Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 18 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (24)349/389600.edc1f1.pdf
PDF · 169.18 KB
No categories available
7Cdo/90/2013
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 7 Cdo 90/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu Ing. J., nar. X., bytom V.,
proti ţalovaným 1/ H., rod. L., t.č. na neznámom mieste, 2/ F., t.č. na neznámom mieste, 3/
A., t.č. na neznámom mieste, 4/ M., t.č. na neznámom mieste, 5/ L., t.č. na neznámom mieste,
6/ C., rod. L., t.č. na neznámom mieste, 7/ F.L., t.č. na neznámom mieste, 8/ S., t.č. na
neznámom mieste, ţalovaní v 1/ aţ 8/ rade zastúpení S., so sídlom B., B., IČO: X., zastúpený
zamestnankyňou JUDr. V., bytom L.B., v konaní o určenie, že nehnuteľnosti patria do
dedičstva, vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 25 C 227/2009, o dovolaní
ţalovaných v 1/ aţ 8/ rade proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 29. novembra 2012,
sp. zn. 6 Co 197/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Ţalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Prešov rozsudkom z 21. februára 2011 č.k. 25 C 227/2009-141 zamietol
ţalobu ţalobcu, ktorou sa domáhal určenia, ţe do dedičstva po jeho nebohom otcovi V. patrí
2
parcela č. X. orná pôda o výmere 3 612 ma spoluvlastnícky podiel ¼ na spoločnej
2
prístupovej ceste parcela č. X. o výmere 164 m, ktoré sú vytvorené z pôvodnej parcely EKN
X., zapísanej na LV X., katastrálne územie Š., tak ako je to zakreslené na geometrickom pláne
č. X. zo dňa 4. augusta 2009 overenom Správou katastra P. 14. septembra 2009 pod č. X.X.,
s tým, ţe o trovách konania bude rozhodnuté podľa § 151 ods. 3 O.s.p. samostatným
rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Okresný súd Prešov uznesením z 15. júla 2011 č.k. 25 C 227/2009-154 uloţil
ţalobcovi povinnosť nahradiť ţalovaným v 1/ aţ 8/ rade trovy konania vo výške 3 423,30 €
2
podľa § 142 ods. 1 O.s.p. vychádzajúc z hodnoty sporných pozemkov 3 €/mt.j. 10 959 € (§
10 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
sluţieb, ďalej len vyhláška č. 655/2004 Z.z.).
Na odvolanie ţalobcu proti uvedenému uzneseniu vydanému vyšším súdnym
úradníkom sudca Okresného súdu Prešov podľa § 374 ods. 4 O.s.p. uznesením
zo dňa 26. augusta 2011 č.k. 25 C 227/2009-183 zmenil uznesenie okresného súdu
tak, ţe ţalobca je povinný nahradiť ţalovaným v 1/ aţ 8/ rade trovy konania vo výške
705,20 € majúc za to, ţe konanie o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti je z hľadiska
určenia výšky súdneho poplatku zo ţaloby sporom s jednotnou výškou súdneho poplatku bez
ohľadu na hodnotu nehnuteľnosti, ku ktorej sa má určiť vlastnícke právo a aj z hľadiska
určenia výšky tarifnej odmeny advokáta za poskytovanie právnych sluţieb treba aplikovať
rovnaký princíp a pri stanovení základu tarifnej odmeny treba vychádzať zo sadzby
stanovenej pre spory s neoceniteľnou hodnotou veci (§ 11 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z.).
Na odvolanie ţalovaných Krajský súd v Prešove uznesením z 9. februára 2012 sp. zn.
