Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/208/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne žalobcu S. K.,

bývajúceho v Ž., zastúpeného JUDr. Mariánom Kuckom, advokátom so sídlom v Žiline,

Národná 7, proti žalovanému Mobis Slovakia, s.r.o., so sídlom v Gbeľanoch, MOBIS ulica 1,

IČO: 35 876 557, zastúpenému JUDr. Martou Wertlenovou, advokátkou so sídlom Žilina,

Predmestská č. 8537/2 B, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru

výpoveďou, vedenej na Okresnom súde Žilina pod sp.zn. , o dovolaní žalobcu

proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 10. januára 2013, sp.zn. takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline z 10. januára

2013, sp.zn. z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Žilina rozsudkom z 10. februára 2012, č.k. -206 v spojení

s dopĺňacím rozsudkom z 22. marca 2012, č.k. -236 žalobný návrh zamietol

v celom rozsahu. Žalobcovi uložil povinnosť nahradiť trovy konania žalovanému vo výške

925,93 € titulom trov právneho zastúpenia na účet právneho zástupcu žalovaného

JUDr. Marty Wertlenovej, advokátky so sídlom Sad SNP 6, Žilina, a to v lehote do troch dní

od právoplatnosti tohto rozsudku. Žalobcovi uložil povinnosť nahradiť trovy štátu Slovenskej

republiky vo výške 81,04 € na účet Okresného súdu Žilina, a to v lehote do troch dní

od právoplatnosti tohto rozsudku. Žalovanému náhradu trov konania za účasť na pojednávaní

22. marca 2012 nepriznal. Konštatoval, že predmetom konania je neplatnosť výpovede

z pracovného pomeru z 30. novembra 2009. Z predloženej pracovnej zmluvy mal zistené, že

žalobca ako zamestnanec a žalovaný ako zamestnávateľ uzavreli 19. decembra 2005 pracovnú

zmluvu na dobu určitú na jeden rok so skúšobnou dobou tri mesiace. Dodatkom č. 1

k pracovnej zmluve uzatvoreným 18. decembra 2006 bola zmenená doba určitá na dobu

2

neurčitú. Žalovaný listom z 30. novembra 2009 dal žalobcovi výpoveď v zmysle § 63 ods.1

písm. b/ na základe vykonaných organizačných zmien a zmene organizačnej

štruktúry oddelenia Administratíva, nakoľko sa stal nadbytočným. Súd prvého stupňa

v prvom rade skúmal splnenie hmotnoprávnych podmienok výpovede podľa § 63 ods. 1 písm.

b/ . V tejto súvislosti mal za preukázané písomné rozhodnutie

zamestnávateľa o organizačnej zmene, v dôsledku ktorej bolo zrušené miesto - pozícia

žalobcu. Vo výpovedi bolo taktiež riadne uvedené, že na základe vykonaných organizačných

zmien a zmene organizačnej štruktúry oddelenia Administratíva sa žalobca stal nadbytočným,

pričom bolo uvedené aj zákonné ustanovenie - .

Poukázal na to, že žalobca po rozsiahlom dokazovaní začal namietať aj rozhodnutie

zamestnávateľa o organizačnej zmene, hoci na pojednávaní 3. septembra 2010 výslovne

uviedol, že jediný dôvod, pre ktorý považuje výpoveď za neplatnú je to, že nebola

prerokovaná pred doručením žalovanému. Z predložených listín, ako aj z výpovede Ing. J. D.

z oddelenia ľudských zdrojov u žalovaného mal za preukázané, že žalovaný ako

zamestnávateľ rozhodol o organizačnej štruktúre. Nezistil žiadny relevantný dôvod

pochybovať o danom rozhodnutí a dospel k záveru, že výpoveď daná žalobcovi

z 30. novembra 2009 spĺňa všetky hmotnoprávne podmienky stanovené v § 63 ods. 1 písm. b/

. Uviedol, že žalovaný predložil žalobcovi aj ponuku práce 30. novembra

2009, z ktorej vyplýva, že na základe vykonaných organizačných zmien pred daním výpovede

z organizačných dôvodov podľa ponúka jedno

z voľných pracovných miest, pričom tieto miesta boli riadne uvedené.

Na danej listine je uvedené, že zamestnanec, t.j. žalobca prehlásil, že takéto pozície neprijíma.

S poukazom na vykonané dokazovanie mal za nepochybne zistené, že

30. novembra 2009 bola riadne prerokovaná výpoveď daná žalobcovi, ktorá mu bola daná až

po tomto prerokovaní. Svedkovia, ktorí tvorili v tom čase výbor ZO, jednoznačne potvrdili, že

výpoveď riadne prerokovali 30. novembra 2009 okolo 14:00 hod. Svedkovia Ing. J. D.

a Ing. A. J. potvrdili, že výpoveď bola doručovaná žalobcovi 30. novembra 2009 okolo 15:00

hod. po prerokovaní so zástupcami zamestnancov. Svedkovia - zamestnanci žalovaného (aj

bývalí) potvrdili iba skutočnosť, že žalobcovi bola daná výpoveď. Tvrdenie, že k tomu došlo

pred obedom 30. novembra 2009 neposúdil ako hodnoverné, nakoľko jednak nepotvrdili

jednoznačne, že to bolo určite 30. novembra 2009, a taktiež niektorí z nich neboli v ten deň

ani v práci, hoci presviedčali súd, že im to v ten deň žalobca oznámil pri obede, čo nie je

možné, keďže neboli v práci. Dôkaz - „výtlačok z PC so zobrazením výpovede určenej

žalobcovi spolu so záznamom, kedy bol text naposledy upravovaný, nepovažoval

3

za hodnoverný, keďže do systému v PC sa dá zasiahnuť a zmeniť údaje. Taktiež nebolo

vylúčené, že žalovaný použil znenie výpovede pred poslednou zmenou uloženou naposledy

v PC. Poukázal tiež na to, že z daného programového okna sa nedá zistiť, kedy bol dokument

v takej podobe vytlačený. Dôležitým však je, v akej podobe bola žalobcovi doručovaná,

pričom podľa programového okna v PC bola posledná úprava o 14:53 hod. Mal za to, že

výpoveď bola prerokovaná vopred so zástupcami zamestnancov a posúdil, že došlo

k riadnemu prerokovaniu. Zároveň poukázal, že spôsob prerokovania je vnútornou

záležitosťou zamestnancA. S poukazom na vykonané dokazovanie dospel k záveru, že

30. novembra 2009 bola riadne prerokovaná výpoveď daná žalobcovi, ktorá mu bola daná až

po tomto prerokovaní. Z týchto dôvodov posúdil výpoveď žalovaného z 30. novembra 2009

ako platnú a návrhu žalobcu nevyhovel. O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia

Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 10. januára 2013, sp.zn.

rozsudok okresného súdu v spojení s dopĺňacím rozsudkom potvrdil. Žalobcovi uložil

povinnosť nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania v sume 79,58 € k rukám

jeho právnej zástupkyne, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Poukázal na ustanovenie

v znení do 31. decembra 2010 a zameral sa predovšetkým

na preskúmanie rozhodujúcej otázky, a to neprerokovanie výpovede so zástupcami

zamestnancov. Mal za to, že rozhodujúce skutočnosti o prerokovaní výpovede potvrdili

svedkovia, a to hlavne členovia výboru ZO (R. U., V. M. a T. S.), ďalej táto skutočnosť

vyplýva aj z písomného vyjadrenia predsedu ZO na žiadosti žalovaného z 30. novembra 2009

adresovanej ZO KOVO Mobis, ako aj z výpisu z uznesenia výboru ZO z nasledujúceho

dňa 1. decembra 2009. Aj podľa názoru odvolacieho súdu, ak výbor ZO na zasadnutí 30.

novembra 2009 rokoval aj o ďalších záležitostiach, nebolo to ohľadom výpovede

zamestnancom, a teda aj žalobcovi, ale požiadavky výboru na žalovaného, keď sa totiž vo

výpise z uznesenia výboru ZO uvádza tiež „Zároveň žiadame o písomné predloženie, t.j.

informovanie odborovej organizácie o skladbe a terajšom stave organizačnej štruktúry, ako aj

o dosahu reštrukturalizácie na jednotlivé pracovné pozície a funkcie“. Svedkovia -

zamestnanci žalovaného (aj bývalí) potvrdili iba skutočnosť, že žalobcovi bola daná výpoveď.

Z ich výpovedí sa nedalo jednoznačne uzavrieť, že v ten deň, keď im žalobca oznámil, že mu

bola daná výpoveď, že skutočne v ten deň aj výpoveď bola daná, keď žalobca so žalovaným

komunikoval ohľadom skončenia jeho pracovného pomeru už pred jej daním (a to od konca

októbra 2009). Navyše uviedol, že niektorí svedkovia, ako sa hodnoverne - evidenciou

o dochádzke – preukázalo, neboli v rozhodnom čase v práci. Napokon ani žalobca

nespochybňoval, že výpoveď bola prerokovaná 30. novembra 2009 v poobedňajších

hodinách, tvrdil však, že výpoveď mu bola doručovaná v dopoludňajších hodinách, a teda

pred jej prerokovaním. Uvedené však žalobca hodnoverne nepreukázal. Z týchto dôvodov

rozsudok súdu prvého stupňa, v spojení s dopĺňacím rozsudkom, vrátane výroku o trovách

konania, ako vecne správny potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa

ustanovenia a

Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobcA. Jeho prípustnosť

odôvodnil ustanovením V dovolaní poukazoval na výpovede

viacerých svedkov vypočutých v konaní pred súdom prvého stupňa, čím spochybňoval

správnosť skutkových zistení súdu prvého stupňA. V tejto súvislosti namietal aj nesprávnosť

hodnotenia dôkazov a nedostatok odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňA.

Odvolaciemu súdu vytýkal, že nevyhodnotil dôkaz zažurnalizovaný pod č.l. 186 a písomný

dôkaz – preklad podpísaný A. B. 22. februára 2010. Ďalej namietal, že odvolací súd z obsahu

prvostupňového spisu nedospel k záveru, či predmetná výpoveď bola daná v dopoludňajších

alebo popoludňajších hodinách uvedeného dňA. Uviedol, že súd prvého stupňa na základe

vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, a preto rozhodnutie

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhol rozsudok súdu prvého stupňa

a odvolacieho súdu zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalovaný v písomnom vyjadrení k dovolaniu uviedol, že súd prvého stupňa aj

odvolací súd správne aplikovali zákonné ustanovenia vzťahujúce sa k predmetu sporu.

Navrhol, aby dovolací súd dovolanie žalobcu odmietol, alternatívne zamietol a uplatnil si aj

náhradu trov konaniA.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania ( ), zastúpený advokátom (

ods. 1 ), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu,

ktoré možno napadnúť dovolaním ( a nasl. ).

V zmysle dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťA.

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý potvrdzujúci výrok rozsudku

odvolacieho súdu. Podľa je dovolanie prípustné proti rozsudku

odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle

je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd

odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3

je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku

odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože

ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku

súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej

podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

V danom prípade dovolaním žalobcu nie je napadnutý zmeňujúci výrok rozsudku

odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci výrok rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého

odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej

veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané.

Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalobcu

nie je podľa až 3 procesne prípustné.

S prihliadnutím na zákonnú povinnosť ( ) skúmať vždy, či

dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom

niektorou zo závažných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia,

ktoré zistenie by viedlo k záveru, že dovolanie je prípustné bez ohľadu na procesnú formu

rozhodnutia odvolacieho súdu a spôsob jeho rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd len

na skúmanie prípustnosti dovolania podľa , ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie

a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237

písm. a/ až g/ (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku

spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,

o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, o prípad odňatia

možnosti účastníka pred súdom konať, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania

vo veciach, ktoré možno začať len na návrh, či o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom

alebo súdom nesprávne obsadeným).

Žalobca v dovolaní výslovne namieta, že 1/ súdy nižšieho stupňa nesprávne

vyhodnotili výsledky vykonaného dokazovania, 2/ na základe vykonaných dôkazov dospeli

k nesprávnym skutkovým zisteniam a 3/ nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Z obsahu

dovolania žalobcu je zrejmé, že namieta, že sa mu postupom súdov nižšieho stupňa odňala

možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia

Predmetnému dôvodu dovolania v zmysle sú vlastné tri pojmové

znaky: 1/ odňatie možnosti konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo

v dôsledku postupu súdu, 3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konaniA.

Vzhľadom k tej skutočnosti, že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie

možnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je

potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania

realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym

súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré

mu právny poriadok priznávA. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že

odvolací súd pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupoval v súlade s právnymi predpismi

a žalovanej neznemožnil uplatniť procesné práva priznané jej právnym poriadkom

na zabezpečenie jej práv a oprávnených záujmov.

Prevažná väčšina dovolacích námietok žalobcu sa týka konania pred súdom prvého

stupňa a je totožná s jeho odvolacími námietkami uvedenými v odvolaní zo 17. apríla 2012.

Dovolateľ, i keď mu bola podľa jeho tvrdenia pre túto časť konania odňatá možnosť konať,

mohol však následne uplatniť svoj vplyv na výsledok konania, čo aj urobil. Proti rozsudku

súdu prvého stupňa podal odvolanie, ktoré odvolací súd prejednal a v odôvodnení rozhodnutia

sa jeho námietkam podrobne aj venoval.

Dovolací súd poukazuje na to, že nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov nie je

uvedené medzi prípustnými dôvodmi dovolania, ktoré sú vymedzené v ustanovení § 241

ods. 1 písm. a/ až c/ Pre tento záver svedčí i ustanovenie 243a ods. 2, veda druhá ,

ktoré upravuje, že dovolací súd nevykonáva dokazovanie. Dokazovanie je časťou

občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie

vo veci. Z vyplýva, že dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz

jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko,

čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Pri uplatnení zásady voľného

hodnotenia dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má

z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Iba výnimočne zákon súdu ukladá určité

obmedzenie pri hodnotení dôkazov (napr. , , ). Ťažisko dokazovania je

v konaní na súde prvého stupňa; skutkové závery tohto súdu je oprávnený dopĺňať, prípadne

korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môže vykonávať dokazovanie (§ 213 ods. 3

až 5 ). Súd rozhodujúci o dovolaní nepreskúmava správnosť a úplnosť skutkových

zistení, a to už len z toho dôvodu, že v konaní o tomto opravnom prostriedku nie je oprávnený

prehodnocovať vykonané dôkazy; na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu totiž

nemá možnosť dôkazy sám vykonávať ( veta druhá ). Keď najvyšší súd

nemôže vykonávať dokazovanie, tak nemôže iba na základe súdnych spisov preskúmať

správnosť hodnotenia dôkazov súdom, lebo si nemôže pre svoje rozhodnutie zabezpečiť

rovnaké podklady a predpoklady doplnením alebo zopakovaním dokazovania, aké mal súd,

ktorý dôkazy hodnotil.

Pokiaľ ide o námietku žalobcu spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu veci,

či nesprávnosť skutkových zistení odvolacieho súdu, treba uviesť, že v zmysle ustanovenia

dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie.

Dovolanie totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom

určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných ( a )

a hmotnoprávnych ( ) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne

domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu

nimi vykonaného dokazovaniA.

Žalobca v závere dovolania namietal aj skutočnosť, že napadnutý rozsudok

odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/

).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť

dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle a nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia žalobcu boli opodstatnené (dovolací súd ich

z uvedeného aspektu neposudzoval), žalobcom vytýkaná skutočnosť by mala za následok

vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle

V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny

predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil

(ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne

prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).

Dovolací súd ďalej skúmal, či sa v konaní nevyskytla vada v zmysle ustanovenia

, hoci na ňu dovolateľ výslovne nepoukázal, pretože na výskyt takejto vady je

povinný prihliadnuť z úradnej povinnosti. Za takú vadu je potrebné považovať nedoručenie

vyjadrenia protistrany k opravnému prostriedku druhého účastníka na spätné vyjadrenie

stanoviskA.

Senát najvyššieho súdu, ktorý koná a rozhoduje v preskúmavanej veci, poukazuje

na to, že k danej problematike v minulosti zaujal právne závery vo viacerých rozhodnutiach

vydaných do 13. januára 2015(viď napríklad sp.zn. , ,

, , ), v ktorých opakovane konštatoval

nasledovné:

Ak nejde o prípad uvedený v druhej vete , doručí súd prvého stupňa

odvolanie ostatným účastníkom, a ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej,

vyzve účastníkov na vyjadrenie k odvolaniu; iná povinnosť mu z týchto ustanovení

nevyplývA. Z teda nevyplýva povinnosť odvolacieho súdu

predložiť druhému účastníkovi konania spätne na zaujatie stanoviska vyjadrenie druhého

účastníka konania k opravnému prostriedku. Súd nie je povinný donekonečna udržiavať stav

konfrontácie medzi podaniami účastníkov konania – je iba na jeho posúdení, kde je rozumná

hranica takúto konfrontáciu ukončiť (, , ).

Pokiaľ má odvolací súd k dispozícii potrebné argumenty, ako aj pri dodržaní dikcie

ustanovenia pristúpi k rozhodnutiu vo veci samej (viď tiež ,

, , .). Odňatie možnosti pred súdom konať

9

nezakladá teda sama skutočnosť, že odvolateľovi nebolo predložené vyjadrenie druhej

procesnej strany k jeho odvolaniu. Obdobné právne závery boli vyslovené aj v ďalších

rozhodnutiach najvyššieho súdu (viď napríklad sp.zn. a ).

Iný pohľad na realizáciu práva účastníka oboznámiť sa s vyjadrením procesnej protistrany by

mohol v praxi znamenať neustály (neprestajne sa opakujúci a nikdy nekončiaci) proces

vyjadrovania sa jedného účastníka konania k vyjadreniu druhého účastníka konania; takýto

pohľad by mohol mať až znaky prílišného právneho formalizmu, odporujúceho materiálnemu

chápaniu princípu právneho štátu.

Európsky súd pre ľudské práva vydal 13. januára 2015 rozsudok vo veci Trančínková

proti Slovenskej republike, v ktorom sa zaoberal aj opodstatnenosťou námietky o nemožnosti

vyjadriť sa k vyjadreniu protistrany v rámci odvolacieho konaniA. V tomto rozsudku dospel

Európsky súd pre ľudské práva k názoru, že aj keď vyjadrenie k odvolaniu neobsahuje žiadne

nové skutočnosti alebo argumenty, ku ktorým by sa procesná strana už nebola vyjadrila

v predchádzajúcom priebehu konania, a prípadne ide o vyjadrenie nemajúce vplyv

na rozhodnutie odvolacieho súdu, musí byť druhému účastníkovi daná možnosť oboznámiť sa

s ním, ak bolo formulované ako právna a skutková argumentáciA. V rozsudku sa doslovne

uvádza, že „požiadavka, aby účastníci súdneho konania mali možnosť dozvedieť sa

o všetkých dôkazoch alebo vyjadreniach podaných v ich veci a vyjadriť sa k nim, sa vzťahuje

na odvolacie konanie rovnako ako na prvostupňové konanie, a to napriek skutočnosti, že

odvolanie nemusí vyvolať žiadnu novú argumentáciu“. Pokiaľ súd takúto možnosť druhej

procesnej strane nevytvorí, dochádza k porušeniu práva na spravodlivé konanie, ktoré je

zaručeného článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Z obsahu spisu vyplýva, že odvolanie žalobcu proti rozsudku súdu prvého stupňa (č.l.

241-254) bolo doručené žalovanému (č.l. 247). Písomné vyjadrenie žalovaného z 30. mája

2012 (č.l. 248) bolo súdu prvého stupňa doručené 30. mája 2012. Vychádzajúc z uvedeného

bolo v preskúmavanej veci potrebné zohľadniť, že vyjadrenie žalovaného bolo formulované

ako právna a skutková argumentácia a žalobcovi mala byť preto daná možnosť oboznámiť sa

s týmto vyjadrením. V danom prípade táto možnosť nebola žalobcovi vytvorená, preto mu

tým bola odňatá možnosť pred súdom konať ( ).

Vzhľadom na to, že v konaní bola žalobcovi odňatá možnosť pred súdom konať, je

jeho dovolanie nielen prípustné ( ), ale aj opodstatnené ( písm.

a/ ). Najvyšší súd preto napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie ( ).

Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,

koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania

a dovolacieho konania ( ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 16. júna 2015

JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová