Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 734/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. decembra 2014

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej

advokátkou vo veci namietaného

porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie, práva na nezávislý a nestranný súd,

práva na rovnosť účastníkov konania, práva na zákonného sudcu, práva na verejné

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v prítomnosti účastníka konania, práva vyjadriť

sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a čl. 46 ods. l, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 ods.

2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1, čl. 152 ods. 4 a čl. 154c ods. 1

, práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života, práva

na ochranu povesti podľa čl. 8 ods. 1, čl. 10 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, čl. 19 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 141

ods. 1, , a c ods. 1

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 15. januára

2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. a sp. zn. 6 Co

314/2011 z 9. novembra 2011 a v spojení s rozsudkom Okresného súdu Čadca č. k. 10 C

575/2001 453 z 3. augusta 2010 v spojení s dopĺňacím rozsudkom Okresného súdu Čadca

sp. zn. z 22. júna 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

10. júna 2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“),

ktorou namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie, práva na nezávislý

a nestranný súd, práva na rovnosť účastníkov konania, práva na zákonného sudcu, práva

na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v prítomnosti účastníka konania,

práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 46 ods. l, čl. 47

ods. 3, čl. 48 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 141 ods. 1,

, a c ods. 1 (ďalej len

„ústava“), práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života, práva na ochranu povesti

podľa čl. 8 ods. 1, čl. 10 ods. 2 dohovoru, čl. 19 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 2

ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1, čl. 152 ods. 4 a čl. 154c ods. 1

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 15. januára 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu“) v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. a sp. zn. z 9. novembra 2011 (ďalej len „napadnuté

rozhodnutie krajského súdu“) v spojení s rozsudkom Okresného súdu Čadca (ďalej len

„okresný súd“) č. k. z 3. augusta 2010 v spojení s dopĺňacím rozsudkom

okresného súdu sp. zn. z 22. júna 2011 (ďalej len „napadnutý rozsudok

okresného súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že v konaní vedenom

okresným súdom pod sp. zn. sa sťažovateľka návrhom podaným

16. júla 2001 domáhala ochrany osobnosti a priznania náhrady nemajetkovej ujmy

v peniazoch 16 596,96 € proti spoločnosti PEREX, a. s., Bratislava (ďalej len „odporca“),

ako vydavateľovi periodickej tlače – časopisu s názvom „Moment, moderný spoločenský

týždenník“, ktorý zverejnil sériu článkov a fotografie, ktoré sa dotýkali osoby

sťažovateľky a osôb jej blízkych. Okresný súd vo veci pôvodne rozhodol rozsudkom č. k. 10

C 575/2001 186 z 20. januára 2005, ktorým vyhovel návrhu sťažovateľky v celom rozsahu.

Na základe odvolania odporcu proti uvedenému rozsudku krajský súd uznesením sp. zn. 6

Co 5/2006 z 15. novembra 2006 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie. Sťažovateľka podala 31. mája 2007 ústavnému súdu sťažnosť, ktorou namietala

porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie uznesením krajského súdu. Ústavný

súd uznesením sp. zn. z 28. júna 2007 sťažnosť sťažovateľky odmietol.

3. Okresný súd následne v konaní vedenom pod sp. zn. rozhodol

napadnutým rozsudkom, ktorým uložil odporcovi strpieť, aby sťažovateľka v určenej lehote

od právoplatnosti rozsudku dala redakcii Pravda na jeho náklady uverejniť v rozsudku

uvedený text o zásahu do osobnostných práv sťažovateľky. Vo zvyšnej časti vrátane návrhu

na náhradu nemajetkovej ujmy okresný súd návrh zamietol a žiadnemu z účastníkov

nepriznal právo na náhradu trov konania. Rozsudok bol doplnený dopĺňacím rozsudkom

o náhrade trov konania štátu. Proti obom rozsudkom podali tak sťažovateľka, ako aj odporca

odvolanie. Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu v spojení

s dopĺňacím rozsudkom potvrdil a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov

odvolacieho konania. Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie,

o ktorom rozhodol uznesením najvyšší súd, ktorý dovolanie odmietol a sťažovateľku

zaviazal zaplatiť odporcovi náhradu trov dovolacieho konania. Podľa tvrdení sťažovateľky

napadnutým uznesením najvyššieho súdu v spojení s napadnutými rozsudkami okresného

súdu a krajského súdu došlo k porušeniu jej v záhlaví tohto rozhodnutia označených práv.

4. V predloženej sťažnosti sťažovateľka obsiahlo opisuje konanie všeobecných súdov

a vyslovuje názor, že ich nesprávnym postupom jej bola odňatá možnosť konať pred súdom

a bola jej znemožnená realizácia práv a právom chránených záujmov, tak ako vyplývajú

z a medzinárodných zmlúv. Poukazuje tiež na skutočnosť, že v konaní, ktoré

prebieha od roku 2001, súdy nekonali bez zbytočných prieťahov, nezabezpečili jej právo na

prejednanie veci v primeranej lehote a nebola jej poskytnutá rýchla a účinná ochrana jej

osobnostných práv.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka podrobne opisuje postup prvostupňového súdu

pri rozhodovaní o jej návrhu na ochranu osobnosti, v ktorom podľa jej tvrdení došlo

k odopretiu práva na súdnu ochranu, keď sa súd nevysporiadal s argumentáciou, že

zverejnenie fotografií v časopise bolo zásahom do jej osobnostných práv, keďže išlo o jej

výsostne intímnu sféru, bez existencie verejného záujmu na zverejnení fotografií, pričom

na zhotovenie, zverejnenie, rozširovanie a sprístupňovanie fotografií tretím osobám nemala

redakcia súhlas sťažovateľky. V ďalšej časti sťažovateľka uvádza, že okresný súd sa náležite

nevysporiadal s tvrdeniami odporcu o protizákonnom konaní jej partnera a dospel

k skutkovým zisteniam nad rámec stavu zisteného vykonaným dokazovaním. Sťažovateľka

ďalej tvrdí, že napriek skutočnosti, že okresný súd dospel k záveru, že došlo k porušeniu jej

práva na ochranu osobnosti, a tým aj k nemajetkovej ujme, pri stanovení výšky náhrady

nemajetkovej ujmy nezohľadnil všetky súvislosti, závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti

na strane odporcu. Sťažovateľka vyčíta prvostupňovému súdu aj rozhodnutie o nepriznaní

trov konania, ktoré jej v dôsledku uplatňovania si svojich práv vznikli.

Nápravy nesprávneho postupu okresného súdu sa sťažovateľka domáhala

v odvolacom konaní na krajskom súde. V sťažnosti sťažovateľka namieta, že v tomto

konaní jej bola znemožnená kontrola pridelenia veci zákonnému sudcovi, napriek žiadosti,

aby vo veci bolo nariadené súdne pojednávanie, na ktorom by mohla uplatniť svoje práva

účastníka súdneho konania, odvolací súd pojednávanie vo veci nenariadil, sťažovateľke až

po vyhlásení rozsudku (9. novembra 2011) doručil vyjadrenie odporcu, ku ktorému sa

nemala možnosť vyjadriť. Namietala tiež zverejnenie termínu vyhlásenia rozsudku

na úradnej tabuli krajského súdu. V dôsledku uvedeného postupu odvolacieho súdu došlo

podľa tvrdení sťažovateľky k odňatiu jej práva konať pred súdom, vyjadrovať sa

na pojednávaní k tvrdeniam odporcu, resp. i uplatniť námietku zaujatosti sudcov.

Rozhodnutie odvolacieho súdu je podľa názoru sťažovateľky nepresvedčivé

a nepreskúmateľné ako vo veci samej, tak aj v otázke náhrady trov konania. Podľa tvrdení

sťažovateľky ako prvostupňový súd, tak aj súd odvolací postupovali pri vydaní napadnutých

rozsudkov aj v rozpore s judikatúrou k dohovoru.

Na základe uvedeného stavu dospela sťažovateľka k názoru, že vo veci sú splnené

podmienky pre podanie dovolania na najvyššom súde podľa § 237 písm. f) a g)

. Dovolanie bolo predložené najvyššiemu súdu

s odôvodnením, že postup krajského súdu bol v rozpore s právom na súdnu ochranu,

na spravodlivý súdny proces, v rozpore so zásadou rovnosti zbraní, možno mať objektívne

pochybnosti o nezaujatosti sudcov, pričom súd sa nevyporiadal so všetkými odvolacími

námietkami a pri vydaní rozsudku odvolací súd postupoval v rozpore s ustálenou

judikatúrou. Najvyšší súd dovolanie uznesením sp. zn. z 15. januára 2014

odmietol.

5. Sťažovateľka na podporu tvrdení o porušení svojich základných práv uviedla, že

v dôsledku postupu súdov jej bola odňatá možnosť konať pred súdom a závery

prvostupňového, odvolacieho a dovolacieho súdu považuje za nesprávne a porušujúce jej

ústavné právo na súdnu ochranu. Bez ústavnoprávnej argumentácie ďalej uviedla, že došlo

aj k neposkytnutiu dostatočnej súdnej ochrany jej právu na rešpektovanie súkromného

a rodinného života a práva na ochranu povesti a závery všeobecných súdov považuje

za neudržateľné.

6. Sťažovateľka ústavnému súdu navrhla, aby jej sťažnosť prijal na ďalšie konanie

v celom rozsahu a nálezom rozhodol o porušení jej práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

a čl. 46 ods. l, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5,

, , a c ods. 1 a podľa ,

čl. 10 ods. 2 dohovoru, čl. 19 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5,

, , a c ods. 1 , zrušil napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu, napadnutý rozsudok krajského súdu a napadnutý rozsudok

okresného súdu, vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a sťažovateľke priznal náhradu

trov konania.

II.

7. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v nebránia

jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom

orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie

sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu)

v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného

práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie (napr. , , , ).

9. Sťažovateľka namieta porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 46

ods. l, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 141

ods. 1, , a c ods. 1 a podľa ,

ods. 2 dohovoru, čl. 19 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 141

ods. 1, , a c ods. 1 rozsudkom okresného súdu

č. k. z 3. augusta 2010 v spojení s dopĺňacím rozsudkom

okresného súdu sp. zn. z 22. júna 2011, rozsudkom krajského súdu

sp. zn. a sp. zn. z 9. novembra 2011 a uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 15. januára 2014. Ústavný súd poznamenáva, že

ide o výpočet porušených základných práv sťažovateľky priznaných a dohovorom

bez ústavnoprávnej argumentácie.

10. Ústavný súd pripomína, že podľa je systém ústavnej ochrany základných

práv a slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc

všeobecných súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že

ústavný súd zásadne nemá právomoc rozhodovať o návrhoch, o ktorých je oprávnený podľa

platných právnych predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.

Sťažovateľka proti rozsudku okresného súdu podala odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd. Sťažovateľka tým sama uznala, že má k dispozícii opravný prostriedok

v systéme všeobecného súdnictva. Vychádzajúc z tohto záveru ústavný súd nezistil žiadny

ústavný dôvod na to, aby sa v tejto veci neriadil princípom subsidiarity svojej právomoci,

ktorý je ustanovený v , a preto aplikujúc tento článok a

ods. 2 odmietol sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľka namietala

porušenie v bode 9 označených článkov a dohovoru rozsudkom okresného súdu

pre nedostatok svojej právomoci.

11. Obsahom základného práva na súdnu ochranu je poskytnúť uplatňovanému právu

súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné podmienky súdneho

konania. Zmyslom tohto základného práva je umožniť každému reálny prístup k súdu

a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu konať vo veci. K jeho porušeniu by mohlo dôjsť

iba v tom prípade, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na

nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom

návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby.

Článok 46 ods. 1 je prvotným východiskom pre zákonom upravené konanie

súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany

zaručenej v siedmom oddiele druhej hlavy ( až ).

Ústavný súd zohľadňujúc svoju doterajšiu judikatúru pripomína, že nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takéhoto výkladu a uplatňovania s ,

resp. s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto

postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov

len v prípade, ak v konaní, ktoré predchádzalo ich vydaniu, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo svojvoľné, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, ).

12. Sťažovateľka namietala aj porušenie v bode 9 označených práv dohovoru a

rozsudkom krajského súdu sp. zn. a sp. zn. z 9. novembra

2011 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 15. januára 2014.

Ústavný súd vzhľadom na konštantnú judikatúru ústavného súdu (,

) a Európskeho súdu pre ľudské práva (rozsudok Európskeho súdu

pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský, Zvolská verus Česká republika,

sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53, 54) preskúmal aj rozhodnutie krajského súdu, a to

z dôvodu, že najvyšší súd o mimoriadnom opravnom prostriedku – dovolaní rozhodol iba

z procesných dôvodov.

Ústavný súd považuje rozhodnutie krajského súdu za jasné, zrozumiteľné

a zodpovedajúce obsahu základného práva zakotveného v a

dohovoru.

Ústavný súd považuje odôvodnenie rozsudku krajského súdu za také, ktoré spĺňa

parametre zákonného odôvodnenia ( )

a nevykazuje znaky arbitrárnosti. Krajský súd vo svojom rozhodnutí podrobne rekapituloval

skutkový stav veci a právne závery okresného súdu, ktoré ho viedli k rozhodnutiu

o povinnosti odporcu strpieť, aby sťažovateľka v určenej lehote dala na jeho náklady

k dispozícii denníku Pravda na uverejnenie text o zásahu do jej osobnostných práv

a súkromného života a o povinnosti oboch strán sporu zaplatiť štátu náhradu trov konania

(doplňujúci rozsudok vo veci). Ďalej uviedol, že voči rozsudku podali odvolanie obe strany

a podrobne špecifikoval ich odvolacie dôvody. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil

s odôvodnením rozsudku okresného súdu a konštatoval správnosť jeho záverov

v podstatných bodoch. Nepovažoval preto za potrebné opakovať skutočnosti uvedené

v odôvodnení rozhodnutia okresného súdu. Odvolacie námietky účastníkov konania

nepovažoval za odôvodnené, a preto rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny

aj s odkazom na ustanovenie .

Hoci sťažovateľka zastáva iný názor, ústavný súd po oboznámení sa s napadnutým

rozsudkom krajského súdu konštatuje, že namietané konanie nevykazuje žiadne znaky

pochybení procesného charakteru a ani výklad a interpretáciu príslušných ustanovení

, ako aj , ktorý krajský súd zvolil,

nemožno považovať za arbitrárne alebo popierajúce základné právo sťažovateľky. Ústavný

súd tiež poznamenáva, že krajský súd svojím rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu,

pri vydaní ktorého sa dôsledne riadil právnym názorom krajského súdu, ktorý pôvodne

prvý rozsudok okresného súdu vo veci zrušil.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu právo na súdnu ochranu neznamená

právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom, teda za porušenie tohto základného

práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným

súdom (obdobne , ).

Ústavný súd preto v takom prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie

na prehodnocovanie záverov krajského súdu. Tvrdenie sťažovateľky sleduje len dosiahnutie

zmeny súdneho konania, ktoré pre ňu skončilo nepriaznivým výsledkom, a do základného

práva podľa a dohovoru nepatrí právo účastníka konania,

aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a hodnotením dôkazov.

Na základe uvedených skutočností dospel ústavný súd k záveru, že postupom

a rozhodnutím krajského súdu nedošlo k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľky v tejto časti

odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa .

13. Sťažovateľka napáda aj rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorým dovolanie

sťažovateľky odmietol a tvrdí, že svoje rozhodnutie založil na dôvodoch, ktoré sú v rozpore

s obsahom súdneho spisu. Ústavný súd uvádza, že po preskúmaní obsahu uznesenia

najvyššieho súdu dospel k záveru, že napadnuté uznesenie je jasné a zrozumiteľné

a vyčerpávajúcim spôsobom dáva odpoveď na všetky sťažovateľkou uplatnené námietky,

v dôsledku čoho ho možno považovať za zodpovedajúce obsahu základného práva na súdnu

ochranu zakotveného v a práva podľa dohovoru.

Ústavný súd konštatuje, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky,

za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci najvyššieho

súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou

zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv

sťažovateľky (m. m. , , ).

Pokiaľ najvyšší súd preskúmal všetky podmienky, za ktorých môže uskutočniť

dovolací prieskum napadnutého rozhodnutia krajského súdu, osobitne posudzujúc

podmienky podľa (ďalej len „OSP“) a existenciu vád

podľa a dospejúc k záveru o neprípustnosti dovolacieho konania, na základe

čoho dovolanie podané sťažovateľkou odmietol, uvedeným postupom neporušil označené

práva sťažovateľky. Podľa názoru ústavného súdu právny názor najvyššieho súdu

o neprípustnosti dovolania je v napadnutom rozhodnutí zdôvodnený dostatočne a primerane

a nemožno ho považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že

sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe

viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. Ústavný súd tiež

nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu nemajúci

oporu v zákone. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa

spochybňovali závery napadnutého dovolacieho rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú

jasné a zrozumiteľné.

Najvyšší súd konštatoval, že odvolací súd postupoval v súlade so zákonom

() a vo svojom rozhodnutí dal aj priamu odpoveď na námietku

sťažovateľky, ktorá tvrdila, že odvolací súd sa nevysporiadal so všetkými jej námietkami

uvádzanými v priebehu odvolacieho konania, čím došlo k naplneniu dovolacieho dôvodu

v zmysle a .

Z tohto dôvodu sťažnosť sťažovateľky ústavný súd v tejto časti odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

14. Sťažovateľka namietala tiež porušenie svojho základného práva podľa čl. 19

ods. 1 a a dohovoru z dôvodu svojvoľnosti a arbitrárnosti

záverov napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu a krajského súdu. Pretože ústavný súd

v okolnostiach prípadu nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením najvyššieho

súdu a rozsudkom krajského súdu a možným porušením základného práva podľa čl. 46 ods.

1 , nemožno vzhľadom na to uvažovať ani o porušení ďalšieho sťažovateľkinho práva

podľa .

15. Sťažovateľka namietala aj porušenie svojich práv na rovnosť účastníkov v konaní

a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote. Pretože ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti dospel k záveru o nedostatku priamej príčinnej súvislosti medzi

napádanými uzneseniami krajského súdu a najvyššieho súdu a porušením základného práva

sťažovateľky podľa , v nadväznosti na to nemohlo dôjsť ani k porušeniu

základného práva podľa , preto ústavný súd dospel k záveru o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti aj v tejto časti.

16. K námietke porušenia práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa

ústavný súd uvádza, že v uvedenom prípade ide o konanie právoplatne

ukončené (pričom sťažovateľka počas trvania konania uvedenú námietku neuplatnila),

v dôsledku čoho je sťažnosť v tejto časti podaná oneskorene.

17. Pokiaľ ide o námietku porušenia čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 141

ods. 1, , a c ods. 1 , ústavný súd opakovane

poznamenáva, že v uvedenom prípade ide o všeobecné princípy právneho štátu, ktoré sú

povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní , resp.

určujú právny základ rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a nemožno ich samostatne

aplikovať (a teda ani namietať ich porušenie) v konaní o porušení individuálnych základných

práv a slobôd fyzických osôb alebo právnických osôb podľa

prostredníctvom sťažnosti pred ústavným súdom (napr. ).

18. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosť ako celok odmietol podľa . Z uvedeného

dôvodu sa už ďalšími návrhmi sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. decembra 2014