Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 165/07

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júna 2007

predbežne prerokoval sťažnosť A. B., Č., zastúpenej advokátkou Mgr. Z. B., B., vo veci

namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2, s čl. 2 ods. 2 a s čl.

7 ods. 5 Slovenskej republiky a základných práv na súdnu ochranu a rovnosť

účastníkov podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a podľa čl. 152

ods. 4 Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn.

z 15. novembra 2006 a takto

rozhodol:

Sťažnosť RNDr. A. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. mája 2007

doručená sťažnosť A. B., Č. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2, s čl. 2 ods. 2 a s čl. 7

ods. 5 Slovenskej republiky (ďalej len „ “) a základných práv na súdnu

ochranu a rovnosť účastníkov podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1

a podľa uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 15. novembra 2006.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom Okresným súdom

Čadca (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. sa sťažovateľka návrhom

podaným 16. júla 2001 domáhala ochrany osobnosti „vo forme priznania morálnej

satisfakcie a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch“ proti spoločnosti P., a. s., B. (ďalej

len „odporca“). Okresný súd rozsudkom č. k. -186 z 20. januára 2005

vyhovel návrhu sťažovateľky v celom rozsahu. Na základe odvolania odporcu proti

uvedenému rozsudku krajský súd napádaným uznesením sp. zn. z 15.

novembra 2006 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Podľa sťažovateľky je rozhodnutie krajského súdu „zjavne neodôvodnené

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné“, pretože podľa jej názoru sa krajský súd

„nevysporiadal s obsahom tých tvrdení, ktoré boli prednesené v môj prospech“; aj napriek

tomu, že podľa sťažovateľky krajský súd dospel na základe dokazovania vykonaného

v prvom stupni k iným skutkovým záverom ako okresný súd, neopakoval dôkazy, čím konal

v rozpore s označenými ustanoveniami (ďalej aj „OSP“)

a napokon podľa sťažovateľky krajský súd na jej vec nesprávne aplikoval novelizované

ustanovenie (účinné od 1. septembra 2005).

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:

„(...) Odvolací súd aplikoval na daný prípad novelizované znenie ustanovenia § 155

ods. 3) , čo je v rozpore s platnou právnou úpravou limitujúcou uplatnenie novely

( ) v súdnych konaniach, ktoré sú

v štádiu odvolacieho konania.

Namietam, že takýmto postupom odvolacieho súdu došlo k porušeniu mojich

základných práv, odvolací súd nerešpektoval všeobecne uznávanú zásadu, ktorá bola

zhmotnená v prechodných ustanoveniach , t. j., že neskorší právny

predpis (lex posterior) nesmie zhoršiť, resp. zrušiť nadobudnuté práva.

Odvolací súd založil neprípustný stav, keďže so spätnou účinnosťou bol dodatočne

v môj neprospech zmenený právny stav, resp. dôvod, vychádzajúci z predchádzajúceho

právneho stavu.

Namietaný postup odvolacieho súdu je nezlučiteľný s princípmi právneho štátu,

princípmi právnej istoty a ochrany dôvery v právny poriadok, najmä princípu zákazu

retroaktivity.

Odvolacie konanie bolo začaté na základe odvolania odporcu zo dňa 03. 12. 2005,

ktorý podal odvolanie z dôvodu, že prvostupňový súd dospel na základe vykonaných

dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. (str. 2 ods. 3

odvolania).

Som toho názoru, že odvolací súd porušil ust. ) , podľa ktorého

Odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný. a ) : Odvolací

súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa s výnimkami

ustanovenými v odsekoch 2 až 4., ods. 2) Ak má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa

dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie

v potrebnom rozsahu opakuje sám. Odvolací súd vôbec neopakoval dôkazy, nepostupoval

podľa citovaných zákonných ustanovení, a teda porušil moje ústavné právo na súdnu

ochranu, na spravodlivý súdny proces.

V súvislosti s konštatovaním odvolacieho súdu, na str. 4 ods. 3 rozsudku, že: Okresný

súd vôbec nedokazoval skutočnosti zamerajúce sa na pravdivosť výrokov, no vo výroku

rozsudku konštatoval ich nepravdivosť., namietam, že tento záver odvolacieho súdu

je v rozpore priebehom prvostupňového konania ako aj s obsahom odôvodnenia

prvostupňového rozhodnutia. Dokazovanie pred súdom prvého stupňa bolo vykonávané

v súlade s ust. ) , pričom prvostupňový súd vykonal všetky dôkazy, ktoré

na preukázanie pravdivosti svojich tvrdení odporca navrhol a označil. Dokazovanie bolo

priamo zamerané na preukázanie pravdivosti tvrdení účastníkov, t. j. najmä pravdivosti

napadnutých výrokov, ako aj vzniku a intenzite ujmy. Odporca ani v rámci odvolacieho

konania nenamietal neúplnosť zistenia skutkového stavu veci, ani nenavrhoval ďalšie

dôkazy, na preukázanie svojich tvrdení ( ) písm. c) a ).

Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že súd prvého stupňa vykonané

dôkazy vyhodnotil každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti v súlade

s , pričom súd výstižne, jasne a stručne vysvetlil dôvody rozhodnutia (v súlade

zo zásadami podľa ust.

Vzhľadom na uvedené, tieto závery odvolacieho súdu, ktorými spochybnil vecnú,

hmotno-právnu a procesnú správnosť prvostupňového rozhodnutia, považujem za zjavne

neodôvodnené z ústavného hľadiska neospravedlniteľné, majúce za následok porušenie

mojich základných práv na súdnu ochranu, spravodlivé súdne konanie, ktoré musí byť

v súlade so zásadami Občianskeho súdneho konania.

Odvolací súd sa vo svojom rozhodnutí s vyjadreniami oboch účastníkov

prednesenými v odvolacom konaní nevyporiadal rovnako, pričom rozsiahle tvrdenia

prezentované odvolaciemu súdu v súlade so zásadou ústnosti konania na odvolacom

pojednávaní, ktoré podrobne vyvracali jednotlivé odvolacie námietky odporcu, odvolací súd

vo svojom rozhodnutí vôbec neuviedol, a obmedzil sa iba na krátke formálne konštatovanie

(str. 3 ods. 1 rozsudku). Odvolací súd sa nevyporiadal s obsahom tých tvrdení, ktoré boli

prednesené v môj prospech.

Vzhľadom na uvedené, som toho názoru, že odvolací súd nerešpektoval zásadu

spravodlivého občianskeho súdneho konania, pričom bolo porušené moje právo

na nestranný, nezaujatý súd. (…)

Namietam, že bolo porušené najmä moje základné právo:

- právo na spravodlivé súdne konanie - spravodlivé, nezávislé a nestranné prejednanie veci,

ktoré mi zaručuje čl. 6 ods. 1 Dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1, ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7

ods. 5 .

- právo na súdnu ochranu, právo na rovnosť účastníkov, ktoré mi garantuje čl. 46 ods. 1,

, , , .“

Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„Základné práva sťažovateľky - právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 1

ods. 1 ods. 2, , Slovenskej republiky v spojení s

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na súdnu ochranu, právo

na rovnosť účastníkov, podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1,

Slovenskej republiky, Uznesením Krajského súdu v Žiline

č. k.: zo dňa 15. novembra 2006, porušené bolo.

Uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k. zo dňa 15.

sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie a rozhodovanie.

Krajskému súdu v Žiline sa prikazuje, aby obnovil stav pred porušením práv

sťažovateľky.

Sťažovateľke sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške = 1,-

Slovenskej koruny, ktoré je porušovateľ povinný zaplatiť sťažovateľke do dvoch mesiacov

odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.

Sťažovateľke sa priznáva právo na náhradu trov konania, ktoré je porušovateľ

povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky do jedného mesiaca odo dňa

právoplatnosti tohto nálezu. (...)

Zároveň žiadam, aby Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol podľa § 52 ods. 2)

o dočasnom opatrení a odložil vykonateľnosť napadnutého

rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu

pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom

do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí

relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis , , ).

1. Sťažovateľka v prvom rade namietala porušenie svojho základného práva a práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného v a v dohovoru.

Podstata námietok sťažovateľky ohľadom porušenia označených práv uznesením

krajského súdu sp. zn. z 15. novembra 2006 je založená na jej tvrdení

o nesprávnej aplikácii novelizovaného ustanovenia na jej prípad (bod 1.1),

ako aj na ňou tvrdenej nesprávnosti záverov krajského súdu, ku ktorým dospel na základe

nedostatočného dokazovania v rámci ktorého nezohľadnil argumenty sťažovateľky

svedčiace v jej prospech (bod 1.2).

Podľa každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

(na spravodlivé súdne konanie) s právnym režimom súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru, teda právo na spravodlivý proces sa nezaručuje iba čl. 6 ods. 1 dohovoru,

ale je implikované aj v siedmom oddiele druhej hlavy , a to v

( ).

Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou

právomocou vyjadrenou v súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto

právomoc spolu s právomocou podľa mu umožňuje preskúmať

aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska súladu či nesúladu

s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd nevykladá

iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili

spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné

pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Inými slovami povedané skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť

predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

( , ). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí

všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi

základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta, a napádaným

rozhodnutím všeobecných súdov prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

Z odôvodnenia sťažnosťou napádaného rozsudku najvyššieho súdu vyplýva

nasledovné:

«(...) Krajský súd považuje rozsudok okresného súdu za nepreskúmateľný

pre nedostatok dôvodov, z ktorého nie je možné zistiť, akými úvahami sa súd spravoval,

ktoré skutočnosti mal za preukázané a ktoré nie, ako vyhodnotil dôkazy a ako dospel

ku svojim právnym záverom. Rozsudok bez riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia

súdneho rozhodnutia podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz

Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko

vo veci E. R. T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu

Slovenskej republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn. ) je potrebné považovať

za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie. Požiadavky na riadne odôvodnenie

rozsudku súdu vo vnútroštátnych podmienkach Slovenskej republiky ustanovuje § 457 ods. 2

, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca)

domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil;

dbá pritom aj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Odôvodnenie rozsudku

okresným súdom obsahovalo skôr len teoretické úvahy o práve na ochranu osobnosti.

Samotné odôvodnenie rozhodnutia vo veci samej je mimoriadne stručné a nedostatočné.

Jednotlivé výroky, ktoré mali zasiahnuť do osobnostných práv navrhovateľky, ktoré

pozostávajú z viacerých výrokov uverejnených vo viacerých článkoch, nemožno považovať

za jeden celok, ale je potrebné sa každým výrokom zaoberať, osobitne a osobitné posúdiť

jeho nepravdivosť, či je ho možné považovať za nepravdivý a ak áno, z akých dôvodov.

Zároveň je potrebné súčasne zodpovedať, či sa jedná o výrok vykonštruovaný a zavádzajúci,

či hrubo znevažuje občiansku a ľudskú dôstojnosť navrhovateľky a či neoprávnene zasahuje

do práva na ochranu osobnosti, súkromia a súkromného života navrhovateľky. Hoci súd

svojím rozsudkom rozhodol o tom, že označené výroky sú nepravdivé, zavádzajúce,

vykonštruované, hrubo znevažujúce občiansku, ľudskú dôstojnosť, neoprávnene zasahujú

do práva na ochranu osobnosti, súkromia a súkromného života navrhovateľky, svoje

rozhodnutie nenáležite odôvodnil. Okresný súd vôbec nedokazoval skutočnosti zamerajúce

sa na pravdivosť výrokov, no vo výroku rozsudku. konštatovali ich nepravdivosť. Neuviedol,

z ktorých skutočností mal preukázanú nepravdivosť jednotlivých výrokov, neuviedol, ktoré

výroky a ako znevažujú navrhovateľkinu česť a ľudskú dôstojnosť a neoprávnene zasahujú

do súkromia, ktoré skutočnosti mal za preukázané a z ktorých dôkazov vychádzal. Okresný

súd nesprávne posudzoval výroky, ako celok a zároveň nesprávne vychádzal z názoru,

že kumulatívne museli nastať všetky dôsledky od nepravdivosti až po zásah do súkromia.

Okresný súd sa takisto vôbec nevysporiadal so skutočnosťou tvrdenou odporcom

o tom, že o vzťahu navrhovateľky a p. B., ako aj o jej osobe bolo zverejnených značné

množstvo publicistických ä spravodajských článkov a správ, pričom odporca označil dané

správy a periodiká, ktoré takéto informácie zverejnili. Pri rozhodovaní o priznaní

nemajetkovej ujmy je potrebné rozlišovať, či bol tvrdený zásah do osobnostných práv

navrhovateľky spôsobený len konaním odporcu, alebo aj prostredníctvom iných

informačných prostriedkov. Bez ďalšieho skúmania nemožno vysloviť záver, že k zásahu

do práv navrhovateľky došlo len konaním odporcu. Je potrebné rozlišovať najmä to,

kto zverejnil takéto informácie ako prvý, v akom rozsahu boli danou osobou zverejnené

informácie vo vzťahu k ostatným dostupným informáciám, či išlo o prevzatie správy,

zverejnenie faktu, alebo úvahu. Je nesporné, že odporkyňa má právo výberu domáhať

sa ochrany len voči niektorým subjektom, ktoré porušili jej právo alebo len voči niektorému

a voči ostatným nie. Takisto nemajetkovú ujmu nemožno považovať za škodu, ktorú by bolo

možné rozdeliť podielom aj medzi ostatných porušiteľov, ale za určité zadosťučinenie

za obzvlášť závažné porušenie osobnostných práv viazané na každé jednotlivé porušenie

práva. Avšak rôzne zverejnenie údajov, to či boli dostupné aj v iných prostriedkoch, či boli

zverejnené skôr aj nejakým iným subjektom, to v akom rozsahu mohlo zverejnenie zo strany

odporcu samo o sebe a u akého okruhu adresátov spôsobiť ovplyvnenie mienky a podobne,

je podstatné pre priznanie výšky náhrady zadosťučinenia.

Súd je pri svojom rozhodovaní podľa druhá veta viazaný

aj rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské. práva, ktoré sa týkajú

základných ľudských práv a slobôd. Okresný súd pri svojom rozhodnutí vôbec neprihliadal

na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva v otázkach podľa čl. 10 Európskeho

dohovoru o ľudských právach, ktoré tvoria materiálny prameň práva a sú vyššej právnej

sily ako zákonná úprava. Okresný súd sa vôbec nevysporiadal zo základným právom

odporcu ustanoveným v a SR ako aj Dohovoru o ochrane

ľudských práv, podľa ktorého každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa

slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez

zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby

vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam,

teda či bol dôvodný legitímny záujem spoločnosti byť informovaný o súkromnom živote

navrhovateľky ako političky, ktorá zastávala významné miesto podpredsedníčky vládnej

strany, najmä ak sa jednalo o priateľstvo s cudzincom, v tom čase so zastretou minulosťou,

na ktorého bol vydaný zatykač, a ktorý vyvíjal na území SR výrazné ekonomické aktivity.

Okresný súd pri rozhodovaní neprihliadal na ust. veta druhá ,

rozhodol bez ohľadu na záväzné rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva o ľudských

právach a slobodách najmä v súvislosti s článkami dohovoru čl. 8 a čl. 10.

Európsky súd pre ľudské práva vydal viacero rozhodnutí týkajúcich sa práva

na slobodu prejavu (čl. 10 Dohovoru) ako aj práva na ochranu súkromia (čl. 8 Dohovoru).

Európsky súd pre ľudské práva jednoznačne rozhodol o tom, že voči „verejným osobám“

(pod ktorými sa rozumejú spoločnosti známe osoby), najmä vo vzťahu k vláde alebo

politikovi sú hranice prípustnej kritiky širšie, než vo vzťahu k súkromnej osobe. Politik

sa nevyhnuteľne a vedome vystavuje pozornej kontrole svojich činov a gest tak zo strany

novinárov, ako aj zo strany občanov. Preto musí prejaviť väčšiu toleranciu najmä vtedy,

keď sám sa dopúšťa konania, ktoré môže byť terčom kritiky. Aj on má samozrejme právo

na ochranu povesti, a to aj mimo rámca súkromného života, avšak táto ochrana musí byť

v rovnováhe so záujmami slobodnej diskusie politických otázok, pričom výnimky z práva

na slobodu prejavu musia byť interpretované užšie ako obvykle. Novinárska sloboda

zahrňuje do určitej miery preháňanie a dokonca aj provokáciu (rozhodnutie ESĽP vo veci

Prager Oberschlíck proti Rakúsku z 1. 7. 1997). Toto rozhodnutie vychádzalo z rozhodnutia

vo veci Castells proti Španielsku z 23. 4. 1992, ktorým bolo konštatované, že hranice kritiky

vlády a verejne činných osôb sú širšie ako hranice prípustnej kritiky súkromných osôb.

Ďalej zo strany ESĽP bolo konštatované, že aj keď tlač nesmie prekročiť pevne vymedzené

hranice, najmä na ochranu cti tretích osôb náleží jej oznamovať informácie a myšlienky

verejného záujmu a s touto funkciou je spojené právo verejnosti získať a obdržať

informácie. Tlač musí v demokratickej spoločnosti zohrávať dozornú úlohu a upozorňovať

na možné problémy, nežiaduce javy a podobne (rozsudok vo veci Thorgeir Thorgeirson

proti Isladu, Jersild proti Dánsku z 23. septembra 1994, rozsudku Goodwin proti

Spojenému kráľovstvu z 27. marca 1996).

Európsky súd pre ľudské práva považuje slobodu prejavu zakotvenú v čl. 10

Dohovoru za jeden z hlavných základov demokratickej spoločnosti a predstavuje jednu

z prvoradých podmienok pokroku a rozvoja každého jednotlivca. S výhradou podľa odseku

2 článku dohovoru platí nielen pre informácie alebo myšlienky prijímané pozitívne alebo

považované za neškodné, ale tiež pre tie informácie, ktoré šokujú či znepokojujú, čo je dané

záujmom zachovania plurality, tolerancie a duchu otvorenosti, bez ktorých nie je možné

fungovanie demokratickej spoločnosti (rozsudok vo veci Incal proti Turecku z 9. 6. 1998,

obdobne aj Lehideux a Isorni proti Francúsku z 23. 9. 1998, Open door a Dublin Well

Woman proti Irsku, 1992, Vogt proti Nemecku, 1995).

Európsky súd v rozhodnutí De Haes a Gijsels proti Belgicku, v roku 1997 zdôraznil

nevyhnutnosť rozlišovania medzi faktami a hodnotiacimi úsudkami s tým, že existenciu

faktov možno dokázať, zatiaľ čo pravdivosť hodnotiaceho úsudku nemožno dokázať

(rozsudok Lingens proti Rakúsku z 8. júla 1986), pričom sloboda prejavu sa vzťahuje nielen

na „informácie“ alebo „myšlienky“ prijímané priaznivo alebo na tie, ktoré sa považujú

za neškodné či bezvýznamné, ale aj na tie, ktoré šokujú, urážajú alebo znepokojujú štát

či akúkoľvek časť populácie. Naviac, sloboda tlače zahŕňa aj istý stupeň preháňania,

dokonca aj provokácie (obdobne aj vo veci Prager a Oberschlick proti Rakúsku, Fressoz

a Roire proti Francúzku z 21. 2. 1999).

Ďalšiu zásadu stanovil Európsky súd pre ľudské práva rozhodnutím vo veci Bladet

Tromso a Stensaas proti Nórsku, kde sa vyslovil, že tlač, pokiaľ prispieva k verejnej diskusii

o záležitostiach legitímneho záujmu a má bežné právo spoliehať sa na obsah oficiálnych

správ bez toho, aby bola povinná vykonávať nezávislý prieskum, pretože inak by bola

podkopaná rola „strážneho psa“, ktorú nepochybne tlač zohráva, teda právo informovať

a právo verejnosti byť informovaná. Prejednávanej veci je skutkovo veľmi blízky rozsudok

ESĽP Karhuvaara Iltalethi proti Fínsku z 16. novembra 2004, kde konštatoval s poukazom

na rozhodnutie Castells proti Španielsku a Carolina von Hannover proti Nemecku,

že verejnosť má právo byť informovaná a toto právo sa za určitých osobitných okolností

môže vzťahovať aj na aspekty súkromného života verejne činných osôb, najmä ak ide

o politikov. Je pochopiteľné, že tlač sa snaží upútať pozornosť čitateľov a tento zámer

je legitímny, ak slúži popri podpore predaja novín aj na určité objasnenie udalostí, teda

zámerom je upútať verejnosť na riešenie určitej spoločenskej otázky.

Európsky súd sa vyslovil, že obmedzenie slobody vyjadrovania je náležité len

za určitých okolností, miera a vymedzenie boli stanovené v rozhodnutí o neprijatí sťažnosti

ESĽP vo veci Société Prisma Presse proti Fransúcku z 1. júla 2003, Carolina von

Hannover proti Nemecku. Život politika je chránený, ak je jediným účelom pre jeho

zverejnenie uspokojiť zvedavosť verejnosti a vytvoriť lukratívny obchod pre médiá.

Dokonca aj keď sú osoby známe verejnosti, informácie o súkromných aspektoch ich života

musia prispievať k diskusii o problémoch vo verejnom záujme spoločnosti, teda bez

verejného záujmu nie je daný dôvod zásahu do súkromia aj verejných osôb. Podstatná

miera mantinelov bola stanovená v rozhodnutí vo veci Caroline von Hannover proti

Nemecku z 24. 6. 2004, v ktorom bol vyslovený záväzný právny názor; že síce sloboda

prejavu zahŕňa aj zverejnenie fotografií, avšak jedná sa o oblasť, v ktorej ochrana práv a

povesti iných je osobitne dôležitá a zverejnenie obrazových záznamov nie je dôvodné,

pokiaľ sa netýka rozširovania „myšlienok“, ale ide len o obyčajné zobrazenie obsahujúce

veľmi osobné alebo dokonca intímne „informácie“ o osobe bez legitímneho cieľa

informovať o určitej skutočnosti vo verejnom záujme. Je potrebné nájsť rovnováhu medzi

ochranou súkromného života a slobodou prejavu, ktorá sa musí prejaviť v tom, či

zverejnené fotografie a články prispievajú k diskusii o záležitostiach všeobecného záujmu.

Verejnosť nemôže mať právo na informácie o súkromnom živote verejne známych osobností

vo všetkých prípadoch. Aj keby verejný záujem, akým je obchodný záujem časopisov na

zverejnení fotografií a článkov, existoval, ich takéto záujmy bez sledovania legitímnych

cieľov musia ustúpiť právu na ochranu súkromného života.

Podľa rozhodnutia ESĽP vo veci X proti Islandu, z 18. mája 1976 právo na súkromie

je nielen právo na rešpektovanie súkromného života, teda práva na život podľa vlastných

predstáv chráneného pred publicitou, ale zahŕňa aj právo na zakladanie a rozvíjanie

vzťahov s inými ľuďmi, najmä v citovej oblasti v záujme rozvoja a naplnenia svojej vlastnej

osobnosti.

Okresný súd bude musieť pri svojom rozhodnutí vziať zreteľ nielen na všeobecne

záväzné právne predpisy, ale sa vyporiadať aj s tým, či konanie odporcu bolo alebo nebolo

v súlade s jeho právami na slobodu vyjadrovania a právom verejnosti na informácie

v spojení s právnymi otázkami riešenými ESĽP.

V konaní je taktiež potrebné rozlišovať, či navrhovateľke bola ujma bola spôsobená

zverejnením určitých údajov alebo samotnou skutočnosťou priateľstva medzi

navrhovateľkou a p. B. B. ako priateľ, neskôr manžel navrhovateľky, sa stal známou

osobnosťou nielen v súvislosti s priateľstvom a blízkym vzťahom s navrhovateľkou, ale aj

jeho podnikateľskými aktivitami, trestným stíhaním zo strany Ruskej federatívnej republiky,

držbou pasov viacerých štátov, šetrením zo strany colných úradov SR a pod.. Zároveň tieto

okolnosti je potrebné vziať do úvahy, či je dané aj legitímne právo verejnosti záujmu o

vzťah navrhovateľky ako verejne činnej osoby, ústavnej činiteľky a jej priateľa a právo

médií podrobiť tento vzťah hodnoteniu a kritike.

Ďalej je potrebné rozlišovať, či sa jedná zo strany odporcu o uverenie úvah, názorov

alebo faktov. Už s poukazom na citované rozhodnutie ESĽP (De Haes a Gijsels proti

Belgicku, v roku 1997) ako aj ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR, bude úlohou

okresného súdu posúdiť obsah článkov v spojení so štýlom prezentovania údajov,

charakterom zverejnenia, zaradenia článku do určitej rubriky, ako aj celkového charakteru

zverejňujúceho média, a zaujať stanovisko, či sa jedná o uvedenie faktov alebo o

hodnotiace úvahy autora. Nemožno súhlasiť s názorom okresného súdu, že pri zásahu do

súkromia je prípustná len kritika. Prípustné sú akékoľvek primerané úvahy, ktoré nútia

adresáta sa zamýšľať nad určitým spoločenským problémom, majú za cieľ vyvolať, diskusiu,

upútať pozornosť. Súd je vtedy oprávnený hodnotiť len to, či obsahom nebola vyvolávaná

určitá klamná predstava objektívne spôsobilá vyvodiť u adresáta nesprávne a klamlivé

závery, teda že by zverejnenie údajov vyvolávalo nesprávny úsudok alebo podsúvalo

nesprávny záver.

Preto bude povinnosťou okresného súdu opätovne vec prejednať a posúdiť podľa

vyššie uvedených kritérií a pokynov krajského súdu. Vzhľadom na vyššie uvedené

skutočnosti bolo potrebné rozsudok okresného súdu zrušiť podľa ustanovenia § 221 ods. 1

písm. f/ a h/ a vec bola vrátená na nové konanie a rozhodnutie.»

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd zdôvodnil svoje právne závery

vyčerpávajúcim spôsobom, zohľadniac adekvátnu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva sa vysporiadal s kľúčovými skutočnosťami tvoriacimi základ jeho právneho názoru,

ktorý aj ústavný súd považuje za ústavne relevantný. V citovanej časti odôvodnenia

napadnutého uznesenia krajský súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo

potrebné zrušiť rozhodnutie okresného súdu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

1.1 Podľa tvrdenia sťažovateľky tým, že krajský súd aplikoval na jej prípad

novelizované ustanovenie zavedené novelou Občianskeho súdneho

poriadku č. s účinnosťou od 1. septembra 2005, krajský súd konal podľa

nej „(...) v rozpore s platnou právnou úpravou limitujúcou uplatnenie novely

( ) v súdnych konaniach, ktoré

sú v štádiu odvolacieho konania. Namietam, že (...) odvolací súd nerešpektoval všeobecne

uznávanú zásadu, ktorá bola zhmotnená v prechodných ustanoveniach

Z. z., t.j., že neskorší právny predpis (lex posterior) nesmie zhoršiť, resp. zrušiť

nadobudnuté práva“.

V súvislosti s uvedenými tvrdeniami sťažovateľky ústavný súd poukazuje

na nasledovné fakty. , ktorým sa mení a dopĺňa zákon

č. v znení neskorších predpisov a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ “), došlo s účinnosťou

od 1. septembra 2005 okrem iného aj k novelizácii , podľa novelizovaného

znenia ktorého: „Účastník konania má právo uverejniť právoplatné rozhodnutie súdu okrem

rozhodnutí týkajúcich sa maloletých. Súd môže účastníkovi, ktorého návrhu sa vyhovelo,

priznať v rozsudku právo uverejniť rozsudok na náklady účastníka, ktorý v spore neuspel,

vo veciach ochrany práv porušených alebo ohrozených nekalým súťažným konaním,

vo veciach ochrany práv spotrebiteľa, vo veciach ujmy na zdraví spôsobenej pri

poskytovaní zdravotníckej starostlivosti a vo veciach ochrany osobnosti. Vo výroku

rozsudku určí na základe návrhu rozsah, formu, spôsob uverejnenia a sumu nákladov na

uverejnenie, prípadne výšku preddavku, ktorý je potrebné zložiť účastníkovi konania,

ktorého návrhu sa vyhovelo.“

Podľa prechodných ustanovení účinných od 1. septembra

2005, konkrétne podľa ustanovenia § 372 l ods. 2: „Začaté konania o odvolaní a dovolaní,

o ktorých odvolací súd alebo dovolací súd nerozhodol do 31. augusta 2005, sa dokončia

podľa práva platného do 31. augusta 2005.“

V sťažnosti sťažovateľka uvádza: „Odvolacie konanie bolo začaté na základe

odvolania odporcu zo dňa 03. 12. 2005 (...)“, t. j. z uvedeného vyplýva, že napádané

odvolacie konanie bolo začaté až po 31. auguste 2005, takže krajský súd pri svojom

rozhodovaní už nebol viazaný prechodným ustanovením § 372 l ods. 2 novelizovaného

znenia a na prípad sťažovateľky mohol bez ďalšieho aplikovať novelizované znenie

(účinné od 1. septembra 2005).

Vzhľadom na uvedené sa podľa názoru ústavného súdu závery krajského súdu

nejavia ako svojvoľné (arbitrárne) a rovnako aplikácia príslušných ustanovení

nie je popretím ich podstaty či zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa so skutkovým

a právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd

nie je opravným súdom právnych názorov všeobecných súdov.

1.2 Námietku porušenia základného práva a práva na spravodlivé súdne konanie

sťažovateľka založila aj na tvrdeniach o nesprávnosti záverov krajského súdu, ku ktorým

mal dospieť na základe nedostatočného dokazovania, v rámci ktorého nezohľadnil dôkazy

ktoré svedčili v jej prospech, čo v konečnom dôsledku viedlo podľa nej aj k porušeniu práva

na nestranný a nezaujatý súd.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd pripomína, že podľa ustálenej judikatúry nemá

zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil ( , ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné ( ). Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Z napádaného rozhodnutia krajského súdu ústavný súd nezistil, že by krajský súd

dospel k odlišnému právnemu posúdeniu merita veci v porovnaní s právnou kvalifikáciou

vyslovenou okresným súdom, t. j. krajský súd v porovnaní s okresným súdom nevyslovil

odlišné právne stanovisko, ktoré by v ďalšom konaní zaväzovalo okresný súd pri právnej

kvalifikácii zisteného skutkového stavu, na základe čoho by sa dal predvídať výsledok

opätovného prerokovania veci okresným súdom. Práve naopak krajský súd napádaným

rozhodnutím poukázal iba na procesné a skutkové pochybenia okresného súdu (nedostatok

dokazovania, nevykonateľnosť výrokovej časti rozsudku a pod.) a pre ďalší procesný postup

okresného súdu určil iba záväzné pokyny na ich odstránenie s tým, že podľa týchto pokynov

„(...) bude povinnosťou okresného súdu opätovne vec prejednať a posúdiť (...)“.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že konanie vo veci sťažovateľky nie

je právoplatne skončené a je na nej, aby aj v ďalšom konaní okresného súdu predkladala

dôkazy svedčiace v jej prospech, prípadne aby predkladala dôkazy argumentačne

popierajúce tvrdenia odporcu, čím môže dosiahnuť nápravu ňou tvrdeného nedostatku

v zisťovaní skutkového stavu krajským súdom, ktorý podľa jej tvrdenia nezohľadnil dôkazy

svedčiace v jej prospech.

Pokiaľ ide o tvrdenia sťažovateľky, že postupom krajského súdu došlo k porušeniu

jej práva na nestranný a nezaujatý súd, ústavný súd poznamenáva, že z rozhodnutia

krajského súdu vyplýva, že sťažovateľka mala možnosť vyjadriť sa a predkladať dôkazy

k prejednávanej veci prostredníctvom svojej právnej zástupkyne na odvolacom pojednávaní

rovnako ako odporca, takže krajský súd voči nej nepostupoval diskriminačne, resp. zaujato

( ). Napokon vo vzťahu k namietanej nezaujatosti krajského súdu mala

sťažovateľka na zjednanie nápravy k dispozícii iný procesný prostriedok (námietka

zaujatosti), prostredníctvom ktorého však nezaujatosť krajského súdu nespochybnila.

Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napádaným uznesením

krajského súdu a namietaným porušením a dohovoru, bolo

potrebné sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2. V spojení s namietaným porušením práva na spravodlivé súdne konanie

sťažovateľka namietala aj porušenie a 2, a .

Podľa názoru ústavného súdu namietanie porušenia práva na spravodlivé súdne

konanie rozhodnutím všeobecného súdu v spojení s označenými článkami znamená,

že takéto rozhodnutie musí mať napr. zákonný podklad ( ) súladný

s medzinárodnoprávnou úpravou o základných právach a slobodách, ktorou je Slovenská

republika viazaná ( , ) a nemôže byť prejavom svojvôle

( ).

Vzhľadom na ústavným súdom konštatované nezistenie porušenia základného práva

na spravodlivé súdne konanie podľa a dohovoru nemohlo

v ich spojitosti dôjsť ani k porušeniu zásad uvedených v č. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2 a čl. 7

ods. 5 . V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že porušenie uvedených zásad

má charakter porušenia základného ústavného práva v zásade iba vtedy, ak je spojené

zároveň s porušením aj iného základného práva.

Uvedené závery boli podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosť

sťažovateľky aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

3. Sťažovateľka v petite sťažnosti namietala v spojitosti s označeným porušením

aj porušenie .

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Zásada rovnosti strán v procese sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných

podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov, o právach a povinnostiach

ktorých rozhoduje občianskoprávny súd ( , , ).

Pod rovnakým postavením účastníkov možno rozumieť iba také procesné postavenie, ktoré

zabezpečí spravodlivý proces. Požiadavka spravodlivého procesu v sebe obsahuje aj zásadu

zaručujúcu pre každú stranu mať v procese rovnakú možnosť obhajovať svoje

záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane

(m. m. , ).

Pretože v preskúmavanej veci pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa

dospel ústavný súd k záveru o nedostatku priamej

príčinnej súvislosti medzi napádaným uznesením krajského súdu a možným porušením

základného práva sťažovateľky upraveného v , v nadväznosti

na to nemohlo dôjsť ani k porušeniu základného práva podľa ,

preto ústavný súd dospel k záveru o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti aj v tejto časti.

4. Sťažovateľka namietala, že uznesením krajského súdu sp. zn.

z 15. novembra 2006 došlo aj k porušeniu čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4

.

Podľa v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé

a nestranné súdy.

Podľa sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí

a pri rozhodovaní sú viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa

čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

Podľa výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov

a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto .

Podľa názoru ústavného súdu tieto ustanovenia vyjadrujú princípy právneho

štátu, resp. určujú právny základ rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a nemožno

ich samostatne aplikovať (a teda ani namietať ich porušenie) v konaní o porušení

individuálnych základných práv a slobôd fyzických osôb alebo právnických osôb podľa

prostredníctvom sťažnosti pred ústavným súdom (napr. ,

).

Pretože sťažovateľka namietala porušenie označených článkov , ktorých

porušenie nie je možné samostatne namietať pred ústavným súdom v konaní podľa čl. 127

, bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

K tomuto rozhodnutiu sa podľa pripája odlišné

stanovisko sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júna 2007