6 Co 189/2011 zmenil uznesenie okresného súdu tak, ţe náhradu trov konania ţalovaným
podľa § 150 ods. 1 O.s.p. nepriznáva, keď dôvody hodné osobitného zreteľa videl v tom, ţe
Slovenský pozemkový fond, ktorý v súlade s § 16 ods. 2 zák. č. 180/1995 Z.z. o niektorých
opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom zastupoval ţalovaných nachádzajúcich
sa na neznámom mieste má zriadené právne oddelenie resp. právny odbor a teda disponuje
viacerými pracovníkmi, ktorí majú právnické vzdelanie a napriek tomu udelil plnomocenstvo
na zastupovanie advokátskej kancelárií. Odvolací súd tak uplatnil zákonom daný priestor pre
uváţenie účelnosti trov konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky na dovolanie ţalovaných uznesením
zo dňa 19. júla 2012 sp. zn. 7 Cdo 93/2012 uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie. Konštatoval, ţe ak odvolací súd dospel k záveru, ţe sú dané dôvody
(hodné osobitného zreteľa podľa § 150 ods. 1 O.s.p.) pre nepriznanie náhrady trov konania
v konaní úspešným ţalovaným, ktorými sa súd prvého stupňa nezaoberal (a účastníci ich ani
netvrdili), mal rozhodnutie prvostupňového súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Pretoţe odvolací súd tak nepostupoval, odňal tým ţalovaným nerešpektovaním ústavného
princípu dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania moţnosť konať pred súdom (§ 237
písm. f/ O.s.p.), pre ktorú okolnosť dovolací súd jeho uznesenie zrušil. Ďalej uviedol,
ţe záver o neúčelnosti trov právneho zastúpenia (v konaní úspešných) ţalovaných odvolací
súd vyvodil z právneho názoru, podľa ktorého nie je moţné povaţovať za účelne vynaloţené
trovy konania pozostávajúce z odmeny advokáta v prípade, ak právnická osoba (Slovenský
pozemkový fond), ktorá udelila plnú moc na zastupovanie v konaní advokátovi, zamestnáva
osoby s právnickým vzdelaním alebo má aj vlastný právny útvar. Akceptácia neúčelnosti trov
konania (právneho zastúpenia) v týchto prípadoch by v konečnom dôsledku znamenala,
ţe účastník konania, ktorý zamestnáva osoby s právnickým vzdelaním alebo sám
má právnické vzdelanie, musí znášať aj trovy právneho zastúpenia sám. Takýto výklad bol
v rozpore nielen s ustanovením § 25 ods. 1 O.s.p., ale aj v rozpore s ústavným princípom
rovnosti účastníkov občianskeho súdneho konania. Ďalej poukázal na to, ţe dôvodom hodným
osobitného zreteľa podľa § 150 O.s.p. nemôţe byť neúčelnosť trov právneho zastúpenia
(neúčelnosťou trov právneho zastúpenia odvolací súd odôvodňoval postup podľa § 150
O.s.p.), pretoţe súd skúma existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa § 150 O.s.p.
len vtedy, ak dospeje k záveru, ţe sú splnené podmienky pre priznanie trov úspešnému
účastníkovi konania. Aplikácia tohto ustanovenia teda dopadá na toho účastníka konania,
ktorý by inak mal nárok na náhradu trov konania.
Krajský súd v Prešove uznesením zo dňa 29. novembra 2012 sp. zn. 6 Co 197/2012
podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. zrušil uznesenie prvostupňového súdu a vec mu vrátil na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie o trovách konania z dôvodu, ţe pri skoršom rozhodovaní
bol nedôsledný vo vzťahu k aplikácii ustanovenia § 150 O.s.p. a k otázke dopadu záveru o
neúčelných trovách, ak nevytvoril ţalovaným priestor na vyjadrenie sa k odlišnému právnemu
posúdeniu veci (§ 213 ods. 2 O.s.p.) a to nielen na opätovné posúdenie účelnosti trov konania
(napr. nevyhnutnosť vykonania úkonov právnej sluţby) a na zváţenie aplikácie § 150 O.s.p.,
ale aj na posúdenie, či je splnená procesná podmienka spôsobilosti ţalovaných mať práva
(vzhľadom na to, ţe je tu pravdepodobnosť hraničiaca s istotu, ţe nikto zo ţalovaných neţil
v čase začatia konania). Mal za to, ţe pri zistení tejto prekáţky by rozsudok vo veci samej
nepredstavoval prekáţku, keďţe rozsudok v konaní vedenom voči mŕtvym osobám
predstavuje paakt, teda ničotný v zmysle práva nevýznamný akt aplikácie práva.
Prvostupňovému súdu uloţil podať podnet na začatie konania o vyhlásenie za mŕtveho, najmä
s poukazom na tvrdenia o vyvraţdení ţalovaných, pričom súd neprizná ţalovaným právo, ak
nie sú naţive. Ak ale budú splnené procesné podmienky konania, súd prizná ţalovaným trovy
zastupovania na účet právnej zástupkyne, pretoţe úkony právnej sluţby sú evidentné. Súd sa
pritom vyrovná s nevyhnutnosťou trov vzhľadom na vedomosť o nereštituovanom ţidovskom
majetku (mohlo by ísť o majetok štátu). Poznamenal, ţe verejnoprávny subjekt vydal
ţalobcovi potvrdenie o neznámom pobyte ţalovaných a fond s verejnoprávnou povahou
vykonával zastupovanie zdá sa v rozpore so zákonom (zastupovanie mŕtvych alebo
zastupovanie nevlastníkov). Zotrval na názore, ţe nie je moţné ,,nekonečne“ povaţovať
pozemkokniţných vlastníkov za osoby na neznámom mieste.
Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podali dovolanie ţalovaní, ktorí navrhli,
aby Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací zrušil uznesenie odvolacieho súdu
a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnili podľa § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.,
pretoţe v konaní došlo k vade uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p., lebo sa im postupom súdu
odňala moţnosť konať pred súdom a podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., pretoţe rozhodnutie
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Mali za to, ţe boli dotknutí na svojich
právach, nakoľko im nemá byť priznaná náhrada trov konania na základe nepredvídateľného,
nezákonného právneho názoru odvolacieho súdu bez opory v zmene skutkových okolností
a odkláňajúc sa od záväzného právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Tým,
ţe absentuje logická náväznosť vysloveného právneho názoru odvolacieho súdu, zakladá
sa jeho arbitrárnosť a formalizmus. Vyslovený právny názor je pritom pre prvostupňový súd
záväzný. K takémuto právnemu názoru sa nemali moţnosť vyjadriť a zabrániť tak
jeho vysloveniu. Ďalej mali za to, ţe vysloveným právnym názorom odvolací súd poprel
zákonnú interpretáciu zákonného zastúpenia ,,neznámych vlastníkov“, ktorým má byť
zabezpečená ochrana ich práv a oprávnených záujmov v konaní pred súdom (pričom zákon
im procesnú spôsobilosť priznáva) a to S.. V súvislosti s názorom odvolacieho súdu, ţe
Slovenský pozemkový fond má zastupovať neznámych vlastníkov a nie neznámych
nevlastníkov, pretoţe v danom prípade mohlo ísť o majetok štátu (nereštituovaný ţidovský
majetok) poukázali na to, ţe ţalobca disponuje ţalobou a zodpovedá za určenie okruhu
pasívne legitimovaných osôb. Ţalobca v danom prípade označil ako ţalovaných osoby
uvedené v 1/ aţ 8/ rade a to ako osoby na neznámom mieste, ktorých zo zákona zastupuje
Slovenský pozemkový fond a ţalovaní môţu namietať len svoju pasívnu legitimáciu. Ak
ţalobca nesprávne určí okruh pasívne legitimovaných, uvedené má za následok, ţe ţaloba
voči ţalovaným je nedôvodná a takúto je potrebné zamietnuť, čo však neznamená, ţe takýto
ţalovaní majú právo na náhradu trov konania, keďţe ţalobca nesie zodpovednosť za podanú
ţalobu aj čo do náhrady trov konania.
Ţalobca sa k dovolaniu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
ţe dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpení zo zákona
právnickou osobou, za ktorú koná zamestnanec s právnickým vzdelaním (§ 241 ods. 1 O.s.p.),
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie
smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 236
a nasl. O.s.p.).
Dovolanie, ktoré v danom prípade smeruje proti uzneseniu, je podľa § 239
ods. 1 O.s.p. prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie
súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru
Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.] na zaujatie stanoviska. Dovolanie
nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti
rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109
ods. 1 písm. c/ O.s.p. Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu
odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd
vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu
na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide
o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné
(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Podľa § 239 ods. 3 O.s.p. ustanovenia v odseku 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie
o príslušnosti, predbeţnom opatrení, poriadkovej pokute, o znalcovskom, tlmočnom,
odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva
duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených
Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením.
V tomto prípade je dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu o trovách
konania, a preto jeho procesná prípustnosť je v zmysle § 239 ods. 3 O.s.p. vylúčená.
S prihliadnutím na zákonnú povinnosť skúmať či dovolaním napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou zo závaţných procesných
vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia (§ 242 ods. 1 O.s.p.), ktoré zistenie
by viedlo k záveru, ţe dovolanie je prípustné bez ohľadu na spôsob jeho rozhodnutia,
neobmedzil sa dovolací súd na skúmanie prípustnosti dovolania len podľa § 239
ods. 1 a 2 O.s.p., ale zaoberal sa i otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu
nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 ods. 1 písm. a/ aţ g/ O.s.p.
(t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti
účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci
právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, o prípad nedostatku návrhu na začatie
konania vo veciach, ktoré moţno začať len na návrh, o prípad odňatia moţnosti účastníkovi
pred súdom konať, či o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne
obsadeným). Pre záver o prípustnosti dovolania podľa § 237 O.s.p. nie je však významný
subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto
ustanovení; rozhodujúcim je záver (zistenie) dovolacieho súdu, ţe k takejto procesnej vade
skutočne došlo.
Dovolateľ existenciu procesných vád konania podľa § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p.
netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť
dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
Z vymenovaných procesných vád je v dovolaní vyslovene namietaná vada podľa § 237
písm. f/ O.s.p. t.j., ţe účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred
súdom. Odňatím moţnosti konať pred súdom sa rozumie procesne nesprávny postup súdu
priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorý
má za následok znemoţnenie realizácie procesných práv účastníkov občianskeho súdneho
konania. Vady zakladajúce zmätočnosť súdneho konania, ktoré zavinil súd svojim procesným
postupom v rozpore so zákonom, spravidla účastníkovi konania odnímajú moţnosť konať
pred súdom, pretoţe mu bránia v realizácii tých procesných práv, ktoré Občiansky súdny
poriadok priznáva na účelné uplatnenie alebo bránenie práva proti druhej strane v spore.
Vydanie zmätočného rozhodnutia bez ďalšieho nemá svoje právne opodstatnenie, preto
je vţdy nevyhnutné takéto rozhodnutie zrušiť, najmä z hľadiska ústavou garantovaného práva
na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie.
Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala moţnosť konať pred súdom
zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (porovnaj napr. III. ÚS 156/06, III. ÚS 331/04, II. ÚS 174/04). Z judikatúry Ústavného
súdu Slovenskej republiky tieţ vyplýva, ţe ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby
určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje
ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94). Obsahom práva na súdnu ochranu
v rámci spravodlivého procesu je aj právo účastníka, aby sa jeho vec, ak to zákon pripúšťa,
prejednala v dvojinštančnom konaní.
Preskúmaním veci dospel dovolací súd k záveru, ţe odvolací súd svojim postupom
neporušil právo ţalovaných na spravodlivý proces pretoţe svoje rozhodnutie ,,nečakane“
nezaloţil na iných právnych názoroch neţ súd prvého stupňa a ţalovaným neodňal právo
namietať správnosť jeho právneho názoru na inštančne vyššom súde, keďţe svojím
uznesením, rešpektujúc právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, uznesenie
prvostupňového súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie o trovách
konania. Vydaniu ďalšieho rozhodnutia prvostupňového súdu musí predchádzať zákonné
konanie (tzv. fair process) t.j. taký postup súdu, v ktorom je zabezpečená spravodlivá ochrana
práv a oprávnených záujmov účastníkov. Na zabezpečenie tejto ochrany priznáva Občiansky
súdny poriadok účastníkovi procesné práva, medzi ktoré patrí aj právo vyjadrovať
sa k tvrdeným skutočnostiam, navrhovať dôkazy na ich vyvrátenie a vyjadrovať sa k právnym
dôsledkom z nich vyplývajúcich. Ide o procesné práva, ktoré môţe účastník uplatniť nielen
v konaní na súde prvého stupňa, ale aj v odvolacom konaní.
Dovolací súd pre úplnosť k tejto dovolacej námietke poznamenáva, ţe odvolací súd
nie je viazaný skutkovými a právnymi závermi, ku ktorým dospel pri svojom
predchádzajúcom rozhodovaní. Pokiaľ ide o právnu viazanosť právnym názorom, vychádza
vyšší súd pri jeho vyslovení z určitého skutkového základu. Ak potom po zrušení rozhodnutia
dôjde v novom konaní pred súdom prvého stupňa k zmene skutkového základu, nie je uţ tento
súd viazaný právnym názorom, pokiaľ právny názor vychádzal z odlišného skutkového
základu. Občiansky súdny poriadok nemá ţiadne ustanovenie, ktoré by vyslovovalo viazanosť
súdu, ktorý pôvodný právny názor vyslovil, ak sa vec v dôsledku opravného prostriedku
podanému proti ďalšiemu rozhodnutiu znova stane predmetom opravného konania
(R 68/1971).
K ďalšej námietke ţalovaných o arbitrárnosti (svojvôľnosti) rozhodnutia odvolacieho
súdu dovolací súd uvádza, ţe je takisto z ústavného hľadiska neospravedlniteľná
a neudrţateľná a mohla by mať zároveň za následok porušenie základného práva alebo
slobody (m.m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a naplnenie dovolacieho
dôvodu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Arbitrárnosť rozhodnutia pritom môţe byť
kvalifikovaná, buď ako rovnocenná konkurencia viacerých protichodných právnych názorov
vyslovených súdom alebo situácia, v ktorej súd jediný právny záver nezdôvodní zo všetkých
právnych hľadísk, ktoré prichádzajú do úvahy. O uvedenú situáciu sa v tomto konkrétnom
prípade nejedná.
Dovolací súd preto dospel k záveru, ţe konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu
nie je postihnuté vadou majúcou za následok odňatie moţnosti konať pred súdom v zmysle
ust. § 237 písm. f/ O.s.p.
Z obsahu spisu ďalej vyplýva, ţe ţalovaní v dovolaní namietali, ţe napadnuté
uznesenie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení
vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.
Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny predpis,
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). Keby tvrdenia ţalovaných boli opodstatnené (dovolací súd
ich z uvedeného aspektu neposudzoval), vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú
nesprávnosť napadnutého uznesenia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania podľa § 237
O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie či odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis
a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil
(ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne
prípustné (o takýto prípad ale nešlo).
Vzhľadom na uvedené preto moţno zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania
nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p. a iné vady konania podľa § 237 O.s.p. neboli
dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalovaných
podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako odvolanie smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom
riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím
odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnému ţalobcovi vzniklo právo na náhradu trov konania
proti ţalovaným, ktorí úspech vo veci nemali (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd mu však náhradu trov dovolacieho konania
nepriznal, pretoţe v dovolacom konaní návrh na ich priznanie nepodal (§ 151 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V B. 23. októbra 2013
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová