Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
ff6/394028.f7ee38.pdf
PDF · 174.42 KB
No categories available
2Cdo/382/2013
Najvyšší súd 2 Cdo 382/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v právnej veci ţalobcu : J. U., bývajúci
R., proti ţalovanému : Krajský súd v Žiline, so sídlom Ţilina, Orolská č. 3, o zaplatenie
370,39 € s prísl., vedenej na Okresnom súde Revúca pod sp. zn. 5 C 204/2010, o dovolaní
ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 23. júla 2013 sp. zn.
t a k t o :
Dovolanie o d m i e t a .
Ţalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Revúca rozsudkom (v poradí druhým) z 29. januára 2013 č. k.
5 C 204/2010-108 zamietol ţalobu ţalobcu v časti o zaplatenie 370,39 €. Vyslovil, ţe ţiaden
z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. V odôvodnení uviedol, ţe ţalobca si
návrhom na začatie konania uplatnil aj nárok na úrok z omeškania za obdobie od splatnosti
jednotlivých ďalších platov, teda od 9.6.2007, od 11.12.2007, od 11.6.2008 a od 4.12.2008.
Ţalobca teda uplatnené právo jednoznačne kvalifikoval ako právo na úroky z omeškania,
pričom označil počiatok plynutia omeškania dňom nasledujúcim po dni splatnosti
jednotlivých platov.
V súdenej veci sa ţalobca celého nároku, teda zaplatenia sumy 881,14 € domáhal titulom
úrokov z omeškania. Ţalobca sa teda aj zaplatenia sumy 370,39 € domáhal titulom úrokov
z omeškania.
V súvislosti so ţalobcom uplatňovaným nárokom na zaplatenie sumy 370,39 € titulom úrokov
z omeškania musí konštatovať, ţe keďţe ustanovenie § 77 ods. 1 po novele zákonom
č. 517/2008 Z.z. nadobudlo účinnosť aţ 1.1.2009, ţalovaný mal povinnosť vyplatiť ďalšie
platy ţalobcovi hneď v nasledujúcom prvom výplatnom termíne, a teda najneskôr
do 15. januára 2009. Za obdobie do 15.1.2009 preto ţalovaný nemohol byť v omeškaní,
pretoţe dovtedy platná právna úprava neumoţňovala vyplatenie ďalších platov ţalobcovi.
Ţalovaný – Krajský súd Ţilina nemal povinnosť vyplatiť ďalšie platy ţalobcovi v období pred
novelou ustanovenia § 77 ods. 1 písm.c/ zákona o sudcoch a prísediacich, pretoţe mu to
zákon neumoţňoval. Nárok ţalobcu poţadovať úroky z omeškania v sume 370,39 €
za obdobie od 9.6.2007 do 15.1.2009 je preto nedôvodný.
Právnu argumentáciu ţalobcu uvádzanú ţalobcom v bode II. A a B návrhu na začatie konania
týkajúcu sa porušenia princípu rovnosti, diskriminácie, porušenia zásady prezumpcie neviny
a zákazu duplicitného potrestania, povaţuje za irelevantnú vo vzťahu k uplatňovanému
nároku titulom úrokov z omeškania.
Pri uplatnení nárokov vyplývajúcich z nedodrţania zásady rovnakého zaobchádzania, resp.
nárokov vyplývajúcich z diskriminácie podľa antidiskriminačného zákona a pri posúdení, či
určité konanie bolo alebo nebolo diskriminačné, resp. či ním bola porušená zásada rovnakého
zaobchádzania, sa kladie dôraz na dôvod diskriminácie uvedený v § 2 ods. 2
antidiskriminačného zákona. Určité konanie je moţné posúdiť ako antidiskriminačné len
vtedy, ak k nemu došlo z niektorých dôvodov uvedených v tomto ustanovení.
Antidiskriminačný zákon kladie dôraz na dôvod diskriminácie, čo znamená, ţe k porušeniu
zákazu diskriminácie, resp. porušeniu dodrţania zásady rovnakého zaobchádzania môţe dôjsť
len konaním vedeným z niektorých dôvodov uvedených v antidiskriminačnom zákone. Nie je
pritom vylúčené, aby osoba bola diskriminovaná kumulatívne z viacerých dôvodov
uvedených v antidiskriminačnom zákone (napr. z dôvodu pohlavia a z dôvodu príslušnosti
k etnickej skupine alebo z dôvodu pohlavia a veku, alebo z dôvodu sexuálnej orientácie
a veku a pod.). Len ťaţko však moţno prima facie, teda na prvý pohľad povaţovať
za diskriminačné konanie ţalovaného, ktorý vykonáva svoju činnosť v zmysle zákona a ktorá
mala byť v prípade ţalobcu vedená iným spôsobom ako to tvrdil ţalobca.
S poukazom na vyššie uvedené návrh ţalobcu v časti o zaplatenie 370,39 € ako nedôvodný
zamietol.
Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie ţalobcu rozsudkom z 23. júla 2013 č. k.
14 Co 187/2013-139 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotoţnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia
a konštatuje správnosť jeho dôvodov. Dáva za pravdu ţalobcovi, ţe pokiaľ jeho nároky
vyplývajúce z protiústavného zákona týkajúce sa mzdy neboli vyplatené, je povinnosťou
platiteľa mzdy po konštatovaní neústavnosti zákona mzdové nároky ţalobcovi vyplatiť.
Ţalovaný ako platiteľ mzdy však nezadrţal svojvoľne platbu mzdy pre ţalobcu, ale táto bola
zadrţaná na základe hoci neústavného ale vtedy platného zákona. Uplatňované úroky
z omeškania sú v skutočnosti škodou, ktorá ţalobcovi vznikla v dôsledku toho, ţe zadrţanú
mzdu nemohol vo výplatnom termíne zrealizovať. Táto „škoda“ však nevznikla zo svojvoľnej
činnosti ţalovaného. Škodu v skutočnosti spôsobil štát. Pri realizácii takejto náhrady však nie
je pasívne legitimovaný ţalovaný. Rozhodnutie prvostupňového súdu povaţuje vrátane
rozhodnutia o trovách konania argumentačne náleţite zdôvodnené.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca. Namietal, ţe
rozhodnutie súdu prvého stupňa v časti odôvodnenia je v zásade len spojením citácie
právnych noriem (prípadne maximálne ich všeobecného výkladu) a konštatácií súdu, bez
vymedzenia východísk, či konkrétnych úvah, ktoré okresný súd viedli k dotknutým
konštatáciám. Napríklad konštatovanie, ţe právnu argumentáciu v bodoch II. A a II. B
v návrhu povaţuje za irelevantné. Odvolací súd sa síce (opätovne) stotoţnil s rozhodnutím
súdu prvého stupňa, ale svoje predchádzajúce stanovisko doplnil o (významné) konštatovanie,
ţe zákon (zrejme § 77 ods. 1 písm.c/ zákona č. 385/2000 Z.z. v znení účinnom v roku 2007
a 2008, keďţe ţiadne označenie právneho predpisu či zákonného ustanovenia neuvádza), bol
protiústavný. Uvedené zakladá značnú protirečivosť rozhodnutia odvolacieho súdu. Na jednej
strane sa stotoţnil s odôvodnením rozsudku okresného súdu (vrátane napríklad konštatovania,
ţe právna argumentácia v bodoch II. A a II. B, t. j. práve argumentácia o protiústavnosti
povaţuje za irelevantnú), na strane druhej súčasne výslovne protiústavnosť konštatuje. Bez
ohľadu na uvedenú rozpornosť odvolací súd však ďalej nevysvetlil, osobitne v spojení
so zásadnou právnou námietkou (obsiahnutou uţ v prvotnom návrhu časť II. A a B), prečo nie
je moţné priznať nárok majúci základ v ustanoveniach ústavy. Zároveň púhou konštatáciou,
bez akejkoľvek úvahy, je záver o tom, ţe „pri realizácii takejto náhrady však nie je odporca
pasívne legitimovaný“. Následné vytknutie, ţe zrejme neporozumel odôvodneniu rozhodnutia
okresného súdu, hoci je právne vzdelaný, povaţuje za nie celkom primerané významu
súdneho rozhodnutia odvolacieho súdu. Odvolací súd na jednej strane „volá“ po stručnosti
odôvodnenia na strane druhej zbytočne obšírne, takmer doslovne, prepisuje rozhodnutie súdu
prvého stupňa a tieţ odvolanie. V podstate nad rámec dovolacieho konania, ktoré sa týka
námietky odňatia moţnosti konať pred súdom, opakovane poukazuje, ţe z čl. 2 ods. 2 Ústavy
SR je nepochybné, ţe súd môţe (vo význame musí) konať (aj) iba na základe ústavy a v jej
medziach, čiţe aplikácia jednotlivých právnych predpisov musí byť v súlade s Ústavou SR, čo
napokon jednoznačne vyplýva z čl. 152 ods. 4 Ústavy SR. Judikatúra Ústavného súdu SR
rovnako jednoznačne zadefinovala povinnosť všeobecných súdov poskytovať ochranu nielen
zákonnosti ale prioritne aj ústavnosti. Nedostatkom odôvodnenia trpia aj jeho časti týkajúce sa
náhrady trov konania. Okresný súd vôbec neuviedol, akou úvahou sa riadil pri aplikácii § 142
ods. 2 O.s.p. a odvolací súd uvedené vyhodnotil ako argumentačne náleţité. Je nepochybné,
ţe postupom a rozhodnutím súdov oboch stupňov došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu,
konkrétne jeho neoddeliteľnej súčasti – práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Navrhol,
aby dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Ţalovaný vo svojom vyjadrení uviedol, ţe povaţuje rozhodnutie tak súdu prvého
stupňa ako aj odvolacieho súdu, ktorými došlo k právoplatnému zamietnutiu ţaloby v časti
o zaplatenie 370,39 € za vecne správne – odkazuje na vyjadrenie vo veci zo dňa 19. mája
2011, na obsahu ktorého argumentačne trvá.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý má právnické vzdelanie
(§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), skúmal
najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon
pripúšťa (§ 236 a nasl. O.s.p.).
Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania
osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno napadnúť (len)
právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, avšak nie v kaţdom prípade, ale iba ak ho právna
úprava pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky je v dovolacom
konaní oprávnený rozhodnutia odvolacieho súdu preskúmavať len v rozsahu, v ktorom bol
jeho výrok napadnutý, pričom je viazaný uplatneným dovolacím dôvodom vrátane toho, ako
ho dovolateľ obsahovo vymedzil (§ 242 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nie je viazaný rozsahom
dovolacích návrhov v prípadoch uvedených v ustanovení § 242 ods. 2 písm.a/ aţ d/ O.s.p. Ak
nejde o vady uvedené v § 237 O.s.p., neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené
v dovolaní, iba ţe by tieto vady mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Pre účely predmetného dovolacieho konania je vhodné zdôrazniť, ţe dovolanie nie je
„ďalším odvolaním“ a nemoţno sa ním úspešne domáhať revízie skutkových zistení súdov
niţších stupňov ani výsledkov nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd tu nie je treťou
inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať rozhodnutie z akýchkoľvek hľadísk. Posúdiť
správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením
veci nemôţe dovolací súd uţ len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený prehodnocovať vykonané
dôkazy. Dovolacie konanie má (a to je potrebné osobitne zdôrazniť) prieskumnú povahu; aj
so zreteľom na ňu dovolací súd – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu –
nemá moţnosť vykonávať dokazovanie (viď § 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.).
Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. dovolanie je prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2
O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil
od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je
dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu,
vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého
stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa
§ 153 ods. 3 a 4.
Podľa § 238 ods. 5 O.s.p. dovolanie nie je prípustné ani vo veciach, v ktorých bolo
napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňaţnom plnení neprevyšujúcom
trojnásobok minimálnej mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy,
pričom na príslušenstvo pohľadávky sa neprihliada. Ak je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky, dovolanie nie je prípustné, ak výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa prvej vety. Na určenie minimálnej
mzdy je rozhodujúci deň podania návrhu na prvostupňovom súde.
V danej veci bolo dovolaním ţalobcu napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho
súdu o peňaţnom plnení v sume 370,39 €, ktorá suma nedosahuje trojnásobok minimálnej
mzdy v čase podania ţaloby. Minimálna mzda v deň podania ţaloby, t. j. 24. septembra 2010
bola v zmysle Nariadenia vlády č. 441/2009 Z.z. stanovená na sumu 307,70 € a jej
trojnásobok predstavuje sumu 923,10 €. Preto je dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu
podľa uvedeného ustanovenia § 238 ods. 5 O.s.p. neprípustné.
Dovolanie ţalobcu by mohlo byť procesne prípustné, len ak by v konaní, v ktorom bol
vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád
uvedených v § 237 O.s.p. Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťaţené niektorou z nich
vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa preto neobmedzil
len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale zaoberal sa tieţ otázkou, či
konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. (tzv. vady
zmätočnosti). Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu (rozsudku aj
uzneseniu) odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej
istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa
nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol
súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Treba uviesť, ţe z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné
nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/
aţ g/ tohto ustanovenia. Iné vady (§ 241 ods. 2 písm.b/ O.s.p.) a prípadne nesprávne právne
posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.), i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto
ustanovenia. Z hľadiska posúdenia existencie niektorých procesných vád v zmysle § 237
O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,
nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, ţe v konaní došlo k takejto vade, ale len
jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ţe konanie je skutočne postihnuté
niektorou z taxatívne vymenovaných vád.
Dovolateľ existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm.a/ aţ e/ a g/ O.s.p.
netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jeho
dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti sa dovolací súd
osobitne zaoberal otázkou, či postupom súdov nebola dovolateľovi odňatá moţnosť konať
pred súdom.
Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm.f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie tých procesných práv
účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle
§ 237 písm.f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,
prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal
účastníkovi konania jeho procesné práva.
Dovolateľ v dovolaní namietal, ţe konanie je postihnuté práve takouto vadou
zaloţenou na nedostatočnom odôvodnení (resp. nepreskúmateľnosti) rozhodnutia odvolacieho
súdu (§ 157 ods. 2 O.s.p.), čo súčasne zakladá porušenie jeho práv na súdnu ochranu (čl. 46
ústavy) a právo na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 Dohovoru) v tom, ţe rozhodnutie
odvolacieho súdu je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, neurčitosť, nezrozumiteľnosť
a nevyporiadanie sa so všetkými jeho odvolacími námietkami a námietkami uvádzanými
v konaní a preto v konaní v konečnom dôsledku vec nesprávne právne posúdil.
Pokiaľ ţalobca namietal nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním napadnutého
rozsudku odvolacieho súdu, treba uviesť, ţe právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej
súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným
z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ako
aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky totiţ vyplýva, ţe tak základné právo
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, v sebe zahŕňajú aj právo
na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006);
právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého
súdneho procesu.
Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, ţe všeobecné súdy zistia skutkový stav
a po výklade a pouţití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, ţe ich skutkové a právne
závery nie sú svojvoľné, neudrţateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov;
ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Ústavný súd Slovenskej
republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, ţe nezávislosť rozhodovania
všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom
a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho
a spravodlivého procesu, ako vyplýva aj z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46
ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj
povinnosť súdu, presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náleţite
odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1 O.s.p. m. m. I. ÚS 243/2007) pritom starostlivo prihliada
na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátene toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia
súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami
a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej.
Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia
dbať tieţ na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami, na to, aby premisy zvolené
v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu
právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne ale v neposlednom rade aj
spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej
ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených
záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.; obdobne napr. IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07,
III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva
aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán
(avšak) s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne
Krasko c/a Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, str. 49, § 30). Štruktúra práva
na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj
v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 O.s.p.). Vo svojej ustálenej judikatúre ústavný súd
zdôraznil, ţe odôvodnenie rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemoţno
posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09),
pretoţe prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok
(IV. ÚS 489/2011). Tento právny názor zahŕňa aj poţiadavku komplexného posudzovania
všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu ako aj odvolacieho súdu
a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania
Za arbitrárny, resp. nedostatočne zdôvodnený treba povaţovať rozsudok všeobecného
súdu aj v situácii, keď všeobecný súd svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných
hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. I. ÚS 154/2005 z 28. februára 2006).
Dovolací súd dospel k záveru, ţe rozsudok súdu prvého stupňa (v spojení
s potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p.) spĺňa vyššie
uvedené kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 219 ods. 1, 2
O.s.p.) a preto ho nemoţno povaţovať za nepreskúmateľný, neodôvodnený, či zjavne
arbitrárny (svojvoľný). Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre
odôvodnenia rozhodnutia, čo platí tak pre rozsudok súdu prvého stupňa (§ 157 ods. 2 O.s.p.)
ako aj pre rozsudok odvolacieho súdu (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Súslednosti jednotlivých častí
odôvodnení a ich obsahové (materiálne) náplne, zakladajú v súhrne ich zrozumiteľnosť
i všeobecnú interpretačnú presvedčivosť; tým však nie je zodpovedaná (ani inak dotknutá)
otázka správnosti právneho posúdenia veci konajúcimi súdmi.
Súdy oboch stupňov jasne a dostatočne vysvetlili právne dôvody, pre ktoré ţalobu
zamietli. Zhodli sa na tom, ţe ustanovenie § 77 ods. 1 po novele zákonom č. 517/2008 Z.z.
nadobudlo účinnosť aţ 1.1.2009, a teda ţalovaný mal povinnosť vyplatiť ďalšie platy
ţalobcovi hneď v nasledujúcom prvom výplatnom termíne, teda najneskôr do 15. januára
2009. Za obdobie do 15. januára 2009 preto ţalovaný nemohol byť v omeškaní, pretoţe
dovtedy platná právna úprava neumoţňovala vyplatenie ďalších platov ţalobcovi. Ţalovaný
nemal povinnosť vyplatiť ďalšie platy ţalobcovi v období pred novelou ustanovenia § 77
ods. 1 písm.c/ zákona o sudcoch a prísediacich, pretoţe mu to zákon neumoţňoval. Nárok
ţalobcu poţadovať úroky z omeškania v sume 370,39 € za obdobie od 9.6.2007 do 15.1.2009
je preto nedôvodný. Právnu argumentáciu ţalobcu uvádzanú v bode II. A a B návrhu
na začatie konania týkajúcu sa porušenia princípu rovnosti, diskriminácie, porušenia zásady
prezumpcie neviny a zákazu duplicitného potrestania povaţovali za irelevantnú vo vzťahu
k uplatňovanému nároku titulom úrokov z omeškania. Uviedli, ţe pri uplatnení nárokov
vyplývajúcich z nedodrţania zásady rovnosti rovnakého zaobchádzania, resp. nárokov
vyplývajúcich z diskriminácie podľa antidiskriminačného zákona a pri posúdení, či určité
konanie bolo alebo nebolo diskriminačné, resp. či ním bola porušená zásada rovnakého
zaobchádzania sa kladie dôraz na dôvod diskriminácie uvedený v § 2 ods. 2
antidiskriminačného zákona. Určité konanie je moţné posúdiť ako antidiskriminačné len
vtedy, ak k nemu došlo z niektorých dôvodov uvedených v tomto ustanovení. Len ťaţko však
moţno prima facie, teda na prvý pohľad povaţovať za diskriminačné konanie ţalovaného,
ktorý vykonáva svoju činnosť v zmysle zákona a ktorá mala byť v prípade ţalobcu vedená
iným spôsobom ako to tvrdil ţalobca. Pokiaľ ţalobca v odvolacom konaní zotrval na svojej
argumentácii, aj odvolací súd sa stotoţnil s právnym záverom súdu prvého stupňa
o neopodstatnenosti ţaloby z uvádzaných dôvodov, ponúkol dostatočné vysvetlenie toho,
prečo z právneho hľadiska nebolo moţné akceptovať argumentáciu odvolateľa (ţalobcu).
Doplnil, ţe ţalovaný ako platiteľ mzdy nezadrţal svojvoľne platbu mzdy pre ţalobcu, ale táto
bola zadrţaná na základe hoci neústavného ale vtedy platného zákona. Uplatňované úroky
z omeškania sú v skutočnosti škodou, ktorá ţalobcovi vznikla v dôsledku toho, ţe zadrţanú
mzdu nemohol vo výplatnom termíne zrealizovať. Táto „škoda“ však nevznikla zo svojvoľnej
činnosti ţalovaného, túto v skutočnosti spôsobil štát, pri realizácii takejto náhrady však nie je
pasívne legitimovaným ţalovaný.
Obsah dovolacích námietok smeroval tieţ k spochybneniu správnosti právneho
posúdenia veci konajúcimi súdmi (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.). Právnym posúdením je
činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie veci je omyl súdu pri
aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny
predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne právne závery. Súd ale právnym posúdením veci neodníma účastníkovi konania
moţnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p. (viď uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 112/2001 zverejnené v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003
a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené
v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov je
relevantným dovolacím dôvodom, ktorým moţno odôvodniť procesne prípustné dovolanie
(viď § 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.). Nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov
však nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p., lebo (ani prípadné)
nesprávne právne posúdenie veci súdom účastníkovi konania neznemoţní realizáciu ţiadneho
jeho procesného oprávnenia (viď napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011,
6 Cdo 41/2011 a 7 Cdo 26/2010).
Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, ţe ţalobca neopodstatnene
namieta, ţe v konaní mu postupom súdu bola odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237
písm.f/ O.s.p.).
Z dôvodov vyššie uvedených dospel dovolací súd k záveru, ţe prípustnosť dovolania
ţalobcu nevyplýva z § 238 ods. 5 O.s.p., ani z § 237 O.s.p. Dovolanie preto odmietol podľa
§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm.c/ O.s.p. bez toho, aby skúmal
opodstatnenosť dovolateľom uplatnených dovolacích dôvodov v zmysle § 241 ods. 2 písm.b/
a c/ O.s.p. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím
odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní procesne úspešnému ţalovanému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal ţalovanému náhradu trov dovolacieho
konania, lebo v dovolacom konaní nepodal návrh na uloţenie povinnosti nahradiť trovy
dovolacieho konania (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 27. novembra 2014
JUDr. Jozef Kolcun, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová