Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 70 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (75)163/393571.b115c5.pdf
PDF · 176.16 KB
No categories available
8ECdo/180/2014
Najvyšší súd 8 ECdo 180/2014
Slovenskej republiky 8 CoE 103/2014
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, IČO: 35807598, zastúpenej advokátskou
kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova č. 4,
IČO: 36864421, proti povinnému M. Š., bývajúcemu v B., o vymoženie 99,58 €
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bardejov
pod sp.zn. 4 Er 234/2003, o odvolaní a dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu
v Prešove z 25. marca 2014 sp.zn. 5 CoE 21/2014, takto
rozhodol:
Konanie o odvolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 25. marca 2014
sp.zn. 5 CoE 21/2014 z a s t a v u j e.
Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.
Dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 25. marca 2014 sp.zn.
5 CoE 21/2014 o d m i e t a.
Povinnému náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bardejov poveril súdneho exekútora, aby vykonal exekúciu na základe
notárskej zápisnice spísanej 26. marca 2003 notárom JUDr. Ľubomírom Vlhom pod sp.zn.
N 1024/2003, NZ 22292/2003.
Okresný súd Bardejov uznesením zo 6. novembra 2012 č.k. 4 Er 234/2003-15
exekúciu zastavil. Rozhodol podľa § 57 ods. 1 písm. a/ zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov
(ďalej len „Exekučný poriadok“) a rozhodnutie odôvodnil tým, že notárska zápisnica nie je
vykonateľným exekučným titulom. Pri jej spísaní a pri prejavoch vôle konal za povinného
advokát Mgr. Tomáš Kušnír ( resp. jeho substituent ), najmä v mene dlžníka uznal záväzok
z úveru, ktorý v čase podpisu zmluvy o úvere neexistoval. Samotný úkon splnomocnenia
predstavoval rozpor záujmov povinného a splnomocneného zástupcu, nakoľko
splnomocnenec bol v zmluve priamo určený a dlžník nemal možnosť si zvoliť iného
splnomocneného zástupcu. Preto súd dospel k záveru, že uznanie dlhu ako aj súhlas
s vykonateľnosťou notárskej zápisnice sú právne úkony, ktoré splnomocnený zástupca urobil
v rozpore so záujmami povinného. Preto svojim účelom odporujú zákonu a sú absolútne
neplatné (§ 39 Občianskeho zákonníka). Okrem toho dohodnutý úrok z omeškania je tiež
absolútne neplatný pre rozpor s dobrými mravmi a nesúlad s § 23a ods. 2 v tom čase účinného
zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Notársku zápisnicu preto nemožno považovať
za spôsobilý exekučný titul, lebo nemá náležitosti vyžadované zákonom, a preto nie je ani
verejnou listinou. Súd vzhľadom na to exekúciu zastavil.
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Prešove uznesením z 25. marca 2014 sp.zn.
5 CoE 21/2014 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil (§ 219
ods.1 O.s.p.), návrh oprávnenej na prerušenie konania zamietol. Podľa názoru odvolacieho
súdu, súd prvého stupňa dospel k správnemu právnemu záveru, že notárska zápisnica bola
spísaná na základe neplatnej a neúčinnej plnej moci. Preto predmetná notárska zápisnica
nemôže byť exekučným titulom pre exekúciu a nemožno ju považovať za spôsobilý exekučný
titul. Odvolací súd v súvislosti s odvolacími námietkami oprávnenej poukázal na uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3 Cdo 63/2009 a konštatoval porušenie zákona
pri spisovaní notárskej zápisnice, pretože za povinnú osobu uznala záväzok osoba, ktorej
záujmy sú v rozpore so záujmami zastupovaného (povinnej). Nakoľko exekučný titul nebol
vykonateľný, súd bol preto povinný exekúciu zastaviť (R 58/1997, II. ÚS 499/2010,
Proti výroku uznesenia odvolacieho súdu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania
podala oprávnená odvolanie , ktoré odôvodnila tým, že v konaní jej bola odňatá možnosť pred
súdom konať (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Podľa jej názoru napadnuté rozhodnutie súdu
prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.)
a je nepreskúmateľné. Žiadala rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie
konanie.
Uvedené uznesenie odvolacieho súdu v jeho potvrdzujúcej časti napadla oprávnená aj
dovolaním, v ktorom uviedla, že súdy: 1. rozhodli „nad rámec zverenej právomoci“ (§ 241
ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. a/ O.s.p.), lebo nesprávne interpretovali § 58
ods. 1 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní (ďalej len „zákon č. 244/2002 Z.z.“), bez oprávnenia preskúmali exekučný titul
„metódou ktorá im v rámci zverenej právomoci neprináleží“, 2. Ten kto v konaní vystupoval
ak účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania (§ 237 písm. b/ O.s.p.) pre prípad, že
v konaní na strane povinného vystupoval vedľajší účastník, nakoľko je v exekučnom konaní
vedľajšie účastníctvo vylúčené (rozhodnutie Súdneho dvora vo veci C- 470/12), 3. konali
vo veci, v ktorej sa už právoplatne rozhodlo (§ 241 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 237 písm. d/
O.s.p.), lebo formálna a materiálna vykonateľnosť už bola právoplatne posúdená tým, že
exekučný súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie, 4. oprávnenej odňali možnosť
konať (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p.), a to tým, že s ňou
„nekomunikovali o jej právnych a skutkových návrhoch“, nezohľadnili jej námietky, konali
bez nariadenia pojednávania a dokazovania a nerešpektovali jej právo na to, aby jej právna
vec bola „vnútroštátnym súdom rozhodovaná na základe správneho a adekvátneho právneho
základu, súčasťou ktorého je po vstupe Slovenskej republiky do EÚ aj výklad práva EÚ podľa
čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke (IV. ÚS 206/08)“; súdy
nevytýčili pojednávanie, hoci tak boli povinné urobiť (§ 57 ods. 5 Exekučného poriadku);
v súdnom konaní nerešpektovali procesný návrh oprávnenej na to, aby sa konanie prerušilo
podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ , 5. sa v konaní dopustili
inej vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/
O.s.p.), nesprávne zistili skutkový stav a nevykonali dokazovanie, 6. napadnuté rozhodnutie
založili na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) spočívajúcom
na nesprávnej aplikácii a interpretácii § 44 ods. 2 a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, § 53
ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 23a ods. 2 zákona č. 634/1992 Z.z. o ochrane spotrebiteľa
a tiež Smernice Rady 93/13/EHS (z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách). Z týchto dôvodov oprávnená žiadala, aby dovolací súd zrušil
napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie;
zároveň žiadala, aby dovolacie konanie bolo prerušené podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
a dovolací súd aby Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) predložil
prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikovala v podanom dovolaní.
I. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) najskôr skúmal,
či sú dané procesné predpoklady, za splnenia ktorých môže konať o odvolaní oprávnenej.
Oprávnená v procesnom postavení, v ktorom sa nachádza v preskúmavanej veci, bola
už účastníčkou konania vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných konaniach pred
najvyšším súdom, v ktorých – tak, ako aj v tomto prípade, podala odvolanie proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu; najvyšší súd konanie o jej odvolaniach v týchto veciach zastavil
(viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp.zn. 7 ECdo 250/2013, 7 ECdo 255/2013,
7 ECdo 165/2013, 3 Cdo 28/2013, 3 Cdo 24/2013, 3 Co 7/2013 s tým, že odvolaním možno
napadnúť len rozhodnutie súdu prvého stupňa a najvyšší súd na rozhodnutie o odvolaní
smerujúcom proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je funkčne príslušný (§ 9 ods. 1 a 2
O.s.p. a § 10 ods. 1 a 2 O.s.p.). Najvyšší súd na uvedené rozhodnutia v podrobnostiach
poukazuje s tým, že aj v preskúmavanej veci sa stotožňuje s právnymi závermi v nich
vyjadrenými.
II. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací
(§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolania podala včas oprávnená zastúpená v súlade
s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., skúmal ďalej, či je dôvodný jej návrh na prerušenie
dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
K podobnému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania sa už najvyšší
súd vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých
tá istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza
najvyšší súd rozhodnutia 7 ECdo 146/2013, 7 ECdo 152/2013, 7 ECdo 32/2013,
3 Co 44/2013, 3 ECdo 76/2013, 3 Cdo 34/2013, na ktoré v podrobnostiach poukazuje s tým,
že s právnymi závermi v nich vyjadrenými sa stotožňuje aj v preskúmavanej veci, pre účely
ktorej opakuje, že Súdny dvor má právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach,
ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo
úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ ale procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa
navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p., má podklad v aplikácii
vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod pre prerušenie konania.
V danom prípade išlo zo strany súdov nižších stupňov o aplikáciu a interpretáciu
vnútroštátnych právnych predpisov (Občianskeho zákonníka, Exekučného poriadku).
Dovolací súd vzhľadom na to nedôvodný návrh na prerušenie konania zamietol.
III. V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 3 O.s.p.) skúmal, či oprávnenou podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,
proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti
uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie
prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., dovolateľkou napadnuté uznesenie ale
nevykazuje znaky žiadneho z nich. Dovolanie oprávnenej preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.
prípustné nie je.
Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, e/ O.s.p. netvrdila a existencia
týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto
ustanovení nevyplýva.
K obsahovo rovnakým námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje prípustnosť
a opodstatnenosť jej dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril
vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých tá istá
oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza najvyšší súd
rozhodnutia 7 ECdo 146/2013, 7 ECdo 152/2013, 7 ECdo 32/2013, 3 Co 44/2013,
3 ECdo 76/2013, 3 Cdo 34/2013 a konštatuje, že právne závery, ku ktorým dospel v týchto
rozhodnutiach, sú plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci.
V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku najvyšší súd konštatoval, že:
1. prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O.s.p.)
je daná iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov
v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3
a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku),
2. pokiaľ ide o vadu konania v zmysle § 237 písm. b/ O.s.p. (ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania) pre prípad, že v konaní
vystupoval vedľajší účastník na strane povinného, čo Exekučný poriadok vylučuje je
vhodné poukázať na to, že spôsobilosť byť účastníkom konania znamená spôsobilosť
mať procesné práva a povinnosti, ktoré zákon priznáva účastníkom občianskeho
súdneho konania. Túto spôsobilosť má podľa § 19 O.s.p. ten, kto má spôsobilosť mať
práva a povinnosti; inak len ten, komu ju priznáva zákon. V občianskoprávnych
vzťahoch majú spôsobilosť byť účastníkom konania predovšetkým fyzické osoby [ich
spôsobilosť vzniká narodením a zaniká smrťou (§ 7 ods. 1 a 2 OZ)]. Okamihom
narodenia má každá fyzická osoba spôsobilosť na práva a povinnosti (právnu
subjektivitu), smrťou právna subjektivita fyzickej osoby zaniká. Spôsobilosť fyzickej
osoby vlastnými právnymi úkonmi nadobúdať práva a povinnosti vzniká v plnom
rozsahu plnoletosťou. Povinnému zákon priznáva právnu subjektivitu, jej pozbavenie
alebo obmedzenie nebolo preukázané žiadnym súdnym rozhodnutím, preto je potrebné
vychádzať zo stavu, že má aj spôsobilosť byť účastníkom občianskeho súdneho
konania (§ 19 O.s.p.). Vedľajší účastník na strane povinného v tomto konaní
nevystupuje. Z uvedených dôvodov konanie netrpí vadou podľa § 237 písm. b/ O.s.p.,
3. vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto
nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle § 237 písm. d/ O.s.p. (viď
aj rozhodnutie najvyššieho súdu z 1. februára 2012 sp.zn. 5 Cdo 205/2011 a tiež
Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp.zn. III. ÚS 254/2012),
4. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd pri skúmaní,
či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza
z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu
a nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú
v ustanoveniach §§ 122 až 124 O.s.p.), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce
skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu,
5. exekúciu možno vykonať aj na podklade notárskej zápisnice, ktorá má náležitosti
uvedené v § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku; ak tieto náležitosti nemá, nejde
o vykonateľný exekučný titul. Ak je za exekučný titul označená notárska zápisnica,
je exekučný súd povinný skúmať, či na jej podklade možno vykonať exekúciu
(porovnaj obdobne R 58/1997). Pokiaľ notárska zápisnica nie je vykonateľný
exekučný titul, je exekúcia neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného
konania (I. ÚS 151/2011 a I. ÚS 155/2011). Najdôležitejšou náležitosťou notárskej
zápisnice ako exekučného titulu je súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej
zápisnice. Ak niekto ako zástupca vysloví za povinnú osobu takýto súhlas napriek
tomu, že nie je oprávnený za ňu konať, nejde o súhlas povinnej osoby. Zastupovať
iného nemôže ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného (§ 22 ods. 2
Občianskeho zákonníka) – o taký prípad ide tiež vtedy, keď určitý nebankový subjekt
má vopred vytypovaného „zástupcu“ druhej zmluvnej strany, následné úkony ktorého
sledujú nie záujmy ním zastupovanej zmluvnej strany, ale záujmy nebankového
subjektu. Dohoda o zastúpení je v tomto prípade neplatná (§ 39 Občianskeho
zákonníka), preto je absolútne neplatný aj Mgr. Tomášom Kušnírom udelený „súhlas“
s vykonateľnosťou notárskej zápisnice, v dôsledku čoho chýba podstatná náležitosť jej
materiálnej vykonateľnosti (§ 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku),
6. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd oboznamovanie
s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený
exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní
a za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne – teda aj bez nariadenia
pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného – môže exekučný
súd dospieť k tomuto záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti
exekučného titulu) v neskorších štádiách exekučného konania. Na podporu týchto
tvrdení dovolací súd poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp.zn. II. ÚS 160/2013, v ktorom konštatoval, že vnútroštátny súd je povinný
„vyšetrovaním“ ex offo zisťovať skutkový stav na účely efektívnej ochrany
spotrebiteľa podľa úniového práva a takýmto postupom nedochádza k porušeniu práv
oprávnenej na verejné prejednanie veci a vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom,
7. nedôvodnou sa javí preto i námietka oprávnenej, že jej súdy svojím postupom odňali
možnosť konať pred súdom, keďže nebolo nariadené v zmysle § 57 ods. 5
Exekučného poriadku ústne pojednávanie. Toto ustanovenie však bolo účinné až
novelou zákona č. 230/2012 od 8.8.2012 do 31.12.2012. Stanovovalo povinnosť
nariadiť pojednávanie v prípadoch zastavenia exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/
a k/. Súd prvého stupňa túto povinnosť nemal a odvolací súd jeho rozhodnutie ako
správne potvrdil, nakoľko rozhodnutie súdu prvého stupňa bolo vydané podľa iného
ustanovenia § 57 ods. 1 písm. a/,
7. ak sa exekúcia navrhuje na podklade notárskej zápisnice, ktorá nemá náležitosti
vykonateľného exekučného titulu (§ 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku), ide
o dôvod, so zreteľom na ktorý treba žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie zamietnuť (prípadne, ak táto okolnosť vyjde najavo
až po poverení súdneho exekútora, exekučné konanie zastaviť),
8. skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne
neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a aj odôvodnenie dovolaním
napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia
(§ 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva
zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemožno považovať to, že
odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej. Odôvodnenie
súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam
pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie
dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní
(II. ÚS 78/05),
Tieto právne závery (viď 1. až 8.) zastáva najvyšší súd aj v preskúmavanej veci.
K bodu 5 dovolací súd navyše poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky vo veci vedenej pod sp.zn. PLz. ÚS 1/2014 o návrhu na zjednotenie právnych
názorov senátov Ústavného súdu Slovenskej republiky ohľadom zabezpečenia záruk
kontradiktórnosti konania, v ktorom prijal stanovisko, že pri preskúmavaní žiadosti exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sa môžu primerane uplatniť ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak exekučný súd
pri preskúmavaní žiadosti exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza
aj z iných listín (či iných dôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2
Exekučného poriadku (exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie
poverenia) a na tomto základe posúdi exekučný titul v neprospech oprávnenej, je povinný dať
jej možnosť vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania. V prípade, že tak exekučný súd
neurobí, zakladá jeho rozhodnutie dôvod na vyslovenie porušenia základného práva
oprávnenej vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky. Pre ústavnú konformnosť konania ako celku však postačuje, ak je
oprávnenej táto možnosť reálne poskytnutá v odvolacom konaní.
Dovolací súd sa stotožňuje s názorom, že v danom prípade notárska zápisnica –
z dôvodov vysvetlených už súdmi nižších stupňov – nie je vykonateľný exekučný titul.
V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj
o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); aj za predpokladu, že by
tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú
nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny
právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov
vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo
procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde (viď R 54/2012 a tiež niektoré ďalšie
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napr. rozhodnutie z 29. júna 2010 sp.zn.
1 Cdo 62/2010, z 29. novembra 2010 sp.zn. 2 Cdo 97/2010, z 9. júna 2011 sp.zn.
3 Cdo 53/2011, z 24. mája 2011 sp.zn. 4 Cdo 68/2011, z 3. mája 2011 sp.zn. 5 Cdo 44/201,
z 23. júna 2011 sp.zn. 6 Cdo 41/2011, zo 14. augusta 2013 sp.zn. 7 Cdo 17/2013).
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p.
a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., najvyšší súd odmietol procesne
neprípustné dovolania oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1
písm. c/ O.s.p.
Oprávnená z procesného hľadiska zavinila, že sa konanie o jej odvolaní muselo
zastaviť a vznikla jej povinnosť nahradiť povinnému trovy tohto konania (§ 224 ods. 1 O.s.p.
v spojení s § 146 ods. 2 O.s.p.). V dovolacom konaní vzniklo procesne úspešnému povinnému
právo na náhradu trov konania proti oprávnenej, ktorá úspech v dovolacom konaní nemala
(§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd
Slovenskej republiky nepriznal povinnému náhradu trov týchto konaní, lebo nepodal návrh
na ich priznanie (§ 151 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 10. decembra 2014
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová