Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 7 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (12)cd1/391692.363879.pdf
PDF · 125.6 KB
No categories available
2Cdo/273/2013
Najvyšší súd 2 Cdo 273/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne R. G., bývajúcej
v B., zastúpenej Mgr. V. Š., advokátom v B., proti ţalovanej Slovenskej republike, za ktorú
koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Ţupné nám.
č. 13, o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 16 C 86/2010,
o dovolaní ţalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 28. mája 2013 sp. zn.
8 Co 175/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Ţalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo 16. februára 2012 č.k. 16 C 86/2010-90
konštatoval, ţe nesprávnym úradným postupom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky pri vybavovaní sťaţnosti ţalobkyne z 21. februára 2007 č. X., ktorou sa domáhala
prešetrenia nečinnosti Slovenskej komory exekútorov pri vybavovaní jej sťaţnosti na činnosť
súdneho exekútora č. X., boli porušené práva ţalobkyne na vybavenie sťaţnosti bez prieťahov
a na inú právnu ochranu. Vo zvyšku návrh ţalobkyne na zaplatenie sumy vo výške 3 300 €
s príslušenstvom, titulom náhrady nemajetkovej ujmy, zamietol a ţiadnemu z účastníkov
nepriznal právo na náhradu trov konania. V odôvodnení uviedol, ţe v konaní bolo
preukázané, ţe boli splnené všetky zákonné podmienky pre priznanie nároku ţalobkyne na
určenie, ţe nesprávnym úradným postupom Ministerstva spravodlivosti SR pri vybavovaní
sťaţnosti ţalobkyne z 21. februára 2007 č. X., boli porušené jej práva na vybavenie sťaţnosti
bez prieťahov a na inú právnu ochranu. Pokiaľ sa ţalobkyňa domáhala zaplatenia
nemajetkovej ujmy vo výške 3 300 €, okresný súd uviedol, ţe pri skúmaní predpokladov
zodpovednosti za ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je treba postupovať podľa
ustanovení § 13 Občianskeho zákonníka, keď účelom poskytnutia primeraného
zadosťučinenia je poskytnúť fyzickej osobe za neoprávnený zásah do jej osobných práv
primerané zadosťučinenie. Konštatoval, ţe došlo síce k porušeniu práva ţalobkyne, ale táto
nepreukázala, ţe v dôsledku nesprávneho úradného postupu jej bola spôsobená nemajetková
ujma. V súvislosti s nárokom na priznanie nemajetkovej ujmy nepreukázala, ţe v dôsledku
nesprávneho úradného postupu došlo v značnej miere k zníţeniu jej dôstojnosti a váţnosti
v spoločnosti. Ţalobkyňa tieţ nepreukázala, ţe vytýkaným nesprávnym úradným
postupom zo strany Ministerstva spravodlivosti SR došlo k negatívnym následkom
v súkromnom ţivote a spoločenskom uplatnení. S ohľadom na uvedené súd prvého stupňa
uzavrel, ţe ţalobkyňa v konaní nepreukázala dôvodnosť uplatnenej náhrady nemajetkovej
ujmy, keď nepreukázala rozsah nepriaznivých následkov, ktoré jej mali v súvislosti
s nesprávnym úradným postupom Ministerstva spravodlivosti SR pri vybavovaní sťaţnosti
vzniknúť. Samotná skutočnosť, ţe pri vybavovaní jej sťaţnosti z 21. februára 2007 došlo
k prieťahom, ktoré vyvolali u ţalobkyne stav právnej neistoty a došlo k porušeniu zákona
č. 152/1998 Z.z. o sťaţnostiach ešte sama osebe nezakladá ţalobkyni nárok na nemajetkovú
ujmu. So zreteľom na uvedené návrh ţalobkyne v časti uplatnenej náhrady nemajetkovej
ujmy zamietol, keď mal za to, ţe konštatovanie, ţe došlo k nesprávnemu úradnému postupu
Ministerstva spravodlivosti SR pri vybavovaní sťaţnosti ţalobkyne, je vzhľadom na okolnosti
prípadu postačujúce. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p., keď
ţalobkyňa mala vo veci len čiastočný úspech.
