Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5ECdo/203/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej POHOTOVOSŤ,

s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej advokátskou

kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom v Bratislave, Grösslingova č. 4, proti povinnej E.

J., bývajúcej v M., t.č. bývajúcej v N., o vymoženie 169,29 €

s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Revúca, pod sp.zn. , o dovolaní

oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 9. augusta 2012, sp.zn.

takto

rozhodol:

Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.

Dovolanie oprávnenej o d m i e t a .

Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Súdny exekútor žiadosťou doručenou na Okresný súd Revúca 22. októbra 2008

požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení

neskorších predpisov - ďalej len „Exekučný poriadok“), a to na základe exekučného titulu -

rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného zriaďovateľom

Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom v Bratislave, Karloveské rameno 8, IČO : 35 922 761,

z 5. júna 2008, sp.zn. SR 05017/08. Okresný súd Revúca poverením z 19. novembra 2008

č. 5608 012514* poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na základe uvedeného

exekučného titulu.

Okresný súd Revúca uznesením z 18. mája 2012, č.k. -75 exekúciu

zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku a oprávnenej uložil povinnosť

2

nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 40,00 € do troch dní odo dňa

právoplatnosti tohto uznesenia. Súd posúdil zmluvu uzavretú medzi účastníkmi konania

(ďalej len „zmluva o úvere“) ako spotrebiteľskú v zmysle § 52 ods. 1 zákona Občianskeho

zákonníka v znení platnom v čase uzatvorenia zmluvy. S poukazom na § 52 a nasl.

a smernicu Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica“) uviedol, že rozhodcovská

doložka tak, ako bola koncipovaná vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru

spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

spotrebiteľa. Súd ju preto považoval za neprijateľnú zmluvnú podmienku a absolútne

neplatnú podľa . Dospel k záveru, že exekučný titul bol vydaný

v rozpore so zákonom a predstavuje nulitný právny akt, ktorý nemožno vykonať.

Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 9. augusta 2012, sp.zn.

uznesenie okresného súdu ako vecne správne podľa potvrdil. V celom

rozsahu sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa v zmysle

Konštatoval, že ak právomoc rozhodcovského súdu, ktorý vydal

rozhodcovský rozsudok je založená na neplatnom právnom úkone, potom exekučný titul

vydaný v tomto konaní je vydaný v rozpore so zákonom a nie je spôsobilým exekučným

titulom (§ 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku). Súhlasil s názorom súdu prvého stupňa,

že exekučný titul nie je vykonateľný, preto sa exekúcia má zastaviť.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie,

ktoré následne doplnila podaním zo 16. júla 2013 „Doplnenie dovolania o právnu

argumentáciu – porušenie práva EÚ a interpretácie práva EÚ Súdnym dvorom EÚ“. Navrhla,

aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa

zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Svoje dovolanie odôvodnila

ustanovením a , že súd rozhodol nad rámec

zverenej právomoci, ustanovením , že v tejto veci sa už právoplatne

rozhodlo, ustanovením , že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci

podľa zákona bol potrebný a ustanovením , že jej súd svojím postupom

odňal možnosť konať pred súdom. Ďalej uviedla, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá

mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ), keď súd

nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie a rozhodnutie súdu

prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/

3

). Poukázala na to, že jednotlivé dôvody podrobne rozvinula už v odvolaní, a preto

nepovažuje za potrebné ich duplikovať. Taktiež navrhla, aby dovolací súd konanie prerušil

podľa a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe

Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikovala

v podanom dovolaní. Odvolaciemu súdu vytýkala predovšetkým to, že založil svoje

rozhodnutie na nesprávnom právnom posúdení rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej

podmienky v spotrebiteľskej zmluve uzatvorenej medzi oprávnenou a povinnou. Ďalej, že

v rámci právneho posúdenia veci sa odvolací súd odvolal na nekonkrétne ustanovenia

smernice Rady 93/13/EHS a vnútroštátnych právnych noriem, ktoré upravujú režim

spotrebiteľských zmlúv, v dôsledku čoho takéto právne posúdenie trpí vadami

nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti a porušuje právo účastníka konania na súdnu ochranu

podľa článku 46 odseku 1 (ďalej len „“). Uviedla, že

podľa právnej doktríny smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je

adresovaná iba členským štátom a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám. Podľa

dovolateľky, ak bola smernica prebratá do slovenského právneho poriadku správne a včas,

je nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. V zmysle rozsudku Súdneho dvora EÚ

z 26. februára 1986, Marshall, samotná smernica nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi,

takže sa na ňu ako takú nemožno odvolávať. Súd prvého stupňa ani odvolací súd sa podľa

oprávnenej nevysporiadali najmä s judikatúrou Súdneho dvora EÚ a nezdôvodnili, prečo

priamo aplikovali ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS. Smernica podľa dovolateľky

nepovažuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní

za ustanovenie neprimerané a opačné závery oboch súdov sú ich nepreukázanou domnienkou.

Ďalej dovolateľka poukázala na znenie smernice Rady 93/13/EHS ustanovení ods. 1 písm. q/

jej prílohy v slovenskom, anglickom, českom, poľskom, nemeckom a francúzskom jazyku

a uviedla, že ustanovenie slovenskej verzie uvedeného ustanovenia smernice je nesprávne.

Text úniového predpisu je potrebné skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách

a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad

ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto

ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je

súčasťou. Ďalej (podľa dovolateľky) sa súdy nižších stupňov vo svojich rozhodnutiach vôbec

nevysporiadali s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS

a nezdôvodnili, prečo považujú rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku

v zmluve o úvere. Dovolateľka mala za to, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad

pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie.

Poukázala aj na nález Ústavného súdu SR z 12. apríla 2012, sp.zn.: -80.

Uviedla, že Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príležitosť komplexne posúdiť

exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv tak,

aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho úniového práva

a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky.

Povinná ani súdny exekútor sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podala včas účastníčka konania ( ) zastúpená v súlade s

ods. 1 , skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ), či je

dôvodný jej návrh na prerušenie dovolacieho konania.

Návrh na prerušenie dovolacieho konania odôvodnila oprávnená poukázaním na obsah

uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky z 12. apríla 2012 sp.zn. ,

v ktorom boli zaujaté závery v otázke procesného postupu v súvislosti s (ne)predložením

prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie a tiež zodpovednosti členského štátu

za porušenie práva Európskej únie postupom a rozhodovaním vnútroštátneho súdu (pozri

napríklad rozsudok z 30. septembra 2003 vo veci Köbler proti Rakúskej republike, C-224/01).

Povinnosť predkladať prejudiciálne otázky Súdnemu dvoru Európskej únie sa vzťahuje

na vnútroštátne súdy, proti rozhodnutiu ktorých nie je v konkrétnom prípade prípustné

odvolanie, sťažnosť alebo dovolanie umožňujúce preskúmanie rozhodnutia v právnych

otázkach súvisiacich s aplikáciou práva Európskej únie. Dovolateľka vyslovila názor, že

v danom prípade má rozhodovať dovolací súd (súd, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný

opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva), preto je dovolací súd povinný predložiť

Súdnemu dvoru Európskej únie na prejudiciálne posúdenie otázky, ktoré oprávnená nastolila.

V súvislosti s posúdením dôvodnosti návrhu oprávnenej na prerušenie konania

o jej dovolaní Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že podľa

pre konanie na dovolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého

stupňa, pokiaľ nie je ustanovené niečo iné; ustanovenia § 92 ods. 1 a 4 a § 95 však

pre konanie na dovolacom súde neplatia. Podľa súd konanie

preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie

o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie má Súdny dvor Európskej únie

právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv;

b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie. Ak sa takáto

otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento orgán usúdi, že

rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor

Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa táto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym

súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa

vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.

Túto povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke nemožno vykladať

absolútne, t.j. že vnútroštátny súdny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť

požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní

Európskej únie.

K otázke povinnosti vnútroštátneho súdneho orgánu predložiť predbežnú otázku

Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

sa na základe predbežnej otázky položenej Corte suprema Cassazione vyjadril aj Súdny dvor

Európskej únie. V rozsudku CILFIT, C – 283/81 publikovanom v Zbierke rozhodnutí

Súdneho dvora EÚ (ECR), str. 3415 uviedol, že „článok 177 tretí odsek Zmluvy EHS (teraz

čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie) sa má vykladať v tom zmysle, že súd, proti

ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva,

je povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore pred týmto súdom položí otázka týkajúca

sa práva Spoločenstva, s výnimkou prípadov, keď skonštatuje, že položená otázka nie

je relevantná alebo Súdny dvor už podal výklad sporného ustanovenia Spoločenstva alebo že

správne uplatnenie práva Spoločenstva je také jednoznačné, že neexistujú o tom rozumné

pochybnosti, pričom existenciu tejto možnosti treba posúdiť na základe charakteristík práva

Spoločenstva, osobitných ťažkostí spojených s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej

judikatúry v rámci Spoločenstva“.

V danom prípade rozhodnutia súdov nižších stupňov nespočívajú na aplikácii alebo

interpretácii práva Európskej únie. Z rozhodnutí, ktorých zrušenia sa oprávnená podaním

dovolania domáha, vyplýva, že o neprípustnosti a zastavení exekúcie bolo rozhodnuté

z dôvodu absencie riadneho exekučného titulu, nakoľko rozhodcovský rozsudok vydaný

rozhodcovským súdom nespĺňa podmienky formálnej vykonateľnosti exekučného titulu.

6

Procesný postup súdov mal v danom prípade podklad najmä v ustanoveniach § 41 ods. 2

písm. d/, Exekučného poriadku, resp. a ,

ods. 1 o rozhodcovskom konaní. Zo strany súdov nižších stupňov išlo

teda v preskúmavanej veci výlučne o aplikáciu a interpretáciu vnútroštátnych právnych

predpisov.

Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že nie je daný žiadny dôvod,

pre ktorý by malo byť vyhovené podanému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho

konania. Predmetný návrh preto dovolací súd zamietol.

V ďalšom pristúpil dovolací súd k posúdeniu, či dovolanie oprávnenej proti uzneseniu

odvolacieho súdu smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle

je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací

súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia

návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev ( ) na zaujatie

stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým

sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu

na prerušenie konania podľa V zmysle je

dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie

súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je

dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide

o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského

rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho

vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky

žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil

uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu

7

uvedenému v ustanovení až c/ Dovolanie oprávnenej preto podľa

a prípustné nie je.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne

vymenovaných v Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému

rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,

c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa

už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal

návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa

postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol

súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska

prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný;

ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v , možno ním napadnúť

aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (viď napríklad

R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle ale nie je

významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej

v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle , a netvrdila

a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení

nie je prípustné.

Dovolateľka v dovolaní namieta, že súdy rozhodli nad rámec zverenej právomoci

( ).

Právomoc súdu je upravená v a V občianskom súdnom konaní súdy

prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych,

pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona

neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány ( ). V občianskom súdnom

konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy (viď bližšie § 7

ods. 2 ). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to

ustanovuje zákon ( ).

Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá

má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť

a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu

je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

V danom prípade dovolateľka procesnú vadu konania uvedenú v

nevyvodzovala z toho, že súdy vôbec nemali konať a rozhodovať. Ich právomoc konať

v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, že súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou

interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 zákona

č. o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu vykonávajúceho

komplexné preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako

exekučným súdom neprináleží. Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľka namietala nesprávnu

aplikáciu a výklad o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

a o zmene a doplnení ďalších zákonov a zákona o rozhodcovskom konaní, resp. namietala

nesprávne právne posúdenie veci. Za týchto okolností dovolací súd dospel k záveru, že súdy

rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci, keď napadnuté rozhodnutie bolo vydané

v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona

(napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku). Námietka

dovolateľky o existencii vady konania v zmysle nie je dôvodná.

Podľa názoru oprávnenej došlo v konaní k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. d/

Tvrdí, že o tom, či sa predmetná exekúcia vykonáva na základe vykonateľného

exekučného titulu, bolo už právoplatne rozhodnuté vydaním poverenia na vykonanie

exekúcie. So zreteľom na to dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní nedošlo

k dovolateľkou tvrdenej procesnej vade.

Doručený rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatný (§ 159

ods. 1 ). Len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova (

ods. 3 ). Ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane

ustanovenia o rozsudku ( ).

Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia

(zistenie) v každom štádiu konania musí viesť k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva

9

vtedy, ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď

v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté,

a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.

Zo spisu vyplýva, že súdny exekútor, ktorému oprávnená doručila návrh na vykonanie

exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného

zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom v Bratislave, IČO : 35 922 761,

z 5. júna 2008, sp.zn. SR 05017/08 požiadal súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Okresný súd Revúca následne poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie (viď poverenie

z 19. novembra 2008 č. 5608 012514*).

Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto

nezakladá námietku právoplatne rozhodnutej veci. Poverenie súdneho exekútora, aby vykonal

exekúciu, je individuálny právno-aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky len voči

osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon exekučného súdu adresovaný súdnemu

exekútorovi, na základe ktorého súdny exekútor môže začať vykonávať exekúciu (§ 36 ods. 2

druhá veta Exekučného poriadku) a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie

vykonávať exekúciu (k tomu viď bližšie uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 1. februára 2012 sp.zn. a tiež uznesenie Ústavného súdu Slovenskej

republiky z 13. júna 2012 sp.zn. ).

Z uvedených dôvodov udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nezakladá prekážku

res iudicata pre rozhodnutie exekučného súdu, ktoré v neskoršom štádiu exekučného konania

založí na právnom závere, že exekučný titul pripojený k návrhu na vykonanie exekúcie nie

je vykonateľný.

Najvyšší súd Slovenskej republiky už vo viacerých rozhodnutiach v iných právnych

veciach uviedol, že exekučný súd má povinnosť počas celého exekučného konania skúmať,

či sa vykonanie exekúcie navrhuje na podklade vykonateľného exekučného titulu (viď

napríklad sp.zn. , , , ,

, a ). Rovnaký názor zastáva aj Ústavný súd

Slovenskej republiky (viď napríklad sp.zn. , ,

), ktorý konštatoval, že „záver krajského súdu o oprávnení okresného súdu

preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného

10

konania, a nielen pred vydaním poverenia, plne korešponduje so zámerom zákonodarcu

vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku, a nielen v § 44 ods. 2

Exekučného poriadku“ (viď bližšie ). Právny názor dovolateľky, z ktorého

v danom prípade vyvodzuje procesnú vadu konania v zmysle , sa prieči

podstate uvedeného konštatovania. Pokiaľ by bol predmetný názor oprávnenej správny,

nebolo by už skúmanie vykonateľnosti exekučného titulu možné v tých (neskorších) štádiách

exekučného konania, ktoré nasledujú po postupe exekučného súdu v zmysle § 44 ods. 2

Exekučného poriadku. Je však v úplnom súlade s Exekučným poriadkom, ak exekúciu zastaví

súd, ktorý vydal poverenie na vykonanie exekúcie, neskôr ale zistil, že tvrdený exekučný titul

exekučným titulom nemôže byť.

Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že oprávnená neopodstatnene

namieta, že v konaní pred súdmi nižších stupňov došlo k procesnej vade uvedenej v § 237

písm. d/

Konanie nie je zaťažené ani vadou v zmysle ustanovenia , lebo

v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania. Exekučný súd totiž

v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44

Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska (§ 41 ods. 2

) zo strany oprávnenej ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie konania

v zmysle ustanovenia , ale o námietku inú, ktorú oprávnená uvádza

vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov (ich

právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.

Dovolateľka zastáva tiež názor, že v konaní jej bola odňatá možnosť pred súdom

konať v zmysle

O odňatie možnosti konať pred súdom ( ) ako o dôvode

zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom

súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať

a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré

mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov.

11

Dovolateľka v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/

namieta porušenie jej práva podľa a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva len

v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho

uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej

republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka

konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním

a hodnotením dôkazov () a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania

bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami

a právnymi názormi (). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania

vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať

ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (), resp. toho, aby

súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá

účastník konania (, ).

K odňatiu možnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46

ods. 1 a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd malo (podľa jej názoru) dôjsť tým, že súd prvého stupňa exekučné

konanie zastavil, hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky.

Z obsahu dovolania vyplýva, že oprávnená v odôvodnení nesprávne argumentovala

v časti, v ktorej tvrdila, že nebol daný právny základ pre rozhodnutie exekučného súdu

o zastavení exekúcie pre neplatnosť rozhodcovskej doložky. Dovolací súd zdôrazňuje, že

uvedený záver, na ktorý sa odvoláva dovolateľka, z rozhodnutí súdov nižších stupňov

nemožno odvodiť. Dôvodom pre zastavenie exekúcie bola totiž skutočnosť, že rozhodcovský

rozsudok nebol povinnej doručený. Z odôvodnení rozhodnutí súdov vyplýva, že

rozhodcovský rozsudok sa nemohol stať náležitým exekučným titulom a podkladom

pre vykonanie exekúcie, pretože neboli splnené podmienky pre nadobudnutie jeho

právoplatnosti a vykonateľnosti (resp. formálnej vykonateľnosti). Dovolací súd preto

považoval tvrdenia dovolateľky týkajúce sa (ne)platnosti rozhodcovskej doložky

za právne irelevantné.

12

Vykonateľnosť exekučného titulu predstavuje materiálny predpoklad exekúcie,

conditio sine qua non začatia a priebehu exekučného konania. Ak exekučný súd

v ktoromkoľvek štádiu konania (na návrh aj bez návrhu) zistí, že rozhodnutie, ktoré je

exekučným titulom, sa dosiaľ nestalo vykonateľným, exekúciu musí zastaviť. Tento dôvod

zastavenia exekúcie sa vzťahuje iba na prípady, ak rozhodnutie vôbec nenadobudlo

vykonateľnosť, čo môže exekučný súd zistiť najskôr v štádiu vydávania poverenia, ale

prakticky je to možné v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania (viď Števček M., Ficová S.

a kol., Exekučný poriadok Komentár, C.H.Beck, 2011, s. 157).

Osobitná právomoc exekučného súdu skúmať vykonateľnosť exekučného titulu

v priebehu exekučného konania vyplýva aj z citovaného § 58 ods. 1 Exekučného poriadku

a z rozhodnutia Ústavného súdu SR, sp.zn. , v ktorom je uvedené, že právny

predpis, resp. jeho jednotlivé ustanovenia je potrebné vykladať v súlade s celkovým účelom

právneho predpisu, a teda v ich vzájomných súvislostiach, nie izolovane. Oprávnenie

exekučného súdu kedykoľvek preskúmavať prípustnosť exekúcie (teda nielen pred vydaním

poverenia) plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným v § 44 ods. 2

Exekučného poriadku. Z rozhodnutia Ústavného súdu SR sp.zn. vyplýva, že

exekútor ani exekučný súd nie sú bezvýhradne viazaní doložkou vykonateľnosti, ktorou sú

opatrené rozhodnutia iných orgánov, a posudzujú otázku vykonateľnosti takýchto rozhodnutí

samostatne. Súd pri preskúmaní splnenia podmienky vykonateľnosti v exekučnom konaní sa

nemusí v rámci šetrenia obmedziť len na preskúmanie či, je exekučný titul opatrený formálne

doložkou vykonateľnosti, ale môže zisťovať v prípade pochybností aj správnosť jej

vyznačenia v prvopise rozhodnutia vydanom v základnom konaní prostredníctvom vyjadrenia

iného orgánu alebo sám a na tento účel si môže zadovážiť aj spis.

Skúmaním formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu súdy

v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len

realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2

Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore

so zákonom. Takéto oprávnenie má exekučný súd aj keď účastník rozhodcovského konania,

ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť vykonateľnosť rozhodcovského

rozsudku (viď napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. ). V tejto

súvislosti treba uviesť, že uplatnený postup a prijaté právne závery vyplývajú aj z ustálenej

13

judikatúry Najvyššieho súdu SR (viď napr. sp.zn. , ,

).

Z uvedeného vyplýva, že exekučný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný

preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom nielen v štádiu konania pred udelením

poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie, ale aj kedykoľvek v priebehu exekučného

konania. Môže zistiť nedostatky konania najčastejšie postupu súdu (aj rozhodcovského súdu)

pri doručovaní exekučného titulu, ktoré ovplyvňujú vykonateľnosť a tým majú zásadný vplyv

na exekučné konanie. V prípade, že v rámci preskúmania procesných podmienok zistí dôvod

neprípustnosti exekúcie, musí ju ex offo zastaviť.

Dovolací súd sa stotožňuje so závermi odvolacieho a exekučného súdu

a v podrobnostiach na ne poukazuje. Dovolací súd dospel k záveru, že v predmetnej veci

odvolací súd i prvostupňový súd správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie

exekučného konania (po predchádzajúcom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie)

a nedošlo tak k odňatiu možnosti oprávnenej konať pred súdom.

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka

dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí

prvostupňového a odvolacieho súdu.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu

nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,

bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je

pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz

Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze -30. Ústavný súd už vyslovil, že

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

14

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie

primerane ustanovenia o rozsudku.

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.

Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní ( ). Odôvodnenie súdneho

rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument

v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie

o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového

rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní ().

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov

zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných

zákonných ustanovení.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový

stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje

právne závery. Prijatý záver o splnení podmienok na zastavenie exekúcie zrozumiteľne

a v potrebnom rozsahu vysvetlil.

Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť skutkových

a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti napadnutého

rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil.

Taktiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil s námietkami oprávnenej uvedenými v odvolaní.

Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky

15

súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej. Rozhodnutie odvolacieho súdu nemožno

považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací

súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných

ustanovení a nepoprel ich účel a význam.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a , a že

aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre

zákonného odôvodnenia ( , v spojení s ). Za porušenie

základného práva zaručeného v nemožno

považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej.

V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným

dovolacím dôvodom ( ), avšak (na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v ) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj

o nesprávnom právnom posúdení veci ( ); aj za predpokladu, že by

tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú

nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania

v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny

právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov

vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo

procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia , ani z ustanovenia Najvyšší súd

Slovenskej republiky preto dovolanie oprávnenej odmietol podľa

v spojení s ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je

dovolanie prípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa

uznesením odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala ( v spojení

16

s a ). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však žiadne

trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodala návrh na ich priznanie (§ 151

ods. 1 ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 11. augusta 2014

JUDr. Helena Haukvitzová, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová