Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 38 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (43)0e3/397949.c07112.pdf
PDF · 244.3 KB
No categories available
2Oboer/120/2013
Najvyšší súd 2Oboer/120/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s. r. o.,
so sídlom P., X. B., IČO: X., zastúpeného advokátskou kanceláriou F., s. r. o., so sídlom G.,
X. B., IČO: X., proti povinnému: M., nar. X., bytom Z., X. G., o vymoženie pohľadávky
1 371,57 eur s príslušenstvom, vykonávanej súdnou exekútorkou JUDr. M. so sídlom
Exekútorského úradu v P. B., N., X. P. B. pod sp. zn. EX 1179/2003,vedenej na Okresnom
súde Skalica pod sp. zn. 3Er/2486/2008, o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského
súdu v Trnave zo 04. decembra 2012 č. k. 9CoE/74/2012-58, takto
rozhodol:
I. Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.
II. Dovolanie oprávneného o d m i e t a.
III. Povinnému náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e :
Súdny exekútor požiadal exekučný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
podľa § 44 Zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) na základe
notárskej zápisnice spísanej 30. júla 2003 notárom JUDr. O. so sídlom v Partizánskom pod
č. N 2088/2003, NZ 65253/2003 (ďalej len „notárska zápisnica“). Okresný súd Skalica
uvedenej žiadosti vyhovel a súdneho exekútora poveril vykonaním exekúcie.
Okresný súd Skalica uznesením zo 14. septembra 2011 č. k. 3Er/2486/2008-23
exekúciu vyhlásil za neprípustnú, následne ju zastavil a oprávnenému uložil povinnosť
zaplatiť súdnemu exekútorovi: JUDr. M. Exekútorský úrad P. B., so sídlom N., X. P. B.
náhradu trov exekúcie v sume 115,73 eur, a to do troch dní odo dňa právoplatnosti uznesenia.
Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 53 ods. 1 a 5, § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho
zákonníka, smernicou Rady č. 93/13/EHS. Uviedol, že exekučným titulom je notárska
zápisnica spísaná na základe splnomocnenia, ktoré si povinný sám nevyjednal, splnomocnenie
na konkrétnu osobu bolo zakotvené v predtlačenej zmluve a povinný nemal možnosť túto
skutočnosť zmeniť. Táto zmluvná podmienka je neprijateľná, jej podpisom si spotrebiteľ
zásadným spôsobom zhoršil svoje zmluvné postavenie. V zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho
zákonníka je takáto neprijateľná podmienka neplatná. Z toho dôvodu notárska zápisnica
obsahujúca neprijateľné podmienky nemôže byť podľa súdu prvého stupňa spôsobilým
exekučným titulom, z ktorého dôvodu súd exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a § 58 ods. 1
Exekučného poriadku vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil. Súdnej exekútorke priznal
súd prvého stupňa náhradu trov exekučného konania vo výške 115,73 eur.
Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Trnave, ako súd odvolací, napadnutým
uznesením zo dňa 04. decembra 2012 č. k. 9CoE/74/2012-58 uznesenie súdu prvého stupňa
potvrdil a návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol. V odôvodnení rozhodnutia
poukázal na § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a uviedol, že súd prvého stupňa postupoval
správne, ak z úradnej povinnosti skúmal rozhodcovský rozsudok a dospel k záveru
o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky. Toto dojednanie je v rozpore s ust. § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka a s ustanoveniami smernice Rady č. 93/13/EHS z 05. 04. 1993, prieči
sa dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom.
Odvolací súd zdôraznil, že zvláštnym exekučným titulom je notárska zápisnica podľa
ustanovenia § 41 ods. 2 Exekučného poriadku. Notárska zápisnica je titulom spôsobilým
pre výkon rozhodnutia alebo pre výkon exekúcie iba za predpokladu, že bola spísaná
spôsobom a obsahuje náležitosti aké predpokladá ustanovenie § 46 a nasl. Notárskeho
poriadku. Súčasne musí obsahovať právny záväzok s označením oprávnenej a povinnej osoby,
právny dôvod záväzku, predmet plnenia, čas plnenia, údaj o tom, že povinná osoba
s vykonateľnosťou notárskej zápisnice súhlasí. Súhlas povinného s vykonateľnosťou notárskej
zápisnice je podľa odvolacieho súdu najdôležitejšou náležitosťou notárskej zápisnice ako
exekučného titulu. Až tento prejav vôle povinného robí z notárskej zápisnice listinu, ktorá
je spôsobilá na nútený výkon povinnosti uvedenej v jej obsahu. Ak podstatou tohto prejavu
je vyjadrenie povinného, že súhlasí s vykonateľnosťou notárskej zápisnice, jej vykonateľnosť
je jeho základným účelom a cieľom. Týmto prejavom vôle povinného sa završuje vznik
exekučného titulu, ktorým je inak zásadne len rozhodnutie príslušného štátneho orgánu.
Výlučne len v dôsledku tohto právneho úkonu povinného, ktorý vzhľadom na svoj cieľ a účel
je procesnej povahy sa z notárskej zápisnice stáva exekučný titul, ktorému zákon priznáva
rovnaké právne účinky aké priznáva vykonateľnému rozhodnutiu súdu.
Odvolací súd ďalej poukázal aj na to, že pri posudzovaní vykonateľnosti notárskej
zápisnice ako exekučného titulu a pri posudzovaní vykonateľnosti rozhodnutia súdu podľa
príslušných predpisov procesného práva sa uplatňujú obdobné kritériá. Oprávneného
zastupuje v tomto exekučnom konaní advokát, ktorého substitučný zástupca bol spísať
notársku zápisnicu a vyhlásil uznanie právneho záväzku povinného so súhlasom
s vykonateľnosťou a s exekúciou. Z tejto okolnosti možno podľa odvolacieho súdu vyvodiť,
že v podstate vyhlásenie o uznaní právneho záväzku a o súhlase s vykonateľnosťou alebo
s exekúciou urobil oprávnený a nie povinný. Prieči sa nielen právnemu predpisu, ale podľa
odvolacieho súdu aj zdravému sedliackemu rozumu skutočnosť, že by ten istý právny
zástupca pri výkone rozhodnutia alebo v exekúcií zastupoval oboch účastníkov tohto konania,
teda oprávneného i povinného. Takýto postup nedovoľuje ani etika advokáta.
Z uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne
podľa § 219 O. s. p. potvrdil.
Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie, ktoré odôvodnil
ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/ a § 237 písm. a/ O. s. p., že súd rozhodol nad rámec
zverenej právomoci, pretože súdy oboch stupňov nesprávne interpretovali § 58 ods. 1
Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2 Zákona č. 244/2002 Z. z.; ustanovením § 237 písm. d/
O. s. p., že v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo, keď súdy oboch stupňov rozhodovali
o materiálnych a formálnych podmienkach vykonateľnosti exekučného titulu v čase, keď už
bolo o nich právoplatne rozhodnuté vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, ustanovením
§ 237 písm. f/ O. s. p., že súd svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom tým, že
súdy s oprávneným nekomunikovali o jeho právnych a skutkových návrhoch, nevzali
na zreteľ jeho námietky proti prejednaniu veci, konali bez nariadenia pojednávania
a dokazovania a nerešpektovali jeho právo, aby jeho právna vec bola „vnútroštátnym súdom
rozhodovaná na základe správneho a adekvátneho právneho základu, súčasťou ktorého je
po vstupe Slovenskej republiky do EÚ aj výklad práva EÚ“, ustanovením § 241 ods. 2
písm. b/ O. s. p., že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, najmä súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite
dokazovanie, ustanovením § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p., že rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď súdy nesprávne aplikovali
a interpretovali ustanovenia § 44 ods. 2, § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, § 53 ods. 1
Občianskeho zákonníka, ustanovenia § 23a ods. 2 Zákona č. 634/1992 Zb. ochrane
spotrebiteľa a tiež Smernice Rady 93/13/EHS. Navrhol, aby dovolací súd napadnuté
uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov dovolacieho konania a navrhol,
aby dovolací súd rozhodol o odložení vykonateľnosti napadnutého uznesenia.
Taktiež navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
predložil prejudiciálne otázky:
1/ Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny
úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť ho kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne
splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda, aby
v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej
príslušenstva a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy ?
2/ Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie
vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia
s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni reálnej vymožiteľnosti existujúcej pohľadávky
veriteľa voči spotrebiteľovi ?
Uvedený návrh na prerušenie dovolacieho konania dovolateľ odôvodnil tým, že
Súdnemu dvoru EÚ by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa
záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníkov
konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva
a následnej aplikácie vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky.
Povinný sa k dovolaniu oprávneného nevyjadril.
I. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací
(§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu
podal včas oprávnený zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 /veta druhá/ O. s. p. najskôr skúmal,
či je dôvodný návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1
písm. c/ O. s. p.
Oprávnený v podanom dovolaní navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil podľa
§ 109 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243c O. s. p. a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe
článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky, ktoré sú
uvedené vyššie.
V tejto súvislosti dovolací súd uvádza, že konanie pred Súdnym dvorom EÚ
o predbežnej otázke má povahu osobitného, nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom
Súdny dvor EÚ má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej
únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie,
výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je
inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože
Súdny dvor EÚ v ňom vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu
a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu
vo veci samej.
Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ukladá povinnosť súdu prerušiť konanie len
vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), že požiada Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o predbežnej
otázke, pretože je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci
pre riešenie v danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu
účastníka konania na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu dvoru EÚ na vydanie
rozhodnutia o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci
aplikuje ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah
právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný
výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu
relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom
posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva, prejednanie
a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá v takom prípade ani procesné vady
konania v zmysle § 237 písm. f/, resp. písm. g/ O. s. p.
Vyriešenie právnych otázok nastolených dovolateľom v tomto konaní patrí
do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho rozhodnutia Súdneho
dvora EÚ. Nie sú interpretované právne normy komunitárneho práva, ktorých výkladu
sa dovolateľ domáhal. Podľa názoru dovolacieho súdu nie je otázka výkladu komunitárneho
práva pre riešenie daného prípadu rozhodujúca, preto návrh na prerušenie konania zamietol.
II. V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 3 O. s. p.) skúmal, či oprávneným podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,
proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Podľa § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým v zmysle § 236 ods. 1 O. s. p.
možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V danej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu.
Podľa § 239 ods. 1 O. s. p. dovolanie je tiež prípustné proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodol
vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/
O. s. p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí
návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
Podľa § 239 ods. 2 písm. a/ O. s. p. dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu
odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací súd
vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b) ide o uznesenie o návrhu
na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c) ide
o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné
(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
V predmetnej veci odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu
prvého stupňa. Odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení nevyslovil, že je dovolanie
prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, nejde ani
o uznesenie uvedené v § 239 ods. 2 písm. b/ a c/. Rovnako na danú vec nemožno aplikovať
ani prípady upravené v § 239 ods. 1 O. s. p. Vzhľadom na uvedené prípustnosť dovolania
v zmysle § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. nie je proti napadnutému uzneseniu daná.
Prípustnosť dovolania oprávneného prichádza do úvahy len, ak by v konaní došlo
k niektorej z procesných vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p. Podľa tohto
ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu)
a z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania
významný. Ak je konanie postihnuté niektorou z vád uvedených v § 237 O. s. p. možno
dovolaním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak procesne neprípustné. Pre záver
o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O. s. p. však nie je významný subjektívny názor
účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k niektorej z vád vymenovaných v tomto ustanovení,
ale rozhodujúce je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, e/, g/ O. s. p. netvrdil
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Procesná prípustnosť dovolania
z týchto ustanovení nie je preto daná.
Dovolateľ predovšetkým namietal, že súdy rozhodli vo veci, ktorá nepatrí do ich
právomoci (§ 237 písm. a/ O. s. p.). Táto námietka dovolateľa nie je opodstatnená.
Pri posudzovaní existencie tejto vady (§ 237 písm. a/ O. s. p.) dovolací súd vychádzal
z ustanovenia § 7 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého v občianskom súdnom konaní súdy
prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych,
pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona
neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány ako i z ustanovenia § 104 ods. 1 O. s. p.
/druhá veta pred bodkočiarkou/, podľa ktorého ak vec nespadá do právomoci súdov alebo
ak má predchádzať iné konanie, súd postúpi vec po právoplatnosti uznesenia o zastavení
konania príslušnému orgánu.
Dovolateľ v danom prípade procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/ O. s. p.
nevyvodzoval z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc
v exekučnom konaní nepopieral. Namietal, že súdy nesprávnou a ústavne nesúladnou
interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ust. § 45 ods. 1 a 2 Zákona
o rozhodcovskom konaní sa postavili do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné
preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako exekučným
súdom neprináleží. Bol toho názoru, že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť
obsah notárskej zápisnice, ktorá je exekučným titulom.
Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľ namietal nesprávnu aplikáciu a výklad
Exekučného poriadku a Zákona o rozhodcovskom konaní, resp. namietal nesprávne právne
posúdenie veci. Z obsahu tejto námietky sa javí, že nejde o námietku nedostatku právomoci
súdov, ale dovolateľ napáda vecnú správnosť právnych záverov súdov, na ktorých v danom
prípade založili svoje rozhodnutia (ich právne posúdenie veci).
Podľa dovolacieho súdu súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci.
V predmetnej veci boli rozhodnutia súdov vydané v exekučnom konaní, v ktorom
rozhodovanie súdov vyplýva priamo zo zákona (napr. § 9, § 38 a § 44 ods. 1 Exekučného
poriadku).
Dovolateľ namietal, že v danej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej
veci sa už prv začalo konanie v zmysle § 237 písm. d/ O. s. p.
Podľa § 159 ods. 3 O. s. p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednať
znova.
Prekážka rozsúdenej veci (rei iudicatae) svojou podstatou patrí k procesným
podmienkam a jej existencia sa skúma v každom štádiu konania a v prípade zistenia vedie
k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní
prejednať tá istá vec. O tú istú vec ide predovšetkým vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý
nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté a ak sa týka rovnakého predmetu
konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo
stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových okolností, z ktorých bol
uplatnený (t. j., ak vyplýva z rovnakého skutku).
Dovolateľ namietal, že súdy rozhodovali o formálnych a materiálnych podmienkach
vykonateľnosti exekučného titulu v čase, keď už bolo o nich právoplatne rozhodnuté vydaním
poverenia na vykonanie exekúcie.
Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade konaniu v exekučnej veci oprávneného:
P., s. r. o., so sídlom P., B., IČO: X., proti povinnému: M., nar. X., bytom Z., G., o vymoženie
pohľadávky 1 371,57 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Skalica pod sp. zn.
3Er/2486/2008 na základe exekučného titulu, ktorým je notárska zápisnica zo dňa 30. júla
2003 spísaná notárom JUDr. O. so sídlom P. pod č. N 2088/2003, NZ 65253/2003
nepredchádzalo žiadne iné konanie na exekučnom súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté,
preto nejde o vec rozsúdenú v zmysle ustanovenia namietaného oprávneným. Vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie netvorí prekážku veci rozsúdenej v zmysle § 159 ods. 3 O.
s. p. Poverenie na vykonanie exekúcie je individuálny právno-aplikačný akt, ktorý má priame
právne účinky len voči osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon exekučného súdu
adresovaný súdnemu exekútorovi, na základe ktorého súdny exekútor môže začať vykonávať
exekúciu a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie vykonávať exekúciu
(uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/205/2011).
Vzhľadom na uvedené konanie nie je zaťažené dovolateľom namietanou vadou
uvedenou v ustanovení § 237 písm. d/ O. s. p.
Oprávnený v dovolaní tiež namietal, že súd mu v konaní svojím postupom odňal
možnosť pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
Podľa § 237 písm. f/ O. s. p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom.
Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia je procesne
nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť
pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho
súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. Musí však
ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol
pred súdom uplatniť a z ktorých v dôsledku nesprávneho postupu súdu bol vylúčený.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je
i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý
súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda, aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých
dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne
záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Z obsahu dovolania vyplýva, že oprávnený namietal aj nesprávne posúdenie notárskej
zápisnice ako nespôsobilého exekučného titulu a následné nesprávne zastavenie exekúcie.
Táto námietka oprávneného sa z jej obsahu (§ 41 ods. 2 O. s. p.) viaže na správnosť
interpretácie ustanovení zákona, teda na správnosť právneho posúdenia veci. Dovolací súd
na túto námietku prihliadal iba v súvislosti so skúmaním, či v konaní na súdoch nižších
stupňov nedošlo k vade v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. O procesnú vadu konania uvedenú
v tomto ustanovení ide totiž tiež v prípade zastavenia exekúcie, ak pre to neboli splnené
zákonom stanovené predpoklady; takým zastavením sa totiž oprávnenému odopiera právo
na výkon vykonateľného rozhodnutia. Dovolací súd preto skúmal, či nejde o tento prípad.
Notárska zápisnica, ktorá nemá náležitosti uvedené v § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného
poriadku nie je spôsobilá byť podkladom pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Aj podľa
názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky je z ústavného hľadiska akceptovateľný právny
záver vychádzajúci z toho, že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť
exekučným titulom buď z hľadiska formálneho alebo z hľadiska materiálneho exekúcia
je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania (porovnaj IV. ÚS 151/2011).
Tak ako exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré
je exekučným titulom a nemôže naprávať chyby alebo nedostatky exekučného titulu
(porovnaj tiež R 47/2012), nemôže ani – z hľadiska hmotného práva – preskúmavať právny
vzťah účastníkov založený prejavmi vôle urobenými vo forme notárskej zápisnice, lebo by to
bolo nad rámec preskúmavania formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu
(viď IV. ÚS 20/06 a tiež I. ÚS 120/2012). Na druhej strane ale nemožno prehliadnuť, že
súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice (§ 41 ods. 2 písm. c/
Exekučného poriadku) je právny úkon, ktorý je vzhľadom na svoj cieľ a účel procesnej
povahy (I. ÚS 5/2000). Ak oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný
titul notársku zápisnicu, neznamená to, že by exekučný súd nebol povinný skúmať, či na jej
podklade možno vykonať exekúciu (porovnaj obdobne R 58/1997).
V prípade notárskej zápisnice formálna stránka jej vykonateľnosti spočíva v dodržaní
formy notárskej zápisnice upravenej v § 47 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej
činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov. Materiálna stránka je predpísaná
v ustanovení § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého nevyhnutnými náležitosťami
notárskej zápisnice ako exekučného titulu je (o. i.) súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou.
Práve tento súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice je najdôležitejšou
náležitosťou notárskej zápisnice ako exekučného titulu – až tento prejav vôle povinnej osoby
robí z notárskej zápisnice verejnú listinu, ktorá je spôsobilá na nútený výkon povinnosti
uvedenej v jej obsahu. Uvedeným prejavom vôle povinnej osoby sa teda završuje vznik
exekučného titulu. Inými slovami, výlučne v dôsledku tohto právneho úkonu povinnej osoby,
ktorý je vzhľadom na svoj cieľ a účel procesnej povahy sa z notárskej zápisnice stáva
exekučný titul, ktorému zákon priznáva rovnaké právne účinky aké priznáva vykonateľnému
rozhodnutiu súdu. Tento súhlas udeľuje buď ten, kto je osobne prítomný pri spísaní notárskej
zápisnice alebo ten, kto je ako zástupca oprávnený konať v mene zastúpeného (účastníka
notárskej zápisnice, ktorý robí právny úkon, o ktorom sa spisuje notárska zápisnica).
Ak niekto ako zástupca koná pri spisovaní notárskej zápisnice za povinnú osobu napriek
tomu, že nie je oprávnený za ňu konať, nemožno „súhlas“ s vykonateľnosťou notárskej
zápisnice udelený „zástupcom“ považovať za súhlas povinnej osoby.
Podľa § 22 ods. 1 Občianskeho zákonníka zástupcom je ten, kto je oprávnený konať
za iného v jeho mene. Zo zastúpenia vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému. Podľa
§ 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý
na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.
Dovolací súd za konanie, ktoré obchádza zákon považuje aj konanie, v rámci ktorého
určitý nebankový subjekt robí rôzne dvojstranné právne úkony (zmluvy o úvere, záložné
zmluvy, dohody o zastúpení a pod.) tak, že má vopred vytypovaného „zástupcu“ druhej
zmluvnej strany, následné úkony, ktorého sledujú nie záujmy ním zastupovanej zmluvnej
strany, ale záujmy nebankového subjektu. Záujmy zástupcu a zastúpeného sa v takom prípade
dostávajú do rozporu.
Stručná charakteristika priebehu konaní pred krajskými súdmi Slovenskej republiky,
na ktoré poukázal Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutiach IV. ÚS 151/2011,
IV. ÚS 125/2011, I. ÚS 410/2012, III. ÚS 312/2010, I. ÚS 395/2011, IV. ÚS 431/2011,
IV. ÚS 229/2011, IV. ÚS 575/2012 (sťažnosť oprávneného bola nimi odmietnutá ako zjavne
bezdôvodná), z ktorých vyplýva, že postup oprávneného a Mgr. T. v preskúmavanej veci bol
v zásade identický s ich postupom, ktorý opísal Ústavný súd v týchto rozhodnutiach.
Aj v danom prípade bola „slobodná voľba“ povinného pri „výbere“ advokáta zastupujúceho
záujmy povinného vylúčená, lebo advokáta, ktorý bude zastupovať dlžníka (povinného)
pri uznaní záväzku z úveru poskytnutého veriteľom (oprávneným) ako aj pri spísaní notárskej
zápisnice a pri udelení súhlasu s jej vykonateľnosťou (§ 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného
poriadku) „vybral“ vopred veriteľ (oprávnený) tým, že ho uviedol v predtlači úverovej
zmluvy predloženej dlžníkovi na podpis. Za týchto okolností dovolací súd súhlasí s názorom,
že záujmy zástupcu (Mgr. T.) boli v rozpore so záujmami zastúpeného (povinného),
v dôsledku čoho je dohoda o zastúpení neplatná (§ 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka
v spojení s § 39 Občianskeho zákonníka). Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva
priamo zo zákona a pôsobí voči každému. Na absolútnu neplatnosť prihliada súd
aj bez návrhu (ex offo). Absolútna neplatnosť sa nemôže napraviť dodatočným schválením.
Keďže dohoda o zastúpení povinného advokátom Mgr. T. je v zmysle § 39 Občianskeho
zákonníka absolútne neplatná, neplatný je aj právny úkon, ktorým tento advokát
prostredníctvom substitučného zástupcu za povinného udelil súhlas s vykonateľnosťou
notárskej zápisnice.
Z uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru zhodnému
so záverom odvolacieho súdu, že ak za týchto okolností Mgr. T. prostredníctvom zástupcu
v notárskej zápisnici udelil za povinného „súhlas“ s jej vykonateľnosťou chýba podstatná
náležitosť materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice v zmysle § 41 ods. 2 písm. c/
Exekučného poriadku.
Podľa dovolateľa k naplneniu vady konania podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p.
došlo aj tým, že súdy konali bez nariadenia pojednávania, dokazovania a napriek tomu
rozhodovali vo veci. Táto námietka dovolateľa nie je dôvodná. Zákonom č. 230/2012 Z. z.
účinným od 09. augusta 2012 bol novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý ustanovenie § 57
Exekučného poriadku doplnil o ods. 5, v zmysle ktorého súd nariadi pojednávanie,
ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a k/. Súd prvého stupňa však v danom prípade
vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil uznesením zo 14. septembra 2011.
Z uvedeného je zrejmé, že súdu prvého stupňa v danom prípade zo zákona nevyplývala
povinnosť nariadiť pojednávanie. Rovnako odvolací súd v danom prípade postupoval v súlade
s ustanovením § 214 ods. 2 O. s. p. a o odvolaní oprávneného rozhodol bez nariadenia
pojednávania. V danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie v zmysle
§ 214 ods. 1 písm. a/ O. s. p. a rovnako nebol splnený ani jeden z ostatných dôvodov (§ 214
ods. 1 písm. b/, c/ a d/ O. s. p.), pre ktoré predseda senátu odvolacieho súdu musí vždy
nariadiť pojednávanie. Z uvedeného vyplýva, že nariadenie pojednávania bolo v danom
prípade na úvahe odvolacieho súdu. V tejto súvislosti dovolací súd považuje za potrebné
uviesť, že v štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore
so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku) sa vychádza z tvrdení oprávneného
uvedených v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd
nevykonáva dokazovanie (§ 122 až § 124 O. s. p.), postačujúce je, ak sú rozhodujúce
skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho
založených listín. Vzhľadom na to oboznamovanie sa obsahom listín za účelom posúdenia
predpokladov na zastavenie exekúcie nemusí vykonávať na pojednávaní za prítomnosti
oprávneného a povinného.
Dovolací súd v danej veci dospel tiež k záveru, že nie je dôvodná ani námietka
dovolateľa týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí
prvostupňového a odvolacieho súdu, ktorá vyplýva z obsahu dovolania.
Skutočnosť, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi
základné zásady spravodlivého súdneho procesu vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP.
Judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany aj na taký, ktorý
je pre rozhodnutie bezvýznamný bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s. 12,
§ 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko
z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O. s. p., ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
Dovolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších
stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie
citovaných zákonných ustanovení.
Súdy v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedli, ktoré oprávneným predložené listiny
preskúmali a s akými skutkovými závermi, citovali právne predpisy, ktoré aplikovali
na prejednávanú vec a z ktorých vyvodili svoje právne závery. Prijatý záver o nesplnení
podmienok exekúcie zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlili.
Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu dalo odpoveď
na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávneného. Rozhodnutie
odvolacieho súdu nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne
nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil
od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Za porušenie základného
práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno
považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávneného.
Namietaným postupom súdov nebola oprávnenému znemožnená realizácia jeho
procesných oprávnení, ktoré mu vyplývajú z Občianskeho súdneho poriadku.
Oprávnený podal dovolanie aj z dôvodu, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a že rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Uvedené dôvody oprávneného sú síce relevantnými dovolacími
dôvodmi (§ 241 ods. 2 písm. b/, c/ O. s. p.), avšak iba v prípade, ak je dovolanie procesne
prípustné.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dôvodom bez ďalšieho však prípustnosť dovolania
nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť
rozhodnutia).
Keďže prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 O. s. p.
a dovolacím súdom neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O. s. p. Najvyšší súd
Slovenskej republiky dovolanie oprávneného v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p. odmietol ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti
ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný.
III. Právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo povinnému zmysle § 243b
ods. 5, § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p. podľa zásady úspechu účastníkov v dovolacom
konaní. Najvyšší súd Slovenskej republiky však žiadne trovy dovolacieho konania povinnému
nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 31. júla 2014
JUDr. Beata Miničová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Bc. Ingrid Habánová