Na odvolanie ţalobkyne a ţalovanej Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 28. mája
2013 č.k. 8 Co 175/2012-127 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. Vyslovil, ţe ţiadny
z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodení uviedol, ţe
nečinnosť orgánu verejnej moci či zbytočné prieťahy v konaní nepochybne znamenajú samé
osebe pre poškodeného určitú imateriálnu ujmu, to však ale poškodeného nezbavuje
povinnosti preukázať, v prípade uplatňovania jej peňaţnej náhrady, vznik tejto nemajetkovej
ujmy v jednotlivých oblastiach ţivota, ako aj to, ţe iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom na vyváţenie či zmiernenie tejto
vzniknutej ujmy. Hoci aj v dôsledku neprimerane dlhotrvajúceho konania moţno ujmu
spočívajúcu v neistote poškodeného ohľadne výsledku konania predpokladať, je ale uţ
predmetom ďalšieho dokazovania posudzovanie, či ide o ujmu nepatrnú alebo značnú, kedy je
na poškodenom, aby svoje tvrdenia o existencii takých relevantných skutočností, ktoré
umocňujú hĺbku zásahu alebo významne ovplyvňujú jeho ţivotnú situáciu, v konaní
hodnoverne preukázal. Pri posudzovaní intenzity zásahu je za určujúce hľadisko potrebné
povaţovať charakter konania, v ktorom ujma vznikla, keďţe ujma vzniknutá v ne/sporovom
konaní môţe byť iná, ako ujma vzniknutá v exekučnom konaní a rovnako treba rozlišovať
medzi konaním civilným, trestným či správnym a napokon treba vziať osobitne na zreteľ aj
predmet konania z hľadiska jeho významu pre účastníka konania (trestné konanie, konanie
starostlivosti o maloletých, o osobnom stave, pracovnoprávne spory, konania týkajúce sa
ţivota a zdravia) a ochrany akých práv či právom chránených záujmov sa v ňom dovoláva,
s prihliadnutím aj na jeho osobné pomery či iné konkrétne skutkové okolnosti kaţdého
individuálneho prípadu (vysoký vek, zdravotný stav a pod.); zvýšený význam predmetu
konania pre osobu poškodeného musí táto osoba v konaní spoľahlivo doloţiť. Uviedol, ţe súd
prvého stupňa tak vychádzal zo správneho právneho názoru, ţe nesprávny úradný postup pri
vybavovaní sťaţnosti ţalobkyne zo strany Ministerstva spravodlivosti SR nemoţno
povaţovať bez ďalšieho za konanie, v dôsledku ktorého by ţalobkyni prináleţal nárok
na peňaţnú náhradu nemajetkovej ujmy, a správne tak zameral svoje dokazovanie
na zisťovanie, či v dôsledku nevybavenia sťaţnosti ţalobkyne v zákonnej lehote, došlo
v značnej miere k zníţeniu dôstojnosti a váţnosti ţalobkyne v spoločnosti a či vytýkaným
nesprávnym úradným postupom zo strany Ministerstva spravodlivosti SR došlo k negatívnym
následkom v jej súkromnom ţivote a spoločenskom uplatnení. Odvolací súd ďalej uviedol, ţe
na základe výsledkov vykonaného dokazovania súd prvého stupňa dospel k správnemu
záveru, ţe ţalobkyňa v konaní dostatočne spoľahlivo nepreukázala dôvodnosť uplatnenej
peňaţnej náhrady nemajetkovej ujmy, keď náleţite nepreukázala rozsah nepriaznivých
následkov, ktoré jej mali, v súvislosti s nesprávnym úradným postupom Ministerstva
spravodlivosti SR pri vybavovaní sťaţnosti vzniknúť, a jej všeobecné tvrdenia v tomto smere
tak zostali v konaní dôkazne nepodloţené. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol
odvolací súd v mysle § 224 ods. 1 a § 142 ods. 2 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie ţalobkyňa. Uviedla, ţe
odvolací súd sa svojou poţiadavkou na preukazovanie akýchsi nepriaznivých následkov
nesprávneho úradného postupu úplne odchýlil od zmyslu a účelu právnej úpravy, judikatúry
Ústavného súdu Slovenskej republiky, pričom aplikoval poţiadavku, ktorá v právnom
poriadku neexistuje. Uviedla, ţe zákon č. 514/2003 Z.z ani judikatúra Ústavného súdu
Slovenskej republiky nepoţadujú preukazovanie sekundárnych následkov ujmy na právach,
preto je poţiadavka odvolacieho súdu, aby ich ţalobkyňa preukázala nezákonná. Odvolací súd
teda podľa názoru dovolateľky ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. aplikoval v rozpore s ich
účelom a zmyslom. Namietala aj správnosť rozhodnutia odvolacieho súdu o trovách konania,
keď ţalobkyni odvolací súd náhradu trov nepriznal vôbec, napriek tomu, ţe so svojím
návrhom ako takým bola úspešná, nebola jej iba priznaná náhrada nemajetkovej ujmy
v peniazoch. Namietala nedostatok riadneho odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu.
Poznamenala, ţe ide o vady konania takej intenzity, ţe ich dôsledkom je porušenie práva
ţalobkyne na súdnu ochranu garantovaného čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čoho dôsledkom je vada
rozsudku v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Poukázala na početnú judikatúru Ústavného súdu
Slovenskej republiky, Českej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva.
Ţalovaná sa k dovolaniu ţalobkyne písomne nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), riadne zastúpená (§ 241
ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré
moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, ţe dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,
voči ktorému takýto mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustný, preto ho treba
odmietnuť.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V preskúmavanej veci dovolateľka napadla rozhodnutie odvolacieho súdu vydané
vo forme rozsudku, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa.
Podmienky prípustnosti dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu sú upravené
v ustanoveniach § 237 a § 238 O.s.p.
Prípustnosť dovolania v predmetnej veci podľa § 238 O.s.p. neprichádza do úvahy.
Nejde totiţ o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu vo veci samej, ani o rozsudok, v ktorom
by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci,
pretoţe dovolací súd v tejto veci ešte nerozhodoval. Rovnako nejde o rozsudok, vo výroku
ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, ani o rozsudok, ktorým by bol potvrdený rozsudok súdu prvého
stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
podľa § 153 ods. 3 a 4.
Ak súdne konanie trpí niektorou z vád vymenovaných v ustanovení § 237 O.s.p.,
moţno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie
z hľadiska § 238 O.s.p. neprípustné. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta
druhá O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané
v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p.,
dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania v zmysle tohto
zákonného ustanovenia, teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu,
spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,
o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad absencie
návrhu na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia moţnosti
účastníkovi pred súdom konať alebo rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom
nesprávne obsadeným.
Dovolateľka existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/
O.s.p. netvrdila a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť
jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti sa dovolací súd
osobitne zaoberal otázkou, či postupom súdov nebola dovolateľke odňatá moţnosť konať
pred súdom.
Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie tých procesných práv
účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,
prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal
účastníkovi konania jeho procesné práva.
Z obsahu dovolania moţno vyvodiť, ţe dovolateľka namietala nedostatok riadneho
odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu (§ 237 písm. f/ O.s.p.), odchýlenie sa
od rozhodovacej praxe Ústavného súdu Slovenskej republiky bez náleţitého odôvodnenia
(zásadný rozpor s judikatúrou ústavného súdu; § 237 písm. f/ O.s.p.) ako aj nesprávnu
aplikáciu a výklad ustanovení zákona č. 514/2013 Z.z. (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.)
Pokiaľ ţalobkyňa namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním
napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, treba uviesť, ţe právo na určitú kvalitu súdneho
konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky totiţ
vyplýva, ţe tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru, v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania
a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006); právo na riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu.
Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, ţe všeobecné súdy zistia skutkový stav
a po výklade a pouţití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, ţe ich skutkové a právne
závery nie sú svojvoľné, neudrţateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov;
ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Ústavný súd Slovenskej
republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, ţe nezávislosť rozhodovania
všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom
a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho
a spravodlivého procesu, ako vyplýva i z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Jedným
z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 ústavy,
čl. 6 ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu,
presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náleţite odôvodniť (§ 132
a § 157 ods. 1 O.s.p. m.m. I. ÚS 243/2007), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo
počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia
(§ 157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri
hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by
mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tieţ na jeho
celkovú presvedčivosť, teda inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako
ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj
laickú) verejnosť prijateľné, racionálne ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé.
Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby
bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.;
obdobne napr. IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11).
Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť všeobecného
súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou, ţe
majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c/a Švajčiarsko
z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, str. 49, § 30). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo
upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2
O.s.p.). Vo svojej ustálenej judikatúre ústavný súd zdôraznil, ţe odôvodnenia rozhodnutí
prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemoţno posudzovať izolovane (m.m. II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretoţe prvostupňové a odvolacie konanie
z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (IV. ÚS 489/2011). Tento právny názor
zahŕňa aj poţiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov
(tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré
boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/2009).
Za arbitrárny, resp. nedostatočne zdôvodnený treba povaţovať rozsudok všeobecného
súdu aj v situácii, keď všeobecný súd svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných
hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. I. ÚS 154/2005 z 28. februára 2006).
Dovolací súd dospel k záveru, ţe rozsudok súdu prvého stupňa (v spojení
s potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p.) spĺňa vyššie
uvedené kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 219 ods. 1, 2
O.s.p.) a preto ho nemoţno povaţovať za nepreskúmateľný, neodôvodnený, či zjavne
arbitrárny (svojvoľný). Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre
odôvodnenia rozhodnutia, čo platí tak pre rozsudok prvého stupňa (§ 157 ods. 2 O.s.p.), ako aj
pre rozsudok odvolacieho súdu (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Súslednosti jednotlivých častí
odôvodnení a ich obsahové (materiálne) náplne, zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť
i všeobecnú interpretačnú presvedčivosť; tým však nie je zodpovedaná (ani inak dotknutá)
otázka správnosti právneho posúdenia veci konajúcimi súdmi.
Súdy oboch stupňov jasne a dostatočne vysvetlili právne dôvody, pre ktoré návrh
ţalobkyne na zaplatenie sumy 3 300 € s príslušenstvom titulom náhrady nemajetkovej ujmy
zamietli. Zhodli sa na tom, ţe ţalobkyňa v konaní dostatočne spoľahlivo nepreukázala
dôvodnosť uplatnenej peňaţnej náhrady nemajetkovej ujmy, keď náleţite nepreukázala rozsah
nepriaznivých následkov, ktoré jej mali v súvislosti s nesprávnym úradným postupom
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky pri vybavovaní sťaţnosti vzniknúť, a jej
všeobecné tvrdenia v tomto smere zostali v konaní dôkazne nepodloţené. Pokiaľ ţalobkyňa
v odvolacom konaní zotrvala na svojej argumentácii, aj odvolací súd sa stotoţnil s právnym
záverom súdu prvého stupňa o neopodstatnenosti časti ţaloby z uvádzaných dôvodov,
ponúkol dostatočné vysvetlenie toho, prečo z právneho hľadiska nebolo moţné
akceptovať argumentáciu odvolateľky (ţalobkyne).
Pokiaľ ide o námietku zásadného rozporu rozhodnutia odvolacieho súdu s judikatúrou
Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý mal zaloţiť arbitrárnosť rozhodnutia odvolacieho
súdu, Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, ţe Ústavný súd Slovenskej republiky
v rámci svojej rozhodovacej činnosti (okrem iného) rozhoduje o porušení základných práv
sťaţovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa z ustanovení čl. 58
ods. 2, čl. 127 Ústavy SR a ustanovení § 50 ods. 3, § 56 ods. 4 a 5 zákona č. 38/1993 Z.z
o ústavnom súde. Súdy niţšieho stupňa v danej veci ale rozhodovali o nároku ţalobkyne
na náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle ustanovenia § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Keďţe konania o sťaţnostiach
vo veciach namietania porušenia základných ľudských práv v zmysle Ústavy SR vedené
na ústavnom súde a konania o ţalobách o náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle zákona
č. 514/2003 Z.z. vedené na všeobecných súdoch nemoţno stotoţňovať, námietka ţalobkyne
o zásadnom nesúlade rozhodnutia odvolacieho súdu s konštantnou judikatúrou ústavného
súdu je neopodstatnená.
Obsah dovolacích námietok smeroval tieţ k spochybneniu správnosti právneho
posúdenia veci konajúcimi súdmi (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je
činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie veci je omyl súdu pri
aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny
predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne právne závery. Súd ale právnym posúdením veci neodníma účastníkovi konania
moţnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 112/2001 zverejnené v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003
a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené
v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov je
relevantným dovolacím dôvodom, ktorým moţno odôvodniť procesne prípustné dovolanie
(viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov
však nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. lebo (ani prípadné)
nesprávne právne posúdenie veci súdom účastníkovi konania neznemoţní realizáciu ţiadneho
jeho procesného oprávnenia (viď napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 1 Cdo 62/2010, sp. zn. 2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn. 4 Cdo 68/2011,
sp. zn. 5 Cdo 44/2011, sp. zn. 6 Cdo 41/2011 a sp. zn. 7 Cdo 26/2010).
Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, ţe ţalobkyňa neopodstatnene
namieta, ţe v konaní jej postupom súdu bola odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237
písm. f/ O.s.p.).
Z dôvodov vyššie uvedených dospel dovolací súd k záveru, ţe prípustnosť dovolania
ţalobkyne nevyplýva z § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. ani z § 237 O.s.p. Dovolanie preto odmietol
podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. bez toho, aby skúmal
opodstatnenosť dovolateľkou uplatnených dovolacích dôvodov v zmysle § 241 ods. 2
písm. b/ a c/ O.s.p. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým
rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
Rovnako v zmysle ustanovenia § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s ustanovením § 218
ods. 1 písm. c/ O.s.p. dovolací súd odmietol aj dovolanie ţalobkyne smerujúce voči výroku
rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania, keďţe touto časťou dovolania napadnuté
rozhodnutie má povahu uznesenia (§ 167 ods. 1 O.s.p.), prípustnosť dovolania proti nemu
vylučuje ustanovenie § 239 ods. 3 O.s.p. a ani v tomto prípade dovolací súd nezistil, ţe by
došlo k vade konania v zmysle § 237 O.s.p.
Ţalovaná mala v dovolacom konaní úspech, preto jej patrí právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti ţalobkyni, ktorá úspech nemala. Dovolací súd úspešnej ţalovanej
náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, pretoţe nepodala návrh na ich priznanie (§ 243b
ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. mája 2014
JUDr. Viera Petríková, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia :
Jarmila Uhlířová