Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 207/2015
PDF · 643.74 KB
No categories available
I. ÚS 207/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. apríla 2015
predbežne prerokoval sťažnosť ,
, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 12
ods. 2, čl. 16 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa
čl. 3 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 ods.
1 a 2 Protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4 To 7/2015 z 5. februára 2015 v spojení s rozsudkom
Okresného súdu Nitra sp. zn. 6 T 103/2009 z 25. novembra 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. apríla 2015
doručená sťažnosť
, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv
podľa čl. 12 ods. 2, čl. 16 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 141 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práv podľa čl. 3 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 ods. 1 a 2 Protokolu č. 12
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 To 7/2015
z 5. februára 2015 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) v spojení s rozsudkom
Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 6 T 103/2009 z 25. novembra 2014
(ďalej aj „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu
sp. zn. 6 T 103/2009 z 24. novembra 2009 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5
To 6/2010 z 25. marca 2010 právoplatne odsúdený pre pokus obzvlášť závažného zločinu
vraždy podľa § 14 ods. 1 k § 145 ods. 1 a 2 písm. a) a c) s poukazom na § 139 písm. h)
zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
zákon“) a iné. Uznesením okresného súdu sp. zn. 5 Nt 1/2014 z 30. októbra 2014 bola
v právoplatne skončenej trestnej veci sťažovateľa povolená obnova konania vo vzťahu
k sťažovateľovi právoplatne uloženému trestu, a to v súvislosti s nálezom ústavného súdu
sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012, ktorý bol publikovaný v Zbierke zákonov
Slovenskej republiky 21. decembra 2012 pod č. 428/2012 a ktorým ústavný súd rozhodol,
že v § 41 ods. 2 Trestného zákona slová v texte za bodkočiarkou „súd uloží páchateľovi trest
nad 1/2 takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ nie sú v súlade s ústavou. V dôsledku
tejto skutočnosti okresný súd po povolení obnovy konania vykonal opätovne dokazovanie
iba/len vo vzťahu k druhu a výmere trestu za spáchanú trestnú činnosť a odsúdil sťažovateľa
na úhrnný nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní dvadsaťpäť rokov, na výkon
ktorého ho zaradil do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia. Zároveň
rozhodol o uložení trestu prepadnutia vecí podľa § 60 ods. 1 písm. a) zákona č. 301/2005 Z.
z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). Krajský
súd v odvolacom konaní rozhodol svojím napadnutým rozhodnutím o zrušení
prvostupňového rozhodnutia okresného súdu a sám rozhodol o uložení trestu odňatia
slobody sťažovateľovi vo výmere dvadsaťtri rokov nepodmienečne so zaradením do ústavu s
maximálnym stupňom stráženia a taktiež uložil trest prepadnutia vecí patriacich
sťažovateľovi, ktoré použil pri páchaní trestnej činnosti. V ostatnom podal sťažovateľ
na ústavnom súde sťažnosť.
Sťažovateľ v podanej sťažnosti konštatuje, že „Som oprávnene vo väzení
za protiprávne konanie. Ako prvopáchateľ, prvotrestanec však nie som s neprimerane
prísnym trestom odňatia slobody vo výmere 23 rokov vnútorne stotožnený a nepovažujem
ho za spravodlivý. Nenamietal som krádež, lúpež či nedovolené ozbrojovanie. Vždy som mal
výhrady k vražde v štádiu pokusu so zavinením vo forme nepriameho úmyslu a že nebol
nikto usmrtený. Trest považujem za likvidačný. Za ďalšiu popravu – sociálnu, považujem aj
celkovú náhradu škody spôsobenú streľbou. Musím nahradiť sumu = 214.589,77, €
krajskému riaditeľstvu PZ a sumu = 51.589,77, € VšZP. Takéto celkové potrestanie
a navyše medzi najviac narušenými páchateľmi... nemôže pôsobiť výchovne ale
demoralizujúco.“. V ďalšom sťažovateľ dôvodí, že „V obnovenom konaní som žiadal
prehodnotiť ustanovenia, ktorými sa aplikuje trest a jeho výmera. Žiadal som, aby
vychádzali z jednoty individuálnej a generálnej prevencie. Žiadal som, aby trest zodpovedal
požiadavke primeranosti – proporcionálnosti trestu. Uložený trest vo výmere 23 rokov je
zjavne neprimeraný trest, je nespravodlivý. Nie je v súlade s požiadavkou primeranosti
a zároveň je vo svojej podstate krutý a neľudský a preto uloženie úplne neprimeraného
trestu je potrebné posudzovať ako uloženie krutého a neľudského trestu. Trest mi bol
uložený mechanicky a považujem ho za exemplárne potrestanie spočívajúce v tom, že
prípustnosť trestu neodôvodňuje hľadisko individuálnej prevencie ale iba potrebu odstrašiť
verejnosť prísnym a krutým trestom, čo je prejavom príliš krutého potrestania, kde je
zintenzívnením represie potlačený moment prevýchovy. V prípade zjavného a extrémneho
excesu z požiadavky primeranosti – proporcionality trestu k spáchaným skutkom a
pomerom páchateľa, predovšetkým pri dlhodobom treste odňatia slobody, môže uloženie a
výkon trestu nadobudnúť charakter krutého či neľudského trestu.“. V tejto súvislosti
sťažovateľ zvýraznil to, že „Štrasburský súd naznačuje, že ak by veľmi dlhodobý trest plnil
len punitívnu (trestajúcu) funkciu, mohlo by To znamenať neproporcionálny trest
nezlučiteľný s čl. 3 dohovoru“. Svoju argumentáciu dopĺňa aj o výpočet pochybení
všeobecných súdov, ku ktorým došlo v ich rozhodovacej činnosti, a to predovšetkým v tom,
že „(i) súdy preferovali len tie dôkazy, ktoré potvrdzovali zvolenú skutkovú verziu.
Neurobili nič, čo bolo na môj prospech. Absentovala nezávislosť, nestrannosť a
objektívnosť. (ii) Súdy nepostupovali tak ako je obsahom práva na nestranný súd.
Nepostupovali tak, aby voči účastníkom konali nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich
nenadŕžal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutie. (iii) Výsledkom
takéhoto konania môže byť len nespravodlivý a príliš prísny trest. (iv) Ak mi bol trest
uložený aj s ohľadom na moje postavenie ako verejného činiteľa lebo v čase spáchania som
bol príslušníkom polície, na čo v odôvodnení rozsudku súd viac krát poukazuje, považujem
toto za diskriminačné. (v) Trest nesmie byť ukladaný mechanicky bez zváženia všetkých
okolností konkrétneho prípadu a pomerov páchateľa.“.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Základné práva sťažovateľa uvedené v čl. 46 ods. 1 v spojení s
čl. 141 ods. 1, čl. 12 ods. 2, čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1, čl. 14,
čl. 3 Dohovoru... a čl. 1 ods. 1, ods. 2 Protokolu č. 12 k Dohovoru... boli postupom
Okresného súdu Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 6T 103/2009 a postupom Krajského
súdu Nitra vedenom pod sp. zn. 4To/7/2015 porušené.
2. Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 4To/7/2015 zo dňa 05.02.2015 v spojení
s rozsudkom Okresného súdu Nitra sp. zn. 6T 103/2009 zo dňa 25.11.2014 sa zrušujú.
3. Krajský súd v Nitre v spojení s Okresným súdom v Nitre sú povinný nahradiť trovy
sťažovateľovi trovy konania a prípadné trovy právneho zastupovania...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak
[§ 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)]. Návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozhodnutím
okresného súdu
V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, ktorý znamená, že ústavný
súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami
iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany
tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže
domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne
iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie
(napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,
II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu v trestnej veci sťažovateľa,
ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozhodnutiu
bolo možné podať odvolanie podľa § 306 a nasl. Trestného poriadku ako riadny opravný
prostriedok (čo sťažovateľ aj využil), a preto bolo potrebné v tejto časti sťažnosť odmietnuť
pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozhodnutím
krajského súdu
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby
jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Formuláciou
uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy totiž ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto
práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. V zmysle svojej
judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie
ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom
na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich
občianskych práv a záväzkov na súde, ako aj pod tento článok spadá právomoc súdov
rozhodnúť o oprávnenosti trestného obvinenia voči konkrétnej osobe. Takto interpretovaný
článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú
záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie
konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci [rozhodnutie
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 21. februára 1975, séria A, č. 18,
s 18, § 36]. Právo na spravodlivé prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní,
princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na
odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách
(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou
medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným
princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje
len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky
výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou
úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to ústavný súd
nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré
ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a
právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by
ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Krajský súd v napadnutom rozsudku sp. zn. 4 To 7/2015 z 5. februára 2015
v podstatnom uviedol:
«Krajský súd, ako súd odvolací na základe riadne a včas podaného odvolania
oprávnenou osobou preskúmal podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku zákonnosť
a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie,
ako i správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie
obžalovaného je dôvodné.
Súd I. stupňa na hlavnom pojednávaní po povolení obnovy konania uznesením
Okresného súdu Nitra z 30. 10. 2014, sp. zn. 5 Nt/1/2014, ktorým boli zrušené rozsudky
citované vo výroku tohto rozsudku a to vo výroku o treste, vykonal dokazovanie
v obnovenom konaní týkajúcom sa výroku o treste uloženom obžalovanému. Pri vykonávaní
dôkazov postupoval podľa príslušných ustanovení Trestného poriadku, ako i ďalších
ustanovení upravujúcich spôsob vykonávania dôkazov v trestnom konaní, pričom sa
nedopustil žiadnych podstatných chýb v zmysle § 321 odsek 1 písmeno a/ Trestného
poriadku.
Súd I. stupňa svoje rozhodnutie aj primerane a podrobne odôvodnil, tak ako mu
To ukladajú príslušné ustanovenia Trestného poriadku, keď uviedol, akými úvahami sa
spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov. Stručne a jasne vyložil, ktoré skutočnosti vzal
za dokázané a je zrejmé, ako sa okresný súd vyrovnal s obhajobou obžalovaného a akými
právnymi úvahami sa spravoval pri posudzovaní konania obžalovaného pri ukladaní trestu.
Aj krajský súd sa stotožňuje s úvahami súdu I. stupňa, ktorý dôsledne pri
rozhodovaní o druhu a výmere trestu postupoval podľa § 34 ods. 1, ods. 4 Trestného
zákona, keď v prípade obžalovaného konštatoval poľahčujúcu okolnosť uvedenú v § 36
písmeno j/ Trestného zákona a taktiež priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písmeno h/ Trestného
zákona a správne ukladal trest aj podľa § 41 odsek 2 Trestného zákona, keď vychádzal
jednak z citovaného ustanovenia Trestného zákona a aj z Nálezu ÚS SR 106/2011 zo dňa
28. 11. 2012 (ďalej len „Nález“). Pokiaľ ide o konštatovanie priťažujúcej okolnosti uvedenej
v § 37 písmeno h/ Trestného zákona, je síce pravdou tvrdenie obhajoby obžalovaného, že v
prípade aplikácie ustanovenia § 41 odsek 2 Trestného zákona nemôže dôjsť súčasne aj k
použitiu priťažujúcej okolnosti uvedenej v § 37 písmeno h/ Trestného zákona. V prípade
obžalovaného nejde však o spáchanie iba dvoch úmyselných trestných činov, z ktorých je
jeden zločinom, a následne aplikácii ustanovenia § 41 odsek 2 Trestného zákon. Okrem
dvoch úmyselných trestných činov, z ktorých jeden je zločinom, došlo v prípade
obžalovaného aj k uznaniu viny zo spáchania ďalšieho zločinu a to zločinu nedovoleného
ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 odsek 2 Trestného zákona a prečinu
krádeže (pričom použitie asperačnej zásady odôvodňuje už viacčinný súbeh obzvlášť
závažného zločinu vraždy a zločinu lúpeže) a táto skutočnosť odôvodňuje u obžalovaného
aplikáciu aj priťažujúcej okolnosti uvedenej v § 37 písmeno h/ Trestného zákona a preto
bolo namieste ukladanie trestu podľa § 38 odsek 2 Trestného zákona, pretože došlo k
rovnováhe priťažujúcich a poľahčujúcich okolností.
Krajský súd sa stotožňuje aj s úvahami súdu I. stupňa, že závažnosť konania
obžalovaného je vysoká, správne súd poukázal na nenapraviteľný následok v prípade
poškodenia zdravia u poškodeného . Správne súd poukázal na skutočnosť, že
obžalovaný sa protiprávneho konania dopustil ako príslušník policajného zboru a najmä
charakter a okolnosti spáchania trestných činov, najmä obzvlášť závažného zločinu vraždy
v štádiu pokusu, ktoré súd I. stupňa podrobne uviedol v odôvodnení napadnutého rozsudku,
s ktorými sa aj krajský súd v celom rozsahu stotožňuje a ako na správne na ne poukazuje.
Navyše je potrebné prihliadnuť aj na rozsah spáchanej trestnej činnosti, keď obžalovaný sa
popri spáchaniu obzvlášť závažného zločinu dopustil ďalších dvoch zločinov a jedného
prečinu, pričom na spáchanie prečinu navyše využil svoje postavenie príslušníka
policajného zboru. Tieto skutočnosti u obžalovaného neodôvodňovali aplikáciu
mimoriadneho zníženia trestu odňatia slobody podľa § 39 Trestného zákona, pretože
uloženie trestu obžalovanému v rámci zákonnej trestnej sadzby nie je pre obžalovaného
neprimerane prísne. Súd 1. stupňa však opomenul, že obžalovanému po aplikácii Nálezu
ukladal trest odňatia slobody v rámci trestnej sadzby 20 až 25 rokov oproti pôvodnému
konaniu, keď v podstate nemal inú možnosť iba obžalovanému uložiť trest odňatia slobody
25 rokov, pretože dolná hranica zvýšenej trestnej sadzby presahovala maximálny trest
odňatia slobody, ktorý možno podľa Trestného zákona uložiť, keď obžalovanému nebol
ukladaný trest odňatia slobody na doživotie. Túto skutočnosť bolo treba pri ukladaní trestu
obžalovanému vziať do úvahy a akceptovať, že trest odňatia slobody nad 25 rokov je
v danom prípade hornou hranicou zákonnej trestnej sadzby a trest odňatia slobody
obžalovanému je potrebné ukladať v trestnej sadzbe, kde je dolná hranica 20 rokov. Krajský
súd dospel k záveru, že v prípade obžalovaného, najmä vzhľadom na skutočnosť, že do
spáchania trestnej činnosti, nebol súdne trestaný, vo výkone trestu odňatia slobody sa
správa pozitívne, nie je potrebné na tohto pôsobiť uložením trestu odňatia slobody na úplne
hornej hranici zákonnej trestnej sadzby a preto obžalovanému za súčasného zrušenia
napadnutého rozsudku podľa § 321 odsek 1 písmeno e/ Trestného poriadku uložil trest
odňatia podľa § 145 odsek 2 Trestného zákona za súčasného použitia poľahčujúcej
okolnosti podľa § 36 písmeno j/ Trestného zákona a priťažujúcej okolnosti uvedenej v § 37
písmeno h/ Trestného zákona, § 38 odsek 2 a § 41 odsek 2 Trestného zákona trest odňatia
slobody 23 rokov. Podľa § 48 odsek 3 písmeno b/ Trestného zákona ho zaradil na výkon
trestu odňatia slobody do ústavu s maximálnym stupňom stráženia a uložil aj trest
prepadnutia veci tak, ako je To uvedené vo výroku tohto rozsudku.»
Vzhľadom na obsahovú spojitosť napadnutého rozsudku krajského súdu sp. zn.
4 To 7/2015 z 5. februára 2015 s napadnutým rozsudkom okresného súdu sp. zn.
6 T 103/2009 z 25. novembra 2014 považoval ústavný súd za potrebné uviesť aj relevantnú
časť odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu, ktorý v podstatnom dôvodil:
«Súd po povolení obnovy konania na hlavnom pojednávaní po doplnení dokazovania
oboznámením aktuálnych správ na obžalovaného a aktuálneho odpisu z registra trestov
na obžalovaného, ktorý sa od posledného rozhodovania nezmenil, oboznámením spisu ako
i pripojeného spisu Okresného súdu Nitra sp. zn. 5 Nt 1/2014 a v ňom priložených správ
a hodnotení na odsúdeného a po vypočutí obžalovaného, zhodnotil dôkazy a opäť vo veci
rozhodol a uložil obžalovanému trest za spáchané skutky.
Z aktuálneho registra trestov súd zistil, že obžalovaný nebol mimo tejto trestnej veci
doposiaľ súdne trestaný.
Z hodnotenia ústavu na výkon trestu odňatia slobody a Ústavu na výkon väzby
v Nitre vyplynulo, že správanie a vystupovanie obžalovaného počas predchádzajúceho
výkonu väzby a výkonu trestu bolo dlhodobo na požadovanej úrovni, počas výkonu bol
4 krát disciplinárne odmenený, v rámci vnútornej diferenciácie je umiestnený
v diferenciačnej skupine „B“. Je zaradený na pracovisku, pričom pracovná morálka je
hodnotená kladne. Do prác na zlepšenie ústavu sa nezapája.
Pri úvahách o druhu a výmere trestu postupoval súd v zmysle ustanovení § 34 odsek
1 4 Trestného poriadku, pričom bral do úvahy spôsob spáchania trestného činu, jeho
následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, osobu
páchateľa a možnosť jeho nápravy.
Z poľahčujúcich okolnosti uvedených v § 36 Trestného zákona súd zistil poľahčujúcu
okolnosť, že viedol riadny život.
Z priťažujúcich okolností uvedených v § 37 Trestného zákona súd u obžalovaného
zistil okolnosť uvedenú pod písmenom h), keďže mu ukladal trest spolu za 4 skutky uvedené
v pôvodne vyhlásenom prvom odcudzujúcom rozsudku. Súd teda vychádzal z rovnakého
pomeru priťažujúcich a poľahčujúcich okolností v zmysle ustanovenia § 38 odsek 2
Trestného zákona, pričom aplikoval ustanovenie § 41 odsek 2 Trestného zákona
asperačnú zásadu zohľadniac i Nález ÚS SR 106/2011 zo dňa 28. 11. 2012, ktorým bola
zrušená veta za bodkočiarkou v ustanovení § 41 odsek 2 Trestného zákona, ktorou sa
prikazovalo súdu ukladať trest odňatia slobody nad jednu polovicu trestnej sadzby určenej
podľa prvej vety § 41 odsek 2 Trestného zákona a uložil mu trest za skutky uvedené v
rozsudku, z ktorých aspoň jeden je zločinom, preto mu mal zvýšiť hornú hranicu trestnej
sadzby o jednu tretinu. Nakoľko však pri trestnej sadzbe uvedenej pri trestnom čine
najprísnejšie trestnom, pre ktorý bol uznaný vinným, v danom prípade obzvlášť závažnom
zločine vraždy podľa § 145 odsek 2 Trestného zákona je trestná sadzba 20 až 25 rokov
alebo trest odňatia slobody na doživotie, túto nebolo možné upraviť v zmysle vyššie
uvedeného ustanovenia § 41 odsek 2 Trestného zákona a zvýšiť hornú hranicu nad 25 rokov
poukazujúc na ustanovenie § 46 Trestného zákona, podľa ktorého trest odňatia slobody
možno uložiť ako trest na dobu určitú, najviac na 25 rokov alebo ako trest odňatia slobody
na doživotie. Súd teda vychádzal z pôvodnej trestnej sadzby uvedenej v ustanovení § 145
odsek 2 Trestného zákona, tj. 20 25 rokov alebo trest odňatia slobody na doživotie.
Takto súd dospel k záveru, že účel trestu podľa § 34 Trestného zákona tak v oblasti
generálnej ako aj individuálnej prevencie bude v prejednávanej veci dosiahnutý uložením
nepodmienečného trestu odňatia slobody obžalovanému vo výmere 25 rokov s ohľadom
na jeho skutočnosť, že spáchal viac skutkov voči viacerým osobám, v krátkom časovom
slede za sebou a s prihliadnuc na nenapraviteľné, resp. ťažko napraviteľné následky
na poškodenom a v podobe ťažkých zdravotných postihnutí.
Súd v rámci povolenej obnovy konania v prospech obžalovaného nemôže uložiť trest
prísnejší, no dospel k záveru, že mu nie je možné uložiť ani trest miernejší.
Uložený trest je adekvátny i s ohľadom na závery znaleckého dokazovania znalcom
z odboru psychológia, ktorý sa vyjadril, že u obžalovaného je nádej
na jeho resocializáciu za predpokladu dodržania abstinencie, vyhnutiu sa hazardným hrám
a pri existencii stabilného rodinného prostredia, pre ktorý záver mu nebol v pôvodnom
konaní uložený trest odňatia slobody na doživotie, o ktorom uložení súd v pôrodnom konaní
zvažoval.
Uloženie vyššie uvedeného trestu si vyžaduje jednak účinná ochrana spoločnosti
s ohľadom na vysokú závažnosť konania obžalovaného, poukazujúc na ťažko napraviteľný.
resp. nenapraviteľný následok v prípade poškodenia zdravia poškodeného , tiež si
To vyžaduje ochrana spoločnosti najmä s ohľadom na stúpajúci trend páchania obdobnej
trestnej činnosti ako i s ohľadom na skutočnosť, že obžalovaný sa dopustil protiprávneho
konania ako príslušník policajného zboru, teda ako osoba, ktorá ma dbať na ochranu
spoločnosti a jej občanov a nie týchto napádať. Súd tu dáva do pozornosti i skutočnosť, že
obžalovaný strieľal na osoby jemu známe, svojich kamarátov, rep. kolegov, s ktorými bol
v stálom kontakte a na jeho osobnosť, ktorá je v zmysle znaleckého dokazovania
egocentrická s prvkami agresívneho správania, nekritická voči svojmu konaniu, pričom
obžalovaný sa namiesto pokory aj po odpykaní časti trestu ľutuje a vinu zľahčuje, snaží sa
zbaviť zodpovednosti tvrdeniami typu, že poškodeným sa už dnes darí lepšie, že on bude mať
zničený život, že nemá kontakt so svojou rodinou.
Súd pri rozhodovaní o výške trestu bral do úvahy i svoje pôvodné argumenty pri
ukladaní trestu ako i príslušné ustanovenia Trestného zákona, podľa ktorých trest odňatia
slobody na doživotie možno uložiť iba za súčasného splnenia nasledovných podmienok, a to,
že To vyžaduje účinná ochrana spoločnosti, čo v danom prípade určite vyžaduje, ale tiež
v prípade, že nie je nádej, že by obžalovaného bolo možné napraviť trestom odňatia slobody
v trvaní 25 rokov, ktorú možnosť znalec z odboru psychológie v prípade obžalovaného
pripustil a jeho čiastočná schopnosť resocializácie je zrejmá aj z poslednej správy
a hodnotenia správania sa obžalovaného počas výkonu trestu. ...
Obžalovaný sa na hlavnom pojednávaní po povolení obnovy konania postavil
kriticky k spáchaným skutkom, súd však dáva do pozornosti, že sa tak stalo z jeho strany až
potom, čo bol za vyššie uvedené skutky právoplatne uznaný vinným. Napriek jeho
vyjadreniam súd mu nemohol vymerať ani nižší trest s poukazom práve na vyššie opísané
skutočnosti svedčiace v jeho neprospech a tiež na charakter a závažnosť jeho konania a
následky protiprávnej trestnej činnosti. Takto vymeraný trest je adekvátny jeho protiprávnej
činnosti, v žiadnom smere nie je prísny a bol mu ukladaný tiež s poukazom na skutočnosť, je
v čase spáchania týchto skutkov bol príslušníkom polície s povinnosťou chrániť spoločnosť a
jej občanov práve pred páchateľmi obdobných skutkov.
Pokiaľ obžalovaný apeloval na Okresný súd Nitra o zmiernenie trestu a vôľu súdu
k takémuto postupu, súd dáva do pozornosti, že ukladanie trestu páchateľovi nie je vecou
vôle alebo nevôle a už vôbec nie svojvôle súdu, ale otázkou primeranosti trestu
k spáchaným skutkom, jeho spravodlivosti a otázkou citlivého zvažovania s prihliadnutím
i na dosiahnutie účelu trestu uvedeného v ustanovení § 31 Trestného zákona
a nasledujúcich vychádzajúc z trestnej sadzby uvedenej pri tom ktorom trestnom čine.
Ani odstupom času od spáchania skutku nemožno hovoriť, že by mal byť
obžalovanému uložený nižší trest a nemení na to nič ani skutočnosť, že je možné, že sa
poškodeným a zlepšil zdravotný stav, ak sa tak stalo, je To potrebné
vyhodnotiť v pozitívnom smere, že sa aspoň čiastočne podarilo zmierniť následky
spáchaného skutku, no poukazujúc na všetky vyššie uvedené skutočnosti, ani táto okolnosť
nemôže privodiť pre obžalovaného priaznivejší trest a ovplyvniť rozhodovanie súdu pri
ukladaní trestu, preto boli i návrhy obžalovaného v tomto smere na doplnenie dokazovania
zamietnuté. Obžalovaný konal v čase spáchania skutku chladnokrvne minimálne
v nepriamom úmysle bez rozmyslu, no pri plnom zachovaní ovládacích a rozpoznávacích
schopností, vidiac v bezprostrednej blízkosti svojich kolegov, ktorých opoznal, videl, že
nemajú nepriestrelné vesty, napriek tomu strieľal na ich telá z krátkej vzdialenosti
zo strelnej zbrane uvedomujúc si ich možnú smrť.
Ani kladné hodnotenie o správaní sa obžalovaného v ústave na výkon trestu odňatia
slobody neznamená, že by uložený trest odňatia slobody v trvaní 25 rokov bol neprimeraný,
skôr svedči o tom, že je správne, že nebol obžalovanému uložený trest odňatia slobody
na doživotie, keďže je vidieť u obžalovaného určitý posun v jeho nazeraní na spáchanú
trestnú činnosť a čiastočnú kritickosť voči svojmu konaniu, ktoré sa však stále snaží
zľahčovať.
Súd pri rozhodovaní a ukladaní trestu zvažoval všetky aspekty osobnosti
obžalovaného ako i okolnosti prípadu rovnako ako pri pôvodne ukladanom treste.
Súd nezistil žiadne okolnosti, pre ktoré by mu mal byť uložený iný trest ako
v pôvodnom konaní, a už vôbec nezistil dôvody pre uloženie trestu s použitím ustanovenia
§ 39 Trestného zákona, t. j. pod dolnú hranicu trestnej sadzby, ako navrhoval obžalovaný.
V danom prípade neboli splnené podmienky ani odseku 1 ani odseku 2 ustanovenia § 39
Trestného zákona, t. j. žiadne okolnosti na strany obžalovaného, ani mimoriadne okolnosti
prípadu a ani sama skutočnosť, že obzvlášť závažný zločin vraždy nebol dokonaný, v danom
prípade nebola dôvodom na mimoriadne zníženie trestu pod dolnú hranicu trestnej sadzby,
t.j. pod 20 rokov, nakoľko k nezvrátiteľnému následku v podobe smrti u poškodeným
a nedošlo iba v dôsledku okamžitého zásahu iných osôb a rýchlej zdravotníckej
pomoci, t.j. nie z dôvodu, že by obžalovaný bol v určitom štádiu páchania trestnej činnosti
ustúpil od dokonania skutku alebo zmiernenia následkov spáchaného skutku.
Obžalovaný pri odôvodňovaní svojho návrhu na zníženie trestu resp. na mimoriadne
zníženie trestu pod dolnú hranicu trestnej sadzby zvažoval a bral do úvahy iba skutočnosti,
ktoré by boli jemu na prospech, no súd musí pri ukladaní, trestu prihliadať na všetky
aspekty spáchanej protiprávnej činnosti a ukladať trest tak, aby zabezpečil ochranu
spoločnosti, páchateľovi zabránil v páchaní ďalšej trestnej činnosti, vytvoril mu podmienky
na prevýchovu, a súčasne aby iných odradil od páchania trestnej činnosti, a aby vyjadril
týmto trestom i morálne, odsúdenie páchateľa za spáchanú trestnú činnosť, čím trest plní
zákonom požadovanú ochrannú funkciu aj funkciu individuálnej prevencie ako i generálnej
prevencie smerom k ostatným členom spoločnosti, aby jednoznačne vnímali, že
za porušovanie spoločenských pravidiel môžu byť odsúdení.
S poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti považuje súd takto uložený trest za
primeraný, adekvátny, spravodlivý a dostatočne individualizovaný. Preto súd rozhodol tak
ako je uvedené vo výroku rozsudku.
Súd uložil obžalovanému súčasne trest prepadnutia vecí, ktoré boli zaistené
v trestnom konaní, a ktoré boli použité na spáchanie trestného činu a patria obžalovanému
.
Na výkon trestu odňatia slobody súd zaradil obžalovaného do ústavu na výkon trestu
s maximálnym stupňom stráženia v zmysle § 48 ods. 3 písmeno b) Trestného zákona.
Ostatné pôvodné výroky neboli výrokom o povolení obnovy konania v prospech
obžalovaného dotknuté, preto nebolo o nich rozhodované v novom konaní
po povolení obnovy konania.»
Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania
v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho
rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka
konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Podľa judikatúry ústavného súdu
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a
právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované
právo na spravodlivé súdne konanie (III. ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03,
IV. ÚS 112/05). Rovnako ESĽP konštatoval, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej
miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999).
Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v
odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997,
Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj
povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie
dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4.
1993, II. ÚS 410/06).
Ústavný súd považuje v prvom rade za podstatné uviesť, že podľa už spomenutej
konštantnej judikatúry nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy
je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Ústavný súd teda pripomína už
spomenutý obmedzený rozsah jeho právomoci preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov, Trestný poriadok a Trestný
zákon nevynímajúc, viedli k rozhodnutiu vo veci samej. K tomu dodáva, že nepatrí do jeho
právomoci zaoberať sa rozhodnutím o vine a treste (II. ÚS 31/94) ani otázkou právnej
kvalifikácie skutku, ktorý je predmetom trestného stíhania a o ktorom sa s konečnou
platnosťou koná a rozhoduje pred všeobecnými súdmi (I. ÚS 18/00). Inými slovami, úlohou
súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred
skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv,
ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia
súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy taktiež vyplýva, že ústavný súd
nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov
(I. ÚS 19/02), a taktiež skutočnosť, že konanie pred všeobecnými súdmi neskončilo podľa
predstáv sťažovateľa, sama osebe nie je právnym základom na namietanie porušenia práv
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažnosťou podanou ústavnému
súdu, pretože označené právo v sebe nezahŕňa záruku úspechu v konaní (II. ÚS 218/02,
III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08).
Podľa § 14 ods. 2 Trestného zákona pokus trestného činu je trestný podľa trestnej
sadzby ustanovenej na dokonaný trestný čin. Podľa § 34 ods. 2 Trestného zákona
páchateľovi možno uložiť len taký druh trestu a len v takej výmere, ako To je ustanovené
v tomto zákone... Podľa § 36 písm. j) Trestného zákona poľahčujúcou okolnosťou je to, že
páchateľ viedol pred spáchaním trestného činu riadny život. Podľa § 37 písm. h)
priťažujúcou okolnosťou je to, že páchateľ spáchal viac trestných činov. Podľa § 38 ods. 2
Trestného zákona pri určovaní druhu trestu a jeho výmery musí súd prihliadnuť na pomer
a mieru závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností. Podľa § 39 ods. 1
Trestného zákona ak súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomery
páchateľa je toho názoru, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom bolo
pre páchateľa neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest
kratšieho trvania, možno páchateľovi uložiť trest aj pod dolnú hranicu trestu ustanoveného
týmto zákonom. Podľa § 39 ods. 2 Trestného zákona súd môže znížiť trest pod dolnú
hranicu trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom aj vtedy, ak odsudzuje páchateľa a)
za prípravu na zločin alebo za pokus trestného činu a ak vzhľadom na povahu a závažnosť
prípravy alebo pokusu je súd toho názoru, že použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto
zákonom by bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na ochranu spoločnosti postačuje aj
trest kratšieho trvania... Podľa § 41 ods. 1 Trestného zákona ak súd odsudzuje páchateľa za
dva alebo viac trestných činov, uloží mu úhrnný trest podľa toho zákonného ustanovenia,
ktoré sa vzťahuje na trestný čin z nich najprísnejšie trestný... Podľa § 41 ods. 2 Trestného
zákona ak súd ukladá úhrnný trest odňatia slobody za dva alebo viac úmyselných trestných
činov, z ktorých aspoň jeden je zločinom spáchaných dvoma skutkami alebo viacerými
skutkami, zvyšuje sa horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu z nich
najprísnejšie trestného o jednu tretinu. Horná hranica zvýšenej trestnej sadzby nesmie
prevyšovať dvadsaťpäť rokov... Podľa § 46 Trestného zákona trest odňatia slobody možno
uložiť ako trest na určitú dobu, najviac dvadsaťpäť rokov alebo ako trest odňatia slobody na
doživotie. Podľa § 47 ods. 1 Trestného zákona trest odňatia slobody na doživotie môže súd
uložiť iba za trestný čin, za ktorý To tento zákon v osobitnej časti dovoľuje, a len
za podmienok, že a) uloženie takého trestu vyžaduje účinná ochrana spoločnosti a b) nie je
nádej, že by páchateľa bolo možné napraviť trestom odňatia slobody na dobu do dvadsaťpäť
rokov.
Ústavný súd v prvom rade vo všeobecnej rovine poukazuje na to, že k povoleniu
obnovy konania v trestnej veci sťažovateľa došlo v súvislosti s nálezom ústavného súdu
sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012, ktorý bol publikovaný v Zbierke zákonov
Slovenskej republiky 21. decembra 2012 pod č. 428/2012 a ktorým ústavný súd rozhodol,
že v § 41 ods. 2 Trestného zákona slová v texte za bodkočiarkou „súd uloží páchateľovi trest
nad 1/2 takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ nie sú v súlade s ústavou. V dôsledku
tejto skutočnosti všeobecné súdy pristúpili k opätovnému preskúmaniu druhu a výmery
trestu, ktorý bol sťažovateľovi právoplatne uložený v súvislosti s odsudzujúcim rozsudkom
okresného súdu sp. zn. 6 T 103/2009 z 24. novembra 2009 v spojení s rozsudkom krajského
súdu sp. zn. 5 To 6/2010 z 25. marca 2010. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na
svoje zjednocujúce stanovisko sp. zn. PLz. ÚS 2/2014 zo 7. mája 2014, v ktorom uviedol:
„Bod II stanoviska trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
Tpj 44/2013 z 26. novembra 2013, ktoré súvisí s aplikáciou nálezu Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. decembra 2012 (nález o asperačnej
zásade), zabezpečuje dotknutým fyzickým osobám plnohodnotnú ochranu ich základných
práv a slobôd, a preto je v plnom rozsahu aplikovateľné nielen v konaniach pred
všeobecnými súdmi, ale aj v konaniach pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.“
Pojem svojvôle možno aplikovať na prípady, keď všeobecný súd urobí taký výklad
použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s princípom spravodlivosti alebo
ho urobí v inom než v zákonom ustanovenom a právnom myslení či konsenzuálne
akceptovanom význame alebo bez bližších nerozpoznateľných kritérií. Označené porušenie
niektorej z noriem jednoduchého práva v dôsledku svojvôle alebo v dôsledku interpretácie,
ktorá je v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, mohlo byť spôsobilé zasiahnuť
do označených základných práv sťažovateľa.
Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu (vrátane
príslušnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia okresného súdu, s ktorým sa krajský
súd stotožnil, pozn.) ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej
právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval
a aplikoval, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom
legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných
na vec sa vzťahujúcich predovšetkým hmotnoprávnych zákonných ustanovení je napadnuté
rozhodnutie krajského súdu aj náležite odôvodnené. Krajský súd vo svojom napadnutom
rozhodnutí (vychádzajúc a vyslovujúc súhlas predovšetkým so zhodnotením osobných
pomerov sťažovateľa a okolností spáchania predovšetkým skutku kvalifikovaného ako
pokus vraždy podľa § 145 ods. 2 Trestného zákona, pozn.) z hľadiska právnej argumentácie
postačujúcim a zrozumiteľným, ako aj ústavne súladným spôsobom zdôvodnil, prečo uložil
sťažovateľovi trest odňatia slobody vo výmere 23 rokov odňatia slobody so zaradením
do ústavu s maximálnym stupňom stráženia. Úvaha krajského súdu podľa ktorej „Súd
1. stupňa ... opomenul, že obžalovanému po aplikácii Nálezu ukladal trest odňatia slobody
v rámci trestnej sadzby 20 až 25 rokov oproti pôvodnému konaniu, keď v podstate nemal inú
možnosť iba obžalovanému uložiť trest odňatia slobody 25 rokov, pretože dolná hranica
zvýšenej trestnej sadzby presahovala maximálny trest odňatia slobody, ktorý možno podľa
Trestného zákona uložiť, keď obžalovanému nebol ukladaný trest odňatia slobody
na doživotie. Túto skutočnosť bolo treba pri ukladaní trestu obžalovanému vziať do úvahy
a akceptovať, že trest odňatia slobody nad 25 rokov je v danom prípade hornou hranicou
zákonnej trestnej sadzby a trest odňatia slobody obžalovanému je potrebné ukladať
v trestnej sadzbe, kde je dolná hranica 20 rokov.“, je plnohodnotným vyjadrením
podmienok nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012, ktorého
realizácia umožnila posunúť hranice trestnoprávnej represie do jej priaznivejšej roviny, keď
súd aj zohľadnením správania sťažovateľa vo výkone trestu mu uložil trest v polovici
zákonnej trestnej sadzby.
Aj ústavný súd sa stotožňuje s právnym názorom krajského súdu, ktorý pri ukladaní
druhu a výmery trestu sťažovateľovi vychádzal z nulového pomeru poľahčujúcich
a priťažujúcich okolností vychádzajúc zo svojho záveru, že sťažovateľ spáchal pri lúpežnom
prepadnutí čerpacej stanice 16. septembra 2008 vo viacčinnom súbehu dva trestné činy,
a to zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1 a 2 písm. b) a c) Trestného zákona a obzvlášť závažný
zločin vraždy v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 k § 145 ods. 1 a 2 písm. a) a c) Trestného
zákona, pričom táto skutočnosť podmieňuje použitie ustanovenia § 41 ods. 1 a 2 Trestného
zákona, a 15. septembra 2008 spáchal dva trestné činu, z ktorých jeden je zločinom
nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 1 a 2 Trestného
zákona, z čoho vyplýva, že sťažovateľ spáchal celkovo dva zločiny, jeden obzvlášť závažný
zločin a jeden prečin krádeže podľa § 212 ods. 1 a 3 písm. c) Trestného zákona, teda
použitie ustanovenia § 37 písm. h) Trestného zákona vychádza zo skutočnosti, že sťažovateľ
spáchal celkovo štyri trestné činy vo viacčinnom súbehu. Na druhej strane do toho času sa
nedopustil inej trestnej činnosti, a teda viedol riadny život, pričom táto skutočnosť je
vyjadrením poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. j) Trestného zákona. Východiskom
penitenciárnej zodpovednosti sťažovateľa postupujúc podľa § 34 ods. 2 a § 41 ods. 1 a 2
Trestného zákona bol pokus trestného činu vraždy podľa § 14 ods. 1 k § 145 ods. 2 písm. a)
a c) Trestného zákona, ktorý v kvalifikovanej skutkovej podstate umožňuje uložiť trest
odňatia slobody na dvadsať rokov až dvadsaťpäť rokov alebo trest odňatia slobody
na doživotie. Z uvedeného je zrejmé, že krajský súd mal na výber iba dve možnosti,
a to uložiť trest odňatia slobody na doživotie alebo trest odňatia slobody v rozmedzí dvadsať
až dvadsaťpäť rokov odňatia slobody. Predpoklad uloženia trestu odňatia slobody
na doživotie nebol splnený vzhľadom na závery znaleckého skúmania z odboru
psychológie, z ktorých je zrejmé, že sťažovateľ nie je nenapraviteľný, tak ako to vyplýva
z § 47 ods. 1 písm. b) Trestného zákona. Úvaha krajského súdu spočívajúca v tom, že
„Uložený trest je adekvátny i s ohľadom na závery znaleckého dokazovania znalcom...
z odboru psychológia, ktorý sa vyjadril, že u obžalovaného... je nádej na jeho resocializáciu
za predpokladu dodržania abstinencie, vyhnutiu sa hazardným hrám a pri existencii
stabilného rodinného prostredia...“, je podporená dôsledným skúmaním osobnosti
sťažovateľa ako páchateľa trestnej činnosti, tak ako To ukladá § 34 ods. 4 Trestného zákona.
Krajský súd teda pristúpil k uloženiu trestu odňatia slobody v rozmedzí dvadsať až
dvadsaťpäť rokov, pričom limity aplikácie § 41 ods. 2 Trestného zákona spočívajúce
vo zvyšovaní hornej hranice trestnej sadzby ešte o jednu tretinu boli dané § 41 ods. 2
druhou vetou Trestného zákona a § 46 Trestného zákona. Na druhej strane pri nulovom
pomere poľahčujúcich a priťažujúcich okolností podľa § 38 ods. 2 Trestného zákona bolo
rozmedzie trestnej sadzby dané výmerou trestnej sadzby od dvadsať až dvadsaťpäť rokov
vychádzajúc z § 14 ods. 1 Trestného zákona, ktorý predpokladá pri pokuse trestného činu
rovnakú penitenciárnu zodpovednosť ako pri dokonanom trestnom čine. Úvahy sťažovateľa,
ktorý polemizuje so závermi súdov o kvalifikácii skutku ako pokusu obzvlášť závažného
zločinu vraždy podľa § 145 ods. 1 a 2 písm. a) a c) Trestného zákona, sú vysvetliteľné jeho
snahou o čo najpodstatnejšie zmiernenie jeho postihu za spáchanú trestnú činnosť v podobe
uloženia čo najmiernejšieho trestu uloženého zákonom, ktorého výška je podmienená
kvalifikáciou skutku. Úvahy krajského súdu v tom smere, že „Obžalovaný konal v čase
spáchania skutku chladnokrvne minimálne v nepriamom úmysle bez rozmyslu, no pri plnom
zachovaní ovládacích a rozpoznávacích schopností, vidiac v bezprostrednej blízkosti
svojich kolegov, ktorých opoznal, videl, že nemajú nepriestrelné vesty, napriek tomu strieľal
na ich telá z krátkej vzdialenosti zo strelnej zbrane uvedomujúc si ich možnú smrť.“, majú
racionálny podklad a skutkový základ podporený vykonaným dokazovaním, pričom o tomto
závere nie je možné skonštatovať, aby bol postavený mimo zákonného rámca, právneho či
konsenzuálneho myslenia alebo bez bližších nerozpoznateľných kritérií.
V postupe všeobecných súdov nič nenasvedčuje úvahám sťažovateľa
o diskriminačnom postupe proti jeho osobe v dôsledku toho, že bol v čase spáchania trestnej
činnosti príslušníkom Policajného zboru, ale naopak, konajúce súdy na túto skutočnosť
poukázali v rámci skúmania osobných pomerov sťažovateľa ako páchateľa trestnej činnosti
vychádzajúc tak z § 34 ods. 4 Trestného zákona. Práve táto skutočnosť, ako aj to, že sa
dopustil pokusu obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 14 ods. 1 k § 145 ods. 1 a 2
písm. a) a c) Trestného zákona voči svojím kolegom ako osobám, ktoré osobne poznal, boli
podľa názoru ústavného súdu relevantnými skutočnosti majúcimi za následok v konečnom
dôsledku aj vylúčenie postupu všeobecných súdov podľa § 39 Trestného zákona, ktorý je,
ako je zo samotného znenia zákona zrejmé, fakultatívnou, nie obligatórnou alternatívou
postupu súdov a je podmienený okolnosťami prípadu a pomermi páchateľa, medzi ktoré
patrí aj profesné zaradenie páchateľa.
V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti s rozhodnutím
krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je
záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.
Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný
a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne.
V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a
tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
Taktiež podľa už mnohonásobne judikovaného názoru ústavného súdu právo na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy
nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Po analýze napadnutého
rozhodnutia krajského súdu ústavný súd hodnotí ním predostreté právne závery
odôvodňujúce výšku uloženého trestu sťažovateľovi vo výmere 23 rokov nepodmienečne
ako zákonné a ústavne súladné. Inými slovami, z pohľadu ústavného súdu nie je možné
považovať právne závery krajského súdu týkajúce sa druhu a výšky trestu, ktorý bol
sťažovateľovi uložený, vrátane spôsobu jeho výkonu za arbitrárne alebo zjavne
neopodstatnené, v dôsledku čoho ústavný súd konštatuje, že nezistil príčinnú súvislosť
medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením označeného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V dôsledku uvedeného ústavný súd odmieta sťažnosť
sťažovateľa v tejto jej časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o
ústavnom súde. K rovnakému záveru dospel ústavný súd aj pri posudzovaní namietaného
porušenia čl. 141 ods. 1 ústavy, ktorého obsahom nie sú základné práva a slobody.
Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej
republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk... iné postavenie.
Podľa čl. 16 ods. 2 ústavy nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému
či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo
ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu užívanie všetkých práv ustanovených
zákonom sa zabezpečuje bez diskriminácie z akéhokoľvek dôvodu, ako je pohlavie, rasa,
farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické a iné presvedčenie, národný alebo sociálny pôvod,
príslušnosť k národnostnej menšine...
Podľa čl. 1 ods. 2 dodatkového protokolu nikto nesmie byť diskriminovaný
akýmkoľvek verejným orgánom z akýchkoľvek dôvodov, najmä ako sú dôvody uvedené
v odseku 1.
Sťažovateľ v podanej sťažnosti namieta aj porušenie citovaných článkov ústavy,
dohovoru a dodatkového protokolu vychádzajúc z presvedčenia, že postup všeobecných
súdov v jeho trestnej veci, a to aj po povolení obnovy konania, bol proti nemu
diskriminačný z dôvodov, že bol v čase spáchania trestnej činnosti príslušníkom polície, čo
odôvodňuje tým, že „Ak mi bol trest uložený aj s ohľadom na moje postavenie ako
verejného činiteľa lebo v čase spáchania som bol príslušníkom polície... považujem toto za
diskriminačné“, a zároveň poukazuje na to, že trest odňatia slobody, ktorý mu bol
právoplatne uložený, je neprimerane prísny a v jeho ponímaní „... je vo svojej podstate
krutý a neľudský a preto uloženie úplne neprimeraného trestu je potrebné posudzovať ako
uloženie krutého a neľudského trestu“. Označené články ústavy, dohovoru a dodatkového
protokolu sťažovateľ namieta v príčinnej súvislosti s jeho postavením ako príslušníka
Policajného zboru.
K tejto námietke sťažovateľa ústavný súd s ohľadom na svoje už vyslovené úvahy
konštatuje, že nič nenasvedčuje skutočnosti, aby vo veci konajúce súdy konali nad rámec
príslušných ustanovení Trestného zákona, predovšetkým jeho § 34, a teda zaoberali sa
otázkou služobného pomeru sťažovateľa mimo rámec skúmania jeho osobných pomerov pre
potreby uloženia druhu a výmery trestu. Na druhej strane sa sám sťažovateľ domáha
uplatnenia postupu všeobecných súdov podľa § 39 Trestného zákona s cieľom dosiahnuť
zníženie trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu stanovenej trestnej sadzby, ktorá v jeho
prípade predstavuje dvadsať rokov odňatia slobody. Uvedené zákonné ustanovenie priamo
odkazuje na zisťovanie pomerov páchateľa a okolností prípadu, teda na dôsledné skúmanie
osobného statusu samotného sťažovateľa.
V tejto súvislosti si v širších okolnostiach veci ústavný súd dovoľuje upriamiť
pozornosť sťažovateľa na to, že nevyhnutnou podmienkou vzniku služobného pomeru
občana v Policajnom zborue podľa § 16 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z. z. o Policajnom zbore
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 73/1998 Z. z.“) je zloženie služobnej
prísahy v znení uvedenom v § 17 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z., ktorá zakladá vznik
služobného pomeru. Vznik služobného pomeru predpokladá účasť príslušníka Policajného
zboru na plnení úloh a potrieb štátu, a teda „... zodpovedný prístup policajta k
rešpektovaniu predpisov vyplýva z jeho účasti na plnení funkcii štátu. Funkciu štátu plní
policajt za odmenu a s tým súvisiace nadštandartné sociálne, dôchodkové, zdravotné
zabezpečenie. Prirodzeným je očakávanie, že policajti pri svojom postavení budú príkladne
rešpektovať zákony štátu nielen v rámci služby, ale aj mimo nej, ako sa k tomu zaviazali.“
(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. novembra 2002 sp. zn. 4 Sž
118/02). Zloženie zákonom danej prísahy „... nie je prázdnou proklamáciou určenou k
obradným efektom ceremoniálu slávnostného prijatia občana do Policajného zboru, ale
skutočným potvrdením záväzku.“ (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
2 Sžo 33/2011 z 30. mája 2012). Všeobecné súdy teda nemohli pri hodnotení a zisťovaní
osobných pomerov sťažovateľa ako páchateľa trestnej činnosti prehliadnuť tú skutočnosť, že
bol v čase spáchania trestnej činnosti príslušníkom Policajného zboru a spáchaním trestnej
činnosti sa spreneveril prísahe, ktorú zložil. Zohľadnenie tejto skutočnosti súviselo aj s tým,
že sa dopustil násilného činu proti zakročujúcim príslušníkom Policajného zboru, ktorých
(súdiac podľa obsahu napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov, pozn.) aj spoznal ako
svojich kolegov, čo ho neodradilo od pokračovania v páchaní trestnej činnosti, a to aj voči
svojim kolegom, útočiac na ich život. Z hodnotenia tejto skutočnosti všeobecnými súdmi
vyplýva len to, že táto skutočnosť bola zohľadnená ako jeden z argumentov
neodôvodňujúcich postup súdov podľa § 39 Trestného zákona, a nie diskriminačným
prvkom podmieňujúcim uloženie trestu odňatia slobody v trvaní dvadsaťtri rokov odňatia
slobody. V naznačených súvislostiach ústavný súd odmieta aj túto časť podanej sťažnosti
sťažovateľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov, na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu (vrátane
príslušnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia okresného súdu, pozn.)
a s prihliadnutím na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu nie je právo na
rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech
v konaní (II. ÚS 218/02, IV. ÚS 277/05, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08),
ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať
ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti, keďže rozhodovanie o nich je viazané
na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. apríla 2015