátskou

kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova č. 4,

IČO: 36 864 421, proti povinnej N. L., bytom M., o vymoženie 406,29 € s príslušenstvom,

vedenej na Okresnom súde v Prievidzi pod sp. zn.

, o odvolaní a dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu

v Trenčíne sp. zn. zo dňa 3. apríla 2013, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky:

I. konanie o odvolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.

zo dňa 3. apríla 2013 z a s t a v u j e,

II. návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a,

III. dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. zo dňa

3. apríla 2013 o d m i e t a.

Povinnej náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Prievidza uznesením zo dňa 13. júla 2012, č. k. -17

vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju s poukazom na § 57 ods. 1 písm. g/, § 58 ods. 1

Exekučného poriadku, , o rozhodcovskom konaní,

; a , /, čl 3 ods. 1-3 a bod 1

písm. q/ smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5.4. 1993 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách. Uviedol, že oprávnená sa návrhom doručeným súdnemu

2

exekútorovi dňa 7.12. 2007 domáhal vykonania exekúcie proti povinnej na základe

exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok, sp. zn. SR 6462/07 zo dňa 10.9. 2007,

vydaný Slovenskou rozhodcovskou, a.s., IČO: 35 922 761, ktorý nadobudol právoplatnosť

dňa 1.10. 2007 a vykonateľnosť dňa 4.10. 2007. Z predloženého exekučného titulu zistil, že

dňa 5.3. 2007 bola medzi oprávnenou a povinnou uzavretá zmluva o úvere, z ktorej vyplýva,

že oprávnená poskytla povinnej ako dlžníkovi sumu 265,55 € za poplatok 252,27 €, pričom

povinná sa zaviazala vrátiť úver s poplatkom v celkovej výške 517,83 € v 12 mesačných

splátkach po 15 € počnúc dňom 28.3. 2007. Dospel k záveru, že predmetná zmluva o úvere je

spotrebiteľská zmluva, a na vzťah medzi oprávnenou a povinnou je potrebné aplikovať

ustanovenia spotrebiteľského práva, pretože ochrana spotrebiteľa vychádza nielen

z konkrétneho výpočtu nekalých zmluvných dojednaní podľa § 53 ods. 4 Občianskeho

zákonníka v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy, ale tiež zo všeobecného zákazu

akéhokoľvek dojednania, ktoré vytvorí v právach a povinnostiach značnú nerovnováhu podľa

v znení platnom ku dňu uzatvoreniu zmluvy.

Rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluvných dojednaniach zmluvy o úvere podľa názoru

súdu prvého stupňa spĺňa všetky podmienky, tak z pohľadu , 54

platného ku dňu uzatvoreniu zmlúv, ako aj z pohľadu smernice 93/13/EHS kvalifikovaná ako

nekalá. Existencia neplatnej rozhodcovskej doložky nemôže byť potom základom právomoci

rozhodcovského súdu. Okresný súd založil rozhodnutie na právnom názore, že exekučný súd

bol počas celého exekučného konania povinný skúmať formálne a materiálne predpoklady,

za ktorých možno exekúciu vykonávať. Uviedol, že o trovách exekúcie rozhodne

po právoplatnosti tohto uznesenia.

Krajský súd v Trenčíne na odvolanie oprávnenej uznesením sp. zn.

zo dňa 3. apríla 2013, uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil, podľa § 219

ods. 1 a 2 a návrh oprávnenej na prerušenie konania zamietol. Rozhodnutie odôvodnil

tým, že rozhodcovská doložka je v rozpore s kritériami, na ktorých je založený inštitút

prijateľnej zmluvnej podmienky. Uviedol, že naopak, spôsobuje hrubý nepomer v právach

a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa ( )

a je neprijateľnou a neplatnou zmluvnou podmienkou. Rozhodcovský rozsudok ako celok

bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť spôsobilým exekučným titulom. K návrhu

na prerušenie konania krajský súd uviedol, že nepovažoval oprávnenou predložené

prejudiciálne otázky za právne relevantné vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu,

3

na ich predloženie Súdnemu dvoru EÚ. Uviedol, že z ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ

vyplýva, že rozhodnutie o predložení prejudiciálnej otázky je vecou výlučnej kompetencie

vnútroštátneho súdu a s odkazom na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ zo 6. októbra 1982

vo veci CILFIT C-283/81, a že výklad a aplikácia úniového práva (smernice) je natoľko

zrejmý, že nie je potrebné predložiť prejudiciálne otázky na Súdny dvor Európskej únie

v súlade s doktrínou acte clair. V predmetnom konaní nenastal žiadny z dôvodov uvedených

v pre prerušenie konania podľa osobitného zákona, preto odvolací

súd návrh na prerušenie konania zamietol.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v tej časti uznesenia odvolacieho súdu, ktorou

jej návrh na prerušenie konania zamietol, podala oprávnená odvolanie.

Súčasne oprávnená podala dovolanie a navrhla, aby dovolací súd napadnuté uznesenie

odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa

na ďalšie konanie.

Taktiež navrhla, aby dovolací súd konanie prerušil podľa

a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

predložil prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikovala v podanom dovolaní.

Svoje dovolanie odôvodnila ustanovením a

, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, ustanovením ,

že v tejto veci sa už právoplatne rozhodlo, ustanovením , že sa nepodal

návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný a ustanovením § 237 písm. f/

, že jej súd svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom. Ďalej uviedla, že

konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

( ), keď súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal

náležite dokazovanie a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci ( ). Svoju argumentáciu v dovolaní podrobne

a rozsiahlo rozvinula. K uvedeným dôvodom dovolania uviedla, že odvolací súd založil svoje

rozhodnutie na nesprávnom právnom posúdení rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej

podmienky v spotrebiteľskej zmluve uzatvorenej medzi oprávnenou a povinnou. Podľa

dovolateľky odvolací súd sa odvoláva na nekonkrétne ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS

a vnútroštátne právne normy, ktoré upravujú režim spotrebiteľských zmlúv. Takéto právne

posúdenie trpí základnými vadami jeho nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje

právo na súdnu ochranu podľa . Podľa názoru

dovolateľky, závery odvolacieho súdu, že rozhodcovská doložka spôsobuje hrubý nepomer

v právach a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa, že žaloby, ktorých cieľom

je uspokojenie nárokov z úverových zmlúv podáva v zásade len veriteľ úverového vzťahu

na ním zvolený rozhodcovský súd, a že spotrebiteľ si len s ťažkosťou mohol byť vedomý

následkov uzavretia rozhodcovskej doložky, a preto vzhľadom na jeho úroveň informovanosti

a vyjednávaciu silu nemožno spravodlivo požadovať, aby porozumel jej významu,

nie sú zdôvodnené a preukázané, predstavujú nepreukázanú domnienku súdu, ktorá nemá

základ v právnych a skutkových súvislostiach. Podľa právnej doktríny smernica nemá

všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je adresovaná iba členským štátom

a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám. Ak bola smernica prebratá do slovenského

právneho poriadku správne a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. V zmysle

rozsudku Súdneho dvora EÚ z 26. februára 1986, Marshall, samotná smernica nemôže

ukladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na ňu ako takú nemožno odvolávať. Súd prvého

stupňa ani odvolací súd sa podľa oprávnenej nevysporiadali najmä s judikatúrou Súdneho

dvora EÚ a nezdôvodnili, prečo priamo aplikovali ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS.

Smernica podľa dovolateľky nepovažuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv

v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané a opačné závery oboch súdov

sú ich nepreukázanou domnienkou. Ďalej dovolateľka poukázala na znenie smernice Rady

93/13/EHS ustanovení ods. 1 písm. q/ jej prílohy v slovenskom, anglickom, českom,

poľskom, nemeckom, a francúzskom jazyku a uviedla, že ustanovenie slovenskej verzie

uvedeného ustanovenia smernice je nesprávne. Text úniového predpisu je potrebné skúmať

vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel

zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad ustanovenia práva Únie

v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané podľa

všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je súčasťou. Súdy sa vo svojich

rozhodnutiach vôbec nevysporiadali s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady

93/13/EHS a nezdôvodnili, prečo považovali rozhodcovskú doložku za neprijateľnú

podmienku v zmluve o úvere. Taktiež namietala, že nevytýčili vo veci pojednávanie, hoci

tak boli podľa § 57 ods. 5 Exekučného poriadku (zrejme v znení účinnom

do 31. decembra 2012) povinné urobiť. Dovolateľka mala za to, že v danom prípade bolo

nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny

dvor Európskej únie. Poukázala aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky

z 12. apríla 2012, sp. zn. -80. Uviedla, že Súdnemu dvoru Európskej únie

by mala byť daná príležitosť komplexne posúdiť exekučné konanie týkajúce

sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv tak, aby účastníkov konania zbavilo

právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho úniového práva a následnej aplikácii

vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky.

Povinná sa k odvolaniu a dovolaniu oprávnenej nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky predovšetkým skúmal, či sú splnené procesné

predpoklady, za splnenia ktorých môže konať o odvolaní oprávnenej.

Podľa kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

Medzi procesné podmienky patrí aj funkčná príslušnosť súdu na prejedanie veci

vyplývajúca zo zákona.

V prejednávanej veci z hľadiska formálneho (najmä označenia opravného

prostriedku), ani obsahového (predovšetkým citácie relevantných zákonných ustanovení,

ako aj argumentácie, tvrdení, námietok, zvolených formulácií a vymedzenia toho, čo účastník

žiada) nemožno mať pochybnosti o tom, že procesný úkon oprávnenej, ktorým napadla

uznesenie odvolacieho súdu je odvolaním v zmysle a nasl.

Podľa veta prvá účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa

odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Podľa na konanie v prvom stupni sú zásadne príslušné okresné súdy.

Krajské súdy rozhodujú ako súdy prvého stupňa a/ v sporoch o vzájomné vyporiadanie dávky

poskytnutej neprávom alebo vo vyššej výmere, než patrila, medzi zamestnávateľom

a príjemcom tejto dávky podľa právnych predpisov o sociálnom zabezpečení, b/ v sporoch

medzi príslušným orgánom nemocenského poistenia a zamestnávateľom o náhradu škody

6

vzniknutej nesprávnym postupom pri vykonávaní nemocenského poistenia, c/ v sporoch

týkajúcich sa cudzieho štátu alebo osôb požívajúcich diplomatické imunity a výsady, ak tieto

spory patria do právomoci súdov Slovenskej republiky ( ).

Podľa krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam

okresných súdov.

Podľa o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov

prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že Najvyšší súd Slovenskej republiky

je funkčne príslušný rozhodovať iba o tých odvolaniach, ktoré smerujú proti rozhodnutiam

krajských súdov ako súdov prvého stupňa; prípady, v ktorých je rozhodnutie krajského súdu

rozhodnutím súdu prvého stupňa, sú pritom zákonom taxatívne vymedzené (viď § 9

ods. 2 ).

Rozhodnutie krajského súdu, ktorým bol zamietnutý návrh oprávnenej na prerušenie

konania, vydané po začatí odvolacieho konania, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu

prvého stupňa, ale je rozhodnutím krajského súdu ako súdu odvolacieho. Funkčná príslušnosť

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na prejednanie podaného odvolania oprávnenej preto

nie je daná. Chýbajúca funkčná príslušnosť ktoréhokoľvek súdu na prejednanie určitej veci,

ktorá inak patrí do právomoci súdu, predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky

konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto konanie o odvolaní oprávnenej proti

uzneseniu odvolacieho súdu zastavil bez toho, aby preskúmaval vecnú správnosť napadnutého

rozhodnutia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu podala včas oprávnená zastúpená v súlade

s veta druhá , bez nariadenia dovolacieho pojednávania (

) skúmal, či je dôvodný jej návrh na prerušenie dovolacieho konania.

Návrh na prerušenie dovolacieho konania odôvodnila oprávnená poukázaním na obsah

uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky z 12. apríla 2012 sp. zn. ,

7

v ktorom boli zaujaté závery v otázke procesného postupu v súvislosti s (ne)predložením

prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie a tiež zodpovednosti členského štátu

za porušenie práva Európskej únie postupom a rozhodovaním vnútroštátneho súdu (pozri

napríklad rozsudok z 30. septembra 2003 vo veci Köbler proti Rakúskej republike, C-224/01).

Povinnosť predkladať prejudiciálne otázky Súdnemu dvoru Európskej únie sa vzťahuje

na vnútroštátne súdy, proti rozhodnutiu ktorých nie je v konkrétnom prípade prípustné

odvolanie, sťažnosť alebo dovolanie umožňujúce preskúmanie rozhodnutia v právnych

otázkach súvisiacich s aplikáciou práva Európskej únie. Dovolateľka vyslovila názor, že

v danom prípade má rozhodovať dovolací súd (súd, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný

opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva), preto je dovolací súd povinný predložiť

Súdnemu dvoru Európskej únie na prejudiciálne posúdenie otázky, ktoré oprávnená nastolila.

V súvislosti s posúdením dôvodnosti návrhu oprávnenej na prerušenie konania

o jej dovolaní Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že podľa

pre konanie na dovolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého

stupňa, pokiaľ nie je ustanovené niečo iné; ustanovenia § 92 ods. 1 a 4 a § 95 však

pre konanie na dovolacom súde neplatia. Podľa súd konanie

preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie

o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie má Súdny dvor Európskej únie

právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv;

b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie. Ak sa takáto

otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento orgán usúdi, že

rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor

Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa táto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym

súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa

vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.

Túto povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke nemožno vykladať

absolútne, t. j. že vnútroštátny súdny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť

požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní

Európskej únie.

K otázke povinnosti vnútroštátneho súdneho orgánu predložiť predbežnú otázku

Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

sa na základe predbežnej otázky položenej Corte suprema Cassazione vyjadril aj Súdny dvor

Európskej únie. V rozsudku CILFIT, C-283/81 publikovanom v Zbierke rozhodnutí Súdneho

dvora EÚ (ECR), str. 3415 uviedol, že „článok 177 tretí odsek Zmluvy EHS (teraz čl. 267

Zmluvy o fungovaní Európskej únie) sa má vykladať v tom zmysle, že súd, proti ktorého

rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je povinný

obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore pred týmto súdom položí otázka týkajúca sa práva

Spoločenstva, s výnimkou prípadov, keď skonštatuje, že položená otázka nie je relevantná

alebo Súdny dvor už podal výklad sporného ustanovenia Spoločenstva alebo že správne

uplatnenie práva Spoločenstva je také jednoznačné, že neexistujú o tom rozumné pochybnosti,

pričom existenciu tejto možnosti treba posúdiť na základe charakteristík práva Spoločenstva,

osobitných ťažkostí spojených s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej judikatúry

v rámci Spoločenstva“.

V danom prípade rozhodnutia súdov nižších stupňov nespočívajú na aplikácii alebo

interpretácii práva Európskej únie. Z rozhodnutí, ktorých zrušenia sa oprávnená podaním

dovolania domáha vyplýva, že o neprípustnosti a zastavení exekúcie bolo rozhodnuté

z dôvodu absencie riadneho exekučného titulu, nakoľko rozhodcovský rozsudok bol vydaný

rozhodcovským súdom na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky – rozhodcovskej

doložky. Procesný postup súdov mal v danom prípade podklad najmä v ustanovení § 57

ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku, resp. Zo strany súdov nižších

stupňov išlo teda v preskúmavanej veci výlučne o aplikáciu a interpretáciu vnútroštátnych

právnych predpisov.

Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že nie je daný žiadny dôvod,

pre ktorý by malo byť vyhovené podanému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho

konania. Predmetný návrh preto dovolací súd zamietol.

V ďalšom pristúpil dovolací súd k posúdeniu, či dovolanie oprávnenej proti uzneseniu

odvolacieho súdu smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle

je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací

súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia

návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev ( ) na zaujatie

stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým

sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu

na prerušenie konania podľa

V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil

vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území

Slovenskej republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky

žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil

uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu

uvedenému v ustanovení až c/ Dovolanie oprávnenej preto podľa

a prípustné nie je.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,

len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád

taxatívne vymenovaných v Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti

každému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci

súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,

d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo

konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

10

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v ,

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237

ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle , a netvrdila

a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení

nie je prípustné.

Dovolateľka v dovolaní namieta, že súdy rozhodli nad rámec zverenej právomoci

( )

V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,

ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych

vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1

). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov

verejnej správy (viď bližšie ). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy

v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon ( ).

Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá

má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť

a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu

je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

V danom prípade dovolateľka procesnú vadu konania uvedenú v

nevyvodzovala z toho, že súdy vôbec nemali konať a rozhodovať. Ich právomoc konať

v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, že súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou

11

interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 zákona

č. o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu vykonávajúceho

komplexné preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci

ako exekučným súdom neprináleží. Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľka namietala

nesprávnu aplikáciu a výklad o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov a zákona o rozhodcovskom konaní,

resp. namietala nesprávne právne posúdenie veci. Za týchto okolností dovolací súd dospel

k záveru, že súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci, keď napadnuté

rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva priamo

zo zákona (napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku).

Námietka dovolateľky o existencii vady konania v zmysle nie je

dôvodná.

Podľa názoru oprávnenej došlo v konaní k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. d/

Tvrdí, že o tom, či sa predmetná exekúcia vykonáva na základe vykonateľného

exekučného titulu, bolo už právoplatne rozhodnuté vydaním poverenia na vykonanie

exekúcie. So zreteľom na to dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní nedošlo

k dovolateľkou tvrdenej procesnej vade.

Doručený rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatný (§ 159

ods. 1 ). Len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova (

ods. 3 ). Ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane

ustanovenia o rozsudku ( ).

Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia

(zistenie) v každom štádiu konania musí viesť k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva

vtedy, ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy,

keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne

rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.

Najvyšší súd Slovenskej republiky už vo viacerých rozhodnutiach v iných právnych

veciach uviedol, že exekučný súd má povinnosť počas celého exekučného konania skúmať,

či sa vykonanie exekúcie navrhuje na podklade vykonateľného exekučného titulu

12

(viď napríklad sp. zn. , , , ,

, a ). Rovnaký názor zastáva aj Ústavný súd

Slovenskej republiky (viď napríklad sp. zn. , ,

), ktorý konštatoval, že „záver krajského súdu o oprávnení okresného súdu

preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného

konania, a nielen pred vydaním poverenia, plne korešponduje so zámerom zákonodarcu

vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku, a nielen v § 44 ods. 2

Exekučného poriadku“ (viď bližšie ). Právny názor dovolateľky, z ktorého

v danom prípade vyvodzuje procesnú vadu konania v zmysle , sa prieči

podstate uvedeného konštatovania. Pokiaľ by bol predmetný názor oprávnenej správny,

nebolo by už skúmanie vykonateľnosti exekučného titulu možné v tých (neskorších) štádiách

exekučného konania, ktoré nasledujú po postupe exekučného súdu v zmysle § 44 ods. 2

Exekučného poriadku. Je však v úplnom súlade s Exekučným poriadkom, ak exekúciu zastaví

súd, ktorý vydal poverenie na vykonanie exekúcie, ak neskôr ale zistí, že tvrdený exekučný

titul exekučným titulom nemôže byť.

Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že oprávnená neopodstatnene

namieta, že v konaní pred súdmi nižších stupňov došlo k procesnej vade uvedenej v § 237

písm. d/

Konanie nie je zaťažené ani vadou v zmysle ustanovenia ,

lebo v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania. Exekučný súd

totiž v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44

Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska (§ 41 ods. 2

) zo strany oprávnenej ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie konania

v zmysle ustanovenia , ale o námietku inú, ktorú oprávnená uvádza

vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov

(ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.

Dovolateľka zastáva tiež názor, že v konaní jej bola odňatá možnosť pred súdom

konať v zmysle O odňatie možnosti konať pred súdom (

) ako o dôvode zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu

13

súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme možnosť

pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho

súdneho konania, ktoré mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej

ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Dovolateľka v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/

namieta porušenie jej práva podľa a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva

len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho

uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej

republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka

konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením

dôkazov () a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol

pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami

a právnymi názormi (). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania

vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať

ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (), resp. toho,

aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá

účastník konania (, ).

K odňatiu možnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46

ods. 1 a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd malo (podľa jej názoru) dôjsť tým, že súd prvého stupňa exekučné

konanie zastavil, hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky.

Dovolací sú dospel k záveru, že v predmetnej veci odvolací súd i exekučný súd

správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania

(po predchádzajúcom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie).

Pokiaľ oprávnená v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku,

14

či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy

(rozhodcovskej doložky).

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci,

t. j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah

založený právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní

nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje

oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,

t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom a v danom

prípade aj s ustanovením § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní. V tejto súvislosti

treba uviesť, že uplatnený postup a prijaté právne závery vyplývajú z ustálenej judikatúry

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (viď napr. uznesenie z 10. októbra 2012, sp. zn.

).

Takéto oprávnenie má exekučný súd aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým

je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej

zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku

v tomto smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku

so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto

postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.

V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 18. septembra 2012, sp. zn. .

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť

a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že

spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

povinného. Dovolací súd sa stotožňuje so závermi odvolacieho a exekučného súdu

a v podrobnostiach na ne poukazuje.

Z dovolania vyplýva názor oprávnenej, že k odňatiu jej možnosti pred súdom konať

došlo tým, že súdy vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania

a bez jej účasti. Rovnako im vytýka, že v súvislosti s tým jej znemožnili vyjadriť

sa k vykonaným dôkazom.

15

Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd

preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul

z hľadiska ich súladu so zákonom. Pri tom medziiným skúma, či je exekučný titul formálne

a materiálne vykonateľný. Exekučný súd v tomto štádiu (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku)

vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu,

nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach

až ) – postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne

osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín.

Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či daný

exekučný titul je formálne a materiálne vykonateľný, nemusí vykonávať na pojednávaní

a za prítomnosti oprávneného a povinného.

Na podporu týchto tvrdení dovolací súd poznamenáva, že Ústavný súd Slovenskej

republiky v uznesení sp. zn. považoval vyššie uvedenú argumentáciu

za primeranú odpoveď k námietke sťažovateľky, že preskúmanie a vyhodnotenie obsahu listín

(dokazovanie) v exekučnom konaní bolo vykonané bez jej účasti, napriek tomu, že v konaní

malo byť nariadené pojednávanie a že jej bolo odopreté právo vyjadriť sa k vykonávaným

dôkazom. Ústavný súd porovnal na účely overenia slovenského prekladu rozsudku Súdneho

dvora EÚ vo veci C-137/08 viaceré jeho jazykové verzie a dospel k výkladu, že všetky

zhodne potvrdzujú záväzok súdu ex offo nariadiť „vyšetrovanie“ (a nie „dokazovanie“)

za účelom zistenia, či súdna doložka tvorí súčasť spotrebiteľskej zmluvy podliehajúcej

smernici Rady 93/13 EHS. V zmysle uvedeného výkladu ústavný súd konštatoval, že

vnútroštátny súd je povinný „vyšetrovaním“ ex offo zisťovať skutkový stav na účely

efektívnej ochrany spotrebiteľa podľa úniového práva a takýmto postupom nedochádza

k porušeniu práv oprávnenej na verejné prejednanie veci a vyjadrenie sa k vykonaným

dôkazom.

Pokiaľ pre záver o tom, či určité rozhodnutie je alebo nie je vykonateľný exekučný

titul môže dospieť exekučný súd pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku

aj len na základe údajov vyplývajúcich zo spisu, obdobne, teda aj bez nariadenia

pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného, môže dospieť k tomuto

záveru aj v neskorších štádiách exekučného konania.

16

Rovnako námietka dovolateľky, že súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne

pojednávanie, aj keď podľa zákona tak boli povinné urobiť, nie je dôvodná. Tak ako správne

poznamenala oprávnená účinným od 9. augusta 2012

bol novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý ustanovenie § 57 Exekučného poriadku doplnil

o ods. 5, v zmysle ktorého súd nariadi pojednávanie ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/

a k/. Dovolateľka namietala, že súd prvého stupňa v danom prípade vyhlásil exekúciu

za neprípustnú, a následne ju zastavil, preto mal postupovať podľa uvedeného ustanovenia.

Tvrdenie dovolateľky však nie je dôvodné. Súd prvého stupňa nemohol postupovať podľa

uvedeného ustanovenia, nakoľko v danom prípade exekúciu zastavil uznesením

z 13. júla 2012 a uvedené ustanovenie nadobudlo účinnosť až od 9. augusta 2012. Odvolací

súd v danom prípade postupoval v súlade s ust. ak o odvolaní oprávnenej

rozhodol bez nariadenia pojednávania. V danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť

dokazovanie v zmysle a rovnako nebol splnený ani jeden z ostatných

dvoch dôvodov ( a ), pre ktoré predseda senátu odvolacieho súdu

musí vždy nariadiť pojednávanie. Z uvedeného vyplýva, že nariadenie pojednávania bolo

na úvahe odvolacieho súdu. Rovnako dovolací súd nevzhliadol dôvody, pre ktoré by bolo

potrebné nariadiť pojednávanie, či už pred súdom prvého stupňa alebo pred odvolacím

súdom. V tejto súvislosti dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že v štádiu, pri ktorom

súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie

exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného

poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie

a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie ( až ),

postačujúce je, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami

vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Vzhľadom

na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia

podmienok konania a predpokladov pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o vydanie

poverenia na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti

oprávneného a povinného.

So zreteľom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, že dovolateľka neopodstatnene

vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle z toho, že súdy

rozhodli bez „dokazovania“, nariadenia pojednávania a jej osobnej účasti.

17

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka

dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí

prvostupňového a odvolacieho súdu.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu

nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,

bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý

je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument

(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.12, § 29, Hiro Balani

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze -30. Ústavný súd už vyslovil, že

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie

primerane ustanovenia o rozsudku.

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.

Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní ( ). Odôvodnenie súdneho

rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument

18

v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie

o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového

rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (). Preskúmaním veci

dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov zodpovedajú

požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných zákonných

ustanovení.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový

stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje

právne závery. Prijatý záver o splnení podmienok na zastavenie exekúcie zrozumiteľne

a v potrebnom rozsahu vysvetlil.

Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť skutkových

a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti napadnutého

rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil.

Taktiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil s námietkami oprávnenej uvedenými v odvolaní.

Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej. Rozhodnutie odvolacieho súdu nemožno

považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací

súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných

ustanovení a nepoprel ich účel a význam.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a , a že

aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre

zákonného odôvodnenia ( , v spojení s ). Za porušenie

základného práva zaručeného v nemožno

považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej.

V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá

má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným

dovolacím dôvodom ( ), avšak (na rozdiel od vád taxatívne

19

vymenovaných v ) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí

aj o nesprávnom právnom posúdení veci ( ); aj za predpokladu,

že by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú

nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania

v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny

právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov

vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo

procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia , ani z ustanovenia Najvyšší súd

Slovenskej republiky preto dovolanie oprávnenej odmietol podľa

v spojení s ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je

dovolanie prípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal

sa uznesením odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

Oprávnená z procesného hľadiska zavinila, že sa konanie o jej odvolaní muselo

zastaviť, preto jej vznikla povinnosť nahradiť povinnej trovy tohto konania (§ 224 ods. 1

v spojení s ). V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo

na náhradu trov dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5

v spojení s a ). Najvyšší súd Slovenskej republiky

jej však žiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodala návrh

na ich priznanie ( ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 8. apríla 2014

JUDr. Vladimír M a g u r a, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Zuzana Pudmarčíková