Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Cdo/113/2020

Identifikačné číslo spisu: 5312212819 Dátum vydania rozhodnutia: 27.10.2021 Meno a priezvisko: JUDr. Mario Dubaň Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2021:5312212819.1

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkýň 1/ W. F., bývajúcej v N. XXX, 2/ N. P., bývajúcej v N. XXX, 3/ U. W., bývajúcej v N., X. XXX, žalobkyne 1/ - 3/ zastúpené JUDr. Janou Hanulákovou, DiS, advokátkou so sídlom v Rakovej 702, proti žalovaným 1/ Q. L., bývajúcej v N. XXX, 2a/ Ľ. Q., bývajúcej v N., X. XX, 2b/ F. Q., bývajúcemu v Č., E. XX, 2c/ Y. Q., bývajúcej v N., X. XX, 2d/ B. Q., bývajúcej v W., I. T. X, 2e/ Q. Q., bývajúcemu vo X. XXX, 3/ U. H., bývajúcej v N. X, 4/ P. S., bývajúcej v U. X, O., Č. H., 5a/ U. O., bývajúcemu v X. XXX, 5b/ U. O., bývajúcemu v H. XX, 5c/ W. X., bývajúcej v H. XXXX, 6/ P.H. O., bývajúcej v N., J. O. XXX, zastúpenej Y. O., bývajúcou v Č., M. XX, 7/ H. O., bývajúcej v E. - N., X. XX, Č.Á. H., 8a/ S. Š., bývajúcej v Š., X. XX, Č. H., 8b/ H. Č., bývajúcej v U., D. - D. XXX, Č.B. H., 9/ C. F., bývajúcemu v S., B. XXX, Č. H., zastúpenému Q.B.F. VYRVA, s.r.o, so sídlom v Bratislave, Mierová 48/B, 10/ Y. F., bývajúcej v H. J. F., Ú. F. T.I., Č. H., zastúpenej P. F., bývajúcou v S., B. XXX, Č. H., 11/ G. Q., na neznámom mieste, 12/ Y. Q., na neznámom mieste, žalovaní 11/ a 12/ zastúpení Slovenským pozemkovým fondom, so sídlom v Bratislave, Búdková 36, IČO: 17 335 345, 13/ D. F., bývajúcej v Zákopčí, Stred 478, o určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva, vedenom na Okresnom súde Čadca pod sp. zn. , o dovolaní žalobkýň 1/ až 3/ proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 31. júla 2019 sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie odmieta.

Žalovaným 1/ a 13/ priznáva nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

Odôvodnenie

1. Okresný súd Čadca (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom z 12. júna 2018, č. k. -338 zamietol žalobu a žalobkyniam 1/ až 3/ uložil povinnosť nahradiť žalovaným trovy konania v rozsahu 100 %. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobkyne 1/ až 3/ sa žalobou domáhali určenia, že do dedičstva po U. F., narodeného X. E. XXXX, zomrelého X. C. XXXX, bývajúceho naposledy v N. XXX, patrí nehnuteľnosť C-KN parc. č. XXXX/X o výmere 130 m2, zastavané plochy a nádvoria v katastrálnom území N. (ďalej aj „nehnuteľnosť“) na tom základe, že právny predchodca žalobkýň U. F. od roku 1970 nehnuteľnosť užíval ako prístupovú cestu k rodinnému

domu XXX; v roku 1974 odstránil ostatné časti chátraného domu č. XXX a nehnuteľnosť užíval pokojne, nerušene ako oprávnený držiteľ od roku 1970. Uplynutím nepretržitej 10 ročnej držby získal vlastníctvo k nehnuteľnosti vydržaním dňom 1. apríla 1984. Súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobkyne neuniesli dôkazné bremeno na preukázanie, že výlučným vlastníkom spornej nehnuteľnosti bol B. F., ktorý disponoval s nehnuteľnosťou v roku 1970 ústnou kúpnou zmluvou v prospech U. F., ktorý nadobudol vlastnícke právo ku dňu smrti vydržaním. Mal za preukázané, že došlo k faktickému zrušeniu a vyporiadaniu spoluvlastníctva v dávnej minulosti do roku 1950 reálnou deľbou medzi pozemkovoknižnými spoluvlastníkmi s tým, že každý zo spoluvlastníkov mal už do roku 1950 reálne vydelenú svoju nehnuteľnosť a v rámci všetkých pozemkovoknižných spoluvlastníkov (ale mimo pozemkovú knihu) boli realizované aj prevody. Pri svojom rozhodovaní vychádzal aj z vyjadrenia katastra nehnuteľností a poukázal na to, že žalobkyne síce preukázali, že k zrušeniu spoluvlastníctva došlo, ale nepreukázali, že sporná nehnuteľnosť neostala ako prístupová cesta v ideálnom spoluvlastníctve ostatných pozemkovoknižných vlastníkov, ale bola pri deľbe reálne vydelená do výlučného vlastníctva B. F.. Rovnako nepreukázali ani, ktorú reálne vydelenú nehnuteľnosť v nehnuteľnosti PKN (pozemkovoknižnej) parc. č. XXXXX získal B. F. kúpnou zmluvou z 13. decembra 1937, ČD XXXX, PKV (pozemkovoknižná vložka) č. XXXX od P. H., rod. F.. Teda nepreukázali výlučné vlastnícke právo P.H. H., rod. F., k reálne vydelenej nehnuteľnosti C-KN (parcela registra C) parc. č. XXXX/X o výmere 130 m2, ani výlučné vlastnícke právo B. F. k reálne vydelenej nehnuteľnosti C-KN parc. č. XXXX/X. Na uvedenom základe mal súd prvej inštancie za zrejmé, že B. F. nemohol platným spôsobom nehnuteľnosťou disponovať a ústne v roku 1970 predať U. F. reálne vydelenú nehnuteľnosť. Tvrdenie, že k nadobudnutiu vlastníctva malo dôjsť ústnou kúpnou zmluvou v roku 1970 považoval za nevierohodné aj z dôvodu, že podľa tvrdení v žalobe nehnuteľnosť v dedičskom konaní nebola prejednaná. Okresný súd bol názoru, že ide o nepravdivé tvrdenie, nakoľko predmetná nehnuteľnosť je podľa geometrického plánu identická s parcelou E-KN (parcela registra E) parc. č. XXXXX, ktorá bola v dedičskom konaní po U. F. prejednaná uznesením sp. zn. zo 4. októbra 2007, a to podiel 2/32 evidovaný na LV č. XXXX a vlastníčkou sa stala W. F., rod. L.. Nakoľko z vykonaného dokazovania nevyplýva rozpor medzi ideálnym stavom spoluvlastníctva zapísaným na liste vlastníctva na jednotlivých spoluvlastníkov a hmotnoprávnym stavom výlučného vlastníctva, ktoré by svedčilo U. F., súd prvej inštancie uzavrel, že žalobkyne nepreukázali naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva podľa (ďalej len „“). A keďže žalobkyne nevyvrátili zákonnú domnienku ideálneho spoluvlastníctva, ktorá je v zmysle o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) záväzná, kým zákonným spôsobom nie je preukázaný opak, súd prvej inštancie dospel k záveru, že naďalej existuje ideálny spoluvlastnícky vzťah k nehnuteľnosti C-KN XXXX/X o výmere 130 m2 tvoriacej predmet sporu a žalobu ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania rozhodol podľa ustanovenia .

2. Krajský súd v Žiline (ďalej len „odvolací súd“ alebo „krajský súd“) na odvolanie žalobkýň 1/ až 3/ rozsudkom z 31. júla 2019 sp. zn. v spojení s opravným uznesením zo 16. septembra 2019 sp. zn. , I. rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a II. žalovaným 1/ až 13/ priznal proti žalobkyniam 1/ až 3/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Potvrdenie rozsudku súdu prvej inštancie odôvodnil jeho vecnou správnosťou a v celom rozsahu sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia (, ). Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalej s poukazom na doplnil, že okresný súd neporušil procesné práva žalobkýň a nedošlo k porušeniu ich práva na spravodlivý proces, keď postupom súdu prvej inštancie neboli ako sporové strany vypočuté, nakoľko dôkazom je výsluch strany iba vtedy, ak ho súd ako procesný prostriedok nariadi. Strana žalobkýň nepodala návrh vykonania dôkazu ich výsluchom a preto súd prvej inštancie nemal v zmysle povinnosť nariaďovať takýto dôkaz. K námietke žalobkýň, že v Osvedčení o vydržaní vlastníctva nebola predmetom C-KN parcela č. XXXX/X o výmere 130 m2 z dôvodu, že sporná parcela bola právne vysporiadaná a zapísaná na liste vlastníctva, čo má preukazovať oznámenie obce N. z 2. októbra 2007, odvolací súd poznamenal, že uvedený listinný dôkaz nepreukazuje, že sa jedná o spornú parcelu, preto nie je možné na takýto listinný dôkaz vo vzťahu k tvrdenej skutočnosti žalobkýň prihliadať. Na margo námietky, že súd prvej inštancie nepripustil znalecké dokazovanie odvolací súd poukázal na dôvody, ktoré súd prvej inštancie k tomu viedli a bol

rovnakého názoru, že znalecké dokazovanie by bolo nehospodárne, nakoľko žalobkyne nepreukázali titul nadobudnutia vlastníckeho práva U. F., od ktorého odvodzujú jeho dobrú vieru, že bol vlastníkom nehnuteľnosti a že vlastníctvo nadobudol vydržaním. Nesúhlasil s argumentáciou žalobkýň, že keby aj B. F. predal svojmu synovi U. F. v roku 1970 len časť spornej nehnuteľnosti a tento sa uchopil užívania celej jej časti, bol by so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu predmetný pozemok ako „spoluvlastníkovi“ patrí a takto by splnil podmienky vydržania a stal by sa vlastníkom celej nehnuteľnosti. Ich poukazovanie v tomto kontexte na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. neuznal s tým, že sa nejedná o tzv. ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu. Zrekapituloval výklad a použitie ustanovenia a (ďalej len „“) o tom, že dobromyseľnosť znamená, že držiteľ je ohľadne existencie svojho práva v omyle. Posúdenie, či držiteľ je, alebo nie je dobromyseľný, treba hodnotiť vždy objektívne, a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) účastníka, a treba vždy brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec patrí. O dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný. Objasnil, že ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať. S odkazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. , , , , ) ďalej zdôraznil, že právny omyl spočíva v neznalosti alebo v neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočnosti. Vzhľadom na všeobecne (aj v oblasti súkromného práva) uznanú zásadu neznalosť zákona neospravedlňuje, vyplývajúcu zo samej podstaty práva, právny omyl držiteľa, vyplývajúci z neznalosti jednoznačne formulovaného ustanovenia platného v dobe, kedy sa držiteľ ujal držby, nie je ospravedlniteľný. V tomto kontexte pripomenul, že požiadavka, aby zmluvy o prevode vlastníctva k nehnuteľnej veci boli zaregistrované štátnym notárstvom, bola v upravená jasne a jednoznačne v ustanovení (v znení platnom do 31. decembra 1991); rovnako aj požiadavka písomnej formy zmluvy o prevode nehnuteľnosti bola nesporne a zrozumiteľne upravená v ustanovení v znení platnom do 31. decembra 1991. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutkových a právnych záverov potom krajský súd dospel k záveru, že v danom prípade sa nemôže jednať o omyl právny, pokiaľ žalobkyne tvrdili existenciu ústnej kúpnej zmluvy z roku 1970, nakoľko ich právny predchodca nemohol byť z objektívneho hľadiska v dobrej viere, že na základe ústnej kúpnej zmluvy od otca B. F. nadobudol spornú nehnuteľnosť. Pokiaľ ide o skutkový omyl, odvolací súd uzavrel, že žalobkyne rovnako neuniesli dôkazné bremeno, že ich právny predchodca bol v skutkovom omyle, že drží nehnuteľnosť pre seba, nakoľko v rámci dedičského konania po B. F. právny predchodca žalobkýň U. F. nenamietal, že poručiteľ B. F. mu pozemkovoknižný pozemok č. XXXXX za života previedol ústnou kúpnou zmluvou v roku 1970, pričom spoluvlastnícky podiel k predmetnému pozemku bol predmetom dedenia. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol podľa ustanovenia v spojení s a .

