Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 207/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. apríla 2015

predbežne prerokoval sťažnosť ,

, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 12

ods. 2, , a a práv podľa

čl. 3 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 ods.

1 a 2 Protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 5. februára 2015 v spojení s rozsudkom

Okresného súdu Nitra sp. zn. z 25. novembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. apríla 2015

doručená sťažnosť

, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv

podľa , , a (ďalej

len „ústava“) a práv podľa čl. 3 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 ods. 1 a 2 Protokolu č. 12

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 5. februára 2015 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) v spojení s rozsudkom

Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 25. novembra 2014

(ďalej aj „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu

sp. zn. z 24. novembra 2009 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5

To 6/2010 z 25. marca 2010 právoplatne odsúdený pre pokus obzvlášť závažného zločinu

vraždy podľa § 14 ods. 1 k § 145 ods. 1 a 2 písm. a) a c) s poukazom na § 139 písm. h)

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

zákon“) a iné. Uznesením okresného súdu sp. zn. z 30. októbra 2014 bola

v právoplatne skončenej trestnej veci sťažovateľa povolená obnova konania vo vzťahu

k sťažovateľovi právoplatne uloženému trestu, a to v súvislosti s nálezom ústavného súdu

sp. zn. z 28. novembra 2012, ktorý bol publikovaný v Zbierke zákonov

Slovenskej republiky 21. decembra 2012 pod č. 428/2012 a ktorým ústavný súd rozhodol,

že v slová v texte za bodkočiarkou „súd uloží páchateľovi trest

nad 1/2 takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ nie sú v súlade s . V dôsledku

tejto skutočnosti okresný súd po povolení obnovy konania vykonal opätovne dokazovanie

iba/len vo vzťahu k druhu a výmere trestu za spáchanú trestnú činnosť a odsúdil sťažovateľa

na úhrnný nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní dvadsaťpäť rokov, na výkon

ktorého ho zaradil do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia. Zároveň

rozhodol o uložení trestu prepadnutia vecí podľa Z.

z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Krajský

súd v odvolacom konaní rozhodol svojím napadnutým rozhodnutím o zrušení

prvostupňového rozhodnutia okresného súdu a sám rozhodol o uložení trestu odňatia

slobody sťažovateľovi vo výmere dvadsaťtri rokov nepodmienečne so zaradením do ústavu s

maximálnym stupňom stráženia a taktiež uložil trest prepadnutia vecí patriacich

sťažovateľovi, ktoré použil pri páchaní trestnej činnosti. V ostatnom podal sťažovateľ

na ústavnom súde sťažnosť.

Sťažovateľ v podanej sťažnosti konštatuje, že „Som oprávnene vo väzení

za protiprávne konanie. Ako prvopáchateľ, prvotrestanec však nie som s neprimerane

prísnym trestom odňatia slobody vo výmere 23 rokov vnútorne stotožnený a nepovažujem

ho za spravodlivý. Nenamietal som krádež, lúpež či nedovolené ozbrojovanie. Vždy som mal

výhrady k vražde v štádiu pokusu so zavinením vo forme nepriameho úmyslu a že nebol

nikto usmrtený. Trest považujem za likvidačný. Za ďalšiu popravu – sociálnu, považujem aj

celkovú náhradu škody spôsobenú streľbou. Musím nahradiť sumu = 214.589,77, €

krajskému riaditeľstvu PZ a sumu = 51.589,77, € VšZP. Takéto celkové potrestanie

a navyše medzi najviac narušenými páchateľmi... nemôže pôsobiť výchovne ale

demoralizujúco.“. V ďalšom sťažovateľ dôvodí, že „V obnovenom konaní som žiadal

prehodnotiť ustanovenia, ktorými sa aplikuje trest a jeho výmera. Žiadal som, aby

vychádzali z jednoty individuálnej a generálnej prevencie. Žiadal som, aby trest zodpovedal

požiadavke primeranosti – proporcionálnosti trestu. Uložený trest vo výmere 23 rokov je

zjavne neprimeraný trest, je nespravodlivý. Nie je v súlade s požiadavkou primeranosti

a zároveň je vo svojej podstate krutý a neľudský a preto uloženie úplne neprimeraného

trestu je potrebné posudzovať ako uloženie krutého a neľudského trestu. Trest mi bol

uložený mechanicky a považujem ho za exemplárne potrestanie spočívajúce v tom, že

prípustnosť trestu neodôvodňuje hľadisko individuálnej prevencie ale iba potrebu odstrašiť

verejnosť prísnym a krutým trestom, čo je prejavom príliš krutého potrestania, kde je

zintenzívnením represie potlačený moment prevýchovy. V prípade zjavného a extrémneho

excesu z požiadavky primeranosti – proporcionality trestu k spáchaným skutkom a

pomerom páchateľa, predovšetkým pri dlhodobom treste odňatia slobody, môže uloženie a

výkon trestu nadobudnúť charakter krutého či neľudského trestu.“. V tejto súvislosti

sťažovateľ zvýraznil to, že „Štrasburský súd naznačuje, že ak by veľmi dlhodobý trest plnil

len punitívnu (trestajúcu) funkciu, mohlo by To znamenať neproporcionálny trest

nezlučiteľný s čl. 3 dohovoru“. Svoju argumentáciu dopĺňa aj o výpočet pochybení

všeobecných súdov, ku ktorým došlo v ich rozhodovacej činnosti, a to predovšetkým v tom,

že „(i) súdy preferovali len tie dôkazy, ktoré potvrdzovali zvolenú skutkovú verziu.

Neurobili nič, čo bolo na môj prospech. Absentovala nezávislosť, nestrannosť a

objektívnosť. (ii) Súdy nepostupovali tak ako je obsahom práva na nestranný súd.

Nepostupovali tak, aby voči účastníkom konali nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich

nenadŕžal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutie. (iii) Výsledkom

takéhoto konania môže byť len nespravodlivý a príliš prísny trest. (iv) Ak mi bol trest

uložený aj s ohľadom na moje postavenie ako verejného činiteľa lebo v čase spáchania som

bol príslušníkom polície, na čo v odôvodnení rozsudku súd viac krát poukazuje, považujem

toto za diskriminačné. (v) Trest nesmie byť ukladaný mechanicky bez zváženia všetkých

okolností konkrétneho prípadu a pomerov páchateľa.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Základné práva sťažovateľa uvedené v čl. 46 ods. 1 v spojení s

, , a , ,

čl. 3 Dohovoru... a čl. 1 ods. 1, ods. 2 Protokolu č. 12 k Dohovoru... boli postupom

Okresného súdu Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom Krajského

súdu Nitra vedenom pod sp. zn. porušené.

2. Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. zo dňa 05.02.2015 v spojení

s rozsudkom Okresného súdu Nitra sp. zn. zo dňa 25.11.2014 sa zrušujú.

3. Krajský súd v Nitre v spojení s Okresným súdom v Nitre sú povinný nahradiť trovy

sťažovateľovi trovy konania a prípadné trovy právneho zastupovania...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak

[ o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“)]. Návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený ( ).

K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozhodnutím

okresného súdu

V je zakotvený princíp subsidiarity, ktorý znamená, že ústavný

súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami

iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany

tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže

domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne

iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(napr. m. m. , , , , ,

). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu v trestnej veci sťažovateľa,

ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozhodnutiu

bolo možné podať odvolanie podľa a nasl. ako riadny opravný

prostriedok (čo sťažovateľ aj využil), a preto bolo potrebné v tejto časti sťažnosť odmietnuť

pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa .

K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozhodnutím

krajského súdu

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby

jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Formuláciou

uvedenou v totiž ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto

práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. , ,

).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. V zmysle svojej

judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie

ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom

na preukázané skutkové a právne skutočnosti (, ).

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich

občianskych práv a záväzkov na súde, ako aj pod tento článok spadá právomoc súdov

rozhodnúť o oprávnenosti trestného obvinenia voči konkrétnej osobe. Takto interpretovaný

článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú

záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie

konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci [rozhodnutie

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 21. februára 1975, séria A, č. 18,

s 18, § 36]. Právo na spravodlivé prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní,

princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na

odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu ().

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách

(napr. , , ). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať

podľa o namietaných porušeniach alebo príslušnou

medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným

princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje

len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky

výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou

úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to ústavný súd

nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré

ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a

právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by

ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , ).

Krajský súd v napadnutom rozsudku sp. zn. z 5. februára 2015

v podstatnom uviedol:

«Krajský súd, ako súd odvolací na základe riadne a včas podaného odvolania

oprávnenou osobou preskúmal podľa zákonnosť

a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie,

ako i správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie

obžalovaného je dôvodné.

Súd I. stupňa na hlavnom pojednávaní po povolení obnovy konania uznesením

Okresného súdu Nitra z 30. 10. 2014, sp. zn. , ktorým boli zrušené rozsudky

citované vo výroku tohto rozsudku a to vo výroku o treste, vykonal dokazovanie

v obnovenom konaní týkajúcom sa výroku o treste uloženom obžalovanému. Pri vykonávaní

dôkazov postupoval podľa príslušných ustanovení , ako i ďalších

ustanovení upravujúcich spôsob vykonávania dôkazov v trestnom konaní, pričom sa

nedopustil žiadnych podstatných chýb v zmysle § 321 odsek 1 písmeno a/ Trestného

poriadku.

Súd I. stupňa svoje rozhodnutie aj primerane a podrobne odôvodnil, tak ako mu

To ukladajú príslušné ustanovenia , keď uviedol, akými úvahami sa

spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov. Stručne a jasne vyložil, ktoré skutočnosti vzal

za dokázané a je zrejmé, ako sa okresný súd vyrovnal s obhajobou obžalovaného a akými

právnymi úvahami sa spravoval pri posudzovaní konania obžalovaného pri ukladaní trestu.

Aj krajský súd sa stotožňuje s úvahami súdu I. stupňa, ktorý dôsledne pri

rozhodovaní o druhu a výmere trestu postupoval podľa § 34 ods. 1, ods. 4 Trestného

zákona, keď v prípade obžalovaného konštatoval poľahčujúcu okolnosť uvedenú v § 36

písmeno j/ a taktiež priťažujúcu okolnosť podľa písmeno h/ Trestného

zákona a správne ukladal trest aj podľa , keď vychádzal

jednak z citovaného ustanovenia a aj z Nálezu ÚS SR 106/2011 zo dňa

28. 11. 2012 (ďalej len „Nález“). Pokiaľ ide o konštatovanie priťažujúcej okolnosti uvedenej

v písmeno h/ , je síce pravdou tvrdenie obhajoby obžalovaného, že v

prípade aplikácie ustanovenia nemôže dôjsť súčasne aj k

použitiu priťažujúcej okolnosti uvedenej v písmeno h/ . V prípade

obžalovaného nejde však o spáchanie iba dvoch úmyselných trestných činov, z ktorých je

jeden zločinom, a následne aplikácii ustanovenia § 41 odsek 2 Trestného zákon. Okrem

dvoch úmyselných trestných činov, z ktorých jeden je zločinom, došlo v prípade

obžalovaného aj k uznaniu viny zo spáchania ďalšieho zločinu a to zločinu nedovoleného

ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa a prečinu

krádeže (pričom použitie asperačnej zásady odôvodňuje už viacčinný súbeh obzvlášť

závažného zločinu vraždy a zločinu lúpeže) a táto skutočnosť odôvodňuje u obžalovaného

aplikáciu aj priťažujúcej okolnosti uvedenej v písmeno h/ a preto

bolo namieste ukladanie trestu podľa , pretože došlo k

rovnováhe priťažujúcich a poľahčujúcich okolností.

Krajský súd sa stotožňuje aj s úvahami súdu I. stupňa, že závažnosť konania

obžalovaného je vysoká, správne súd poukázal na nenapraviteľný následok v prípade

poškodenia zdravia u poškodeného . Správne súd poukázal na skutočnosť, že

obžalovaný sa protiprávneho konania dopustil ako príslušník policajného zboru a najmä

charakter a okolnosti spáchania trestných činov, najmä obzvlášť závažného zločinu vraždy

v štádiu pokusu, ktoré súd I. stupňa podrobne uviedol v odôvodnení napadnutého rozsudku,

s ktorými sa aj krajský súd v celom rozsahu stotožňuje a ako na správne na ne poukazuje.

Navyše je potrebné prihliadnuť aj na rozsah spáchanej trestnej činnosti, keď obžalovaný sa

popri spáchaniu obzvlášť závažného zločinu dopustil ďalších dvoch zločinov a jedného

prečinu, pričom na spáchanie prečinu navyše využil svoje postavenie príslušníka

policajného zboru. Tieto skutočnosti u obžalovaného neodôvodňovali aplikáciu

mimoriadneho zníženia trestu odňatia slobody podľa , pretože

uloženie trestu obžalovanému v rámci zákonnej trestnej sadzby nie je pre obžalovaného

neprimerane prísne. Súd 1. stupňa však opomenul, že obžalovanému po aplikácii Nálezu

ukladal trest odňatia slobody v rámci trestnej sadzby 20 až 25 rokov oproti pôvodnému

konaniu, keď v podstate nemal inú možnosť iba obžalovanému uložiť trest odňatia slobody

25 rokov, pretože dolná hranica zvýšenej trestnej sadzby presahovala maximálny trest

odňatia slobody, ktorý možno podľa uložiť, keď obžalovanému nebol

ukladaný trest odňatia slobody na doživotie. Túto skutočnosť bolo treba pri ukladaní trestu

obžalovanému vziať do úvahy a akceptovať, že trest odňatia slobody nad 25 rokov je

v danom prípade hornou hranicou zákonnej trestnej sadzby a trest odňatia slobody

obžalovanému je potrebné ukladať v trestnej sadzbe, kde je dolná hranica 20 rokov. Krajský

súd dospel k záveru, že v prípade obžalovaného, najmä vzhľadom na skutočnosť, že do

spáchania trestnej činnosti, nebol súdne trestaný, vo výkone trestu odňatia slobody sa

správa pozitívne, nie je potrebné na tohto pôsobiť uložením trestu odňatia slobody na úplne

hornej hranici zákonnej trestnej sadzby a preto obžalovanému za súčasného zrušenia

napadnutého rozsudku podľa písmeno e/ uložil trest

odňatia podľa za súčasného použitia poľahčujúcej

okolnosti podľa písmeno j/ a priťažujúcej okolnosti uvedenej v

písmeno h/ , a trest odňatia

slobody 23 rokov. Podľa písmeno b/ ho zaradil na výkon

trestu odňatia slobody do ústavu s maximálnym stupňom stráženia a uložil aj trest

prepadnutia veci tak, ako je To uvedené vo výroku tohto rozsudku.»

Vzhľadom na obsahovú spojitosť napadnutého rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 5. februára 2015 s napadnutým rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 25. novembra 2014 považoval ústavný súd za potrebné uviesť aj relevantnú

časť odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu, ktorý v podstatnom dôvodil:

«Súd po povolení obnovy konania na hlavnom pojednávaní po doplnení dokazovania

oboznámením aktuálnych správ na obžalovaného a aktuálneho odpisu z registra trestov

na obžalovaného, ktorý sa od posledného rozhodovania nezmenil, oboznámením spisu ako

i pripojeného spisu Okresného súdu Nitra sp. zn. a v ňom priložených správ

a hodnotení na odsúdeného a po vypočutí obžalovaného, zhodnotil dôkazy a opäť vo veci

rozhodol a uložil obžalovanému trest za spáchané skutky.

Z aktuálneho registra trestov súd zistil, že obžalovaný nebol mimo tejto trestnej veci

doposiaľ súdne trestaný.

Z hodnotenia ústavu na výkon trestu odňatia slobody a Ústavu na výkon väzby

v Nitre vyplynulo, že správanie a vystupovanie obžalovaného počas predchádzajúceho

výkonu väzby a výkonu trestu bolo dlhodobo na požadovanej úrovni, počas výkonu bol

4 krát disciplinárne odmenený, v rámci vnútornej diferenciácie je umiestnený

v diferenciačnej skupine „B“. Je zaradený na pracovisku, pričom pracovná morálka je

hodnotená kladne. Do prác na zlepšenie ústavu sa nezapája.

Pri úvahách o druhu a výmere trestu postupoval súd v zmysle ustanovení § 34 odsek

1 4 , pričom bral do úvahy spôsob spáchania trestného činu, jeho

následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, osobu

páchateľa a možnosť jeho nápravy.

Z poľahčujúcich okolnosti uvedených v súd zistil poľahčujúcu

okolnosť, že viedol riadny život.

Z priťažujúcich okolností uvedených v súd u obžalovaného

zistil okolnosť uvedenú pod písmenom h), keďže mu ukladal trest spolu za 4 skutky uvedené

v pôvodne vyhlásenom prvom odcudzujúcom rozsudku. Súd teda vychádzal z rovnakého

pomeru priťažujúcich a poľahčujúcich okolností v zmysle ustanovenia § 38 odsek 2

, pričom aplikoval ustanovenie

asperačnú zásadu zohľadniac i Nález ÚS SR 106/2011 zo dňa 28. 11. 2012, ktorým bola

zrušená veta za bodkočiarkou v ustanovení , ktorou sa

prikazovalo súdu ukladať trest odňatia slobody nad jednu polovicu trestnej sadzby určenej

podľa prvej vety a uložil mu trest za skutky uvedené v

rozsudku, z ktorých aspoň jeden je zločinom, preto mu mal zvýšiť hornú hranicu trestnej

sadzby o jednu tretinu. Nakoľko však pri trestnej sadzbe uvedenej pri trestnom čine

najprísnejšie trestnom, pre ktorý bol uznaný vinným, v danom prípade obzvlášť závažnom

zločine vraždy podľa je trestná sadzba 20 až 25 rokov

alebo trest odňatia slobody na doživotie, túto nebolo možné upraviť v zmysle vyššie

uvedeného ustanovenia a zvýšiť hornú hranicu nad 25 rokov

poukazujúc na ustanovenie , podľa ktorého trest odňatia slobody

možno uložiť ako trest na dobu určitú, najviac na 25 rokov alebo ako trest odňatia slobody

na doživotie. Súd teda vychádzal z pôvodnej trestnej sadzby uvedenej v ustanovení § 145

odsek 2 , tj. 20 25 rokov alebo trest odňatia slobody na doživotie.

Takto súd dospel k záveru, že účel trestu podľa tak v oblasti

generálnej ako aj individuálnej prevencie bude v prejednávanej veci dosiahnutý uložením

nepodmienečného trestu odňatia slobody obžalovanému vo výmere 25 rokov s ohľadom

na jeho skutočnosť, že spáchal viac skutkov voči viacerým osobám, v krátkom časovom

slede za sebou a s prihliadnuc na nenapraviteľné, resp. ťažko napraviteľné následky

na poškodenom a v podobe ťažkých zdravotných postihnutí.

Súd v rámci povolenej obnovy konania v prospech obžalovaného nemôže uložiť trest

prísnejší, no dospel k záveru, že mu nie je možné uložiť ani trest miernejší.

Uložený trest je adekvátny i s ohľadom na závery znaleckého dokazovania znalcom

z odboru psychológia, ktorý sa vyjadril, že u obžalovaného je nádej

na jeho resocializáciu za predpokladu dodržania abstinencie, vyhnutiu sa hazardným hrám

a pri existencii stabilného rodinného prostredia, pre ktorý záver mu nebol v pôvodnom

konaní uložený trest odňatia slobody na doživotie, o ktorom uložení súd v pôrodnom konaní

zvažoval.

Uloženie vyššie uvedeného trestu si vyžaduje jednak účinná ochrana spoločnosti

s ohľadom na vysokú závažnosť konania obžalovaného, poukazujúc na ťažko napraviteľný.

resp. nenapraviteľný následok v prípade poškodenia zdravia poškodeného , tiež si

To vyžaduje ochrana spoločnosti najmä s ohľadom na stúpajúci trend páchania obdobnej

trestnej činnosti ako i s ohľadom na skutočnosť, že obžalovaný sa dopustil protiprávneho

konania ako príslušník policajného zboru, teda ako osoba, ktorá ma dbať na ochranu

spoločnosti a jej občanov a nie týchto napádať. Súd tu dáva do pozornosti i skutočnosť, že

obžalovaný strieľal na osoby jemu známe, svojich kamarátov, rep. kolegov, s ktorými bol

v stálom kontakte a na jeho osobnosť, ktorá je v zmysle znaleckého dokazovania

egocentrická s prvkami agresívneho správania, nekritická voči svojmu konaniu, pričom

obžalovaný sa namiesto pokory aj po odpykaní časti trestu ľutuje a vinu zľahčuje, snaží sa

zbaviť zodpovednosti tvrdeniami typu, že poškodeným sa už dnes darí lepšie, že on bude mať

zničený život, že nemá kontakt so svojou rodinou.

Súd pri rozhodovaní o výške trestu bral do úvahy i svoje pôvodné argumenty pri

ukladaní trestu ako i príslušné ustanovenia , podľa ktorých trest odňatia

slobody na doživotie možno uložiť iba za súčasného splnenia nasledovných podmienok, a to,

že To vyžaduje účinná ochrana spoločnosti, čo v danom prípade určite vyžaduje, ale tiež

v prípade, že nie je nádej, že by obžalovaného bolo možné napraviť trestom odňatia slobody

v trvaní 25 rokov, ktorú možnosť znalec z odboru psychológie v prípade obžalovaného

pripustil a jeho čiastočná schopnosť resocializácie je zrejmá aj z poslednej správy

a hodnotenia správania sa obžalovaného počas výkonu trestu. ...

Obžalovaný sa na hlavnom pojednávaní po povolení obnovy konania postavil

kriticky k spáchaným skutkom, súd však dáva do pozornosti, že sa tak stalo z jeho strany až

potom, čo bol za vyššie uvedené skutky právoplatne uznaný vinným. Napriek jeho

vyjadreniam súd mu nemohol vymerať ani nižší trest s poukazom práve na vyššie opísané

skutočnosti svedčiace v jeho neprospech a tiež na charakter a závažnosť jeho konania a

následky protiprávnej trestnej činnosti. Takto vymeraný trest je adekvátny jeho protiprávnej

činnosti, v žiadnom smere nie je prísny a bol mu ukladaný tiež s poukazom na skutočnosť, je

v čase spáchania týchto skutkov bol príslušníkom polície s povinnosťou chrániť spoločnosť a

jej občanov práve pred páchateľmi obdobných skutkov.

Pokiaľ obžalovaný apeloval na Okresný súd Nitra o zmiernenie trestu a vôľu súdu

k takémuto postupu, súd dáva do pozornosti, že ukladanie trestu páchateľovi nie je vecou

vôle alebo nevôle a už vôbec nie svojvôle súdu, ale otázkou primeranosti trestu

k spáchaným skutkom, jeho spravodlivosti a otázkou citlivého zvažovania s prihliadnutím

i na dosiahnutie účelu trestu uvedeného v ustanovení

a nasledujúcich vychádzajúc z trestnej sadzby uvedenej pri tom ktorom trestnom čine.

Ani odstupom času od spáchania skutku nemožno hovoriť, že by mal byť

obžalovanému uložený nižší trest a nemení na to nič ani skutočnosť, že je možné, že sa

poškodeným a zlepšil zdravotný stav, ak sa tak stalo, je To potrebné

vyhodnotiť v pozitívnom smere, že sa aspoň čiastočne podarilo zmierniť následky

spáchaného skutku, no poukazujúc na všetky vyššie uvedené skutočnosti, ani táto okolnosť

nemôže privodiť pre obžalovaného priaznivejší trest a ovplyvniť rozhodovanie súdu pri

ukladaní trestu, preto boli i návrhy obžalovaného v tomto smere na doplnenie dokazovania

zamietnuté. Obžalovaný konal v čase spáchania skutku chladnokrvne minimálne

v nepriamom úmysle bez rozmyslu, no pri plnom zachovaní ovládacích a rozpoznávacích

schopností, vidiac v bezprostrednej blízkosti svojich kolegov, ktorých opoznal, videl, že

nemajú nepriestrelné vesty, napriek tomu strieľal na ich telá z krátkej vzdialenosti

zo strelnej zbrane uvedomujúc si ich možnú smrť.

Ani kladné hodnotenie o správaní sa obžalovaného v ústave na výkon trestu odňatia

slobody neznamená, že by uložený trest odňatia slobody v trvaní 25 rokov bol neprimeraný,

skôr svedči o tom, že je správne, že nebol obžalovanému uložený trest odňatia slobody

na doživotie, keďže je vidieť u obžalovaného určitý posun v jeho nazeraní na spáchanú

trestnú činnosť a čiastočnú kritickosť voči svojmu konaniu, ktoré sa však stále snaží

zľahčovať.

Súd pri rozhodovaní a ukladaní trestu zvažoval všetky aspekty osobnosti

obžalovaného ako i okolnosti prípadu rovnako ako pri pôvodne ukladanom treste.

Súd nezistil žiadne okolnosti, pre ktoré by mu mal byť uložený iný trest ako

v pôvodnom konaní, a už vôbec nezistil dôvody pre uloženie trestu s použitím ustanovenia

, t. j. pod dolnú hranicu trestnej sadzby, ako navrhoval obžalovaný.

V danom prípade neboli splnené podmienky ani odseku 1 ani odseku 2 ustanovenia § 39

, t. j. žiadne okolnosti na strany obžalovaného, ani mimoriadne okolnosti

prípadu a ani sama skutočnosť, že obzvlášť závažný zločin vraždy nebol dokonaný, v danom

prípade nebola dôvodom na mimoriadne zníženie trestu pod dolnú hranicu trestnej sadzby,

t.j. pod 20 rokov, nakoľko k nezvrátiteľnému následku v podobe smrti u poškodeným

a nedošlo iba v dôsledku okamžitého zásahu iných osôb a rýchlej zdravotníckej

pomoci, t.j. nie z dôvodu, že by obžalovaný bol v určitom štádiu páchania trestnej činnosti

ustúpil od dokonania skutku alebo zmiernenia následkov spáchaného skutku.

Obžalovaný pri odôvodňovaní svojho návrhu na zníženie trestu resp. na mimoriadne

zníženie trestu pod dolnú hranicu trestnej sadzby zvažoval a bral do úvahy iba skutočnosti,

ktoré by boli jemu na prospech, no súd musí pri ukladaní, trestu prihliadať na všetky

aspekty spáchanej protiprávnej činnosti a ukladať trest tak, aby zabezpečil ochranu

spoločnosti, páchateľovi zabránil v páchaní ďalšej trestnej činnosti, vytvoril mu podmienky

na prevýchovu, a súčasne aby iných odradil od páchania trestnej činnosti, a aby vyjadril

týmto trestom i morálne, odsúdenie páchateľa za spáchanú trestnú činnosť, čím trest plní

zákonom požadovanú ochrannú funkciu aj funkciu individuálnej prevencie ako i generálnej

prevencie smerom k ostatným členom spoločnosti, aby jednoznačne vnímali, že

za porušovanie spoločenských pravidiel môžu byť odsúdení.

S poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti považuje súd takto uložený trest za

primeraný, adekvátny, spravodlivý a dostatočne individualizovaný. Preto súd rozhodol tak

ako je uvedené vo výroku rozsudku.

Súd uložil obžalovanému súčasne trest prepadnutia vecí, ktoré boli zaistené

v trestnom konaní, a ktoré boli použité na spáchanie trestného činu a patria obžalovanému

.

Na výkon trestu odňatia slobody súd zaradil obžalovaného do ústavu na výkon trestu

s maximálnym stupňom stráženia v zmysle písmeno b) .

Ostatné pôvodné výroky neboli výrokom o povolení obnovy konania v prospech

obžalovaného dotknuté, preto nebolo o nich rozhodované v novom konaní

po povolení obnovy konania.»

Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania

v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho

rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka

konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Podľa judikatúry ústavného súdu

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a

právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované

právo na spravodlivé súdne konanie (, , ,

). Rovnako ESĽP konštatoval, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej

miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999).

Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v

odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,

vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997,

Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj

povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie

dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4.

1993, ).

Ústavný súd považuje v prvom rade za podstatné uviesť, že podľa už spomenutej

konštantnej judikatúry nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa

je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Ústavný súd teda pripomína už

spomenutý obmedzený rozsah jeho právomoci preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov, a Trestný

zákon nevynímajúc, viedli k rozhodnutiu vo veci samej. K tomu dodáva, že nepatrí do jeho

právomoci zaoberať sa rozhodnutím o vine a treste () ani otázkou právnej

kvalifikácie skutku, ktorý je predmetom trestného stíhania a o ktorom sa s konečnou

platnosťou koná a rozhoduje pred všeobecnými súdmi (). Inými slovami, úlohou

súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred

skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv,

ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia

súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy taktiež vyplýva, že ústavný súd

nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov

(), a taktiež skutočnosť, že konanie pred všeobecnými súdmi neskončilo podľa

predstáv sťažovateľa, sama osebe nie je právnym základom na namietanie porušenia práv

podľa a podľa dohovoru sťažnosťou podanou ústavnému

súdu, pretože označené právo v sebe nezahŕňa záruku úspechu v konaní (,

, , ).

Podľa pokus trestného činu je trestný podľa trestnej

sadzby ustanovenej na dokonaný trestný čin. Podľa

páchateľovi možno uložiť len taký druh trestu a len v takej výmere, ako To je ustanovené

v tomto zákone... Podľa poľahčujúcou okolnosťou je to, že

páchateľ viedol pred spáchaním trestného činu riadny život. Podľa § 37 písm. h)

priťažujúcou okolnosťou je to, že páchateľ spáchal viac trestných činov. Podľa § 38 ods. 2

pri určovaní druhu trestu a jeho výmery musí súd prihliadnuť na pomer

a mieru závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností. Podľa § 39 ods. 1

ak súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomery

páchateľa je toho názoru, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom bolo

pre páchateľa neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest

kratšieho trvania, možno páchateľovi uložiť trest aj pod dolnú hranicu trestu ustanoveného

týmto zákonom. Podľa súd môže znížiť trest pod dolnú

hranicu trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom aj vtedy, ak odsudzuje páchateľa a)

za prípravu na zločin alebo za pokus trestného činu a ak vzhľadom na povahu a závažnosť

prípravy alebo pokusu je súd toho názoru, že použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto

zákonom by bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na ochranu spoločnosti postačuje aj

trest kratšieho trvania... Podľa ak súd odsudzuje páchateľa za

dva alebo viac trestných činov, uloží mu úhrnný trest podľa toho zákonného ustanovenia,

ktoré sa vzťahuje na trestný čin z nich najprísnejšie trestný... Podľa § 41 ods. 2 Trestného

zákona ak súd ukladá úhrnný trest odňatia slobody za dva alebo viac úmyselných trestných

činov, z ktorých aspoň jeden je zločinom spáchaných dvoma skutkami alebo viacerými

skutkami, zvyšuje sa horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu z nich

najprísnejšie trestného o jednu tretinu. Horná hranica zvýšenej trestnej sadzby nesmie

prevyšovať dvadsaťpäť rokov... Podľa trest odňatia slobody možno

uložiť ako trest na určitú dobu, najviac dvadsaťpäť rokov alebo ako trest odňatia slobody na

doživotie. Podľa trest odňatia slobody na doživotie môže súd

uložiť iba za trestný čin, za ktorý To tento zákon v osobitnej časti dovoľuje, a len

za podmienok, že a) uloženie takého trestu vyžaduje účinná ochrana spoločnosti a b) nie je

nádej, že by páchateľa bolo možné napraviť trestom odňatia slobody na dobu do dvadsaťpäť

rokov.

Ústavný súd v prvom rade vo všeobecnej rovine poukazuje na to, že k povoleniu

obnovy konania v trestnej veci sťažovateľa došlo v súvislosti s nálezom ústavného súdu

sp. zn. z 28. novembra 2012, ktorý bol publikovaný v Zbierke zákonov

Slovenskej republiky 21. decembra 2012 pod č. 428/2012 a ktorým ústavný súd rozhodol,

že v slová v texte za bodkočiarkou „súd uloží páchateľovi trest

nad 1/2 takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ nie sú v súlade s . V dôsledku

tejto skutočnosti všeobecné súdy pristúpili k opätovnému preskúmaniu druhu a výmery

trestu, ktorý bol sťažovateľovi právoplatne uložený v súvislosti s odsudzujúcim rozsudkom

okresného súdu sp. zn. z 24. novembra 2009 v spojení s rozsudkom krajského

súdu sp. zn. z 25. marca 2010. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na

svoje zjednocujúce stanovisko sp. zn. PLz. zo 7. mája 2014, v ktorom uviedol:

„Bod II stanoviska trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

Tpj 44/2013 z 26. novembra 2013, ktoré súvisí s aplikáciou nálezu Ústavného súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 28. decembra 2012 (nález o asperačnej

zásade), zabezpečuje dotknutým fyzickým osobám plnohodnotnú ochranu ich základných

práv a slobôd, a preto je v plnom rozsahu aplikovateľné nielen v konaniach pred

všeobecnými súdmi, ale aj v konaniach pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.“

Pojem svojvôle možno aplikovať na prípady, keď všeobecný súd urobí taký výklad

použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s princípom spravodlivosti alebo

ho urobí v inom než v zákonom ustanovenom a právnom myslení či konsenzuálne

akceptovanom význame alebo bez bližších nerozpoznateľných kritérií. Označené porušenie

niektorej z noriem jednoduchého práva v dôsledku svojvôle alebo v dôsledku interpretácie,

ktorá je v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, mohlo byť spôsobilé zasiahnuť

do označených základných práv sťažovateľa.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu (vrátane

príslušnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia okresného súdu, s ktorým sa krajský

súd stotožnil, pozn.) ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej

právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval

a aplikoval, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom

legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných

na vec sa vzťahujúcich predovšetkým hmotnoprávnych zákonných ustanovení je napadnuté

rozhodnutie krajského súdu aj náležite odôvodnené. Krajský súd vo svojom napadnutom

rozhodnutí (vychádzajúc a vyslovujúc súhlas predovšetkým so zhodnotením osobných

pomerov sťažovateľa a okolností spáchania predovšetkým skutku kvalifikovaného ako

pokus vraždy podľa , pozn.) z hľadiska právnej argumentácie

postačujúcim a zrozumiteľným, ako aj ústavne súladným spôsobom zdôvodnil, prečo uložil

sťažovateľovi trest odňatia slobody vo výmere 23 rokov odňatia slobody so zaradením

do ústavu s maximálnym stupňom stráženia. Úvaha krajského súdu podľa ktorej „Súd

1. stupňa ... opomenul, že obžalovanému po aplikácii Nálezu ukladal trest odňatia slobody

v rámci trestnej sadzby 20 až 25 rokov oproti pôvodnému konaniu, keď v podstate nemal inú

možnosť iba obžalovanému uložiť trest odňatia slobody 25 rokov, pretože dolná hranica

zvýšenej trestnej sadzby presahovala maximálny trest odňatia slobody, ktorý možno podľa

uložiť, keď obžalovanému nebol ukladaný trest odňatia slobody

na doživotie. Túto skutočnosť bolo treba pri ukladaní trestu obžalovanému vziať do úvahy

a akceptovať, že trest odňatia slobody nad 25 rokov je v danom prípade hornou hranicou

zákonnej trestnej sadzby a trest odňatia slobody obžalovanému je potrebné ukladať

v trestnej sadzbe, kde je dolná hranica 20 rokov.“, je plnohodnotným vyjadrením

podmienok nálezu ústavného súdu sp. zn. z 28. novembra 2012, ktorého

realizácia umožnila posunúť hranice trestnoprávnej represie do jej priaznivejšej roviny, keď

súd aj zohľadnením správania sťažovateľa vo výkone trestu mu uložil trest v polovici

zákonnej trestnej sadzby.

Aj ústavný súd sa stotožňuje s právnym názorom krajského súdu, ktorý pri ukladaní

druhu a výmery trestu sťažovateľovi vychádzal z nulového pomeru poľahčujúcich

a priťažujúcich okolností vychádzajúc zo svojho záveru, že sťažovateľ spáchal pri lúpežnom

prepadnutí čerpacej stanice 16. septembra 2008 vo viacčinnom súbehu dva trestné činy,

a to zločin lúpeže podľa a a a obzvlášť závažný

zločin vraždy v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 k § 145 ods. 1 a 2 písm. a) a c) Trestného

zákona, pričom táto skutočnosť podmieňuje použitie ustanovenia § 41 ods. 1 a 2 Trestného

zákona, a 15. septembra 2008 spáchal dva trestné činu, z ktorých jeden je zločinom

nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 1 a 2 Trestného

zákona, z čoho vyplýva, že sťažovateľ spáchal celkovo dva zločiny, jeden obzvlášť závažný

zločin a jeden prečin krádeže podľa a , teda

použitie ustanovenia vychádza zo skutočnosti, že sťažovateľ

spáchal celkovo štyri trestné činy vo viacčinnom súbehu. Na druhej strane do toho času sa

nedopustil inej trestnej činnosti, a teda viedol riadny život, pričom táto skutočnosť je

vyjadrením poľahčujúcej okolnosti podľa . Východiskom

penitenciárnej zodpovednosti sťažovateľa postupujúc podľa § 34 ods. 2 a § 41 ods. 1 a 2

bol pokus trestného činu vraždy podľa k

a c) , ktorý v kvalifikovanej skutkovej podstate umožňuje uložiť trest

odňatia slobody na dvadsať rokov až dvadsaťpäť rokov alebo trest odňatia slobody

na doživotie. Z uvedeného je zrejmé, že krajský súd mal na výber iba dve možnosti,

a to uložiť trest odňatia slobody na doživotie alebo trest odňatia slobody v rozmedzí dvadsať

až dvadsaťpäť rokov odňatia slobody. Predpoklad uloženia trestu odňatia slobody

na doživotie nebol splnený vzhľadom na závery znaleckého skúmania z odboru

psychológie, z ktorých je zrejmé, že sťažovateľ nie je nenapraviteľný, tak ako to vyplýva

z . Úvaha krajského súdu spočívajúca v tom, že

„Uložený trest je adekvátny i s ohľadom na závery znaleckého dokazovania znalcom...

z odboru psychológia, ktorý sa vyjadril, že u obžalovaného... je nádej na jeho resocializáciu

za predpokladu dodržania abstinencie, vyhnutiu sa hazardným hrám a pri existencii

stabilného rodinného prostredia...“, je podporená dôsledným skúmaním osobnosti

sťažovateľa ako páchateľa trestnej činnosti, tak ako To ukladá .

Krajský súd teda pristúpil k uloženiu trestu odňatia slobody v rozmedzí dvadsať až

dvadsaťpäť rokov, pričom limity aplikácie spočívajúce

vo zvyšovaní hornej hranice trestnej sadzby ešte o jednu tretinu boli dané § 41 ods. 2

druhou vetou a . Na druhej strane pri nulovom

pomere poľahčujúcich a priťažujúcich okolností podľa bolo

rozmedzie trestnej sadzby dané výmerou trestnej sadzby od dvadsať až dvadsaťpäť rokov

vychádzajúc z , ktorý predpokladá pri pokuse trestného činu

rovnakú penitenciárnu zodpovednosť ako pri dokonanom trestnom čine. Úvahy sťažovateľa,

ktorý polemizuje so závermi súdov o kvalifikácii skutku ako pokusu obzvlášť závažného

zločinu vraždy podľa a a , sú vysvetliteľné jeho

snahou o čo najpodstatnejšie zmiernenie jeho postihu za spáchanú trestnú činnosť v podobe

uloženia čo najmiernejšieho trestu uloženého zákonom, ktorého výška je podmienená

kvalifikáciou skutku. Úvahy krajského súdu v tom smere, že „Obžalovaný konal v čase

spáchania skutku chladnokrvne minimálne v nepriamom úmysle bez rozmyslu, no pri plnom

zachovaní ovládacích a rozpoznávacích schopností, vidiac v bezprostrednej blízkosti

svojich kolegov, ktorých opoznal, videl, že nemajú nepriestrelné vesty, napriek tomu strieľal

na ich telá z krátkej vzdialenosti zo strelnej zbrane uvedomujúc si ich možnú smrť.“, majú

racionálny podklad a skutkový základ podporený vykonaným dokazovaním, pričom o tomto

závere nie je možné skonštatovať, aby bol postavený mimo zákonného rámca, právneho či

konsenzuálneho myslenia alebo bez bližších nerozpoznateľných kritérií.

V postupe všeobecných súdov nič nenasvedčuje úvahám sťažovateľa

o diskriminačnom postupe proti jeho osobe v dôsledku toho, že bol v čase spáchania trestnej

činnosti príslušníkom Policajného zboru, ale naopak, konajúce súdy na túto skutočnosť

poukázali v rámci skúmania osobných pomerov sťažovateľa ako páchateľa trestnej činnosti

vychádzajúc tak z . Práve táto skutočnosť, ako aj to, že sa

dopustil pokusu obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 14 ods. 1 k § 145 ods. 1 a 2

písm. a) a c) voči svojím kolegom ako osobám, ktoré osobne poznal, boli

podľa názoru ústavného súdu relevantnými skutočnosti majúcimi za následok v konečnom

dôsledku aj vylúčenie postupu všeobecných súdov podľa , ktorý je,

ako je zo samotného znenia zákona zrejmé, fakultatívnou, nie obligatórnou alternatívou

postupu súdov a je podmienený okolnosťami prípadu a pomermi páchateľa, medzi ktoré

patrí aj profesné zaradenie páchateľa.

V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti s rozhodnutím

krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru nie je

záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.

Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný

a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne.

V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a

tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. , ).

Taktiež podľa už mnohonásobne judikovaného názoru ústavného súdu právo na súdnu

ochranu podľa , ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy

nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Po analýze napadnutého

rozhodnutia krajského súdu ústavný súd hodnotí ním predostreté právne závery

odôvodňujúce výšku uloženého trestu sťažovateľovi vo výmere 23 rokov nepodmienečne

ako zákonné a ústavne súladné. Inými slovami, z pohľadu ústavného súdu nie je možné

považovať právne závery krajského súdu týkajúce sa druhu a výšky trestu, ktorý bol

sťažovateľovi uložený, vrátane spôsobu jeho výkonu za arbitrárne alebo zjavne

neopodstatnené, v dôsledku čoho ústavný súd konštatuje, že nezistil príčinnú súvislosť

medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením označeného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V dôsledku uvedeného ústavný súd odmieta sťažnosť

sťažovateľa v tejto jej časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o

ústavnom súde. K rovnakému záveru dospel ústavný súd aj pri posudzovaní namietaného

porušenia , ktorého obsahom nie sú základné práva a slobody.

Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk... iné postavenie.

Podľa nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému

či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo

ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu užívanie všetkých práv ustanovených

zákonom sa zabezpečuje bez diskriminácie z akéhokoľvek dôvodu, ako je pohlavie, rasa,

farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické a iné presvedčenie, národný alebo sociálny pôvod,

príslušnosť k národnostnej menšine...

Podľa čl. 1 ods. 2 dodatkového protokolu nikto nesmie byť diskriminovaný

akýmkoľvek verejným orgánom z akýchkoľvek dôvodov, najmä ako sú dôvody uvedené

v odseku 1.

Sťažovateľ v podanej sťažnosti namieta aj porušenie citovaných článkov ,

dohovoru a dodatkového protokolu vychádzajúc z presvedčenia, že postup všeobecných

súdov v jeho trestnej veci, a to aj po povolení obnovy konania, bol proti nemu

diskriminačný z dôvodov, že bol v čase spáchania trestnej činnosti príslušníkom polície, čo

odôvodňuje tým, že „Ak mi bol trest uložený aj s ohľadom na moje postavenie ako

verejného činiteľa lebo v čase spáchania som bol príslušníkom polície... považujem toto za

diskriminačné“, a zároveň poukazuje na to, že trest odňatia slobody, ktorý mu bol

právoplatne uložený, je neprimerane prísny a v jeho ponímaní „... je vo svojej podstate

krutý a neľudský a preto uloženie úplne neprimeraného trestu je potrebné posudzovať ako

uloženie krutého a neľudského trestu“. Označené články , dohovoru a dodatkového

protokolu sťažovateľ namieta v príčinnej súvislosti s jeho postavením ako príslušníka

Policajného zboru.

K tejto námietke sťažovateľa ústavný súd s ohľadom na svoje už vyslovené úvahy

konštatuje, že nič nenasvedčuje skutočnosti, aby vo veci konajúce súdy konali nad rámec

príslušných ustanovení , predovšetkým jeho , a teda zaoberali sa

otázkou služobného pomeru sťažovateľa mimo rámec skúmania jeho osobných pomerov pre

potreby uloženia druhu a výmery trestu. Na druhej strane sa sám sťažovateľ domáha

uplatnenia postupu všeobecných súdov podľa s cieľom dosiahnuť

zníženie trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu stanovenej trestnej sadzby, ktorá v jeho

prípade predstavuje dvadsať rokov odňatia slobody. Uvedené zákonné ustanovenie priamo

odkazuje na zisťovanie pomerov páchateľa a okolností prípadu, teda na dôsledné skúmanie

osobného statusu samotného sťažovateľa.

V tejto súvislosti si v širších okolnostiach veci ústavný súd dovoľuje upriamiť

pozornosť sťažovateľa na to, že nevyhnutnou podmienkou vzniku služobného pomeru

občana v Policajnom zborue podľa o Policajnom zbore

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) je zloženie služobnej

prísahy v znení uvedenom v , ktorá zakladá vznik

služobného pomeru. Vznik služobného pomeru predpokladá účasť príslušníka Policajného

zboru na plnení úloh a potrieb štátu, a teda „... zodpovedný prístup policajta k

rešpektovaniu predpisov vyplýva z jeho účasti na plnení funkcii štátu. Funkciu štátu plní

policajt za odmenu a s tým súvisiace nadštandartné sociálne, dôchodkové, zdravotné

zabezpečenie. Prirodzeným je očakávanie, že policajti pri svojom postavení budú príkladne

rešpektovať zákony štátu nielen v rámci služby, ale aj mimo nej, ako sa k tomu zaviazali.“

(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. novembra 2002 sp. zn. 4 Sž

118/02). Zloženie zákonom danej prísahy „... nie je prázdnou proklamáciou určenou k

obradným efektom ceremoniálu slávnostného prijatia občana do Policajného zboru, ale

skutočným potvrdením záväzku.“ (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 30. mája 2012). Všeobecné súdy teda nemohli pri hodnotení a zisťovaní

osobných pomerov sťažovateľa ako páchateľa trestnej činnosti prehliadnuť tú skutočnosť, že

bol v čase spáchania trestnej činnosti príslušníkom Policajného zboru a spáchaním trestnej

činnosti sa spreneveril prísahe, ktorú zložil. Zohľadnenie tejto skutočnosti súviselo aj s tým,

že sa dopustil násilného činu proti zakročujúcim príslušníkom Policajného zboru, ktorých

(súdiac podľa obsahu napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov, pozn.) aj spoznal ako

svojich kolegov, čo ho neodradilo od pokračovania v páchaní trestnej činnosti, a to aj voči

svojim kolegom, útočiac na ich život. Z hodnotenia tejto skutočnosti všeobecnými súdmi

vyplýva len to, že táto skutočnosť bola zohľadnená ako jeden z argumentov

neodôvodňujúcich postup súdov podľa , a nie diskriminačným

prvkom podmieňujúcim uloženie trestu odňatia slobody v trvaní dvadsaťtri rokov odňatia

slobody. V naznačených súvislostiach ústavný súd odmieta aj túto časť podanej sťažnosti

sťažovateľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov, na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu (vrátane

príslušnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia okresného súdu, pozn.)

a s prihliadnutím na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu nie je právo na

rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech

v konaní (, , , , ),

ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať

ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti, keďže rozhodovanie o nich je viazané

na vyslovenie porušenia práva alebo slobody ( prvej vety ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2015