Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 734/2014
PDF · 355.59 KB
No categories available
I. ÚS 734/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. decembra 2014
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej
advokátkou vo veci namietaného
porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie, práva na nezávislý a nestranný súd,
práva na rovnosť účastníkov konania, práva na zákonného sudcu, práva na verejné
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v prítomnosti účastníka konania, práva vyjadriť
sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a čl. 46 ods. l, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 ods.
2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1, čl. 152 ods. 4 a čl. 154c ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života, práva
na ochranu povesti podľa čl. 8 ods. 1, čl. 10 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, čl. 19 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 141
ods. 1, čl. 144 ods. 1, čl. 152 ods. 4 a čl. 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 408/2012 z 15. januára
2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6 Co 313/2011 a sp. zn. 6 Co
314/2011 z 9. novembra 2011 a v spojení s rozsudkom Okresného súdu Čadca č. k. 10 C
575/2001 453 z 3. augusta 2010 v spojení s dopĺňacím rozsudkom Okresného súdu Čadca
sp. zn. 10 C 575/2001 z 22. júna 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
10. júna 2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“),
ktorou namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie, práva na nezávislý
a nestranný súd, práva na rovnosť účastníkov konania, práva na zákonného sudcu, práva
na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v prítomnosti účastníka konania,
práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 46 ods. l, čl. 47
ods. 3, čl. 48 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 141 ods. 1,
čl. 144 ods. 1, čl. 152 ods. 4 a čl. 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života, práva na ochranu povesti
podľa čl. 8 ods. 1, čl. 10 ods. 2 dohovoru, čl. 19 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 2
ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1, čl. 152 ods. 4 a čl. 154c ods. 1
ústavy uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 6 Cdo 408/2012 z 15. januára 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho
súdu“) v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 6 Co 313/2011 a sp. zn. 6 Co 314/2011 z 9. novembra 2011 (ďalej len „napadnuté
rozhodnutie krajského súdu“) v spojení s rozsudkom Okresného súdu Čadca (ďalej len
„okresný súd“) č. k. 10 C 575/2001 453 z 3. augusta 2010 v spojení s dopĺňacím rozsudkom
okresného súdu sp. zn. 10 C 575/2001 z 22. júna 2011 (ďalej len „napadnutý rozsudok
okresného súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že v konaní vedenom
okresným súdom pod sp. zn. 10 C 575/2001 sa sťažovateľka návrhom podaným
16. júla 2001 domáhala ochrany osobnosti a priznania náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch 16 596,96 € proti spoločnosti PEREX, a. s., Bratislava (ďalej len „odporca“),
ako vydavateľovi periodickej tlače – časopisu s názvom „Moment, moderný spoločenský
týždenník“, ktorý zverejnil sériu článkov a fotografie, ktoré sa dotýkali osoby
sťažovateľky a osôb jej blízkych. Okresný súd vo veci pôvodne rozhodol rozsudkom č. k. 10
C 575/2001 186 z 20. januára 2005, ktorým vyhovel návrhu sťažovateľky v celom rozsahu.
Na základe odvolania odporcu proti uvedenému rozsudku krajský súd uznesením sp. zn. 6
Co 5/2006 z 15. novembra 2006 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. Sťažovateľka podala 31. mája 2007 ústavnému súdu sťažnosť, ktorou namietala
porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie uznesením krajského súdu. Ústavný
súd uznesením sp. zn. II. ÚS 165/07 z 28. júna 2007 sťažnosť sťažovateľky odmietol.
3. Okresný súd následne v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 575/2001 rozhodol
napadnutým rozsudkom, ktorým uložil odporcovi strpieť, aby sťažovateľka v určenej lehote
od právoplatnosti rozsudku dala redakcii Pravda na jeho náklady uverejniť v rozsudku
uvedený text o zásahu do osobnostných práv sťažovateľky. Vo zvyšnej časti vrátane návrhu
na náhradu nemajetkovej ujmy okresný súd návrh zamietol a žiadnemu z účastníkov
nepriznal právo na náhradu trov konania. Rozsudok bol doplnený dopĺňacím rozsudkom
o náhrade trov konania štátu. Proti obom rozsudkom podali tak sťažovateľka, ako aj odporca
odvolanie. Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu v spojení
s dopĺňacím rozsudkom potvrdil a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov
odvolacieho konania. Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie,
o ktorom rozhodol uznesením najvyšší súd, ktorý dovolanie odmietol a sťažovateľku
zaviazal zaplatiť odporcovi náhradu trov dovolacieho konania. Podľa tvrdení sťažovateľky
napadnutým uznesením najvyššieho súdu v spojení s napadnutými rozsudkami okresného
súdu a krajského súdu došlo k porušeniu jej v záhlaví tohto rozhodnutia označených práv.
4. V predloženej sťažnosti sťažovateľka obsiahlo opisuje konanie všeobecných súdov
a vyslovuje názor, že ich nesprávnym postupom jej bola odňatá možnosť konať pred súdom
a bola jej znemožnená realizácia práv a právom chránených záujmov, tak ako vyplývajú
z ústavy a medzinárodných zmlúv. Poukazuje tiež na skutočnosť, že v konaní, ktoré
prebieha od roku 2001, súdy nekonali bez zbytočných prieťahov, nezabezpečili jej právo na
prejednanie veci v primeranej lehote a nebola jej poskytnutá rýchla a účinná ochrana jej
osobnostných práv.
V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka podrobne opisuje postup prvostupňového súdu
pri rozhodovaní o jej návrhu na ochranu osobnosti, v ktorom podľa jej tvrdení došlo
k odopretiu práva na súdnu ochranu, keď sa súd nevysporiadal s argumentáciou, že
zverejnenie fotografií v časopise bolo zásahom do jej osobnostných práv, keďže išlo o jej
výsostne intímnu sféru, bez existencie verejného záujmu na zverejnení fotografií, pričom
na zhotovenie, zverejnenie, rozširovanie a sprístupňovanie fotografií tretím osobám nemala
redakcia súhlas sťažovateľky. V ďalšej časti sťažovateľka uvádza, že okresný súd sa náležite
nevysporiadal s tvrdeniami odporcu o protizákonnom konaní jej partnera a dospel
k skutkovým zisteniam nad rámec stavu zisteného vykonaným dokazovaním. Sťažovateľka
ďalej tvrdí, že napriek skutočnosti, že okresný súd dospel k záveru, že došlo k porušeniu jej
práva na ochranu osobnosti, a tým aj k nemajetkovej ujme, pri stanovení výšky náhrady
nemajetkovej ujmy nezohľadnil všetky súvislosti, závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti
na strane odporcu. Sťažovateľka vyčíta prvostupňovému súdu aj rozhodnutie o nepriznaní
trov konania, ktoré jej v dôsledku uplatňovania si svojich práv vznikli.
Nápravy nesprávneho postupu okresného súdu sa sťažovateľka domáhala
v odvolacom konaní na krajskom súde. V sťažnosti sťažovateľka namieta, že v tomto
konaní jej bola znemožnená kontrola pridelenia veci zákonnému sudcovi, napriek žiadosti,
aby vo veci bolo nariadené súdne pojednávanie, na ktorom by mohla uplatniť svoje práva
účastníka súdneho konania, odvolací súd pojednávanie vo veci nenariadil, sťažovateľke až
po vyhlásení rozsudku (9. novembra 2011) doručil vyjadrenie odporcu, ku ktorému sa
nemala možnosť vyjadriť. Namietala tiež zverejnenie termínu vyhlásenia rozsudku
na úradnej tabuli krajského súdu. V dôsledku uvedeného postupu odvolacieho súdu došlo
podľa tvrdení sťažovateľky k odňatiu jej práva konať pred súdom, vyjadrovať sa
na pojednávaní k tvrdeniam odporcu, resp. i uplatniť námietku zaujatosti sudcov.
Rozhodnutie odvolacieho súdu je podľa názoru sťažovateľky nepresvedčivé
a nepreskúmateľné ako vo veci samej, tak aj v otázke náhrady trov konania. Podľa tvrdení
sťažovateľky ako prvostupňový súd, tak aj súd odvolací postupovali pri vydaní napadnutých
rozsudkov aj v rozpore s judikatúrou k dohovoru.
Na základe uvedeného stavu dospela sťažovateľka k názoru, že vo veci sú splnené
podmienky pre podanie dovolania na najvyššom súde podľa § 237 písm. f) a g)
Občianskeho súdneho poriadku. Dovolanie bolo predložené najvyššiemu súdu
s odôvodnením, že postup krajského súdu bol v rozpore s právom na súdnu ochranu,
na spravodlivý súdny proces, v rozpore so zásadou rovnosti zbraní, možno mať objektívne
pochybnosti o nezaujatosti sudcov, pričom súd sa nevyporiadal so všetkými odvolacími
námietkami a pri vydaní rozsudku odvolací súd postupoval v rozpore s ustálenou
judikatúrou. Najvyšší súd dovolanie uznesením sp. zn. 6 Cdo 408/2012 z 15. januára 2014
odmietol.
5. Sťažovateľka na podporu tvrdení o porušení svojich základných práv uviedla, že
v dôsledku postupu súdov jej bola odňatá možnosť konať pred súdom a závery
prvostupňového, odvolacieho a dovolacieho súdu považuje za nesprávne a porušujúce jej
ústavné právo na súdnu ochranu. Bez ústavnoprávnej argumentácie ďalej uviedla, že došlo
aj k neposkytnutiu dostatočnej súdnej ochrany jej právu na rešpektovanie súkromného
a rodinného života a práva na ochranu povesti a závery všeobecných súdov považuje
za neudržateľné.
6. Sťažovateľka ústavnému súdu navrhla, aby jej sťažnosť prijal na ďalšie konanie
v celom rozsahu a nálezom rozhodol o porušení jej práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a čl. 46 ods. l, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5,
čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1, čl. 152 ods. 4 a čl. 154c ods. 1 ústavy a podľa čl. 8 ods. 1,
čl. 10 ods. 2 dohovoru, čl. 19 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5,
čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1, čl. 152 ods. 4 a čl. 154c ods. 1 ústavy, zrušil napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu, napadnutý rozsudok krajského súdu a napadnutý rozsudok
okresného súdu, vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a sťažovateľke priznal náhradu
trov konania.
II.
7. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia
jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom
orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie
sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu)
v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného
práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).
9. Sťažovateľka namieta porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 46
ods. l, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 141
ods. 1, čl. 144 ods. 1, čl. 152 ods. 4 a čl. 154c ods. 1 ústavy a podľa čl. 8 ods. 1, čl. 10
ods. 2 dohovoru, čl. 19 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 141
ods. 1, čl. 144 ods. 1, čl. 152 ods. 4 a čl. 154c ods. 1 ústavy rozsudkom okresného súdu
č. k. 10 C 575/2001 453 z 3. augusta 2010 v spojení s dopĺňacím rozsudkom
okresného súdu sp. zn. 10 C 575/2001 z 22. júna 2011, rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 6 Co 313/2011 a sp. zn. 6 Co 314/2011 z 9. novembra 2011 a uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 408/2012 z 15. januára 2014. Ústavný súd poznamenáva, že
ide o výpočet porušených základných práv sťažovateľky priznaných ústavou a dohovorom
bez ústavnoprávnej argumentácie.
10. Ústavný súd pripomína, že podľa ústavy je systém ústavnej ochrany základných
práv a slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc
všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že
ústavný súd zásadne nemá právomoc rozhodovať o návrhoch, o ktorých je oprávnený podľa
platných právnych predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.
Sťažovateľka proti rozsudku okresného súdu podala odvolanie, o ktorom rozhodol
krajský súd. Sťažovateľka tým sama uznala, že má k dispozícii opravný prostriedok
v systéme všeobecného súdnictva. Vychádzajúc z tohto záveru ústavný súd nezistil žiadny
ústavný dôvod na to, aby sa v tejto veci neriadil princípom subsidiarity svojej právomoci,
ktorý je ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto aplikujúc tento článok ústavy a § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľka namietala
porušenie v bode 9 označených článkov ústavy a dohovoru rozsudkom okresného súdu
pre nedostatok svojej právomoci.
11. Obsahom základného práva na súdnu ochranu je poskytnúť uplatňovanému právu
súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné podmienky súdneho
konania. Zmyslom tohto základného práva je umožniť každému reálny prístup k súdu
a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu konať vo veci. K jeho porušeniu by mohlo dôjsť
iba v tom prípade, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na
nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom
návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby.
Článok 46 ods. 1 ústavy je prvotným východiskom pre zákonom upravené konanie
súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany
zaručenej ústavou v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy).
Ústavný súd zohľadňujúc svoju doterajšiu judikatúru pripomína, že nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu
sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takéhoto výkladu a uplatňovania s ústavou,
resp. s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto
postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov
len v prípade, ak v konaní, ktoré predchádzalo ich vydaniu, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného
súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo svojvoľné, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 82/04).
12. Sťažovateľka namietala aj porušenie v bode 9 označených práv dohovoru a ústavy
rozsudkom krajského súdu sp. zn. 6 Co 313/2011 a sp. zn. 6 Co 314/2011 z 9. novembra
2011 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 408/2012 z 15. januára 2014.
Ústavný súd vzhľadom na konštantnú judikatúru ústavného súdu (I. ÚS 358/09,
III. ÚS 114/2010) a Európskeho súdu pre ľudské práva (rozsudok Európskeho súdu
pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský, Zvolská verus Česká republika,
sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53, 54) preskúmal aj rozhodnutie krajského súdu, a to
z dôvodu, že najvyšší súd o mimoriadnom opravnom prostriedku – dovolaní rozhodol iba
z procesných dôvodov.
Ústavný súd považuje rozhodnutie krajského súdu za jasné, zrozumiteľné
a zodpovedajúce obsahu základného práva zakotveného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Ústavný súd považuje odôvodnenie rozsudku krajského súdu za také, ktoré spĺňa
parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku)
a nevykazuje znaky arbitrárnosti. Krajský súd vo svojom rozhodnutí podrobne rekapituloval
skutkový stav veci a právne závery okresného súdu, ktoré ho viedli k rozhodnutiu
o povinnosti odporcu strpieť, aby sťažovateľka v určenej lehote dala na jeho náklady
k dispozícii denníku Pravda na uverejnenie text o zásahu do jej osobnostných práv
a súkromného života a o povinnosti oboch strán sporu zaplatiť štátu náhradu trov konania
(doplňujúci rozsudok vo veci). Ďalej uviedol, že voči rozsudku podali odvolanie obe strany
a podrobne špecifikoval ich odvolacie dôvody. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil
s odôvodnením rozsudku okresného súdu a konštatoval správnosť jeho záverov
v podstatných bodoch. Nepovažoval preto za potrebné opakovať skutočnosti uvedené
v odôvodnení rozhodnutia okresného súdu. Odvolacie námietky účastníkov konania
nepovažoval za odôvodnené, a preto rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny
aj s odkazom na ustanovenie § 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.
Hoci sťažovateľka zastáva iný názor, ústavný súd po oboznámení sa s napadnutým
rozsudkom krajského súdu konštatuje, že namietané konanie nevykazuje žiadne znaky
pochybení procesného charakteru a ani výklad a interpretáciu príslušných ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku, ako aj Občianskeho zákonníka, ktorý krajský súd zvolil,
nemožno považovať za arbitrárne alebo popierajúce základné právo sťažovateľky. Ústavný
súd tiež poznamenáva, že krajský súd svojím rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu,
pri vydaní ktorého sa dôsledne riadil právnym názorom krajského súdu, ktorý pôvodne
prvý rozsudok okresného súdu vo veci zrušil.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu právo na súdnu ochranu neznamená
právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom, teda za porušenie tohto základného
práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným
súdom (obdobne III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08).
Ústavný súd preto v takom prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie
na prehodnocovanie záverov krajského súdu. Tvrdenie sťažovateľky sleduje len dosiahnutie
zmeny súdneho konania, ktoré pre ňu skončilo nepriaznivým výsledkom, a do základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a hodnotením dôkazov.
Na základe uvedených skutočností dospel ústavný súd k záveru, že postupom
a rozhodnutím krajského súdu nedošlo k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľky v tejto časti
odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
13. Sťažovateľka napáda aj rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorým dovolanie
sťažovateľky odmietol a tvrdí, že svoje rozhodnutie založil na dôvodoch, ktoré sú v rozpore
s obsahom súdneho spisu. Ústavný súd uvádza, že po preskúmaní obsahu uznesenia
najvyššieho súdu dospel k záveru, že napadnuté uznesenie je jasné a zrozumiteľné
a vyčerpávajúcim spôsobom dáva odpoveď na všetky sťažovateľkou uplatnené námietky,
v dôsledku čoho ho možno považovať za zodpovedajúce obsahu základného práva na súdnu
ochranu zakotveného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd konštatuje, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky,
za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci najvyššieho
súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou
zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv
sťažovateľky (m. m. IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010, III. ÚS 533/2011).
Pokiaľ najvyšší súd preskúmal všetky podmienky, za ktorých môže uskutočniť
dovolací prieskum napadnutého rozhodnutia krajského súdu, osobitne posudzujúc
podmienky podľa § 238 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a existenciu vád
podľa § 237 OSP a dospejúc k záveru o neprípustnosti dovolacieho konania, na základe
čoho dovolanie podané sťažovateľkou odmietol, uvedeným postupom neporušil označené
práva sťažovateľky. Podľa názoru ústavného súdu právny názor najvyššieho súdu
o neprípustnosti dovolania je v napadnutom rozhodnutí zdôvodnený dostatočne a primerane
a nemožno ho považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že
sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe
viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani
oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. Ústavný súd tiež
nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu nemajúci
oporu v zákone. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa
spochybňovali závery napadnutého dovolacieho rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú
jasné a zrozumiteľné.
Najvyšší súd konštatoval, že odvolací súd postupoval v súlade so zákonom
(Občiansky súdny poriadok) a vo svojom rozhodnutí dal aj priamu odpoveď na námietku
sťažovateľky, ktorá tvrdila, že odvolací súd sa nevysporiadal so všetkými jej námietkami
uvádzanými v priebehu odvolacieho konania, čím došlo k naplneniu dovolacieho dôvodu
v zmysle § 237 písm. f) a g) Občianskeho súdneho poriadku.
Z tohto dôvodu sťažnosť sťažovateľky ústavný súd v tejto časti odmietol ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
14. Sťažovateľka namietala tiež porušenie svojho základného práva podľa čl. 19
ods. 1 ústavy a čl. 8 ods. 1 a čl. 10 ods. 2 dohovoru z dôvodu svojvoľnosti a arbitrárnosti
záverov napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu a krajského súdu. Pretože ústavný súd
v okolnostiach prípadu nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením najvyššieho
súdu a rozsudkom krajského súdu a možným porušením základného práva podľa čl. 46 ods.
1 ústavy, nemožno vzhľadom na to uvažovať ani o porušení ďalšieho sťažovateľkinho práva
podľa čl. 19 ods. 1 ústavy.
15. Sťažovateľka namietala aj porušenie svojich práv na rovnosť účastníkov v konaní
a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote. Pretože ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti dospel k záveru o nedostatku priamej príčinnej súvislosti medzi
napádanými uzneseniami krajského súdu a najvyššieho súdu a porušením základného práva
sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, v nadväznosti na to nemohlo dôjsť ani k porušeniu
základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, preto ústavný súd dospel k záveru o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti aj v tejto časti.
16. K námietke porušenia práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd uvádza, že v uvedenom prípade ide o konanie právoplatne
ukončené (pričom sťažovateľka počas trvania konania uvedenú námietku neuplatnila),
v dôsledku čoho je sťažnosť v tejto časti podaná oneskorene.
17. Pokiaľ ide o námietku porušenia čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 141
ods. 1, čl. 144 ods. 1, čl. 152 ods. 4 a čl. 154c ods. 1 ústavy, ústavný súd opakovane
poznamenáva, že v uvedenom prípade ide o všeobecné princípy právneho štátu, ktoré sú
povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy, resp.
určujú právny základ rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a nemožno ich samostatne
aplikovať (a teda ani namietať ich porušenie) v konaní o porušení individuálnych základných
práv a slobôd fyzických osôb alebo právnických osôb podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
prostredníctvom sťažnosti pred ústavným súdom (napr. III. ÚS 119/2011).
18. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosť ako celok odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Z uvedeného
dôvodu sa už ďalšími návrhmi sťažovateľky nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. decembra 2014