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podali žalobkyne 1/ až 3/ (ďalej aj „dovolateľky“) dovolanie, ktorého prípustnosť a dôvodnosť vyvodzovali z ustanovenia . Čo do odvolacích dôvodov namietali nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia napadnutého rozsudku s tým, že krajský súd podané odvolanie dostatočným spôsobom nepreskúmal. Nestotožnili sa s názorom, že neuniesli dôkazné bremeno tvrdenia, že výlučným vlastníkom spornej nehnuteľnosti bol B. F.č, ktorý ju následne v roku 1970 na základe ústnej kúpnej zmluvy previedol na U. F.č. V tejto súvislosti uviedli, že nebolo ani v ich silách preukázať, že ich právny predchodca U. F.č je výlučným vlastníkom spornej nehnuteľnosti, nakoľko išlo o ústnu kúpnu zmluvu a predmetná skutočnosť bola tvrdená neb. U. F.č. Dovolateľky vytkli odvolaciemu súdu nesprávne vyhodnotenie listinného dôkazu - oznámenie obce N.čG. z 2. októbra 2007, ktorý má preukazovať, že sa jedná o spornú parcelu; mali za to, že ide o totožný pozemok, ktorý sa nachádza pred ich rodinným domom súp. č. XXX v k. ú. N.č, pričom z predmetného oznámenia vyplýva, že došlo k prešetreniu listu ohľadne uzávery prístupovej cesty pri dome č. XXX a pozemok, cez ktorý viedla cesta okolo domu má pani F.č vysporiadaný a na liste

vlastníctva. Uvedené sa viazalo k roku 2007 a následne, keď v obci N.č začal projekt ROEP, zistili, že pozemok, ktorý tvorí predmet žaloby a ktorý v minulosti vlastnila žalobkyňa 1/ je bez listu vlastníctva, preto došlo k podaniu žaloby. V ďalšej časti dovolania dovolateľky zhodne s podaným odvolaním odkázali na skutkové okolnosti, z ktorých vyvodzovali opodstatnenosť uplatneného nároku. Poukázali na to, že v rámci vykonaných dôkazov požiadali o znalecké dokazovanie v intenciách vyjadrenia katastrálneho odboru Okresného úradu Čadca k tomu, že na spornej parcele nebola cesta. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolateľky navrhli rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie.

4. Žalovaná 6/ vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že nesúhlasí s dovolaním žalobkýň, napadnutý rozsudok krajského súdu považuje za správny a navrhla jeho potvrdenie. K meritu sporu poznamenala, že nehnuteľnosť právoplatne zdedila po nebohom P. F.č, ktorý ju zase zdedil po svojom otcovi neb. B. F.č (sp. zn. D 818/71) a U. F.č nenamietal ani neoboznámil notára, že existuje takáto zmluva a v roku 1971 súhlasil s dedičstvom.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote ( ) strana sporu, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané ( ), zastúpená advokátom ( ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti ( ) dospel k záveru, že dovolanie nie je procesne prípustné a treba ho odmietnuť. Na stručné odôvodnenie v zmysle veta prvá dovolací súd uvádza nasledovné:

6. V zmysle je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach a .

7. Podľa je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

8. Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ).

9. Žalobkyne 1/ až 3/ vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia namietali nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, ktorý nedostatočne odpovedal na podstatné tvrdenia uvedené v odvolaní.

10. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (), v ktorom sa uplatnia všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov.

11. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie vo veci (). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého

rozhodnutia odvolacieho súdu (porov. , , či , , bod 26, , bod 9, 10) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola účastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na právny názor odvolacieho súdu javila ako významná pre jeho rozhodnutie, či rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.).

12. Dovolací súd zdôrazňuje, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie rozhodnutia, správnosť právnych záverov, ku ktorým súdy dospeli, nie je právne relevantná, lebo prípadne nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. ).

13. V posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle . Súdy oboch nižších inštancií v odôvodneniach svojich rozhodnutí podrobne popísali obsah podstatných skutkových tvrdení strán a dôkazov vykonaných v konaní, vysvetlili, ako ich skutkové tvrdenia a právne argumenty posúdili, z ktorých dôkazov vychádzali a ako ich vyhodnotili, zároveň citovali ustanovenia, ktoré aplikovali a z ktorých vyvodili svoje právne závery. Myšlienkový postup súdov je v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky rozhodujúce skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijali.

13.1. Dovolací súd neakceptoval opodstatnenosť dôvodov, ktoré žalobkyne 1/ až 3/ uvádzali v dovolaní, že odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu sa dostatočne nevysporiadalo s ich relevantnými odvolacími námietkami a ostatnými rozhodujúcimi skutočnosťami. Z odôvodnenia rozhodnutí súdov (oboch) nižších inštancií je zrejmé, z akých skutkových zistení a právnych úvah vychádzali, keď dospeli k záveru o nedôvodnosti uplatneného nároku na určenie, že do dedičstva po ich právnom predchodcovi U. F. patrí nehnuteľnosť. Odvolací súd s poukazom na publikované rozhodnutie najvyššieho súdu R 73/2015 zrozumiteľne objasnil, z akého dôvodu mal v preskúmavanej veci za to, že oprávneným držiteľom nehnuteľnosti, ktorý je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že je jej vlastníkom, nemôže byť ten, kto do jej držby vstúpil za účinnosti v znení do 31. decembra 1991 na základe zmluvy o prevode nehnuteľnosti, ktorá nebola registrovaná štátnym notárstvom v zmysle o štátnom notárstve a o konaní pred štátnym notárstvom (notársky poriadok). Zdôraznil, že ak žalobkyne 1/ až 3/ tvrdili existenciu ústnej kúpnej zmluvy z roku 1970, nemôže sa jednať o právny omyl a teda ich právny predchodca nemohol byť z objektívneho hľadiska v dobrej viere, že na základe ústnej kúpnej zmluvy od otca B. F.H. nadobudol spornú nehnuteľnosť.

13.2. K ich výhrade o prijatých záveroch, že neuniesli dôkazné bremeno, že výlučným vlastníkom spornej nehnuteľnosti bol B. F.č, ktorý ju následne v roku 1970 na základe ústnej kúpnej zmluvy previedol na U. F.č, odvolací súd dostačujúco objasnil, že samotná skutočnosť, že niekto užíva pozemok, ešte neznamená, že je oprávneným držiteľom tohto pozemku s tým, že existenciu kúpnej zmluvy priamo vylučovali dedičské rozhodnutia po G. F.č z roku 1964 a B. F.č z roku 1971, ktorých predmetom dedenia bol aj spoluvlastnícky podiel k PKN parcele č. XXXXX, z ktorej má byť vytvorená parcela C-KN č. XXXX/X, ku ktorej sa dovolateľky domáhajú určenia vlastníckeho práva. Z uvedeného potom prijal aj nezvratný záver, že žalobkyne neuniesli dôkazné bremeno o existencii ústnej kúpnej zmluvy z roku 1970. V tomto kontexte aj súd prvej inštancie osobitne zdôraznil, vychádzajúc z vyjadrenia katastrálneho odboru Okresného úradu Čadca, že ako užívatelia reálne vydelených nehnuteľností E-KN pred THM (technicko-hospodárskym mapovaním), ktoré sú totožné s parcelou C- KN XXXX/X, nie sú žalobkyne 1/ až 3/, ani ich právni predchodcovia U. F.č a B. F.č. S ohľadom na uvedené potom vyvodil, že žalobkyne 1/ až 3/ nepreukázali, že sporná nehnuteľnosť (C-KN XXXX/X) v reálne vydelenom stave zmapovanom mapami E-KN pred THM, bola pri zrušení a vyporiadaní

spoluvlastníctva vydelená do výlučného vlastníctva právnemu predchodcovi B. F.č a ani to, že následne takto reálne vydelenú nehnuteľnosť užíval výlučne U. F.č. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutkových a právnych záverov už nebolo z pohľadu dovolacieho súdu potrebné, aby odvolací súd reagoval na ďalšie, menej podstatné tvrdenia žalobkýň v odvolaní.

13.3. Dovolateľky vytkli odvolaciemu súdu nesprávne vyhodnotenie listinného dôkazu z 2. októbra 2007, ktorým obec Zákopčie mala oznámiť niektoré rozhodné skutočnosti pre posúdenie sporu; žalobkyne mali za to, že ide o totožný pozemok, ktorý sa nachádza pred ich rodinným domom súp. č. XXX v k. ú. N.č a ktorý mala žalobkyňa 1/ vysporiadaný a vedený na liste vlastníctva. Odvolací súd uviedol, že tento listinný dôkaz nepreukazuje, že sa jedná o spornú parcelu, preto nie je možné na takýto listinný dôkaz vo vzťahu k tvrdenej skutočnosti žalobkýň prihliadať. Z predmetného oznámenia obce mu totiž vyplynulo, že stavebná komisia pri stavebnom úrade v Zákopčí informovala G.. G.Y. O. a manželku, že prešetrila ich list ohľadom uzávery prístupovej cesty pri dome č. XXX a zistila, že pozemok cez ktorý viedla cesta okolo domu, má p. F. vysporiadaný a zapísaný na liste vlastníctva. Ale nakoľko sa v listine nekonštatuje, o ktorú konkrétnu parcelu sa má jednať, prípadne o ktorý konkrétny list vlastníctva, odvolací súd zákonite na takýto listinný dôkaz vo vzťahu k tvrdenej skutočnosti žalobkýň neprihliadol. V nadväznosti na uvedené dovolací súd konštatuje, že podľa . dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli strany. Nesprávne vyhodnotenie dôkazov bez toho, aby z toho plynúce skutkové závery boli svojvoľné či ústavne neudržateľné, nie je vadou konania v zmysle . Najvyšší súd v súvislosti s námietkami dovolateliek týkajúcimi sa nedostatkov v procese zisťovania a hodnotenia skutkového stavu pre úplnosť dodáva, že dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle , v posudzovanom spore však dovolací súd takúto vadu nezistil.

14. So zreteľom na uvedené možno konštatovať, že odvolací súd pri hodnotení skutkových zistení a skutkových záverov neopomenul vziať do úvahy žiadnu z namietaných skutočností, či skutočností, ktoré v konaní vyšli najavo, a je zrejmé, ako a z akých dôvodov meritórne vo veci samej rozhodol. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu (ktoré treba v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie chápať ako jeden vecný celok) spĺňa požiadavky zákonného ustanovenia týkajúceho sa náležitostí odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. Za procesnú vadu konania podľa ustanovenia nemožno považovať to, že žalobca sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožňuje a že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa jeho predstáv. Samotná skutočnosť, že dovolateľ so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutí súdov oboch nižších inštancií nesúhlasí a nestotožňuje sa s nimi, nemôže sama osebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa , pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (, , , a ).

15. Dovolateľky vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia namietali, že v konaní nebolo vykonané (nimi) navrhnuté znalecké dokazovanie. K tomu dovolací súd uvádza, že kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou strán sporu, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná (porov. ). Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci súdu korigovať návrhy strán na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. Z uvedeného je zároveň zrejmé, že strane

konania priznáva právo vykonanie určitého dôkazu navrhnúť. Toto procesné oprávnenie žalobca v danej veci aj využil (nebolo mu odňaté).

15.1. Z ustálenej rozhodovacej praxe Ústavného súdu Slovenskej republiky zároveň vyplýva, že zásah do základného práva na súdnu ochranu či práva na spravodlivé súdne konanie by v tejto súvislosti bolo možné konštatovať len vtedy, ak by záver všeobecného súdu o nevykonaní účastníkom navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala by mu predchádzajúca racionálna úvaha konajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by nevykonaním navrhnutého dôkazu bol účastník postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana v konaní ().

15.2. Podľa názoru dovolacieho súdu ale o tento prípad v prejednávanej veci nešlo. Súd prvej inštancie osobitne do zápisnice o pojednávaní (č. l. 332 súdneho spisu) objasnil dôvody, pre ktoré zamietol predmetný návrh a odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia bližšie konkretizoval, prečo nepovažoval za potrebné vykonať žalobkyňami navrhnuté znalecké dokazovanie (porov. odsek 15. rozsudku odvolacieho súdu), pričom dovolací súd považuje toto zdôvodnenie za primerané. Plne sa stotožňuje s tým, že žalobkyne nekonkretizovali, ktorej parcele E-KN pred THM zodpovedná sporná parcela a že ani predmetnými dôkazmi by žalobkyne nepreukázali vlastníctvo, keďže nepredložili evidenčný list na parcelu E-KN pred THM, z ktorého by vyplývalo, že tá - ktorá konkrétna parcela E- KN pred THM bola pri deľbe vydelená B., resp. U. F.. Znalecké dokazovanie by bolo nehospodárne, nakoľko žalobkyne 1/ až 3/ nepreukázali titul nadobudnutia vlastníckeho práva U. F., od ktorého odvodzujú jeho dobrú vieru, že bol vlastníkom nehnuteľnosti a že vlastníctvo nadobudol vydržaním a preto odmietnutie vykonania znaleckého dokazovania ako nadbytočného a neúčelného považoval dovolací súd za správne a dostatočne odôvodnené. Vzhľadom na uvedené je potrebné konštatovať, že týmto postupom súdov nedošlo k založeniu vady podľa .

16. Dovolací súd na uvedenom základe dospel k záveru, že žalobkyne 1/ až 3/ neopodstatnene namietajú nesprávny procesný postup súdov nižších inštancií, ktorý mal znemožniť uskutočňovanie ich procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Prípustnosť dovolania z tohto ustanovenia nevyplýva. Dovolací súd preto dovolanie žalobkýň 1/ až 3/ odmietol podľa ako dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.

17. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje ( veta druhá ).

18. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.