Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
da8/400192.c167c2.pdf
PDF · 165.01 KB
No categories available
2Cdo/513/2015
Najvyšší súd 2 Cdo 513/2015
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v právnej veci ţalobcu : I. U.,
bývajúci v B., zastúpeného Advokátskou kanceláriou FUTEJ & Partners, s.r.o., Radlinského
č. 2, Bratislava, proti ţalovanej : Slovenská republika, zastúpená Národnou bankou
Slovenska, Imricha Karvaša č. 1, Bratislava, o zaplatenie 4 204,36 € s prísl., vedenej na
Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 11 C 150/2012, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku
Krajského súdu v Bratislave z 18. novembra 2014 sp. zn. 11 Co 153, 154/2014,
t a k t o :
Dovolanie o d m i e t a .
Ţalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava I (ďalej aj „súd prvého stupňa“) rozsudkom z 25. júna 2014
č. k. 11 C 150/2012-203 zamietol návrh ţalobcu na zaplatenie sumy 4 204,36 € s prísl.
predstavujúcu náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom ţalovanej pri
vykonávaní bankového dohľadu nad činnosťou Podielového druţstva Slovenské investície
(ďalej aj „druţstvo“) a obchodníka s cennými papiermi a ţalovanej náhradu trov konania
nepriznal podľa § 142 ods. l v spojení s § 151 ods. l O.s.p.
Súd prvého stupňa svoje zamietavé rozhodnutie posudzované titulom nesprávneho
úradného postupu v zmysle § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. dôvodil skutočnosťou, ţe ţalobca bol
v konaní povinný preukázať súdu kumulatívne splnenie zákonných podmienok vzniku
zodpovednosti ţalovanej za vznik škody, ktorá škoda mala ţalobcovi vzniknúť v príčinnej
súvislosti s nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci
(Národnej banky Slovenska, ďalej aj „NBS“) pri výkone dohľadu nad druţstvom, ktorého
ţalobca bol členom. Ak nie je splnená čo len jedna z podmienok vzniku zodpovednosti štátu
za vznik škody, nemoţno voči štátu vyvodiť zodpovednosť za škodu podľa zákona
č. 514/2003 Z.z. Ţalobca v konaní nepreukázal, ţe ţalovaná sa dopustila nesprávneho
úradného postupu. Poukazoval len na skutočnosť, ţe ţalovaná bola nečinná, spôsobovala
prieťahy, neskoro zistila nedostatky v činnosti obchodníka s cennými papiermi, nerobila
riadne a včas úkony potrebné na nápravu zistených nedostatkov, neprijala opatrenia potrebné
na zabránenie vzniku škody, nekonala v súlade so zákonom č. 747/2004 Z.z., so zákonom
č. 566/1992 Zb. a so zákonom č. 566/2001 Z.z. Preto zo strany NBS nejde o nesprávny
úradný postup (ale ide o postup konformný so zákonom). NBS nebola nečinná, ihneď
po oznámení druţstva začala vykonávať dohľad na mieste a prijala primerané opatrenia, ktoré
postupne vyústili aţ do odobratia povolenia s cennými papiermi na poskytovanie investičných
sluţieb. NBS aţ od účinnosti zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch od 1. júna 2010
bola oprávnená dohliadať aj na skutočnosť, či vyhlasovateľ majetkových hodnôt – druţstvo
dodrţiava schválený prospekt investície, dovtedy preto nemohla vykonávať dohľad nad
celkovou činnosťou druţstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, pretoţe
by to bolo nezákonným prekročením jej kompetencií zverených jej zákonom
č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných sluţbách a o zmene a doplnení
niektorých zákonov a zákonom č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene
a doplnení niektorých zákonov a konala by tak v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky. Súd prvého stupňa prízvukoval diskrečnú právomoc NBS v správnom konaní
ukladať sankcie za porušenie právnych predpisov právnickými osobami, teda za spáchanie
iných správnych deliktov, pri ktorých sa uplatňujú zásady administratívneho trestania
a analogicky aj zásady trestného trestania. Aj NBS postupovala od miernejšej sankcie
(pokuta) k prísnejšej sankcii (odobratie povolenia na poskytovanie investičných sluţieb), jej
postup je v súlade s právomocou, ktorú jej zákon zveril. Súd prvého stupňa mal za to, ţe
nebola naplnená prvá a základná podmienka pre vyvodenie zodpovednosti voči štátu, a to
existencia nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci (NBS) pri výkone verejnej
moci podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z.z.
Škoda, ktorá ţalobcovi vznikla v podobe nevyplateného členského podielu je škodou,
ktorú nespôsobila ţalovaná. Ţalobca ako člen druţstva musel vedieť, ţe s jeho investíciou je
spojené aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov; bol
povinný podieľať sa nielen na ziskoch, ale aj na stratách druţstva (§ 82 ObZ). Priama príčinná
súvislosť medzi škodou, ktorá ţalobcovi vznikla, vyplýva z nedbanlivostného konania
druţstva a obchodníka s cennými papiermi, teda iného subjektu ako je ţalovaná.
Podľa názoru súdu prvého stupňa, druţstvo malo vedomosť o nehospodárnom konaní
obchodníka s cennými papiermi, pretoţe I. J. bol v tom istom čase členom predstavenstva
druţstva (23.3.2000 do 5.12.2000), podpredsedom predstavenstva druţstva (6.12.2000 –
15.1.2001) a predsedom predstavenstva druţstva (16.1.2001 do 9.4.2008), a zároveň
predsedom predstavenstva obchodníka s cennými papiermi (9.1.2002 – 27.11.2003) a členom
dozornej rady (28.11.2003 – 13.5.2008). I. J. preto musel mať vzhľadom na svoje funkcie
v štatutárnych a kontrolných orgánoch oboch obchodných spoločností vedomosť o ich
činnosti, ziskoch a stratách, a bol o nich povinný informovať druţstvo z titulu funkcie
predsedu predstavenstva druţstva v súlade so zásadou konania s odbornou starostlivosťou
a v súlade so záujmami druţstva a všetkých jej členov (§ 243a ods. 1 ObZ). Ak tak neurobil
a druţstvo neinformoval, nesie zodpovednosť za následky svojho konania.
Súd prvého stupňa konštatoval, ţe medzi konaním ţalovanej a škodou, ktorá ţalobcovi
vznikla, preto nemôţe existovať priama príčinná súvislosť, na základe čoho neboli splnené
zákonné podmienky vyplývajúce z § 3 ods. l písm. d/ a § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. pre
vyvodenie zodpovednosti štátu.
Okresný súd Bratislava I uznesením zo 14. augusta 2014 č. k. 11 C 150/2012-222
uloţil ţalobcovi povinnosť v lehote 10 dní od doručenia zaplatiť súdny poplatok za podané
odvolanie vo výške 20 € v zmysle poloţky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov.
Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „odvolací súd“) na odvolanie ţalobcu proti
rozsudku súdu prvého stupňa, ako aj uzneseniu okresného súdu, rozsudkom z 18. novembra
2014, sp. zn. 11 Co 153, 154/2014, rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Taktieţ potvrdil
napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo 14. augusta 2014 č. k. 11 C 150/2012-222.
Vyslovil, ţe ţalovanej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení uviedol,
ţe súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu
potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§120 ods. l O.s.p.) z hľadiska posúdenia
opodstatnenosti ţaloby na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu
verejnej moci, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O.s.p.) a na ich
základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí
aj náleţite a veľmi podrobne odôvodnil (§ 157 ods. 2 O.s.p.). S odôvodnením napadnutého
rozhodnutia sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţnil (§ 219 ods. 2 O.s.p.). V procesnom
postupe súdu prvého stupňa odvolací súd nezistil pochybenia alebo vady, ktoré by mali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, keď sa nestotoţnil s námietkou ţalobcu, ţe súd
vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi v rozpore s § 129 O.s.p. Mal za to, ţe nie je sporné,
ţe NBS bola povinná vykonávať dohľad nad činnosťou druţstva ako vyhlasovateľa verejnej
ponuky majetkových hodnôt, v konaní však bol sporný rozsah tohto dohľadu. Treba vziať
do úvahy, ţe aţ od účinnosti novelizovaného ustanovenia § 129 ods. 3 zákona
č. 566/2001 Z.z. (novela zákona č. 566/2001 Z.z. vykonaná zákonom č. 129/2010 Z.z.), teda
aţ od 1. júna 2010 boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt
rozšírené tak, ţe druţstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo
zákonom uloţenú povinnosť dodrţiavať schválený prospekt investície. Teda aţ od 1. júna
2010 mohla NBS dohliadať, či druţstvo dodrţiava schválený prospekt investície. Tieţ
povinnosť aktualizovať prospekt investície v zmysle § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4
zákona č. 566/2001 Z.z. bola vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt stanovená
aţ od 1. januára 2009 na základe novelizovaného ustanovenia § 127 ods. 4 zákona
č. 566/2001 Z.z. (novela zákona č. 566/2001 Z.z. vykonaná zákonom č. 558/2008 Z.z.). Počas
celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt zodpovedal investorom
za pravdivosť a úplnosť údajov v prospekte investície štatutárny zástupca vyhlasovateľa
verejnej ponuky majetkových hodnôt (§ 128 ods. 1 písm. h/ zákona č. 566/2001 Z.z.). Pokiaľ
ide o rizikovosť portfólia, zákon č. 566/2001 Z.z. neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky
majetkových hodnôt, teda ani druţstvu, ţiadne povinnosti v oblasti rozloţenia rizík, na rozdiel
od iných dohliadaných subjektov (napr. správcovské spoločnosti pre kolektívne investovanie).
Preto tieto neexistujúce povinnosti druţstva nemohla NBS kontrolovať. NBS nevykonávala
dohľad nad finančnými ukazovateľmi druţstva ako sa mylne domnieva ţalobca. NBS mohla
podľa platnej právnej úpravy kontrolovať len to, či druţstvo plní informačné povinnosti
v zmysle ustanovenia § 126 aţ § 130 zákona č. 566/2001 Z.z. Ţalobca si musel byť vedomý
toho, ţe s jej investíciou je spojené riziko, a ţe doterajší alebo propagovaný výnos nie je
zárukou budúcich výnosov (ustanovenie § 129 ods. 1 písm. b/ zákona č. 566/2001 Z.z. v znení
platnom do 21. júla 2013; § 126 aţ § 130 boli zo zákona č. 566/2001 Z.z. vypustené novelou
vykonanou zákonom č. 206/2013 Z.z. účinným dňa 22. júla 2013). Ak si toho ţalobca
vedomý nebol, nemoţno to pričítať na ťarchu Národnej banky Slovenska v zmysle zásady,
podľa ktorej neznalosť zákona neospravedlňuje. To isté platí aj pokiaľ ide o argumentáciu
ţalobcu, ţe o rozsahu dohľadu NBS nad činnosťou druţstva nemal vedomosť. Z uvedeného je
zrejmé, ţe v konaní nebol preukázaný základný predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom štátu v zmysle § 9 zákona č. 514/2003 Z.z.,
ktorým je nesprávny úradný postup štátu zastúpeného Národnou bankou Slovenska.
Vo vzťahu k odvolacej námietke ţalobcu, ţe súd prvého stupňa nevykonal riadne
dokazovanie spôsobom podľa § 129 ods. l O.s.p. odvolací súd uviedol, ţe z obsahu spisu
vyplýva, ţe návrh na začatie konania, následne podania ţalobcu a vyjadrenia ţalovanej boli
vzájomne účastníkom súdom prvého stupňa doručované pred pojednávaním nariadeným
na prejednanie veci samej. Zo zápisnice z pojednávania pred prvostupňovým súdom
konaného dňa 25. júna 2014 vyplýva, ţe konajúci súd po otvorení pojednávania oboznámil
priebeh prípravy pojednávania a obsah do spisu zaloţených listinných dokladov a vyjadrení
účastníkov konania. V jeho ďalšom priebehu oboznamoval a vzájomne predkladal listinné
doklady doloţené účastníkmi v priebehu daného pojednávania, čo znamená, ţe ţalobcom
vytýkané procesné pochybenie súdom prvého stupňa o riadnom nevykonaní dokazovania
nevyhnutného k preukázaniu rozhodujúcich skutočností spôsobom uvedeným v § 129 ods. l
O.s.p. odvolacím súdom nebolo zistené.
Odvolací súd uzavrel, ţe rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým bola zamietnutá ţaloba
o náhradu škody, je vecne a právne správny, a preto ho potvrdil. O trovách odvolacieho
konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1
Ohľadne uznesenia zo 14. augusta 2014 č. k. 11 C 150/2012-222, ktorým súd prvého
stupňa uloţil ţalobcovi povinnosť zaplatiť poplatok za odvolanie 20 € v zmysle poloţky 7a
Sadzobníka súdnych poplatkov odvolací súd uviedol, ţe poloţka 7a Sadzobníka súdnych
poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb. bola do Sadzobníka vloţená novelou
zákona č. 71/1992 Zb. vykonanou zákonom č. 286/2012 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa
1. októbra 2012. Súčasne bol touto novelou do zákona č. 71/1992 Zb. vloţený § 18ca, podľa
ktorého z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú
poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými
po 30. septembri 2012. Konanie o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. nebolo
do 30. septembra 2012 uvedené v Sadzobníku súdnych poplatkov. Napriek tomu je ţalobca
povinný zaplatiť poplatok za odvolanie. Totiţ podľa § 6 ods. 2 prvá veta zákona
č. 71/1992 Zb. ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie
na jednom stupni. To znamená, ţe ţalobca by nebol povinný zaplatiť poplatok za odvolanie
iba v prípade, ak by odvolanie podal pred 30. septembrom 2012. V posudzovanej veci bolo
odvolacie konanie začaté po 1. októbri 2012, a preto ţalobcovi vznikla povinnosť zaplatiť
poplatok za podané odvolanie podľa zákona o súdnych poplatkoch v znení účinnom v čase
podania odvolania. Konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom nie je od 1. októbra 2012
oslobodené od súdnych poplatkov (zákonom č. 286/2012 Z.z. bolo zo zákona č. 71/1992 Zb.
vypustené ustanovenie § 4 ods. 1 písm. k/). Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté
uznesenie potvrdil.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca, ktorého prípustnosť
odôvodňoval ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p. v spojení s § 241 ods. 2 písm. a/, b/, c/ O.s.p.
Namietal, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu (rovnako rozhodnutie prvostupňového súdu) je
vecne aj právne nesprávne, a konanie (prvostupňové aj odvolacie) je postihnuté inou vadou
(§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
(R 11/1998). Podľa jeho názoru odvolací súd pristúpil k rozhodnutiu o odvolaní ţalobcu
svojvoľne, arbitrárne a formalisticky. Neprípustným spôsobom pracoval s doterajšou
judikatúrou, keď judikatúru, ktorú povaţoval za vhodnú citoval, ale ostatnú a rovnako
dôleţitú zamlčal, lebo ju ani nespomenul. Skutočnosť, ţe bez vysvetlenia opomenul pre
účastníka konania priaznivú judikatúru, sama osebe významne oslabuje presvedčivosť
písomného vyhotovenia jeho rozsudku, taktieţ ide o jav, ktorý oslabuje predvídateľnosť
súdneho rozhodnutia, a preto ju v rozhodovacej praxi krajského súdu nemoţno tolerovať.
Rozhodnutie odvolacieho súdu nevychádza z objektívneho a komplexného posúdenia
rozhodujúcich skutočností a je zaloţené na nesprávnych skutkových a právnych zisteniach,
nakoľko tieto zistenia vychádzajú z vykonaného dokazovania prvostupňovým súdom, ktoré je
neúplné. Rozsudok odvolacieho súdu je nepreskúmateľný, v dôsledku čoho došlo k porušeniu
práva ţalobcu na spravodlivý súdny proces, a teda k odňatiu ţalobcovi moţnosť konať pred
súdom podľa § 237 písm. f/ O.s.p. V zmysle uvedeného má za to, ţe dovolanie je prípustné
a dôvodné. Tým, ţe súd prvého stupňa, ako aj odvolací súd vec nesprávne právne posúdil,
umoţnili, aby aj v budúcnosti dochádzalo k porušeniu zákona na úkor občanov, ktorí ako
vhodné a zákonom chránené zhodnotenie ich finančných prostriedkov zvolia ich investovanie
v rámci subjektov dohliadaných ţalovanou. Odvolací súd, rovnako aj súd prvého stupňa pri
svojom rozhodovaní nezohľadnili, resp. nevyhodnotili správne ţalobcom navrhnuté dôkazy,
a to správu správcu konkurznej podstaty úpadcu PDSI o stave konkurzu a jeho výpoveď
v konaní sp. zn. 7 C 206/2011, z ktorých jednoznačne vyplýva, ţe aktuálny stav konkurzu je
taký, ţe objektívne vylučuje moţnosť ţalobcu ako veriteľa uspokojiť sa z konkurzu vedeného
pod sp. zn. 3 K 95/2010. Vo vzťahu k uzneseniu zo 14. augusta 2014 č. k. 11 C 150/2012-
222, ktorým okresný súd uloţil ţalobcovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podané
odvolanie vo výške 20 € v zmysle poloţky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí
prílohu zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov
dovolateľ uviedol, ţe rozhodnutie prvostupňového súdu a tieţ rozhodnutie odvolacieho súdu
sú vecne a aj právne nesprávne, uvedené rozhodnutia majú vady, v dôsledku čoho ţalobcovi
bola odňatá moţnosť konať pred súdom, pretoţe ţalobca o. i. legitímne očakával, ţe súdne
konanie, ktoré inicioval, nebude spoplatnené. Poukázal na to, ţe konanie vo veci náhrady
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradným postupom, ktoré začalo do 30. septembra 2012 je podľa § 4 ods. 4 zákona o súdnych
poplatkoch oslobodené aj v odvolacom konaní. Z uvedeného potom vyplýva, ţe ţalobcovi
v týchto veciach podaním odvolania po 1. októbri 2012 poplatková povinnosť z odvolania
nevzniká. Má za to, ţe vecné oslobodenie tohto konania od poplatkovej povinnosti sa
s poukazom na § 18ca v spojení s § 4 ods. 4 zákona o súdnych poplatkoch vzťahuje na celé
konanie, teda aj na podanie odvolania. Ţalobca navrhol, aby dovolací súd napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Ţalovaná vo svojom vyjadrení k dovolaniu ţalobkyne sa stotoţnila s dôvodmi
rozhodnutí súdov niţších stupňov, ako aj ich právnym posúdením a navrhla alternatívne
dovolanie ţalobkyne zamietnuť alebo odmietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a
ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.)
zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti
ktorému ho zákon pripúšťa (§ 236 a nasl. O.s.p.).
Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania
osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno napadnúť (len)
právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, avšak nie v kaţdom prípade, ale iba ak ho právna
úprava pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky je v dovolacom
konaní oprávnený rozhodnutia odvolacieho súdu preskúmavať len v rozsahu, v ktorom bol
jeho výrok napadnutý, pričom je viazaný uplatneným dovolacím dôvodom vrátane toho, ako
ho dovolateľ obsahovo vymedzil (§ 242 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nie je viazaný rozsahom
dovolacích návrhov v prípadoch uvedených v ustanovení § 242 ods. 2 písm. a/ aţ d/ O.s.p. Ak
nejde o vady uvedené v § 237 O.s.p., neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené
v dovolaní, iba ţe by tieto vady mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Pre účely predmetného dovolacieho konania je vhodné zdôrazniť, ţe dovolanie nie je
„ďalším odvolaním“ a nemoţno sa ním úspešne domáhať revízie skutkových zistení súdov
niţších stupňov, ani výsledkov nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd tu nie je treťou
inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať rozhodnutie z akýchkoľvek hľadísk. Posúdiť
správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením
veci nemôţe dovolací súd uţ len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený prehodnocovať vykonané
dôkazy. Dovolacie konanie má (a to je potrebné osobitne zdôrazniť) prieskumnú povahu; aj
so zreteľom na ňu dovolací súd – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu –
nemá moţnosť vykonávať dokazovanie (viď § 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.).
Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. dovolanie je prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2
O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil
od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je
dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu,
vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého
stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa
§ 153 ods. 3 a 4.
V danom prípade dovolaním ţalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok
odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil,
ţe dovolanie proti nemu je prípustné, a nejde ani o potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa,
ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa
§ 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani
nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd
Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalobcu nie je podľa § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p.
(procesne) prípustné.
Dovolanie ţalobcu by mohlo byť procesne prípustné, len ak by v konaní, v ktorom bol
vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád
uvedených v § 237 ods. l O.s.p. Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťaţené niektorou
z nich vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa preto
neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale zaoberal sa tieţ
otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 ods. l O.s.p.
(tzv. vady zmätočnosti). Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu
(rozsudku aj uzneseniu) odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do
právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval
senát.
Treba uviesť, ţe z hľadiska § 237 ods. l O.s.p. sú právne významné len tie procesné
nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách
a/ aţ g/ tohto ustanovenia. Iné vady (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a prípadne nesprávne
právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), i keby k nim v konaní došlo a prípadne
aj mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa
tohto ustanovenia. Z hľadiska posúdenia existencie niektorých procesných vád v zmysle
§ 237 ods. l O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, ţe v konaní došlo
k takejto vade, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ţe konanie je
skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád.
Dovolateľ existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 ods. l písm. a/ aţ e/ a g/
O.s.p. netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť
jeho dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti sa dovolací súd
osobitne zaoberal otázkou, či postupom súdov nebola dovolateľovi odňatá moţnosť konať
pred súdom.
Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 ods. l písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký
závadný procesný postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie tých procesných
práv účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu
v zmysle § 237 ods. l písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore
so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom
odňal účastníkovi konania jeho procesné práva.
Dovolateľ v dovolaní namietal, ţe konanie je postihnuté práve takouto vadou
zaloţenou na nedostatočnom odôvodnení (resp. nepreskúmateľnosti) rozhodnutia odvolacieho
súdu (§ 157 ods. 2 O.s.p.), čo súčasne zakladá porušenie jeho práv na súdnu ochranu (čl. 46
ústavy) a právo na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 Dohovoru) v tom, ţe rozhodnutie
odvolacieho súdu je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, neurčitosť, nezrozumiteľnosť
a nevyporiadanie sa so všetkými jeho odvolacími námietkami a námietkami uvádzanými
v konaní, a preto v konaní v konečnom dôsledku vec nesprávne právne posúdil.
Pokiaľ ţalobca namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním napadnutého
rozsudku odvolacieho súdu, treba uviesť, ţe právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej
súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným
z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ako
aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky totiţ vyplýva, ţe tak základné právo
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, v sebe zahŕňajú aj právo
na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006);
právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého
súdneho procesu.
Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, ţe všeobecné súdy zistia skutkový stav
a po výklade a pouţití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, ţe ich skutkové a právne
závery nie sú svojvoľné, neudrţateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov;
ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Ústavný súd Slovenskej
republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, ţe nezávislosť rozhodovania
všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom
a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho
a spravodlivého procesu, ako vyplýva i z čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6
ods. 1 Dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý
proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní
je aj povinnosť súdu, presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náleţite
odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1 O.s.p. m. m. I. ÚS 243/2007), pritom starostlivo prihliadať
na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia
súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami
a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej.
Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia
dbať tieţ na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami, na to, aby premisy zvolené
v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu
právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne ale v neposlednom rade aj
spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej
ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených
záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.; obdobne napr. IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07,
III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva
aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán
(avšak) s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne
Kraska c/a Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, str. 49, § 30). Štruktúra práva
na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj
v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 O.s.p.). Vo svojej ustálenej judikatúre ústavný súd
zdôraznil, ţe odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemoţno
posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09),
pretoţe prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok
(IV. ÚS 489/2011). Tento právny názor zahŕňa aj poţiadavku komplexného posudzovania
všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu
a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania
Za arbitrárny, resp. nedostatočne zdôvodnený treba povaţovať rozsudok všeobecného
súdu aj v situácii, keď všeobecný súd svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných
hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. I. ÚS 154/2005 z 28. februára 2006).
Dovolací súd dospel k záveru, ţe rozsudok súdu prvého stupňa (v spojení
s potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p.) spĺňa vyššie
uvedené kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 219 ods. 1, 2
O.s.p.), a preto ho nemoţno povaţovať za nepreskúmateľný, neodôvodnený, či zjavne
arbitrárny (svojvoľný). Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre
odôvodnenia rozhodnutia, čo platí tak pre rozsudok prvého stupňa (§ 157 ods. 2 O.s.p.), ako
aj pre rozsudok odvolacieho súdu (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Súslednosti jednotlivých častí
odôvodnení a ich obsahové (materiálne) náplne, zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť
i všeobecnú interpretačnú presvedčivosť; tým však nie je zodpovedaná (ani inak dotknutá)
otázka správnosti právneho posúdenia veci konajúcimi súdmi.
Súdy oboch stupňov jasne a dostatočne vysvetlili právne dôvody, pre ktoré ţalobu
zamietli. Zhodli sa na tom, ţe v konaní nebol preukázaný nesprávny úradný postup zo strany
Národnej banky Slovenska pri vykonávaní dohľadu nad činnosťou druţstva. Nie je sporné, ţe
Národná banka Slovenska bola povinná vykonávať dohľad nad činnosťou druţstva ako
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, v konaní však bol sporný rozsah tohto
dohľadu. Aţ účinnosťou novelizovaného ustanovenia § 129 ods. 3 zákona č. 566/2001 Z.z.
(novela zákona č. 566/2001 Z.z. vykonaná zákonom č. 129/2010 Z.z.), teda aţ od 1. júna
2010 boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, ţe
druţstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloţenú
povinnosť dodrţiavať schválený prospekt investície. Teda aţ od 1. júna 2010 mohla Národná
banka Slovenska dohliadať, či druţstvo dodrţiava schválený prospekt investície. Tieţ
povinnosť aktualizovať prospekt investície v zmysle § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4
zákona č. 566/2001 Z.z. bola vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt stanovená
aţ od 1. januára 2009 na základe novelizovaného ustanovenia § 127 ods. 4 zákona
č. 566/2001 Z.z. (novela zákona č. 566/2001 Z.z. vykonaná zákonom č. 558/2008 Z.z.). Počas
celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt zodpovedá investorom
za pravdivosť a úplnosť údajov v prospekte investície štatutárny orgán vyhlasovateľa verejnej
ponuky majetkových hodnôt (§ 128 ods. 1 písm. h/ zákona č. 566/2001 Z.z.). Pokiaľ ide
o rizikovosť portfólia, zákon č. 566/2001 Z.z. neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky
majetkových hodnôt, a teda ani druţstvu ţiadne povinnosti v oblasti rozloţenia rizík,
na rozdiel od iných dohliadaných subjektov (napr. správcovské spoločnosti pre kolektívne
investovanie). Preto tieto neexistujúce povinnosti druţstva nemohla NBS kontrolovať. NBS
nevykonávala dohľad nad finančnými ukazovateľmi druţstva ako sa mylne domnieva
ţalobca. NBS mohla podľa platnej právnej úpravy kontrolovať len to, či druţstvo plní
informačné povinnosti v zmysle ustanovenia §§ 126 aţ 130 zákona č. 566/2001 Z.z. Ţalobca
si musel byť vedomý toho, ţe s jeho investíciou je spojené riziko a ţe doterajší alebo
propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov (ustanovenie § 129 ods. 1 písm. b/
zákona č. 566/2001 Z.z. v znení platnom do 21. júla 2013, § 126 aţ § 130 boli zo zákona
č. 566/2001 Z.z. vypustené novelou vykonanou zákonom č. 206/2013 Z.z. účinným dňa
22. júla 2013). Ak si toho ţalobca vedomý nebol, nemoţno to pričítať na ťarchu Národnej
banky Slovenska v zmysle zásady, podľa ktorej neznalosť zákona neospravedlňuje. To isté
platí aj pokiaľ ide o argumentáciu ţalobcu, ţe o rozsahu dohľadu NBS nad činnosťou
druţstva nemal vedomosť. V konaní nebol preukázaný základný predpoklad vzniku
zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom štátu v zmysle § 9 zákona
č. 514/2003 Z.z., ktorým je nesprávny úradný postup štátu zastúpeného Národnou bankou
Slovenska. Pokiaľ ţalobca v odvolacom konaní zotrval na svojej argumentácii, aj odvolací
súd sa stotoţnil s právnym záverom súdu prvého stupňa o neopodstatnenosti ţaloby
z uvádzaných dôvodov, ponúkol dostatočné vysvetlenie toho, prečo z právneho hľadiska
nebolo moţné akceptovať argumentáciu odvolateľa (ţalobcu).
K námietke nesprávneho hodnotenia dôkazov je potrebné uviesť, ţe v zmysle § 132
O.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy
v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo,
vrátane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania
v zmysle § 237 O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môţe
byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne, no táto skutočnosť ešte sama osebe
nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. (pre úplnosť treba dodať, ţe nesprávne
vyhodnotenie dôkazov nie je samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie
procesne prípustné – viď § 241 ods. 2 písm. a/ aţ c/ O.s.p.).
Obsah dovolacích námietok smeroval tieţ k spochybneniu správnosti právneho
posúdenia veci konajúcimi súdmi (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je
činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie veci je omyl súdu
pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny
predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne právne závery. Súd ale právnym posúdením veci neodníma účastníkovi konania
moţnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 ods. l písm. f/ O.s.p. (viď uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 112/2001 zverejnené v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003
a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené
v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov je
relevantným dovolacím dôvodom, ktorým moţno odôvodniť procesne prípustné dovolanie
(viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov
však nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 ods. l písm. f/ O.s.p. lebo (ani prípadné)
nesprávne právne posúdenie veci súdom účastníkovi konania neznemoţní realizáciu ţiadneho
jeho procesného oprávnenia (viď napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 1 Cdo 62/2010, sp. zn. 2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn. 4 Cdo 68/2011,
sp. zn. 5 Cdo 44/2011, sp. zn. 6 Cdo 41/2011 a sp. zn. 7 Cdo 26/2010).
Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, ţe ţalobca neopodstatnene
namieta, ţe v konaní mu bola postupom súdu odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237
ods. l písm. f/ O.s.p.).
Z dôvodov vyššie uvedených dospel dovolací súd k záveru, ţe prípustnosť dovolania
ţalobcu nevyplýva z § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. ani z § 237 O.s.p. Dovolanie preto odmietol
(potvrdzujúci výrok odvolacieho súdu, ktorým rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil) podľa
§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. bez toho, aby skúmal
opodstatnenosť dovolateľom uplatnených dovolacích dôvodov v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/
a c/ O.s.p. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím
odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
K časti dovolania, ktorou je napadnutý potvrdzujúci výrok rozhodnutia odvolacieho
súdu o uloţení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolanie súdom prvého stupňa, je
potrebné uviesť, ţe táto časť dovolania smeruje proti rozhodnutiu, ktoré je síce súčasťou
rozsudku odvolacieho súdu, má ale charakter uznesenia a tento charakter nestráca, i keď
rozhodnutie o uloţení poplatkovej povinnosti s meritórnym rozhodnutím vo veci súvisí (§ 167
ods. 1 O.s.p.).
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas ţalobca zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný
prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa.
Dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu je prípustné, ak a/ odvolací súd zmenil
uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (viď § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska; dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. (§ 239 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie je tieţ prípustné
proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak
a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné,
pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie
o priznaní (nepriznaní) účinkov cudziemu rozhodnutiu na území Slovenskej republiky (viď
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadol ţalobca dovolaním, nemá znaky
rozhodnutia, proti ktorému je dovolanie prípustné. Jeho prípustnosť preto z ustanovení § 239
ods. 1 a 2 O.s.p. nevyplýva.
Vzhľadom na vyššie uvedené by prípustnosť dovolania ţalobcu zakladalo,
ak v konaní došlo k procesným vadám uvedeným v § 237 ods. l O.s.p. Toto ustanovenie
pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo
vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník,
nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť
a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej
veci sa uţ prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol
potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom,
g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu
rozhodoval senát.
Ţalobca procesné vady konania v zmysle § 237 ods. l písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. netvrdil
a vady tejto povahy ani nevyšli v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
Ţalobca tvrdí, ţe v konaní mu bola odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237 ods. l
písm. f/ O.s.p.). O odňatie moţnosti pred súdom konať ide v prípade procesne nesprávneho
postupu súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho procesných oprávnení.
Judikatúra najvyššieho súdu dospela k záveru, ţe o odňatie moţnosti pred súdom
konať ide tieţ vtedy, ak súd zastaví konanie z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku, i keď
pre taký postup neboli dané procesné predpoklady (viď R 50/1997). O tento prípad ale
v preskúmavanej veci nejde – v danom prípade nebolo konanie zastavené. Napadnutým
uznesením bolo potvrdené uznesenie o vyrubení súdneho poplatku. Samotným vyrubením
súdneho poplatku sa však účastníkovi neodníma ţiadne procesné oprávnenie a nedochádza
k odňatiu jeho moţnosti pred súdom konať (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.).
Pokiaľ ţalobca tvrdí, ţe so zreteľom na ním opisované okolnosti mu bol vyrubený
súdny poplatok v situácii, v ktorej mu nemal byť vyrubený, a konkretizuje, ţe súdy
postupovali podľa poloţky č. 7a, podľa ktorej postupovať nemohli a pri tom nezohľadnili, ţe
predmetné konanie je aj po 1. októbri 2012 vecne oslobodené od súdnych poplatkov,
z rozhodujúceho – obsahového – hľadiska namieta, ţe napadnuté rozhodnutia súdov niţších
stupňov spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť
súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav
aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy,
ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis,
nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne
právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom
zmysle, ţe ho moţno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.), samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá
(viď tieţ R 54/2012 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010,
2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011
a 7 Cdo 26/2010). Nejde totiţ o vadu konania uvedenú v § 237 O.s.p., ani znak (atribút,
stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 239 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť
dovolania.
Vzhľadom na to, ţe v konaní o dovolaní ţalobcu proti uzneseniu o súdnom poplatku
za odvolanie sa nepotvrdila existencia procesnej vady konania tvrdenej ţalobcom, nevyšli
najavo ani iné vady uvedené v § 237 ods. l O.s.p. a prípustnosť podaného dovolania
nevyplýva z ustanovenia § 239 O.s.p., najvyšší súd odmietol jeho procesne neprípustné
dovolanie podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s ustanoveniami § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p., keď ţalovanej (ktorej vzniklo
právo na náhradu trov konania) v dovolacom konaní náhradu trov dovolacieho konania
nepriznal, lebo ţalovaná nepodala návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. januára 2016
JUDr. Viera Petríková, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová