Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
3f6/393708.5b5bf2.pdf
PDF · 121.33 KB
No categories available
8Cdo/130/2014
Najvyšší súd 8 Cdo 130/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: Š. D., bývajúci v P., proti
ţalovanému: CETELEM SLOVENSKO, a.s., IČO: 35787783, Bratislava, Panenská 7,
v dovolacom konaní zastúpený Advokátskou kanceláriou Nagyová Tenkač, s.r.o., Bratislava,
Ruţinovská 42, za ktorú koná JUDr. Viktória Nagyová Tenkač, advokát a konateľ, za účasti
vedľajšieho účastníka na strane ţalobcu Zdruţenia na ochranu spotrebiteľa HOOS, Prešov,
Námestie legionárov 1, o určenie neplatnosti úverovej zmluvy, ktorá právna vec bola
vedená na Okresnom súde Prešov pod sp.zn. 13C/124/2010, o dovolaní ţalovaného proti
rozsudku Krajského súdu v Prešove zo 14. novembra 2013 sp.zn. 19Co/31/2013, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Ţalobcovi a vedľajšiemu účastníkovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Prešov rozsudkom zo 7. novembra 2012 č.k.13C/124/2010-243 určil, ţe
„úverová zmluva medzi ţalobcom a ţalovaným v časti týkajúcej sa úverovej karty v bode
,C´ a v bode IV. všeobecných podmienok Cetelem Slovensko a.s. pre poskytnutie
spotrebiteľského úveru je neplatná.“ Ţalobu v prevyšujúcej časti zamietol a o trovách konania
rozhodol tak, ţe ţiadny z účastníkov nemá právo na ich náhradu.
Krajský súd v Prešove rozsudkom zo 14. novembra 2013 sp.zn. 19Co/31/2013 potvrdil
rozsudok súdu prvého stupňa v jeho odvolaním ţalovaného napadnutej časti, „t.j. okrem
výroku o zamietnutí ţaloby v prevyšujúcej časti“ a „ţalovanému“ nepriznal náhradu trov
odvolacieho konania. Vo veci samej tak rozhodol majúc za to, ţe odvolaním napadnutá časť
rozhodnutia je správna, spočívajúca na správne zistenom skutkovom stave a na jeho správnom
právnom posúdení, na čom sa nič nezmenilo ani v priebehu odvolacieho konania.
Proti rozsudku odvolacieho súdu ţalovaný podal dovolanie. Jeho prípustnosť
vyvodzuje z vady konania spočívajúcej v tom, ţe sa mu postupom súdu odňala moţnosť
konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.; dovolací súd v ďalšom texte pri citácii ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku má na mysli jeho znenie do 31. decembra 2014). Taký postup
súdu vidí ţalovaný v tom, ţe súd prvého stupňa, ani odvolací súd neodôvodnili, prečo
nevykonali ním niekoľkokrát navrhnutý dôkaz vypočutím nahrávok telefonických rozhovorov
ţalobcu a zamestnancov ţalovaného; súdy v odôvodneniach svojich rozhodnutí dokonca
neuviedli ani to, ţe takýto dôkaz bol navrhnutý. Nebolo mu tak ako účastníkovi konania
poskytnuté jasné, výstiţné, zrozumiteľné, presvedčivé a preskúmateľné odôvodnenie súdneho
rozhodnutia. Odňatie moţnosti konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.
ţalovaný vidí aj „v samotnom nevykonaní dôkazu“. Dovolanie odôvodnil aj tým, ţe konanie
súdov je postihnuté aj inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
a tieţ tým, ţe napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Tzv. inú
vadu (majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci) vidí ţalovaný v tom, ţe súdmi
prijaté závery nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, vychádzajú len z tvrdení ţalobcu,
na vyvrátenie ktorých mu nebola daná moţnosť. Súdy v odôvodneniach svojich rozhodnutí
„pouţívajú predpoklady, domnienky a hypotézy, ktoré nemajú svoju oporu vo vykonanom
dokazovaní, resp. bol neúplne zistený skutkový stav veci, v dôsledku čoho bola ţalovanému
ako účastníkovi konania odňatá moţnosť konať pred súdom a teda porušené jeho právo
na súdnu ochranu [...]“. V poslednej časti svojho dovolania ţalovaný vytýka súdom nesprávny
výklad nimi pouţitých právnych predpisov. Navrhol z uvedených dôvodov dovolaním
napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, a pre rovnaké vady aj rozsudok súdu prvého stupňa
v časti, ktorou bolo ţalobe vyhovené, zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie.
Ţalobca ani vedľajší účastník na jeho strane sa k dovolaniu ţalovaného nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a
ods.1 O.s.p.), po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.)
zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 1 O.s.p.), či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto
opravným prostriedkom. Vychádzal pritom z týchto záverov:
Jedným zo základných princípov právneho štátu je princíp právnej istoty. Európsky
súd pre ľudské práva vo svojich rozhodnutiach opakovane poukazuje na potrebu
rešpektovania tohto princípu, a to osobitne vo vzťahu k súdnym rozhodnutiam, ktoré
uţ nadobudli právoplatnosť. Princíp právnej istoty nachádza svoje miesto aj v ustanoveniach
Občianskeho súdneho poriadku, ktorými sú upravené podmienky prípustnosti dovolania.
Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania
osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno – v prípadoch
Občianskym súdnym poriadkom výslovne stanovených – napadnúť rozhodnutie odvolacieho
súdu, ktoré uţ nadobudlo právoplatnosť. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach túto osobitosť
dovolania často vysvetľuje, okrem iných, aj konštatovaním, ţe dovolanie nie je „ďalším
odvolaním“ a dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať
akékoľvek rozhodnutie (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 113/2012,
2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012
a 7 Cdo 92/2012).
Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho
výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého
je nepochybne tieţ právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní
a rozhodovaní súdu niţšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak
sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môţe konať
a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom,
vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým
bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p.
je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie
prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého
stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie
prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak
ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil
neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.
Dovolaním ţalovaného napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky
rozsudkov uvedených v § 238 ods. 1 a 3 O.s.p. Nejde totiţ o zmeňujúci rozsudok odvolacieho
súdu vo veci samej, ani o rozsudok, v ktorom by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru
dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, pretoţe dovolací súd v tejto veci ešte
nerozhodoval. Rovnako nejde o rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil
prípustnosť dovolania, ani o rozsudok, ktorým by bol potvrdený rozsudok súdu prvého
stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.
Najvyšší súd so zreteľom na uvedené ustanovenia konštatuje, ţe ţalovaným podané
dovolanie nie je podľa § 238 O.s.p. prípustné. Neprípustnosť dovolania v takom prípade
znamená, ţe sa v podstatnej miere zuţuje právna moţnosť vyuţitia zákonom prezumovaných
dovolacích dôvodov, a teda moţnosť dovolateľa domáhať sa reparácie prípadných
nesprávností v súdnom konaní, ktoré sú spojené s tzv. inou vadou v konaní, ktorá má za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci a nesprávnym právnym posúdením veci (k týmto
dovolacím dôvodom sa dovolací súd vyjadruje niţšie).
Prípustnosť dovolania ţalovaného by prichádzala v úvahu len, ak by v konaní,
v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 O.s.p.
Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako
účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia
nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237
O.s.p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď
napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tieţ rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise
Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, ţe pre záver
o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka
konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim
je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Ţalovaný procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. netvrdil
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých
sa mal dopustiť odvolací súd, dovolací sa súd osobitne zaoberal otázkou, či postupom
odvolacieho súdu nebola ţalovanému odňatá moţnosť konať pred súdom.
Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný
postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie tých procesných oprávnení
účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,
prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal
účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom
súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti
na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony vo
formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44
O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.),
byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok doručený
do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)].
Ţalovaný v dovolaní netvrdí, ţe by mu postupom súdu bolo znemoţnené uplatnenie
vyššie uvedených procesných práv. Tvrdí, ţe k odňatiu jeho moţnosti konať pred súdom
došlo tým, ţe súdy niţšieho stupňa neodôvodnili, prečo nevykonali ním niekoľkokrát
navrhnutý dôkaz vypočutím nahrávok telefonických rozhovorov ţalobcu a zamestnancov
ţalovaného; v dôvodoch svojich rozhodnutí dokonca neuviedli ani to, ţe takýto dôkaz
bol vôbec navrhnutý. Nebol mu tak ako účastníkovi konania poskytnuté jasné, výstiţné,
zrozumiteľné, presvedčivé a preskúmateľné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odňatie
moţnosti konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. ţalovaný vidí
aj „v samotnom nevykonaní dôkazu“.
K tejto dovolacej námietke dovolací súd poznamenáva, ţe Občiansky súdny poriadok
ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd ale
rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov
na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie
návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania
vykonané, je vţdy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Najvyšší
súd Slovenskej republiky to vyjadril uţ v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993, v ktorom
vysvetlil, ţe prípadné nevykonanie určitého dôkazu môţe mať za následok len neúplnosť
skutkových zistení (vedúcu k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nie však procesnú vadu
v zmysle § 237 O.s.p.; v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 125/1999 uviedol, ţe ak súd v priebehu
konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie
skutočného stavu, dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
nie je prípustné, lebo to nemoţno povaţovať za odňatie moţnosti konať pred súdom.
V súvislosti s predmetnou dovolacou námietkou ţalovaného povaţuje dovolací súd
za potrebné pripomenúť rozhodujúce dôvody, na ktorých súdy niţších stupňov zaloţili svoje
rozhodnutia. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa zo 7. novembra 2012 č.k.
13C/124/2010-243 (str. 7 a 8) vyplýva, ţe súd prvého stupňa (súc viazaný právnym názorov
vysloveným odvolacím súdom v jeho uznesení z 20. marca 2012 sp.zn. 19Co/55/2011,
ktorým zrušil prvší ţalobu zamietajúci rozsudok súdu prvého stupňa z 11. mája 2011 č.k.
13C/124/2010-177) zaloţil svoje rozhodnutie o neplatnosti časti úverovej zmluvy týkajúcej
sa úverovej karty na tom, ţe nebola dodrţaná písomná forma tejto zmluvy. K tomu uviedol,
ţe: “Ak uvedená časť ,C´ zmluvy neobsahovala všetky podstatné náleţitosti návrhu zmluvy,
nemohlo dôjsť k platnému uzavretiu zmluvy ani doručením listu ţalovaného, ktorým oznámil
ţalobcovi obdrţanie úverovej karty a kde boli uvedené niektoré náleţitosti úverovej zmluvy
(úverový rámec, úroková miera ...). Na všetkých podstatných náleţitostiach zmluvy musí
existovať zhoda v návrhu a v jeho prijatí, pričom v návrhu ţalobcu (zrejme správne
ţalovaného, poznámka dovolacieho súdu) všetky náleţitosti chýbali.“ Odvolací súd
v rozsudku zo 14. novembra 2013 sp.zn. 19Co/31/2013 sa plne stotoţnil s odôvodnením súdu
prvého stupňa a na potvrdenie jeho správnosti uviedol aj ďalšie dôvody, v ktorých (o.i.)
uviedol, ţe: „Náleţitosti pre platný právny úkon museli byť uzavreté písomne. Ďalšie
prípadné ústne dojednania nemôţu neplatný právny úkon zmeniť na platný. Pri písomnom
právnom úkone chýbala vôľa ţalobcu uzavrieť aj iný úver, ako úver na notebook“.
Z uvedených záverov súdov niţších stupňov o nedostatku písomnej formy právneho úkonu
nepochybne vyplýva, ţe aj prípadné vykonanie dôkazu vypočutím nahrávok telefonických
rozhovorov ţalobcu a zamestnancov ţalovaného nemohlo mať význam pre rozhodnutie súdov
vo veci samej. Súd prvého stupňa preto na pojednávaní konanom 7. novembra 2012
uznesením pojatým do zápisnice dôvodne zamietol návrh zástupcu ţalovaného na prehratie
zvukových nahrávok z telefonických hovorov ţalobcu s pracovníkmi ţalovaného.
Je síce pravda, ţe súdy niţších stupňov v odôvodneniach svojich rozsudkov výslovne
neuviedli dôvody nevykonania ţalovaným navrhnutého vyššie uvedeného dôkazu (tie podľa
dovolacieho súdu nepochybne vyplývajú z toho, čo súdy povaţovali za nosný dôvod svojich
rozhodnutí), tým však ţalovanému neodňali moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. Vytýkanie tohto ţalovaným tvrdeného nedostatku odôvodnenia rozhodnutí
súdov niţšieho stupňa, a nebodaj prípadné ich zrušenie z tohto dôvodu dovolacím súdom, by
bolo samoúčelné.
Podľa dovolacieho súdu nemoţno prisvedčiť ani ostatným dovolacím dôvodom
ţalovaného.
Pokiaľ ide o námietku ţalovaného spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu
veci, či správnosť skutkových zistení, treba uviesť, ţe v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2
O.s.p. dôvodom dovolania nemôţe byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie
totiţ, ako uţ bolo uvedené vyššie, nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným
prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/
a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemoţno
úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani
prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Ťaţisko dokazovania je totiţ v konaní pred súdom
prvého stupňa a jeho skutkové závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací
súd, ktorý za tým účelom môţe vykonávať dokazovanie (§ 213 O.s.p.). Dovolací súd nie
je všeobecnou treťou inštanciou, v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu
druhého stupňa. Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti
s právnym posúdením veci, nemôţe dovolací súd uţ len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený
bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, pretoţe – na rozdiel od súdu prvého stupňa
a odvolacieho súdu – nemá moţnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní
o dovolaní tieto dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania
v dovolacom konaní podľa ustanovenia § 243a ods. 2, in fine O.s.p. (arg. „dokazovanie však
nevykonáva“).
Ţalovaný v dovolaní tieţ namieta, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p).
Iná vada konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Z hľadiska dovolateľmi 1/, 2/ tvrdenej existencie tzv. inej
vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. treba uviesť, ţe dovolací súd môţe
pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode aţ vtedy, keď
je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci
nejde).
Pokiaľ ţalovaný namieta, ţe napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), treba poukázať na to, ţe právnym posúdením
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený
skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov
ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny
predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne právne závery.
Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, ţe
ho moţno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo
nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď tieţ R 54/2012
a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010,
3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011 a 7 Cdo 26/2010). Nejde totiţ
o vadu konania uvedenú v § 237 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by
bol uvedený v § 238 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania.
Dovolací súd majúc na zreteli vyššie uvedené dospel k záveru, ţe dovolaním
napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu zo 14. novembra 2013 sp.zn.
19Co/31/2013 a jeho postupom, ktorý vydaniu predchádzal, nebola ţalovanému odňatá
moţnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.
Vzhľadom na uvedené dovolací súd dovolanie ţalovaného odmietol podľa § 243b
ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. a/ O.s.p.
V dovolacom konaní procesne úspešnému ţalobcovi a vedľajšiemu účastníkovi
na jeho strane vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalovanému, ktorý
úspech nemal (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.).
Najvyšší súd Slovenskej republiky im však náhradu trov dovolacieho konania nepriznal,
pretoţe v súvislosti s dovolacím konaním im ţiadne trovy nevnikli .
Toto rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 10. marca 2015
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová