Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
f9e/399655.467b02.pdf
PDF · 132.56 KB
No categories available
8Cdo/106/2016
Najvyšší súd 8 Cdo 106/2016
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: J., bývajúci v K., K.,
zastúpený Beňo & Partners, advokátska kancelária, s. r. o. so sídlom v Poprade, Námestie
svätého Egídia 93, proti ţalovanému: FINCHEM, a. s., so sídlom vo Svite, Š., zastúpený
Mgr. Š., advokátom so sídlom vo Svite, Š., o zaplatenie 5 000 eur s príslušenstvom, vedenej
na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. 17 Cpr 22/2012 o dovolaní ţalovaného proti rozsudku
Krajského súdu v Prešove z 31. augusta 2015, sp. zn. 1 CoPr 1/2015, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Ţalovaný je povinný zaplatiť ţalobcovi náhradu trov dovolacieho konania vo výške
407,02 eur na účet Beňo & Partners, advokátska kancelária, s. r. o. do troch dní
od právoplatnosti tohto uznesenia.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Poprad rozsudkom z 29. októbra 2014 č. k. 17 Cpr 22/2012-143 zastavil
konanie o zaplatenie 547,62 eur s príslušenstvom. Ţalovanému uloţil zaplatiť ţalobcovi
4452,38 eur s 9 % úrokom z omeškania od 17. októbra 2012 do zaplatenia a 1738,48 eur trov
konania. Vychádzal zo zistenia, ţe ţalobca bol zamestnancom ţalovaného na základe
pracovnej zmluvy z 31. decembra 2003. Pracovný pomer uzavrel na dobu neurčitú
od 1. januára 2004 a pracoval u ţalovaného do augusta 2012. Po čiastočnom späťvzatí ţaloby
podaním z 20. decembra 2013 do sumy 547,62 eur zostal predmetom konania nárok
na zaplatenie mzdy za prácu v noci a za prácu nadčas. Ţalovaný uznal nárok na zaplatenie
sumy 138,58 eur z titulu nočnej práce. Sporným bol výkon práce ţalobcu nadčas.
Vychádzajúc zo ţalobcom predloţenej špecifikácie vypracovanej spoločnosťou EKOJEN
s. r. o. ţalobcom uplatnený nárok po čiastočnom späťvzatí ţaloby pozostával zo sumy
507,20 eur za rok 2009, zo sumy 1622,43 eur za rok 2010, zo sumy 1481,07 eur za rok 2011
a zo sumy 841,68 eur za rok 2012. Podkladom pre výpočet mzdy za prácu nadčas boli
záznamy o prevádzke vozidla predloţené ţalovaným. Sporným medzi účastníkmi zostalo to,
aký dôkaz preukazuje objem odpracovaných hodín ţalobcom. Podľa ţalobcu rozhodujúcim
má byť záznam o prevádzke vozidla a podľa ţalovaného výstup z tachografu. V zmysle
článku 3 ods. 1 Nariadenia Rady EHS č. 3821/85 záznamové zariadenie (tachograf) sa
inštaluje a pouţije vo vozidlách evidovaných v členskom štáte pouţívaných na cestnú
dopravu okrem vozidiel uvedených v článku 3 nariadenia č. 561/2006, pričom táto výnimka
sa nevzťahuje na vozidlo riadené v rámci trvania pracovného pomeru ţalobcom. Nebolo
moţné sa stotoţniť s tvrdením ţalovaného o tom, ţe záznam z tachografu je rozhodujúcim
pre posúdenie objemu práce vodiča vozidla. Pre posúdenie objemu práce vodiča moţno
vychádzať z predloţených záznamov o prevádzke vozidla, vypisovaných vodičom
a kontrolovaných nadriadeným, ktorý mal moţnosť správnosť údajov overiť a následne ich
potvrdiť podpisom. V zázname o prevádzke vozidla, časť práce vodiča moţno rozčleniť
na jazdu, naloţenie, vyloţenie tovaru, technické závady, čakanie a colné odbavenie.
Tachograf zaznamenáva jazdu, inú prácu, pohotovosť a odpočinok. Je preukázané, ţe
na tachografe kaţdé zastavenie vozidla sa zobrazí ako odpočinok, hoci odpočinok vodič
nemá. Výkon práce vodiča nie je preto objektívne moţné vyčísliť podľa výstupu z tachografu.
Bolo preukázané, ţe ţalobca pre dodrţanie zásad povinného odpočinku vodiča niekedy v čase
nakládky a vykládky pouţil reţim odpočinok. Záväznosť údajov z tachografu nevyplýva
z Nariadenia Rady EHS č. 3821/85. Zmyslom tohto nariadenia je bezpečnosť vodičov
pri jazde. Údaje zistené zo záznamov o prevádzke vozidla korešpondujú s § 8 ods. 3 Zákon
č. 462/2007 Z. z. Je nepochybné, ţe vodič vykonával prácu, i keď vozidlo stojí (napríklad
rešpektujúc svetelné znamenie na kriţovatke), i keď vykonával nakládku a vykládku.
Skutočnosť tvrdená ţalovaným, ţe v prípade uznania nároku ţalobcu za prácu nadčas
by došlo k porušeniu nariadení Európskej únie, najmä nariadenia č. 561/2006 stanovujúceho
pravidlá o časoch jazdy, prestávkach a dobách odpočinku vodičov, nie je dôvodom na to,
aby súd ţalobcovi nepriznal právo na zaplatenie mzdy za prácu nadčas skutočne ţalobcom
vykonanú. Pokiaľ ţalovaný poukazoval na ustanovenie § 4 ods. 7 Zákona č. 462/2007 Z. z.,
súd prvého stupňa ustálil, ţe toto ustanovenie upravuje výkon práce počas pracovnej
pohotovosti, pričom ţalobca v konaní neuplatnil nárok za prácu nadčas vykonanú počas
pracovnej pohotovosti, počas ktorej zamestnanec nie je v práci, ale v prípade potreby
je dosiahnuteľný. Ţalovaný v konaní nenamietal výšku mzdy za prácu nadčas, nepredloţil
na preukázanie svojich tvrdení výpočet rozsahu práce nadčas realizovanej ţalobcom, predloţil
len záznam z tachografu. Ţalovaný nespochybnil špecifikáciu nároku predloţeného ţalobcom,
a preto na odstránenie rozporov nebolo dôvodné nariadenie znaleckého dokazovania. Súd
prvého stupňa nevykonal dôkazy navrhnuté ţalovaným, pretoţe ich povaţoval za neúčelné
a nehospodárne. Pre právne posúdenie veci nebolo potrebné vypočuť zamestnanca
Inšpektorátu práce, zamestnanca spoločnosti EKOJEN s. r. o. k spôsobu výpočtu práce
nadčas, pretoţe jej výška sporná nebola. Výrok o trovách konania odôvodnil ustanovením
Na odvolanie ţalovaného Krajský súd v Prešove rozsudkom z 31. augusta 2015 sp. zn.
1 CoPr 1/2015 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil s výnimkou výroku o čiastočnom
zastavení konania a výroku o trovách konania (§ 219 ods. 1 O. s. p.). Zmenil rozsudok
vo výroku o trovách konania tak, ţe priznal ţalobcovi náhradu trov prvostupňového konania
pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia vo výške 1467,43 eur a uloţil ţalovanému túto
zaplatiť na účet právneho zástupcu ţalobcu. Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom
nepriznal. Vychádzal zo zistenia, ţe za hodnoverné dôkazy, umoţňujúce ustáliť rozsah práce
nadčas vykonanej ţalobcom, je potrebné povaţovať predloţené záznamy o prevádzke vozidla,
ktoré boli podkladom pre výpočet mzdových nárokov ţalobcu za prácu nadčas nezúčtovanú
v jeho mzde. Tento výpočet bol vypracovaný spoločnosťou EKOJEN s. r. o., pričom
o správnosti tohto výpočtu nie je dôvod pochybovať. Tieto záznamy vypísal samotný ţalobca
ako vodič, avšak údaje v nich obsiahnuté podliehali kontrole zo strany príslušného
zamestnanca ţalovaného. Zo záznamu vyplýva trvanie jazdy, naloţenie a vyloţenie tovaru,
technické závady, čakanie a colné odbavenie. Doba vykonávania týchto činností predstavuje
pracovný čas ţalobcu, čo je zrejmé z § 8 Zákona č. 462/2007 Z. z. o organizácii pracovného
času v doprave. Preto je rozhodnutie súdu prvého stupňa vo veci samej vecne správne a ako
takého odvolací súd postupom podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil.
Odvolací súd zmenil výrok rozhodnutia prvostupňového súdu o trovách konania,
pretoţe súd prvého stupňa nesprávne ustálil mieru úspechu a neúspechu účastníkov v konaní
a nezohľadnil, ţe pri 89 % úspechu ţalobcu v konaní, ktorému zodpovedá 11 % úspech
ţalovaného, má nárok na 78 % náhrady trov konania z celkovej vyčíslenej sumy 1881,32 eur,
teda na sumu 1467,43 eur, preto v tejto časti odvolací súd postupom podľa § 220 O. s. p.
rozsudok zmenil a priznal ţalobcovi nárok na náhradu trov prvostupňového konania
v uvedenej výške. Výrok o trovách odvolacieho konania odôvodnil ust. § 224 ods. 1 O. s. p.
a § 142 ods. 1 O. s. p. s tým, ţe úspešný ţalobca náhradu trov odvolacieho konania neţiadal
priznať.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalovaný a navrhol, aby
dovolací súd rozsudok zrušil, vrátane rozhodnutia súdu prvého stupňa a vec vrátil
prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodzoval z ust. § 237
ods. 1 písm. f/ O. s. p. t. j., ţe mu postupom oboch súdov bola odňatá moţnosť konať
pred súdom a dovolanie odôvodnil ust. § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. t. j., ţe v konaní došlo
k vade uvedenej v § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. Poukázal na to, ţe ţalobca neuniesol dôkazné
bremeno v predmetnej veci, pretoţe na preukázanie vykonanej práce predloţil záznamy
o prevádzke vozidla ako dôkaz o vykonanej práci nad určený týţdenný pracovný čas napriek
tomu, ţe súčasne nepracoval. Ţalovaný vopred ţiadnu pracovnú pohotovosť a prácu počas nej
podľa záznamov o prevádzke vozidla nenariadil a s touto nesúhlasil, pretoţe ţiadne
nevyhnutné úlohy zabezpečovať nepotreboval. Preto ţalovaný podal návrh na vykonanie
dokazovania výsluchom pracovníka Inšpektorátu práce, ktorý na podnet ţalobcu kontroloval
ţalovaného. Potreba výsluchu zamestnanca Inšpektorátu práce bola naliehavá, pretoţe ţalobca
súdom uloţenú povinnosť z 8. januára 2014 – predloţiť zápis z vykonanej kontroly nesplnil.
Súd tento návrh na doplnenie dokazovania odmietol a takto nedošlo k riadnemu vykonaniu
dôkazných prostriedkov, ktoré ţalovaný navrhol. Tým došlo k znemoţneniu realizácie
procesných práv ţalovaného podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. a k porušeniu základného
práva ţalovaného na spravodlivý proces, ktorý zaručuje článok 46 a nasl. Ústavy SR
a článok 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Odvolací súd sa riadil
rovnakými úvahami ako súd prvého stupňa, za hodnoverné dôkazy povaţoval predloţené
záznamy o prevádzke vozidla, ktoré boli následne podkladom pre prácu nadčas, ktorá nebola
zúčtovaná v mzde ţalobcu. Rozhodnutie odvolacieho súdu a konanie na ňom teda trpí
rovnakými vadami ako konanie a rozhodnutie súdu prvého stupňa, pretoţe odvolací súd mal
moţnosť doplniť dokazovanie podľa § 213 ods. 4 O. s. p., teda aj v tomto ohľade je zaloţená
prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. a jeho dôvodnosť.
Ţalobca vo vyjadrení k dovolaniu ţalovaného sa pridrţal rozhodnutí oboch stupňov
súdov a navrhol dovolanie odmietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací [§ 10a
ods. 1 O. s. p. po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.)
zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O. s. p.), skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 1 O. s. p.), či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto
opravným prostriedkom.
Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty
a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou
ktorého je bezpochyby tieţ právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov
v konaní a rozhodovaní súdu niţšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje
len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny
súd môţe konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania
pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).
Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania
osobitné postavenie. Na rozdiel od odvolania (riadneho opravného prostriedku), ktorým
moţno napadnúť ešte neprávoplatné rozhodnutie, ide v prípade dovolania o mimoriadny
opravný prostriedok, ktorým moţno – iba v prípadoch Občianskym súdnym poriadkom
výslovne stanovených – napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré uţ nadobudlo
právoplatnosť. Občiansky súdny poriadok vychádza z tejto mimoriadnej povahy dovolania
a v nadväznosti na to aj upravuje podmienky, za ktorých je dovolanie prípustné. Najvyšší súd
vo svojich rozhodnutiach túto osobitosť (a mimoriadnosť) dovolania často vysvetľuje
konštatovaním, ţe dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je treťou
inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať akékoľvek rozhodnutie (viď napríklad
rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013,
4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012).
Z relevantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)
vyplýva, ţe systém opravných prostriedkov zakotvený v právnom poriadku zmluvnej strany
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) musí byť
nevyhnutne v súlade s poţiadavkami čl. 6 Dohovoru. Vo všeobecnosti pre pouţitie
mimoriadnych opravných prostriedkov platí, ţe sú prípustné iba vo výnimočných prípadoch.
ESĽP v rámci svojej rozhodovacej praxe uţ viackrát vyslovil nezlučiteľnosť mimoriadneho
opravného prostriedku s princípom právnej istoty, a konštatoval porušenie čl. 6 ods. 1
Dohovoru vtedy, keď k nariadeniu opätovného preskúmania veci došlo (len) z dôvodu
existencie odlišného právneho posúdenia veci (porovnaj Roseltrans proti Rusku, rozsudok
z roku 2005). Vo veci Abdullayev proti Rusku (rozsudok z roku 2010) ESĽP zdôraznil,
ţe v záujme právnej istoty zahrnutej v čl. 6 Dohovoru by právoplatné rozsudky mali
vo všeobecnosti zostať „nedotknuté“. K ich zrušeniu by preto malo dochádzať iba pre účely
nápravy zásadných, hrubých a podstatných vád. Podľa názoru ESĽP v ţiadnom prípade však
za takú vadu nemoţno označiť skutočnosť, ţe na predmet konania existujú dva odlišné právne
názory [viď napríklad Sutyazhnik proti Rusku (rozsudok z roku 2009) alebo Bulgakova
proti Rusku (rozsudok z roku 2007)]. Právoplatnosť rozhodnutia súdu môţe byť prelomená
iba výnimočne a výlučne len za účelom zaistenia opravy základných vád alebo justičných
omylov (pozri Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003) a napravenia „vád
najzákladnejšej dôleţitosti pre súdny systém”, ale nie z dôvodu právnej čistoty (pozri
Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009).
Pri uplatnení tézy, vyplývajúcej z rozhodnutí ESĽP, podľa ktorej rozhodnutia súdov
predstavujúce res iudicata „majú zostať nedotknuté“, treba prípady moţnosti prelomenia
záväznosti a nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí hľadieť ako na výnimky z tejto
zásady. Aj Občiansky súdny poriadok upravuje takto podmienky prípustnosti dovolania
a prípady, v ktorých moţno právoplatné rozhodnutie napadnúť dovolaním, povaţuje len
za výnimku zo zásady jeho záväznosti a nezmeniteľnosti. Právnu úpravu, ktorá stanovuje
podmienky, za ktorých sa môţe táto výnimka uplatniť, nemoţno v ţiadnom prípade vykladať
rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
Dovolaním ţalovaného je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. V zmysle § 238
ods. 1 O. s. p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej
forme, je prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Dovolanie je tieţ prípustné proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu
vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O. s. p.). Podľa § 238 ods. 3 O. s. p. je dovolanie
prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého
stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie
prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide
o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil
neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p.
V prejednávanej veci dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho
súdu (§ 238 ods. 1 O. s. p.), ale proti takému potvrdzujúcemu rozsudku, ktorý nemá znaky
rozsudku uvedeného v § 238 ods. 3 O. s. p.; najvyšší súd dosiaľ v tejto veci nerozhodoval,
preto ani nevyslovil záväzný právny názor (§ 238 ods. 2 O. s. p.). Prípustnosť podaného
dovolania preto z § 238 O. s. p. nevyplýva.
So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O. s. p. dovolací súd skúmal,
či v konaní nedošlo k niektorej z procesných vád vymenovaných v § 237 ods. 1 O. s. p. Podľa
tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu,
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať
pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia
nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237
ods. 1 O. s. p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie
neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tieţ rozhodnutia najvyššieho súdu
uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba
zdôrazniť, ţe pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 ods. 1 O. s. p. nie je
významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej
v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, ţe k tejto
procesnej vade skutočne došlo.
Vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ aţ e/ a g/ O. s. p. neboli v dovolaní
namietané a v dovolacom konaní ich existencia ani nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania
ţalovaného preto z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť.
Ţalovaný v dovolaní namieta, ţe v konaní došlo k procesnej vade v zmysle § 237
ods. 1 písm. f/ O. s. p.
Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.) sa rozumie taký
procesne nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie procesných
oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú
vadu v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval
v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto
postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O. s. p. majú
účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im
rovnaké moţnosti na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné
úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O. s. p.), nazerať do spisu a robiť si z neho
výpisy (§ 44 O. s. p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom
(§ 123 O. s. p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O. s. p.), na to, aby mu bol
rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O. s. p.)].
K tej časti dovolania, v ktorej ţalovaný namieta nesprávnosti postupu súdov v procese
dokazovania a hodnotenia jeho výsledkov, prípadne pri obstarávaní skutkových podkladov
pre rozhodnutie, dovolací súd uvádza nasledovné:
V prípade neúplnosti skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov nejde
o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu povaţovaný za dôvod
zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. (viď viaceré
rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011,
5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012).
Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky účastníkom navrhované
dôkazy, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237
ods. 1 písm. f/ O. s. p., lebo týmto postupom sa účastníkovi neodníma moţnosť pred súdom
konať (porovnaj R 37/1993 a R 125/1999).
Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 ods. 1
O. s. p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môţe byť jeho
rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá prípustnosť
dovolania v zmysle § 237 O. s. p. (viď tieţ napríklad uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.
1 Cdo 85/2010 a 2 Cdo 29/2011).
Dovolateľ za porušenie procesných oprávnení zakladajúcich vadu konania v zmysle
§ 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. označil aj postup odvolacieho súdu, ktorý podľa jeho názoru
neodstránil pochybenia súdu prvého stupňa a nedoplnil dokazovanie výsluchom navrhnutých
svedkov a pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania zaujal rovnaké stanovisko ako
súd prvého stupňa. Pri hodnotení dôkazov ide o činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné
dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôleţitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení
dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom
má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného
hodnotenia dôkazov.
Rozhodnutie súdu, ktorého podkladom sú dôkazy nesprávne vyhodnotené, môţe byť
prípadne z tohto dôvodu vecne nesprávne, avšak táto skutočnosť sama osebe nezakladá
prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 O. s. p. (viď R 42/1993). Z prieskumnej povahy
dovolacieho konania a z charakteru dovolacieho konania vyplýva, ţe dokazovanie sa v ňom
nevykonáva (viď § 243a ods. 2 O. s. p.) a uţ preto dovolaciemu súdu ani neprislúcha
prehodnocovať dôkazy vykonané prvostupňovým alebo odvolacím súdom.
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí
právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov
súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov
(I. ÚS 97/97).
Keďţe dovolanie ţalovaného nie je podľa § 238 a § 239 O. s. p. prípustné, nepotvrdila
sa existencia dovolateľom namietanej procesnej vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/
O. s. p. a v dovolacom konaní nevyšli najavo ani iné vady vymenované v § 237 O. s. p.,
najvyšší súd odmietol jeho dovolanie podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1
písm. c/ O. s. p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.
So zreteľom na odmietnutie dovolania (z procesných dôvodov) sa najvyšší súd nezaoberal
vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.
V dovolacom konaní úspešnému ţalobcovi vzniklo právo na náhradu trov konania
proti ţalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p.
a § 142 ods. 1 O. s. p.). Ţalobca podal návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov
dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 151 ods. 1 O. s. p.) a trovy aj
vyčíslil. Dovolací súd priznal ţalobcovi náhradu trov dovolacieho konania spočívajúcu
v odmene advokátskej kancelárie za dva úkony právnej sluţby poskytnutej ţalobcovi
vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu ţalovaného a ďalšou poradou so ţalobcom (klientom)
(§ 13a ods. 1 písm. b/, c/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych sluţieb (ďalej len „vyhláška“)]. Základnú sadzbu tarifnej odmeny
za tento úkon právnej sluţby určil podľa § 10 ods. 1 písm. vyhlášky vo výške 161,01 eur,
čo s náhradou za miestne telekomunikačné výdavky, miestne prepravné vo výške jednej
stotiny výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky (17,16 eur) predstavuje spolu
339,18 eur. So zreteľom na to, ţe právny zástupca ţalobcu je platiteľom dane z pridanej
hodnoty, je potrebné k tejto sume pripočítať aj DPH vo výške 20 % (§ 18 ods. 3 vyhlášky),
čo predstavuje sumu 67,84 eur. Celkom takto trovy dovolacieho konania ţalobcu predstavujú
sumu 407,02 eur. Najvyšší súd nepriznal ţalobcovi náhradu za uplatňovaný úkon právnej
pomoci – vyjadrenie k odvolaniu, pretoţe tento úkon nebol ţalobcovi poskytnutý
v dovolacom konaní, ako vyplýva zo samotnej jeho povahy.
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 23. júna 2016
JUDr. Ladislav Górász, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Mgr. M.