Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
679/392669.3e22e3.pdf
PDF · 141.03 KB
No categories available
5Cdo/234/2013
Najvyšší súd 5 Cdo 234/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne Rímskokatolíckej
cirkvi, Bratislavskej arcidiecézy, so sídlom v Bratislave, Špitálska 7, IČO: 42 131 685,
zastúpenej advokátskou kanceláriou MAPLE & FISH s.r.o., so sídlom v Bratislave, Rajská
15/A, IČO: 36 718 432, proti ţalovanému Slovenskému pozemkovému fondu, so sídlom
v Bratislave, Búdková 36, IČO: 17 335 345, o vydanie nehnuteľností, vedenej na Okresnom
súde Pezinok, sp.zn. 5 C 1113/2008, o dovolaní ţalobkyne proti uzneseniu Krajského súdu
v Bratislave z 28. septembra 2012, sp.zn. 5 Co 446/2012, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Bratislave
z 28. septembra 2012 sp.zn. 5 Co 446/2012 a uznesenie Okresného súdu Pezinok z 20. marca
2012 č.k. 5 C 1113/2008-393 z r u š u j e a vec vracia Okresnému súdu Pezinok na ďalšie
konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Pezinok (ďalej aj „súd prvého stupňa“) uznesením z 24. mája 2011 č.k.
5C 1113/2008-367 (v poradí prvým) zastavil konanie, v ktorom sa ţalobkyňa domáhala
vydania nehnuteľností a navrátenia vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám
a náboţenským spoločnostiam z dôvodu, ţe ţalobkyňa podaním z 18. marca 2011 vzala
prostredníctvom svojho právneho zástupcu návrh na začatie konania v celom rozsahu späť
(bez udania dôvodu). O trovách konania rozhodol súd podľa § 146 ods. 2 prvá veta O.s.p. tak,
ţe ţalovanému náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si trovy konania neuplatnil.
Na odvolanie ţalovaného Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „odvolací súd“)
uznesením z 29. septembra 2011 sp.zn. 15 Co 285/2011 (v poradí prvým) uznesenie súdu
prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa trov konania zrušil a vec vrátil súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie s odôvodnením, ţe súd prvého stupňa nepostupoval správne, keď
o späťvzatí ţaloby ţalovaného neinformoval, resp. ho nevyzval na uplatnenie si náhrady trov
konania a neumoţnil mu, aby si trovy konania uplatnil a vyčíslil v zákonom stanovenej lehote
s poukazom na ustanovenie § 151 ods. 1 a 2 O.s.p.
Okresný súd Pezinok uznesením z 20. marca 2012 č.k. 5 C 1113/2008-393 (v poradí
druhým) uloţil ţalobkyni povinnosť zaplatiť ţalovanému trovy konania vo výške 86 945 €,
do troch dní od právoplatnosti uznesenia. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 146
ods. 2 veta prvá O.s.p., § 149 ods. 1 O.s.p. Náhradu trov priznal v stanovenej výške za jeden
úkon právnej pomoci – prevzatie a prípravu právneho zastúpenia z 24. septembra 2007
v zmysle § 14 ods. 1 písm. a/ a § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych sluţieb v znení neskorších predpisov (ďalej len
„vyhlášky“). Tarifnú hodnotu, t.j. celkovú hodnotu predmetu sporu (vo výške 43 250 215 €)
určil na základe ţalobného petitu s výnimkou nehnuteľností označených v tomto rozhodnutí.
Odôvodnil, ţe hodnota predmetu konania vychádza z ceny ornej pôdy, trvalých trávnych
porastov, záhrad, zastavaných plôch a nádvorí a ostatných plôch, ktorá bola zistená podľa
prílohy č. 1 a 2 zákona č. 582/2004 Z.z. o miestnych daniach a miestnom poplatku
za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení neskorších predpisov a rozsah
výmery jednotlivých parciel bol vyčíslený prepočtom ich výmer evidovaných v príslušných
pozemkovokniţných vloţkách na metre štvorcové.
Krajský súd v Bratislave uznesením z 28. septembra 2012 sp.zn. 5 Co 446/2012
(v poradí druhým) na odvolanie ţalobkyne uznesenie súdu prvého stupňa o priznaní náhrady
trov konania potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. a v celom rozsahu sa stotoţnil s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia podľa § 219 ods. 2 O.s.p. Poznamenal, ţe prvostupňový súd
o trovách konania uplatnených ţalovaným musel po zrušení jeho prvého rozhodnutia
odvolacím súdom rozhodnúť, pretoţe v zmysle § 226 O.s.p. bol viazaný právnym názorom
odvolacieho súdu. Postup súdu prvého stupňa pri rozhodovaní o náhrade trov konania
na základe predloţeného vyčíslenia trov konania ţalovaným povaţoval za správny a v súlade
s Občianskym súdnym poriadkom ako aj s vyhláškou. O trovách odvolacieho konania
rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. tak, ţe ţiaden
z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie ţalobkyňa, ktorá navrhla,
aby Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací zrušil uznesenie odvolacieho
a prvostupňového súdu a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň poţiadala
o odklad vykonateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu v spojení s rozhodnutím súdu prvého
stupňa v súlade s § 243 O.s.p. Prípustnosť dovolania odôvodnila ustanoveniami § 241 ods. 2
písm. a/, b/ a c/ O.s.p. a § 237 písm. f/ O.s.p. Podľa názoru ţalobkyne odôvodnenie uznesenia
odvolacieho súdu nekorešponduje s povinnosťou uvedenou v ustanovení § 157 O.s.p. ani
s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. vo veci Higgins proti Francúzsku
z 19. februára 1998, Georiadis proti Grécku z 29. mája 1997), povaţovala ho za svojvoľné,
arbitrárne a v rozpore so zásadami formálnej logiky. Z obsahu súdneho spisu podľa názoru
ţalobkyne vyplýva, ţe ţalovaný ani jeho právny zástupca si nárok na náhradu trov konania aţ
do právoplatného skončenia konania neuplatnili a z ich strany nedošlo k vyčísleniu trov
konania v zákonom stanovenej lehote, napriek tomu, ţe súd preukázateľne na vyčíslenie trov
vyzval právneho zástupcu (pozn. dovolacieho súdu: z č.l. 366 spisu vyplýva, ţe výzva bola
právnemu zástupcovi ţalovaného doručená 13. apríla 2011). V tejto súvislosti s poukazom
na ustanovenie § 28 ods. 3 O.s.p. uviedla, ţe jej nemôţe byť na ujmu, ak ţalovaný, resp. jeho
právny zástupca nekonali s náleţitou starostlivosťou a o odvolaní plnej moci včas
neupovedomili prvostupňový súd (pozn. dovolacieho súdu: podľa č.l. 369 spisu k odvolaniu
plnej moci malo dôjsť uţ 20. januára 2011 s tým, ţe právnemu zástupcovi bolo doručené
15. februára 2011 a súdu prvého stupňa aţ 29. júna 2011 spolu s odvolaním ţalovaného voči
výroku o trovách). Podľa názoru ţalobkyne išlo o rozhodujúce skutočnosti, ktoré namietala uţ
aj v odvolaní, a s ktorými sa však odvolací súd riadne nezaoberal a nevysporiadal
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Konštatovala, ţe rozhodnutím odvolacieho súdu,
ktorý povaţoval odvolanie ţalovaného napriek uvedeným skutočnostiam za dôvodné, došlo
k odňatiu jej moţnosti konať pred súdom. Dovolateľka uviedla, ţe arbitrárnosť rozhodnutia
napadnutého odvolaním predstavuje takú vadu konania, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). V dovolaní namietala aj nesprávne právne
posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) s odôvodnením, ţe súdy niţšieho stupňa
nepostupovali v súlade so zákonom, keď pri rozhodovaní náhrady trov konania (právneho
zastúpenia) neprihliadli na predmet uvedeného konania (reštitučný nárok), na účel priznania
náhrady trov konania, pri vyčíslení trov nepostupovali v súlade s § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky
a ani neskúmali, či nie sú splnené podmienky pre aplikáciu ustanovenia § 150 O.s.p. Zároveň
vyjadrila názor, ţe napadnutými rozhodnutiami súdov niţších stupňov boli porušené jej
základné práva, konkrétne právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, právo na rovnosť medzi účastníkmi garantované čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky, princíp právnej istoty a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V doplnení dovolania z 5. februára
2013 ţalobkyňa poukázala na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 9. septembra
2004 sp.zn. II. ÚS 78/2003.
Ţalovaný sa k podanému dovolaniu písomne nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal najskôr,
či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. V zmysle ustanovenia § 239
O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je
prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/
O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru
Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O.s.p.).
Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu,
ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky.
Podľa doslovného znenia § 239 ods. 3 O.s.p. však ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia,
ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbeţnom opatrení, poriadkovej pokute, znalečnom,
tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa
práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach
upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením.
Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu
o trovách konania, ktoré vykazuje znaky jedného z tých rozhodnutí, ktoré sú taxatívne
vymenované v ustanovení § 239 ods. 3 O.s.p. ako rozhodnutia, proti ktorým nie je dovolanie
prípustné, je nepochybné, ţe prípustnosť dovolania ţalobkyne z ustanovenia § 239 O.s.p.
vyvodiť nemoţno.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O.s.p., ale
sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo
uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok
právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého
účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa
nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti
účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne
obsadeným súdom).
Procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. ţalobkyňa netvrdila
a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení nie
je prípustné.
So zreteľom na ţalobkyňou tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej
veci jej bola odňatá moţnosť konať pred ním (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti kaţdému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť
konať pred súdom. Pod odňatím moţnosti pred súdom konať v zmysle tohto ustanovenia treba
rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho
procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia
a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
Ţalobkyňa namietala, ţe k odňatiu moţnosti konať pred súdom došlo tým, ţe
rozhodnutie odvolacieho súdu nie je v časti náhrady trov konania dostatočne odôvodnené
a z toho dôvodu je nepreskúmateľné a arbitrárne. Dospela k záveru, ţe týmto postupom boli
porušené jej základné práva garantované Ústavou Slovenskej republiky a Dohovorom
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústavy“), kaţdý sa môţe
domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovoru“), kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne
a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý
rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“), ak
súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods.1 ústavy inak ako v rozsahu
a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu
(I. ÚS 4/94).
Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy (podobne aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je primárnou
ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky
príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy
jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu, zakotvených v siedmom oddiele
druhej hlavy ústavy (čl. 46 aţ 50 ústavy) normujúcich rámec, v ktorom je moţné domáhať sa
jeho rešpektovania (m. m. I. ÚS 22/03).
Obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, ţe osobám
nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho
obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Kaţdé konanie súdu, ktoré je
v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu
(I. ÚS 26/94). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy preto dochádza
aj vtedy, ak sa niekto („kaţdý“) domáha svojho práv na súde, ale súdna ochrana tomuto právu
nie je priznaná, alebo nemôţe byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore
so zákonom (porovnaj III. ÚS 7/08).
Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj
na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994,
séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-
B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Ústavný súd podľa konštantnej judikatúry (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04) tieţ
vyslovil, ţe „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods.1
ústavy (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.“
Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, ţe majú význam
pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30).
Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala moţnosť konať pred súdom,
zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (porovnaj napr. sp.zn. III. ÚS 156/06, sp.zn.
III. ÚS 331/04, sp.zn. II. ÚS 174/04). Z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky tieţ
vyplýva, ţe ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods.1 ústavy inak ako
v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu
ochranu (I. ÚS 4/94).
Právo na rozhodnutie o náhrade trov konania v súlade so zákonom je tieţ ratione
materiae obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (pozri
bliţšie Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997 a nálezy Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 212/09 a I. ÚS 463/2012).
Občiansky súdny poriadok zakotvuje v § 157 ods. 2 poţiadavku preskúmateľnosti
rozhodnutia. V zmysle tohto zákonného ustanovenia súd v odôvodnení rozsudku uvedie, čoho
sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca
(ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti
povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa
pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne
posúdil. Odôvodnenie rozsudku musí byť presvedčivé. V spojitosti s § 167 ods. 2 O.s.p. toto
ustanovenie primerane platí aj pre odôvodnenie uznesenia súdu. Rovnako v prípade
odôvodnenia výroku o trovách konania je povinnosťou odvolacieho súdu uviesť, z akých úvah pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal a ktorými zákonnými ustanoveniami sa pri rozhodovaní riadil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, ţe zákonom poţadované riadne
a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia, vrátane rozhodnutia o náhrade trov konania, je
nielen formálnou poţiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených,
nepresvedčivých alebo neurčitých a nezrozumiteľných rozhodnutí, ale má byť v prvom rade
prameňom poznania úvah súdu tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj
v právnom posúdení veci.
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu
nezodpovedá vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia.
Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len
na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. je odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania
tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Moţnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je
podmienená tým, ţe odvolací súd sa v plnom rozsahu stotoţní s dôvodmi rozhodnutia súdu
prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke (o takú situáciu šlo v prejednávanej
veci). Ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotoţní s týmito závermi, neprichádza
do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Prirodzene platí, ţe odvolací súd sa nemôţe
obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, ak by si
nesplnil povinnosť odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania. Inak sa
dostane mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené nielen čl. 46 ods. 1
ústavy ale aj čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V prejednávanej veci odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia v celom
rozsahu stotoţnil s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa. Na zvýraznenie správnosti
poukázal na fakt, ţe súd prvého stupňa o trovách konania uplatnených ţalovaným musel
rozhodovať, pretoţe bol v zmysle § 226 O.s.p. viazaný právnym názorom odvolacieho súdu
vyjadreným v uznesení z 29. septembra 2011 sp.zn. 15 Co 285/2011. Stroho tieţ konštatoval,
ţe spôsob výpočtu náhrady trov konania na základe vyčíslenia predloţeného ţalovaným,
povaţuje za správny a zákonný.
Dovolací súd má za to, ţe odvolací súd do svojho rozhodnutia prevzal právne závery
súdu prvého stupňa, avšak bez ich logického vysvetlenia a bez uvedenia konkrétnych
dôvodov, na základe ktorých povaţoval jeho rozhodnutie za správne. Z takéhoto odôvodnenia
nie je zrejmé, v čom spočíva (ako to tvrdil odvolací súd) konštatovanie a zvýraznenie
správnosti dôvodov rozhodnutia napadnutého odvolaním. V dôvodoch rozhodnutia tieţ
odvolací súd ţiadnym spôsobom nereagoval na dôvody odvolania ţalovaného (napr. námietky
k spôsobu určenia hodnoty predmetu sporu a k oprávneniu účastníka konania uplatniť
a vyčísliť len také trovy konania, ktoré mu reálne vznikli ako náklad, resp. hotový výdavok,
súvisiaci s vedením konania a ktoré preukázateľne svojmu advokátovi zaplatil).
Za predpokladu, ţe odvolací súd nepovaţoval dôvody odvolania za podstatné a právne
významné, mal v dôvodoch rozhodnutia náleţitým spôsobom dôvody takéhoto záveru
vysvetliť. Pokiaľ tak neurobil, dostal sa mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je
chránené (ako uţ bolo vyššie uvedené) nielen čl. 46 ods. 1 ústavy, ale aj čl. 6 ods. 1 dohovoru,
v dôsledku čoho bola dovolateľke odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Z uvedených dôvodov sa tieţ dovolací súd prikláňa k názoru dovolateľky, ţe
rozhodnutie odvolacieho súdu je arbitrárne a preto odôvodňuje prípustnosť dovolania podľa
§ 237 písm. f/ O.s.p. Arbitrárnosť rozhodnutia pritom môţe byť kvalifikovaná, buď ako
rovnocenná konkurencia viacerých protichodných právnych názorov vyslovených súdom
alebo situácia, v ktorej súd jediný právny záver nezdôvodní zo všetkých právnych hľadísk,
ktoré prichádzajú do úvahy (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 23.októbra 2013 sp.zn. 7 Cdo 90/2013 alebo z 30. apríla 2013 sp.zn. 7 Cdo 78/2012).
V tomto konkrétnom prípade ide o druhú spomenutú situáciu.
Základom právnej úpravy náhrady trov konania je predovšetkým definícia toho, čo sú
trovy konania, kto je povinný platiť trovy konania a kto a za akých okolností má povinnosť
vzniknuté a zaplatené náklady konania nahradiť. Za trovy konania sa povaţujú výdavky, ktoré
vznikajú účastníkom konania pri uskutočňovaní jednotlivých procesných úkonov počas
konania a ktoré boli vynaloţené v rámci konkrétneho súdneho konania, t.j. ktoré vznikli
od momentu začatia konania do jeho skončenia, resp. ktoré vznikli aj pred začatím konania,
ale ich vynaloţenie bezprostredne súvisí s konaním. Za takýto úkon je moţné povaţovať aj
odmenu advokáta. Podstata povinnosti hradiť trovy konania spočíva v tom, ţe súd zaviaţe
jedného účastníka konania nahradiť druhému účastníkovi buď celkom alebo sčasti trovy
konania, ktoré v priebehu konania tento druhý účastník uţ zaplatil (pozri Ficová In Števček,
M., Ficová, S. a kol.: Občiansky súdny poriadok. Komentár. I. diel. 2. vydanie. C. H. Beck:
Praha, 2012, s. 511). Táto povinnosť je (aţ na výnimky) zaloţená na princípe zodpovednosti
za výsledok – trovy konania hradí neúspešný účastník. Náhrada trov konania je upravená
najmä v ustanoveniach § 139 a § 142 aţ 150 O.s.p. Postupu súdu, pri ktorom posudzuje
účelnosť náhrady trov konania podľa § 142 O.s.p., predchádza vţdy postup súdu v zmysle
§ 150 O.s.p., podľa ktorého súd najskôr skúma, či nie sú dané dôvody hodné osobitného
zreteľa na úplné alebo čiastočné nepriznanie náhrady trov konania.
Podľa § 142 ods. 1 O.s.p., účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná
náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý
vo veci úspech nemal. Účelnosť vynaloţených trov konania sa posudzuje vtedy ad hoc. Táto
zásada však platí aj pri aplikácii § 146 ods. 2 vety prvej O.s.p., podľa ktorej, ak niektorý
z účastníkov zavinil, ţe konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy (viď
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19. apríla 2011 sp.zn.
4 M Cdo 14/2010). Z uvedeného je zrejmé, ţe súd je oprávnený priznať v rámci náhrady trov
konania len takú odmenu, ktorá bola skutočne účelne vynaloţená na uplatňovanie a bránenie
práva účastníka konania.
Vyhláška č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych sluţieb v znení neskorších predpisov v ustanovení § 14 ods. 1 uvádza úkony
právnej sluţby, za ktoré advokátovi prináleţí odmena vo výške základnej sadzby tarifnej
odmeny, napr. za prevzatie a prípravu zastúpenia a písomné podanie na súd alebo iný orgán
vo veci samej, napr. spísanie ţalobného návrhu. Neznamená to však, ţe táto odmena patrí
advokátovi za ktorýkoľvek takýto úkon, ale v zmysle vyššie citovaných ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku len za úkon účelne vykonaný v rámci konania. Uplatnenie
viacerých reálne a účelne vykonaných úkonov právnej sluţby (neţ len jednotlivého úkonu
podľa § 14 ods. 1 písm. a/ vyhlášky) navyše predpokladá aj ustanovenie § 9 ods. 1 vyhlášky,
v zmysle ktorého základná sadzba tarifnej odmeny sa stanoví podľa tarifnej hodnoty veci
alebo druhu veci, alebo práva a podľa počtu úkonov právnej sluţby, ktoré advokát vo veci
vykonal, ak táto vyhláška neustanovuje inak.
Z obsahu spisu a najmä z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí je zrejmé, ţe súd
prvého stupňa priznal ţalovanému náhradu trov konania pozostávajúcu len z trov právneho
zastúpenia tak, ako si ich sám ţalovaný uplatnil a vyčíslil v písomnom podaní z 1. marca 2012
(č.l. 385-392). Pri rozhodovaní o trovách konania však nezohľadnil, kedy bol uplatnený úkon
právnej sluţby vykonaný a či boli v konaní následne vykonané aj ďalšie úkony súvisiace
s prípravou a prevzatím právneho zastúpenia. Nezaoberal sa ani posúdením opodstatnenosti
vyúčtovania trov za jediný úkon právnej sluţby, ktorým bola príprava a prevzatie právneho
zastúpenia z 24. septembra 2007, ani otázkou, či tento úkon bol vôbec účelným pre uplatnenie
alebo bránenie práva účastníka konania (ţalovaného). Dovolací súd sa stotoţnil s názorom
dovolateľky, ţe ţalovanému bola v súdnom konaní priznaná náhrada trov právneho
zastúpenia za úkon, za ktorý mu odmena v zmysle platnej právnej úpravy neprináleţí
z dôvodu, ţe súd prvého stupňa priznal náhradu trov konania vo výške vyčíslenej ţalovaným
bez toho, aby posúdil ich účelnosť a správnosť postupu vyčíslenia tarifnej hodnoty veci podľa
vyhlášky a príslušných právnych predpisov. Odvolací súd v rámci opravného konania túto
vadu konania neodstránil.
Stručný formálny odkaz na príslušné ustanovenia zákona bez objasnenia záverov,
ku ktorým súdy oboch niţších stupňov dospeli v prejednávanej veci nepovaţoval dovolací súd
za dostatočné. Z odôvodnenia uznesení vyplýva podľa jeho názoru jednostrannosť a taká
aplikácia relevantných právnych predpisov, ktorá je popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.
So zreteľom na uvedené dovolací súd konštatuje, ţe odôvodnenie rozhodnutí
prvostupňového i odvolacieho súdu v napadnutej časti poţiadavkám ustanovenia § 157 ods. 2
O.s.p. v spojení s § 167 ods. 2 a § 211 O.s.p. ani ustanoveniu § 219 ods. 2 O.s.p. nevyhovuje.
Dospel preto k záveru, ţe napadnuté uznesenia súdov sú nepreskúmateľné, čo malo za
následok porušenie práva dovolateľky na spravodlivé súdne konanie a odňatie jej moţnosti
konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Skutočnosť, ţe došlo v konaní k procesnej vade podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je
okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vţdy zrušiť, pretoţe
rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závaţnou procesnou vadou, nemôţe byť
povaţované za správne.
Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil dovolaním napadnuté
uznesenie odvolacieho súdu a keďţe dospel k záveru, ţe aj rozhodnutie súdu prvého stupňa
trpí vadou, pre ktorú zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu, vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 a 3 O.s.p.). Dovolací súd rovnako zrušil aj
súvisiace uznesenie odvolacieho súdu vo výroku o trovách konania. Vzhľadom na dôvod
zrušenia sa dovolací súd nezaoberal ďalšími námietkami uvedenými v dovolaní.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 23.októbra 2014
JUDr. Helena Haukvitzová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová