Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
045/398471.49af93.pdf
PDF · 124.25 KB
No categories available
2Cdo/345/2013
Najvyšší súd 2 Cdo 345/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v právnej veci ţalobkyne : G. K.,
bývajúca na Z., zastúpená advokátskou kanceláriou G., proti ţalovaným : 1/ J. D., bývajúci
N., 2/ Ľ. D., bývajúci N., zastúpený JUDr. T. P., advokátom v B., o zriadenie vecného
bremena, vedenej na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 16 C 173/2010, o dovolaní
ţalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 25. februára 2013 sp. zn.
t a k t o :
Dovolanie o d m i e t a .
Ţalovaným 1/ a 2/ náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava IV rozsudkom z 28. novembra 2012 č. k. 16 C 173/2010-142
zamietol ţalobu ţalobkyne, ktorou sa domáhala zriadenia vecného bremena spočívajúceho
v práve prechodu a prejazdu osobnými motorovými vozidlami cez pozemok parc.
2
č. CKN X. zastavaná plocha a nádvoria o výmere X. m, zapísaného na LV č. X. katastrálne
územie Z., v rozsahu vyznačenom geometrickým plánom č. X. vyhotoviteľa K. zo dňa
16.3.2010, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou výroku rozsudku a to v prospech kaţdého
vlastníka stavby – rodinného domu súp. č. X. postaveného na parc. č. CKN X., zapísaného na
LV č. X. v katastrálnom území Z.. V konaní mal preukázané, ţe existuje medzi
účastníkmi dohoda (konkludentná) o tom, ţe ţalobkyňa môţe prechádzať a aj prechádza
a to dlhodobo k svojej nehnuteľnosti cez pozemok ţalovaných 1/, 2/ bez akýchkoľvek
problémov. Túto skutočnosť potvrdila aj svedkyňa Š. D.. Ţalobkyňa vo svojej nehnuteľnosti
dlhodobo nebýva, neuţíva ju, je prázdna a chce ju predať a zabezpečiť tak budúcim
kupujúcim prístup k nehnuteľnosti. Právo prechodu však môţu vyuţívať aj iné osoby ako
ţalobkyňa a toto právo prechádza aj na jej právnych nástupcov. Z uvedeného vyplýva, ţe
ţalovaní 1/, 2/ ţiadnym spôsobom nebránia ani neporušujú právo ţalobkyne v jej prístupe
k nehnuteľnosti.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie ţalobkyne rozsudkom z 25. februára 2013
č. k. 6 Co 83/2013-162 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. Ţalovaným 1/, 2/ nepriznal
náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení uviedol, ţe z vykonaného dokazovania
vyplynulo, ţe ţalovaní dlhodobo nebránia ţalobkyni v prechode cez ich pozemok a ţalobkyňa
nemá ţiaden problém v prístupe k svojmu rodinnému domu. Tieto skutočnosti sú zrejmé
z výpovede účastníkov konania. Z toho moţno vyvodiť, ţe ţalobkyňa má zabezpečený prístup
k svojmu rodinnému domu na základe ústnej, prípadne konkludentnej dohody so ţalovanými,
teda na základe obligačného práva. Nie je preto splnená podmienka, ţe jej prístup k stavbe
nemoţno zabezpečiť inak. Treba prisvedčiť ţalobkyni, ţe obligačné právo, na základe ktorého
má zabezpečený prístup k svojej nehnuteľnosti – rodinnému domu nie je vecným právom
a neprechádza teda na jej právnych nástupcov. Tento mylný názor súdu prvého stupňa však
nič nemení na tom, ţe zákonné podmienky pre zriadenie vecného bremena neboli splnené
a preto nespôsobuje nesprávnosť napadnutého rozsudku. Napadnutý rozsudok je vecne
správny a preto ho potvrdil v zmysle ustanovenia § 219 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie ţalobkyňa, ktorého
prípustnosť odôvodňovala ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p. a dôvodnosť neodôvodnenosťou
a arbitrárnosťou súdneho rozhodnutia. Ţalobkyňa v odvolaní poukázala na mnoţstvo
zásadných okolností, dôvodov a argumentov, ktoré prvostupňový súd pri svojom rozhodovaní
vôbec nebral do úvahy, prípadne ich nevyhodnotil správne (tak po stránke právnej ako
i po stránke skutkovej). Prvostupňové rozhodnutie trpí tak závaţnými vadami ako je zjavná
neodôvodnenosť a arbitrárnosť. Odvolací súd sa rozhodujúcimi skutočnosťami namietanými
ţalobkyňou nezaoberal vôbec, ignoroval ich a nevyjadril sa k nim. Právne odôvodnenie
vo veci samej spočíva len v prvých troch vetách druhého odstavca na strane 3 rozhodnutia.
Napadnuté rozhodnutie podľa jej názoru trpí závaţnými právnymi vadami ako zmätočnosť
(spočívajúca vo vzájomných protichodných právnych záveroch súdu prvého stupňa, ktoré
neodstránil ani odvolací súd), ako arbitrárnosť týchto právnych záverov a chýbajúce riadne
právne zdôvodnenie týchto záverov bez akejkoľvek opory v skutkovom stave a dôkazoch.
Uvedené vady sú príčinou absolútnej nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia. Vady
napadnutého rozhodnutia sú podľa jej názoru takej intenzity, ţe rozhodnutie spĺňa nielen
podmienky dôvodnosti dovolania, ale i jeho samotnej prípustnosti v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p. Navrhla, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu ako aj rozsudok prvostupňového
súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Ţalovaný 2/ navrhol dovolanie ţalobkyne zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr
to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa
Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania
osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno napadnúť (len)
právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, avšak nie v kaţdom prípade, ale iba ak ho právna
úprava pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky je v dovolacom
konaní oprávnený rozhodnutia odvolacieho súdu preskúmavať len v rozsahu, v ktorom bol
jeho výrok napadnutý, pričom je viazaný uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane toho, ako
ho dovolateľ obsahovo vymedzil (§ 242 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nie je viazaný rozsahom
dovolacích návrhov v prípadoch uvedených v ustanovení § 242 ods. 2 písm. a/ aţ d/ O.s.p.
Ak nejde o vady uvedené v § 237 O.s.p., neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené
v dovolaní, iba ţe by tieto vady mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Pre účely predmetného dovolacieho konania je vhodné zdôrazniť, ţe dovolanie
nie je ,,ďalším odvolaním“ a nemoţno sa ním úspešne domáhať revízie skutkových zistení
súdov niţších stupňov, ani výsledkov nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd
tu nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať rozhodnutie z akýchkoľvek
hľadísk. Posúdiť správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym
posúdením veci nemôţe dovolací súd uţ len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený
prehodnocovať vykonané dôkazy. Dovolacie konanie má (a to je potrebné osobitne zdôrazniť)
prieskumnú povahu; aj so zreteľom na ňu dovolací súd – na rozdiel od súdu prvého stupňa
a odvolacieho súdu – nemá moţnosť vykonávať dokazovanie (viď § 243a ods. 2 veta druhá
O.s.p.).
Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. dovolanie je prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenný rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p.
je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie
prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku
ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým
súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153
ods. 3 aţ 4.
V danom prípade dovolaním ţalobkyne nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok
odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil,
ţe dovolanie proti nemu je prípustné, a nejde ani o potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa,
ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa
§ 153 ods. 3 aţ 4 O.s.p. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani
nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd
Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalobkyne nie je podľa § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p.
(procesne) prípustné.
Dovolanie ţalobkyne by mohlo byť procesne prípustné, len ak by v konaní, v ktorom
bol vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád
uvedených v § 237 O.s.p. Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťaţené niektorou
z nich vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa preto
neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale zaoberal sa tieţ
otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. (tzv. vady
zmätočnosti). Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu (rozsudku
aj uzneseniu) odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo
konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval
senát.
Treba uviesť, ţe z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné
nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písm. a/ aţ g/
tohto ustanovenia. Iné vady (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a prípadne nesprávne právne
posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto
ustanovenia. Z hľadiska posúdenia existencie niektorých procesných vád v zmysle § 237
O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,
nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, ţe v konaní došlo k takejto vade,
ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ţe konanie je skutočne
postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád.
Dovolateľka existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/
O.s.p. netvrdila a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť
jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti sa dovolací súd
osobitne zaoberal otázkou, či postupom súdov nebola dovolateľke odňatá moţnosť konať
pred súdom.
Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie tých procesných práv
účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,
prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal
účastníkovi konania jeho procesné práva.
Dovolateľka v dovolaní namietala, ţe konanie je postihnuté práve takouto vadou
zaloţenou na nedostatočnom odôvodnení (resp. nepreskúmateľnosti) rozhodnutia odvolacieho
súdu (§ 157 ods. 2 O.s.p.) čo súčasne zakladá porušenie jej práv na súdnu ochranu (čl. 46
ústavy) a právo na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 Dohovoru) v tom, ţe rozhodnutie
odvolacieho súdu je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, neurčitosť, nezrozumiteľnosť
a nevyporiadanie sa so všetkými jej odvolacími námietkami a námietkami uvádzanými
v konaní a preto v konaní v konečnom dôsledku vec nesprávne právne posúdil.
Pokiaľ ţalobkyňa namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním
napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, treba uviesť, ţe právo na určitú kvalitu súdneho
konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky totiţ
vyplýva, ţe tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru, v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania
a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006); právo na riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu.
Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, ţe všeobecné súdy zistia skutkový stav
a po výklade a pouţití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, ţe ich skutkové a právne
závery nie sú svojvoľné, neudrţateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov;
ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Ústavný súd Slovenskej
republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, ţe nezávislosť rozhodovania
všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom
a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavuje predovšetkým princíp riadneho
a spravodlivého procesu ako vyplýva aj z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1
ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu
presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náleţite odôvodniť (§ 132
a § 157 ods. 1 O.s.p. m. m I. ÚS 243/2007), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo
počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia
(§ 157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri
hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd
by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tieţ
na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí
rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel boli pre širšiu právnickú
(ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé
a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany
zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov
účastníkov (§ 1 O.s.p.; obdobne napr. IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07,
III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva
aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán
(avšak) s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne
Krasko c/a Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B str. 49, § 30). Štruktúra práva
na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje
aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 O.s.p.). Vo svojej ustálenej judikatúre ústavný súd
zdôraznil, ţe odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemoţno
posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09),
pretoţe prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok
(IV. ÚS 489/2011). Tento právny názor zahŕňa aj poţiadavku komplexného posudzovania
všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu
a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania
Za arbitrárny, resp. nedostatočne zdôvodnený treba povaţovať rozsudok všeobecného
súdu aj v situácii, keď všeobecný súd svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných
hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. I. ÚS 154/2005 z 28. februára 2006).
Dovolací súd dospel k záveru, ţe rozsudok súdu prvého stupňa (v spojení
s potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p.) spĺňa vyššie
uvedené kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 219
ods. 1, 2 O.s.p.) a preto ho nemoţno povaţovať za nepreskúmateľný, neodôvodnený,
či zjavne arbitrárny (svojvoľný). Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej (formálnej)
štruktúre odôvodnenia rozhodnutia, čo platí tak pre rozsudok súdu prvého stupňa (§ 157
ods. 2 O.s.p.), ako aj pre rozsudok odvolacieho súdu (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Súslednosti
jednotlivých častí odôvodnení a ich obsahové (materiálne) náplne, zakladajú v súhrne
ich zrozumiteľnosť, ich všeobecnú interpretačnú presvedčivosť; tým však nie je zodpovedaná
(ani inak dotknutá) otázka správnosti právneho posúdenia veci konajúcimi súdmi.
Súdy oboch stupňov jasne a dostatočne vysvetlili právne dôvody, pre ktoré ţalobu
zamietli. Zhodli sa na tom, ţe ţalovaní dlhodobo nebránia ţalobkyni v prechode cez
ich pozemok a ţalobkyňa nemá ţiadny problém v prístupe k svojmu rodinnému domu.
Ţalobkyňa má zabezpečený prístup k svojmu rodinnému domu na základe ústnej, prípadne
konkludentnej dohody so ţalovanými, teda na základe obligačného práva. Nie je preto
splnená podmienka, ţe jej prístup k stavbe nemoţno zabezpečiť inak. Zákonné podmienky pre
zriadenie vecného bremena neboli splnené. Pokiaľ ţalobkyňa v odvolacom konaní zotrvala
na svojej argumentácii, aj odvolací súd sa stotoţnil s právnym záverom súdu prvého stupňa
o neopodstatnenosti ţaloby z uvádzaných dôvodov, ponúkol dostatočné vysvetlenie toho,
prečo z právneho hľadiska nebolo moţné akceptovať argumentáciu odvolateľa (ţalobkyne).
Obsah dovolacích námietok smeroval tieţ k spochybneniu správnosti právneho
posúdenia veci konajúcimi súdmi (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje aj právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie veci je omyl
súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov
ide len vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny
predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne práve závery. Súd tak právnym posúdením veci neodníma účastníkovi konania
moţnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď uznesenia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 112/2001, zverejnené v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003
a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené
v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov je
relevantným dovolacím dôvodom, ktorým moţno odôvodniť procesne prípustné dovolanie
(viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov
však nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., lebo (ani prípadné)
neprávne právne posúdenie veci súdom účastníkovi konania neznemoţňuje realizáciu
ţiadneho jeho procesného oprávnenia (viď napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1 Cdo 62/2010, sp. zn. 2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn.
4 Cdo 68/2011, sp. zn. 5 Cdo 44/2011, sp. zn. 6 Cdo 41/2011, sp. zn. 7 Cdo 26/2010).
Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, ţe ţalobkyňa neopodstatnene
namieta, ţe v konaní jej postupom súdu bola odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237
písm. f/ O.s.p.).
Z dôvodov vyššie uvedených dospel dovolací súd k záveru, ţe prípustnosť dovolania
ţalobkyne nevyplýva z § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. ani z § 237 O.s.p. Dovolanie preto odmietol
podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. bez toho, aby skúmal
opodstatnenosť dovolateľkou uplatnených dovolacích dôvodov v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/
a c/ O.s.p. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím
odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
Ţalobkyňa nebola v dovolacom konaní úspešná. Právo na náhradu trov konania
vzniklo ţalovaným 1/, 2/ a neboli zistené ţiadne dôvody osobitného zreteľa, ktoré
by odôvodňovali nepriznanie náhrady trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p. a § 150 O.s.p.). Ţalovaným 1/, 2/
nepriznal dovolací súd náhradu trov tohto konania lebo nepodali návrh na ich priznanie (§ 151
O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. októbra 2014
JUDr. Jozef K o l c u n, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová