Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/234/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne Rímskokatolíckej

cirkvi, Bratislavskej arcidiecézy, so sídlom v Bratislave, Špitálska 7, IČO: 42 131 685,

zastúpenej advokátskou kanceláriou MAPLE & FISH s.r.o., so sídlom v Bratislave, Rajská

15/A, IČO: 36 718 432, proti ţalovanému Slovenskému pozemkovému fondu, so sídlom

v Bratislave, Búdková 36, IČO: 17 335 345, o vydanie nehnuteľností, vedenej na Okresnom

súde Pezinok, sp.zn. , o dovolaní ţalobkyne proti uzneseniu Krajského súdu

v Bratislave z 28. septembra 2012, sp.zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Bratislave

z 28. septembra 2012 sp.zn. a uznesenie Okresného súdu Pezinok z 20. marca

2012 č.k. -393 z r u š u j e a vec vracia Okresnému súdu Pezinok na ďalšie

konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Pezinok (ďalej aj „súd prvého stupňa“) uznesením z 24. mája 2011 č.k.

-367 (v poradí prvým) zastavil konanie, v ktorom sa ţalobkyňa domáhala

vydania nehnuteľností a navrátenia vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám

a náboţenským spoločnostiam z dôvodu, ţe ţalobkyňa podaním z 18. marca 2011 vzala

prostredníctvom svojho právneho zástupcu návrh na začatie konania v celom rozsahu späť

(bez udania dôvodu). O trovách konania rozhodol súd podľa prvá veta tak,

ţe ţalovanému náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si trovy konania neuplatnil.

Na odvolanie ţalovaného Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „odvolací súd“)

uznesením z 29. septembra 2011 sp.zn. (v poradí prvým) uznesenie súdu

prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa trov konania zrušil a vec vrátil súdu prvého

stupňa na ďalšie konanie s odôvodnením, ţe súd prvého stupňa nepostupoval správne, keď

2

o späťvzatí ţaloby ţalovaného neinformoval, resp. ho nevyzval na uplatnenie si náhrady trov

konania a neumoţnil mu, aby si trovy konania uplatnil a vyčíslil v zákonom stanovenej lehote

s poukazom na ustanovenie a

Okresný súd Pezinok uznesením z 20. marca 2012 č.k. -393 (v poradí

druhým) uloţil ţalobkyni povinnosť zaplatiť ţalovanému trovy konania vo výške 86 945 €,

do troch dní od právoplatnosti uznesenia. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 146

ods. 2 veta prvá , Náhradu trov priznal v stanovenej výške za jeden

úkon právnej pomoci – prevzatie a prípravu právneho zastúpenia z 24. septembra 2007

v zmysle a vyhlášky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych sluţieb v znení neskorších predpisov (ďalej len

„vyhlášky“). Tarifnú hodnotu, t.j. celkovú hodnotu predmetu sporu (vo výške 43 250 215 €)

určil na základe ţalobného petitu s výnimkou nehnuteľností označených v tomto rozhodnutí.

Odôvodnil, ţe hodnota predmetu konania vychádza z ceny ornej pôdy, trvalých trávnych

porastov, záhrad, zastavaných plôch a nádvorí a ostatných plôch, ktorá bola zistená podľa

prílohy č. 1 a 2 o miestnych daniach a miestnom poplatku

za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení neskorších predpisov a rozsah

výmery jednotlivých parciel bol vyčíslený prepočtom ich výmer evidovaných v príslušných

pozemkovokniţných vloţkách na metre štvorcové.

Krajský súd v Bratislave uznesením z 28. septembra 2012 sp.zn.

(v poradí druhým) na odvolanie ţalobkyne uznesenie súdu prvého stupňa o priznaní náhrady

trov konania potvrdil podľa a v celom rozsahu sa stotoţnil s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia podľa Poznamenal, ţe prvostupňový súd

o trovách konania uplatnených ţalovaným musel po zrušení jeho prvého rozhodnutia

odvolacím súdom rozhodnúť, pretoţe v zmysle bol viazaný právnym názorom

odvolacieho súdu. Postup súdu prvého stupňa pri rozhodovaní o náhrade trov konania

na základe predloţeného vyčíslenia trov konania ţalovaným povaţoval za správny a v súlade

s ako aj s vyhláškou. O trovách odvolacieho konania

rozhodol odvolací súd podľa v spojení s tak, ţe ţiaden

z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie ţalobkyňa, ktorá navrhla,

aby Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací zrušil uznesenie odvolacieho

3

a prvostupňového súdu a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň poţiadala

o odklad vykonateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu v spojení s rozhodnutím súdu prvého

stupňa v súlade s Prípustnosť dovolania odôvodnila ustanoveniami

písm. a/, b/ a c/ a Podľa názoru ţalobkyne odôvodnenie uznesenia

odvolacieho súdu nekorešponduje s povinnosťou uvedenou v ustanovení ani

s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. vo veci Higgins proti Francúzsku

z 19. februára 1998, Georiadis proti Grécku z 29. mája 1997), povaţovala ho za svojvoľné,

arbitrárne a v rozpore so zásadami formálnej logiky. Z obsahu súdneho spisu podľa názoru

ţalobkyne vyplýva, ţe ţalovaný ani jeho právny zástupca si nárok na náhradu trov konania aţ

do právoplatného skončenia konania neuplatnili a z ich strany nedošlo k vyčísleniu trov

konania v zákonom stanovenej lehote, napriek tomu, ţe súd preukázateľne na vyčíslenie trov

vyzval právneho zástupcu (pozn. dovolacieho súdu: z č.l. 366 spisu vyplýva, ţe výzva bola

právnemu zástupcovi ţalovaného doručená 13. apríla 2011). V tejto súvislosti s poukazom

na ustanovenie uviedla, ţe jej nemôţe byť na ujmu, ak ţalovaný, resp. jeho

právny zástupca nekonali s náleţitou starostlivosťou a o odvolaní plnej moci včas

neupovedomili prvostupňový súd (pozn. dovolacieho súdu: podľa č.l. 369 spisu k odvolaniu

plnej moci malo dôjsť uţ 20. januára 2011 s tým, ţe právnemu zástupcovi bolo doručené

15. februára 2011 a súdu prvého stupňa aţ 29. júna 2011 spolu s odvolaním ţalovaného voči

výroku o trovách). Podľa názoru ţalobkyne išlo o rozhodujúce skutočnosti, ktoré namietala uţ

aj v odvolaní, a s ktorými sa však odvolací súd riadne nezaoberal a nevysporiadal

v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Konštatovala, ţe rozhodnutím odvolacieho súdu,

ktorý povaţoval odvolanie ţalovaného napriek uvedeným skutočnostiam za dôvodné, došlo

k odňatiu jej moţnosti konať pred súdom. Dovolateľka uviedla, ţe arbitrárnosť rozhodnutia

napadnutého odvolaním predstavuje takú vadu konania, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci ( ). V dovolaní namietala aj nesprávne právne

posúdenie veci ( ) s odôvodnením, ţe súdy niţšieho stupňa

nepostupovali v súlade so zákonom, keď pri rozhodovaní náhrady trov konania (právneho

zastúpenia) neprihliadli na predmet uvedeného konania (reštitučný nárok), na účel priznania

náhrady trov konania, pri vyčíslení trov nepostupovali v súlade s § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky

a ani neskúmali, či nie sú splnené podmienky pre aplikáciu ustanovenia Zároveň

vyjadrila názor, ţe napadnutými rozhodnutiami súdov niţších stupňov boli porušené jej

základné práva, konkrétne právo na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky, právo na rovnosť medzi účastníkmi garantované Slovenskej

republiky, princíp právnej istoty a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V doplnení dovolania z 5. februára

2013 ţalobkyňa poukázala na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 9. septembra

2004 sp.zn. .

Ţalovaný sa k podanému dovolaniu písomne nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podala včas účastníčka konania ( ), zastúpená advokátom (

ods. 1 ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) skúmal najskôr,

či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním

( a nasl. ).

Podľa ustanovenia dovolaním moţno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. V zmysle ustanovenia § 239

platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je

prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/

) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru

Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska ( veta prvá ).

Podľa je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu,

ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil

vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území

Slovenskej republiky.

Podľa doslovného znenia však ustanovenia odsekov 1 a neplatia,

ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbeţnom opatrení, poriadkovej pokute, znalečnom,

tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa

práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach

upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením.

Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu

o trovách konania, ktoré vykazuje znaky jedného z tých rozhodnutí, ktoré sú taxatívne

vymenované v ustanovení ako rozhodnutia, proti ktorým nie je dovolanie

prípustné, je nepochybné, ţe prípustnosť dovolania ţalobkyne z ustanovenia

vyvodiť nemoţno.

S prihliadnutím na ustanovenie , veta druhá , ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

(či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky

len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa , ale

sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa Uvedené zákonné

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo

uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných

procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok

právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého

účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa

nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti

účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne

obsadeným súdom).

Procesné vady konania v zmysle aţ e/ a ţalobkyňa netvrdila

a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení nie

je prípustné.

So zreteľom na ţalobkyňou tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej

veci jej bola odňatá moţnosť konať pred ním ( ).

Podľa ustanovenia dovolanie je prípustné proti kaţdému

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť

konať pred súdom. Pod odňatím moţnosti pred súdom konať v zmysle tohto ustanovenia treba

rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho

procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia

a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Ţalobkyňa namietala, ţe k odňatiu moţnosti konať pred súdom došlo tým, ţe

rozhodnutie odvolacieho súdu nie je v časti náhrady trov konania dostatočne odôvodnené

a z toho dôvodu je nepreskúmateľné a arbitrárne. Dospela k záveru, ţe týmto postupom boli

porušené jej základné práva garantované a Dohovorom

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Podľa (ďalej len „“), kaţdý sa môţe

domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovoru“), kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne

a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý

rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“), ak

súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v inak ako v rozsahu

a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje zaručené právo na súdnu ochranu

().

Citovaný (podobne aj dohovoru) je primárnou

ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky

príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy

jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu, zakotvených v siedmom oddiele

druhej hlavy ( aţ 50 ) normujúcich rámec, v ktorom je moţné domáhať sa

jeho rešpektovania (m. m. ).

Obsah práva na súdnu ochranu v nespočíva len v tom, ţe osobám

nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho

obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Kaţdé konanie súdu, ktoré je

v rozpore so zákonom, je porušením zaručeného práva na súdnu ochranu

(). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle preto dochádza

aj vtedy, ak sa niekto („kaţdý“) domáha svojho práv na súde, ale súdna ochrana tomuto právu

nie je priznaná, alebo nemôţe byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore

so zákonom (porovnaj ).

Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj

na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994,

séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-

B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Ústavný súd podľa konštantnej judikatúry (, ) tieţ

vyslovil, ţe „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods.1

( dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou

proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.“

Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne

námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, ţe majú význam

pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30).

Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala moţnosť konať pred súdom,

zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (porovnaj napr. sp.zn. , sp.zn.

, sp.zn. ). Z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky tieţ

vyplýva, ţe ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v inak ako

v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje zaručené právo na súdnu

ochranu ().

Právo na rozhodnutie o náhrade trov konania v súlade so zákonom je tieţ ratione

materiae obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa (pozri

bliţšie Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997 a nálezy Ústavného súdu

Slovenskej republiky sp.zn. a ).

zakotvuje v poţiadavku preskúmateľnosti

rozhodnutia. V zmysle tohto zákonného ustanovenia súd v odôvodnení rozsudku uvedie, čoho

sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca

(ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti

povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa

pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne

posúdil. Odôvodnenie rozsudku musí byť presvedčivé. V spojitosti s toto

ustanovenie primerane platí aj pre odôvodnenie uznesenia súdu. Rovnako v prípade

odôvodnenia výroku o trovách konania je povinnosťou odvolacieho súdu uviesť, z akých úvah pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal a ktorými zákonnými ustanoveniami sa pri rozhodovaní riadil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, ţe zákonom poţadované riadne

a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia, vrátane rozhodnutia o náhrade trov konania, je

nielen formálnou poţiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených,

nepresvedčivých alebo neurčitých a nezrozumiteľných rozhodnutí, ale má byť v prvom rade

prameňom poznania úvah súdu tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj

v právnom posúdení veci.

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu

nezodpovedá vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia.

Podľa ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len

na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ustanovením je odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania

tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Moţnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je

9

podmienená tým, ţe odvolací súd sa v plnom rozsahu stotoţní s dôvodmi rozhodnutia súdu

prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke (o takú situáciu šlo v prejednávanej

veci). Ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotoţní s týmito závermi, neprichádza

do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Prirodzene platí, ţe odvolací súd sa nemôţe

obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, ak by si

nesplnil povinnosť odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania. Inak sa

dostane mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené nielen čl. 46 ods. 1

ale aj dohovoru.

V prejednávanej veci odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia v celom

rozsahu stotoţnil s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa. Na zvýraznenie správnosti

poukázal na fakt, ţe súd prvého stupňa o trovách konania uplatnených ţalovaným musel

rozhodovať, pretoţe bol v zmysle viazaný právnym názorom odvolacieho súdu

vyjadreným v uznesení z 29. septembra 2011 sp.zn. . Stroho tieţ konštatoval,

ţe spôsob výpočtu náhrady trov konania na základe vyčíslenia predloţeného ţalovaným,

povaţuje za správny a zákonný.

Dovolací súd má za to, ţe odvolací súd do svojho rozhodnutia prevzal právne závery

súdu prvého stupňa, avšak bez ich logického vysvetlenia a bez uvedenia konkrétnych

dôvodov, na základe ktorých povaţoval jeho rozhodnutie za správne. Z takéhoto odôvodnenia

nie je zrejmé, v čom spočíva (ako to tvrdil odvolací súd) konštatovanie a zvýraznenie

správnosti dôvodov rozhodnutia napadnutého odvolaním. V dôvodoch rozhodnutia tieţ

odvolací súd ţiadnym spôsobom nereagoval na dôvody odvolania ţalovaného (napr. námietky

k spôsobu určenia hodnoty predmetu sporu a k oprávneniu účastníka konania uplatniť

a vyčísliť len také trovy konania, ktoré mu reálne vznikli ako náklad, resp. hotový výdavok,

súvisiaci s vedením konania a ktoré preukázateľne svojmu advokátovi zaplatil).

Za predpokladu, ţe odvolací súd nepovaţoval dôvody odvolania za podstatné a právne

významné, mal v dôvodoch rozhodnutia náleţitým spôsobom dôvody takéhoto záveru

vysvetliť. Pokiaľ tak neurobil, dostal sa mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je

chránené (ako uţ bolo vyššie uvedené) nielen , ale aj dohovoru,

v dôsledku čoho bola dovolateľke odňatá moţnosť konať pred súdom ( ).

Z uvedených dôvodov sa tieţ dovolací súd prikláňa k názoru dovolateľky, ţe

rozhodnutie odvolacieho súdu je arbitrárne a preto odôvodňuje prípustnosť dovolania podľa

10

Arbitrárnosť rozhodnutia pritom môţe byť kvalifikovaná, buď ako

rovnocenná konkurencia viacerých protichodných právnych názorov vyslovených súdom

alebo situácia, v ktorej súd jediný právny záver nezdôvodní zo všetkých právnych hľadísk,

ktoré prichádzajú do úvahy (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 23.októbra 2013 sp.zn. alebo z 30. apríla 2013 sp.zn. ).

V tomto konkrétnom prípade ide o druhú spomenutú situáciu.

Základom právnej úpravy náhrady trov konania je predovšetkým definícia toho, čo sú

trovy konania, kto je povinný platiť trovy konania a kto a za akých okolností má povinnosť

vzniknuté a zaplatené náklady konania nahradiť. Za trovy konania sa povaţujú výdavky, ktoré

vznikajú účastníkom konania pri uskutočňovaní jednotlivých procesných úkonov počas

konania a ktoré boli vynaloţené v rámci konkrétneho súdneho konania, t.j. ktoré vznikli

od momentu začatia konania do jeho skončenia, resp. ktoré vznikli aj pred začatím konania,

ale ich vynaloţenie bezprostredne súvisí s konaním. Za takýto úkon je moţné povaţovať aj

odmenu advokáta. Podstata povinnosti hradiť trovy konania spočíva v tom, ţe súd zaviaţe

jedného účastníka konania nahradiť druhému účastníkovi buď celkom alebo sčasti trovy

konania, ktoré v priebehu konania tento druhý účastník uţ zaplatil (pozri Ficová In Števček,

M., Ficová, S. a kol.: . Komentár. I. diel. 2. vydanie. C. H. Beck:

Praha, 2012, s. 511). Táto povinnosť je (aţ na výnimky) zaloţená na princípe zodpovednosti

za výsledok – trovy konania hradí neúspešný účastník. Náhrada trov konania je upravená

najmä v ustanoveniach a aţ 150 Postupu súdu, pri ktorom posudzuje

účelnosť náhrady trov konania podľa , predchádza vţdy postup súdu v zmysle

, podľa ktorého súd najskôr skúma, či nie sú dané dôvody hodné osobitného

zreteľa na úplné alebo čiastočné nepriznanie náhrady trov konania.

Podľa , účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná

náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý

vo veci úspech nemal. Účelnosť vynaloţených trov konania sa posudzuje vtedy ad hoc. Táto

zásada však platí aj pri aplikácii vety prvej , podľa ktorej, ak niektorý

z účastníkov zavinil, ţe konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy (viď

rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19. apríla 2011 sp.zn.

). Z uvedeného je zrejmé, ţe súd je oprávnený priznať v rámci náhrady trov

konania len takú odmenu, ktorá bola skutočne účelne vynaloţená na uplatňovanie a bránenie

práva účastníka konania.

11

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych sluţieb v znení neskorších predpisov v ustanovení § 14 ods. 1 uvádza úkony

právnej sluţby, za ktoré advokátovi prináleţí odmena vo výške základnej sadzby tarifnej

odmeny, napr. za prevzatie a prípravu zastúpenia a písomné podanie na súd alebo iný orgán

vo veci samej, napr. spísanie ţalobného návrhu. Neznamená to však, ţe táto odmena patrí

advokátovi za ktorýkoľvek takýto úkon, ale v zmysle vyššie citovaných ustanovení

len za úkon účelne vykonaný v rámci konania. Uplatnenie

viacerých reálne a účelne vykonaných úkonov právnej sluţby (neţ len jednotlivého úkonu

podľa § 14 ods. 1 písm. a/ vyhlášky) navyše predpokladá aj ustanovenie § 9 ods. 1 vyhlášky,

v zmysle ktorého základná sadzba tarifnej odmeny sa stanoví podľa tarifnej hodnoty veci

alebo druhu veci, alebo práva a podľa počtu úkonov právnej sluţby, ktoré advokát vo veci

vykonal, ak táto vyhláška neustanovuje inak.

Z obsahu spisu a najmä z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí je zrejmé, ţe súd

prvého stupňa priznal ţalovanému náhradu trov konania pozostávajúcu len z trov právneho

zastúpenia tak, ako si ich sám ţalovaný uplatnil a vyčíslil v písomnom podaní z 1. marca 2012

(č.l. 385-392). Pri rozhodovaní o trovách konania však nezohľadnil, kedy bol uplatnený úkon

právnej sluţby vykonaný a či boli v konaní následne vykonané aj ďalšie úkony súvisiace

s prípravou a prevzatím právneho zastúpenia. Nezaoberal sa ani posúdením opodstatnenosti

vyúčtovania trov za jediný úkon právnej sluţby, ktorým bola príprava a prevzatie právneho

zastúpenia z 24. septembra 2007, ani otázkou, či tento úkon bol vôbec účelným pre uplatnenie

alebo bránenie práva účastníka konania (ţalovaného). Dovolací súd sa stotoţnil s názorom

dovolateľky, ţe ţalovanému bola v súdnom konaní priznaná náhrada trov právneho

zastúpenia za úkon, za ktorý mu odmena v zmysle platnej právnej úpravy neprináleţí

z dôvodu, ţe súd prvého stupňa priznal náhradu trov konania vo výške vyčíslenej ţalovaným

bez toho, aby posúdil ich účelnosť a správnosť postupu vyčíslenia tarifnej hodnoty veci podľa

vyhlášky a príslušných právnych predpisov. Odvolací súd v rámci opravného konania túto

vadu konania neodstránil.

Stručný formálny odkaz na príslušné ustanovenia zákona bez objasnenia záverov,

ku ktorým súdy oboch niţších stupňov dospeli v prejednávanej veci nepovaţoval dovolací súd

za dostatočné. Z odôvodnenia uznesení vyplýva podľa jeho názoru jednostrannosť a taká

aplikácia relevantných právnych predpisov, ktorá je popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

So zreteľom na uvedené dovolací súd konštatuje, ţe odôvodnenie rozhodnutí

prvostupňového i odvolacieho súdu v napadnutej časti poţiadavkám ustanovenia § 157 ods. 2

v spojení s a ani ustanoveniu nevyhovuje.

Dospel preto k záveru, ţe napadnuté uznesenia súdov sú nepreskúmateľné, čo malo za

následok porušenie práva dovolateľky na spravodlivé súdne konanie a odňatie jej moţnosti

konať pred súdom v zmysle

Skutočnosť, ţe došlo v konaní k procesnej vade podľa je

okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vţdy zrušiť, pretoţe

rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závaţnou procesnou vadou, nemôţe byť

povaţované za správne.

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil dovolaním napadnuté

uznesenie odvolacieho súdu a keďţe dospel k záveru, ţe aj rozhodnutie súdu prvého stupňa

trpí vadou, pre ktorú zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu, vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu

prvého stupňa na ďalšie konanie ( a ). Dovolací súd rovnako zrušil aj

súvisiace uznesenie odvolacieho súdu vo výroku o trovách konania. Vzhľadom na dôvod

zrušenia sa dovolací súd nezaoberal ďalšími námietkami uvedenými v dovolaní.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania

( ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 23.októbra 2014

JUDr. Helena Haukvitzová, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová