Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Cdo/106/2016

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: J., bývajúci v K., K.,

zastúpený Beňo & Partners, advokátska kancelária, s. r. o. so sídlom v Poprade, Námestie

svätého Egídia 93, proti ţalovanému: FINCHEM, a. s., so sídlom vo Svite, Š., zastúpený

Mgr. Š., advokátom so sídlom vo Svite, Š., o zaplatenie 5 000 eur s príslušenstvom, vedenej

na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. o dovolaní ţalovaného proti rozsudku

Krajského súdu v Prešove z 31. augusta 2015, sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a.

Ţalovaný je povinný zaplatiť ţalobcovi náhradu trov dovolacieho konania vo výške

407,02 eur na účet Beňo & Partners, advokátska kancelária, s. r. o. do troch dní

od právoplatnosti tohto uznesenia.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Poprad rozsudkom z 29. októbra 2014 č. k. -143 zastavil

konanie o zaplatenie 547,62 eur s príslušenstvom. Ţalovanému uloţil zaplatiť ţalobcovi

4452,38 eur s 9 % úrokom z omeškania od 17. októbra 2012 do zaplatenia a 1738,48 eur trov

konania. Vychádzal zo zistenia, ţe ţalobca bol zamestnancom ţalovaného na základe

pracovnej zmluvy z 31. decembra 2003. Pracovný pomer uzavrel na dobu neurčitú

od 1. januára 2004 a pracoval u ţalovaného do augusta 2012. Po čiastočnom späťvzatí ţaloby

podaním z 20. decembra 2013 do sumy 547,62 eur zostal predmetom konania nárok

na zaplatenie mzdy za prácu v noci a za prácu nadčas. Ţalovaný uznal nárok na zaplatenie

sumy 138,58 eur z titulu nočnej práce. Sporným bol výkon práce ţalobcu nadčas.

Vychádzajúc zo ţalobcom predloţenej špecifikácie vypracovanej spoločnosťou EKOJEN

2

s. r. o. ţalobcom uplatnený nárok po čiastočnom späťvzatí ţaloby pozostával zo sumy

507,20 eur za rok 2009, zo sumy 1622,43 eur za rok 2010, zo sumy 1481,07 eur za rok 2011

a zo sumy 841,68 eur za rok 2012. Podkladom pre výpočet mzdy za prácu nadčas boli

záznamy o prevádzke vozidla predloţené ţalovaným. Sporným medzi účastníkmi zostalo to,

aký dôkaz preukazuje objem odpracovaných hodín ţalobcom. Podľa ţalobcu rozhodujúcim

má byť záznam o prevádzke vozidla a podľa ţalovaného výstup z tachografu. V zmysle

článku 3 ods. 1 Nariadenia Rady EHS č. 3821/85 záznamové zariadenie (tachograf) sa

inštaluje a pouţije vo vozidlách evidovaných v členskom štáte pouţívaných na cestnú

dopravu okrem vozidiel uvedených v článku 3 nariadenia č. 561/2006, pričom táto výnimka

sa nevzťahuje na vozidlo riadené v rámci trvania pracovného pomeru ţalobcom. Nebolo

moţné sa stotoţniť s tvrdením ţalovaného o tom, ţe záznam z tachografu je rozhodujúcim

pre posúdenie objemu práce vodiča vozidla. Pre posúdenie objemu práce vodiča moţno

vychádzať z predloţených záznamov o prevádzke vozidla, vypisovaných vodičom

a kontrolovaných nadriadeným, ktorý mal moţnosť správnosť údajov overiť a následne ich

potvrdiť podpisom. V zázname o prevádzke vozidla, časť práce vodiča moţno rozčleniť

na jazdu, naloţenie, vyloţenie tovaru, technické závady, čakanie a colné odbavenie.

Tachograf zaznamenáva jazdu, inú prácu, pohotovosť a odpočinok. Je preukázané, ţe

na tachografe kaţdé zastavenie vozidla sa zobrazí ako odpočinok, hoci odpočinok vodič

nemá. Výkon práce vodiča nie je preto objektívne moţné vyčísliť podľa výstupu z tachografu.

Bolo preukázané, ţe ţalobca pre dodrţanie zásad povinného odpočinku vodiča niekedy v čase

nakládky a vykládky pouţil reţim odpočinok. Záväznosť údajov z tachografu nevyplýva

z Nariadenia Rady EHS č. 3821/85. Zmyslom tohto nariadenia je bezpečnosť vodičov

pri jazde. Údaje zistené zo záznamov o prevádzke vozidla korešpondujú s § 8 ods. 3 Zákon

č. Je nepochybné, ţe vodič vykonával prácu, i keď vozidlo stojí (napríklad

rešpektujúc svetelné znamenie na kriţovatke), i keď vykonával nakládku a vykládku.

Skutočnosť tvrdená ţalovaným, ţe v prípade uznania nároku ţalobcu za prácu nadčas

by došlo k porušeniu nariadení Európskej únie, najmä nariadenia č. 561/2006 stanovujúceho

pravidlá o časoch jazdy, prestávkach a dobách odpočinku vodičov, nie je dôvodom na to,

aby súd ţalobcovi nepriznal právo na zaplatenie mzdy za prácu nadčas skutočne ţalobcom

vykonanú. Pokiaľ ţalovaný poukazoval na ustanovenie ,

súd prvého stupňa ustálil, ţe toto ustanovenie upravuje výkon práce počas pracovnej

pohotovosti, pričom ţalobca v konaní neuplatnil nárok za prácu nadčas vykonanú počas

pracovnej pohotovosti, počas ktorej zamestnanec nie je v práci, ale v prípade potreby

je dosiahnuteľný. Ţalovaný v konaní nenamietal výšku mzdy za prácu nadčas, nepredloţil

3

na preukázanie svojich tvrdení výpočet rozsahu práce nadčas realizovanej ţalobcom, predloţil

len záznam z tachografu. Ţalovaný nespochybnil špecifikáciu nároku predloţeného ţalobcom,

a preto na odstránenie rozporov nebolo dôvodné nariadenie znaleckého dokazovania. Súd

prvého stupňa nevykonal dôkazy navrhnuté ţalovaným, pretoţe ich povaţoval za neúčelné

a nehospodárne. Pre právne posúdenie veci nebolo potrebné vypočuť zamestnanca

Inšpektorátu práce, zamestnanca spoločnosti EKOJEN s. r. o. k spôsobu výpočtu práce

nadčas, pretoţe jej výška sporná nebola. Výrok o trovách konania odôvodnil ustanovením

Na odvolanie ţalovaného Krajský súd v Prešove rozsudkom z 31. augusta 2015 sp. zn.

rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil s výnimkou výroku o čiastočnom

zastavení konania a výroku o trovách konania ( ). Zmenil rozsudok

vo výroku o trovách konania tak, ţe priznal ţalobcovi náhradu trov prvostupňového konania

pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia vo výške 1467,43 eur a uloţil ţalovanému túto

zaplatiť na účet právneho zástupcu ţalobcu. Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom

nepriznal. Vychádzal zo zistenia, ţe za hodnoverné dôkazy, umoţňujúce ustáliť rozsah práce

nadčas vykonanej ţalobcom, je potrebné povaţovať predloţené záznamy o prevádzke vozidla,

ktoré boli podkladom pre výpočet mzdových nárokov ţalobcu za prácu nadčas nezúčtovanú

v jeho mzde. Tento výpočet bol vypracovaný spoločnosťou EKOJEN s. r. o., pričom

o správnosti tohto výpočtu nie je dôvod pochybovať. Tieto záznamy vypísal samotný ţalobca

ako vodič, avšak údaje v nich obsiahnuté podliehali kontrole zo strany príslušného

zamestnanca ţalovaného. Zo záznamu vyplýva trvanie jazdy, naloţenie a vyloţenie tovaru,

technické závady, čakanie a colné odbavenie. Doba vykonávania týchto činností predstavuje

pracovný čas ţalobcu, čo je zrejmé z o organizácii pracovného

času v doprave. Preto je rozhodnutie súdu prvého stupňa vo veci samej vecne správne a ako

takého odvolací súd postupom podľa , potvrdil.

Odvolací súd zmenil výrok rozhodnutia prvostupňového súdu o trovách konania,

pretoţe súd prvého stupňa nesprávne ustálil mieru úspechu a neúspechu účastníkov v konaní

a nezohľadnil, ţe pri 89 % úspechu ţalobcu v konaní, ktorému zodpovedá 11 % úspech

ţalovaného, má nárok na 78 % náhrady trov konania z celkovej vyčíslenej sumy 1881,32 eur,

teda na sumu 1467,43 eur, preto v tejto časti odvolací súd postupom podľa

rozsudok zmenil a priznal ţalobcovi nárok na náhradu trov prvostupňového konania

v uvedenej výške. Výrok o trovách odvolacieho konania odôvodnil ust.

a s tým, ţe úspešný ţalobca náhradu trov odvolacieho konania neţiadal

priznať.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalovaný a navrhol, aby

dovolací súd rozsudok zrušil, vrátane rozhodnutia súdu prvého stupňa a vec vrátil

prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodzoval z ust. § 237

ods. 1 písm. f/ t. j., ţe mu postupom oboch súdov bola odňatá moţnosť konať

pred súdom a dovolanie odôvodnil ust. t. j., ţe v konaní došlo

k vade uvedenej v Poukázal na to, ţe ţalobca neuniesol dôkazné

bremeno v predmetnej veci, pretoţe na preukázanie vykonanej práce predloţil záznamy

o prevádzke vozidla ako dôkaz o vykonanej práci nad určený týţdenný pracovný čas napriek

tomu, ţe súčasne nepracoval. Ţalovaný vopred ţiadnu pracovnú pohotovosť a prácu počas nej

podľa záznamov o prevádzke vozidla nenariadil a s touto nesúhlasil, pretoţe ţiadne

nevyhnutné úlohy zabezpečovať nepotreboval. Preto ţalovaný podal návrh na vykonanie

dokazovania výsluchom pracovníka Inšpektorátu práce, ktorý na podnet ţalobcu kontroloval

ţalovaného. Potreba výsluchu zamestnanca Inšpektorátu práce bola naliehavá, pretoţe ţalobca

súdom uloţenú povinnosť z 8. januára 2014 – predloţiť zápis z vykonanej kontroly nesplnil.

Súd tento návrh na doplnenie dokazovania odmietol a takto nedošlo k riadnemu vykonaniu

dôkazných prostriedkov, ktoré ţalovaný navrhol. Tým došlo k znemoţneniu realizácie

procesných práv ţalovaného podľa a k porušeniu základného

práva ţalovaného na spravodlivý proces, ktorý zaručuje a nasl. SR

a článok 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Odvolací súd sa riadil

rovnakými úvahami ako súd prvého stupňa, za hodnoverné dôkazy povaţoval predloţené

záznamy o prevádzke vozidla, ktoré boli následne podkladom pre prácu nadčas, ktorá nebola

zúčtovaná v mzde ţalobcu. Rozhodnutie odvolacieho súdu a konanie na ňom teda trpí

rovnakými vadami ako konanie a rozhodnutie súdu prvého stupňa, pretoţe odvolací súd mal

moţnosť doplniť dokazovanie podľa , teda aj v tomto ohľade je zaloţená

prípustnosť dovolania v zmysle a jeho dôvodnosť.

Ţalobca vo vyjadrení k dovolaniu ţalovaného sa pridrţal rozhodnutí oboch stupňov

súdov a navrhol dovolanie odmietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací [§ 10a

ods. 1 po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania ( )

zastúpený advokátom ( ), skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania

( ), či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto

opravným prostriedkom.

Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty

a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou

ktorého je bezpochyby tieţ právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov

v konaní a rozhodovaní súdu niţšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje

len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny

súd môţe konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania

pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania ().

Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania

osobitné postavenie. Na rozdiel od odvolania (riadneho opravného prostriedku), ktorým

moţno napadnúť ešte neprávoplatné rozhodnutie, ide v prípade dovolania o mimoriadny

opravný prostriedok, ktorým moţno – iba v prípadoch

výslovne stanovených – napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré uţ nadobudlo

právoplatnosť. vychádza z tejto mimoriadnej povahy dovolania

a v nadväznosti na to aj upravuje podmienky, za ktorých je dovolanie prípustné. Najvyšší súd

vo svojich rozhodnutiach túto osobitosť (a mimoriadnosť) dovolania často vysvetľuje

konštatovaním, ţe dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je treťou

inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať akékoľvek rozhodnutie (viď napríklad

rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. , , ,

, , a ).

Z relevantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)

vyplýva, ţe systém opravných prostriedkov zakotvený v právnom poriadku zmluvnej strany

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) musí byť

nevyhnutne v súlade s poţiadavkami čl. 6 Dohovoru. Vo všeobecnosti pre pouţitie

mimoriadnych opravných prostriedkov platí, ţe sú prípustné iba vo výnimočných prípadoch.

ESĽP v rámci svojej rozhodovacej praxe uţ viackrát vyslovil nezlučiteľnosť mimoriadneho

opravného prostriedku s princípom právnej istoty, a konštatoval porušenie čl. 6 ods. 1

Dohovoru vtedy, keď k nariadeniu opätovného preskúmania veci došlo (len) z dôvodu

existencie odlišného právneho posúdenia veci (porovnaj Roseltrans proti Rusku, rozsudok

z roku 2005). Vo veci Abdullayev proti Rusku (rozsudok z roku 2010) ESĽP zdôraznil,

ţe v záujme právnej istoty zahrnutej v čl. 6 Dohovoru by právoplatné rozsudky mali

vo všeobecnosti zostať „nedotknuté“. K ich zrušeniu by preto malo dochádzať iba pre účely

nápravy zásadných, hrubých a podstatných vád. Podľa názoru ESĽP v ţiadnom prípade však

za takú vadu nemoţno označiť skutočnosť, ţe na predmet konania existujú dva odlišné právne

názory [viď napríklad Sutyazhnik proti Rusku (rozsudok z roku 2009) alebo Bulgakova

proti Rusku (rozsudok z roku 2007)]. Právoplatnosť rozhodnutia súdu môţe byť prelomená

iba výnimočne a výlučne len za účelom zaistenia opravy základných vád alebo justičných

omylov (pozri Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003) a napravenia „vád

najzákladnejšej dôleţitosti pre súdny systém”, ale nie z dôvodu právnej čistoty (pozri

Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009).

Pri uplatnení tézy, vyplývajúcej z rozhodnutí ESĽP, podľa ktorej rozhodnutia súdov

predstavujúce res iudicata „majú zostať nedotknuté“, treba prípady moţnosti prelomenia

záväznosti a nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí hľadieť ako na výnimky z tejto

zásady. Aj upravuje takto podmienky prípustnosti dovolania

a prípady, v ktorých moţno právoplatné rozhodnutie napadnúť dovolaním, povaţuje len

za výnimku zo zásady jeho záväznosti a nezmeniteľnosti. Právnu úpravu, ktorá stanovuje

podmienky, za ktorých sa môţe táto výnimka uplatniť, nemoţno v ţiadnom prípade vykladať

rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ).

Dovolaním ţalovaného je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. V zmysle § 238

ods. 1 platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej

forme, je prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený

rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Dovolanie je tieţ prípustné proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu

vysloveného v tejto veci ( ). Podľa je dovolanie

prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého

stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie

prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide

o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil

neplatnosť zmluvnej podmienky podľa a

V prejednávanej veci dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho

súdu ( ), ale proti takému potvrdzujúcemu rozsudku, ktorý nemá znaky

rozsudku uvedeného v ; najvyšší súd dosiaľ v tejto veci nerozhodoval,

preto ani nevyslovil záväzný právny názor ( ). Prípustnosť podaného

dovolania preto z nevyplýva.

So zreteľom na ustanovenie druhá veta dovolací súd skúmal,

či v konaní nedošlo k niektorej z procesných vád vymenovaných v Podľa

tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu,

ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval

ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať

pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto

samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia

nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237

ods. 1 , moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie

neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tieţ rozhodnutia najvyššieho súdu

uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba

zdôrazniť, ţe pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle nie je

významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej

v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, ţe k tejto

procesnej vade skutočne došlo.

Vady konania v zmysle aţ e/ a neboli v dovolaní

namietané a v dovolacom konaní ich existencia ani nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania

ţalovaného preto z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť.

Ţalovaný v dovolaní namieta, ţe v konaní došlo k procesnej vade v zmysle § 237

ods. 1 písm. f/

Odňatím moţnosti konať pred súdom ( ) sa rozumie taký

procesne nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie procesných

oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje . O procesnú

vadu v zmysle ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval

v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto

postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle majú

účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im

rovnaké moţnosti na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné

úkony vo formách stanovených zákonom ( ), nazerať do spisu a robiť si z neho

výpisy ( ), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom

( ), byť predvolaný na súdne pojednávanie ( ), na to, aby mu bol

rozsudok doručený do vlastných rúk ( )].

K tej časti dovolania, v ktorej ţalovaný namieta nesprávnosti postupu súdov v procese

dokazovania a hodnotenia jeho výsledkov, prípadne pri obstarávaní skutkových podkladov

pre rozhodnutie, dovolací súd uvádza nasledovné:

V prípade neúplnosti skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov nejde

o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu povaţovaný za dôvod

zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle (viď viaceré

rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. , ,

, a ).

Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky účastníkom navrhované

dôkazy, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237

ods. 1 písm. f/ , lebo týmto postupom sa účastníkovi neodníma moţnosť pred súdom

konať (porovnaj R 37/1993 a R 125/1999).

Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 ods. 1

Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môţe byť jeho

rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá prípustnosť

dovolania v zmysle (viď tieţ napríklad uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

a ).

Dovolateľ za porušenie procesných oprávnení zakladajúcich vadu konania v zmysle

označil aj postup odvolacieho súdu, ktorý podľa jeho názoru

neodstránil pochybenia súdu prvého stupňa a nedoplnil dokazovanie výsluchom navrhnutých

svedkov a pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania zaujal rovnaké stanovisko ako

9

súd prvého stupňa. Pri hodnotení dôkazov ide o činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné

dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôleţitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení

dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom

má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného

hodnotenia dôkazov.

Rozhodnutie súdu, ktorého podkladom sú dôkazy nesprávne vyhodnotené, môţe byť

prípadne z tohto dôvodu vecne nesprávne, avšak táto skutočnosť sama osebe nezakladá

prípustnosť dovolania v zmysle (viď R 42/1993). Z prieskumnej povahy

dovolacieho konania a z charakteru dovolacieho konania vyplýva, ţe dokazovanie sa v ňom

nevykonáva (viď ) a uţ preto dovolaciemu súdu ani neprislúcha

prehodnocovať dôkazy vykonané prvostupňovým alebo odvolacím súdom.

Do obsahu základného práva podľa a práva

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí

právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov

súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov

().

Keďţe dovolanie ţalovaného nie je podľa a prípustné, nepotvrdila

sa existencia dovolateľom namietanej procesnej vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/

a v dovolacom konaní nevyšli najavo ani iné vady vymenované v ,

najvyšší súd odmietol jeho dovolanie podľa v spojení s

písm. c/ ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

So zreteľom na odmietnutie dovolania (z procesných dôvodov) sa najvyšší súd nezaoberal

vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.

V dovolacom konaní úspešnému ţalobcovi vzniklo právo na náhradu trov konania

proti ţalovanému, ktorý úspech nemal ( v spojení s

a ). Ţalobca podal návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov

dovolacieho konania ( v spojení s ) a trovy aj

vyčíslil. Dovolací súd priznal ţalobcovi náhradu trov dovolacieho konania spočívajúcu

v odmene advokátskej kancelárie za dva úkony právnej sluţby poskytnutej ţalobcovi

vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu ţalovaného a ďalšou poradou so ţalobcom (klientom)

(, vyhlášky č. o odmenách a náhradách advokátov

10

za poskytovanie právnych sluţieb (ďalej len „vyhláška“)]. Základnú sadzbu tarifnej odmeny

za tento úkon právnej sluţby určil podľa § 10 ods. 1 písm. vyhlášky vo výške 161,01 eur,

čo s náhradou za miestne telekomunikačné výdavky, miestne prepravné vo výške jednej

stotiny výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky (17,16 eur) predstavuje spolu

339,18 eur. So zreteľom na to, ţe právny zástupca ţalobcu je platiteľom dane z pridanej

hodnoty, je potrebné k tejto sume pripočítať aj DPH vo výške 20 % (§ 18 ods. 3 vyhlášky),

čo predstavuje sumu 67,84 eur. Celkom takto trovy dovolacieho konania ţalobcu predstavujú

sumu 407,02 eur. Najvyšší súd nepriznal ţalobcovi náhradu za uplatňovaný úkon právnej

pomoci – vyjadrenie k odvolaniu, pretoţe tento úkon nebol ţalobcovi poskytnutý

v dovolacom konaní, ako vyplýva zo samotnej jeho povahy.

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 23. júna 2016

JUDr. Ladislav Górász, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Mgr. M.