Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Cdo/382/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v právnej veci ţalobcu : J. U., bývajúci

R., proti ţalovanému : Krajský súd v Žiline, so sídlom Ţilina, Orolská č. 3, o zaplatenie

370,39 € s prísl., vedenej na Okresnom súde Revúca pod sp. zn. , o dovolaní

ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 23. júla 2013 sp. zn.

t a k t o :

Dovolanie o d m i e t a .

Ţalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Revúca rozsudkom (v poradí druhým) z 29. januára 2013 č. k.

-108 zamietol ţalobu ţalobcu v časti o zaplatenie 370,39 €. Vyslovil, ţe ţiaden

z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. V odôvodnení uviedol, ţe ţalobca si

návrhom na začatie konania uplatnil aj nárok na úrok z omeškania za obdobie od splatnosti

jednotlivých ďalších platov, teda od 9.6.2007, od 11.12.2007, od 11.6.2008 a od 4.12.2008.

Ţalobca teda uplatnené právo jednoznačne kvalifikoval ako právo na úroky z omeškania,

pričom označil počiatok plynutia omeškania dňom nasledujúcim po dni splatnosti

jednotlivých platov.

V súdenej veci sa ţalobca celého nároku, teda zaplatenia sumy 881,14 € domáhal titulom

úrokov z omeškania. Ţalobca sa teda aj zaplatenia sumy 370,39 € domáhal titulom úrokov

z omeškania.

V súvislosti so ţalobcom uplatňovaným nárokom na zaplatenie sumy 370,39 € titulom úrokov

z omeškania musí konštatovať, ţe keďţe ustanovenie § 77 ods. 1 po novele zákonom

č. nadobudlo účinnosť aţ 1.1.2009, ţalovaný mal povinnosť vyplatiť ďalšie

platy ţalobcovi hneď v nasledujúcom prvom výplatnom termíne, a teda najneskôr

2

do 15. januára 2009. Za obdobie do 15.1.2009 preto ţalovaný nemohol byť v omeškaní,

pretoţe dovtedy platná právna úprava neumoţňovala vyplatenie ďalších platov ţalobcovi.

Ţalovaný – Krajský súd Ţilina nemal povinnosť vyplatiť ďalšie platy ţalobcovi v období pred

novelou ustanovenia § 77 ods. 1 písm.c/ zákona o sudcoch a prísediacich, pretoţe mu to

zákon neumoţňoval. Nárok ţalobcu poţadovať úroky z omeškania v sume 370,39 €

za obdobie od 9.6.2007 do 15.1.2009 je preto nedôvodný.

Právnu argumentáciu ţalobcu uvádzanú ţalobcom v bode II. A a B návrhu na začatie konania

týkajúcu sa porušenia princípu rovnosti, diskriminácie, porušenia zásady prezumpcie neviny

a zákazu duplicitného potrestania, povaţuje za irelevantnú vo vzťahu k uplatňovanému

nároku titulom úrokov z omeškania.

Pri uplatnení nárokov vyplývajúcich z nedodrţania zásady rovnakého zaobchádzania, resp.

nárokov vyplývajúcich z diskriminácie podľa antidiskriminačného zákona a pri posúdení, či

určité konanie bolo alebo nebolo diskriminačné, resp. či ním bola porušená zásada rovnakého

zaobchádzania, sa kladie dôraz na dôvod diskriminácie uvedený v § 2 ods. 2

antidiskriminačného zákona. Určité konanie je moţné posúdiť ako antidiskriminačné len

vtedy, ak k nemu došlo z niektorých dôvodov uvedených v tomto ustanovení.

Antidiskriminačný zákon kladie dôraz na dôvod diskriminácie, čo znamená, ţe k porušeniu

zákazu diskriminácie, resp. porušeniu dodrţania zásady rovnakého zaobchádzania môţe dôjsť

len konaním vedeným z niektorých dôvodov uvedených v antidiskriminačnom zákone. Nie je

pritom vylúčené, aby osoba bola diskriminovaná kumulatívne z viacerých dôvodov

uvedených v antidiskriminačnom zákone (napr. z dôvodu pohlavia a z dôvodu príslušnosti

k etnickej skupine alebo z dôvodu pohlavia a veku, alebo z dôvodu sexuálnej orientácie

a veku a pod.). Len ťaţko však moţno prima facie, teda na prvý pohľad povaţovať

za diskriminačné konanie ţalovaného, ktorý vykonáva svoju činnosť v zmysle zákona a ktorá

mala byť v prípade ţalobcu vedená iným spôsobom ako to tvrdil ţalobca.

S poukazom na vyššie uvedené návrh ţalobcu v časti o zaplatenie 370,39 € ako nedôvodný

zamietol.

Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie ţalobcu rozsudkom z 23. júla 2013 č. k.

-139 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotoţnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia

a konštatuje správnosť jeho dôvodov. Dáva za pravdu ţalobcovi, ţe pokiaľ jeho nároky

3

vyplývajúce z protiústavného zákona týkajúce sa mzdy neboli vyplatené, je povinnosťou

platiteľa mzdy po konštatovaní neústavnosti zákona mzdové nároky ţalobcovi vyplatiť.

Ţalovaný ako platiteľ mzdy však nezadrţal svojvoľne platbu mzdy pre ţalobcu, ale táto bola

zadrţaná na základe hoci neústavného ale vtedy platného zákona. Uplatňované úroky

z omeškania sú v skutočnosti škodou, ktorá ţalobcovi vznikla v dôsledku toho, ţe zadrţanú

mzdu nemohol vo výplatnom termíne zrealizovať. Táto „škoda“ však nevznikla zo svojvoľnej

činnosti ţalovaného. Škodu v skutočnosti spôsobil štát. Pri realizácii takejto náhrady však nie

je pasívne legitimovaný ţalovaný. Rozhodnutie prvostupňového súdu povaţuje vrátane

rozhodnutia o trovách konania argumentačne náleţite zdôvodnené.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca. Namietal, ţe

rozhodnutie súdu prvého stupňa v časti odôvodnenia je v zásade len spojením citácie

právnych noriem (prípadne maximálne ich všeobecného výkladu) a konštatácií súdu, bez

vymedzenia východísk, či konkrétnych úvah, ktoré okresný súd viedli k dotknutým

konštatáciám. Napríklad konštatovanie, ţe právnu argumentáciu v bodoch II. A a II. B

v návrhu povaţuje za irelevantné. Odvolací súd sa síce (opätovne) stotoţnil s rozhodnutím

súdu prvého stupňa, ale svoje predchádzajúce stanovisko doplnil o (významné) konštatovanie,

ţe zákon (zrejme v znení účinnom v roku 2007

a 2008, keďţe ţiadne označenie právneho predpisu či zákonného ustanovenia neuvádza), bol

protiústavný. Uvedené zakladá značnú protirečivosť rozhodnutia odvolacieho súdu. Na jednej

strane sa stotoţnil s odôvodnením rozsudku okresného súdu (vrátane napríklad konštatovania,

ţe právna argumentácia v bodoch II. A a II. B, t. j. práve argumentácia o protiústavnosti

povaţuje za irelevantnú), na strane druhej súčasne výslovne protiústavnosť konštatuje. Bez

ohľadu na uvedenú rozpornosť odvolací súd však ďalej nevysvetlil, osobitne v spojení

so zásadnou právnou námietkou (obsiahnutou uţ v prvotnom návrhu časť II. A a B), prečo nie

je moţné priznať nárok majúci základ v ustanoveniach . Zároveň púhou konštatáciou,

bez akejkoľvek úvahy, je záver o tom, ţe „pri realizácii takejto náhrady však nie je odporca

pasívne legitimovaný“. Následné vytknutie, ţe zrejme neporozumel odôvodneniu rozhodnutia

okresného súdu, hoci je právne vzdelaný, povaţuje za nie celkom primerané významu

súdneho rozhodnutia odvolacieho súdu. Odvolací súd na jednej strane „volá“ po stručnosti

odôvodnenia na strane druhej zbytočne obšírne, takmer doslovne, prepisuje rozhodnutie súdu

prvého stupňa a tieţ odvolanie. V podstate nad rámec dovolacieho konania, ktoré sa týka

námietky odňatia moţnosti konať pred súdom, opakovane poukazuje, ţe z

SR je nepochybné, ţe súd môţe (vo význame musí) konať (aj) iba na základe a v jej

medziach, čiţe aplikácia jednotlivých právnych predpisov musí byť v súlade s SR, čo

napokon jednoznačne vyplýva z SR. Judikatúra Ústavného súdu SR

rovnako jednoznačne zadefinovala povinnosť všeobecných súdov poskytovať ochranu nielen

zákonnosti ale prioritne aj ústavnosti. Nedostatkom odôvodnenia trpia aj jeho časti týkajúce sa

náhrady trov konania. Okresný súd vôbec neuviedol, akou úvahou sa riadil pri aplikácii § 142

ods. 2 a odvolací súd uvedené vyhodnotil ako argumentačne náleţité. Je nepochybné,

ţe postupom a rozhodnutím súdov oboch stupňov došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu,

konkrétne jeho neoddeliteľnej súčasti – práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Navrhol,

aby dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Ţalovaný vo svojom vyjadrení uviedol, ţe povaţuje rozhodnutie tak súdu prvého

stupňa ako aj odvolacieho súdu, ktorými došlo k právoplatnému zamietnutiu ţaloby v časti

o zaplatenie 370,39 € za vecne správne – odkazuje na vyjadrenie vo veci zo dňa 19. mája

2011, na obsahu ktorého argumentačne trvá.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podal včas účastník konania ( ), ktorý má právnické vzdelanie

( ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ), skúmal

najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon

pripúšťa ( a nasl. ).

Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania

osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno napadnúť (len)

právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, avšak nie v kaţdom prípade, ale iba ak ho právna

úprava pripúšťa ( ). Najvyšší súd Slovenskej republiky je v dovolacom

konaní oprávnený rozhodnutia odvolacieho súdu preskúmavať len v rozsahu, v ktorom bol

jeho výrok napadnutý, pričom je viazaný uplatneným dovolacím dôvodom vrátane toho, ako

ho dovolateľ obsahovo vymedzil ( ). Dovolací súd nie je viazaný rozsahom

dovolacích návrhov v prípadoch uvedených v ustanovení aţ d/ Ak

nejde o vady uvedené v , neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené

v dovolaní, iba ţe by tieto vady mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Pre účely predmetného dovolacieho konania je vhodné zdôrazniť, ţe dovolanie nie je

„ďalším odvolaním“ a nemoţno sa ním úspešne domáhať revízie skutkových zistení súdov

niţších stupňov ani výsledkov nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd tu nie je treťou

inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať rozhodnutie z akýchkoľvek hľadísk. Posúdiť

správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením

veci nemôţe dovolací súd uţ len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený prehodnocovať vykonané

dôkazy. Dovolacie konanie má (a to je potrebné osobitne zdôrazniť) prieskumnú povahu; aj

so zreteľom na ňu dovolací súd – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu –

nemá moţnosť vykonávať dokazovanie (viď veta druhá ).

Podľa dovolanie je prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2

je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil

od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa je

dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu,

vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého

stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa

§ 153 ods. 3 a 4.

Podľa dovolanie nie je prípustné ani vo veciach, v ktorých bolo

napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňaţnom plnení neprevyšujúcom

trojnásobok minimálnej mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy,

pričom na príslušenstvo pohľadávky sa neprihliada. Ak je predmetom dovolacieho konania

len príslušenstvo pohľadávky, dovolanie nie je prípustné, ak výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa prvej vety. Na určenie minimálnej

mzdy je rozhodujúci deň podania návrhu na prvostupňovom súde.

V danej veci bolo dovolaním ţalobcu napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho

súdu o peňaţnom plnení v sume 370,39 €, ktorá suma nedosahuje trojnásobok minimálnej

mzdy v čase podania ţaloby. Minimálna mzda v deň podania ţaloby, t. j. 24. septembra 2010

bola v zmysle Nariadenia vlády č. stanovená na sumu 307,70 € a jej

trojnásobok predstavuje sumu 923,10 €. Preto je dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu

podľa uvedeného ustanovenia neprípustné.

Dovolanie ţalobcu by mohlo byť procesne prípustné, len ak by v konaní, v ktorom bol

vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád

uvedených v Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťaţené niektorou z nich

vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia Dovolací súd sa preto neobmedzil

len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa , ale zaoberal sa tieţ otázkou, či

konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v (tzv. vady

zmätočnosti). Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu (rozsudku aj

uzneseniu) odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci

súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej

istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa

nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa

postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol

súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Treba uviesť, ţe z hľadiska sú právne významné len tie procesné

nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/

aţ g/ tohto ustanovenia. Iné vady ( ) a prípadne nesprávne právne

posúdenie veci ( ), i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto

ustanovenia. Z hľadiska posúdenia existencie niektorých procesných vád v zmysle § 237

ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,

nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, ţe v konaní došlo k takejto vade, ale len

jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ţe konanie je skutočne postihnuté

niektorou z taxatívne vymenovaných vád.

Dovolateľ existenciu procesných vád konania v zmysle aţ e/ a

netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jeho

dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti sa dovolací súd

osobitne zaoberal otázkou, či postupom súdov nebola dovolateľovi odňatá moţnosť konať

pred súdom.

Odňatím moţnosti konať pred súdom ( ) sa rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie tých procesných práv

účastníka konania, ktoré mu poskytuje . O procesnú vadu v zmysle

ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,

prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal

účastníkovi konania jeho procesné práva.

Dovolateľ v dovolaní namietal, ţe konanie je postihnuté práve takouto vadou

zaloţenou na nedostatočnom odôvodnení (resp. nepreskúmateľnosti) rozhodnutia odvolacieho

súdu ( ), čo súčasne zakladá porušenie jeho práv na súdnu ochranu (

) a právo na spravodlivé súdne konanie ( Dohovoru) v tom, ţe rozhodnutie

odvolacieho súdu je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, neurčitosť, nezrozumiteľnosť

a nevyporiadanie sa so všetkými jeho odvolacími námietkami a námietkami uvádzanými

v konaní a preto v konaní v konečnom dôsledku vec nesprávne právne posúdil.

Pokiaľ ţalobca namietal nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním napadnutého

rozsudku odvolacieho súdu, treba uviesť, ţe právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej

súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným

z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ako

aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky totiţ vyplýva, ţe tak základné právo

podľa ako aj právo podľa Dohovoru, v sebe zahŕňajú aj právo

na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia ();

právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého

súdneho procesu.

Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, ţe všeobecné súdy zistia skutkový stav

a po výklade a pouţití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, ţe ich skutkové a právne

závery nie sú svojvoľné, neudrţateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov;

ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Ústavný súd Slovenskej

republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, ţe nezávislosť rozhodovania

všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom

a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho

a spravodlivého procesu, ako vyplýva aj z a nasl. a Dohovoru.

Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46

ods. 1 , Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj

povinnosť súdu, presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náleţite

odôvodniť ( a m. m. ) pritom starostlivo prihliada

na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátene toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia

súdneho rozhodnutia ( ) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami

a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej.

Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia

dbať tieţ na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami, na to, aby premisy zvolené

v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu

právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne ale v neposlednom rade aj

spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej

ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených

záujmov účastníkov ( ; obdobne napr. , , ,

, ). Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva

aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán

(avšak) s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (, , obdobne

Krasko c/a Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, str. 49, § 30). Štruktúra práva

na odôvodnenie je rámcovo upravená v Táto norma sa uplatňuje aj

v odvolacom konaní ( ). Vo svojej ustálenej judikatúre ústavný súd

zdôraznil, ţe odôvodnenie rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemoţno

posudzovať izolovane (m. m. , , , ),

pretoţe prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok

(). Tento právny názor zahŕňa aj poţiadavku komplexného posudzovania

všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu ako aj odvolacieho súdu

a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

().

Za arbitrárny, resp. nedostatočne zdôvodnený treba povaţovať rozsudok všeobecného

súdu aj v situácii, keď všeobecný súd svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných

hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 28. februára 2006).

Dovolací súd dospel k záveru, ţe rozsudok súdu prvého stupňa (v spojení

s potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu v zmysle ) spĺňa vyššie

uvedené kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle (,

) a preto ho nemoţno povaţovať za nepreskúmateľný, neodôvodnený, či zjavne

arbitrárny (svojvoľný). Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre

odôvodnenia rozhodnutia, čo platí tak pre rozsudok súdu prvého stupňa ( )

ako aj pre rozsudok odvolacieho súdu ( ). Súslednosti jednotlivých častí

odôvodnení a ich obsahové (materiálne) náplne, zakladajú v súhrne ich zrozumiteľnosť

i všeobecnú interpretačnú presvedčivosť; tým však nie je zodpovedaná (ani inak dotknutá)

otázka správnosti právneho posúdenia veci konajúcimi súdmi.

Súdy oboch stupňov jasne a dostatočne vysvetlili právne dôvody, pre ktoré ţalobu

zamietli. Zhodli sa na tom, ţe ustanovenie po novele

nadobudlo účinnosť aţ 1.1.2009, a teda ţalovaný mal povinnosť vyplatiť ďalšie platy

ţalobcovi hneď v nasledujúcom prvom výplatnom termíne, teda najneskôr do 15. januára

2009. Za obdobie do 15. januára 2009 preto ţalovaný nemohol byť v omeškaní, pretoţe

dovtedy platná právna úprava neumoţňovala vyplatenie ďalších platov ţalobcovi. Ţalovaný

nemal povinnosť vyplatiť ďalšie platy ţalobcovi v období pred novelou ustanovenia § 77

ods. 1 písm.c/ zákona o sudcoch a prísediacich, pretoţe mu to zákon neumoţňoval. Nárok

ţalobcu poţadovať úroky z omeškania v sume 370,39 € za obdobie od 9.6.2007 do 15.1.2009

je preto nedôvodný. Právnu argumentáciu ţalobcu uvádzanú v bode II. A a B návrhu

na začatie konania týkajúcu sa porušenia princípu rovnosti, diskriminácie, porušenia zásady

prezumpcie neviny a zákazu duplicitného potrestania povaţovali za irelevantnú vo vzťahu

k uplatňovanému nároku titulom úrokov z omeškania. Uviedli, ţe pri uplatnení nárokov

vyplývajúcich z nedodrţania zásady rovnosti rovnakého zaobchádzania, resp. nárokov

vyplývajúcich z diskriminácie podľa antidiskriminačného zákona a pri posúdení, či určité

konanie bolo alebo nebolo diskriminačné, resp. či ním bola porušená zásada rovnakého

zaobchádzania sa kladie dôraz na dôvod diskriminácie uvedený v § 2 ods. 2

antidiskriminačného zákona. Určité konanie je moţné posúdiť ako antidiskriminačné len

vtedy, ak k nemu došlo z niektorých dôvodov uvedených v tomto ustanovení. Len ťaţko však

moţno prima facie, teda na prvý pohľad povaţovať za diskriminačné konanie ţalovaného,

ktorý vykonáva svoju činnosť v zmysle zákona a ktorá mala byť v prípade ţalobcu vedená

iným spôsobom ako to tvrdil ţalobca. Pokiaľ ţalobca v odvolacom konaní zotrval na svojej

argumentácii, aj odvolací súd sa stotoţnil s právnym záverom súdu prvého stupňa

o neopodstatnenosti ţaloby z uvádzaných dôvodov, ponúkol dostatočné vysvetlenie toho,

prečo z právneho hľadiska nebolo moţné akceptovať argumentáciu odvolateľa (ţalobcu).

Doplnil, ţe ţalovaný ako platiteľ mzdy nezadrţal svojvoľne platbu mzdy pre ţalobcu, ale táto

bola zadrţaná na základe hoci neústavného ale vtedy platného zákona. Uplatňované úroky

z omeškania sú v skutočnosti škodou, ktorá ţalobcovi vznikla v dôsledku toho, ţe zadrţanú

mzdu nemohol vo výplatnom termíne zrealizovať. Táto „škoda“ však nevznikla zo svojvoľnej

činnosti ţalovaného, túto v skutočnosti spôsobil štát, pri realizácii takejto náhrady však nie je

pasívne legitimovaným ţalovaný.

Obsah dovolacích námietok smeroval tieţ k spochybneniu správnosti právneho

posúdenia veci konajúcimi súdmi ( ). Právnym posúdením je

10

činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu

právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie veci je omyl súdu pri

aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide

vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny

predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil

nesprávne právne závery. Súd ale právnym posúdením veci neodníma účastníkovi konania

moţnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle (viď uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zverejnené v Zbierke

stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003

a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. uverejnené

v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov je

relevantným dovolacím dôvodom, ktorým moţno odôvodniť procesne prípustné dovolanie

(viď ). Nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov

však nie je procesnou vadou konania v zmysle , lebo (ani prípadné)

nesprávne právne posúdenie veci súdom účastníkovi konania neznemoţní realizáciu ţiadneho

jeho procesného oprávnenia (viď napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. , , , , ,

a ).

Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, ţe ţalobca neopodstatnene

namieta, ţe v konaní mu postupom súdu bola odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237

písm.f/ ).

Z dôvodov vyššie uvedených dospel dovolací súd k záveru, ţe prípustnosť dovolania

ţalobcu nevyplýva z , ani z Dovolanie preto odmietol podľa

v spojení s bez toho, aby skúmal

opodstatnenosť dovolateľom uplatnených dovolacích dôvodov v zmysle § 241 ods. 2 písm.b/

a c/ So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím

odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní procesne úspešnému ţalovanému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal ( ,

a ). Dovolací súd nepriznal ţalovanému náhradu trov dovolacieho

konania, lebo v dovolacom konaní nepodal návrh na uloţenie povinnosti nahradiť trovy

dovolacieho konania ( ).

11

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 27. novembra 2014

JUDr. Jozef Kolcun, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová