Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 159/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. apríla 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpenej advokátom JUDr. Jurajom Trokanom, Májkova 3, Bratislava, ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 a podľa , a Listiny

základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 29. mája 2014, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

22. septembra 2014 doručená sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1,

, a (ďalej len „“)

a podľa čl. 11, čl. 26 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“

alebo „odvolací súd“) sp. zn. z 29. mája 2014 (ďalej len „napadnuté

uznesenie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že Okresný súd Bratislava I (ďalej

aj „okresný súd“ alebo „prvostupňový súd“) v konkurznej veci úpadcu Refim

s. r. o v konkurze, Bratislava (ďalej len „úpadca“), uznesením sp. zn. z 1. apríla

2014 odvolal sťažovateľku z funkcie správcu úpadcu a uložil jej vykonávať činnosti

súvisiace s výkonom funkcie správcu, najmä činnosti týkajúce sa správy a ochrany majetku,

ktorý podlieha konkurzu až do ustanovenia nového správcu.

Sťažovateľka sa proti označenému uzneseniu okresného súdu odvolala. Krajský súd

napadnutým uznesením potvrdil odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu ako vecne

správne.

Podľa sťažovateľky okresný súd a následne krajský súd vychádzali z nedostatočne

(neúplne) zisteného skutkového stavu a z nesprávneho právneho posúdenia veci, ktoré sa

týkali platnosti a účinnosti speňaženia majetku úpadcu. K rozhodnutiu o odvolaní

sťažovateľky došlo podľa jej názoru „bez náležitého preskúmania... relevantných právnych

úkonov správcu, ktorý by konajúcim súdom poskytol v danom prípade iný podklad pre

rozhodnutie vo veci“.

Sťažovateľka je toho názoru, že odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu

podobne ako odôvodnenie uznesenia prvostupňového súdu nespĺňa náležitosti § 157 ods. 2

2

(ďalej aj ,,OSP“), a preto je z toho dôvodu

nepreskúmateľné, od čoho odvíja aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

, ako aj práva podľa dohovoru, „nakoľko nedostatky odôvodnenia

rozhodnutia je možné považovať za postup súdu, ktorým bolo účastníkovi odňaté

konať pred súdom, kvalifikovane uplatňovať a brániť svoje práva a súčasne zaťažuje

konanie tzv. inou vadou“.

Z napadnutého uznesenia krajského súdu podobne ako z rozhodnutia prvostupňového

súdu nie je sťažovateľke zrejmé, „ako dospel súd k skutkovému zisteniu, že správca speňažil

majetok ešte pred podaním žiadosti o uloženie záväzného pokynu, aký bol konkrétny právny

dôvod odvolania správcu z funkcie a potvrdenia rozhodnutia súdu 1. stupňa, či a z akých

zákonom predpokladaných dôvodov bol súd oprávnený správcu z funkcie odvolať

na základe údajného závažného porušenia len jednej povinnosti, a to bez rešpektovania

obligatórneho osobitným zákonom stanoveného postupu.

Žiaden zo súdov neuviedol konkrétne ustanovenie zákona, ktoré by umožňovalo

jednoznačne možnosť odvolať správcu bez vypočutia alebo vyžiadania stanoviska záložného

veriteľa, ani dôvod pre vyslovenie právneho názoru v samotnom odôvodnení rozhodnutia

odvolacieho súdu, že stanovisko zabezpečeného veriteľa nie je pre súd záväzné, že má

pre súd len informatívny charakter, a preto si ho súd nemusí žiadať.

Rovnako nepreskúmal splnené podmienky speňaženia majetku aj bez uloženia

záväzného pokynu.“.

Sťažovateľka zastáva názor, že napadnuté uznesenie krajského súdu neobsahuje, aký

argument považoval súd za rozhodujúci pre odvolanie správcu bez splnenia zákonných

náležitostí a ako sa s ním v súlade s vysporiadal. Pritom podľa názoru

sťažovateľky nie je „možné zamieňať stručnosť odôvodnenia, ktorá nevylučuje,

že rozhodnutie má všetky náležitosti a vysporiadava sa s celým rozsahom argumentácie,

s rozhodnutím nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov a náležitostí vyžadovaných

procesným predpisom“.

3

Odvolací súd podľa sťažovateľky „iba prevzal v plnom rozsahu zdôvodnenie 1. st.

súdu bez toho, aby neposúdil, či uplatnenie tejto právomoci odvolať správcu v zmysle § 42

ods. 1 ZoKR konkurzným súdom je v súlade so zákonom, teda či dôvody vymedzené

konkurzným súdom opodstatňujú záver o zbavení správcu funkcie“.

Krajský súd sa podľa sťažovateľky „nevysporiadal s navrhnutými dôkazmi, ktoré by

mali podstatný význam a dostatočne by objasnili skutkový stav a právny základ rozhodnutia

(zistenie postoja zabezpečeného veriteľa, zváženie miery údajného porušenia jednej

povinnosti správcu s ohľadom na účel konkurzného konania) a vedome sa stotožnil

s nezákonným a neústavným postupom pri odvolaní správcu z funkcie!

Súd nerešpektoval nevyhnutnosť splnenia zákonom ustanovených náležitostí

umožňujúcich odvolanie správcu z funkcie.“.

Odvolací súd podľa sťažovateľky pochybil aj tým, že „neprihliadol

na nepreskúmateľnosť napadnutého prvostupňového rozhodnutia. Takéto rozhodnutie nie je

možné v odvolacom konaní preskúmať ani pri prevedení dokazovania odvolacím súdom

a jedinou možnosťou nápravy takejto vady je zrušiť rozhodnutie súdu 1. st. ktoré

nerešpektovalo zásady uvedené v cit. ust. a a pokiaľ tak neurobil,

zaťažil konanie vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Naviac odvolací súd svoje rozhodnutie taktiež nezdôvodnil dôsledne, nevysvetlil,

ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov pritom vychádzal

a akými úvahami sa pri ich hodnotení riadil, prečo nevykonal aj ďalšie navrhnuté dôkazy

(napr. stanovisko zabezpečeného veriteľa).“.

V konečnom dôsledku vydanie napadnutého uznesenia krajského súdu (ako aj

prvostupňového súdu) bolo podľa sťažovateľky „odmietnutím spravodlivosti a nie len

porušením práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ale aj základného práva

4

sťažovateľa zastávať, vykonávať a uskutočňovať povolanie a hospodársku činnosť (funkciu

správcu konkurznej podstaty), a zároveň právo vlastniť majetok“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd Bratislava Uznesením sp. zn. zo dňa

29. 5. 2014 porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa Čl. 46 ods. 1, Čl. 48 ods. 2

č. , ako aj podľa Čl. 36 ods. 1 Ústavného zákona

č. , ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd, ako aj právo

na spravodlivé súdne konanie podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, ktorý bol vyhlásený pod č. v spojení s Čl. 20 ods. 1, 35

ods. 1 č. a Čl. 11, Čl. 26 ods. 1 Ústavného

.

2. Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. zo dňa 29. 5.

2014 sa zrušuje a vec sa vracia súdu na ďalšie konanie.

3. Krajský súd Bratislava je povinný vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu finančné zadosťučinenie v sume 4 728,95 Eur (náhrada

nákladov speňaženia všeobecnej podstaty a odmena z výťažku v zmysle § 13 ods. 2, § 20

vyhl. ).

4. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia...“

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) sťažovateľka

navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení a odložil vykonateľnosť

napadnutého uznesenia krajského súdu.

II.

5

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ústavný súd návrh predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa

nemusí odôvodniť.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno

považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú preto treba považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný

súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej

6

by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, ).

II.1 K namietanému porušeniu práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne

konanie ( a dohovoru).

Podľa každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Uplatnenie toho práva je podmienené

splnením príslušných zákonných podmienok v zmysle a .

Článok 46 ods. 1 zakotvuje právo na súdnu a inú právnu ochranu. Právo na súdnu

ochranu ako zásada výkonu súdnictva znamená, že každý, koho právo je ohrozené, dotknuté

či porušené, môže sa obrátiť so žiadosťou o nápravu na nestranný a nezávislý súd. V čl. 46

ods. 4 sa expressis verbis zakotvuje právo na súdnu ochranu s tým, že „podmienky

a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon“. Zákonmi upravujúcimi

podrobnosti o súdnej ochrane sú jednak o súdoch a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“)

a jednak procesné predpisy, ako napr. ().

Účelom je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu

alebo inému orgánu právnej ochrany. Právo zaručené umožňuje

každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho

konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal

by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj

povinnosťami, ktoré z tohto postavenia plynú ().

7

Podstatou základného práva zaručeného je podľa ústavného súdu

() poskytnutie ochrany hmotnému právu účastníka súdneho konania.

Rešpektujúc túto podstatu z uvedeného ústavného článku ústavný súd vyvodzuje prísny

zákaz odmietnutia spravodlivosti (denegationis iustitiae). Zákaz odmietnutia spravodlivosti

v podobe príkazu rozhodnúť o uplatnenom hmotnom práve účastníka súdneho konania má

svoj základ v požiadavke na poskytnutie účinnej ochrany uplatnenému právu. Povinnosť

„rozhodnúť“ znamená vo väčšine prípadov formulovať autoritatívnym spôsobom záväzný

názor konajúceho súdu o predmete konkrétneho konania, čo sa prejavuje vo výroku súdneho

rozhodnutia ako individuálneho právneho aktu.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch... Článok

6 ods. 1 dohovoru upravuje právo na spravodlivý súdny proces (spravodlivé konanie pred

súdom).

Ústavný súd už konštatoval, že formuláciou uvedenou v

ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov

vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru, t. j. právo na spravodlivý proces sa nezaručuje iba čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale je

implikované aj v siedmom oddiele druhej hlavy , a to v

(, ). Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu medzi základným

právom podľa a právom podľa dohovoru nie je zásadná odlišnosť

(m. m. ), a preto ich porušenie skúma spoločne.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivý proces podľa

dohovoru dochádza vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho

8

práva na nezávislom a nestrannom súde, ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom

návrhu (žalobe) fyzickej osoby alebo právnickej osoby (m. m. , ,

). Účelom práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé konanie je zaručiť

každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať

a rozhodnúť (). Právo na súdnu ochranu v zmysle dohovoru a judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva chápané ako právo na spravodlivý proces je vykladané

od prípadu Golder v. Spojené kráľovstvo (rozhodnutie z 21. februára 1975) ako právo

na prístup k súdu, právo na súd určitej kvality so zárukami jeho nezávislosti a nestrannosti

a právo na spravodlivé súdne konanie. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť,

ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v konaní.

Takýmto predpisom je aj .

Zásadná námietka sťažovateľky sa odvíja od tvrdenia, že krajský súd v napadnutom

uznesení nesprávne interpretoval ustanovenie § 42 ods. 1 zákona o konkurze

a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“), ktorý znie: „Súd aj bez návrhu odvolá

správcu, ak opakovane alebo závažne porušil povinnosti ustanovené týmto zákonom alebo

osobitným predpisom alebo mu vo výkone funkcie bráni zákonná prekážka; zákonnou

prekážkou sa rozumie aj vylúčenie správcu podľa osobitného predpisu. Pred odvolaním

správcu počas konkurzu súd vypočuje členov veriteľského výboru a aspoň troch

zabezpečených veriteľov s najvyšším počtom hlasov počítaných podľa zistenej sumy ich

zistených zabezpečených pohľadávok.“

Podľa právneho názoru sťažovateľky predmetné ustanovenie zákona o konkurze

a reštrukturalizácii je potrebné vykladať tak, že súd má možnosť odvolať správcu „... len

na základe dvoch a viac závažných porušení povinností, nie jednej...“. Okrem sťažovateľkou

namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci, keď krajský súd nesprávne

9

interpretoval právnu normu, k porušeniu v sťažnosti označených základných práv

sťažovateľky malo zo strany krajského súdu rovnako dôjsť aj nesprávnou aplikáciou

príslušnej normy na „daný nesprávne zistený skutkový stav“.

Podľa sťažovateľky: „Súd nesprávne aplikoval § 42 ods. 1 druhá veta ZoKR, keď

v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že stanovisko zabezpečeného veriteľa by

prichádzalo do úvahy len vtedy, ak by išlo o majetok, ktorý tvorí oddelenú podstatu.“

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uvádza, že: V dotknutom ustanovení sa však o oddelenej

podstate nič neuvádza. Zákonodarca ustanovil, že súd má pred odvolaním správcu z funkcie

vypočuť aspoň troch zabezpečených veriteľov. Súd si túto povinnosť uloženú zákonom

nesplnil – zabezpečeného veriteľa nevypočul. Súd v tomto prípade procesne pochybil,

a preto považujeme napadnuté rozhodnutie za nezákonné.“. Podľa sťažovateľky „Nie je

podstatné, či existuje alebo neexistuje oddelená podstata v tomto konkurznom, ale

podstatné je to, že existuje zabezpečený veriteľ, ktorého mal súd vypočuť.“. Nevypočutie

zabezpečeného veriteľa malo podľa sťažovateľky mať za následok nesprávne rozhodnutie vo

veci. Sťažovateľka napokon konštatuje, že „Tým, že krajský súd vôbec nezisťoval

skutočnosti rozhodujúce pre posúdenie veci, napriek tomu, že ich správca navrhoval

a tvrdil, vznikla v konaní iná vada.“.

Sťažovateľka namieta porušenie svojho práva na súdnu ochranu a práva

na spravodlivé súdne konanie aj tým, že odôvodnenie napadnutého uznesenia

odvolacieho súdu podobne, ako aj odôvodnenie uznesenia prvostupňového súdu nespĺňa

náležitosti ustanovenia , a z tohto dôvodu je nepreskúmateľné. Podľa

sťažovateľky „Z rozhodnutia odvolacieho súdu podobne ako z rozhodnutia prvostupňového

súdu, nie je zrejmé, ako dospel súd k skutkovému zisteniu, že správca speňažil majetok ešte

pred podaním žiadosti o uloženie záväzného pokynu, aký bol konkrétny právny dôvod

odvolania z funkcie a potvrdenia rozhodnutia súdu 1. stupňa, či a z akých zákonom

predpokladaných dôvodov bol súd oprávnený správcu z funkcie odvolať na základe

10

závažného porušenia len jednej povinnosti, a to bez rešpektovania obligatórneho osobitným

zákonom stanoveného postupu.“. Sťažovateľka dodáva, že „Žiaden zo súdov neuviedol

konkrétne ustanovenie zákona, ktoré by umožňovalo jednoznačne možnosť odvolať správcu

bez vypočutia alebo vyžiadania stanoviska záložného veriteľa, ani dôvod pre vyslovenie

právneho názoru v samotnom odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu, že stanovisko

zabezpečeného veriteľa nie je pre súd záväzné, že má len informatívny charakter, a preto si

ho súd nemusí žiadať. Rovnako nepreskúmal splnené podmienky speňaženia majetku aj bez

uloženia záväzného pokynu.“.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že odvolací súd v napadnutom uznesení neposúdil,

či uplatnenie právomocí konkurzného súdu odvolať správcu je v súlade so zákonom, teda či

dôvody vymedzené konkurzným súdom opodstatňujú záver o zbavení správcu funkcie, ale

iba v plnom rozsahu prevzal odôvodnenie súdu prvého stupňa.

Podľa sťažovateľky neboli naplnené náležitosti a podmienky na jej odvolanie

z funkcie správcu. Napadnuté uznesenie odvolacieho súdu považuje za zjavne

neodôvodnené, nelogické a arbitrárne, prijaté na základe nezákonných (šikanóznych)

dôvodov. Sťažovateľka konštatuje: „V tomto prípade možno hovoriť o arbitrárnosti

(svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu konkurzným a odvolacím súdom,

pretože sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušného ustanovenia, že zásadne poprel jeho

účel a význam.“ Podľa jej názoru „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý

proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany.“. Podľa sťažovateľky sa odvolací súd v odôvodnení

napadnutého rozhodnutia „... nevysporiadal ani s ďalšími námietkami odvolaného správcu,

keď nevysvetlil, prečo by na danú situáciu nemohol vzťahovať postup v zmysle vykonania

neodkladného úkonu podľa § 78 ods. 7 ZoKR a § 91 ods. 3 ZoKR (majetok bezprostredne

ohrozený skazou, zničením alebo iným podstatným znehodnotením možno predať bez

pokynu príslušného orgánu aj bez rozhodnutia súdu)“.

11

Podľa sťažovateľky odvolací súd napokon pochybil aj tým, že „neprihliadol

na nepreskúmateľnosť napadnutého prvostupňového rozhodnutia. Takéto rozhodnutie nie je

možné v odvolacom konaní preskúmať ani pri prevedení dokazovania odvolacím súdom

a jedinou možnosťou nápravy takejto vady je zrušiť rozhodnutie súdu 1. st., ktoré

nerešpektovalo zásady uvedené v cit. ust. a a pokiaľ tak neurobil,

zaťažil konanie vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.“. Odvolací

súd pritom podľa sťažovateľky taktiež nezdôvodnil napadnuté uznesenie dôsledne, keď

„... nevysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov

pritom vychádzal a akými úvahami sa pri ich hodnotení riadil, prečo nevykonal aj ďalšie

navrhnuté dôkazy (napr. stanovisko zabezpečeného veriteľa)“. Sťažovateľka v sťažnosti

uvádza, že uvedené nedostatky napadnutého uznesenia odvolacieho súdu spôsobujú jeho

nepreskúmateľnosť a zakladajú posúdenie postupu súdu ako postupu odnímajúceho

správcovi možnosť konať pred súdom, kvalifikovane uplatňovať a brániť svoje práva.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (, ) ústavný

súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa je

nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že

úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne s medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách ( mutatis mutandis

, , , ).

12

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by

vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, mutatis mutandis , , ,

). Z týchto hľadísk ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľky namietajúcej

porušenie základného práva podľa a práva podľa dohovoru.

Z napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že tento súd sa v celom rozsahu

stotožnil so závermi, ku ktorým dospel súd prvého stupňa, aj s jeho odôvodnením.

Vychádzajúc z sa krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia

obmedzil len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia

a na zdôraznenie správnosti rozhodnutia okresného súdu ho doplnil o ďalšie dôvody.

V odôvodnení napadnutého uznesenia krajský súd konštatoval, že „Súd prvého

stupňa dospel k záveru, že správca síce predmetnou žiadosťou požiadal súd o uloženie

záväzného pokynu, majetok zapísaný v súpise úpadcu však svojvoľne bez samotného

uloženia záväzného pokynu speňažil a návrhom zo dňa 14. 01. 2014, ktorý bol súdu

doručený dňa 16. 01. 2014, požiadal súd o dodatočné odsúhlasenie speňaženia majetku.

Súd poukázal na ust. , podľa ktorého účelom speňažovania majetku

podliehajúceho konkurzu je síce získať čo najvyšší výťažok, v čo najkratšom čase,

a s vynaložením čo najnižších nákladov, proces speňažovania sa však musí uskutočňovať

v súlade s pravidlami speňažovania ustanovenými . Jedným z takýchto pravidiel je

podľa ust. povinnosť správcu vo veciach, v ktorých je príslušný orgán

oprávnený uložiť správcovi záväzný pokyn, požiadať príslušný orgán o uloženie pokynu, ako

postupovať pred tým, ako urobí prvý úkon v tejto veci. V týchto veciach môže správca urobiť

prvé právne úkony, až keď príslušný orgán uloží správcovi pokyn, ako postupovať alebo až

13

keď súd rozhodne, ako postupovať. V konkurze na majetok úpadcu správca síce požiadal

súd ako príslušný orgán o uloženie záväzného pokynu, avšak nie k prvým právnym úkonom

smerujúcim k speňaženiu majetku, ale dokonca k samotnému speňaženiu pristúpil v čase,

kedy mu záväzný pokyn nebol zo strany príslušného orgánu ešte uložený.“.

Prvostupňový súd ďalej konštatoval, že „... správca závažne porušil zákonnú

povinnosť uvedenú v , a to povinnosť urobiť prvý právny úkon vo veci,

v ktorej sa vyžaduje súhlas príslušného orgánu, teda vo veci speňaženia majetku zapísaného

do súpisu majetku úpadcu, až po uložení záväzného pokynu príslušným orgánom. Napriek

tejto zákonnej povinnosti správca svojvoľne bez predchádzajúceho uloženia záväzného

pokynu príslušným orgánom speňažil majetok zapísaný v súpise majetku úpadcu. Zdôraznil,

že správca k priamemu predaju majetku pristúpil dňa 02. 12. 2013 a dňa 04. 12. 2013,

čo zakladá prinajmenšom pochybnosť o tom, že k prvým úkonom smerujúcim k speňaženiu

majetku došlo zo strany správcu ešte v čase pred podaním žiadosti o uloženie záväzného

pokynu príslušnému orgánu.“.

V odôvodnení napadnutého uznesenia krajský súd ďalej uviedol: „Správca síce svoje

konanie spočívajúce v speňažení majetku bez udelenia súhlasu príslušného orgánu

odôvodňoval tým, že záujemca ponúkal odkúpenie majetku bez zbytočného odkladu,

najneskôr do konca roka 2013, túto rozhodujúcu skutočnosť v žiadosti o uloženie pokynu

súdu neuviedol. Správcom požadovaná trojdňová lehota na uloženie záväzného pokynu bola

neprimerane krátka aj pre štandardne zložený veriteľský výbor, a nie to pre konkurzný súd,

ktorému prináleží rozhodovať o rozsiahlej konkurznej agende. Napriek neprimerane krátkej

lehote bola správcom predložená žiadosť značne všeobecná, keďže neobsahovala ani

označenie konkrétneho záujemcu o kúpu majetku, či návrh kúpnej zmluvy. Súd mal za to,

že pokiaľ správca vyhodnotil ponuku záujemcu ako relevantnú, mala žiadosť uvedené

náležitosti obsahovať. Tiež tvrdenie správcu, že majetok bol bezprostredne ohrozený skazou,

zničením alebo iným podstatným znehodnotením, zakladá dôvod na speňaženie majetku bez

súhlasu príslušného orgánu v zmysle len vo výnimočných prípadoch, a to

14

v štádiu pred konaním prvej schôdze veriteľov. V čase podania žiadosti sa však konkurz na

majetok úpadcu nachádzal v štádiu speňažovania po konaní prvej schôdze veriteľov, kde

funkciu príslušného orgánu na účely speňažovania majetku tvoriaceho všeobecnú podstatu

úpadcu zastával a naďalej zastáva súd. Správca bol teda povinný speňažovať majetok až

po udelení súhlasu zo strany príslušného orgánu.

Speňaženie majetku správcom bez predchádzajúceho uloženia záväzného pokynu

príslušným orgánom súd prvého stupňa kvalifikoval ako závažné porušenie povinnosti

uvedenej v ust. , ktoré je v zmysle dôvodom na odvolanie

správcu z jeho funkcie správcu v konkurze na majetok úpadcu.“

Prvostupňový súd vo svojom uznesení okrem porušenia povinnosti spočívajúceho

v speňažení majetku správcom bez predchádzajúceho uloženia záväzného pokynu

príslušným orgánom konštatoval aj závažné porušenie povinnosti ustanovenej v § 78 zákone

o konkurze a reštrukturalizácii, ku ktorému malo dôjsť tým, že „Správca úpadcu

má ... vedomosť o tom, že k majetku zapísanému v súpise majetku úpadcu si uplatňuje právo

tretia osoba. Mal teda v súlade s ust. k majetku pripísať poznámku o spornom

zápise v prospech tretej osoby a následne postupovať v súlade s ust. .“.

Z dôvodu, že správca závažne porušil povinnosti ustanovené v § 84 ods. 1 a § 78

zákona o konkurze a reštrukturalizácii, prvostupňový súd svojím uznesením podľa § 42

ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii odvolal správcu z jeho funkcie správcu úpadcu

mimo schôdze veriteľov a konštatoval, že po nadobudnutí právoplatnosti tohto uznesenia

bude postupovať v súlade s ustanovením § 42 ods. 5 zákona o konkurze a reštrukturalizácii a

bezodkladne zvolá schôdzu veriteľov na účely schválenia návrhu na nového správcu.

Krajský súd v napadnutom uznesení poukazujúc na a príslušnú

judikatúru ústavného súdu konštatoval, že sťažovateľka by mohla byť poškodená na svojich

právach a pripustil odvolanie proti uzneseniu prvostupňového súdu zo strany sťažovateľky,

15

a to aj napriek tomu, že v poučení prvostupňový súd uviedol, že proti jeho uzneseniu

odvolanie prípustné nie je, poukazujúc na ustanovenie § 198 ods. 1 zákona o konkurze

a reštrukturalizácii.

Krajský súd preskúmal uznesenie prvostupňového súdu podľa

odvolanie správcu podľa prerokoval bez nariadenia pojednávania

a po oboznámení sa s obsahom spisu a dôvodmi odvolania dospel k záveru, že odvolanie nie

je dôvodné. Krajský súd sa v napadnutom uznesení stotožnil s právnymi závermi

prvostupňového súdu a poukazujúc na ustanovenie zaujal stanovisko len

k tým argumentom odvolateľa, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní.

Krajský súd v napadnutom uznesení konštatoval, že „Dňa 16. 01. 2014 správca

požiadal o odsúhlasenie úkonu správcu – speňaženie majetku úpadcu, ktorý správca bez

uloženia súhlasu záväzného pokynu zo strany súdu speňažil. Z tejto žiadosti vyplýva,

že správca predmetný majetok speňažil 02. 12. 2013 a 04. 12. 2013. To znamená,

že ho speňažil ešte pred podaním žiadosti o uloženie záväzného pokynu, ktorá bola

doručená súdu dňa 06. 12. 2013.“.

Krajský súd v napadnutom uznesení ďalej uviedol:

„Odvolací súd sa stotožnil s tvrdením odvolateľa, že správca musí postupovať

s odbornou starostlivosťou v zmysle a majetok ohrozený zničením a znehodnotením

sa musí snažiť speňažiť čo najvýhodnejšie, avšak povinnosťou správcu je najmä požiadať

súd o uloženie pokynu ešte predtým, ako urobí prvý úkon súvisiaci s predajom. Len tým je

zachovaná transparentnosť predaja majetku úpadcu.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že o uloženie záväzných pokynov je

správca povinný žiadať operatívne tak, aby nedochádzalo k zbytočným prieťahom

v konkurze. Je povinnosťou a úlohou správcu aktívne predkladať príslušnému orgánu

žiadosti o záväzné pokyny, pričom príslušné žiadosti by mal spravidla predložiť príslušnému

16

orgánu (v danom prípade to bol súd) až po ich predbežnom prerokovaní, aby postup bol

plynulý a nedochádzalo k zbytočným rozporom medzi správcom a príslušným orgánom.

Správca má tiež možnosť po vyhlásení konkurzu pri speňažovaní majetku, ktorý patrí

do všeobecnej podstaty, požiadať súd o určenie, kedy sa záväzný pokyn nevyžaduje.

K tvrdeniu odvolateľa, že súd bol povinný pred odvolaním správcu vypočuť aspoň

troch zabezpečených veriteľov so zistenými pohľadávkami, odvolací súd dodáva,

že stanovisko zabezpečeného veriteľa by prichádzalo do úvahy len vtedy, ak by išlo

o majetok, ktorý tvorí oddelenú podstatu. Príslušným orgánom pri správe a speňažovaní

majetku, ktorý tvorí všeobecnú podstatu, je v danom prípade súd (nakoľko nebol zvolený

veriteľský výbor). I v prípade, že by išlo o majetok, ktorý tvorí oddelenú podstatu,

stanovisko zabezpečeného veriteľa nie je pre súd záväzné a má pre súd len informatívny

charakter, pričom dáva súdu pred odvolávaním správcu z dôvodu porušenia jeho povinností

možnosť úvahy.

Odvolací súd dáva za pravdu odvolateľovi vtom, že zákon nevyžaduje uviesť

v žiadosti meno záujemcu, či predložiť návrh kúpnej zmluvy, nakoľko by takýto pokyn mohol

správca použiť len jednorázovo, čím by sa porušila zásada čo najrýchlejšieho speňaženia

majetku. Samotná žiadosť správcu doručená súdu dňa 06. 12. 2013 obsahuje zákonom

stanovené náležitosti vyplývajúce z . Správca však mal podrobnejšie

vysvetliť nutnosť vydania záväzného pokynu (záujemca bol len jeden a mal záujem

uskutočniť kúpu len do konca roku 2013, stroje boli na voľnom priestranstve a podliehali

korózii, zlý technický stav, poškodené a mimo prevádzky od roku 2008) a mal komunikovať

priamo so zákonným sudcom.

V predmetnej veci súd odvolal správcu predovšetkým z dôvodu závažného porušenia

povinnosti uvedenej v ust. a ods. 1 , keď predal predmetný hnuteľný

majetok ešte pred podaním žiadosti o uloženie záväzného pokynu. Správca mohol predbežne

zistiť záujem ohľadom kúpy majetku, avšak pristúpiť k speňaženiu mohol až vtedy, keď mu

bol uložený záväzný pokyn. Správca však predal majetok pár dní pred tým, ako požiadal súd

o uloženie záväzného pokynu. Podľa musí správca na jednej strane

speňažiť majetok tak, aby získal čo najväčší výťažok, v čo najkratšom čase, s vynaložením čo

17

najnižších nákladov, na druhej strane však musí postupovať pri speňažovaní majetku tak,

aby čo najlepšie splnil účel speňažovania a dodržal pravidlá speňažovania ustanovené

zákonom. Len takéto konanie správcu je v súlade s konaním s odbornou starostlivosťou.

Podľa názoru odvolacieho súdu, zo strany správcu, predajom majetku pred podaním

žiadosti o uloženie záväzného pokynu, došlo k závažnému porušeniu povinnosti uvedenej

v , ktoré je dôvodom na odvolanie správcu z jeho funkcie.

Odvolací súd dodáva, že žiadosť správcu zo dňa 16. 01. 2014 o dodatočné

odsúhlasenie speňaženia predmetného majetku (majetok predaný 02. 12. 2013 a 04. 12.

2013) je možné kvalifikovať taktiež ako konanie v rozpore s konaním s odbornou

starostlivosťou, nakoľko dodatočné odsúhlasenie speňaženia majetku nepozná. Nie je

preto namieste ani kritika zo strany odvolateľa voči súdu, že súd o dodatočnom odsúhlasení

rozhodol až 01.04.2014. Okrem toho súd svojím uznesením č. k. zo dňa

01. 04. 2014 návrh správcu na dodatočné odsúhlasenie speňaženia majetku zamietol.“

Vzhľadom na uvedené krajský súd uznesenie prvostupňového súdu v napadnutej

časti v zmysle a ako vecne správne potvrdil, pričom sa stotožnil aj

s jeho odôvodnením.

Pri posudzovaní otázky, či mohlo byť napadnutým uznesením krajského súdu

porušené základné právo sťažovateľa podľa a právo podľa

dohovoru, teda otázky, či rozsudok nie je zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, je

potrebné zohľadniť nielen odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu, ale aj

uznesenie okresného súdu, s odôvodnením ktorého, ako to už bolo uvedené, sa krajský súd

stotožnil. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej

odôvodnenia rozhodnutí súdov, na ktorých konanie predchádzalo konaniu na súde, ktorého

rozhodnutie sťažovateľ napáda, nemožno posudzovať izolovane (,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

18

komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,

ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

().

Ústavný súd rovnako považuje za potrebné na tomto mieste spomenúť, že podľa

judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva čl. 6 ods. 1 dohovoru síce ukladá súdom

povinnosť odôvodniť svoje rozhodnutia, túto požiadavku však nemožno chápať tak, že súdy

majú povinnosť dať podrobnú odpoveď na každý argument (napr. rozsudok Európskeho

súdu pre ľudské práva vo veci Van Hurk v. Holandsko z 19. 4. 1994, č. 16034/90, § 61).

Rozsah, na ktorý sa povinnosť súdov odôvodniť svoje rozhodnutia vzťahuje, môže byť podľa

povahy rozhodnutia rôzny. Okrem iného je potrebné zohľadniť aj rôznorodosť návrhov,

ktoré účastník konania môže podať na súdy, ako aj rozdiely existujúce v zmluvných štátoch

v súvislosti s právnou úpravou, zvyklosťami, právnymi názormi a vynášaním

a vyhotovovaním rozhodnutí (napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci

Ruiz Torija a Hiro Balani v. Španielsko z 9. decembra 1994, č. 18390/91). Skutočnosť, že

súd neprerokuje každú podrobnosť tvrdenú účastníkom konania, nie je sama osebe v rozpore

s požiadavkou spravodlivého prerokovania veci. Podstatné však je, aby sa neprehliadlo

právo účastníka konania byť vypočutý a aby súd posúdil tvrdenia účastníka konania, hoci sa

to explicitne neodrazí v konečnom rozhodnutí (rozhodnutie č. 10153/82 z 13. októbra 1986,

D. R. 49, s. 67, 74). Odvolací súd sa tiež pri zamietnutí odvolania v zásade môže obmedziť

na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo

veci Helle v. Fínsko z 19. decembra 1997, č. 20772/92).

Ako už bolo uvedené, skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody. O zjavnú neodôvodnenosť alebo

arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu

19

a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej

právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú

zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto

dôvody zjavne jednostranné a sú v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti

(, , ).

Ústavný súd je toho názoru, že krajský súd sa dostatočne vyrovnal s námietkami

sťažovateľky týkajúcimi sa náležitého zistenia skutkového stavu a právneho posúdenia veci.

Podľa ústavného súdu nemožno dospieť k názoru, že by napadnuté uznesenie krajského súdu

bolo potrebné považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne vo vzťahu k predostretým

námietkam sťažovateľky. Bolo nepochybne v právomoci krajského súdu vyložiť príslušné

zákonné ustanovenia spôsobom, akým sa to v tejto veci stalo. Rovnako nemožno dospieť ani

k záveru, že by bol výklad krajského súdu z ústavného hľadiska neospravedlniteľný a

neudržateľný v takej miere, aby v dôsledku toho mohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom

označených práv zaručených a dohovoru. Právne posúdenie

sťažovateľkinej veci zo strany krajského súdu (aj vzhľadom na odôvodnenie okresného

súdu) je ústavne akceptovateľné a nemá znaky svojvôle alebo arbitrárnosti.

Je potrebné opätovne zdôrazniť, že ústavný súd nie je ďalšou inštanciou v sústave

všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto

sústavy, pričom vo svojej judikatúre sa riadi zásadou minimalizácie zásahov

do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnosti

preskúmavané (napr. , ). Z tohto postavenia mu preto

neprislúcha posudzovať vecnú správnosť právneho záveru, ku ktorému krajský súd pri

interpretácii a aplikácii zákona dospel. Ústavný súd však musel zaujať stanovisko k tomu,

či napadnuté uznesenie krajského súdu spĺňalo požiadavku ústavnosti (odôvodnenie majúce

požadovanú kvalitu v zmysle a dohovoru), rešpektujúc

pritom svoj ustálený právny názor, v zmysle ktorého postup všeobecného súdu v súlade

20

s platným a účinným zákonom (procesnými a hmotnoprávnymi predpismi konania

v predmetnej veci) nemožno hodnotiť ako porušovanie základných ľudských práv

(napr. , , ).

Rozhodnutie krajského súdu v súlade so zákonom nemožno považovať za „denegatio

iustitiae“. Skutočnosť, že krajský súd v napadnutom uznesení zaujal právny názor, s ktorým

sa sťažovateľka nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti

alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho

právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam ().

Podľa názoru ústavného súdu sa krajský súd vo svojom uznesení sp. zn.

z 29. mája 2014 takéhoto výkladu či aplikácie zákonného predpisu nedopustil.

Vychádzajúc z uvedeného je preto potrebné sťažnosť v časti namietajúcej porušenie

práv sťažovateľky zaručených a dohovoru odmietnuť ako

zjavne neopodstatnenú ( ).

II.2 K namietanému porušeniu

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie predmetného článku

v súvislosti so skutočnosťou, že „... konkurzný súd aj napriek niekoľkonásobným

osobným a telefonickým urgenciám s vyjadrením naliehavosti udelenia v čo najkratšom

možnom termíne..., nebol schopný udeliť záväzný pokyn, a to ani do žiadaného konca roka

21

2013 a ani počas ďalších štyroch mesiacov“, pričom sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že

správca „... v žiadosti o uloženie záväzného pokynu zo dňa 4. 12. 2013 požiadal súd

rozhodnúť do 3 dní od doručenia žiadosti (zohľadňoval urgentnosť veci, naliehavosť

uloženia pokynu ešte pred vianočnými sviatkami), avšak táto bola pre súd nezáväzná

a pokyn mohol uložiť aj po tejto lehote, čo ale neurobil vôbec“. Okresný súd sa podľa

sťažovateľky „... absolútne nevenoval tomuto naliehavému prípadu a vecou sa zaoberal až

v roku 2014, o čom svedčí aj dátum jeho rozhodnutia až po 4 mesiacoch (uznesenie

sp. zn. zo dňa 1. 4. 2014)“.

Predmetom konania pred ústavným súdom by podľa sťažovateľky malo byť

posúdenie, či okresný súd svojím postupom a uznesením č. k. 135

z 1. apríla 2014 neporušil právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov zaručené okrem aj dohovoru v podobe práva

na prejednanie veci v primeranej lehote.

Je potrebné poznamenať, že podľa je ústavný súd

viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo

viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl.

127 ), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu

domáha ( ), čím zároveň vymedzí predmet konania pred

ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom

na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite

svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv.

Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený kvalifikovaným právnym

zástupcom (m. m. , ).

22

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov zaručeného , ako aj práva na prejednanie

záležotosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a uznesením

okresného súdu č. k. 135 z 1. apríla 2014, hoci okresný súd neoznačila v petite

sťažnosti za subjekt, ktorý sa mal dopustiť porušenia jej práv.

Časť argumentácie sťažovateľky dotýkajúca sa porušenia jej práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa , ako aj práva podľa

dohovoru na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, ktorá tvorí obsah odôvodnenia jej

sťažnosti, sa netýka konania a rozhodnutia, vo vzťahu ku ktorým sťažovateľka žiada

od ústavného súdu vyslovenie porušenia svojich práv podľa , listiny a dohovoru

(uznesenie krajského súdu), ale smeruje k pochybeniam na strane prvostupňového súdu.

Ústavný súd sa v súvislosti s viazanosťou návrhom, ako aj zásadou ultra petitum iudex

condemnare non potest s námietkami, ktoré nemajú vzťah k sťažnostnému petitu (sťažnosťou

napadnutému rozhodnutiu), nepovažoval za potrebné podrobnejšie zaoberať.

II.3 K namietanému porušeniu a

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu

naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podľa sťažovateľky krajský súd tým, že považoval jej odvolanie za nedôvodné

„... neodstránil, ale potvrdil závažné bezprávie vykonané 1. st. konkurzným súdom, a tým

nerešpektoval základné právo sťažovateľa na spravodlivý proces“.

23

Podľa sťažovateľky „V konečnom dôsledku vydanie napadnutých rozhodnutí bolo

odmietnutím spravodlivosti a nie len porušením práva na súdnu ochranu a práva

na spravodlivý proces, ale aj základného práva sťažovateľa zastávať, vykonávať

a uskutočňovať povolanie a hospodársku činnosť (funkciu správcu konkurznej podstaty),

a zároveň právo vlastniť majetok.“.

Ako odôvodnenie porušenia uvedených práv sťažovateľka v sťažnosti uvádza:

„Sťažovateľ získal do podstaty výťažok vo výške 24 000, Eur (dňa 13. 1. 2014) teda za 70 %

súpisnej hodnoty majetku, čo preukazuje vykonávanie jeho činnosti s odbornou

starostlivosťou a rešpektovanie účelu konkurzu. Konkurzný súd uznesením

sp. zn. zo dňa 22. 4. 2014 zamietol predložený návrh sťažovateľa

na schválenie čiastkového rozvrhu výťažku zo všeobecnej podstaty z dôvodu, že ho podal

odvolaný správca. Sťažovateľ (správca) tak odvolaním z funkcie správcu úpadcu, Refim

s. r. o. v konkurze stratil možnosť náhrady nákladov speňaženia všeobecnej podstaty

v zmysle § 87 ods. 2 písm. a) ZoKR a odmeny z výťažku v zmysle § 87 ods. 2 písm. a) ZoKR

vo výške 4 728,95 Eur, ktorá mu prislúcha v zmysle , vyhl. “

Z uvedeného vyplýva, že k porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 a práva podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa

malo dôjsť uznesením okresného súdu č. k. z 22. apríla 2014.

Okresný súd však sťažovateľka neoznačila v petite sťažnosti za subjekt, ktorý sa mal

dopustiť porušenia jej práv. Vzhľadom na uvedené, že ústavný súd môže rozhodnúť len

o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu,

ktorý označil za porušovateľa svojich práv, nepovažoval ústavný súd za potrebné

vysporiadať sa ani s tou časťou sťažnosti, z ktorej vyplýva porušenie práv sťažovateľky

zaručených a .

24

Na základe toho dospel ústavný súd k záveru, že nie je daná možnosť, aby krajský

súd svojím uznesením č. k. z 29. mája 2014 porušil sťažovateľkino

právo na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie podľa a

dohovoru, aby okresný súd svojím postupom a uznesením č. k.

z 1. apríla 2014 porušil sťažovateľkino právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa

ods. 1 dohovoru a okresný súd svojím uznesením č. k. z 22. apríla 2014

porušil sťažovateľkino právo vlastniť majetok podľa a právo podnikať

a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa , a preto sťažnosť v celej

časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v petite sťažnosti.

Odmietnutím je sťažnosť sťažovateľky vybavená v celom rozsahu vrátane jej návrhu

na vydanie dočasného opatrenia, ktorého vydanie prichádza do úvahy len v prípade

sťažnosti prijatej na ďalšie konanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2015

25